Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/361/2016 z 6. 8. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 6. augusta 2018, sp. zn. 8Co/361/2016, ECLI:SK:KSBA:2018:1111244910.1
Krajský súd Bratislava | 8Co/361/2016 | ECLI:SK:KSBA:2018:1111244910.1 | 2018-08-06 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 135 ods. 2 zákona č. 566/2001 Z. z., § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z., § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z., § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/76fa1cd6-592b-429a-839b-26e875989c9d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1111244910.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/361/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244910
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111244910.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča, v právnej veci žalobcu: H. J., U. U. X, U., zastúpený:
FUTEJ & Partners s.r.o., so sídlom Radlinského č. 2, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika,
zastúpená Národnou bankou Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o návrhu žalobcu na
prerušenie konania a o žalobe na zaplatenie náhrady škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. mája 2015, č. k. 14C/214/2011 - 292, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti  p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 12. mája 2015, č. k. 14C/214/2011 - 292, zamietol súd prvej inštancie žalobu;
ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 4.508,19 eur s príslušenstvom, podľa zák.
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; a žalovanej nepriznal
náhradu trov konania. Zároveň návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom
Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie zamietol. Vychádzal zo zistenia,
že žalobca sa na základe písomnej prihlášky stal; s členským podielom v hodnote 4.508,19 eur; členom
družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej "Družstvo"), ktorému Úrad pre
finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 schválil Prospekt investícií, pričom dňa 02.06.2008 uzavrelo
Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.                   v likvidácii (ďalej "obchodník
s cennými papiermi"), Zmluvu o riadení portfólia, ktorou sa obchodník s cennými papiermi zaviazal riadiť
portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami,
čo zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia,
obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov,
optimalizáciu portfólia a poskytovanie konzultácií a finančných analýz, a zaviazal sa zabezpečiť mieru
zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Mal preukázané, že Zmluvou o riadení portfólia zo dňa
02.06.2008 bol založený zmluvný vzťah medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi  CAPITAL
INVEST, o.c.p., a.s., pričom táto zmluva bola Obchodníkom s cennými papiermi vypovedaná listom
zo dňa 30.03.2010 s účinnosťou od 01.05.2010. Po tomto úkone Družstvo listom zo dňa 15.04.2010
požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.,
avšak žalobu o náhradu škody proti Obchodníkovi s cennými papiermi na príslušný súd nepodalo.
Poukázal na to, že vychádzajúc zo stavu, aký bol známy do 01.06.2010 Národná banka Slovenska,
ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon                        o
cenných papieroch) postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo povinné predkladať polročné
správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej



finančnej situácií Družstva, ktoré nevyplynuli ani z rokovania, ktoré sa konalo dňa 24.08.2007. Družstvo
dňa 10.10.2007 Národnej banke Slovenska oznámilo, že z jeho strany nedošlo k porušeniu zákona a
prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v odpovedi špecifikovaných, a tiež
uviedlo, že narušenie doterajšieho systému jeho fungovania vzhľadom na ich investičnú stratégiu, by
mohlo spoločnostiam finančnej skupiny CI HOLDING, a.s. spôsobiť značné škody. Až listom doručeným
Národnej banke Slovenska dňa 15.04.2010 Družstvo požiadalo o preskúmanie postupu spoločnosti
CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., potom, ako obchodník s cennými papiermi vypovedal zmluvu o zriadení
portfólia, pričom mal preukázané, že NBS vykonala v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u obchodníka
s cennými  papiermi dohľad na mieste a v tom istom období vyzvala Družstvo listom zo dňa 20.04.2010,
aby predlžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby družstvo mohlo pokračovať v
zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna.
Mal preukázané, že Družstvo predložilo NBS dňa 28.04.2010 Žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu
investície, čím bolo začaté konanie OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa ustanovenia § 21 ods.
1, písmeno a/ zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 zo dňa
10.05.2010 na čas, po ktorý Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť,
avšak nakoľko Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky
žiadosti neodstránilo, rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010, v spojení s rozhodnutím
Bankovej rady NBS číslo GUV-1744/2010, zo dňa 08.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010, bolo
toto konanie zastavené. Poukázal na to, že Národná banka Slovenska súbežne začala voči Družstvu
konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov /ZoCP/  za porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods.1
písmeno b/ c/ h/ ZoCP a ustanovenia  § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením §127 ods. 4 ZoCP a
rozhodnutím ODT-10890-4/2010, zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011 Družstvu zakázala
predaj majetkových hodnôt. Mal tiež preukázané, že Národná banka Slovenska na základe získaných
poznatkov o činnosti Družstva ako aj Obchodníka s CP dňa 27.07.2010 orgánom činným v trestnom
konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu, na základe ktorého bolo uznesením
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. k.
ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť
závažný zločin podvodu podľa §  221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom
podľa § 20 Trestného zákona. Poukázal na skutočnosť, že žalobca si svoj nárok na náhradu škody
uplatnil v konkurznom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 3K 95/2010 vo veci
úpadcu - Družstva, ktorého bol členom, kde však bola jeho pohľadávka správcom konkurznej podstaty
popretá a žalobca podal incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto veci nie je doposiaľ ukončené.
Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ust. §
1, § 3 ods. 1 § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 127 Zákona o cenných
papieroch, a dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal naplnenie predpokladov zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď nepreukázal vznik škody, nesprávny
úradný postup žalovanej, teda ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.
Konštatoval, že Národná banka Slovenska sa v súvislosti s uplatňovaním jej Ústavou Slovenskej
republiky a zákonom vymedzenej právomoci pri výkone dohľadu nad plnením povinnosti aktualizácie a
dodržiavania schváleného prospektu investícii zo strany Družstva nedopustila tvrdeného nesprávneho
úradného postupu, nakoľko až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch od 01.06.2010
bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - Družstvo, dodržiava
schválený prospekt investície, pričom nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore
s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej
banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a zákonom č. 747/2004 Z. z.
o dohľade nad finančným trhom. Pokiaľ ide o tvrdený vznik škody, uviedol, že žalobca svoje finančné
prostriedky vložil do Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu a preto iba Družstvu vznikla povinnosť
vrátiť jej vložené finančné prostriedky; a iba ak by sa žalobca nedomohol úhrady svojej pohľadávky
proti Družstvu v konkurznom konaní; ktoré doposiaľ nie je skončené a nie je skončené ani konanie o
incidenčnej žalobe žalobcu na Okresnom súde Bratislava I; bolo by zrejmé, že jemu škoda skutočne
vznikla, prípadne v akej výške. Za dôvodný nepovažoval ani návrh na prerušenie konania v súvislosti s
požiadaním Súdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie podaný podľa § 109 ods. 1, písm. c/ O.s.p., nakoľko odpovede na nastolené



prejudiciálne otázky nepovažoval za potrebné na rozhodnutie vo veci. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, nakoľko jej v konaní
žiadne trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe vyhovené alternatívne jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie  dôvodiac tým, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie  vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Namietal, že súd prvej inštancie
nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého
súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči
nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s
ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný.
Uviedol, že sa spoliehal na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože
nemohol predpokladať, že dohľad nad prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len
formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol
preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva,
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č.
566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označil za úplne irelevantný, nakoľko
nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie,
že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou
Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.
z.. Za obzvlášť nepochopiteľný  považoval záver súdu prvej inštancie, že sa mal viac starať o svoje
záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej
povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol
"bdelý", keď jemu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani
obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch,
resp. sankciami k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Dôvodil, že povinnosťou Národnej
banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov
a ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v
tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj
obchodník s cennými papiermi, patrili k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky
Slovenska. Národná banka Slovenska mala preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií vydaný Úradom
pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s
cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca
koncipovaný tak široko, že mala zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré
vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich
aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jeho záujmov - ako
klientov dohliadaných subjektov. Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka Z.. M. H., O.., preukázané, že Národná banka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.
s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia
Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a.
s., CI Reality, s.r.o.  a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 %
dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s.. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom
predstavenstva alebo konateľom, Z.. S. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s cennými
papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a



investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a obchodníkom a napriek tomu, že vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými
papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o
cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej
pokuty v sume cca. 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a
neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi tak vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním
vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim
kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu
mu banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal tiež
na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala
licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o
cenných papieroch,   z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku
2008 do roku 2011. Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. 5.2011, č. ODT-10890-4/2010,
právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
prospektu investícií, pričom ustálila trvanie jeho neaktuálnosti až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje
zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, táto neaktuálnosť
siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. 8.2007 k stretnutiu
s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v
jeho činnosti a údaje o subjektoch,              s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené; údaje
boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z
peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že
Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1   písm. b/, c/ a h/,
§ 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka
Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Existujúce
konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku
do konkurzu, žalobu na náhradu škody proti štátu a nerobí takúto žalobu predčasnou, nakoľko je
povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne
vylučuje možnosť jeho uspokojenia ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom
súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je
povinný zohľadniť napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu.
Taktiež namietal, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy
vyžiadané súdom prvej inštancie, resp. predložené stranami sporu, neboli riadne vykonané spôsobom
podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31.1.2012, sp. zn. 6MCdo 11/2010.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že prvoinštančný súd vo veci postupoval
maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového
stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých
jej úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z
dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Na
základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel
k správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, keď aj podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na tie
otázky nastolené stranou sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo strany na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS 241/2007 uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 58/2012). Dôvodila, že podstatou práva na
spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce
názorom a predstavám žalobcu. Argumentovala, že žalobca nevyužil všetky možnosti na uplatnenie



a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadnu žalobu proti členom predstavenstva ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s
jeho majetkom. Kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými
subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky
a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny
výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Konštatovala, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a
platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči
Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené v ustanoveniach
zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Žalobca mohol požiadať Národnú banku Slovenska o
vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo mu byť
známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také
porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň
patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia §
129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený prospekt investície dodržiava.
Uviedla, že povinnosť aktualizovať prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície. Podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností,
pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, na rozdiel od
iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto
reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa
ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené
alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať
taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie prospektu investície
Družstva bolo aj voči jeho členom vždy zodpovedné predstavenstvo, ako štatutárny orgán, a to bez
ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo
nebola osobitne zákonom uložená. Uviedla, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to,
či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130
zákona o cenných papieroch. Tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s (bývalými) ustanoveniami § 129 a § 130 zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila
s tvrdením žalobcu, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala
relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení
a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným
trhom, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý poukázal žalobca, uviedla, že tento primárne rieši problematiku
zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie je
možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom
verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona
o konkurze a vyrovnaní. Teda zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť
subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Musia byť najskôr využité všetky zákonné
možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne
preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Žalobcovi doposiaľ nevznikla žiadna
škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy mu škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože



vznik škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda
môže vzniknúť až vtedy, ak právo veriteľa (žalobcu) voči dlžníkovi sa stane fakticky nevymáhateľným. K
námietke žalobcu, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach
ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázala
na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.9.2011, v ktorom správca
konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla
2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v
neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti
bez riadneho zaznamenania v účtovníctve. Pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne
zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. K
námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal listinné dôkazy v súlade s ustanovením § 129 ods. 1
O.s.p. uviedla, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli
prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvej inštancie
jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval, o aké
doklady išlo. V súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe
alebo známe súdu z jeho činnosti. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2008,
sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré strana dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne
známe, pretože strana viedla desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym
dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Je jej známe, že na Okresnom
súde Bratislava I sú proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo
všetkých sporoch majú žalobcovia rovnakého právneho zástupcu.

4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“) účinného od 01.07.2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

5. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

6. Podľa čl. 2 ods.2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

7. Podľa čl. 2 ods.3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže nútiť,
aby konal niečo, čo zákon neukladá.

8. Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.

9. Podľa čl. 20 ods.3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.

10. Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje
zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže
prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne
orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie orgánu
štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom
štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy
a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom.
S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená požiadavka predvídateľnosti
konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj všeobecná záväznosť
práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby) ako aj jeho dostupnosť
(publikovateľnosť) ich adresátom.

11. Z uvedeného, pre účely preskúmavanej veci, vyplýva, že NBS mohla realizovať  výkon štátneho
dohľadu len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie,
ktoré zákon umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich činnosti,
ktorá podlieha dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon.
Kompetenciu orgánu štátu tak nemožno zakladať rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení
aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.



12. Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti,
keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo,
čo im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom
zmluvnej autonómie žalobca dobrovoľne vstúpil do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jeho
prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzal na seba
práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo
forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1, bod 5
stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.
do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely
preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia
je podnikanie alebo zabezpečovanie potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z
uvedeného potom vyplýva, že družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského
rizika a členovia družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní
družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti
na družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe
členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej
strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je  nadobudnutie (zhodnotenie)
vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu
verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie
možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.

13. V  posudzovanej  veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné  na zistenie
všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu, ktorou sa
domáhal zaplatenia náhrady škody, ako aj  na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzala
žalovaná na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania
v súlade so zásadami vyplývajúcimi z  § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich
základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi nesprávnym úradným postupom orgánov štátu,
pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2,  § 9 ods. 1, § 17 ods.1) v spojení so zákonom
č. 566/2001 Z .z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len „zákon o CP“) a zákonom
č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom (ďalej len „ zákon o dohľade“) a svoje dôvody, pre
ktoré žalobe žalobcu nevyhovel a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu orgánov štátu (NBS)
pri výkone dohľadu, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z  §  157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil,
a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania žalobcu nie
je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska ním
uplatňovaných  odvolacích  dôvodov podľa § 205 ods. 2, písm. b/, c/, d/, f/ O.s.p., keď ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie.

14. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným
trhom v zmysle  zákona č.  514/2003 Z. z., podľa ktorého musia byť  súčasne splnené tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného
2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

15. Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj
nečinnosť orgánu verejnej moci, porušenie jeho  povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany orgánu
verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej - zodpovedajúcej
právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej realizuje svoju



právomoc vymedzenú právnymi predpismi, predpokladá aktívny postup podľa príslušných procesných
ustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania. Z uvedeného
potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu zo strany štátneho orgánu bez toho, aby
existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.

16. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie
rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán
pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním
vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za
iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona,
právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné
od tých, aké  podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.

17. V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka Slovenska
bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou. Predmetom
dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo podľa § 135 ods. 2
zákona o CP, v znení účinnom do 10. 7.2009, dodržiavanie podmienok ustanovených povoleniami
vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho
a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného vymedzenia
rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu podnikania zapísaného
v obchodnom registri, ani  činnosť vykonávaná nad rozsah  činnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním podmienok prospektu investície,
pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP. Až s účinnosťou od 1.
6. 2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená zákonom o CP povinnosť
dodržiavania schváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3 zákona o CP v znení zákona číslo 129/2010
Z. z.) , odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom o CP vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a uplatňovať sankcie. S účinnosťou od 10.
7. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený predmet dohľadu NBS voči dohliadaním
subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov a ich činnosti, ako aj informácie a podklady o rizikách a dostatočnom krytí rizík,
ktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo, ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť
k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy Národná banka Slovenska nevykonávala
dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho
portfólia a nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp. vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.

18. Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia rizík
bola minimálna aj s účinnosťou od 10. 7. 2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani žiadny iný
všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b) zákona o CP stanovenú povinnosť
upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené riziko a že
doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

19. Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovať vyhlasovateľovi - Družstvu, do akých konkrétnych cenných papierov alebo iných majetkových
aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS
v tomto ohľade  niesť  spoluzodpovednosť za  podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa
de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.

20. So zreteľom na uvedené potom žalobca nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v



roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt až od 10.7.2009.

21. Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje
na zápis z rokovania zo dňa 24. 8. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanie
prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %
zmenkami jedného emitenta. V nadväznosti na uvedené dokladoval predseda predstavenstva Družstva
bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval,
že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu
investícií, ako i na dôveru  svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo strany
klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu investície im
umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam bude
nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta a keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma
spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície, z ktorého
vyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových
aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho
investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako
povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie, keď navyše
zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného vyplýva,
že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v relevantnom
období;  zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho orgánu dohliadaného
subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade č. 747/2004 Z. z.. Napokon, ako vyplýva z
obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch
subjektov v súlade so znením schváleného prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo
zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt  investície, a NBS nedisponovala právomocou uložiť
mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho strany nedošlo k
porušeniu výslovne mu zákonom  uloženej povinnosti.

22. Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad  v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods. 7 zákona
o CP, keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s cennými papiermi
spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.3.2007 - 12.4.2007 dohľad  na mieste a v nadväznosti
na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva Družstva, začala
z vlastného podnetu  - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP  konanie, výsledkom ktorého
bolo uloženie mu sankcie v podobe  pokuty pre porušenie zákona o cenných papieroch. Pokiaľ v
tomto smere žalobca namietal, že uvedená sankcia bola nedostatočná a že NBS neprijala žiadne
následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia
na činnosť alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje
odvolací súd na to,  že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých do
úvahy prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže
byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže by
tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je
výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným inštančne
nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.

23. Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale
týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v civilnom sporovom konaní viazaný.

24. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať
a posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP. Okrem toho je
potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej služby od
13. 5. 2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie na
poskytovanie investičných služieb - riadenie portfólia rozhodnutím dňa 22. 4. 2008 a následne bola medzi
obchodníkom s cennými papiermi a  Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa 2. 6.
2008. S ohľadom na uvedené nemožno vyvodiť záver o zanedbaní dohľadu NBS nad OCP.



25. Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa
§ 126 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 4 až 9 zákona o CP, v znení účinnom do 1. 8. 2008, v intenciách
ktorého preskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojom rozhodovaní o
žiadosti o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť
údajov uvedených v prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky a
oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt; v prípade, ak v rámci  konania o žiadosti zistil, že údaje v
prospekte  nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z náležitostí prospektu  investície
podľa § 128 ods. 1 písm. h) zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú úplné a pravdivé. S
účinnosťou od 1. 8. 2005 bol upravený dodatok k prospektu  v §  125c zákona o CP, v zmysle ktorého
každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť týkajúca sa údajov zahrnutých
do prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných papierov, sa musela uviesť v
dodatku k prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu. S účinnosťou od 1. 1.
2006 prešla kompetencia schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska; v § 125 ods.2 zákona o
CP bola uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej banke Slovenska, ktorá
mala pri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad predložených dokladov a
ich zrozumiteľnosť (§ 125 ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu  dodatku  prospektu (cenných papierov)
bola kompetencia NBS daná  ustanovením § 125c zákona o CP s tým, že na schvaľovanie dodatku
sa vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola s účinnosťou od
1.1.2006 stanovená právomoc NBS schvaľovať aj prospekt investície vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, za úplnosť a pravdivosť jeho údajov naďalej zodpovedal štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1, písm. h/ ). Až novelou  zákona
účinnou od 1.1.2009 bola NBS povinná dohliadať aj na aktuálnosť prospektu investície (§ 127 ods.
4 zákona o CP v znení účinnom od 1.1.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť predložiť
dodatok na schválenie orgánu dohľadu mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti na uvedené
odvolací súd uzavrel, že žalobca v tomto smere  nepreukázal, že sa NBS mala a mohla aj inak,
ako z oznámenia Družstva, dozvedieť o vykonaných zmenách v údajoch schváleného prospektu
investície, napr. z pravidelne jej  predkladaných finančných správ; v tejto súvislosti odvolací súd
poznamenáva, že dohľad NBS nezahŕňal kontrolu nad správnosťou finančných ukazovateľov Družstva.
Rovnako nebolo ničím podložené tvrdenie žalobcu, že nedostatky v aktualizácii údajov prospektu, mali
vplyv na hodnotenie majetkových hodnôt, resp. že by sankcionovanie Družstva orgánom dohľadu,
ovplyvnilo  jeho rozhodnutie zotrvať v Družstve, resp. ďalej investovať do majetku Družstva. Žalobca
ničím nepreukázal, že ku vzniku škody spočívajúcej v nevyplatení mu  vyrovnacieho podielu došlo
v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s neaktualizovaním údajov prospektu, resp. že jeho
nemožnosť rozpoznať riziko investície  bola zapríčinená zanedbaním dohľadu NBS nad aktualizáciou
údajov, resp. nesankcionovaním Družstva za nesplnenie si v tejto súvislosti jeho povinnosti.

26. O zhoršenej finančnej situácii Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy
za rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30. 4. 2010, avšak už predtým dňa 15. 4.
2010 Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste u OCP
vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010. V nadväznosti na
uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala dohľad na mieste v
období od 20. 4.  do 6. 5. 2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú neaktuálnosť údajov
uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20. 4. 2010, aby predložil žiadosť o
schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím zo dňa 26. 8. 2010
tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície  bolo zastavené pre
nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27. 8. 2010 začala NBS proti Družstvu konanie
o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30. 5. 2011, ktorým zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v zmysle § 129 ods. 3 zákona o CP,
rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010 odobrala povolenie obchodníkovi s cennými papiermi na poskytovanie
investičných služieb a dňa 27. 7. 2010 podala trestné oznámenie v súvislosti s podozreniami o spáchaní
trestného činu.

27. Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

28. Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.



29. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca mal postupovať s priemernou dávkou
opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika spojenú s
jeho investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musel byť vedomý aj vzhľadom
na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej ponuke (§ 129
ods. 1 písm. b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehal na to, že štát v rámci výkonu dohľadu je
garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Žalobca preto nedôvodne
argumentuje, že bolo porušené jeho právo na legitímne očakávania v tom, že štát bude vykonávať dohľad
nad finančným trhom riadne, a že ho v presvedčení o tom, že investícia do PDSI nie je riziková, ochráni
pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ho podielu viny nezbavuje. Žalobca rovnako
zanedbal svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti Družstva, keď svojou účasťou
na členskej schôdzi, mohol uplatňovať svoje práva vyplývajúce mu z členstva, a to riadiť záležitosti
Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Žalobca uložením peňažných prostriedkov do
súkromného podnikateľského subjektu prevzal na seba určité riziká, a to vrátane rizík spojených s jeho
zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.

30. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalobcu v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má
rovnať hodnote ním investovanej sumy do Družstva, resp. výške vyrovnacieho podielu a nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánu  dohľadu, je daná príčinná súvislosť, v tom, že
keby včas zakročil a pozastavil by činnosť Družstva alebo OCP, nebol by žalobca svoje peniaze zveril
Družstvu, resp. že by vymohol ním vložené peniaze, resp. vyrovnací podiel. Žalobcovi nevznikla škoda
tým, že vstúpil do Družstva a vložil do neho peňažné prostriedky formou členských vkladov alebo tým,
že skôr nevystúpil z Družstva, ale tým, že mu vznikla nevymožiteľná pohľadávka voči Družstvu na
vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda mu vznikne v dôsledku
nevymožiteľnosti tejto jeho pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t.j. nevymožiteľnosť, nemá
príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení Družstva. Pokiaľ by bola
Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe ešte neznamená, že
pohľadávka žalobcu by bola uspokojená.

31. Nakoľko výkon dohľadu NBS sa nevzťahuje na spory vyplývajúce zo záväzkovo-právnych vzťahov
medzi obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP), nemôže niesť NBS
zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s
cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia a povinnosti
domáhať sa ich riadneho  splnenia  súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.
Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať
činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.

32. Odvolací súd zhodne s žalovanou konštatuje, že nakoľko žalobca nebol v žiadnom právnom vzťahu,
ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom - vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v  bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti  s  prípadným
zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku vzniku škody na majetku žalobcu.

33. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

34. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady
škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebo tým, že nebola táto dlžníkom zaplatená, nezväčšil sa majetkový stav, hoci by to bolo možné dôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti
dlžníkovi nie je uspokojené.

35. V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si žalobca uplatnil pohľadávku v konkurznom
konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť v rámci
konkurzu uspokojený. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň jej uplatnenie
ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky môže
privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko žalobcovi škoda (v podobe
nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže mu vzniknúť až po skončení konkurzného konania,
resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si teda žalobca musí vysporiadať



svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môže uplatňovať
mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo záväzkových
vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo žalobcu na plnenie nebolo a už nemôže ani byť uspokojené.
Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne domáhať na ďalších
subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma veriteľovi vznikla, teda
pred vyporiadaním pohľadávky žalobcu voči Družstvu, a to buď v rámci súdneho či konkurzného konania,
eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti zodpovedným predstaviteľom štatutárnych orgánov
titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so
záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov
sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobu žalobcu bolo potrebné
zamietnuť aj z toho dôvodu, že bola predčasne podaná.

36. V tejto súvislosti žalovaná dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných
možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného
právneho vzťahu. Žalobca sa mylne domnieva, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi
mu automaticky zakladá vznik majetkovej škody, táto mu totiž nevzniká v okamihu splatnosti jeho
pohľadávky voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, respektíve v prípade jeho omeškania
so zaplatením tejto pohľadávky, ale škoda mu vzniká až v prípade, ak sa stalo jeho právo na plnenie
voči priamemu dlžníkovi  nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka žalobcu,
že zákon číslo 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych
vzťahov a že žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby a to ani
vtedy, ak doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je mu povinný dané plnenie vrátiť.

37. Pokiaľ žalobca argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo
4968/2009 zo dňa 11. 4. 2012 vo vzťahu k predčasnosti žaloby, poukazuje odvolací súd na to, že tento
na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v  súvislosti s § 3 zákona číslo 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31. 12. 2007 , že rozvrhové uznesenie nie je samé o
sebe skutočnosťou rozhodnou pre vznik alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci nebolo
posudzovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. V danom prípade tak
odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky   sp. zn. 25 Cdo 2601/2010 zo dňa  25. 8. 2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom
na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok na
náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,
ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu
povinný plniť, a v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka môže veriteľovi škoda vzniknúť až
vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, pričom za nedobytnú je možno
pohľadávku považovať až ku dňu, kedy žalobca obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.

38. Inou vadou konania v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel
od vád taxatívne vymenovaných v § 389 ods. 1 C.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v civilnom sporovom konaní. Iná
vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto
vadu konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní
namietaná (ust. § 380 ods. 2 C.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese dokazovania
nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak je rozhodnutie
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p. (§ 157
ods. 2 O.s.p.).

39. Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p., § 188 ods. 1 C.s.p.). Dôkaz listinou
sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo
oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1  O.s.p., § 204 C.s.p.).

40. Námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 129 ods.
1 O.s.p. (§ 204 C.s.p.), nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, keď zo skutočnosti, že v zápisnici nie
je zachytené, či oboznámenie vykonal súd prvej inštancie prečítaním presne označených listín alebo ich



presne označených častí, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť, resp. ich nevykonanie zákonným
spôsobom. Navyše, ide predovšetkým o listinné doklady predložené samotným žalobcom, a preto mu bol
ich obsah známy, dokonca sa na tieto dôkazy odvolával v súvislosti s preukazovaním svojho nároku, a
preto súd prvej inštancie nevychádzal pri svojom rozhodovaní zo žiadnej takej rozhodujúcej skutočnosti,
resp. listinného dôkazu, preukazujúceho také skutočnosti, ktoré by žalobcovi neboli známe a na ktoré
skutočnosti či dôkazy by nebol mohol v konaní patrične, svojimi procesnými návrhmi a vyjadreniami
reagovať. Napokon žalobca, resp. jeho právny zástupca, nenamietal v priebehu pojednávania, že by na
ňom nedošlo k oboznámeniu s listinnými dokladmi, resp. že by došlo k zaprotokolovaniu tejto skutočnosti
v rozpore s faktickým stavom.

41. S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané
zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol
správne ustálený súdom prvej inštancie a strany mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa k týmto
dôkazom vyjadriť § 123 O.s.p. (čl. 9 C.s.p.).

42. Súd prvej inštancie k skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v súlade
s § 122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p. (§ 188 ods. 1 C.s.p. a § 204 C.s.p.), a preto v konaní pred
súdom prvej inštancie nedošlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

43. So zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru zhodnému so súdom prvej inštancie,
že NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom  neporušila svoje povinnosti, keďže
pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila
sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základných práv a ľudských slobôd, a preto z jej strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu
a jej postup mal oporu v  čl. 2 ods.2 Ústavy SR.

44. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu,
keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobcom
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

45. Keď teda súd prvej inštancie za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol
žalobu žalobcu z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z .z., rozhodol vecne správne a odvolací
súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (zamietajúcej) časti, vrátane výroku o náhrade
trov konania, potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).

46. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní v plnom
rozsahu, nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal.

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho



súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).