Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/451/2015 z 9. 1. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 9. januára 2018, sp. zn. 7Co/451/2015, ECLI:SK:KSBA:2018:1015892656.1 Krajský súd Bratislava | 7Co/451/2015 | ECLI:SK:KSBA:2018:1015892656.1 | 2018-01-09 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: OZ, § 451 OZ, predpis č. 258/1993 Z. z., § 2 zákona č. 258/1993 Z. z., § 10 zákona č. 258/1993 Z. z., CSP, § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/47d63700-ed64-4a38-a7ec-92309062da67 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1015892656.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/451/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015892656
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1015892656.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Ing. Mgr. Y. R., nar.
XX.X.XXXX, bytom J.. T. X, XXX XX P., proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, Bratislava,
IČO: 31 364 501, Klemensova 8, 813 61 Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie
žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9.2.2012 č.k. 24C/7/2007-410,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v prisudzujúcom výroku m e n í tak, že žaloba žalobcu sa z a m i e t a .

Vo zvyšnej napadnutej časti sa rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo
výške 60.243,80 eur, s úrokom z omeškania vo výške 7 % zo sumy 8.889 eur od 2.3.2006 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 9,50 % zo sumy 1.403,54 eur od 3.1.2007 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 9,00 % zo sumy 1.403,54 eur od 11.4.2007 do zaplatenia, úrokom z omeškania
vo výške 8,50 % zo sumy 935,70 eur od 1.6.2007 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,50
% zo sumy 4.102,57 eur od 30.9.2007 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,50 % zo sumy
1.619,43 eur od 3.1.2008 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,50 % zo sumy 1.619,47 eur
od 4.4.2008 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,50 % zo sumy 2.159,26 eur od 1.8.2008 do
zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,50 % zo sumy 1.079,63 eur od 7.10.2008 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 10,50 % zo sumy 1.619,43 eur od 1.1.2009 do zaplatenia, úrokom z
omeškania vo výške 9,50 % zo sumy 1.730,54 eur od 1.4.2009 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo
výške 9 % zo sumy 1.626,25 eur od 26.6.2009 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % zo
sumy 1.626,25 eur od 1.10.2009 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 21.755,88
eur od 1.1.2010 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 2.168,34 eur od 11.5.2010 do
zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 4.336,66 eur od 8.1.2011 do zaplatenia, úrokom
z omeškania vo výške 9 % zo sumy 1.626,25 eur od 7.4.2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo
výške 9,25 % zo sumy 542,09 eur od 10.5.2011 do zaplatenia, a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol.

2. Rozhodnutie vo veci právne zdôvodnil ust. § 107 ods. 1,2, § 451, § 458 ods. 2, § 488, § 489, §
517 ods. 1, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 151
ods. 3, § 226 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a vecne tým, že na
strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, a to faktickým a nesporným prevádzkovaním
železničnej dopravnej cesty na pozemku žalobcu, nachádzajúceho sa v katastrálnom území T. Ľ. na
parc. č. XXXX/XX, o výmere 1 301 m2, bezodplatným spôsobom (viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu vysloveným v uznesení zo dňa 7.6.2011, č.k. 5Co 148/2010-340), preto posúdil nárok žalobcu



na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku v jeho vlastníctve ako dôvodný. Súd
prvej inštancie pri rozhodovaní o výške vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 5 eur/m2 (150
Sk/m2) ročne vychádzal z porovnania prenájmov obdobných pozemkov v príbuzných lokalitách, na
základe nájomných zmlúv predložených za týmto účelom žalovaným, z ktorých mal za preukázané, že
nájomné sa pohybuje od 4,32 eur - 8,22 eur/m2 ročne, z ktorých priemer predstavuje 6,27 eur. Taktiež
vychádzal aj z interného predpisu žalovaného z ktorého zistil, že minimálna sadzba v Sk za 1 m2/
rok v lokalite T. Ľ., T., L. V.. B., B., v okresných mestách nad 10.000 obyvateľov je v centre 150 Sk s
tým, že pre prenájom pozemkov v obvode železničnej stanice sa nesmie dohodnúť nájomné v nižšej
sadzbe, ako je v stĺpci centrum, t.j. 150 Sk (4,98 eur). Zohľadnil aj to, že pozemok žalobcu má rovnakú
hodnotu ako rovnocenný pozemok štátu spravovaný žalovaným, a teda za rovnaké obdobie náhrada
za bezdôvodné obohatenie má dosahovať rovnakú výšku, ako je nájomné vyžadované žalovaným za
prenájom obdobného pozemku. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil výšku bezdôvodného
obohatenia v rozsahu 130 Sk/m2 ročne, vychádzajúc aj z toho, že žalobca vyzval žalovaného na vydanie
bezdôvodného obohatenia v tejto výške. Vzhľadom k uvedenému tak súd prvej inštancie posúdil ako
dôvodný nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 7.6.1999 do 6.5.2011,
pričom pri rozhodovaní o výške bezdôvodného obohatenia prihliadol na skutočnosť, že žalobcovi bola
na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7C/37/2003 už za obdobie od 7.6.1999 do
roku 2005 priznaná titulom bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného suma vo výške 17.274,12
eur, preto žalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumy 60.243,80 eur (77.517,92 eur - 17.274,12 eur) a
vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súčasne súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v súlade
s ust. § 563 Občianskeho zákonníka na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej výške, a to odo
dňa nasledujúceho po dni, kedy bola žalovanému doručená výzva žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia, prípadne od neskoršieho dátumu v zmysle žalobného petitu tak, ako to bolo špecifikované
pri jednotlivých výzvach žalobcu.

3. Nárok žalobcu na vydanie úžitkov z bezdôvodného obohatenia uplatneného zo zisku žalovaného
(38.758,96 eur) vyhodnotil prvoinštančný súd ako nedôvodný. Poukázal na to, že ust. § 458 ods. 2
Občianskeho zákonníka upravuje osobitnú povinnosť toho, kto pri získaní bezdôvodného obohatenia
nekonal dobromyseľne, to znamená, že so zreteľom na všetky okolnosti prípadu vedel, že sa
bezdôvodne obohacuje na úkor iného. Podmienku, že žalovaný nekonal dobromyseľne považoval za
preukázanú, vychádzajúc z právoplatne skončeného konania na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 7C/37/2003, v ktorom bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 520.400 Sk (17.274,12 eur),
titulom bezdôvodného obohatenia. Z uvedeného ustálil, že už v roku 2003, keď bolo začaté konanie,
vedel žalovaný o tom, že sa bezdôvodne obohacuje, pričom dňa 18.10.2002 žalovaný aj uznal svoj
dlh voči žalobcovi za užívanie pozemku bez právneho vysporiadania za obdobie troch rokov. I napriek
uvedenému súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný, nakoľko žalobca pri uplatnení
úžitkov z bezdôvodného obohatenia vychádzal z rozdielnych veličín. Vychádzajúc z toho, že žalobca svoj
nárok odvodzoval zo zisku žalovaného za obdobie rokov 2005 až 2008, pričom zisk patrí medzi základné
ekonomické veličiny podniku a je kladným výsledkom hospodárenia podniku a pozostáva z viacerých
zložiek, medzi ktoré patrí napr. prevádzkový zisk, zisk z finančných operácií, mimoriadny zisk a pod. mal
za to, že žalobca nesprávne vychádzal zo zisku žalovaného, ktorý mal žalovaný v predmetnom období zo
všetkých svojich činností, a to nielen zo spravovania železničných tratí, keďže úžitok vychádza z obsahu
vlastníckeho práva, ktorým treba rozumieť právo ovládať vec, najmä ju držať, užívať, požívať plody veci
a jej úžitky a nakladať s ňou. Nakoľko oprávnenie veci požívať je obmedzené len na také veci, z ktorých
možno mať úžitky a plody a táto realizácia spočíva v prisvojovaní si podstaty i úžitkových vlastností
veci ako aj v prisvojovaní si úžitkov, k tzv. civilným plodom napr. úroky z vkladov, pôžičiek. Na základe
uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že žalobca pri uplatňovaní si úžitkov z bezdôvodného obohatenia
vychádzal z dvoch rozdielnych kategórií, ktoré nemožno v danom prípade spájať, preto žalobu aj v tejto
časti ako nedôvodnú zamietol.

4. O trovách konania si súd prvej inštancie vyhradil právo v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodnúť
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

5. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie obaja účastníci
konania namietajúci nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.

6. Žalobca sa odvolal vo vzťahu k zamietajúcemu výroku v časti, ktorým súd prvej inštancie zamietol
žalobu na vydanie úžitkov z nedobromyseľného bezdôvodného obohatenia žalovaného. V podanom



odvolaní uviedol, že sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že zisk žalovaného
pozostáva z prevádzkového zisku, zisku z finančných operácií, mimoriadneho zisku a pod., a že nárok
na vydanie úžitkov z nedobromyseľného bezdôvodného obohatenia nesmie odvodzovať z celého zisku
žalovaného. Na základe týchto správnych zistení a konštatovaní však prvoinštančný súd dospel k
nesprávnemu záveru, že zisk žalovaného predstavuje inú kategóriu, ktorá nie je totožná s úžitkami
získanými z nedobromyseľného bezdôvodného obohatenia sa žalovaného. Poukázal pritom na ust. § 2
ods. 1 písm. a) bod 1. a bod 2. zák. č. 258/1993 Z.z. o Železniciach Slovenskej republiky (ďalej len „zákon
o ŽSR“), podľa ktorého základným predmetom činnosti žalovaného je prevádzkovanie železničných
dráh a činností súvisiacich s prevádzkovaním železničných dráh. Zisk z prevádzkovania železničných
dráh a s tým súvisiacich činností predstavuje prevádzkový zisk žalovaného. Nakoľko sa jedná o zisk
zo základného predmetu činnosti žalovaného, je plne dôvodné predpokladať, že tento prevádzkový
zisk dosiahnutý zo základného predmetu jeho činnosti predstavuje až 80 % z jeho celkového zisku,
nakoľko podľa ust. § 55 ods. 5 zákona č. 513/2009 Z.z. o dráhach (ďalej len „zákon o dráhach
2“), železničné podniky, t.j. prevádzkovatelia dopravy na železničných dráhach, platia žalovanému za
prístup k železničnej infraštruktúre a jej využívanie úhrady a podľa § 12 písm. b) zákona o ŽSR,
vlastným finančným zdrojom žalovaného je aj zisk vytvorený z jeho činnosti, teda predovšetkým z
prevádzkovania železničných dráh a s tým súvisiacich činností. Z uvedeného mal za preukázané,
že žalovaný dosahuje aj zisk užívaním jeho pozemku za účelom prevádzky železničnej infraštruktúry
postavenej na tomto pozemku. Užívaním pozemku bez právneho dôvodu dosahuje žalovaný zisk, ktorý
by užívaním vlastného pozemku mohol dosiahnuť aj on sám. Tento zisk preto predstavuje úžitok z
obsahu vlastníckeho práva k pozemku, ktoré jednoznačne zahŕňa aj právo pozemok užívať. Vzhľadom
k uvedenému mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, keď mu nárok v časti vydania
podielu na úžitkoch z nedobromyseľného bezdôvodného obohatenia v sume 38.758,96 eur, nepriznal.
Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku vo
vzťahu k nároku na vydanie podielu na získaných úžitkoch zrušil a tento nárok na zaplatenie získaných
úžitkov v sume 38. 758,96 eur mu priznal.

7. Žalovaný napadol prvoinštančný rozsudok v prisudzujúcom výroku, a to z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia. V odvolaní uviedol, že železnice (sústava Československých štátnych dráh) boli
za socialistického zriadenia národným majetkom, t.j. boli vo vlastníctve štátu, ku ktorým mali bývalé
Československé štátne dráhy právo hospodárenia (§ 64 Hospodárskeho zákonníka). Od 1.4.1994
sa osoby, ktoré vykonávali právo hospodárenia s národným majetkom alebo mali národný majetok
v správe, stali podľa zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu (ďalej len „zákon o správe
majetku štátu“) správcami majetku štátu. Podľa § 2 zákona o správe majetku štátu sa majetkom
štátu stali veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, ktorá ako právnická osoba vlastní majetok a
nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu. Pokračovanie spravovania majetku štátu
podľa zákona o správe majetku štátu bolo napadnutým rozsudkom vyhodnotené ako nezákonné
a samotné konanie Železníc Slovenskej republiky ako konanie bez právneho dôvodu sprevádzané
bezdôvodným obohacovaním sa. Poukázal na to, že prvoinštančný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal
zo záverov odvolacieho súdu, aj napriek tomu, že v priebehu celého konania bola predložená Zmluva
o prevádzkovaní dráh za rok 2009, z obsahu ktorej vyplýva, že vlastníkom dráh je Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Žalovaný dráhy iba prevádzkuje
na základe zmluvného vzťahu, a nie na základe zverenia správy podľa zákona o správe majetku
štátu. Vo vzťahu k názorom odvolacieho súdu vyslovenom v zrušujúcom uznesení opätovne zdôraznil,
že železnice nevykonávajú na pozemku žalobcu svojvoľnú podnikateľskú činnosť pre tretie osoby,
ale obdobne ako správca domu vykonávajúci správu podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, spravujú nehnuteľnosť presne podľa požiadaviek vlastníka. Súdu prvej inštancie malo byť
z textu zákona o ŽSR zrejmé, že má viacero predmetov činností, a nie iba prevádzkovanie dráh.
Niektoré činnosti vykonáva na zverenom majetku podľa zákona o správe majetku štátu (prevádzkovanie
zdravotníckych zariadení, uskutočňovanie školení vo svojich zariadeniach, prenájom nehnuteľností
svojho a zvereného štátneho majetku atď.). Prevádzkovanie dráh je uskutočňované v presných
intenciách na základe zmluvného vzťahu a presných podmienok daných vlastníkom dráh. Podľa čl. V
ods. 4 výnosmi nie sú výnosy súvisiace s výkonmi ostatných činností realizovaných mimo predmetu
zmluvy. Z uvedeného potom vyplýva, že ako prevádzkovateľ dráh, nemôže zasahovať do riešenia
akýchkoľvek vlastníckych vzťahov Slovenskej republiky, zastúpenej v danom prípade Ministerstvom
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR.



8. V ďalšom žalovaný namietal, že doposiaľ v konaní nebolo rozhodnuté o námietke pasívnej legitimácie.
Poukázal tiež na ust. § 2 ods. 1 písm. a) a § 11 ods. 24 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových
úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o
pozemkových spoločenstvách (ďalej len „zákon o pozemkových úpravách“), ktoré riešia odškodnenie
pôvodných vlastníkov majetku v súčasnosti patriaceho štátu, ktorý nemôže byť vo vlastníctve iných
osôb. Napadnutým rozsudkom bolo podľa žalovaného poškodené ústavné právo Slovenskej republiky,
ktoré v nadväznosti na iné privatizačné ustanovenia vylučuje privátne vlastníctvo železničných dráh,
ktorých súčasťou sú i pozemky. Z uvedených dôvodov žiadal napadnuté prvoinštančné rozhodnutie pre
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v konaní zrušiť.

9. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 16.3.2012
a námietky žalovaného v odvolaní označil za účelové a nedôvodné. V súvislosti s jeho argumentáciou
poukázal na ust. § 16 zákona o správe majetku štátu, podľa ktorého sa pod právom hospodárenia
s národným majetkom rozumie správa majetku štátu. Za dôležitú pritom označil aj skutočnosť, že
sporný pozemok nikdy nebol vo vlastníctve štátu, nakoľko jeho starí rodičia ho ešte v minulom storočí
kúpili od fyzickej osoby a odvtedy bol nepretržite ich vlastníctvom, až kým ho nezdedil otec žalobcu a
nakoniec on. Zo žiadneho zákona nevyplýva a ani vyplývať nemôže, že by železničná dopravná cesta
prechádzala do vlastníctva štátu. Uvedené by bolo v rozpore s čl. 20 Ústavy SR, podľa ktorého vlastnícke
právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu a vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie
vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to len na základe zákona
a za primeranú náhradu. Nakoľko k vyvlastneniu sporného pozemku nikdy nedošlo, argumentáciu
žalovaného považoval za účelovú. Uviedol, že zo zákona o dráhach, tiež jednoznačne vyplýva, že štát
je vlastníkom len železničnej trate, ktorá je stavbou na pozemku, ktorého vlastníkom môže, ale nemusí
byť štát. Využitie sporného pozemku je nepochybne v prospech žalovaného, čo akceptuje aj zmluva
o prevádzkovaní dráh. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že vykonáva správu nehnuteľností presne
podľa požiadaviek vlastníka obdobne ako správca domu, nakoľko štát preukázateľne nie je vlastníkom
pozemku pod železničnou traťou a žalovaný správu pozemku nevykonáva podľa jeho požiadaviek.

10. Žalobca tiež poukázal na to, že základným predmetom činnosti žalovaného je prevádzkovanie
železničných dráh a činností súvisiacich s prevádzkovaním železničných dráh. Preto je dôvodný
predpoklad, že 80 % výnosov, a tým aj zisku žalovaného, pochádza zo základného predmetu jeho
činnosti. Poukazovanie žalovaného na to, že má aj iné výnosy, ktoré súvisia s výkonmi ostatných
činností, je preto v danej veci irelevantné. Ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o ŽSR a § 2 ods. 2
zákona o správe majetku štátu priamo zakotvujú oprávnenie žalovaného konať aj vo veciach riešenia
vlastníckych vzťahov Slovenskej republiky a dôvodnosť námietky pasívnej legitimácie je tým vylúčená
a odstránená priamo zo zákona. Za nepravdivé označil aj tvrdenie žalovaného, že poľnohospodárska
pôda ktorú zdedil, zanikla zastavaním železničnou dráhou. Uvedený pozemok po zastavaní len zmenil
charakter a v roku 1999, keď pozemok zdedil, mal pozemok taký istý charakter, ako má dnes. Predmetom
dedenia tak nebola poľnohospodárska pôda, ale pozemok v intraviláne okresného mesta. Aplikácia
ust. § 11 ods. 24 zákona o pozemkových úpravách, ktoré rieši majetkoprávne vysporiadanie výlučne
tých pozemkov, ktoré sa nachádzajú v obvode pozemkových úprav, je tiež vylúčená, nakoľko sporné
pozemky boli z pozemkových úprav vyňaté. Majetkovoprávne vysporiadanie vzťahov prostredníctvom
Slovenského pozemkového fondu, preto neprichádza do úvahy. Z uvedených dôvodov považoval
odvolanie žalovaného za nedôvodné a žiadal ho zamietnuť.

11. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 29.3.2012 žalobca doplnil svoje stanovisko k odvolaniu
žalovaného. Poukázal na posudok znalkyne Ing. Q. č. XX/XXXX zo dňa 17.11.2008, ktorý sa nachádza
v súdnom spise, z ktorého jednoznačne vyplýva, že je vlastníkom predmetného pozemku on a nie
štát. Preto tvrdenia žalovaného o údajnom spravovaní majetku štátu považoval za nepravdivé, bez
opory v zákone. Mal za to, že žalovaný prehliadol skutočnosť, že jeho pozemok je evidovaný v registri
„E“ katastra, preto údaj o druhu pozemku nie je záväzný a jedná sa o zastavanú plochu v intraviláne
okresného mesta, preto aj v cene nájmu musí byť táto skutočnosť zohľadnená.

12. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 17.4.2012 zotrval na dôvodoch
uvádzaných v ním podanom odvolaní. Doplnil, že dňa 27.3.2012 boli zahájené na príslušnom
pozemkovom úrade pozemkové úpravy a žalobca má podľa § 11 ods. 24 zákona o pozemkových
úpravách, právo sa dožadovať, aby mu bol Slovenským pozemkovým fondom pridelený iný pozemok,
príp. vyplatená suma pripadajúca k druhu pozemku pred zastavaním. Opakovane zdôraznil, že zisk z



prevádzkovania dráh iba vyberá a následne ho odvádza do štátneho rozpočtu a ponecháva si zisk iba
z tých činností, ktoré nesúvisia s prevádzkovaním dráh.

13. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 18.5.2012 sa žalobca vyjadril k podaniu žalovaného z
17.4.2012 a uviedol, že toto podanie nemá oporu v zákone. Poukázal na to, že z ust. § 11 ods. 24 zákona
o pozemkových úpravách vyplýva, že Slovenský pozemkový fond môže majetkovo vysporiadať výlučne
len tie pozemky, ktoré sa v obvode pozemkových úprav nachádzajú. Uviedol, že on nie je účastníkom
pozemkových úprav ani sa ho nedotknú a zároveň zdôraznil, že žalovaný k svojmu vyjadreniu predložil
len verejnú vyhlášku Obvodného pozemkového úradu v T. Ľ., ktorou bol zverejnený iba návrh úvodného
podkladu projektu pozemkových úprav aj to pre k.ú. Y., pričom jeho pozemok sa nachádza v k.ú. T. Ľ..
Aj ďalšie tvrdenia žalovaného v časti odvádzania zisku do štátneho rozpočtu a námietky nedostatku
pasívnej legitimácie v konaní, vyhodnotil ako nedôvodné.

14. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 25.3.2014 č.k. 5Co/181/2012-447 rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol a vo zvyšnej napadnutej
zamietajúcej časti potvrdil. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalovanému nesvedčí pasívna legitimácia
v konaní, nakoľko len spravuje majetok vlastníka dráhy, pričom tento majetok (koľajnice) sú tým, čo
vylučuje vlastníka pozemku v prisvojovaní si jeho úžitkových vlastností, aj keď vlastník dráh svoju činnosť
realizuje za účelom zabezpečovania verejných potrieb. Majetok vlastníka dráhy (štátu) sa nezmenšil
o prostriedky, ktoré by musel vynaložiť za výkon týchto oprávnení v prípade, že by mu vyplývali z
právne relevantného titulu (v danom prípade z právneho úkonu uzavretého s navrhovateľom). Preto
z hľadiska hmotnoprávneho ustálil, že žalovaný nie je v právnom vzťahu bezdôvodného obohatenia
nositeľom povinnosti (o uloženie ktorej žalobca žiadal), a preto mu v prejednávanej veci nesvedčí
pasívna legitimácia v konaní. Vzhľadom ku konštatovanému nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného
v konaní, ktoré boli bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby, nepovažoval za dôvodné sa zaoberať
odvolacími námietkami žalobcu v časti nepriznania vydania úžitku z bezdôvodného obohatenia. V
zostávajúcej zamietajúcej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

15. Proti uvedenému rozhodnutiu podal dovolanie žalobca. Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 24.6.2015, č.k. 7 Cdo 352/2014-495, rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
25.3.2014, sp. zn. 5Co 181/2012 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, a to
z dôvodu odňatia možnosti žalobcovi konať pred súdom, keďže odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu
prvej inštancie z iného právneho dôvodu a účastníkovi neumožnil sa k použitiu iného právneho predpisu
vyjadriť.

16. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). O odvolaní oboch strán sporu
rozhodoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 C.s.p., keďže nepovažoval za
potrebné zopakovať ani doplniť vykonané dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem, s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok,
ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.) a po vyhodnotení skutočností uvádzanými stranami sporu dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného je podané dôvodné.

17. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu
prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné
proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p. Odvolanie strán sporu vyvolalo v danom
prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1.6.2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - rozhodnutie bolo preto
možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v prejednávanej
veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní strán sporu rozhodol odvolací súd po
nadobudnutí účinnosti C.s.p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
C.s.p.).

18. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

19. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom



nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

20. Odvolací súd postupom podľa § 382 C.s.p., majúc za to, že na vec sa vzťahujú ustanovenia
všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú
pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzval strany, aby sa k možnému použitiu vo výzve citovaných
ustanovení vyjadrili.

21. Na výzvu odvolacieho súdu podľa ust. § 382 C.s.p. žalovaný reagoval podaním doručeným
odvolaciemu súdu dňa 24.11.2017 a uviedol, že v prejednávanej veci je nevyhnutné, aby sa uvádzané
právne predpisy aplikovali. Mal za to, že odvolací súd by mal napadnuté prvoinštančné rozhodnutie
zmeniť, resp. zrušiť. Podľa jeho názoru z priebehu konania a ustálenej judikatúry vyplýva, že k stavbe
postavenej na sporných pozemkoch je len správcom, resp. prevádzkovateľom dráhy a správu vykonáva
len na základe zmlúv o prevádzkovaní dráh. Zdôraznil, že na pozemku žalobcu nevykonáva svojvoľnú
podnikateľskú činnosť, preto nie je možné, aby niesol zodpovednosť za prípadné majetkové spory,
týkajúce sa predmetu ich správy. Dal do pozornosti rozsudok Okresného súdu Lučenec, sp. zn.
17C/92/2012, potvrdený Krajským súdom v Banskej Bystrici, sp. zn. 16Co/688/2014, ktorý konštatoval,
že je len subjektom, ktorý dráhy spravuje a prevádzkuje, aj to na základe zmluvy s vlastníkom dráhy
a bez možnosti podnikateľského zisku. Poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Košice - okolie zo
dňa 10.10.2013, sp. zn. 14C/162/2009 ktorý konštatoval, že disponuje len titulom na prevádzkovanie
dráh. Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby odvolací súd žalobu žalobcu, z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie na jeho strane, v celom rozsahu zamietol.

22. Na výzvu odvolacieho súdu sa žalobca vyjadril podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa
6.12.2017 a uviedol, že nemá výhrady voči použitiu zákona č. 258/1993 Z.z. o Železniciach Slovenskej
republiky, keďže nezákonným rozsudkom Krajský súd v Bratislave sp. zn. 5Co/181/2012 z 25. 3. 2014
spôsobil v konaní vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože rozhodnutie
súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že súd vo vynesenom rozsudku
nerešpektoval relevantné ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa
čl. 6 ods. 1, čl. 14 a čl. 17, nerešpektoval ustanovenie Dodatkového protokolu k Dohovoru podľa či. 1,
nerešpektoval ustanovenia Ústavy SR podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, ods. 5, čl.12 ods. 2, čl. 20
ods. 1, ods. 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, ale tiež aj v tom, že nerešpektoval ani relevantné
ustanovenia zákona o ŽSR. Trval na tom, aby odvolací súd pri rozhodovaní vo veci jeho žaloby
rešpektoval nielen právne predpisy SR a medzinárodné právne normy, ktorými je SR viazaná a ktoré
majú prednosť pre právnymi predpismi SR, ale taktiež použil a to prednostne aj ustanovenia uvedeného
zákona o ŽSR, na ktoré súd v druhoinštančnom rozsudku, sp. zn. 5Co/181/2012 vôbec neprihliadal.
Zdôraznil skutočnosť, že žiaden právny predpis SR a taktiež ani žiadne medzinárodné právne predpisy
a špeciálne ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré majú prednosť
pred právnymi predpismi SR, nedovoľujú nikomu, teda ani štátu a ani štátom zriadenej právnickej osobe
užívať cudzí majetok bez právneho dôvodu , a to dokonca ešte aj bezodplatne.

23. K zákonu o ŽSR uviedol, že podľa ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o ŽSR, žalovaný spravuje
majetok, majetkové práva a záväzky, ku ktorým mali už do svojho zániku právo hospodárenia Železnice
Slovenskej republiky, š.p. (ďalej len „ŽSR, š.p.“), ako aj s majetkom nadobudnutým v priebehu ich
podnikania. Skutočnosť, že ŽSR, š.p. nikdy nemali v správe a ani nikdy nenadobudli jeho pozemok parc.
č. XXXX/X o výmere 1362 m2, ktorý sa nachádza v obvode železničnej stanice T. Ľ. v zastavanom
území mesta T. Ľ., jednoznačne a nespochybniteľné vyplýva z aktuálneho listu vlastníctva č. XXXX ako
aj z ďalších dokumentov už založených v spise. Z uvedeného vyplýva, že ani žalovaný k jeho pozemku
nemohol žiadne právo nadobudnúť. Poukázal na to, že jeho vlastníctvo k predmetnému pozemku
žalovaný za viac ako 15 rokov súdnych sporov dokonca ani nikdy nespochybnil, ale niekoľkokrát
ho opakovane potvrdil. V spise sa nachádzajú aj ďalšie dokumenty a doklady, ktoré jednoznačne a
nespochybniteľne dokazujú, že štát jeho pozemok nikdy nevlastnil, len na ňom bez majetkoprávneho
vysporiadania vzťahov k pozemku vybudoval železničnú dopravnú cestu, ktorú v zmysle ustanovení
§ 2 ods. 1, ods. 2 zákona o ŽSR už viac ako 55 rokov bez právneho dôvodu na cudzom pozemku
prevádzkuje a zároveň na nej aj podniká žalovaný(samozrejme aj so svojimi právnymi predchodcami),
čiže užíva cudzí pozemok na podnikanie a prevádzkuje železničnú dopravnú cestu bez poskytnutia
adekvátnej náhrady.



24. Vo veci pasívnej legitimácie žalovaného poukázal na ustanovenie § 1 ods. 1 zákona o ŽSR,
podľa ktorého je žalovaný právnickou osobou a zapisuje sa do obchodného registra. To znamená, že
žalovanému ako právnickej osobe, priamo zo zákona vyplýva povinnosť dať sa zapísať do obchodného
registra, čiže v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej
len „ObchZ“), podľa ktorého podnikateľom je osoba zapísaná v obchodnom registri, žalovaný je skutočne
podnikateľským subjektom, resp. podnikateľom. Je zrejmé, že žalovaný prevádzkuje železničnú dráhu
(železničnú dopravnú cestu) na jeho pozemku za účelom dosiahnutia zisku, čiže podniká na jeho
pozemku avšak bez právneho titulu, ktorý by ho na užívanie jeho pozemku oprávňoval, pričom ho
zároveň protiprávne obmedzuje v užívaní jeho pozemku. Nemôže teda obstáť námietka nesprávnej
pasívnej legitimácie žalovaného, ktorá by mala spočívať v tom, že žalovaný spravuje štátny majetok, a
preto má len postavenie správcu bytu v bytovom dome, ktorý síce byt spravuje, avšak príjmy a služby
súvisiace s užívaním bytu, ktoré od vlastníka bytu vyberie, nie sú jeho vlastnými príjmami, pretože ich
musí následne odviesť jednotlivým poskytovateľom služieb a navyše nemá ani právo so spravovaným
bytom podnikať. Žalovaný má právo na majetku štátu podnikať vo vlastnom mene, na vlastný účet a
na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku (pozri príslušné ustanovenia zákona o ŽSR a
ObchZ), pričom celý dosiahnutý zisk je jedným z vlastných finančných zdrojov žalovaného (§ 12 písm.
b/ zákona o ŽSR), čiže sa neodvádza štátu do štátneho rozpočtu (s výnimkou príslušných daňových
povinností). Ďalším vlastným finančným zdrojom žalovaného sú tiež príjmy za použitie dopravnej cesty,
ktorú žalovaný ako podnikateľský subjekt taktiež prevádzkuje za účelom dosiahnutia zisku, pretože ju
poskytuje nielen štátnym dopravcom vo verejnom záujme, ale taktiež aj ďalším i súkromným dopravcom
za účelom dosiahnutia zisku, pričom ani tieto príjmy za použitie dopravnej cesty žalovaný neodvádza do
štátneho rozpočtu, keďže sú to jeho vlastné finančné zdroje (§ 12 písm. e/ zákona o ŽSR). Z uvedeného
teda jednoznačne a nespochybniteľné vyplýva, že príjmy z podnikania žalovaného sú jeho vlastnými
príjmami, t.j. nie sú príjmami štátneho rozpočtu, čo následne znamená, že podnikaním na jeho pozemku
sa bezdôvodne obohacuje práve žalovaný a preto je aj pasívne legitimovaný. Nemôže obstáť nepravdivé
tvrdenie žalovaného, že nemôže dosahovať zisk, uvedené priamo vyplýva aj z ustanovenia § 12 písm.
b) zákona o ŽSR. Poukázal na to, že príjmy žalovaného, ktoré dosahuje zo svojej činnosti ako aj ďalšie
finančné zdroje, sú vlastnými finančnými zdrojmi žalovaného (§§ 11 a 12 zákona o ŽSR) a žalovaný nie
je povinný odvádzať tieto vlastné finančné zdroje ani ostatné príjmy, uvedené v §§ 11 a 12 zákona o
ŽSR, do štátneho rozpočtu.

25. K § 2 ods. 2 zákona o ŽSR uviedol, že obsahuje definíciu prevádzkovania železničných dráh ktorá
je spresnením všeobecnejšej definície dráh uvedenej v § 27 ods. 1 zákona o ŽSR. Opätovne poukázal
na to, že podľa obchodného registra jednou z činností žalovaného je aj prenájom nehnuteľností, čo
znamená, že má oprávnenie nehnuteľnosti nielen dávať do prenájmu, ale aj brať do prenájmu. Mal
za to, že už v doterajšom konaní bolo preukázané, že žalovaný dáva pozemky, ktoré spravujú, do
prenájmu na komerčné účely, t.j. na účely podnikania, za ceny stanovené ich interným predpisom s
názvom „Ceny za nájom pozemkov a nebytových priestorov ŽSR“. Podľa tohto predpisu si žalovaný
už od roku 1999 za prenájom pozemkov v obvodoch Ž. T. T. Ľ., T., L. V. B., B., I. T. a ďalších staníc
v mestách nad 10.000 obyvateľov účtuje základné nájomné vo výške 4,979 eur/m2 ročne (do roku
2009 150 Sk/m2 ročne). Okrem toho si k uvedenému základnému nájomnému účtuje prirážku vo výške
minimálne 35 % zo základného nájomného, a to za spevnené plochy a možnosť prístupu po spevnenej
verejnej komunikácii (pozri výťah z predpisu v prílohe). Keďže jeho pozemok má spevnené plochy a
je k nemu prístup po spevnenej verejnej komunikácii, potom základné nájomné za 1 m2 ročne bolo v
roku 1999 vo výške 6,722 eur. Z nájomných zmlúv na prenájom pozemkov štátu v správe žalovaného v
mestách Trebišov a Vranov nad Topľou, ktoré sú podľa uvedeného predpisu žalovaného rovnocenné s
jeho pozemkom v Starej Ľubovni a ktoré sú už založené v spise, je zrejmé, že okrem uvedenej prirážky
žalovaný každoročne zvyšuje cenu nájmu o mieru inflácie za predchádzajúci rok. To následne znamená,
že ročné nájomné za 1 m2 jeho pozemku, ktorý žalovaný využíva na svoje podnikanie od roku 1999,
bolo napríklad v roku 2005 už vo výške 10,75 eur a v roku 2011 dokonca vo výške 12,75 eur (potvrdenia
SÚ SR o miere inflácie za jednotlivé roky sa už nachádzajú v spise). Mal tak za to, že celkové nájomné
za jeho pozemok za žalované obdobie od 7.6.1999 do 6.5.2011, ktoré zároveň predstavuje skutočné
obohatenie sa žalovaného na jeho úkor a tým i ich finančný záväzok voči nemu za spotrebované
plnenie, predstavuje až 159.405,60 eur, preto ním požadovaná kompenzácia vo výške 116.276,88 eur
za spotrebované plnenie je absolútne primeranou.



26. Opätovne poukázal na ust. § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka na nedobromyseľnosť konania
žalovaného, nakoľko z predložených listín je zrejmé, že právny predchodca žalovaného najneskôr
od júna 1975 vedel, že železničnú dopravnú cestu prevádzkuje na cudzom pozemku. Pripomenul,
že desaťročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka), ktoré žalovaný získal od 7.6.1999, ešte neuplynula, pretože o bezdôvodnom obohatení a o
tom, kto sa na jeho úkor obohatil, sa dozvedel až v novembri 2001 a od 17.10.2006 premlčacia lehota
neplynie.

27. K zákonu č. 164/1996 Z.z. o dráhach (ďalej len „ zákon o dráhach 1“) uviedol, že jeho účinnosť sa
skončila dňom 31.12.2009 a nesúhlasil s tým, aby súd pri rozhodovaní vo veci jeho žaloby aplikoval
aj ustanovenia tohto zákona. Poukázal na ust. § 1 zákona o dráhach 1, z ktorého jednoznačne a
evidentne vyplýva, že tento zákon nikdy neriešil majetkoprávne usporiadanie vzťahov medzi vlastníkom
dráhy a vlastníkom pozemku pod dráhou a taktiež neriešil ani podmienky prevádzkovania dráhy na
cudzom pozemku. Preto uplatnenie ustanovení tohto dnes už neplatného zákona, podľa jeho názoru už
neprichádza do úvahy. Zvlášť však poukázal na to, že to bol práve žalovaný, ktorý po celú dobu účinnosti
tohto zákona porušoval ustanovenie z § 14 ods. 1 zákona o dráhach 1.

28. K zákonu č. 513/2009 Z.z. o dráhach (ďalej len „zákon o dráhach 2“) uviedol, že tento nerieši
problematiku bezdôvodného obohacovania sa žalovaného a taktiež ani neumožňuje bezodplatné
užívanie cudzích pozemkov na prevádzku dráhy. Okrem toho nadobudol účinnosť až dňom 1.1.2010,
takže jeho ustanovenia vôbec nemožno použiť retroaktívne vo veci jeho žaloby o vydanie bezdôvodného
obohatenia sa za roky 1999 až 2009. Uviedol, že ust. § 2 zákona o dráhach 2, je vo vzťahu k
predmetu jeho žaloby absolútne irelevantné. Z ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona nevyplýva oprávnenie
prevádzkovateľa dráhy na prevzatie cudzích nehnuteľností v obvode dráhy do jeho vlastníctve. Z ust.
§ 4 ods. 4 zákona o dráhach 2, vyplýva z povinnosť strpieť na svojej nehnuteľnosti umiestňovanie
súčastí dráhy a činnosti súvisiace so zabezpečovaním prevádzky dráhy a bezpečnosti dopravy na
dráhe, pričom takéto obmedzenie vlastníka v obvyklom užívaní nehnuteľnosti sa až po zápise do
katastra nehnuteľností stáva vecným bremenom viaznucim na nehnuteľnosti, za ktoré patrí vlastníkovi
nehnuteľnosti primeraná náhrada za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti. Ako je však zrejmé z
aktuálneho Listu vlastníctva č. XXXX na jeho pozemku v obvode dráhy dodnes neviaznu žiadne ťarchy
ani vecné bremená, z čoho následne jednoznačne a nespochybniteľné vyplýva, že prevádzkovateľ
dráhy, od roku 1999 až dodnes stále užíva jeho pozemok bez právneho titulu a tým za všetky tieto
roky získal na jeho úkor bezdôvodné obohatenie, ktoré je v súlade s ustanoveniami §§ 451, 456, 458
a 489 Občianskeho zákonníka povinný vydať, a to vo forme peňažnej náhrady. Mal za to, že vecné
bremeno k jeho pozemku nemohlo vzniknúť skôr ako v roku 2010, pretože zákon č. 513/2009 Z.z.
nadobudol účinnosť až dňom 1.1.2010. Poukázal na to, že práve možnosť disponovať so všetkými
svojimi príjmami, výnosmi, tržbami a ziskami, a to bez povinnosti odvádzať ich štátu, jednoznačne
a nespochybniteľne odôvodňuje pasívnu legitimáciu žalovaného v konaní. Požiadavka na vyrovnané
hospodárenie, definovaná v § 29 ods. 5 zákona o dráhach 2, sa netýka celého rozpočtu žalovaného,
ale len jedinej jeho kapitoly, čo vyplýva taktiež i z ustanovení §§ 12 a 23 zákona o ŽSR. Preto
nemôže obstáť doterajšia argumentácia žalovaného o tom, že nemôže dosahovať podnikateľský zisk,
pretože má povinnosť vyrovnaného hospodárenia. Keďže však zákon o dráhach 2 nadobudol účinnosť
až dňom 1.1.2010, súhlasil s jeho použitím len vo vzťahu k nárokom na náhradu bezdôvodného
obohatenia za roky 2010 a 2011. Uviedol, že si nárokuje iba vydanie časti bezdôvodného obohatenia
žalovaného a aj to len za obdobie od 7.6.1999 do 6.5.2011 (premlčacia lehota ešte neuplynula - § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka), vo výške 116.276,88 eur, čo predstavuje iba 72,9 % zo skutočného
bezdôvodného obohatenia sa žalovaného, pričom nárok na vydanie získaných úžitkov si neuplatňuje.
Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť titulom bezdôvodného
obohatenia istinu v sume 116.276,88 eur spolu s príslušenstvom a povinnosť nahradiť mu trovy konania.

29. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa po zmene žalobného petitu pripustenej uznesením
vyhláseným na pojednávaní dňa 19.1.2012 voči žalovanému domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia za obdobie od 7.6.1999 do 6.5.2011 a vydania podielu na úžitkoch získaných z
bezdôvodného obohatenia v rokoch 2005 - 2008, celkom sumy 116.276,88 eur spolu s príslušenstvom.
Uplatnený nárok žalobca skutkovo odôvodnil tým, že na základe osvedčenia o dedičstve sa stal
vlastníkom pozemku nachádzajúceho sa v katastrálnom území T. Ľ., zapísaného na LV č. XXX, vedenom
Katastrálnym úradom v Prešove, Správou katastra T. Ľ. vo vl. č. XXXX, parc. č. XXXX/X o výmere 2
000 m2. Uviedol, že z predmetného pozemku žalovaný od roku 1945 užíva jeho časť vo výmere 1 301



m2, bez právneho dôvodu a bez akéhokoľvek majetkového vysporiadania, pričom na pozemku bola
vybudovaná časť Ž. B. Y. - Y. - N.. Záber časti pozemku o výmere 1 301 m2 bol zdokumentovaný aj
geometrickým plánom vypracovaným na podnet žalovaného. Mal tak za to, že žalovaný sa bezdôvodne
obohacoval a obohacuje na úkor jeho osoby a jeho právnych predchodcov. V konaní si tak uplatňoval
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo forme náhrady za užívanie sporného pozemku v sume
77.517,92 eur a podiel na úžitkoch získaných z bezdôvodného obohatenia za roky 2005 - 2008 v sume
38.758,96 eur, celkom sumy vo výške 116.276,88 eur.

30. Odvolací súd vychádzajúc z ust. § 364 C.s.p., podľa ktorého rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda,
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, ustálil, že predmetom odvolacieho
konania bolo posúdenie odvolania žalobcu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku, a to v jeho časti, ktorým
súd prvej inštancie zamietol žalobu na vydanie úžitkov z nedobromyseľného bezdôvodného obohatenia
žalovaného v sume 38.758,96 eur a posúdenie odvolania žalovaného vo vzťahu k prisudzujúcemu
výroku napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd pri rozhodovaní vo veci neprihliadol na obsah podania
žalobcu doručený odvolaciemu súdu dňa 6.12.2017, v ktorom žalobca uviedol, že si nárok na vydanie
získaných úžitkov neuplatňuje, nakoľko zotrval na pôvodnej výške žalovanej sumy 116.276,88 eur, ktorá
v sebe zahŕňa aj nárok na vydanie získaných úžitkov. Podanými odvolaniami žalobcu zo dňa 17.2.2012
a žalovaného zo dňa 20.2.2012 nebol napadnutý zamietajúci výrok v časti, v ktorej súd prvej inštancie
nad určený prísudok, zamietol žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo forme náhrady
za užívanie sporného pozemku (v žalobe žalobca v tejto časti uplatňoval nárok na zaplatenie sumy
77.517,92 eur s príslušenstvom, v napadnutom rozhodnutí bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
sumu 60.243,80 eur s príslušenstvom a vo zvyšku bola žaloba v tejto časti zamietnutá ).

31. Podľa čl. I. Zmluvy o prevádzkovaní dráh zo dňa 19.12.2008 uzavretej medzi Slovenskou republikou
zast. Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií SR (ďalej len „vlastník dráh“) a Železnicami
Slovenskej republiky, Bratislava (ďalej len „prevádzkovateľ dráh“), zmluva o prevádzkovaní dráh (ďalej
len „zmluva“) sa uzatvára s cieľom splniť povinnosti vlastníka celoštátnych a regionálnych dráh
( podľa § 16 a 17 zákona o dráhach, a to udržiavanie prevádzkyschopnosti dráh, zabezpečenia ich
prevádzkovania prostredníctvom prevádzkovateľa dráhy a umožnenia styku s inými dráhami.

32. Podľa čl. II bod 1/ zmluvy, predmetom zmluvy je upraviť podmienky na prevádzkovanie celoštátnych
a regionálnych dráh, upraviť práva a povinnosti zmluvných strán pri napĺňaní účelu zmluvy, zabezpečiť
vyrovnané hospodárenie prevádzkovateľa dráhy (odporcu) v oblasti výkonov uvedených v prílohe č. 1
zmluvy.

33. Podľa čl. II bod 2/ zmluvy, prevádzkovateľ dráhy sa zaväzuje zabezpečiť na celoštátnych a
regionálnych dráhach výkony súvisiace s:

a) udržiavaním prevádzkyschopnosti dráh,
b) zabezpečením styku s inými dráhami,
c) zabezpečovaním prevádzkovania dráh a bezpečnosti dopravy na dráhe,
d) obsluhou dráh,
e) prideľovaním voľných kapacít železničnej dopravnej cesty,
f) zabezpečením dodržiavania technických špecifikácií interoperability dráh, ktoré sú súčasťou
európskeho železničného systému,
g) starostlivosťou o rozvoj a modernizáciu dráh v rozsahu nevyhnutnom na
h) zabezpečenie dopravných potrieb,
i) organizovaním a riadením dopravy na dráhach.

34. Podľa ustanovenia čl. III bod 3/zmluvy, prevádzkovateľ dráhy bude zabezpečovať všetky činnosti
súvisiace so správou a prevádzkou majetku tvoriaceho dráhu alebo jej súčasť a činnosti súvisiace s
prevádzkovaním dráh, vyplývajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov, najmä:

a) opravovať a udržiavať železničný zvršok a spodok, železničné mosty a tunely vrátane objektov a
pozemných stavieb tvoriacich súčasť železničnej dráhy podľa predmetu zmluvy,
b) vykonávať preventívne opatrenia, dohliadaciu činnosť a ostatné výkony potrebné na zabezpečenie
stavieb,



c) obsluhovať, organizovať, kontrolovať, opravovať a udržiavať zabezpečovacie a oznamovacie
zariadenia,
d) obsluhovať, organizovať, kontrolovať, opravovať a udržiavať elektrotechnické a energetické
zariadenia tvoriace súčasť železničnej dráhy,
e) organizovať dopravu na železničných dráhach,
f) zabezpečovať kapacity železničnej dopravnej cesty v prípade obrany štátu a krízového riadenia
g) poskytovať súčinnosť železničnej polícii,
h) zabezpečovať kapacity dopravnej cesty pre umožnenie dodávok životne dôležitých výrobkov.

35. Podľa ustanovenia čl. IV zmluvy, vlastník dráhy sa zaväzuje uhradiť prevádzkovateľovi dráhy formou
neinvestičnej dotácie sumu, ktorá kryje rozdiel medzi plánovanými nákladmi a plánovanými výnosmi,
stanovenými podľa článkov V a VI zmluvy v súlade so zák. č. 596/2008 Z.z. o štátnom rozpočte na
rok 2009 vo výške 136.095.067 eur a schválených rozpočtových opatrení na tento účel. Vlastník dráhy
bude poskytovať vždy do 5 dní príslušného mesiaca finančné prostriedky vo výške 1/12 z celoročnej
schválenej čiastky preddavku z kapitoly MDPaT SR v súlade so zákonom 523/2004 Z.z. o rozpočtových
pravidlách.

36. Podľa ustanovenia čl. VII zmluvy, vlastník dráhy poskytuje prevádzkovateľovi dráhy na zabezpečenie
vyrovnaného hospodárenia dotáciu, ktorá je rozdielom medzi nákladmi hlavnej činnosti ŽDC
vynaloženými na splnenie záväzku zo zmluvy a tržbami z použitia ŽDC a ostatnými výnosmi hlavnej
činnosti ŽDC.

37. Podľa ustanovenia čl. IX zmluvy, vlastník dráhy je oprávnený kontrolovať plnenie predmetu zmluvy
zo strany prevádzkovateľa dráhy. Prevádzkovateľ dráhy je povinný umožniť vlastníkovi dráhy vykonanie
uvedenej kontroly.

38. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 258/1993 Z.z. o Železniciach Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o
ŽSR“),
a) základný predmet činnosti
1.prevádzkovanie železničných dráh a lanových dráh podľa osobitného predpisu,
2.činnosti súvisiace s prevádzkovaním železničných dráh a lanových dráh:
2.1 zriaďovanie a prevádzkovanie železničných telekomunikačných a rádiových sietí,
2.2 výstavba, úpravy a údržba železničných dráh a lanových dráh vrátane zariadení ekologického
charakteru,
2.3 údržba a opravy dopravných prostriedkov, výroba, údržba a opravy špeciálnych strojov, zariadení a
materiálu vrátane revízií a diagnostiky,
2.4 poskytovanie služieb v reštauračných, ubytovacích a kultúrnych zariadeniach,
2.5 prenájom nehnuteľností,
2.6 automatizované spracovanie údajov a ich prenos,
2.7 metrologické výkony a defektoskopia, diagnostika a meranie fyzikálnych veličín, geodetická a
kartografická činnosť,
2.8 zabezpečovanie činnosti vedúceho odborového normalizačného strediska v železničnej doprave,
2.9 výroba, montáž, oprava a rekonštrukcia elektrických a elektronických zariadení vrátane revízií a
diagnostiky,
2.10 prekládka tovarov, preväzovanie koľajových vozidiel a zmena prepravnej úpravy prepravovaných
tovarov pri zmene rozchodu železníc,
2.11 zabezpečovanie osobitnej zdravotnej starostlivosti o pracovníkov vybraných profesií;
3.prevádzkovanie dopravy na dráhe na účely
3.1 výstavby, úprav a údržby železničných dráh a lanových dráh,
3.2 poskytovania manipulačných služieb, obslužných dopravných služieb a obslužných prepravných
služieb pre prevádzkovateľov dopravy na dráhe,
b)ďalšie podnikateľské činnosti zapísané v obchodnom registri.

39. Podľa § 2 ods. 2 zákona o ŽSR, prevádzkovaním železničných dráh sa na účely tohto zákona
rozumejú činnosti, ktorými sa zabezpečuje a obsluhuje železničná dopravná cesta určená na pohyb
železničných koľajových vozidiel vrátane pevných železničných zariadení potrebných na zabezpečenie
pohybu týchto vozidiel a zariadení slúžiacich na zabezpečenie bezpečnej železničnej prevádzky (ďalej
len „železničná dopravná cesta“).



40. Podľa § 10 ods. 1 zákona o ŽSR, železnice majú správu majetku, majetkovými právami a záväzkami,
ku ktorým mali už do svojho zániku právo hospodárenia Železnice Slovenskej republiky, š. p., ako aj s
majetkom nadobudnutým v priebehu ich podnikania.

41. Podľa § 1 zákona č. 164/1996 Z.z. o dráhach, v znení účinnom od 1.1.2005 (ďalej len „zákon
o dráhach 1“ ), tento zákon upravuje podmienky výstavby dráh a stavieb na dráhach, podmienky na
prevádzkovanie dráh a prevádzkovanie dopravy na dráhach a práva a povinnosti právnických osôb a
fyzických osôb s tým spojené, ako aj výkon štátnej správy a štátneho dozoru vo veciach dráh.

42. Podľa § 2 ods. 1 až 9 zákona o dráhach 1,
(1)Dráha je dopravná cesta určená na pohyb dráhových vozidiel vrátane pevných zariadení potrebných
na zabezpečenie pohybu dráhových vozidiel a bezpečnosti a plynulosti dopravy na dráhe.
(2)Súčasťou dráhy sú všetky zariadenia, stavby a objekty, ktoré sú potrebné na zabezpečenie pohybu
dráhových vozidiel, na zabezpečenie a ochranu dráhy a na zabezpečenie bezpečnosti a plynulosti
dopravy na dráhe.
(3)Dráhy podľa tohto zákona nie sú banské, prenosné, priemyselné dráhy a lanové vleky.
(4)Prevádzkovaním dráhy sa rozumejú činnosti, ktorými sa zabezpečuje a obsluhuje dráha a organizuje
doprava na dráhe.
(5)Prevádzkovaním dopravy na dráhe sa rozumejú činnosti, ktorých predmetom je preprava osôb, zvierat
a vecí.
(6)Kombinovanou dopravou sa rozumie preprava tovaru na jeden prepravný doklad v jednej nákladovej
jednotke z miesta nakládky do miesta vykládky prepravovaného najmenej dvoma druhmi dopravy.
(7)Nákladovou jednotkou sa rozumie nákladné vozidlo, príves, náves s ťahačom alebo bez ťahača,
vymeniteľná nadstavba, kontajner najmenej 6 058 mm dlhý a podvojný náves.
(8)Verejným záujmom vo verejnej osobnej doprave na dráhe je záujem na zabezpečení základných
prepravných potrieb.
(9)Sieťou je celá železničná infraštruktúra vo vlastníctve alebo v správe prevádzkovateľa dráhy.

43. Podľa § 3 ods. 1 zákona o dráhach 1 , dráhy sa podľa technických podmienok členia na železničné,
električkové, trolejbusové, lanové a špeciálne dráhy.

44. Podľa § 3 ods. 2 zákona o dráhach 1, špeciálne dráhy slúžia na zabezpečenie dopravných potrieb
obce.

45. Podľa ustanovenia § 4 ods. zákona o dráhach 1, železničné dráhy sa z hľadiska účelu a významu
členia na

a) celoštátne dráhy, ktoré slúžia celoštátnej verejnej železničnej doprave a medzinárodnej doprave,
b) regionálne dráhy, ktoré majú miestny význam, slúžia verejnej železničnej doprave a sú zaústené do
celoštátnej alebo do inej regionálnej dráhy,
c) vlečky, ktoré slúžia vlastným prepravným potrebám prevádzkovateľa alebo iného subjektu na základe
zmluvy a sú zaústené do celoštátnej dráhy, regionálnej dráhy alebo do inej vlečky.

46. Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 zákona o dráhach 1, prevádzkovanie dráhy sa musí uskutočňovať tak,
aby sa zabezpečila ochrana života a zdravia osôb, ochrana majetku a životného prostredia a bezpečnosť
a plynulosť dopravy na dráhe.

47. Podľa § 16 ods. 1 zákona o dráhach 1, vlastník dráhy je povinný udržiavať dráhu tak, aby bola
prevádzkyschopná a aby bol umožnený styk s inými dráhami.

48. Podľa § 17 ods. 1 zákona o dráhach 1, vlastník dráhy je povinný zabezpečiť prevádzkovanie
dráhy. V prípade, že vlastník celoštátnej dráhy nie je súčasne jej prevádzkovateľom, je povinný umožniť
prevádzkovanie celoštátnej dráhy inej oprávnenej právnickej osobe.

49. Podľa § 18 ods. 1 zákona o dráhach 1, prevádzkovateľ dráhy je povinný

a) prevádzkovať dráhu podľa povolenia na prevádzkovanie dráhy a pravidiel prevádzkovania dráhy,



b) zabezpečiť, aby dráhu prevádzkovali osoby, ktoré spĺňajú predpísanú odbornú, zdravotnú, zmyslovú
a psychologickú spôsobilosť,
c) vystrojiť a označiť zamestnancov, ktorí sú oprávnení dávať cestujúcim, odosielateľom a príjemcom v
obvode dráhy pokyny na zachovanie bezpečnosti a plynulosti dopravy,
d) označiť priestory v obvode dráhy, ktoré nie sú prístupné verejnosti,
e) poskytnúť príslušnému dráhovému správnemu úradu technickú pomoc a informácie potrebné na účely
vyšetrovania nehôd a mimoriadnych udalostí, posúdenie stavu bezpečnosti a plynulosti prevádzky dráhy,
e) vytvárať podmienky na zaistenie a zvyšovanie bezpečnosti prevádzky, na predchádzanie vzniku
nehôd, mimoriadnych udalostí a iných narušení bezpečnosti prevádzky dráhy a dopravy na dráhe,
f) dodržiavať povinnosti určené pri preprave nebezpečného tovaru.

50. Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o dráhach 1, vlastník dráhy uzatvára s prevádzkovateľom
dráhy zmluvu o prevádzkovaní celoštátnej alebo regionálnej dráhy; ak ide o zabezpečenie potrieb obrany
štátu, vlastník dráhy uzatvára zmluvu o prevádzkovaní celoštátnej alebo regionálnej dráhy po dohode s
Ministerstvom obrany Slovenskej republiky. Zmluva sa uzatvára najmenej na obdobie jedného roka.

51. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 513/2009 Z.z. o dráhach (ďalej len „zákon o dráhach 2“),
prevádzkovaním dráhy je správa, obsluha a zabezpečenie prevádzky dráhy v stave, ktorý umožňuje
bezpečnú a plynulú dopravu na dráhe a organizovanie dopravy na dráhe.

52. Podľa § 27 ods. 4 zákona o dráhach 2, prevádzkovateľom dráhy je fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá prevádzkuje dráhu ako jej vlastník alebo na základe zmluvy s jej vlastníkom.

53. Podľa § 28 ods. 1 zákona o dráhach 2, vlastník dráhy je povinný zabezpečiť trvalé prevádzkovanie
dráhy. Ak vlastník dráhy nie je aj prevádzkovateľom dráhy, je povinný zabezpečiť prevádzkovanie dráhy
inou osobou, ktorá spĺňa požiadavky tohto zákona na prevádzkovanie dráhy.

54. Podľa § 29 ods. 1 zákona o dráhach 2, prevádzkovať dráhu môže len ten, kto

a) má platné povolenie regulačného orgánu na prevádzkovanie dráhy,
b) má uzatvorenú zmluvu o prevádzkovaní dráhy s vlastníkom dráhy, ak sám nie je vlastníkom dráhy,
c) zamestnáva na prevádzkovanie dráhy osoby, ktoré majú odbornú spôsobilosť, zdravotnú spôsobilosť
a psychickú spôsobilosť na výkon práce.

55. Podľa § 29 ods. 5 zákona o dráhach 2, zmluva s vlastníkom dráhy o prevádzkovaní dráhy obsahuje
požiadavky vlastníka dráhy na kvantitatívne a kvalitatívne parametre a rozsah prevádzkovania dráhy a
jej súčastí. Ak predmetom zmluvy je prevádzkovanie železničnej trate, zmluva sa uzatvára po dohode s
Ministerstvom obrany Slovenskej republiky s prihliadnutím na potreby obrany štátu a obsahuje aj spôsob
zabezpečenia vyrovnaného hospodárenia z prevádzky železničnej trate.

56. Podľa § 30 ods. 1 písm. a) a b) zákona o dráhach 2, prevádzkovateľ dráhy je povinný
a)prevádzkovať dráhu v súlade so zmluvou s vlastníkom dráhy o prevádzkovaní dráhy a s povolením
na prevádzkovanie dráhy,
b)prevádzkovať dráhu v súlade s pravidlami prevádzkovania dráhy podľa tohto zákona a vykonávacími
predpismi a s prevádzkovými predpismi,

57. V prejednávanej veci je nesporným, že žalobca si voči žalovanému uplatňuje nároky titulom
bezdôvodného obohatenia, preto aj posúdenie toho, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného
obohatenia, záviselo od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - § 451 ods. 1
a 2 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako
záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k
bezdôvodnému obohateniu. Pričom povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto sa úkor iného
bezdôvodne obohatil. Vzhľadom na nespornosť aktívnej legitimácie žalobcu v konaní, a to skutočnosť,
že na základe Osvedčenia o dedičstve D 270/99, Dnot 167/99 zo dňa 3.3.2000 vydaného súdnym
komisárom JUDr. E. T., nadobudol podiel na nehnuteľnostiach v kat. území T. Ľ., zapísaných na LV č.
XXX, združených podľa pozemkovej knihy parc. č. XXX/X, orná pôda vo výmere 888 m2 pod A 2/1 v 1/1,
týkajúcich sa záp. č. XXXX na základe identifikácie nehnuteľnosti stav neidentický zbytok mpč. XXXX/
X, roľa o výmere 2000 m2, zbytok mpč. XXXX/X roľa vo výmere 2530 m2, podiel na nehnuteľnostiach



vo výmere 2916 m2. Geometrickým plánom č. XX/XXXX pod č. XXX/XX bol z pôvodnej parcely KN „E“
č.: XXXX/X a z parcely č. XXXX/X o výmere 5073 m2, novovytvorený pozemok stavu KN „C“ parc. č.
XXXX/XX, o výmere 1301 m2- zastavaná plocha, pričom tento novovytvorený pozemok nie je zapísaný
v stave KN „C“ a nie je zakreslený v kópii z katastrálnej mapy. Rovnako je nesporným, že pozemok
žalobcu je využívaný pre účely celoštátnej dráhy - Ž. B. Y. - B. - Y., ako aj skutočnosť, že predmetný
pozemok je pre daný účel užívaný proti vôli žalobcu (vlastníka), t.z. fakticky poskytuje plnenie bez
akéhokoľvek právneho podkladu (bez právneho titulu) a bez toho, že by mu za ním poskytované plnenie
bola platená náhrada. Na strane žalobcu tak ide o prípad plnenia bez právneho dôvodu, ktoré je jednou
zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia založenou na tom, že medzi zúčastnenými osobami
od počiatku chýba právny vzťah zakladajúci nárok na plnenie.

58. Dôsledkom takéhoto plnenia je obohatenie, obsahom ktorého je získanie určitej majetkovej hodnoty
subjektom, ktorému bolo plnené. O plnenie bez právneho dôvodu ide tiež v prípade užívania pozemku
bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť plniť môže v niektorých prípadoch vyplývať tiež
zo zákona alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tento pozemok užívať. Pre vyriešenie otázky, kto v
prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu (a kto je teda povinný vydať získané bezdôvodné
obohatenie) je rozhodujúce, kto uvedené plnenie prijíma (kto realizuje užívateľské oprávnenia) bez
právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení a bez toho,
aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim
právo užívať pozemok. Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na samu povahu plnenia -
schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady.

59. Vzhľadom k uvedenému a s ohľadom na námietky žalovaného v podanom odvolaní, ktorými namietal
nedostatok pasívnej legitimácie v konaní, odvolací súd prednostne skúmal, či žalobcom označený
žalovaný je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide, t.j. či žalovanému svedčí pasívna
legitimácia v konaní.

60. V prípade vydania bezdôvodného obohatenia je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten, koho
majetok sa na úkor druhého bezdôvodne zväčšil. Pri posúdení otázky kto sa na úkor žalobcu
prevádzkovaním dráh na jeho pozemku obohacuje, teda koho majetok sa na úkor žalobcu zväčšil,
nemožno opomenúť skutočnosť, že železničná trať Poprad - Tatry - Plaveč, je zaradená medzi
hlavné dráhy z hľadiska dopravného významu slúžiace na medzinárodnú dopravu a na zabezpečenie
celoštátnej dopravnej obslužnosti, (§ 4 ods. 1 písm. a/ zákona o dráhach 1, § 2 ods. 4 zákona o
dráhach 2). Zabezpečenie trvalého prevádzkovania dráh je povinnosťou vlastníka dráhy (§ 17 ods.
1 zákona o dráhach 1, § 28 ods. 1 zákona o dráhach 2), pričom v prípade, ak vlastník dráhy
nie je aj prevádzkovateľom dráhy, je povinný zabezpečiť prevádzkovanie dráhy inou osobou, ktorá
spĺňa požiadavky tohto zákona na prevádzkovanie dráhy. Vychádzajúc zo Zmluvy o prevádzkovaní
dráh na rok 2009 zo dňa 19.12.2008 (čl. 272 súdneho spisu) vlastníkom dráh je Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom dopravy a prevádzkovateľ dráh je žalovaný. Z čl. I Zmluvy o prevádzkovaní
dráh vyplýva, že sa uzatvára s cieľom splniť povinnosti vlastníka celoštátnych a regionálnych dráh
(štátu) podľa § 16 a 17 zákona o dráhach 1, a to udržiavať prevádzkyschopnosť celoštátnych a
regionálnych dráh, zabezpečiť ich prevádzkovanie prostredníctvom prevádzkovateľa dráhy a umožniť
styk s inými dráhami. Žalovaný sa v čl. II bod 2 Zmluvy o prevádzkovaní dráh, ako prevádzkovateľ
dráh, zaviazal zabezpečiť na celoštátnych a regionálnych dráhach výkony súvisiace s udržiavaním
prevádzkyschopnosti dráh, zabezpečením styku s inými dráhami, zabezpečovaním prevádzkovania
dráh a bezpečnosti dopravy na dráhe, obsluhou dráh, prideľovaním voľných kapacít železničnej
dopravnej cesty, zabezpečením dodržiavania technických špecifikácií interoperability dráh, ktoré sú
súčasťou európskeho železničného systému, starostlivosťou o rozvoj a modernizáciu dráh v rozsahu
nevyhnutnom na zabezpečenie dopravných potrieb, organizovaním a riadením dopravy na dráhach.
Zároveň žalovaný, ako prevádzkovateľ dráh, sa zaviazal zabezpečoval všetky činnosti súvisiace so
správou a prevádzkou majetku tvoriaceho dráhu alebo jej súčasť a činnosti súvisiace s prevádzkovaním
dráh, vyplývajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. III bod 3 Zmluvy o prevádzkovaní
dráh).

61. Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že žalovaný sa prevádzkovaním železničnej
dopravnej cesty, na jeho úkor obohacuje. Prevádzkovanie železničných dráh a činnosti súvisiace
s ich prevádzkovaním tvorí len jednu z množstva činností vykonávanými žalovaným (§ 2 ods. 1
zákona o ŽSR). Ďalšou rozhodujúcou okolnosťou je fakt, že žalovaný prevádzkuje dráhy na základe



zmluvného vzťahu s ich vlastníkom, ako prevádzkovateľ dráh, pričom vlastník dráhy mu uhrádza
formou neinvestičnej dotácie len sumu, ktorá kryje rozdiel medzi plánovanými nákladmi a plánovanými
výnosmi stanovenými podľa článkov V a VI Zmluvy o prevádzkovaní dráh. Plánovanými nákladmi sa
rozumejú ekonomicky oprávnené náklady vynaložené prevádzkovateľom dráhy na splnenie výkonov,
ktoré sú v súlade s čl. II (udržiavanie prevádzkyschopnosti dráh..) a čl. III Zmluvy o prevádzkovaní dráh
(činnosti súvisiace so správou a prevádzkou...). Plánovanými výnosmi hlavnej činnosti prevádzkovateľa
dráh sa rozumejú výkony na základe objednaného rozsahu s jednotlivými dopravcami a ostatnými
plánovanými výnosmi hlavnej činnosti železničnej dopravnej cesty, pričom výnosmi podľa tejto zmluvy
nie sú výnosy súvisiace s výkonmi ostatných činností žalovaného. Žalovaný prevádzkovaným dráh
tak plní povinnosti vlastníka dráh, preto aj adresátom tohto plnenia je vlastník dráh, t.z. Slovenská
republika v zastúpení Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií. Vlastník dráh si tak privlastňuje
úžitkovú hodnotu pozemku (hoci za účelom uspokojovania verejných potrieb) bez toho, aby žalobcovi
poskytol akúkoľvek protihodnotu, preto aj vlastníkovi vzniká povinnosť vydať toto plnenie. Žalovaný je
len v hmotnoprávnom (záväzkovom - zmluvnom) vzťahu s vlastníkom dráhy, pričom zo svojej činnosti
nedosahuje zisk (t.j. nevykonáva činnosť za účelom dosahovania zisku - podnikateľskú činnosť), nakoľko
má vopred schválený rozpočet (ktorý musí byť vyrovnaný), ktorého prípadné schodky sú kryté dotáciami
zo strany vlastníka dráhy.

62. Odvolací súd dáva do pozornosti, že len samotná skutočnosť, že žalovaný má v predmete činnosti
uvedené prevádzkovanie železničných dráh a lanových dráh podľa osobitného predpisu a činnosti
súvisiace s prevádzkovaním železničných dráh a lanových dráh, sama o sebe neznamená, že uvedené
činnosti vykonáva vo vlastnom mene a na vlastný účet, za účelom dosiahnutia zisku a obohacuje
sa tak na úkor žalobcu, nakoľko povolenie na prevádzkovanie dráh (ako jeden z predmetov činnosti
žalovaného) je základnou podmienok na prevádzkovanie dráhy (§ 29 ods. 1 zákona o dráhach 2).
Vlastník dráhy si môže na zabezpečenie prevádzkovania dráhy zmluvne zabezpečiť akúkoľvek inú
osobu, ktorá má na to príslušnú licenciu, tak ako je to v prípade žalovaného. Z uvedeného možno
zhrnúť, že žalovaný len spravuje majetok vlastníka dráhy, pričom tento majetok (koľajnice) sú tým,
čo vylučuje vlastníka pozemku v prisvojovaní si jeho úžitkových vlastností, aj keď vlastník dráh svoju
činnosť realizuje za účelom zabezpečovania verejných potrieb, pričom majetok vlastníka dráhy (štátu) sa
nezmenšil o prostriedky, ktoré by musel vynaložiť za výkon týchto oprávnení v prípade, že by mu vyplývali
z právne relevantného titulu (v danom prípade z právneho úkonu uzavretého so žalobcom). Vzhľadom k
uvedenému odvolací súd ustálil, že žalovaný nie je v hmotno-právnom vzťahu bezdôvodného obohatenia
nositeľom povinnosti (o uloženie ktorej žalobca žiadal), a preto mu v prejednávanej veci nesvedčí
pasívna legitimácia v konaní.

63. Vzhľadom na konštatovanie súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní,
ktorá je bez ďalšieho dôvodom pre zamietnutie žaloby, nepovažoval odvolací súd za potrebné zaoberať
sa preskúmavaním dôvodnosti odvolacích námietok žalobcu podaných proti výroku, ktorým súd prvej
inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie podielu na úžitkoch získaných žalovaným z bezdôvodného
obohatenia za roky 2005 - 2008 v sume 38.758,96 eur.

64. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté prvoinštančné rozhodnutie v prisudzujúcom
výroku , vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa § 388 C.s.p. zmenil a žalobu
žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Vo zvyšnej časti napadnutej odvolaním, t.j. vo výroku, ktorým súd
prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie podielu na úžitkoch získaných z bezdôvodného obohatenia
za roky 2005 - 2008 v sume 38.758,96 eur, rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny
podľa § 387 ods.1 C.s.p. potvrdil.

65. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, v ktorom bude rozhodovať
o trovách prvoinštančného konania.

66. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).