{"guid": "e65639a0-f408-49bd-9bda-86642f27b55f:0e2b01dc-6584-46db-a3de-36d490a32cdf", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1016202780.1", "spisova_znacka": "6S/348/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6S/348/2016 z 1. 7. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 1. júla 2018, sp. zn. 6S/348/2016, ECLI:SK:KSBA:2018:1016202780.1", "identifikacne_cislo": "1016202780", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr Peter Pulman", "sudca_id": 1304, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-peter-pulman-1304", "datum_vydania": "2018-07-01", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0e2b01dc-6584-46db-a3de-36d490a32cdf", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1016202780.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1016202780.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1016202780.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6S/348/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016202780
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016202780.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána
Degmu a členov senátu JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: Evonik
Industries AG, spoločnosť so sídlom Rellinghauser Strasse 1-11, 451 28 Essem, Nemecko, právne
zastúpený: BBH advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava, konajúca
prostredníctvom Mgr. Oľgy Beláňovej, konateľky a advokátky, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného Číslo: 104191236/2016 zo dňa 27.10.2016, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančné riaditeľstvo SR č.
104191236/2016 zo dňa 27.10.2016, ako aj  prvostupňové rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu Daňového úradu Bratislava č. 103795435/2016 zo dňa 25.08.2016                         z r u š u j e
a vec  v r a c i a  Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie

Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o
výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 22.12.2016 sa domáhal žalobca zrušenia rozhodnutia
žalovaného Číslo: 104191236/2016 vydaného dňa 27.10.2016, ako aj rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu - Daňového úradu Bratislava  (ďalej tiež aj správca dane) Číslo: 103795435/2016 zo
dňa 25.08.2016, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie  a priznania náhrady trov konania.

Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia správnych orgánov.

2. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že správca dane - Daňový úrad
Bratislava  ako prvostupňový správny orgán vydal dňa 25.08.2016 rozhodnutie Číslo: 103795435/2016,
ktorým v súlade s § 63 ods. 3 písm. c) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe v znení neskorších predpisov
(ďalej len Daňový poriadok) nevyhovel návrhu žalobcu na vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania za
zdaňovacie obdobie september 2014  a úrok z omeškania mu nepriznal. V rozhodnutí opísal priebeh
predchádzajúci vydaniu svojho rozhodnutia s tým, že daňový subjekt (žalobca) podal dňa 23.10.2014
daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) za zdaňovacie obdobie september 2014,
v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume X.XXX.XXX,XX euro. Lehota na vrátenie nadmerného
odpočtu za mesiac september 2014 bola dňa 24.12.2014. Správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu
na zistenie oprávnenosti uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za september 2014 a
dňa 20.11.2015 prerokoval s ním Protokol z kontroly zo dňa 19.11.2015 a týmto dňom bola ukončená
daňová kontrola. Nadmerný odpočet bol daňovému subjektu (žalobcovi) vrátený dňa 30.11.2015, t. j. v
lehote do 10 dní od skončenia daňovej kontroly v celej uplatnenej výške a teda v súlade s § 79 ods.



6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o
DPH).   Keďže legislatíva Slovenskej republiky nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu
vykonávania kontroly nemohol byť  daňovému subjektu (žalobcovi) úrok z tohto titulu priznaný.

3. V dôsledku žalobcom podaného odvolania voči v predchádzajúcom bode tohto rozsudku
špecifikovanom prvostupňovom správnom rozhodnutí vo veci rozhodol žalovaný napadnutým
rozhodnutím  Číslo: 104191236/2016 zo dňa 27.10.2016 a prvostupňové správne rozhodnutie
potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že síce nespochybňuje doktrínu eurokonformného výkladu
vnútroštátneho práva, ale v danom prípade bolo zrejmé, že samotný žalobca (daňový subjekt) si bol
vedomý, že právny poriadok Slovenskej republiky nestanovuje správcovi dane povinnosť platiť úrok
platiteľovi dane počas trvania daňovej kontroly a preto požadoval zaplatenie úroku na základe aplikácie
rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ESD) vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD.
Odvolávajúci (žalobca) výpočet úroku realizuje prostredníctvom § 79 ods. 3 Daňového poriadku s
odkazom na § 79 ods. 1 zákona o DPH, pričom ale abstrahuje od ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH.

4. Žalovaný poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/44/2013 zo dňa 01.08.2014,
v ktorom sa riešil obdobný prípad. V tomto rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že zásadnou otázkou
bolo, či prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v prípade absencie vnútroštátnej právnej úpravy úrokov z
omeškania z nadmerného odpočtu stanovil primeraný právny režim úrokov vlastnou úvahou na základe
analógie iuris. Z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplynulo, že v Slovenskej republike neexistuje právne
úprava na priznanie úrokov za dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti a preto rozhodnutie správcu dane pokladal za súladné
so zákonom.

Žaloba.

5. Žalobca považoval obe preskúmavané rozhodnutia za nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho
právneho posúdenia veci, nakoľko pri rozhodovaní o jeho nároku na úrok z nadmerného odpočtu
DPH zadržaného počas daňovej kontroly žalovaný konal v rozpore s právom EÚ (porušenie zásady
eurokonformného výkladu - zásady daňovej neutrality a proporcionality).

6. Žalobca stručne opísal skutkový stav predchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktoré
považoval za vydané v rozpore s právnymi predpismi, judikatúrou  ESD a Najvyššieho súdu SR.
Vymenoval na vec aplikovateľné právne predpisy (§ 79 ods. 1, 2, 5, 6  zákona o DPH, § 79 ods. 3
Daňového poriadku a čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES - ďalej len DPH smernice) a aplikovateľnú
judikatúru ESD - rozhodnutie C-107/10 vo veci Enel Maritsa Iztok 3 AD, rozhodnutie C-120/15 vo
veci Kovozber s.r.o., proti Daňovému úradu Košice a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8Sžf/115/2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/979/2012,
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/114/2014 bol ním potvrdený rozsudok Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 1S/65/2014.  Poukázal na to, že vo veci rozhodnutia ESD C-120/15 spol.  Kovozber
s.r.o., ESD uviedol, že slovenská zdaniteľná osoba, ktorej bol vrátený nadmerný odpočet DPH po
skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka presiahla primeranú lehotu, má podľa práva Európskej únie nárok
na zaplatenie úrokov z omeškania, pričom výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu
DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly je v rozpore s čl. 183 DPH smernice.
Potom, aby mohla byť zaručená zásada daňovej neutrality, daňový úrad musí daňovému subjektu priznať
úroky už od momentu, od kedy mal povinnosť nadmerný odpočet DPH vrátiť  vo všeobecnej lehote, t.
j. bez ohľadu na uskutočnenie daňovej kontroly. Najvyšší súd SR vo vyššie uvedených  rozhodnutiach
uviedol, že by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby daňovým subjektom, u ktorých bola
vykonaná daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr
bez akejkoľvek kompenzácie. Na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie
už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia.

7. V ďalšom žalobca mal za to, že došlo k porušeniu zásad práva Európskej únie (ďalej aj len EÚ), a to
1/ porušenie zásady eurokonformného výkladu, 2/ zásady daňovej neutrality, 3/ zásady proporcionality.
K porušeniu zásady  eurokonformného výkladu žalobca uviedol, že právo EÚ a judikatúra ESD ako
také majú prednosť pred vnútroštátnym právom. Zásada práva prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym
právom je jednou zo základných zásad právneho poriadku Európskej únie. Potom konajúce správne
orgány boli povinné vykladať vnútroštátne ustanovenia v súlade s právom EÚ tak, aby ich následná



aplikácia prispela k vykonaniu komunitárneho práva. Tak žalovaný, ako aj Daňový úrad Bratislava
boli povinní pri rozhodovaní o priznaní úroku žalobcovi z titulu vrátenia nadmerného odpočtu vykladať
a aplikovať ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku eurokonformne, čiže v súlade s platným
právom EÚ, t. j. v súlade s DPH smernicou interpretovanou v zmysle judikatúry ESD. V nadväznosti
na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného žalobca zdôraznil, že ust. § 79 zákona o DPH
a § 79 ods. 3 Daňového poriadku je možné interpretovať takým spôsobom, podľa ktorého sa vrátenie
nadmerného odpočtu až po skončení daňovej kontroly považuje za „oneskorené“ vrátenie nadmerného
odpočtu v zmysle ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Podľa žalobcu protiprávnosť postupu správnych
orgánov v predmetnej veci nespočívala v aplikovaní vnútroštátnej právnej normy, ktorá by bola v
rozpore s právom EÚ, ale v nesprávnej interpretácii vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý nevyložili
eurokonformne, t. j. v súlade s čl. 183 DPH smernice v zmysle jej záväzného výkladu uskutočneného
ESD.

8. K porušeniu zásady  daňovej neutrality žalobca uviedol, že v danom prípade žalovaný a aj správca
dane mu odopreli nárok na úrok za obdobie od plynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného
odpočtu, čím túto zásadu porušili.

9. V prípade, ak je nadmerný odpočet následne vrátený, spôsob výpočtu úrokov splatných zo strany
štátu, ktorý by nezohľadňoval ako začiatočný moment deň, v ktorý by sa nadmerný odpočet vrátil
za normálnych okolností, by bol v rozpore so zásadou proporcionality, čo v danom prípade správne
orgány uskutočnili a odopreli mu nárok na úrok za obdobie od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu a potom túto zásadu porušili.

10. Replikou zo dňa 05.05.2017 žalobca zotrval na svojom právnom názore na prejednávanú vec.

11. Podaním zo dňa 06.06.2018 doplnil žalobca žalobu o skutočnosť, že daňový úrad Bratislava dňa
21.02.2018 vydal rozhodnutie č. 10042604/2018 vo veci spol. ZetaPark s.r.o., ktorým bol tejto spoločnosti
priznaný úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH aj počas doby vykonávania daňovej kontroly,
počas ktorej bol tento nadmerný odpočet zadržaný, a to vo výške 10% zo sumy nadmerného odpočtu.
Zároveň poukázal na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/45/2016, sp. zn. 2S/979/2012 a
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/115/2013.

Vyjadrenie žalovaného.

12. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa  10.04.2017 a navrhol ju ako nedôvodnú zamietnuť.
K podaným žalobným námietkam sa vyjadril zhodne ako s dôvodmi uvedenými v žalobou napadnutom
rozhodnutí, kde bol podrobne popísaný skutkový a právny stav a vyvodené prijaté závery.

13. Žalovaný uviedol, že nespochybňuje eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, ale v danom
prípade bolo zrejmé, že samotný žalobca (daňový subjekt) si bol vedomý, že právny poriadok Slovenskej
republiky nestanovuje správcovi dane povinnosť platiť úrok platiteľovi dane počas trvania daňovej
kontroly a preto požadoval zaplatenie úroku na základe aplikácie rozsudku ESD vo veci C-107/10 Enel
Maritsa Iztok 3 AD.  Odvolávajúci (žalobca)  výpočet úroku realizoval prostredníctvom § 79 ods. 3
Daňového poriadku s odkazom na § 79 ods. 1 zákona o DPH, pričom ale abstrahuje od ust. § 79 ods.
6 zákona o DPH.

14. Vzhľadom k tomu, že v predmetnom prípade nebol daňovému subjektu (žalobcovi) vrátený nadmerný
odpočet oneskorene, ale v zákonnej lehote (§ 79 ods. 6 zákona o DPH), sankčný úrok za obdobie
neoprávnene zadržiavaných  peňažných prostriedkov platiteľovi neprináleží a nie je ho možné v zmysle
§  79 ods. 3 Daňového poriadku vypočítať.

15. Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/44/2013 zo dňa 01.08.2014,
v ktorom sa riešil obdobný prípad. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR uviedol, že zásadnou otázkou
bolo, či prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v prípade absencie vnútroštátnej právnej úpravy úrokov z
omeškania z nadmerného odpočtu stanovil primeraný právny režim úrokov vlastnou úvahou na základe
analógie iuris. Z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplynulo, že v Slovenskej republike neexistuje právna
úprava na priznanie úrokov za dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na



vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti a preto rozhodnutie správcu dane pokladal za súladné
so zákonom.

16. Záverom žalovaný uviedol, že v prípade priznania úroku z omeškania by bol správca dane povinný
vydať rozhodnutie, ktoré v daňovom konaní musí mať predpísané náležitosti a jednou z nich  podľa § 63
ods. 3 písm. d) Daňového poriadku je aj výrok rozhodnutia s uvedením právneho predpisu, podľa ktorého
sa rozhodovalo. Vzhľadom k tomu, že takýto právny predpis v súčasnosti platnej legislatíve absentuje,
správca dane by takýto úrok nemohol vypočítať aj z dôvodu neexistencie lehoty, od kedy má byť úrok
vypočítaný a nevedel by uviesť aká úroková sadzba by mala byť pri výpočte použitá.

Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie.

17. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11
ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 107 SSP  a dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu v medziach žaloby neboli
vydané v súlade so zákonom.

18. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

19. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

20. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

21. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

22. Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z., ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote
ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť
o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma
daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej
centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň
omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak
správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v
lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6, 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok
aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené
jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

23. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi
nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom
zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet
od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný
nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za
zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo
do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať
daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom
nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej



výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné
zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

24. Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich
dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného
odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí
a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v
lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a
právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený
v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ
neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.

25. Podľa článku 183 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za
dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu
rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.

26. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného ako
aj prvostupňového správneho orgánu (správcu dane) v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich z podanej
žaloby - nesprávneho právneho posúdenia veci.

27. Podstatnou otázkou pre prijatie záveru v prejednávanej veci je, či má správca dane v prípade
riadne uskutočnenej daňovej kontroly na kontrolu DPH u daňového subjektu a v prípade, ak dôjde týmto
titulom k zadržaniu nadmerného odpočtu povinnosť zaplatiť úrok vo výške 10% (§ 79 ods. 3 Daňového
poriadku), a to aj vtedy, ak dôjde k vráteniu zadržiavaného nadmerného odpočtu v lehote do 10 dní od
skončenia daňovej kontroly u daňového subjektu (prerokovanie Protokolu z kontroly).

28. Správny súd uvádza, že skutkovo a právne identická vec už bola predmetom súdneho prieskumu
inými súdmi Slovenskej republiky, napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/252/2015
zo dňa 27.10.2016, sp. zn. 2S/979/2012 zo dňa 24.04.2013, sp. zn. 1S/45/2016 zo dňa 12.10.2017,
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/31/2012 zo dňa 07.04.2016, rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4 Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017, uznesenie  Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/44/2013 zo
dňa 01.08.2014).  Správny súd pri svojom právnom názore na prejednávanú vec plne vychádza z
odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017, ako aj  rozsudku
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/252/2015 zo dňa 27.10.2016, ktoré v mierne pozmenenej forme
v nasledujúcich bodoch rozsudku cituje.

29. Je nepochybné, že daňové orgány sú oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať
daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). V danom prípade však
žalovaný stotožňuje nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na
úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o
DPH, ani z Daňového poriadku a je v rozpore s judikatúrou ESD.

30. Smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát záväzná a má v
zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom všetky
vnútroštátne orgány aplikujúce právo (aj daňové orgány) sú povinné posudzujúci právny vzťah vykladať
eurokomforne,  t. j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť
eurokomforne je orgán aplikujúci právo takéto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej
úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia bola v rozpore so záväznou
interpretáciou článku 183 DPH smernice vyplývajúcej z judikatúry ESD.

31. Súd poukazuje na opakovane vyslovený právny názor ESD, podľa ktorého za určitých okolností
prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu (porovnaj
napríklad Costa P Enel, 6/64 z 15.07.1964, Zb. s 1141) všeobecné zásady úniového práva (napr.
Wachauf  5/88, 13.07.1989 Zb. s 2609 bod 17) nariadenia (napr. Polity, 437114.12 971 Zb. s 1039 bod



9), smernice (Becker 8/81, 19.01.1982 Zb. s 53) a rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3971
Zb. s 867) medzinárodné zmluvy uzatvorené Úniou (Kupfenberg, 104/81, 26.10.1982 Zb. s 3641).

32. Potom je treba prijať záver, že úniové právo (akákoľvek jeho právna norma) má vždy prednosť (vyššiu
právnu silu) pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť,
t. j.  bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy
alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie.

33. Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých
oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky
vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky
zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány (Hubbard, C-20/92 01.07.1993,
Zb. s. I-3777, bod 19; Sail 82/71, 21.03.1972, Zb. s 119 bod 5).

34. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou
právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V
takomto prípade má úniové právo, podľa prípadovej praxe ESD prednosť pred vnútroštátnym predpisom,
ktorý je s ním v rozpore a ktorý by preto nemal byť ďalej aplikovaný.

35. Ak eurokomforný výklad vnútroštátneho práva nie je totožný, je vnútroštátny súd povinný v medziach
svojich právomoci a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva
toto právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie, nesmie aplikovať
žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom
únie (ČEZ, C-115/08 z 27.10.2009 bod 138, Luigi, C-357/06, 18.12.2007 Zb. s I-12311, Engelbrecht
C-262/97 z 26.09.2000 Zb. s I-7321 bod 39, 40, IN.CO.GE, C-10 22/97, 22.10.1998 Zb. s I-6307, bod 20,
Murphy, 157/86 04.02.1988 Zb. s 673, bod 11; Simmenthal, 106/77 z 09.03.1978 Zb. s 629 body 21-20).
Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s
právom únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť
a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne
situácie bez úniového prvku.

36.  Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek
vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych
poriadkov nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný
charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie, ale priamo
predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku
uplatniteľného na území každého členského štátu.

37. V tejto súvislosti súd poukazuje na vyššie spomínaný rozsudok ESD C-107/10, ohľadom výkladu čl.
183 DPH smernice, ktorý sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá
stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej
uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť sa v prípade začatia konania o
daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až
odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
DPH upraveného článkom 183 smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských
štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity.
Podľa ustálenej judikatúry platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní úpravy únie dodržať zásadu
ochranu legitímnej dôvery. Právo na odpočítanie neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade
ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré
zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe. Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 smernice o DPH
stanoviť, aby bol odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia alebo vrátený, Súdny dvor
spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného
odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná
osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti.

38. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných
podmienok vrátená celá suma, vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH čo znamená, že vrátenie sa



uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý
spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko.

39. Z uvedeného správny súd dospel k záveru, že právny názor žalovaného (aj správcu dane) o
neoprávnenosti nároku na sankčný úrok uplatnený žalobcom sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej
členským štátom EÚ, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v
rozpore s vyššie opísanými zásadami fungovania systému DPH ako aj so zásadou ochrany legitímnej
dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu
bežne dochádza vo všeobecnej lehote, čo je lehota, ktorá sama osebe v súlade s článkom 183 DPH
smernice stanovuje povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy a vzniká až po uplynutí tejto
lehoty.

40. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto
každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia aby zabezpečil, že splatná DPH
bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové
priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty ako aj vypočítať a
vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade
predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za
neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto
daňovej kontroly.

41. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo
výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie
zásady daňovej neutrality.

42. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie uznesenie z
21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o., proti Daňovému úradu v Košiciach, ktorý posudzoval
právnu úpravu Slovenskej republiky týkajúcu sa vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty,
uvedenú v zákone č. 222/2004 Zb., pričom prijal záver, že takáto vnútroštátna právna úprava nie je v
súlade s požiadavkami vyplývajúcimi so zásadami daňovej neutrality, podľa ktorej vrátenie nadmerného
odpočtu dane z pridanej hodnoty sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia
daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému
odpočtu dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej osobe, počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesťkrát
až dvanásťkrát dlhšie ako  je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca (uznesenie SD EÚ C-120/15 bod 25,
26). Zároveň zdôraznil, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami
vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržiavanie zásady daňovej neutrality.

43. Na základe právneho posúdenia prejudiciálnych otázok Krajského súdu v Košiciach, prijal Súdny
dvor Európskej únie záver, že článok 183 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES sa má vykladať v tom
zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri
vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej
kontroly. V súvislosti s úrokmi z omeškania Súdny dvor EÚ v bode 24 citovaného rozhodnutia uvádza ...“v
súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe,
po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje aby takto generované
finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými
peňažnými sumami boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania“...(pozri rozsudok Rafinaria
Steaua Româna, C-431/R, EU: C:2013:686, bod 23 a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyárto,
C-654/13; EU:C2014/2127 bod 32).

44. Súdny dvor (desiata komora) rozhodol vo veci tak že. „... Článok 183 prvý odsek smernice Rady
2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom, zmysle,
že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z
omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej
kontroly.



45. Podľa názoru súdu by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom,
u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu
daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok
zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Súd je toho názoru, že prístup správcu dane i žalovaného, ktorí
právo na takúto kompenzáciu popierajú, je neproporcionálny, nie je ničím opodstatnený ani spravodlivý
a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová kontrola. Zároveň
súd uvádza, že zrejme od právneho výkladu, ktorý v danej veci prezentuje žalovaný už upustil aj Daňový
úrad Bratislava, ktorý svojím rozhodnutím č. 10042604/2018 zo dňa 21.02.2018 vo veci ZetaPark s.r.o.,
priznal tomuto daňovému subjektu úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH aj počas doby
vykonávania daňovej kontroly vo výške 10% zo sumy nadmerného odpočtu.

46. Potom na základe zistených skutočností v tomto konaní súd dospel záveru, že napadnuté
preskúmavané rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu je potrebné zrušiť
podľa § 191 ods. 1 písm. c)  SSP a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný
vysloveným právnym záverom  súdu (§  191 ods. 6 SSP) a bude jeho povinnosťou vo veci opätovne
konať a vydať rozhodnutie,  v súlade s v tomto rozhodnutí súdu vysloveným právnym názorom na otázku
priznania žalobcovi (daňovému subjektu - platiteľ DPH) úrok z omeškania za obdobie neoprávnene
zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH.

47. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods.
1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný v plnom rozsahu, pričom
podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2001 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2
SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti
neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "e65639a0-f408-49bd-9bda-86642f27b55f:7a7d3227-a5db-4f32-acd9-dd5eb16a4b02", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1016202780.1", "spisova_znacka": "6S/348/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6S/348/2016 z 1. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-07-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1016202780.1"}]}