{"guid": "e3db338a-679b-439c-a492-4b37e1f58592:9f5d0f67-905d-40c8-918a-247a2387c8f1", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1111217730.1", "spisova_znacka": "2Co/377/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/377/2015 z 13. 3. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 13. marca 2018, sp. zn. 2Co/377/2015, ECLI:SK:KSBA:2018:1111217730.1", "identifikacne_cislo": "1111217730", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Králová", "sudca_id": 1342, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-kralova-1342", "datum_vydania": "2018-03-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "nazov": "§ 396 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-396"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-396", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9f5d0f67-905d-40c8-918a-247a2387c8f1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1111217730.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1111217730.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1111217730.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/377/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111217730
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111217730.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov
senátu: JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: H.. H. W., U. na N. XX/D,
U., zastúpený: PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELARIA spol. s.r.o., Masarykova 13, Prešov,
proti žalovanému: B. R., G..Y.., R. X, U., zastúpený: JUDr. Branislav Juriga, advokát, Sad A. Kmeťa 24,
Piešťany, o uloženie povinnosti uverejniť opravu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I. zo dňa 05. mája 2015, č. k. 14C 87/2011-197, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 05. mája 2015, č. k. 14C 87/2011-197
mení tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I.  rozsudkom zo dňa 05.05.2015, č. k. 14C 87/2011-197, uložil žalovanému
povinnosť do 15 dní od právoplatností rozsudku uverejniť opravu nasledovného znenia: ,,V článku „Š.
R. pre U.“ ktorý bol uverejnený v týždenníku s názvom W. Č. XX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX, ročník T..
na Y. XX G. XX sme uverejnili nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe H.. H. W. spočívajúce v tom, že v
súvislosti s konaním E. J., či prípadne iných osôb mal uviesť: „Ešte tento týždeň“, „A tento týždeň to sme
dotiahli už „vyznačený právoplatnosť“ a „Ja to musím v piatok najneskôr v pondelok.“ Správne skutkové
tvrdenie je také, že H.. H. W. sa žiadneho stretnutia, predmetom ktorého by bolo rokovanie o údajnom
podplácaní E. J. nezúčastnil a pri rozhovore zo dňa 28.01.2009, ktorý mal byť zvukovo zaznamenaný
Políciou SR, nevyslovil žiadne výroky v súvislosti s údajným podplácaním E. J..“ Súd prvej inštancie
súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi primeranú peňažnú náhradu v sume 1.660,- €
do 15 dní od právoplatností rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie návrh zamietol.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca sa návrhom podaným na súde prvej
inštancie zo dňa 02.08.2011 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na povinnosť uverejniť v týždenníku
s názvom W. Č.. XX/XXXX M. D. XX.XX.XXXX N. T.. na Y. XX G. XX K. Č. T. „. R. pre U.. Žalobca uviedol,
že v uvedenom článku žalovaný uviedol nepravdivé skutkové tvrdenie o jeho osobe spočívajúce v tom,
že v súvislosti s konaním E. J., či prípadne iných osôb mal uviesť: „Ešte tento týždeň“, „A tento týždeň
to sme dotiahli už „vyznačený právoplatnosť“ a „Ja to musím v piatok najneskôr v pondelok“. Žiadal, aby
žalovaný uviedol správne skutkové tvrdenie, že žalobca sa žiadneho stretnutia, predmetom ktorého by
bolo rokovanie o údajnom podplácaní E. J. nezúčastnil a pri rozhovore zo dňa 28.01.2009, ktorý mal
byť zvukovo zaznamenaný Políciou SR, nevyslovil žiadne výroky v súvislosti s údajným podplácaním
E. J.“. Súčasne žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.000,- € titulom primeranej
peňažnej náhrady. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaný priamo v uvedenom článku uviedol,
že v zverejnenom rozhovore resp. v dvoch neupravených pasážach vystupuje okrem iných advokát



H. W.. Ďalej uviedol, že vo zverejnenom texte podpísanom ako red, ktorý bol označený ako dôkazy o
podplácaní E. J., okrem iného žalovaný uviedol W.: „Ešte tento týždeň.“ „ A tento týždeň to sme dotiahli už
„vyznačený právoplatnosť“ a „Ja to musím v piatok najneskôr v pondelok.“ Zastával názor, že v kontexte
uverejnených informácii sa javí táto časť, ako účasť žalobcu na podplácaní, či dokonca, ako jeho aktivita
pri takomto konaní. Tvrdil, že bol síce prítomný na stretnutí, ktoré sa uskutočnilo dňa 28.01.2009, no
po prvej časti stretnutia odišiel a nedošlo v čase jeho prítomnosti k rozhovoru na tému podplácania, ale
boli prejednané aktuálne témy. Ďalej tvrdil, že zo stretnutia odišiel a nemal absolútne žiadnu vedomosť
o obsahu tohto stretnutia. Poukázal na to, že žalovaný zverejnil skutkové tvrdenia a citácie, ktoré on
nikdy neuviedol a obsah článku je v rozpore so skutkovým stavom. Naviac uviedol, že ako právny
zástupca jedného z akcionárov spoločnosti O., G..Y.. žalobca požiadal žalovaného o uverejnenie opravy
nepravdivého skutkového tvrdenia zo dňa 03.05.2011 a žiadal, aby opravu realizoval v najbližšom vydaní
periodickej tlače. Avšak žalovaný žiadosti na opravu nevyhovel z dôvodu, že žiadosť nemá náležitosti
podľa § 7 bod 1 zákona o periodickej tlači a neobsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie a pravdivosť
skutkového tvrdenia uverejneného v článku vie dokázať. Žalobca opätovne dňa 16.05.2011 sa pokúsil
vec vyriešiť mimosúdne postupom podľa § 7 tlačového zákona. Žalobca zastával názor, že uplatneným
nárokom žalobcu podľa ustanovenia § 10 zák. 167/2008 Z.z. došlo k bezdôvodnému odmietnutiu práva
na opravu zo strany žalovaného, ako vydavateľa.

3. Žalovaný vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 25.08.2011, ako aj zo dňa 31.08.2012 žiadal
žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Zastával názor, že právo na opravu podľa ustanovenia § 7 ods.
1 zák. 167/2008 Z.z. žalobcovi nevzniklo, pretože periodická tlač t.j. časopis W. Č.. XX/XXXX M. D.
XX.XX.XXXX neobsahovalo nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe žalobcu. Dodal, že žalovaný zverejnil
v článku pod Q. „. Š. R. pre U.„.dve neupravené pasáže rozhovoru osôb uvedených dňa 28.januára 2009,
kde vystupujú R. Š., S. Č., H. X. a advokát H. W.. Následne sú v článku uvedené len prepisy výrokov
jednotlivých  označených osôb pri rozhovore, pričom výroky žalobcu boli uvedené nasledovne: „Ešte
tento týždeň“, „A tento týždeň by sme to dotiahli už „vyznačený právoplatnosť“, „ Ja to musím v piatok
najneskôr v pondelok“ „ Ona to môže zrušiť“. Žalovaný tvrdil, že na skutkovom tvrdení, že na ukážku
zverejňujú dve neupravené pasáže rozhovoru z XX. H. XXXX, kde vystupujú R. Š., S. Č., H. X. a advokát
H. W.“ nie je nič nepravdivé. Ďalej poukázal na to, že skutkovým tvrdením o osobe žalobcu je tvrdenie,
že v tomto rozhovore vystupujú označené osoby vrátane žalobcu. Druhým skutkovým tvrdením o osobe
žalobcu je tvrdenie, že uviedol v citovanom rozhovore výroky a skutkové tvrdenie je pravdivé, pretože
tieto výroky žalobca vyslovil. Žalovaný tvrdil, že požadovaná oprava žalobcom, že svoje výroky neuviedol
v súvislosti s údajným podplácaním E. J. nesmeruje proti skutkovému tvrdeniu a považuje to za obranu
žalobcu. Zdôraznil, že žalobca sa ani v podanej žiadosti o opravu a ani v podanom návrhu nedomáha
opravy nepravdivých skutkových tvrdení o jeho osobe. Tvrdil, že žiadosť o opravu zo dňa 03.05.2011
neobsahovala zákonné náležitosti (popis nepravdivého skutkového tvrdenia, konštatovanie, že skutkové
tvrdenie je nepravdivé a ani uvedenie pravdivého skutkového tvrdenia) podľa ustanovenia § 7 ods. 3
zák. 167/2008Z.z. Ďalej namietal, že žiadosť o uverejnenie opravy zo dňa 03.05.2011 nemá ani formálne
náležitosti žiadosti o uverejnenie opravy podľa ustanovenia § 7 ods. 3 zák. 167/2008 Z.z., pre ktoré nie
je oprávnený žalovaný uverejniť opravu podľa ustanovenia § 7 ods. 1 zák. 167/2008 Z.z. Ďalej uviedol,
že žiadosť o opravu nie je podpísaná žiadateľom v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zák. 167/2008 Z.z. a je
podpísaná len advokátskou kanceláriou a tá nie je oprávnenou osobou v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1
zák. 167/2008 Z.z. Tvrdil, že nemožno od vydavateľa periodickej tlače, aby selektoval informácie získané
od štátneho orgánu (z policajného zdroja), na ktoré sa mohol spoliehať, pretože by tým uprel verejnosti
právo na úplne informácie o veciach verejného záujmu. Zastával názor, že prepis ITP nahrávok je
podpísaný riaditeľom a je súčasťou vyšetrovacieho spisu, ako jeho neutajovaná príloha. Ďalej uviedol, že
nárok žalobcu na opravu nie je daný z dôvodu, že by uloženie opravy uverejnenia predstavovalo zásah
do práv žalovaného na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 10 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv. Ďalej poukázal aj na ustanovenia § 5 ods. 2 zák. 167/2008 Z.z. na to,
že žalovaný za obsah zverejnenej informácie nezodpovedá z dôvodu jej poskytnutia štátnym orgánom t.j.
orgánom verejnej moci, pretože to uverejnil v pôvodnom znení neupravenej pasáži rozhovoru. Namietal,
že s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 4 zák. 167/2008 Z.z., ako aj § 5 ods. 2 zák. 167/2008 Z.z. sa
nenachádza právo na peňažnú náhradu uvedené medzi výnimkami stanovenými ustanovením § 5 ods. 4
zák. 167/2008 Z.z. Zastával názor, že žalobcovi nepatrí právo na primeranú peňažnú náhradu z dôvodu,
že žalovaný za obsah nezodpovedá. Zdôraznil, že nie sú splnené podmienky na vznik nároku práva
na zverejnenie opravy (§ 7 ods. 1 zák. 167/2008 Z.z.), pretože nezverejnil žiadne skutkové tvrdenia o
osobe žalobcu, ktoré by bolo nepravdivé. Tvrdil, že žalovaný nedoručil žiadosť o uverejnenie opravy,
podľa ustanovenia § 7 ods. 3 zák. 167/2008 Z.z. v lehote.



4. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie jednoznačne za preukázané, že žaloba žalobcu
je dôvodná. V tomto konaní bolo nesporné, že dňa 11.04.2011 vydal žalovaný v časopise W. Č.. XX/
XXXX N. T.. na Y. XX G. XX Č. s názvom „. R. pre U.Ž.. V uvedenom článku bola ako ukážka zverejnené
dve neupravené pasáže rozhovoru zo dňa 28.01.2009, kde vystupujú R. Š., S. Č., H. X. a advokát H.
W.Á.. Následne sú v článku uvedené len prepisy výrokov jednotlivých označených osôb pri rozhovore,
pričom výroky žalobcu boli uvedené nasledovné: „Ešte tento týždeň“, „A tento týždeň by sme to dotiahli
už „vyznačený právoplatnosť“, „ Ja to musím v piatok najneskôr v pondelok“, „ Ona to môže zrušiť“ .
V konaní je nesporné, že žalobca sa dňa 03.05.2011 domáhal uverejnenia opravy s tým, že žalovaný
uverejnil nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe žalobcu, spočívajúce s konaním E. J., či prípadne
iných osôb. V žiadosti o uverejnenie súčasne žiadal uviesť správne skutkové tvrdenie, že žalobca sa
žiadneho stretnutia, predmetom ktorého by bolo rokovanie o údajnom podplácaní E. J. nezúčastnil a pri
rozhovore zo dňa 28.01.2009, ktorý mal byť zvukovo zaznamenaný Políciou SR, nevyslovil žiadne výroky
v súvislosti s údajným podplácaním E. J.G.“. Žalobca žiadal priznať aj primeranú peňažnú náhradu v
sume 2000,- €. V konaní bolo nesporné, že žalovaný dňa 10.05.2011 neakceptoval žiadosť žalobcu
na opravu uverejnenia tak, ako to žalobca požadoval z dôvodu, že žiadosť o uverejnenie opravy nemá
náležitosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z.z., pretože neobsahuje skutkové tvrdenie. Súčasne
žalovaný uviedol, že nie sú povinní uverejniť opravu, pretože vedia dokázať pravdivosť skutkového
tvrdenia uverejneného v článku. Predpokladom vzniku práva na opravu podľa ustanovenia § 7 ods. 1
zák. 167/2008 Zz. bude nepravdivosť skutkového tvrdenia o konkrétnej fyzickej osobe alebo právnickej
osobe, ktoré je obsiahnuté v periodickej tlači. Základným zmyslom práva na opravu je zabezpečiť, aby
sa verejnosti čo najrýchlejšie dostala informácia o tom, že určité skutkové tvrdenie o fyzickej osobe
alebo právnickej osobe je nepravdivé a aká je pravda. Autor alebo zdroj nepravdivého skutkového
tvrdenia na opravu je z hľadiska práva irelevantný a nemá to žiaden vplyv na povinnosť vydavateľa
uverejniť opravu. Možno uviesť, že pri skutkovom tvrdení ide o fakt, ktorého hodnovernosť môže byť
dokázaná. Nepravdivé skutkové tvrdenie nemusí súčasne naplniť aj ďalšie zákonne predpoklady, ako v
prípade práva na odpoveď, cti fyzickej osoby, dobrej povesti právnickej osoby alebo aby malo negatívny
dopad na fyzickú alebo právnickú osobu. Je nesporné, že v uvedenom článku je uvedené, že dôkazy o
podplácaní E. J., ktorého sa mali dopustiť zástupcovia O., G..Y.., vyplývajú podľa polície a dozorujúceho
prokurátora aj zo zvukových záznamov, ktoré urobil po dohode s vyšetrovateľmi R. Š. a na ukážku
boli zverejnené dve neupravené pasáže rozhovoru z 28. januára 2009, kde vystupujú R. Š., S. Č., H.
X. a advokát H. W.. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že on zastupoval O. F., ktorý bol akcionárom O.,
G..Y.. a zúčastnil sa stretnutia dňa 28.01.2009,  avšak zo stretnutia odišiel a na stretnutí zastupoval
záujmy klienta od cca 10.00  hod. do cca 11.30 hod. a žalovaný uverejnil nepravdivé skutkové tvrdenie,
že zástupcovia O. sa mali dopustiť podplácania, pričom okrem R. Š., S. Č., H. X. tam uviedol aj
žalobcu, ako advokáta, ktorý nebol zástupcom spoločnosti O.. Možno sa stotožniť so žalovaným, že
činnosť advokáta je aj otázkou verejného záujmu a verejnosť má právo informácie dostať, avšak od
žalovaného sa očakáva, že poskytnuté informácie budú overené a pravdivé. Spornou okolnosťou danej
veci bola námietka žalovaného, že žiadosť o uverejnenie opravy zo dňa 03.05.2011 nebola podpísaná
žiadateľom. Túto námietku žalovaný vzniesol v priebehu konania podaním zo dňa 25.08.2011. Súd prvej
inštancie námietku žalovaného neuznal z dôvodu, že žalobca požiadal o uverejnenie opravy cestou
právneho zástupcu a žalovaný pri prvom úkone zo dňa 10.05.2011 nenamietal, že žiadosť o opravu
nie je podpísaná žiadateľom a súd v tomto smere mal zato, že aj keď nie je v žiadosti o uverejnenie
opravy odkaz na pripojenie plnej moci, žalovaný konal s právnym zástupcom žalobcu, to znamená, že
žalovaný spolu so žiadosťou o uverejnenie opravy mal k dispozícií plnú moc od žalobcu, čím boli splnené
podmienky v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 zákona 167/2008 Z.z. Súd prvej inštancie sa nestotožnil
s námietkou žalovaného, že žalobca nepodal návrh na uverejnenie opravy včas, v tomto smere súd je
toho názoru, že článok s názvom „Š. R. pre U.“ vyšiel v týždenníku W. R. Č. XX/XXXX D. XX.X.XXXX
a právny zástupca žalobcu požiadal žalovaného o uverejnenie opravy žiadosťou zo dňa žiadosťou zo
dňa 03.05.2011 podanou na pošte v Prešove dňa 04.05.2011, čím je splnená podmienka na uplatnenie
práva v lehote 30 dní v zmysle ustanovenia § 7 ods. 2 zákona 167/2008 Z.z.

5. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia uviedol, že pri posudzovaní žaloby vychádzal z predložených
listinných dôkazov, výsluchu žalobcu a oboznámil sa so spisom OS BA I. sp.zn. 7C/90/2011 a po
vyhodnotení dôkazov jednotlivo a v súvislostiach dospel k záveru, že žalovaný uverejnil v predmetnom
článku nepravdivé skutkové tvrdenie o žalobcovi, pričom vychádzal z prepisu zvukového záznamu
neutajovanej prílohy č. 2K č.p.:PPZ-V- 4809/2009-ZPČ-Z-ITP, ktorý bol poskytnutý redaktorovi T.. Táto
skutočnosť vyplýva z konania pred OS BA I. vo veci sp.zn. 7C/90/2011, ako aj z výpovede svedka



R. Š.. Pokiaľ ide o osobu uvedenú v prepise zvukového záznamu v záhlaví, tak pod písmenom D. je
uvedený ako H. (D.: H.), tak z výpovede svedka J. T. v konaní sp.zn. 7C/90/2011 vyplýva, že sa jedná
o žalobcu. Svedok T. Y.i overoval cez svoje zdroje na polícií, že osoba označená pod „. je žalobca,
pričom uviedol, že úlohou novinára nie je overovať každú vetu z prepisu a nikdy netvrdil, že žalobca je
zapletený do korupcie a boli zverejnené len dve neupravené pasáže rozhovoru, kde vystupuje žalobca,
ale aj iné osoby. Svedok ďalej uviedol, že nepotreboval oslovovať žalobcu, keďže nebol podozrivý z
korupcie, ale iba vystupoval ako jeden z účastníkov stretnutia, pričom všetkých ostatných účastníkov
oslovil. Možno len uviesť, že malo by byť vecou cti a profesionálneho prístupu žurnalistu, ako aj vecou
novinárskej etiky v danom prípade pred zverejnením článku ponúknuť priestor aj žalobcovi na zaujatie
stanoviska, aj keď nebol podľa svedka J. T. žalobca zapletený do korupcie. Pokiaľ ide o dôkaz, ktorý
predložil žalovaný a to prepis zvukového záznamu, tak ten nezískal od štátneho orgánu žalovaný na
základe info zákona, ale bol získaný od R. Š., a preto zverejnené informácie aj keď boli vo veciach
verejného záujmu, pokiaľ ide o korupciu, mal si ich preveriť a pokiaľ ide o žalobcu prípadne mu poskytnúť
priestor na možnosť vyjadriť sa. Súd prvej inštancie sa v tomto prípade nestotožnil s argumentáciou
žalovaného, že by požadovaná oprava žalobcom predstavovala zásah do práv žalovaného na slobodu
prejavu a na slobodné rozširovanie informácií. Podľa názoru súdu konaním žalovaného a to uverejnením
nepravdivej informácií došlo k naplneniu občiansko-právnej povinnosti, ako aj k zásahu do práv žalobcu
na ochranu osobnosti. Neoprávneným zásahom je v zásade každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie,
ktoré zasahuje práva chránené ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Bez významu je
skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo, či išlo o nedbanlivé
preberanie prepisu zvukového záznamu a jeho rozširovaním. Preto súd prvej inštancie na základe
vyhodnoteného dokazovania a predložených listín účastníkmi konania dospel k záveru, že návrh je
dôvodný a zaviazal žalovaného na povinnosť uverejniť opravu tak, ako je uvedená vo výroku rozsudku.
Súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 3 zákona 167/2008 Z.z. priznal žalobcovi
primeranú peňažnú náhradu vo výške 1.660,- € a vo zvyšku žalobu zamietol.  Pokiaľ ide o uplatnenie
primeranej peňažnej náhrady z dôvodu, že aj napriek uverejnenému článku žalobca nepreukázal, že by
mu ubudlo klientov a ako sám uviedol ani to nevyhodnocoval. Pokiaľ ide o navrhované dôkazy v danej
veci tak žalobcom, ako aj žalovaným, tak súd ďalšie dôkazy zamietol, z dôvodu dôkaznej situácie ich
považoval za nadbytočné. Súd prvej inštancie konštatoval, že o trovách konania rozhodne samostatným
uznesením podľa ustanovenia 151 ods. 3 O.s.p.

6. Proti tomuto rozsudku  podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý v rámci svojho
odvolania uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vecne nesprávny z dôvodu, že súd prvej inštancie
zaviazal žalovaného na zverejnenie opravy a zaplatenie peňažnej náhrady v sume 1.660,- € napriek
tomu, že táto povinnosť neexistuje z dôvodov uvedených v ustanovení § 7 ods. 6 písm. a) a písm.
b) zákona č. 167/2008 Z.z. o Periodickej tlači. V tejto veci nebolo naviac možné uložiť žalovanému
zaplatenie primeranej peňažnej náhrady v zmysle zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači, pretože
neexistuje právo na primeranú peňažnú náhradu v zmysle ustanovenia § 10 ods. 3 zákona č. 167/2008
Z.z. aj z dôvodu aplikácie ustanovenia § 5 ods. 2 a ods. 4 zákona č. 167/2008 Z.z. Žalovaný v rámci
odvolania ďalej uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku správne konštatuje na str. 6., že
v tomto konaní bolo nesporné, že dňa XX.XX.XXXX vydal žalovaný v časopise W. Č. XX/XXXX, N. T..
na Y. XX G. XX Č. s názvom „Š. R. pre U.“ a že v uvedenom článku boli ako ukážka zverejnené dve
neupravené pasáže rozhovoru zo dňa XX.XX.XXXX, kde vystupujú R. Š., S. Č., H. X. a advokát H. W..
Súd prvej inštancie tiež správne zistil, že následne sú v článku uvedené len prepisy výrokov jednotlivých
označených osôb pri rozhovore, pričom výroky žalobcu boli uvedené nasledovne: „Ešte tento týždeň“, „A
tento týždeň to sme dotiahli už „vyznačený právoplatnosť“, „Ja to musím v piatok najneskôr v pondelok,“,
a „Ona to môže zrušiť“. Uviedol, že žalobca v konaní nenamietal, že povedal výrok „Ona to môže zrušiť“,
neučinil tento predmetom žalobného petitu, i keď išlo o výrok nasledujúci po výrokoch, ktoré žalobca
v žalobe namieta, akoby už vtedy na stretnutí nebol. Súd prvej inštancie ďalej uvádza, že v konaní
je nesporné, že žalobca sa dňa 03.05.2011 domáhal uverejnenia opravy s tým, že „žalovaný uverejnil
nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe žalobcu spočívajúce s konaním E. J., či prípadne iných osôb“.
Žalovaný má za to, že namietal a stále namieta, že žalobca tak predmetom konania neučinil skutkové
tvrdenia žalovaného, ktoré boli skutočne zverejnené v článku, ale svoje vlastné interpretácie článku „.
R. pre U., pretože chcel ako pravdivé skutkové tvrdenie zverejniť, že „sa žiadneho stretnutia, ktorého
predmetom by bolo rokovanie o údajnom podplácaní E. J. nezúčastnil“, a že „pri rozhovore zo dňa
28.01.2009, ktorý mal byť zvukovo zaznamenaný Políciou SR, nevyslovil žiadne výroky v súvislosti s
údajným podplácaním E. J.G.“. Žalovaný uviedol, že takto, ako to robí žalobca, predmetný rozhovor
nehodnotil a v článku neuviedol okolnosť, čo bolo predmetom rokovania, ani že by žalobca svoje



výroky vyslovil v nejakej súvislosti. Rozsudok považuje za vecne nesprávny aj z dôvodu, že sa nedá
preskúmať, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s podstatnými právnymi argumentmi žalovaného,
keďže žalobca sa nedomáhal opravy takého skutkového tvrdenia, ktoré by zverejnil žalovaný, čo je
základným predpokladom žaloby o zverejnenie opravy podľa zákona č. 167/2008 Z.z. Žalovaný uviedol,
že nezverejnil výrok, ktorý má byť podľa výroku rozsudku nepravdivý: „nepravdivé skutkové tvrdenie o
osobe H.. H. W. spočívajúce v tom, že v súvislosti s konaním E. J., či prípadne iných osôb mal uviesť:
„Ešte tento týždeň“, „A tento týždeň to sme dotiahli už „vyznačený právoplatnosť“, a „Ja to musím v
piatok najneskôr v pondelok.“ O osobe žalobcu sa totiž v článku pod nadpisom „. R. pre U.“ uvádza len
v úvode: „Na ukážku zverejňujeme dve neupravené pasáže rozhovoru z XX. H. XXXX, kde vystupujú
R. Š., S. Č., H. X.N. a advokát H. W..“ Následne sú v článku uvedené len prepisy výrokov jednotlivých
označených osôb pri rozhovore, pričom výroky žalobcu znejú takto: „Ešte tento týždeň“, „A tento týždeň
to sme dotiahli už „vyznačený právoplatnosť“, „Ja to musím v piatok najneskôr v pondelok.“, „Ona to môže
zrušiť“. Na skutkovom tvrdení, že žalovaný na ukážku zverejňuje dve neupravené pasáže rozhovoru
z XX. H.N. XXXX, kde vystupujú R. Š., S. Č., H. X. a advokát H. W., nie je nič nepravdivé. Žalovaný
skutočne uverejnil dve neupravené pasáže predmetného rozhovoru definovaných osôb. Žalovaný v
článku neuviedol nič nepravdivé. Žalovaný v konaní predložil dôkaz (neutajovanú prílohu č. 2k č.p.:
PPZ-V-4809/2009-ZPČ-Z-ITP) o tom, že tieto výroky sú výrokmi žalobcu a tento dôkaz nebol iným
dôkazom vyvrátený. Žalovaný na preukázanie pravdivosti tohto tvrdenia v konaní predložil dôkaz získaný
z policajného zdroja a pochádzajúci z policajného zdroja, a to prepis zvukového záznamu - neutajovanú
prílohu č. 2k č.p.: PPZ-V-4809/2009-ZPČ-Z-ITP, prepis záznamu zo dňa XX.XX.XXXX K. XX:XX D.
XX:XX F.. (CD č. 867) (ďalej len „ITP“ ako informačno-technické prostriedky), z policajného zdroja,
policajný zdroj redaktorovi žalovaného jasne identifikoval osoby zúčastnené na rozhovore, kde „D.:
H.“ je žalobca H.. H. W., tieto osoby mu potvrdil aj ďalší zdroj, v konaní navrhnutý svedok R. Š.,
ktorého výsluch súd nevykonal. Žalovaný na preukázanie správnosti a pravdivosti tohto prepisu a tiež
na preukázanie, že osoba označovaná „.: H.“ je žalobca H.. H. W., navrhol výsluch svedka - riaditeľa
odboru zvláštnych policajných činností Západ ÚZPČ P PZ MV SR, ktorý prepis zvukového záznamu zo
dňa 28.01.2009 podpísal. Súd prvej inštancie tento dôkaz zamietol uznesením z 14.04.2015. V konaní
oboznámeným listinným dôkazom - výsluchom svedka J. T. bolo preukázané, že tento mal pred písaním
článku potvrdenú z polície správnosť prepisu zvukového záznamu a tiež, že sa rozhovoru zúčastnil
žalobca. V konaní je pritom nesporné, že žalovaný zverejnil prepis zvukového záznamu na ukážku,
bez zmeny výrokov tam označených osôb, z ktorých jednou bol žalobca. Žalovaný význam a súvis
viet, ktoré povedal žalobca, v tomto ani inom článku nijak nehodnotil, čitateľ si mal a mohol urobiť
vlastný názor na to, čo tieto výroky znamenajú. Žalobca sa pritom domáhal opravy v tom, že pri stretnutí
nebol, resp. nepovedal svoje výroky v súvislosti s podplácaním E. J., to však ani žalovaný netvrdil,
že by výroky boli v tejto súvislosti. Žalobca nepreukázal, že by sa od určitého momentu rozhovoru
nezúčastnil, že by zo stretnutia odišiel, ako tvrdil v konaní. Súd prvej inštancie v tomto zmysle nevykonal
dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, ktoré bolo potrebné na rozhodnutie súdu v situácii, keď
žalovaný sa bránil predložením úradného prepisu záznamu informačno-technologických prostriedkov
(išlo o neutajovanú prílohu), žalovaný na preukázania autentickosti, navrhol výsluch svedka, ktorý
súd prvej inštancie nevykonal a nevysporiadal sa s týmto dôkazom, ktorý pochádza a bol získaný zo
štátneho orgánu (Policajného zboru Slovenskej republiky) a žalobcom bol len v časti spochybňovaný,
avšak bez relevantných dôkazov. Žalovaný takto uniesol svoje dôkazné bremeno ohľadne preukázania
pravdivosti zverejneného tvrdenia (iné žalobca nespochybňoval), že zverejňuje dve neupravené pasáže
z rozhovoru, ktorého sa zúčastnil aj žalobca. Žalovaný tiež v konaní preukázal, že môže dokázať
pravdivosť skutkového tvrdenia, že uverejnil dve neupravené pasáže rozhovoru, ktorého sa zúčastnil
aj žalobca, a žalovaný to aj v konaní preukázal predloženou neutajovanou prílohou č. 2kč.p.: PPZ-
V-4809/2009-ZPČ-Z-ITP.  Žalovaný podané odvolanie odôvodnil tiež tým, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie  vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku), predovšetkým preto, že súd prvej inštancie neaplikoval na vec sa vzťahujúcu
právnu normu, a to ustanovenia § 7 ods. 6 písm. a) a písm. b) Zákona č. 167/2008 Z.z.. Žalovaný
v napadnutom článku sprostredkoval verejnosti informácie o veciach verejného záujmu, v súlade so
svojimi právami na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií, garantovanými v čl. 26 ods.
1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, realizujúc aj právo žalovaného na slobodu prejavu a slobodu
rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Právo verejnosti na informácie o veciach verejného záujmu je ústavnoprávne garantované. Žalovaný
je vydavateľom periodickej tlače, týždenníka s názvom „týždeň“. Vydavateľ periodickej tlače je podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na
neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám,



ktorú je potrebné pri rozhodovaní veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, IV. ÚS 107/2010). Od vydavateľa periodickej tlače
nemožno požadovať, aby selektoval informácie získané od štátneho orgánu (z policajného zdroja), na
ktoré sa mohol s dôverou spoliehať, pretože sa tým upiera právo verejnosti na úplné informácie o veciach
verejného záujmu. Zákon pritom nevyžaduje, aby takéto informácie boli získané podľa „info zákona“, ako
judikuje súd prvej inštancie (por. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 107/2010,
z 28. októbra 2010). Žalovaný, resp. redaktor (novinár) žalovaného, získal prepis zvukového záznamu
- neutajovanú prílohu č. 2k č.p.: PPZ-V-4809/2009-ZPČ-Z-ITP, prepis záznamu zo dňa XX.XX.XXXX K.
XX:XX D. XX:XX F.. (CD č. XXX) (ďalej len „ITP“ ako informačno-technické prostriedky), z policajného
zdroja, policajný zdroj redaktorovi žalovaného jasne identifikoval osoby zúčastnené na rozhovore, kde
„.: H.“ je žaloba t.j. H.. H. W., tieto osoby mu potvrdil aj ďalší zdroj, v konaní označený svedok R. Š..
Žalovaný takto, spoliehajúc sa na informácie získané z policajného zdroja (prepis zvukového záznamu
- neutajovanú prílohu č. 2k č.p.: PPZ-V-4809/2009-ZPČ-Z-ITP, prepis záznamu zo dňa 28.01.2009
od 10:03 do 12:13 hod.), na ktoré sa s dôverou mohol spoliehať, pretože ich mal (i keď by to bol
sprostredkovane) od štátneho orgánu a naviac ich mal overené aj z ďalšieho zdroja (svedok R. Š.),
tieto informácie ďalej neselektované sprostredkoval verejnosti, ktorá má právo na úplné informácie o
veciach verejného záujmu. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany
slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu
(napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo
rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári
majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného
záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú
mieru preháňania a provokácie. Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje uvedený prístup ESĽP,
a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie (IV. ÚS 107/2010).
Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich
vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov, či čakateľov
na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko,
čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované
(nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010, rovnako nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 453/03). Otázkou verejného záujmu je teda nesporne aj činnosť advokáta, ktorým je
žalobca. Nešlo pritom o stretnutia súkromného charakteru, ale o obchodné rokovania, na ktorých podľa
verbálnych vyjadrení, zachytených na ITP, žalobca nepochybne poskytoval právne služby a právne
poradenstvo. Žalovaný zverejnil nezmenené pasáže z nahraného rozhovoru určitých osôb, na ktorých
sa zúčastnil bez akejkoľvek pochybnosti aj žalobca. Žalobca svoju obranu v konaní postavil na tom,
že nie on sa inkriminovaného rozhovoru zúčastnil, resp. že on by také vety nehovoril. Obrana žalobcu
voči zverejnenému článku nebola v konaní preukázaná. Čo sa týka správnosti prepisu nahrávok ITP, za
tieto zodpovedá príslušník Policajného zboru SR, riaditeľ Odboru zvláštnych policajných činností Západ
ÚZPČ P PZ MV SR, ako to vyplýva z kompletného prepisu ITP. Neexistuje nič, čo by spochybňovalo
správnosť prepisu ITP, prepis je riadne podpísaný riaditeľom Odboru zvláštnych policajných činností
Západ UZPC P PZ MV SR, a je súčasťou vyšetrovacieho spisu, ako jeho neutajovaná príloha. Pre
prípad, že by sa spochybňovala v konaní správnosť prepisu ITP žalovaný navrhol vykonať výsluch
riaditeľa Odboru zvláštnych policajných činností Západ ÚZPČ P PZ MV SR, ktorý podpísal prepis ITP
- neutajovanú prílohu č, 2k č.p.: PPZ-V-4809/2009-ZPČ-Z-ITP, ku skutočnosti, že autenticky a pravdivo
vykonal prepis odpočutého záznamu rozhovoru. Žalobca je v samotnom texte ITP viackrát identifikovaný
aj svojim menom (osoby ho nazývajú Ď., N.. H.), resp. aj priamo priezviskom W., tiež svojim povolaním
právnika, a napokon tiež e-mailovou adresou svojej advokátskej kancelárie, ktorá je v texte uvedená:
K..sk (resp. v prepise je preklep: K..sk,  že ide len o preklep je zrejmé z toho, že advokát s priezviskom
Tomášik neexistuje zapísaný v zozname advokátov, naopak H.. W. má ako oficiálnu e-mailovú adresu
svojej advokátskej kancelárie, registrovanú Slovenskou advokátskou komorou : K..sk). Je takto aj textom
prepisu ITP preukázaná účasť žalobcu na rozhovoroch, osoby v rozhovoroch žalobcu identifikujú bez
akejkoľvek pochybnosti, a vzhľadom na skutočnosť, že žalobca doznal, že v predmetných právnych
veciach právne poradenstvo poskytoval akcionárovi spoločnosti O., G..Y.., že sa dňa XX.XX.XXXX
rozhovoru zúčastnil (preukazujú to písomné podania žalobcu a výsluch žalobcu dňa 21.6.2012 vo veci
sp. zn. 7C 90/2011 vedenej pred Okresným súdom Bratislava I.), neexistuje ani dôvod pochybovať
o tom, že v prepisoch ITP označená osoba „.: H.\" je skutočne žalobca. Súd prvej inštancie podľa
žalovaného neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku). Súd prvej inštancie v konaní predovšetkým ako listinný dôkaz nevykonal predložený



prepis zvukového záznamu neutajovanú prílohu č. 2k č.p.: PPZ-V-4809/2009-ZPC-Z-ITP, i keď tento
prepis na strane 1 uvádza, že ide o prepis zo stretnutí, „kde boli dokumentované dôkazy vo veci prečinu
podplácania podľa § 333 ods. 1,2 písm. b) Trestného zákona a zločinu prijímania úplatku podľa §
329 ods. 1, 2 Trestného zákona“. Žalovaný len z tohto zverejnil vybrané pasáže, čo chcel žalovaný v
konaní preukázať týmto dôkazom, súd prvej inštancie dôkaz listinou v celom konaní nevykonal. Keďže
žalobca produkoval tvrdenia, že sa od istého momentu už stretnutia nezúčastňoval, žalovaný navrhol
jednak v písomných podaniach, ale aj na prvom otvorenom pojednávaní dňa XX.XX.XXXX, aby súd
prvej inštancie pripojil vyšetrovací spis označený pod dôkazom Č..S.. XX, Č..S.. XX, zvukový záznam,
prepis zvukového záznamu, výsluch Y. R. Š., výsluch svedka J. T.. Žalovaný tiež žiadal, aby súd prvej
inštancie zistil cestou MV SR, kto bol riaditeľ odboru zvláštnych policajných činností Západ ÚZPČ
P PZ MV SR v období 28.01.2009 a aby následne túto osobu predvolal a vypočul, ako svedka ku
preukázaniu správnosti prepisu zvukového záznamu zo dňa 28.01.2009 v tom ohľade, že pokiaľ prepis
uvádza pod písm. D.: H., ide o osobu žalobcu a to od str. 1 až po str. 50, teda od začiatku po koniec
prepisu záznamu, pretože tento riaditeľ sa podpísal ako osoba zodpovedná za správnosť prepisu. Súd
prvej inštancie tento dôkaz nezamietol ani nevykonal, i keď išlo o dôkaz pravdy skutkového tvrdenia
zverejneného žalovaným. Z celého prepisu je však zrejmé, že sa žalobca ako právnik označil, ako
právnik sa vyjadruje, nikdy nenamietal, že by sa stretnutia zúčastnil iný právnik, než on osobne. Súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.
1 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku), keď v rozpore so skutočným stavom, keď existuje dôkaz
pravdy o nezmenení zverejnených výrokov v článku označených účastníkov, nesprávne konštatoval,
že konaním žalovaného, a to uverejnením nepravdivej informácie došlo k naplneniu občiansko-právnej
povinnosti, ako aj k zásahu do práv žalobcu na ochranu osobnosti. Žalovaný má za to, že súd prvej
inštancie nemá v konaní vykonaný žiaden dôkaz o tom, ktorá konkrétna informácia (v tomto konaní
však bolo možné skúmať len skutkové tvrdenia) je nepravdivá a v čom. Predmetom konania okrem toho
nebolo právo na ochranu osobnosti, ale právo na opravu a primeranú peňažnú náhradu podľa zákona č.
167/2008 Z.z., a preto súd nemal možnosť vec posudzovať podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ako to konštatuje na poslednej strane odvolaním napadnutého rozsudku. Žalovaný ďalej
uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho
poriadku v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.). Žalovaný ďalej uviedol, že ustanovením § 5 ods. 2
Zákona č. 167/2008 Z.z. je dotknuté aj prípadné právo žalobcu na primeranú peňažnú náhradu podľa
§ 10 ods. 4 zákona č. 167/2008 Z.z., ktorého sa žalobca domáha podanou žalobou, pretože toto právo
sa nenachádza medzi výnimkami stanovenými § 5 ods. 4 zákona č. 167/2008 Z.z., toto právo teda
nemožno priznať, aj keby zverejnená informácia (prepis rozhovoru s tým, že ide v ňom aj o osobu
žalobcu) získaná od policajného zdroja bola eventuálne nepravdivá. Podľa ustanovenia § 5 ods. 4
Zákona č. 167/2008 Z.z. nie sú odsekmi 2 a 3 dotknuté iba: právo na opravu, právo na odpoveď a
právo na dodatočné oznámenie, teda prípadné právo na primeranú peňažnú náhradu podľa § 10 ods. 4
zákona č. 167/2008 Z.z. (pred novelou, po novele už toto právo zákon neobsahuje) je teda ustanovením
§ 5 ods. 2 dotknuté a nemôže byť v tomto prípad zverejnenia informácie získanej od orgánu verejnej
moci priznané právo na primeranú peňažnú náhradu podľa § 10 ods. 4, nakoľko žalovaný za obsah
takejto informácie nezodpovedá zo zákona, a výnimka stanovená v § 5 ods. 4 Zákona č. 167/2008 Z.z.
sa na právo na primeranú peňažnú náhradu nevzťahuje. Súd prvej inštancie tieto ustanovenia zákona
neaplikoval na vec a nesprávne uložil povinnosť zaplatiť primeranú peňažnú náhradu. Žalovaný má
za to, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konkrétne účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/
Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Podľa nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 236/06, riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre
jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je v rozpore so zákonom, keď sa súd prvej inštancie nevysporiadal s ich podstatnou právnou
argumentáciou, teda nedbal na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ich tvrdenia v rámci
konania vychádzali z nasledovnej argumentácie, s ktorou sa súd prvej inštancie právne presvedčivo
nevysporiadal: 1) že nie sú splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku práva na zverejnenie
opravy (§ 7 ods. 1 Zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači), pretože žalovaný nezverejnil žiadne
skutkové tvrdenie o osobe žalobcu, ktoré by bolo nepravdivé, naviac žalobca nedoručil žalovanému v
prekluzívnej lehote (§ 7 ods. 2 zákona č. 167/2008 Z.z.) žiadosť o uverejnenie opravy podľa ustanovenia
§ 7 ods. 3 zákona č. 167/2008 Z.z., 2), že navrhovaný petit rozsudku nie je materiálne vykonateľný, čo sa



prejavilo aj v rozsudku, v ktorom nie je uvedené, ako alebo kde má žalovaný uverejniť opravu uvedeného
znenia, 3) že žalovaný neporušil povinnosť uverejniť opravu, nie je daná ani možnosť súdu uložiť
vydavateľovi uverejnenie opravy v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 zákona č. 167/2008 Z.z., rovnako
takto neexistuje ani právo na primeranú peňažnú náhradu v zmysle ustanovenia § 10 ods. 3 zákona
č. 167/2008 Z.z. aj z dôvodu aplikácie ustanovenia § 5 ods. 2 a ods. 4 zákona č. 167/2008 Z.z., 4) že
žalovaný v zmysle ustanovenia § 7 ods. 6 písm. b) Zákona č. 167/2008 Z.z. označenými a predloženými
dôkazmi preukázal pravdivosť skutkových tvrdení, ktoré zverejnil, ktoré sa týkajú osoby žalobcu teda,
že zverejňuje dve neupravené pasáže rozhovoru z 28.01.2009, ktorého sa zúčastnil aj žalobca, 5) že
žalovaný v napadnutom článku sprostredkoval verejnosti informácie o veciach verejného záujmu, v
súlade so svojimi právami na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií, garantovanými v
čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, realizujúc aj právo žalovaného na slobodu prejavu a
slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, 6) že súd v konaní nemal za preukázané, že žalovaný zverejnil nejaké nepravdivé skutkové
tvrdenie, 7) že žalobca sa nedomáhal opravy takého skutkového tvrdenia, ktoré by zverejnil žalovaný, čo
je základným predpokladom žaloby o zverejnenie opravy podľa zákona č. 167/2008 Z.z., 8) že žalobca
v žiadosti o uverejnenie opravy zo dňa 03.05.2011 neuviedol zákonné náležitosti podľa ods. 3 § 7 ods. 3
zákona č. 167/2008 Z.z., 9) že v konaní predloženým prepisom zvukového záznamu bolo preukázané,
že žalovaný zverejnil dve neupravené pasáže rozhovoru, ktorého sa zúčastnil aj žalobca a naopak
preukázané nebolo, že by žalobca v určitom momente zo stretnutia odišiel, pričom tento dokument
polície má nepopierateľnú dôkaznú silu a nebol preukázaný opak toho, čo sa v dokumente uvádza.
Žalovaný  žiada, aby odvolací súd týmto odvolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta.

7. K odvolaniu žalovaného podal vyjadrenie žalobca, ktorý uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
bolo vydané na základe zákonom stanovených podmienok a po riadne zistenom skutkovom stave veci
a na základe správneho právneho posúdenia, je vecne správne. Súd prvej inštancie riadne odôvodnil
svoje rozhodnutie a dal jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky dôležité právne a skutkové otázky a
presvedčivo uviedol, na základe čoho dospel k svojim skutkovým zisteniam a na základe akých právnych
predpisov, či ustanovení vec právne posudzoval a rozhodol. S poukazom na vykonané dokazovanie,
priebeh súdneho konania pred súdom prvej inštancie, ako aj na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, neobstojí ani jeden z odvolacích dôvodov uvedený odvolateľom a teda žiaden z dôvodov
uvedených odvolateľom v odvolaní nie je spôsobilý na zmenu, či prípadné zrušenie rozsudku súdu prvej
inštancie. Žalobca má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a neobstojí v konaní,
v ktorom je uplatnený nárok podľa Tlačového zákona, odvolací dôvod týkajúci sa jeho nesprávnosti
s poukazom na súdom uloženú povinnosť žalovanému na zaplatenie primeranej peňažnej náhrady.
Zákonodarca totiž taxatívne pre daný prípad stanovil limit od 50.000,- Sk do 100.000,- Sk, resp. aktuálne
v prepočte na menu Euro. Ak bol teda nárok na primeranú peňažnú náhradu uplatnený, súd v danom
limite rozhodnúť musel. Podobne tak vecne neobstojí ďalší odvolací dôvod odvolateľa - žalovaného
neexistencie práva na primeranú peňažnú náhradu s poukazom na dôvod aplikácie ustanovenia §
5 ods. 2 tlačového zákona, keďže právo na opravu nie je podľa ustanovenia § 5 ods. 4 tlačového
zákona dotknuté. Navyše žalovaný aj vo svojom odvolaní uvádza, že mu zápisnicu (prepis), na ktorú
poukazuje, poskytol subjekt z policajného zdroja, či policajný zdroj. Takýto subjekt predsa nemôže byť
súdom bez ďalšieho považovaný za orgán verejnej moci, či ním zriadenej rozpočtovej organizácie alebo
príspevkovej organizácie, či za právnickú osobu zriadenú zákonom. Navyše informácia uverejnená
žalovaným predsa nebola uverejnená ani v pôvodnom znení. Práve nedôsledný a nekorektný spôsob
spracovania informácií, ktoré použil v článku žalovaný, zmenili pôvodný obsah policajnej zápisnice,
ktorá však nie je informáciou podľa tlačového zákona. Neobstojí odvolací dôvod vecnej nesprávnosti
a nepreskúmateľnosti, keďže súd prvej inštancie v odôvodnení dôsledne a vyčerpávajúco odôvodnil
všetky skutkové okolností a právne dôvody, pre ktoré vyhovel žalobe. Je prekvapujúce, ak po vykonanom
dokazovaní žalovaný v odvolaní tvrdí, že na jeho článku nie je nič nepravdivé respektíve, že neuviedol
nič nepravdivé. Vykonané dokazovanie jednoznačne preukázalo, že žalobca sa na tej časti stretnutia,
kde podľa žalovaného mali takéto výroky odznieť, nezúčastnil a teda ich nemohol ani vyrieknuť. Žalovaný
akoby nerešpektoval realitu, ako keby nevedel uniesť jasne preukázanú skutočnosť, že prepis bol v
danej časti nesprávny a tak aj jeho článok obsahoval nepravdivé skutkové tvrdenia. Je prekvapujúce,
že žalovaný aj napriek skutočnosti, že sa prepis zvukového záznamu zo dňa XX.XX.XXXX nachádza
v súdnom spise a je teda jeho obsahom, žalovaný uvádza, že D.: H. je žalobca H.. H. W.. V záhlaví
prepisu je uvedené, že skutočne D. H. H., no hneď pod tým je uvedené, že na záznamoch zo stretnutí
R. Š. vystupujú osoby pod menami - J.. X., Z.. E., Z.. Č., R.. F. G. J.. F.. Nie je tam uvedené meno
H.. H. W.. Podobne tak z výsluchu svedka R. Š. nevyplynulo, že by žalobca v článku uvedené vety,



resp. jemu prisúdené vety mal vysloviť. R. Š. bol súdom ako svedok v konaní vypočutý, resp. bola
oboznámená zápisnica o jeho výsluchu. Svedok R. Š.G. nepotvrdil pravdivosť tvrdení žalovaného.
Žalovaný nezakladá svoje odvolacie dôvody na pravdivej argumentácii. Je tak neúprimné tvrdenie
žalovaného, že sa spoliehal na informácie získané z policajného zdroja, keďže len bazálna dôslednosť
žalovaného by predišla vzniku predmetného sporu a podobne tak len bazálna slušnosť žalovaného
by spôsobila, že by po uverejnení žiadanej opravy nemusel vzniknúť tento súdny spor. Navyše, ak by
žalovaný, resp. jeho novinári pracovali dôsledne a mali by záujem objasniť pravdu, nebol problém, aby
žalobcu pred uverejnením článku kontaktovali za účelom vyjadrenia sa. Toto považuje za podstatný
problém, ak sa ho pri tak závažnom mediálnom obvinení nikto nič zo strany žalovaného pred uverejnením
článku neopýtal. Už len pár minútová komunikácia by predsa objasnila pre žalovaného ako vydavateľa,
či pre jeho autora, túto záležitosť a predmetný súdny spor  nemusel vôbec vzniknúť. Zo správania
sa žalovaného, teraz odvolateľa, vyplýva, že viac sledoval senzáciu a pravdu, či verejný záujem.
Ako žalobca v konaní opakovane uviedol, rešpektuje, že stav advokáta je vecou verejného záujmu,
no vydavateľ je povinný o takejto činnosti vopred  informovať vecne a pravdivo. Žalovaný by však
mal rešpektovať, že ak uverejní nepravdivé skutkové tvrdenie, je jeho povinnosťou strpieť uverejniť
žiadanú opravu a uviesť vec na pravú mieru. Oprava nepravdivého skutkového tvrdenia je navyše podľa
tlačového zákona vydavateľa. Pre úplnosť je potrebné k odvolacej argumentácii žalovaného - odvolateľa
uviesť, že toto konanie nie je konaním o ochrane osobnosti podľa Občianskeho zákonníka. Žalobca
taktiež poukázal na výsluchy ostatných svedkov, z ktorých nepochybne vyplynul záver, že žalobca sa
skutočne druhej časti stretnutia nezúčastnil a teda nemohol vysloviť vety, ktoré mu v článku prisúdil
žalovaný. Jednoznačne bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že o 11:30 hod. zo stretnutia odišiel.
Ak sa teda takýto rozhovor na stretnutí odohral, stalo sa tak až v čase jeho neprítomnosti a teda niekedy
po 11:30 hod. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, čo bolo jeho právnou agendou a kto
bol jeho klient. Podobne tak vyplynulo z vykonaného dokazovania, že témy, ktoré sa mali na stretnutí
podľa článku preberať, neboli jeho agendou a teda sa k týmto veciam ani vecne vyjadrovať nemohol,
veď aj preto po istej časti stretnutia odišiel. Odvolanie tak úplne nerešpektuje realitu. Neobstojí ani
odvolací dôvod neúplného zistenia stavu veci, pričom v tejto časti odkazuje na obsah súdneho spisu
a na zápisnice z pojednávaní, no najmä na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Podobne má
žalobca za to, že neobstojí ani odvolací dôvod týkajúci sa odňatia možnosti konať pred súdom zákonom
stanoveným spôsobom. Súd je povinný odpovedať a vysporiadať sa len s dôležitými otázkami, ktoré sú
rozhodujúce pre konanie a správne rozhodnutie. Nie je povinný odpovedať na každú otázku kladenú
účastníkmi konania. Navyše, ak sa podľa žalovaného súd prvej inštancie nemal v rozsudku vysporiadať s
jeho „podstatnou“ právnou argumentáciou, ide o úplne nesprávnu a nedôvodnú odvolaciu argumentáciu
žalovaného, keďže z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva opak. V závere s poukazom na ďalšie odvolacie
dôvody žalovaného uvedené v odvolaní, žalobca dal do pozornosti zápisnicu o pojednávaní zo dňa
14.04.2015, kde po poučení súdom podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.S.P. právny zástupca žalovaného
uviedol, že návrhy na doplnenie dokazovania nemá. V tejto súvislosti poukázal aj na ustanovenie § 118a
O.s.p. V ostatnom  poukázal na vykonané dokazovanie a na jeho písomné podania a ústne prednesy
urobené pred súdom prvej inštancie a najmä na obsah odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie.

8. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu (replika) a vo svojom vyjadrení uviedol, že považuje
napadnutý rozsudok za vecne nesprávny z dôvodu, že súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na
zverejnenie opravy a zaplatenie peňažnej náhrady v sume 1660,- € napriek tomu, že táto povinnosť
neexistuje z dôvodov uvedených v ustanovení § 7 ods. 6 písm. a) a písm. b) zákona č. 167/2008
Z.z. o periodickej tlači. V tejto veci nebolo naviac možné uložiť žalovanému zaplatenie primeranej
peňažnej náhrady v zmysle zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači, pretože neexistuje právo na
primeranú peňažnú náhradu v zmysle ustanovenia § 10 ods. 3 zákona č. 167/2008 Z.z., aj z dôvodu
aplikácie ustanovenia § 5 ods. 2 a ods. 4 zákona č. 167/2008 Z.z. Žalobca tieto skutočnosti neučinil
spornými. Žalovaný namieta, že žalobca predmetom konania neučinil tie skutkové tvrdenia žalovaného,
ktoré boli skutočne zverejnené v článku, ale svoje vlastné interpretácie článku „. R. pre U., pretože
chcel ako pravdivé skutkové tvrdenie zverejniť, že „sa žiadneho stretnutia, ktorého predmetom by bolo
rokovanie o údajnom podplácaní E.G. J. nezúčastnil“ a že „pri rozhovore zo dňa 28.01.2009, ktorý mal
byť zvukovo zaznamenaný Políciou SR, nevyslovil žiadne výroky v súvislosti s údajným podplácaním
E. J.. Žalovaný také skutkové tvrdenia, ktorých opravy sa žalobca domáha, ale nezverejnil. Žalovaný v
článku neuviedol okolnosť, čo bolo predmetom rokovania ani, že by žalobca svoje výroky mal vysloviť
v nejakej súvislosti. Žalobca sa mohol domáhať, že konkrétne výroky nepovedal, ale nemohol sa
domáhať, že ich nepovedal v nejakej alebo onakej súvislosti. Keďže až v konaní (nie v podanej žalobe)
začal žalobca tvrdiť, že sa od určitého času stretnutia nahratého políciou SR nezúčastnil (i keď to v



konaní nie je preukázané, že by žalobca zo stretnutia skutočne odišiel). Žalovaný zverejnil nezmenené
pasáže z nahraného rozhovoru určitých osôb, na ktorých sa zúčastnil bez akejkoľvek pochybnosti aj
žalobca, ktorý svoju obranu v konaní postavil na tom, že nie on sa inkriminovaného rozhovoru zúčastnil,
resp. že on by také vety nehovoril. Obrana žalobcu voči zverejnenému článku však nebola v konaní
preukázaná. Čo sa týka správnosti prepisu nahrávok ITP, za tieto zodpovedá príslušník Policajného
zboru SR, riaditeľ Odboru zvláštnych policajných činností Západ ÚZPČ P PZ MV SR, ako to vyplýva z
kompletného prepisu ITP. Neexistuje nič, čo by spochybňovalo správnosť prepisu ITP, prepis je riadne
podpísaný riaditeľom Odboru zvláštnych policajných činností Západ ÚZPČ P PZ MV SR, a je súčasťou
vyšetrovacieho spisu, ako jeho neutajovaná príloha. Okrem toho, od začiatku konania sa žalovaný bráni,
že žalobný petit je nesprávny a nevykonateľný v konaní o uverejnenie opravy. Rozsudok považuje
za vecne nesprávny aj z dôvodu, že sa nedá preskúmať, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s
podstatnými právnymi argumentmi žalovaného, keďže žalobca sa nedomáhal opravy takého skutkového
tvrdenia, ktoré by zverejnil žalovaný, čo je základným predpokladom žaloby o zverejnenie opravy podľa
zákona č. 167/2008 Z.z. V celom rozsahu poukázal  na podané odvolanie a trvá na ňom.

9. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného (duplika) a uviedol, že odkazuje na obsah súdneho spisu
a na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 05.05.2015 a tiež na svoje vyjadrenie zo dňa
14.08.2015 k odvolaniu žalovaného proti rozsudku. Má za to, že súd prvej inštancie vyhlásil rozhodnutie
na základe zákonom stanovených podmienok a po riadne zistenom skutkovom stave veci, ako aj na
základe správneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie riadne odôvodnil svoje rozhodnutie a
dal jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky dôležité, právne a skutkové otázky a presvedčivo uviedol,
na základe čoho dospel k svojim skutkovým zisteniam a na základe akých právnych predpisov, či
ustanovení vec právne posudzoval a o veci právne rozhodol. Odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu
prvej inštancie považuje žalobca za nedôvodné.

10. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal s nariadením pojednávania podľa ustanovenia §
385 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nakoľko bolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie.
Na odstránenie rozporov a objasnenie aktuálneho stavu veci odvolací súd nariadil pojednávanie na
deň 14.03.2018, na ktorom zopakoval dokazovanie oboznámením listín spisu, výsluchom právnych
zástupcov strán sporu, pričom následne došlo k vyhláseniu rozsudku vo veci. Odvolací súd dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie zmenil (§ 388 CSP).

11. Právny zástupca žalovaného v konaní pred odvolacím súdom zotrval na odvolaní a súčasne zotrval
na všetkých svojich písomných a ústnych podaniach.

12. Právny zástupca žalobcu v konaní pred odvolacím súdom taktiež poukázal na svoje písomné a ústne
vyjadrenia a zotrval na nich, pričom zdôraznil správnosť rozsudku súdu prvej inštancie.

13. Podľa § 7 ods. 1 zák.č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „tlačový zákon“) platného a účinného v čase doručenia žiadosti
o opravu, ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie o
osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať o uverejnenie opravy
nepravdivého skutkového tvrdenia. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní opravu
uverejniť bezodplatne.

14. Podľa § 7 ods. 2 tlačového zákona, žiadosť o uverejnenie opravy sa musí doručiť vydavateľovi
periodickej tlače alebo tlačovej agentúre do 30 dní odo dňa vydania periodickej tlače alebo zverejnenia
agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie, inak právo na opravu zaniká.

15. Podľa § 7 ods. 3 tlačového zákona, žiadosť o uverejnenie opravy musí mať písomnú formu a musí
byť žiadateľom podpísaná. Súčasťou žiadosti o uverejnenie opravy musí byť písomný návrh znenia
opravy, ktorý musí obsahovať názov a deň vydania periodickej tlače alebo deň zverejnenia agentúrneho
spravodajstva, ktoré obsahovalo nepravdivé skutkové tvrdenie, popis nepravdivého skutkového tvrdenia
s uvedením, kde v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve sa nachádzalo, konštatovanie, že
skutkové tvrdenie je nepravdivé a uvedenie pravdivého skutkového tvrdenia.



16. Podľa § 7 ods. 4  tlačového zákona, vydavateľ periodickej tlače je povinný opravu uverejniť do
ôsmich dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie opravy alebo v najbližšom vydaní periodickej tlače
pripravovanom po doručení žiadosti o uverejnenie opravy. Tlačová agentúra je povinná opravu uverejniť
do ôsmich dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie opravy.

17. Podľa § 7 ods. 5 tlačového zákona, vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní opravu
uverejniť tak, ako bola navrhnutá alebo dohodnutá so žiadateľom o uverejnenie opravy, v rovnakej
periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve, na rovnocennom mieste a rovnakým písmom, akým
bolo uverejnené nepravdivé skutkové tvrdenie a s označením „oprava“. K uverejnenej oprave nemožno
uverejniť žiadny ďalší súvisiaci text obsahujúci hodnotiaci úsudok, a to ani na inom mieste vydania
periodickej tlače alebo agentúrneho spravodajstva.

18. Podľa § 7 ods. 6 tlačového zákona, vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nie sú povinní
uverejniť opravu, ak a) žiadosť o uverejnenie opravy nemá náležitosti podľa odseku 3, b) môžu dokázať
pravdivosť skutkového tvrdenia, o ktorého opravu sa žiada, c) oprava smeruje proti skutkovému tvrdeniu
uverejnenému na základe preukázateľného predchádzajúceho súhlasu žiadateľa o uverejnenie opravy,
d) predtým, ako im bola doručená žiadosť o uverejnenie opravy, uverejnili opravu z vlastného podnetu
alebo na žiadosť niektorej z osôb uvedených v § 10 ods. 5 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/
ZZ/2008/167/20080601.html> a dodržali pritom podmienky ustanovené týmto zákonom na uverejnenie
opravy.

19. Odvolací súd poukazuje na to, že právo na opravu je založené na prísne formalizovanom postupe,
ktorý predpokladá súčasné splnenie zákonom taxatívne uvedených náležitosti, po splnení ktorých
vznikne žiadateľovi právo na uverejnenie ním požadovanej opravy, s čím korešponduje aj povinnosť
vydavateľa opravu uverejniť tak, ako bola napísaná žiadateľom, teda vydavateľ nemá právo opravu
žiadnym spôsobom upravovať alebo meniť.

20. Predpokladom vzniku práva na opravu bude nepravdivosť skutkového tvrdenia o konkrétnej fyzickej
osobe alebo právnickej osobe, a to bez toho, aby sa nepravdivé skutkové tvrdenie súčasne dotýkalo
napr. cti fyzickej osoby, dobrej povesti právnickej osoby, alebo aby malo negatívny dopad na fyzickú
alebo právnickú osobu. Žiadosť o uverejnenie opravy musí byť žiadateľom podpísaná, keď súčasťou
žiadosti musí byť písomný návrh znenia opravy, z ktorého musí byť zrejmé, že opravou sa má nepravdivé
skutkové tvrdenie len uviesť na pravú mieru, resp. vyvrátiť, a to uvedením pravdivého skutkového
tvrdenia. Opravou sa nemá hodnotiť nepravdivé skutkové tvrdenie, ani jeho dopad na žiadateľa o
uverejnenie opravy alebo na verejnosť. Návrh znenia opravy nemôže obsahovať žiadne názory, či
komentáre žiadateľa o uverejnenie opravy, ani žiadosť o ospravedlnenie vydavateľa. Poukazujúc na
citované zákonné ustanovenia, vyhodnotiac obsah založených listinných dôkazov dospel odvolací súd k
záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Ak žalovaný opravu, tak ako mu bola doručená žalobcom dňa
06.05.2011 neuverejnil, konal v súlade s ustanovením § 7 ods. 6 písm. a) tlačového zákona. Žiadosť tak,
ako ju formuloval žalobca obsahovala podľa žalobcu nepravdivé skutkové tvrdenia spočívajúce v tom,
že v súvislosti s konaním E. J.Á., či prípadne iných osôb mal uviesť: „ Ešte tento týždeň“, „a tento týždeň
to sme dotiahli už „vyznačený právoplatnosti“ a „ja to musím v piatok najneskôr v pondelok“. Podľa
žalobcu správne skutkové tvrdenie je také, že H.. H. W. sa žiadneho stretnutia, predmetom, ktorého by
bolo rokovanie o údajnom podplácaní E. J. nezúčastnil a pri rozhovore zo dňa 28.01.2009, ktorý mal byť
zvukovo zaznamenaný políciou Slovenskej republiky, nevyslovil žiadne výroky v súvislosti s údajným
podplácaním E. J.. Odvolací súd má za to, že predmetná žiadosť o opravu neobsahovala náležitosti
podľa § 7 ods. 3 tlačového zákona, keď neobsahovala konkretizáciu, prečo tvrdenia zverejnené
žalovaným sú nepravdivé, (je rozdiel, či ich žalobca vôbec nepovedal alebo povedal niečo iné) a
súčasne na druhej strane obsahovala žalobcove „správne“ skutkové tvrdenia, ktoré však skutkovo a
vecne nesúvisia s „nepravdivými, respektíve žalobcom nevypovedanými vetami“ uvedenými v žiadosti
o opravu, a preto podľa názoru odvolacieho súdu uvedená žiadosť o opravu prekračuje zákonný rámec
opravy, respektíve požadovaná oprava nie je v súlade s § 7 ods. 3 tlačového zákona. Odvolací súd
má za to, že výroky žalobcu t.j. „ Ešte tento týždeň“, „a tento týždeň to sme dotiahli už „vyznačený
právoplatnosti“ a „ja to musím v piatok najneskôr v pondelok“ sú nedokončené vety, bez vecného súvisu,
ktoré nemôžu byť vyhodnotené ako skutkové tvrdenia. Takéto výroky bez kontextu celého textu t.j. bez
názvu článku, bez podnadpisu, bez textu článku, nemôžu byť bez ďalšieho považované za skutkové
tvrdenia ako také, ale len za nedokončené vety vytrhnuté z kontextu. V tomto prípade je nepochybné, že
ak žalobca chcel byť úspešný v rámci práva na opravu, v zmysle tlačového zákona, mal uviesť v rámci



svojej požadovanej opravy nepravdivé skutkové tvrdenia, čo podľa názoru odvolacieho súdu absentuje,
nakoľko žalobca uviedol iba vety, ktoré bez ďalšieho kontextu článku nedávajú zmysel, ktorý im žalobca
pripísal. Žalovaný ako vydavateľ pritom nemôže žiadnym spôsobom do obsahu opravy zasahovať, preto
sa vyžaduje, aby žiadosť spĺňala všetky zákonom požadované náležitosti, od ktorých sa nie je možné
odchýliť. Odvolací súd zdôrazňuje, že navrhované t.j. správne skutkové tvrdenie, ktorým žalobca žiadal
nahradiť predmetné vety t.j. oprava žalobcu obsahovala v rozpore s ustanoveniami § 7 ods. 3 tlačového
zákona takpovediac vlastný názor žalobcu, nakoľko z citovaných viet žalobcu, ktoré boli predmetom
dokazovania nebolo preukazované, ani preukázané, ani z nich nevyplýva, že by žalobca mal byť účastný
podplácania E. J., respektíve, že by vyslovil výroky v súvislosti s údajným podplácaním E. J.. Inak
povedané oprava, ktorú žalobca požaduje v rámci svojho petitu, podľa názoru odvolacieho súdu nesúvisí
s neúplnými vetami (nedokončené vety nedávajú bez kontextu nadpisu, podnadpisu a celého článku
zmysel), ktorých opravy sa žalobca domáhal, respektíve žiadosť žalobcu o opravu nie je naformulovaná
tak, aby opravovala, tieto neúplné vety, ale je naformulovaná tak, že  žalobca predmetné výroky (t.j.
vety vytrhnuté z kontextu) nikdy nepovedal, respektíve, že sa určitého rozhovoru nezúčastnil. Takto
naformulovaná oprava však nemôže byť predmetom práva na opravu, ale iba predmetom práva žalobcu
na ochranu osobnosti s poukazom na ustanovenie § 11 OZ, čo sú však dve diametrálne odlišné veci,
pričom žalobca v konaní zdôraznil, že nežiada ochranu osobnosti.

21. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobcova vlastná žiadosť o opravu v časti zverejnenia tzv. správnych
skutkových tvrdení je navýšená o ďalšie pasáže kontextovo nenadväzujúce na zverejnené citácie,
ktorých opravy sa však žalobca nedomáhal. Svojím obsahom je teda žiadosť o opravu voči jednotlivým
zverejneným vetám nesúvisiaca, neobsahujúca zákonné náležitosti. Odvolací súd na tomto mieste
opätovne zdôrazňuje, že inštitút práva na opravu predstavuje vo svojich dôsledkoch (prípustný)
zásah do slobody prejavu tlače. Aby pri aplikácii tohto právneho nástroja v praxi nedochádzalo k jej
neprimeranému obmedzeniu, je zákonodarcom schválená konštrukcia poskytovanej ochrany limitovaná
jasne stanovenými hranicami. Pri posudzovaní žiadosti žalobcu o uverejnenie opravy bolo preto
povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať, či žalobcom koncipovaná žiadosť a v nej obsiahnutá oprava
spĺňa parametre jasne vyžadované dotknutými ustanoveniami § 7 ods. 3 tlačového zákona. Zo zistení
odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie explicitne vyjadrené pravidlá, ktoré bolo potrebné
pri aplikácii dotknutých ustanovení tlačového zákona rešpektovať, zjavne nesprávne interpretoval, t.j.
vec nesprávne právne posúdil. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil a žalobu na základe vyššie uvedených skutočností (t.j. absencii nepravdivých skutkových tvrdení
žalobcu, ako aj s poukazom na to, že požadovaná oprava žalobcu nie je v súlade s § 7 ods. 6 písm. a)
tlačového zákona, nakoľko presahuje rámec opravy) zamietol (§ 388 CSP). K ostatným skutočnostiam
namietaných v odvolaní sa odvolací súd nevyjadril, nakoľko tieto už nepovažoval s poukazom na
ustálenie právneho posúdenia predmetnej žaloby za podstatné.

22. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).

23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 388 v spojení s § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods.1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov prvoinštančného, ako
aj odvolacieho konania.

24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podia § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podia § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podia odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podia druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podia
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podia § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).



(1) Dovolanie prípustné podia § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/87/2011", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}, {"guid": "ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 z 28. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648"}, {"guid": "ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-28", "citacie_n": 717, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098"}], "citovane_v": []}