Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/2/2017 z 24. 1. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. januára 2018, sp. zn. 10CoPr/2/2017, ECLI:SK:KSBA:2018:1113228825.3 Krajský súd Bratislava | 10CoPr/2/2017 | ECLI:SK:KSBA:2018:1113228825.3 | 2018-01-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: ZP, § 13 ods. 4 ZP, § 13 ods. 1 ZP, § 13 ods. 3 ZP, § 13 ods. 2 ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/647f0143-818a-4f58-ad96-086c77dd3c86 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1113228825.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10CoPr/2/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113228825
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113228825.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: C.. C.
E., L.. XX. XX. XXXX, J. G. E. Č.. XXX/J, J., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Wolf, s.r.o.,
IČO: 47 252 987, Šafárikova ul. č. 1522, Galanta, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa ústredie, Ul. 29.
augusta č. 8, Bratislava, IČO: 30 807 484, o návrh na zabezpečenie právnej ochrany pred diskrimináciou,
na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. novembra 2014, č. k.
19Cpr/8/2013 - 220, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala vydania
rozhodnutia, ktorým by súd konštatoval, že žalovaný nedodržal vo vzťahu k nej zásadu rovnakého
zaobchádzania pri poskytovaní odmien za plnenie úloh za jeden rok vyplácaných aj zamestnancom
odboru opravných prostriedkov sekcie dôchodkového poistenia vo výplatnom termíne v júli 2013, čím
zasiahol do jej práva na rovnaké zaobchádzanie v oblasti pracovnoprávnych vzťahov, ako aj to, že
žalovaný porušil vo vzťahu k žalobkyni podmienky stanovené v § 13 ods. 3 Zákonníka práce, a zároveň
žiadala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej nemajetkovú ujmu v sume 290 eur za porušenie
podmienok ustanovených v § 13 ods. 3 Zákonníka práce a ďalšiu nemajetkovú ujmu vo výške 100 eur.
Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 120 ods. 1, § 132, § 153 ods. 1 O. s. p., § 13 ods. 1, 3,
§ 119a Zákonníka práce, § 2 ods. 1, 2, 3, § 2a ods. 1, 2, 3, 4, § 6 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z. o
rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), čl. 18 bod 2 Mzdového poriadku žalovaného účinného
od 01. mája 2011 a vecne tým, že v konaní diskriminačné konanie žalovaného vo vzťahu k žalobkyni
preukázané nemal, ani prípadné konanie v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti s nevyplatením
odmien. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa pracovala u žalovaného od 13. 10. 2008 na základe
pracovnej zmluvy číslo 051/2008-1 na pracovnej pozícií právnik, na odbore metodického riadenia a
opravných prostriedkov v sekcii dôchodkového poistenia s tým, že k žalovanému nastúpila pracovať ako
zamestnanec bez odbornej praxe v odbore opravných prostriedkov, pričom pracovný pomer pôvodne
dojednaný na dobu určitú bol následne zmenený na pracovný pomer na dobu neurčitú a žalobkyňa
si počas trvania pracovného pomeru u žalovaného svoju kvalifikáciu a odbornosť postupne zvyšovala
a s účinnosťou od 01. 07. 2012 mala pracovné zaradenie právnik, so základnou tarifnou mzdou 1.
099 eur. Uviedol, že žalobkyňa bola spolu s ďalšími zamestnancami odboru metodického riadenia a



opravných prostriedkov iniciátorom a signatárom listu zo dňa 22. mája 2013 adresovaného generálnemu
riaditeľovi Sociálnej poisťovne, ktorého predmetom bolo vyslovenie názoru niektorých zamestnancov,
že vnútorný predpis žalovaného - metodické usmernenie č. 16/2013, ktorým bol upravený postup
organizačných zložiek Sociálnej poisťovne v konaní o dôchodkovej dávke poistenca bol podľa ich názoru
v rozpore so zákonom s tým, že dňa 05. júna 2013 došlo k stretnutiu riaditeľky sekcie dôchodkového
poistenia so štyrmi zamestnancami, vrátane žalobkyne, ktorí boli na listine podpísaní na prvých
štyroch miestach (Ž., I.. D., I.. D. S. C.. C.), avšak ani po tomto stretnutí časť zamestnancov sekcie
dôchodkového poistenia nenadobudlo presvedčenie, že napadnutý platný a účinný vnútorný predpis
by nebol protizákonný, a preto listom zo dňa 07. júna 2013 časť zamestnancov sekcie dôchodkového
poistenia, vrátane žalobkyne, požiadalo predsedníčku Základnej odborovej organizácie, aby v uvedenej
veci zastupovala zamestnancov a dňa 20. 06. 2013, po doručení listu dňa 19. 06. 2013, bolo prijaté
rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovaného o určení a znížení počtu zamestnancov a 21. 06. 2013
bolo žalobkyni oznámené, že sa stáva nadbytočnou v dôsledku organizačnej zmeny a bolo jej ponúknuté
pracovné miesto na inom odbore v rámci ústredia Sociálnej poisťovne. Súd prvej inštancie v dôvodoch
svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že v mesiaci december 2012 a júl 2013 žalovaný vyplácal
zamestnancom odmeny za plnenie mimoriadnych pracovných úloh v roku 2012, odmeny boli vyplatené
aj v rámci organizačného útvaru - odbor 13, t. j. na pracovisku žalobkyne, pričom výška odmeny mala
byť vypočítaná ako 50 % tarifnej mzdy k 31. 12. 2012 a boli vyplácané v rozsahu M. X. XXX R. K. XXX
R., v závislosti od výšky tarifnej mzdy s tým, že v decembri 2012 bola žalobkyni vyplatená odmena
vo výške XXX R. brutto, pričom 50 % z jej tarifnej mzdy činilo sumu XXX R., I.. D. bola vyplatená
odmena vo výške 663 eur (50 % z jej tarifného platu Č. XXX R.), I.. D. XXX R. (50 % z jej tarifného
platu predstavovalo sumu XXX R.) a I.. C. 550 eur (50 % z jej tarifného platu predstavovalo sumu XXX
R.) a v mesiaci júl 2013 žalovaný doplácal odmeny za rok 2012 v rozmedzí 300 eur až 100 eur, keď
žalobkyni a I.. D. doplatok odmeny vyplatený nebol (C.. D. bola doplatená odmena vo výške XXX R. a
C.. C. vo výške XXX R.), pričom odmeny boli vyplatené aj iným signatárom listu zo dňa 22. mája 2013,
adresovanom generálnemu riaditeľovi žalovaného. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia
uviedol, že zo správania žalovaného voči žalobkyni pri určení výšky doplatku odmeny za rok 2012
splatnej vo výplatnom termíne za mesiac jún 2013, t. j. pri odmeňovaní, nie je možné diskriminačné
konanie voči žalobkyni aj s odkazom na znenie § 119a Zákonníka práce v súvislosti so spísaním
upozornenia adresovanom generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovne ohľadom nesúladu Metodického
usmernenia SP č. 16/2013 a judikátov súdov s právnym predpisom konštatovať a tiež nie je možné
konštatovať ani konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi s odkazom na § 13 ods. 1 a 3 Zákonníka
práce, keďže žalobkyňa bola jedným z iniciátorov a signatárov tohto písomného upozornenia, pričom
zo štyroch „údajných“ iniciátorov upozornenia doplatok odmeny za rok 2012 nedostala len žalobkyňa
a I.. D., nakoľko zvyšným dvom iniciátorkám, I.. D. S. C.. C., doplatok odmeny bol žalovaným určený
a vyplatený s tým, že doplatok odmien za plnenie úloh v roku 2012 bol vyplatený aj väčšine ostatných
signatárov upozornenia. Uviedol, že sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobkyni boli vo výplatnom
termíne za mesiac december 2012 za plnenie úloh v roku 2012 pridelené mimoriadne odmeny vo výške
nad rozsah obvyklého priemeru, čo vyplýva z rozpisu odmien za rozhodné obdobie, ako aj s tvrdením,
že odmeny nie sú nárokovateľnou zložkou mzdy a tiež, že v mesiaci jún 2013 bola v tom čase I..
G., ako priama nadriadená žalobkyne oprávnená podľa interných predpisov žalovaného rozhodnúť o
mimoriadnej odmene pre žalobkyňu bez ohľadu na skutočnosť, aký názor mala žalobkyňa na jej odborné
vedenie odboru opravných prostriedkov. Poukázal na skutočnosť, že z hľadiska hodnotenia dôkazov bol
v tejto súvislosti irelevantný obsah správy Strediska pre ľudské práva predložený žalobkyňou, nakoľko
bola vypracovaná len na základe jej subjektívnych tvrdení, bez adekvátneho vyjadrenia žalovaného,
z dôvodu ktorého nebol pre súd prvej inštancie záväzný. Prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí
ďalej uviedol, že v konaní neskúmal, či došlo k prípadnému diskriminačnému konaniu žalovaného vo
vzťahu k žalobkyni v súvislosti so skončením pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 26. 06. 2013,
nakoľko o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa vedie na Okresnom súde Bratislava I
spor pod sp. zn. 15Cpr 9/2013, ktorý iniciovala žalobkyňa dňa 18. 10. 2013 a iba skutkovo skonštatoval,
že žalovaný výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 26. 06. 2013 odvolal dňa 21. 08. 2013, pričom
žalobkyni ponúkol návrh dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy, na ktorý reagovala svojim návrhom
na mimosúdnu dohodu listom zo dňa 23. 09. 2013, v ktorom žiadala písomné záruky spočívajúce v
poskytnutí zvýšeného odstupného v rozsahu 10 - tich priemerných mesačných platov, ak by s ňou mal
byť v priebehu piatich rokov rozviazaný pracovný pomer z organizačných dôvodov, zároveň poskytnutia
záruky, že s ňou žalovaný v priebehu piatich rokov pracovný pomer z organizačných dôvodov nerozviaže
s tým, že na takýto návrh žalovaný opodstatnene nemohol reagovať kladne, keďže je v podstatných
častiach v rozpore so Zákonníkom práce a Občianskym zákonníkom, ako subsidiárnym predpisom, keď



nastoľuje diskriminačné konanie práve žalobkyne voči ostatným zamestnancom žalovaného. V súvislosti
s upozornením na nesúlad Smernice č. 16/2013 so zákonom uviedol, že bolo právom, resp. pracovnou
povinnosťou žalobkyne predniesť svojim nadriadeným svoj odborný názor na napadnutou smernicou
stanovený postup pri vyplácaní dôchodkov a poukázať na prípadný nesprávny postup žalovaného,
keďže sa jej javilo, že je v rozpore s právnymi predpismi s tým, že je zároveň potrebné rešpektovať
právo žalovaného ako dané upozornenie posúdi a či zotrvá na doterajších postupoch, resp., či ich zmení,
keďže ide o výlučne jeho zodpovednosť za správne a kvalifikované rozhodnutie s tým, že žalobkyni
z titulu jej pracovnej pozície neprináleží iniciovať ďalšie aktivity za účelom vynucovania si prijatia jej
postupu, resp. názoru žalovaným, z dôvodu ktorého ďalší postup žalobkyne v súvislosti s upozornením
na pracovisku posúdil ako zbytočne konfrontačný. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust.
§ 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko si ich v konaní neuplatnil.

2.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej
inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhla napadnutý rozsudok
zmeniť a jej návrhu vyhovieť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým,
že v prípade, ak odvolací súd prvoinštančný rozsudok potvrdí, žiadala v súlade s § 238 ods. 3 O.
s. p. pripustiť dovolanie, pretože vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pôjde o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu v porovnaní s judikovaným právnym názorom
Najvyššieho súdu SR uverejneným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 3/2009 pod č. R 24/2009. Uviedla, že od začiatku sporu tvrdila, že odmeny poskytnuté
vo výplatnom termíne júl 2013 neboli odmenami, resp. doplatkom odmien za plnenie úloh v roku
2012, ako sa to snažil navodiť žalovaný keď ani Mzdový poriadok žalovaného pojem doplatok odmien
nepozná s tým, že obdobie, za ktoré sa predmetné odmeny prideľovali, bolo medzi stranami sporné,
a preto táto skutočnosť nemohla byť zo strany súdu prvej inštancie vyhodnotená ako preukázaná
bez ďalšieho dokazovania. Namietla, že napriek tomu, že predložila výplatnú pásku porovnateľného
zamestnanca (I.. D.), ktorému tieto odmeny boli v júli 2013 vyplatené, z ktorej vôbec nevyplýva, že
by malo ísť o doplatok odmien za plnenie úloh v roku 2012, keďže z nej vyplývalo, že ide o odmeny
za plnenie úloh 1 rok z čoho je zrejmé, že ide o obdobie od júla 2012 do júna 2013 (aj obdobie roka
2013) a nie za obdobie od januára 2012 do decembra 2012, za ktoré už mimoriadne odmeny boli
poskytované a vytkla súdu prvej inštancie, že si bez ďalšieho dokazovania tejto spornej skutočnosti
osvojil záver, že ide len o doplatok odmien za plnenie úloh za rok 2012 napriek tomu, že takýto záver
je možné vyvodiť len z tvrdenia žalovaného a z vyhotovenej tabuľky na účely tohto sporu nazvanej ako
„Doplatok odmeny zamestnancom ústredia Sociálnej poisťovne za plnenie mimoriadnych pracovných
úloh v roku 2012", ktorú na pojednávaní konanom dňa 14. 10. 2014 spochybnil svojím vyjadrením
samotný právny zástupca žalovaného. Uviedla, že doplatok odmien je v rozpore s obsahom a znením
Mzdového poriadku žalovaného, ktorý pozná samostatné odmeny, resp. len odmeny ako také (nie
doplatok odmien), ktoré je možné poskytovať kedykoľvek v priebehu roka aj opakovane, podľa možností
objemu finančných prostriedkov v správnom fonde určených na mzdy, čo žalovaný potvrdil aj vo svojom
vyjadrení zo dňa 28. 10. 2014 a keďže išlo o odmeny za plnenie mimoriadnych úloh, ako je zrejmé
z obsahu znenia Mzdového poriadku, je nepochybné, že podkladom na ich pridelenie mal byť príkaz
GR SP č. 1/2012 upravujúci individuálne pracovné hodnotenie zamestnancov Sociálnej poisťovne a
uplatňovanie jeho výsledkov v odmeňovaní zamestnancov, ktorý sa aj v praxi žalovaného uplatňoval
práve pri prideľovaní odmien za plnenie mimoriadnych úloh v januári 2013 (tzn. pri nenárokovateľných
formách odmeňovania). Vytkla súdu prvej inštancie, že odmietol vykonať ňou navrhované dokazovanie
výsluchom D. I.. C.. M. Q., ako aj ďalšími hodnotiacimi posudkami zamestnancov zaradených na pozícií
právnik odboru opravných prostriedkov sekcie dôchodkového poistenia. Uviedla, že napriek tomu, že
od začiatku spochybňovala rozpis odmien, keďže z jeho formálneho prevedenia je zrejmé, že nejde o
žiadny oficiálny dokument žalovaného, ale o akúsi tabuľku účelovo vyhotovenú na účely tohto súdneho
konania, ktorej cieľom bolo navodiť pred súdom dojem, že odmeny za rok 2012 dostala, a preto k
žiadnemu nerovnakému zaobchádzaniu pri vyplácaní júlových odmien nedošlo, súd prvej inštancie
v napadnutom rozhodnutí, okrem iného uviedol, že pri rozhodovaní vychádzal aj z rozpisu odmien
vyplatených v sekcii dôchodkového poistenia v roku 2012 a v prvom polroku roku 2013. Namietla, že súd
prvej inštancie odmietol vykonať dokazovanie mzdovými listami všetkých zamestnancov zaradených na



pozícii právnik odboru opravných prostriedkov na sekcii DP za jún 2013, preukazujúcich výšku odmien
vyplatených v júlovom výplatnom termíne týmto zamestnancom, nakoľko mzdový list je oficiálny účtovný
doklad, z ktorého sa dá hodnoverne zistiť vyplatenie zložiek mzdy v súvislosti s výkonom práce v
príslušnom mesiaci a zároveň žiadala vykonať dokazovanie v tomto smere vo vzťahu k zamestnancom
odboru opravných prostriedkov zaradených na pozícii právnik, a nie ako bola žalovaným predložená
tabuľka s menným zoznamom všetkých zamestnancov odboru opravných prostriedkov (teda nielen
právnikov), keď dokonca boli v tejto tabuľke uvedení aj zamestnanci úplne iného organizačného útvaru,
než na ktorom bola pracovne zaradená. Uviedla, že súd prvej inštancie, ktorý odôvodnil neexistenciu
jej diskriminácie pri odmeňovaní bez vykonania riadneho dokazovania porovnávaním s I.. D., I.. D. S.
C.. C. s odkazom na ustanovenie čl. 18 bod 2 Mzdového poriadku žalovaného a § 119a Zákonníka
práce, z ktorých vyplýva rovnaký prístup v odmeňovaní zamestnancov s prihliadnutím na rovnakú prácu
rovnakej hodnoty, v závislosti od kvality práce, plnenia úloh, využívania kvalifikácie, dĺžky odbornej
praxe, zložitosti práce, zodpovednosti a namáhavosti a napriek tomu, že opakovane za účelom zistenia
tzv. porovnateľných zamestnancov žiadala súd prvej inštancie o vykonanie dokazovania - predloženie
pracovných zmlúv v znení ich dodatkov, vrátane pracovných náplní zamestnancov zaradených na
pozícii právnik na odbore opravných prostriedkov sekcie DP účinných v júni 2013, tzn. v čase, kedy
sa rozhodovalo o odmeňovaní a predloženie hodnotiacich hárkov zamestnancov zaradených na pozícii
právnik na odbore opravných prostriedkov sekcie DP vypracovaných v roku 2012 a 2013 podľa príkazu
generálneho riaditeľa žalovaného č. 1/2012, prvoinštančný súd navrhované a ani žiadne dokazovanie
nevykonal, i keď iba z týchto listinných dôkazov by bolo možné zistiť, ktorí zamestnanci vykonávali
rovnakú prácu ako ona, rovnakej zložitosti, namáhavosti, tiež kvality a kvantity, a to pri rovnakom
pracovnom zaradení ako bola zaradená ona. Uviedla, že pri posudzovaní diskriminácie je existencia
komparátora, t. j. porovnateľnej osoby, rozhodujúcim predpokladom a nestotožnila sa s právnym
záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého k jej diskriminácii nedošlo práve preto, lebo porovnal
štyroch zamestnancov (Ž., I.. D., I.. D. S. C.. C.), z ktorých boli predmetné odmeny vyplatené dvom -
I.. D. S. C.. C. a dvom - jej a I.. D. vyplatené neboli s tým, že zrejme jeho pozornosti ušlo, že práve
ona a I.. D. sú „zhodou náhod" jediné osoby, s ktorými bol exemplárne skončený pracovný pomer
pre „údajnú nadbytočnosť", a ktorým súčasne odmeny vyplatené neboli. Poukázala na skutočnosť,
že organizačná zmena sa v skutočnosti dotkla len dvoch zamestnankýň (práve jej a I.. D.), napriek
žalovaným deklarovaným štyrom nadbytočným zamestnancom, o čom existujú listinné dôkazy v jej
súdnych spisoch a I.. D. vo veci neplatného skončenia pracovného pomeru, pričom aj z tejto skutočnosti
vyplýva, že žalovaný sa neustále snaží zastierať skutočné dôvody, pre ktoré s ňou zaobchádzal inak ako
s ostatnými zamestnancami. Namietla, že ak súd prvej inštancie bez ďalšieho dokazovania (pracovné
zmluvy, pracovné náplne, hodnotiace hárky) porovnával 4 zamestnancov (Ž., I.. D., I.. D. S. C.. C.), mal
v rámci podkladov, ktoré mal k dispozícii dospieť k záveru, že už len z týchto štyroch zamestnancov aj
I.. D. (teda nie len žalobkyňa) dostala v januári 2013 odmeny vyššie ako bolo 50 % jej tarifnej mzdy,
keďže I.. D. boli pridelené odmeny aj v júli 2013, a to v maximálnej výške XXX R. s tým, že sa v tejto
súvislosti vôbec nezaoberal podstatnou skutočnosťou, prečo teda jej neboli odmeny priznané vôbec,
keď všetkým odborne porovnateľným zamestnancom (podľa hodnotenia I.. G.) boli poskytnuté v rozsahu
od XXX R. K. XXX R.. Uviedla, že vyššie odmeny ako 50 % tarifnej mzdy mali v januárovom výplatnom
termíne okrem nej a I.. D., priznané aj JA.. R. T., I.. T., T., E. I.. D., mali odmeny vyplácané v júlovom
výplatnom termíne v maximálnej výške XXX R.ur (len ona nie). Vytkla súdu prvej inštancie, že napriek
tomu, že v tomto spore platí obrátené dôkazné bremeno, od žalovaného vôbec nevyžadoval preukázanie
dôvodu tohto rozdielneho prístupu v odmeňovaní a krátení odmien až na nulu práve vo vzťahu k nej, ak
postup žalovaného pri odmeňovaní nemal byť postihom za jej iniciatívu a neskúmal, z akého dôvodu,
napriek jej pozitívnym hodnotiacim posudkom, žalovaný nerešpektoval podklady, ktoré boli vyhotovené
podľa jeho vnútorných predpisov, a ktoré mal zohľadňovať pri odmeňovaní. Namietla, že ak si súd
prvej inštancie osvojil, že ide o doplatok odmien za rok 2012 rešpektujúc pri tom fakt, že jej priama
nadriadená I.. G. nielenže nebola väčšinu roka 2012 vôbec zamestnancom žalovaného, ale už vôbec
nebola jej priamou nadriadenou, potom je zrejmé, že súd prvej inštancie sa bez ďalšieho dokazovania
vôbec nevysporiadal s týmto nezmysleným stavom, a to, že priama nadriadená I.. G. hodnotila plnenie
mimoriadnych úloh za rok 2012, hoci o tejto skutočnosti nemohla mať reálne žiadnu vedomosť s tým,
že ak I.. G. bola jej priamou nadriadenou ani nie dva mesiace v roku 2013 a jedinú pracovnú skúsenosť,
ktorú s ňou mala, bolo spísanie pripomienok zo dňa 22. 05. 2013 a 07. 06. 2013 nie je zrejmé, na
základe čoho prvoinštančný súd dospel k záveru, že dôvod, pre ktorý jej neboli poskytnuté odmeny,
nie je motivovaný jej iniciatívou a nenapĺňa znaky diskriminačného konania a nakoľko odpoveď na tieto
podstatné skutočnosti odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva, vyznieva arbitrárne. Uviedla, že
ďalšou spornou skutočnosťou v konaní bez toho, aby ju súd prvej inštancie dokazovaním odstránil,



bola okolnosť, že ju neuznal ako hlavnú iniciátorku odborných pripomienok k vnútornému predpisu
žalovaného, keď žalovaný túto skutočnosť spochybnil až neskôr v priebehu sporu, pričom dovtedy (napr.
v jeho prvom písomnom vyjadrení k predmetu sporu zo dňa 28. 11. 2013 a na prvom pojednávaní
konanom dňa 14. 10. 2014) táto skutočnosť nebola sporná a ani žalovaným rozporovaná, keď dokonca
zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 14. 10. 2014 vyplýva, že právny zástupca žalovaného sa
doslova vyjadril, „že petíciu, ktorú spísala žalobkyňa, je možné chápať, že to bolo v záujme žalovaného“ s
tým, že samotný súd prvej inštancie ju v napadnutom rozhodnutí označil za jednu z „údajných" iniciátoriek
a ak mal pochybnosti o autorstve a o osobe iniciátora odborných pripomienok k vnútornému predpisu,
je zarážajúce, že odmietol vykonať ňou navrhované dokazovanie výsluchom svedkov, I.. D. S. I.. D.,
ktoré pritom majú priamu vedomosť o autorstve pripomienok k obsahu vnútorného predpisu zo dňa
22. 05. 2013 a 07. 06. 2013, ako aj k tomu, kto bol hlavným iniciátorom vyššie uvedených podaní a
súčasne mali vedomosť o tom, že aj riadiaci zamestnanci žalovaného vedeli, kto je iniciátorom týchto
pripomienok a preto je absurdné, že ju prvoinštančný súd z listinných dôkazov neuznal za hlavnú
iniciátorku pripomienok a osvojil si bez ďalšieho dokazovania až následné tvrdenie žalovaného (druhé
písomné vyjadrenie žalovaného zo dňa 28. 10. 2014), že nie je iniciátorka pripomienok, resp., že o
jej iniciatíve nikto nikdy nepočul napriek tomu, že na oboch podaniach zo dňa 22. 05. 2013 a 07.
06. 2013, je podpísaná na prvom mieste. Žalobkyňa v dôvodoch svojho odvolania ďalej uviedla, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď
sa stotožnil s tvrdením žalovaného v súvislosti s neexistenciou jej diskriminácie pri odmeňovaní, že
odmeny poskytnuté vo výplatnom termíne v júli 2013 nie sú nárokovateľnou zložkou mzdy a poukázala
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 2 MCdo 19/2007 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2009 pod č. R 24/2009, podľa ktorého (práve naopak)
znaky diskriminačného konania môže mať aj nevyplatenie odmien zamestnancovi, keď ostatným
zamestnancom tieto boli vyplatené s tým, že Najvyšší súd uznáva nenárokovateľnosť odmien ako takých,
avšak zároveň dodal, že žalobca si v tomto konaní nenárokoval odmeny, ale nárok titulom nemajetkovej
ujmy z dôvodu diskriminačného konania žalovaného spočívajúceho v nevyplatení odmien a poukázala
na skutočnosť, že si žalobou a ani žiadnym svojim podaním nenárokovala vyplatenie odmien ako
takých, ale sa domáhala nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením zásady rovnakého zaobchádzania
pri odmeňovaní, z dôvodu ktorého je nepochopiteľné, že súd prvej inštancie naďalej argumentoval
nenárokovateľnosťou odmien ako dôvodom pre neexistenciu jej diskriminácie pri odmeňovaní v tomto
konaní. Poukázala na znenie čl. 15 bod 1 písm. c) Mzdového poriadku žalovaného, podľa ktorého
v prípade dostatočného použiteľného objemu finančných prostriedkov v správnom fonde určených
na mzdy, poisťovňa poskytne zamestnancovi odmenu za plnenie mimoriadnych pracovných úloh a
preto je zrejmé, že podmienky na poskytnutie odmien za plnenie mimoriadnych úloh boli splnené,
keďže odmeny zamestnancom boli poskytnuté a bolo na mieste očakávať, že žalovaný následne v
praxi uplatní ďalší svoj platný, účinný a záväzný vnútorný predpis - Príkaz GR č. 1/2012, z ktorého
samotného názvu vyplýva, že žalovaný pri odmeňovaní (najmä pokiaľ ide o odmeny za plnenie
mimoriadnych úloh) uplatňuje výsledky individuálneho pracovného hodnotenia zamestnancov aj v praxi.
Žalobkyňa vo svojom odvolaní ďalej poukázala na článok 2 písm. e) a f) príkazu, podľa ktorého
cieľom hodnotenia vedúcich zamestnancov a zamestnancov, je poskytnúť vecnú argumentáciu vedúcim
zamestnancom v rozhodovaní pri odmeňovaní zamestnancov a získať podklad na vytvorenie priamej
väzby medzi pracovnými výsledkami a odmeňovaním zamestnancov s tým, že jej priamy nadriadený
vypracoval v súlade s vnútorným predpisom žalovaného a v lehotách určených týmto vnútorným
predpisom jej pracovné hodnotenie s výsledkom o mimoriadne uspokojivom plnení si pracovných úloh,
a napriek týmto skutočnostiam súd prvej inštancie dospel k skutkovému zisteniu na základe osvojenia
si absurdného tvrdenia žalovaného, že medzi odmeňovaním a Príkazom GR č. 1/2012 (individuálne
pracovné hodnotenie zamestnancov Sociálnej poisťovne) a uplatňovanie jeho výsledkov v odmeňovaní
zamestnancov nie je žiadna vecná súvislosť, čím sa dopustil pochybenia pri hodnotení dôkazov.
Namietla nesprávne skutkové zistenia prvoinštančného súdu vychádzajúce zo spôsobu hodnotenia
podstatného dôkazu - odborného stanoviska Slovenského národného strediska pre ľudské práva, keď
napriek závažnosti predmetného dôkazu, keďže ide o oficiálny dokument vypracovaný štátnym orgánom
zriadeným na základe zákona, okrem iného aj na to, aby na účely súdneho konania podával odborné
stanoviská vo veciach diskriminácie, je nepochopiteľné, že súd prvej inštancie sa pri jeho hodnotení
obmedzil iba na konštatovanie, že ho považuje za irelevantný s tým, že je zároveň zarážajúci aj
dôvod takéhoto hodnotenia dôkazu prvoinštančným súdom, ktorý uviedol v odôvodení napadnutého
rozsudku, že bol vypracovaný len na základe jej subjektívnych tvrdení. Poukázala na skutočnosť, že
súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí rozsiahlo uvádza, že v rámci konania neskúmal, či došlo
k diskriminačnému konaniu žalovaného v súvislosti so skončením pracovného pomeru s ňou, a napriek



tomu bez ďalšieho dokazovania hodnotil okolnosti skončenia jej pracovného pomeru, hoci sú predmetom
samostatného sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. značkou 15Cpr/9/2013 a
skutočnosti uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré nastali po 31. 08. 2013 nie
sú vôbec spôsobilé ovplyvniť, či s ňou bol alebo nebol platne skončený pracovný pomer výpoveďou
doručenou dňa 26. 06. 2013, resp. nemajú vôbec žiadny vplyv na predmet tohto súdneho konania.
Vytkla súdu prvej inštancie, že v odôvodnení napadnutého rozsudku bez toho, aby poznal všetky
súvislosti a okolnosti, za ktorých jej bola daná výpoveď a sú predmetom pomerne rozsiahleho, doteraz
neukončeného dokazovania v inom spore, a na predmet tohto sporu (ochrana pred diskrimináciou)
nemajú a ani nemôžu mať žiadny vplyv, poukázal na obsah jej návrhu na mimosúdnu dohodu a nepresne
a neúplne z neho vybral jej požiadavky vo vzťahu k neplatnému skončeniu pracovného pomeru, ktoré
hodnotil ako nezákonné, avšak vôbec sa nezmienil, že obsahom návrhu na mimosúdnu dohodu bola aj
jej požiadavka na riešenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pri jej odmeňovaní, ku ktorej sa
žalovaný v rámci svojej odpovede vôbec nevyjadril s tým, že je bezpredmetné zaoberať sa návrhom,
ktorý nebol žalovaným vôbec prijatý, a ktorý vôbec nie je, a ani nemôže byť predmetom tohto súdneho
konania. Uviedla, že je nepochopiteľné, že sa súd prvej inštancie na zdôvodnenie, prečo nedošlo k
diskriminácií v odmeňovaní v júli 2013, zaoberal skutočnosťami, ktoré ani nenastali, nakoľko nedošlo
k uzavretiu mimosúdnej dohody týkajúcej sa neplatného skončenia pracovného pomeru, keď dôvody,
pre ktoré žalovaný jej návrh dohody neprijal rešpektuje, pretože je to jeho právo. Namietla nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a poukázala na ust. § 13 ods. 5 Zákonníka práce, z ktorého
vyplýva povinnosť zamestnávateľa na sťažnosť zamestnanca bez zbytočného odkladu odpovedať,
prípadne vykonať nápravu, upustiť od takého konania a odstrániť jeho následky, pričom žalovaný na
jej sťažnosť odpovedal značne oneskorene (odpoveď o mesiac nie je bezodkladne), a to listom zo dňa
21. 08. 2013, ktorý jej bol doručený dňa 26. 08. 2013 s tým, že táto skutočnosť preukazuje zrejmé
zneužitie postavenia žalovaného ako zamestnávateľa vo vzťahu k nej, čím sa dopustil porušenia zásady
dobrých mravov. Namietla, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa kritériá na zákonné rozhodnutie súdu, je
arbitrárne, pretože v podstatnej miere súd prvej inštancie vôbec nezdôvodnil svoje skutkové a právne
závery, čím jej odňal možnosť konať ďalej pred súdom, nakoľko sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
vôbec nevysporiadal s judikátom, ktorý predložila (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 2 MCdo 19/2007
uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2009
pod č. R 24/2009), t. j. nezdôvodnil, prečo sa pri posudzovaní skutkovo obdobných prípadov odchýlil
od už raz vysloveného judikovaného názoru súdu najvyššej inštancie. Vytkla súdu prvej inštancie,
že sa vôbec nevysporiadal po skutkovej a právnej stránke s existenciou priamej súvislosti medzi
odmeňovaním zamestnancov žalovaného a ich pracovným hodnotením, napriek existencii platného,
účinného a záväzného vnútorného predpisu žalovaného (Príkaz GR č. 1/2012), ktorý to priamo ukladá
a úplne opomenul, že v konaní o ochranu pred diskrimináciou platí obrátené dôkazné bremeno, t. j.
žalovaný mal hodnoverne preukázať dôvody, resp. kritériá, ktoré použil pri odmeňovaní zamestnancov,
v ktorých dôsledku jej boli odmeny úplne odopreté.

3.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z
dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla v podstate žiadne nové
tvrdenia ako tie, ktoré uvádzala v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými by sa nevysporiadal,
resp. na ktoré by nereagoval, z dôvodu ktorého na svojich písomných a ústnych podaniach v priebehu
konania pred prvoinštančným súdom zotrval. K obdobiu, za ktoré boli odmeny priznávané, resp. ich
označenia, ako „Doplatok odmien" za plnenie mimoriadnych pracovných úloh v roku 2012 uviedol, že
skutočnosť, že Mzdový poriadok Sociálnej poisťovne nepozná pojem doplatok odmien a že si žalobkyňa
myslí, že sa jednalo o bežné odmeny, nemá na predmetný prípad žiadny vplyv, nakoľko Mzdový poriadok
upravuje len pojem odmeny, pričom ale aj doplatok odmien znamená stále len pojem odmeny, keďže
je podstatné, z akého dôvodu a za aké obdobie boli vyplácané, a to stanovuje zamestnávateľ. Uviedol,
že najpodstatnejšou je naďalej skutočnosť, že nech sa jedná o odmeny alebo doplatok odmien, stále je
to nenároková zložka mzdy s tým, že individuálne hodnotenia zamestnancov nie sú osobitne prepojené
s vyplácaním doplatku odmien za rok 2012, čo je zrejmé nielen z usmernenia sekcie ekonomiky, ale
aj z príkazu GR SP č. 1/2012, z dôvodu ktorého je požiadavka žalobkyne na predloženie pracovných
zmlúv, náplní pracovnej činnosti a predloženie hodnotiacich hárkov všetkých zamestnancov odboru
opravných prostriedkov v pracovnej pozícií právnik, irelevantná a nadbytočná. Poukázal na skutočnosť,
že priznávanie odmien jeho zamestnancom v rámci celkového schváleného rozpočtu v príslušnom
kalendárnom roku sa realizuje rozdelením na niekoľko výplatných termínov v minimálne dvoch častiach,



resp. až v troch termínoch, v závislosti od hospodárskych výsledkov a vyplatenie doplatku odmien za
rok 2012 jeho zamestnancom vo výplatnom termíne za mesiac jún 2013 súviselo so skutočnosťou, že
až na zasadnutí Dozornej rady, konanom dňa 23. apríla 2013, boli prerokované podstatné materiály
súvisiace s rokom 2012, a to „Správa o hospodárení SP za rok 2012", Návrh účtovnej závierky
SP za rok 2012" a Výročná správa o činnosti SP za rok 2012", pričom všetky tieto materiály mali
priamu väzbu na uzatvorenie celkového hospodárenia a zhodnotenie činnosti v roku 2012 a závery
prerokovania uvedených materiálov vytvorili priestor na vyplatenie doplatku odmien za rok 2012. Uviedol,
že model poskytovania odmien v niekoľkých častiach sa uňho osvedčil a zamestnanci sú s týmto
stotožnení s tým, že odmena nie je nároková zložka mzdy a zamestnávateľ ju môže poskytovať podľa
vlastného rozhodnutia v toľkých častiach, ako to považuje za vhodné a rovnako za obdobie, za ktoré
uváži, pričom žiadne ustanovenie Mzdového poriadku tomu neodporuje, a preto tvrdenie žalobkyne
ohľadom argumentácie jeho právneho zástupcu „sporné je obdobie, za ktoré sa mali prideľovať", je
vytrhnuté z kontextu, nakoľko spornosť predstavuje len názor žalobkyne, čo bolo predmetným výrokom
z jeho strany vyjadrované, keďže od začiatku tvrdil, že sa jedná o doplatok odmien za rok 2012, čo
bolo podložené aj listinnými dôkazmi. Žalovaný v dôvodoch svojho vyjadrenia uviedol, že návrh na
vykonanie dokazovania ohľadom výsluchu D. I.. C.. Q., ktorý mal vypovedať k spôsobu, akým sa
bežne prideľovali odmeny, bol súdom prvej inštancie vyhodnotený ako nadbytočný oprávnene, keďže
navrhovaný svedok nebol jeho zamestnancom v čase, keď dochádzalo k prideľovaniu predmetného
doplatku, a preto nemôže mať žiadne informácie o danej situácii, týkajúcej sa akejkoľvek všeobecnej
vedomosti o prideľovaní odmien, pričom ani nebol zaradený na sekcii ekonomiky, ani na personálnom
útvare a ani v kancelárii generálneho riaditeľa, aby mal prehľad o tom, ako a za aké obdobie, prípadne z
akého dôvodu a kedy sa rozhodovalo o odmenách. Uviedol, že aj tvrdenia žalobkyne, že poskytovanie
odmien je priamo naviazané na príkaz GR SP č. 1/2012 je zavádzajúce, nakoľko z tohto príkazu
nevyplýva povinnosť vyplatiť odmeny zamestnancom bez ohľadu na ich hodnotenie a výpoveď D. I..
C.. Q. by v predmetnom prípade nemala výpovednú hodnotu, nakoľko tento nerozhodoval o odmenách,
keďže v predmetnom období už nebol jeho zamestnancom s tým, že o odmenách rozhoduje vždy
priamy nadriadený zamestnanca, ktorým bola I.. G., ktorá mala právo o tom rozhodnúť, a vzhľadom
na skutočnosť, že vyplatil žalobkyni odmeny vo väčšom rozsahu vo výplatnom termíne december
2012 a činnosť žalobkyne podľa názoru I.. G. nezodpovedala jej predošlému hodnoteniu a v súvislosti
s tým, že individuálne hodnotenie podľa príkazu GR SP č. 1/2012 nie je naviazané na vyplácanie
odmien zamestnancom, rozhodla v rámci svojej právomoci tak, že nenárokovú časť mzdy - doplatok
odmien žalobkyni nepriznala. K tvrdeniu žalobkyne v podanom odvolaní, ktorým poukázala na jeho
účelové konanie uviedol, že účelovým konaním strany sporu nie je to, čo označí druhá strana, ale
to, čo vyhodnotí súd, ktorý v predmetnej veci postupoval dôsledne s tým, že za účelové je možné
vyhodnotiť práve konanie žalobkyne, keď sa obrátila na Slovenské národné stredisko pre ľudské práva
(SNSLP) a používala výstupy SNSLP bez toho, aby mohol tieto výstupy akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť
alebo sa k nim vyjadriť. Uviedol, že súd prvej inštancie zabezpečil porovnateľnosť zamestnancov, kedy
vychádzal z porovnania stavu u zamestnancov, ktorí boli podpísaní na pripomienkach k vnútornému
príkazu, pričom podľa názoru žalobkyne, uvedená iniciatíva bola dôvodom, pre ktorý jej nebol vyplatený
doplatok odmien. K tvrdeniu žalobkyne o „údajnom exemplárnom skončení pracovného pomeru z
dôvodu údajnej nadbytočnosti" uviedol, že ide len o jej subjektívny a nepodložený názor, ktorým sa
snaží preukázať, že bola diskriminovaná, avšak v tejto súvislosti už neuviedla, že jej bolo ponúknuté
iné vhodné pracovné miesto a dokonca počas trvania výpovednej doby, 2x ponúknuté späťvzatie
výpovede a iné vhodné pracovné miesto, pričom v druhom prípade aj so zvýšením tarifnej mzdy
a rovnako už neuviedla, že pokiaľ by akceptovala späťvzatie výpovede, stanovila si jednoznačne
diskriminačné podmienky, ktoré nemohol akceptovať. Uviedol, že z tohto konania žalobkyne je zrejmé,
že reálny záujem o prácu uňho nemala a iba sa snaží získať majetkový prospech v prípade jej
úspechu. Za nepodstatnú skutočnosť považoval tvrdenie, či žalobkyňa bola alebo nebola iniciátorkou
pripomienok k jeho vnútornému predpisu, keďže sa k tejto otázke opakovane vyjadril s tým, že súd prvej
inštancie správne ustálil, že sa nejedná o nič výnimočné, ako len o pracovné povinnosti zamestnanca
a preto nie je podstatné, či ich vypracovala žalobkyňa alebo nie, pričom pod nimi bolo podpísaných
85 zamestnancov, avšak ani toto neznamená, že ich vypracovali. Uviedol, že žalobkyňa nežiadala
vyplatenie odmien, ale žiadala nemajetkovú ujmu, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku nerovnakého
zaobchádzania, ktoré spočívalo práve v nevyplatení odmien, avšak žalobkyňa nebola jediná, kto nemal
priznaný doplatok odmien a rovnako žalobkyňa naňho nepodala ani sťažnosť, ani žalobu a ani návrh na
začatie trestného stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite alebo jeho inej protispoločenskej činnosti
alebo jeho zamestnanca, ktorá by mala byť dôvodom na konanie, ktorým by mal nejakým spôsobom
postihovať žalobkyňu, teda konať v rozpore s § 13 ods. 3 Zákonníka práce, z dôvodu ktorého rozsudok



Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 MCdo/19/2007 na danú právnu vec aplikovať nie je
možné, keďže je vecne odlišný.

4.

Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného k ňou podanému odvolaniu, ktoré jej bolo doručené dňa 15. 04.
2015 (resp. jej právnemu zástupcovi), nevyjadrila.

5.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 29. októbra 2015, č. k. 10CoPr/6/2015 - 243 rozhodol
o odvolaní žalobkyne tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 22. februára
2017, sp. zn. 6 Cdo 50/2016 o dovolaní žalobkyne rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v
Bratislave z 29. októbra 2015 sp. zn. 10CoPr/6/2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu,
že svojim postupom odňal strane sporu možnosť konať pred súdom tým, že žalobkyni znemožnil
realizáciu jej procesných práv, nakoľko na odvolanie žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie,
napriek tomu, že predmetom konania boli nároky vyplývajúce z právnej ochrany pred diskrimináciou,
nenariadil pojednávanie, hoci mu túto povinnosť ukladalo ustanovenie § 214 ods. 1 písm. c) O. s. p.,
keď nerešpektovaním kogentného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, bolo porušené právo
žalobkyne na spravodlivé konanie spočívajúce v jej práve zúčastniť sa odvolacieho pojednávania.

6.

Žalobkyňa dňa 24. 03. 2017 doručila odvolaciemu súdu ďalšie vyjadrenie a ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania, v ktorom uviedla, že súd prvej inštancie nemohol na základe značne obmedzeného a
neúplného dokazovania za žiadnych okolností zistiť riadne skutkový stav veci, pričom zopakovala k
otázke vyplatenej zložky mzdy, t. j. doplatku odmien svoju argumentáciu, ktorú už uviedla v odvolaní
a zároveň namietla, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie na zistenie, o akú zložku mzdy ide,
resp. o aký druh poskytnutej zložky ide. Vytkla súdu prvého stupňa (súd prvej inštancie od 01. 07. 2016,
pozn. odvolacieho súdu), že jeho pozornosti uniká podstatná vec, a to, že bez ohľadu na to, či sa jedná
o samostatné odmeny alebo len o doplatok odmien (akúsi tretiu fázu odmeňovania), tak či tak došlo
k nedôvodnému postihu a k jej poškodeniu v porovnaní s porovnateľnými zamestnancami žalovaného
s tým, že ak sa doplneným dokazovaním preukáže pravdivosť údajov týkajúcich sa výšky poskytnutej
zložky mzdy tak, ako ich žalovaný uvádza vo svojich tvrdeniach, potom bude preukázané nasledovné,
že ak by sa totiž jednalo o samostatné odmeny, tak jej boli tieto skrátené na úplnú nulu, ak by išlo o
doplatok odmien, „tretiu fázu odmeňovania" (1. fáza v decembri 2012, 2. fáza v januári 2013), potom
je absolútnym zavádzaním zo strany žalovaného, ktoré si osvojil aj súd prvého stupňa, ako nesprávne
skutkové zistenie, že dostala odmeny vo väčšom rozsahu v porovnaní s ostatnými zamestnancami a
ak by došlo k sčítaniu odmien poskytnutých vo všetkých troch fázach odmeňovania (december 2012,
január 2013 a júl 2013) a za predpokladu, že výška vyčíslených odmien bude preukázaná riadnymi
dôkazmi (mzdovými listami), ocitne sa na predposlednom mieste medzi porovnateľnými zamestnancami
na odbore opravných prostriedkov, u ktorých na nižšiu sumu odmien v porovnaní s posledným
zamestnancom (I.. T.Ľ.) C. vplyv skutočnosť, že táto zamestnankyňa v roku 2012 poberala, tzv. nástupný
plat a v priebehu celého roka 2012 nespĺňala odbornú spôsobilosť na výkon práce na odbore opravných
prostriedkov. Namietla, že porovnateľní zamestnanci vo vzťahu k nej v zmysle § 39 Zákonníka práce,
vykonávali rovnako zložitú pracovnú agendu ako ona (aprobácie), a dostali ďaleko vyššie odmeny
a neboli nijako postihnutí pri odmeňovaní s tým, že nevykonané dokazovanie ohľadom poskytnutej
zložky mzdy umožňuje žalovanému rozdielnu argumentáciu podľa toho, ako mu to práve vyhovuje,
nakoľko ak mu vyhovuje argumentovať, že jej boli poskytnuté odmeny v predchádzajúcom období (v
decembri 2012 a v januári 2013) a nebol jej poskytnutý len doplatok odmien v júli 2013, vtedy hovorí
o doplatku odmien, keď však žalovanému nevyhovuje, že pojem doplatok odmien neupravuje Mzdový
poriadok a ani vo výplatnej páske sa pojem doplatok odmien neuvádza, vtedy je podľa žalovaného v
podstate jedno, či ide o doplatok odmien alebo samostatné odmeny. Za absurdné označila tvrdenie
žalovaného, že je nepodstatné, aké pojmy v súvislosti s odmeňovaním používa Mzdový poriadok a je tiež
nepodstatné, ako sú odmeny označené vo výplatných páskach, nakoľko rozhodujúci a najpodstatnejší
je len úmysel žalovaného, čo a za aké obdobie sa rozhodne vyplatiť, nakoľko Mzdový poriadok, ako
aj všetky listinné hodnoverné doklady, sú potom len zbytočnými formalitami. K tvrdeniu žalovaného, že



sprievodný e-mail je dôkazom pôvodne vypracovaný v období, keď dochádzalo k vyplácaniu odmien
uviedla, že je zarážajúce, že ak ide o pôvodný dôkaz, pôvodný sprievodný mail, prečo je zo samotného
mailu zrejmé, že je pozmeňovaný, keďže v jeho záhlaví absentuje dátum vyhotovenia, resp. jeho
odoslania, ďalej odosielateľ a adresát s tým, že takýto výstup je možné vyhotoviť v ktoromkoľvek počítači,
ktorýmkoľvek užívateľom používajúcim e-mailového klienta, a následne si do textu samotného „e-mailu"
uviesť všetky potrebné skutočnosti, napr. aj na účely súdneho sporu a predložila podobný koncept
e-mailu, ktorý vyhotovila prostredníctvom aplikačného programového vybavenie (Microsoft Outlook) s
tým, že aj v tejto súvislosti je potrebné vykonať dokazovanie výsluchom I.. C.. M. Q., ktorý ako riadiaci
zamestnanec rozhodoval aj o prideľovaní odmien, a preto by vedel súdu ozrejmiť, či vyplácanie odmien
vo viacerých fázach vo forme doplatkov je naozaj zaužívané, no najmä by vedel ozrejmiť, či riadiaci
zamestnanci boli bežne usmerňovaní obdobným sprievodným mailom, aký predložil žalovaný, keď jeho
výsluch nenavrhla za účelom (ako sa žalovaný mylne domnieva) ozrejmenia prideľovania odmien vo
výplatnom termíne v júli 2013, keďže si je vedomá, že vtedy už zamestnancom žalovaného nebol.
Uviedla, že nespochybňuje, že o odmenách mala rozhodnúť I.. G., ako jej vtedy priama nadriadená,
avšak neobjasnená stále ostáva skutočnosť, že ak I.. G. začala pracovať pre žalovaného od 11/2012
ako radový zamestnanec, riadiacim zamestnancom sa stala až od 5/2013 a odmeny v júli 2013 mali
byť odmeny za plnenie úloh v roku 2012, plnenie akých úloh I.. G. vo vzťahu k nej hodnotila, keďže
o plnení úloh v roku 2012 objektívne nemohla mať žiadnu vedomosť. Žalobkyňa v tomto podaní ďalej
uviedla, že v priebehu konania s istotou spochybnila, že v tabuľke obsahujúcej rozpis „doplatku odmien"
vo výplatnom termíne júl 2013 sú uvedení aj zamestnanci, ktorí neboli pracovne zaradení na tom istom
organizačnom útvare v čase poskytovania odmien, a súčasne tam boli uvedení zamestnanci s rôznym
pracovným zaradením bez toho, aby bolo súdu prvého stupňa zrejmé (od 01. 07. 2016, súd prvej
inštancie, pozn. odvolacieho súdu), ktorí zamestnanci sú v akom pracovnom zaradení s tým, že tabuľky
predložené žalovaným je možné považovať len za jeho tvrdenie, avšak klamlivé a zavádzajúce, ktoré
mal súd hodnoverným dokazovaním, ktoré navrhla, potvrdiť alebo vyvrátiť, z dôvodu ktorého opakovane
navrhla vykonať riadne dokazovanie predložením mzdových listov, ktorých súčasťou je aj vyúčtovanie
mzdy, a to všetkých zamestnancov zaradených na pozícii právnik odboru opravných prostriedkov na
sekcii dôchodkového poistenia za júl 2013 preukazujúcich výšku vyplatenej zložky mzdy, a súčasne
aj presný údaj o vyplatenej zložke mzdy za príslušný mesiac, nakoľko vykonanie takto navrhnutého
dokazovania by objektívne preukázalo, akú konkrétnu zložku mzdy a v akej sume žalovaný vyplácal
alebo nevyplácal v súvislosti so zamestnaním za príslušný tzn. dokazovaný mesiac, v ktorom došlo k
nerovnakému zaobchádzaniu. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal tvrdením žalovaného,
že prepojenie medzi hodnotením zamestnancov vykonaným v súlade s platným vnútorným predpisom
žalovaného a ďalším platným vnútorným predpisom, Príkazom GR č. 1/2012 neexistuje, napriek tomu,
že z obsahu predmetného príkazu ako listinného dôkazu, ako aj z jeho samotného názvu vyplýva pravý
opak, a teda, že medzi individuálnym hodnotením zamestnancov a následným odmeňovaním existuje
priama väzba s tým, že ak bol tento dôkaz súdom zohľadnený, z rozhodnutia nevyplýva akým spôsobom
a ak zohľadnený nebol, nevyplýva prečo, a preto je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Uviedla,
že za vrchol absurdnosti je potrebné označiť vyjadrenie žalovaného, že využitím svojich zákonných
možností, t. j. obrátením sa na Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, konala účelovo, ktorý
spochybňuje potvrdenia iného štátneho orgánu, jeho postup uskutočnený v súlade so zákonom a jej
konanie, nakoľko nič nebránilo žalovanému, aby sa sám obrátil na SNSLP s týmto prípadom a požiadal
o posúdenie, či s ňou konal diskriminačne alebo nie, a to aj na účely tohto súdneho konania s tým, že ak
má odvolací súd napriek všetkému uvedenému pochybnosti o objektívnosti daného stanoviska, žiadala
doplniť dokazovanie tak, že odvolací súd požiada SNSLP o doplnenie svojho stanoviska zohľadnením
ďalšieho vyjadrenia, ktoré žalovaný považuje za potrebné podať osobitne SNSLP, ak je podľa nej
nepostačujúce vyjadrenie, ktoré poskytla súdu 28. novembra 2013. Poukázala na skutočnosť, že súd
prvého stupňa si za porovnateľného zamestnanca určil I.. D., ktorá v decembri 2012 a v januári 2013
dostala taktiež odmeny vo väčšom rozsahu, ako sa mali priznávať, taktiež bola považovaná súdom
prvého stupňa za údajnú iniciátorku pripomienok, avšak nie za autorku a nebola ani podpísaná na
prvom mieste pod obomi iniciatívami, pričom aj s ohľadom na jej pracovnú náplň išlo o porovnateľného
zamestnanca, keď záver je, že I.. D. v júli 2013 dostala odmeny v plnom rozsahu a ona nedostala
žiadne z čoho vyplýva, že poskytnutie odmien v decembri 2012 a v januári 2013 vo väčšom rozsahu,
ako sa mali priznávať, nebolo pre žalovaného dôvodom, aby jej v júli 2013 krátil odmeny na nulu,
a preto dôvodom na krátenie bol iný dôvod, než aký uviedol žalovaný, a to diskriminačný dôvod,
ktorý spočíva v jej postavení ako autorky a iniciátorky odborných pripomienok k vnútornému predpisu.
Namietla, že bolo povinnosťou žalovaného, ktorého zaťažovalo v konaní dôkazné bremeno preukázať,
prečo s ňou zaobchádzal inak pri poskytovaní odmien v júlovom výplatnom termíne roka 2013 s tým,



že jediným skutočným dôvodom odlišného prístupu k nej pri odmeňovaní, bola jej nepohodlnosť u
riadiacich zamestnancov za autorstvo odborných pripomienok. K tvrdeniam žalovaného, že súd prvej
inštancie zabezpečil porovnateľnosť zamestnancov uviedla, že nakoľko nemal k dispozícii ani jednu
pracovnú náplň, ani jednu pracovnú zmluvu a napriek tomu, že za týmto účelom od začiatku navrhovala
vykonať dokazovanie na spoľahlivé zistenie porovnateľných zamestnancov, ich hodnotiacich hárkov,
pretože toto sú v zmysle zákona kritériá na určenie porovnateľného zamestnanca, nebol žiadny z
týchto navrhovaných dôkazov vykonaný s tým, že žiadnym iným spôsobom súd spoľahlivo nezistí, ktorý
zamestnanec je vo vzťahu k nej porovnateľný z hľadiska kritérií, ktoré definuje 39 ods. 9 Zákonníka
práce. Žalobkyňa uviedla, že žiada vykonať dokazovanie predložením pracovných zmlúv v znení ich
dodatkov vrátane pracovných náplní zamestnancov zaradených na pozícii právnik odboru opravných
prostriedkov sekcie dôchodkového poistenia účinné v júni 2013, tzn. v čase, kedy sa rozhodovalo o
odmeňovaní (vykonanie takto navrhnutého dokazovania by objektívne preukázalo pracovné zaradenie
zamestnanca, jeho pracovnú náplň, skutočnosť, že bol v porovnateľnom pracovnom zaradení ako
ona, čo je predpokladom na riadne zistenie skutkového stavu a následne vyvodenie právnych záverov
v konaní vo veciach diskriminácie), predložením hodnotiacich hárkov zamestnancov zaradených na
pozícií právnik na odbore opravných prostriedkov sekcie dôchodkového poistenia vypracované v roku
2012 a 2013 podľa Príkazu Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, ktorým sa upravuje Individuálne
pracovné hodnotenie zamestnancov Sociálnej poisťovne a uplatňovanie jeho výsledkov v odmeňovaní
zamestnancov v praxi (vykonanie takto navrhnutého dokazovania by objektívne preukázalo hodnotenie
zamestnanca odboru opravných prostriedkov v roku 2012 a najmä 2013, ktorý bol v porovnateľnom
postavení ako žalobkyňa), predložením mzdových listov, ktorých súčasťou je aj vyúčtovanie mzdy,
a to všetkých zamestnancov zaradených na pozícii právnik odboru opravných prostriedkov na sekcii
dôchodkového poistenia za jún 2013 preukazujúce výšku vyplatenej zložky mzdy a súčasne aj presný
údaj o vyplatenej zložke mzdy za príslušný mesiac (vykonanie takto navrhnutého dokazovania by
objektívne preukázalo, akú konkrétnu zložku mzdy a v akej sume žalovaný vyplácal v súvislosti so
zamestnaním za príslušný tzn. dokazovaný mesiac), zároveň žiadala doplniť dokazovanie výsluchom I..
K. G., doplniť stanovisko SNSLP na základe dodatočného vyjadrenia žalovaného, uložiť SNSLP vykonať
nezávislé zisťovanie týkajúce sa diskriminácie, tzn. konkrétne postupu žalovaného pri odmeňovaní
zamestnancov v júlovom výplatnom termíne roka 2013, a to v súlade § 1 ods. 2 písm. g) zákona č.
308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva s tým, že predkladá
dôkazy, ktoré nevykonal súd prvého stupňa, a ktoré v doterajšom konaní nemohli byť bez jej zavinenia
predložené a ktoré boli vykonané v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru s ňou (sp. zn.
15Cpr/9/2013) S. I.. D. (sp. zn. 4Cpr/11/2013), a to výsluchom svedkov, t. j. zamestnancov odboru
opravných prostriedkov zamestnaných u žalovaného aj v čase prideľovania odmien a do spisu založila
zápisnice o pojednávaní z výsluchu svedkov I.. C. D., I.. C.. M. Q., I.. X. T., C.. X. C., I.. C. K., C.. Š. K., I.. J.
T., z ktorých jasne vyplynulo, že autorom predmetných pripomienok a hlavným iniciátorom je nepochybne
ona a riadiaci zamestnanci žalovaného o tom vedeli, že po odovzdaní podpísaných pripomienok
dochádzalo k neštandardným postupom a správaniu zo strany riadiacich zamestnancov žalovaného
voči tým zamestnancom, ktorí sa pod pripomienky podpísali, čo sa prejavilo vo vzťahu k nim rôznymi
neprijateľnými formami správania sa k nim s tým, že z vykonaného dokazovania v týchto konaniach je
zrejmé, že sa stala nepohodlnou a nadbytočnou, čoho výsledkom bolo aj jej prepustenie, a súčasne
jej neboli vyplatené odmeny bezprostredne potom, ako boli vedeniu žalovaného vznesené odborné
pripomienky k vnútornému predpisu, ktoré vypracovala a iniciovala tak v rámci odboru opravných
prostriedkov (pripomienky z 22. mája 2013), ako aj v rámci sekcie dôchodkového poistenia. Uviedla,
že viacerí z vyššie uvedených svedkov, ktorí sa podpísali pod predmetné pripomienky sa jednoznačne
vyjadrili, že vnímali postup žalovaného v podobe organizačnej zmeny a jej následného prepustenia a I..
D. ako postih za iniciovanie odborných pripomienok, keď súčasne potvrdili, že podpisom pod odborné
pripomienky sa stali pre žalovaného taktiež nepohodlnými a „pridali sa na zlú stranu", čo sa prejavilo
inými rôznymi formami diskriminačného a neprijateľného správania sa k nim (nezmyselné upozornenia
na údajné porušovanie pracovnej disciplíny, ukladanie úloh, ktoré nesúvisia s pracovnou náplňou,
spochybňovanie dôvodnosti dočasnej pracovnej neschopnosti, overovanie odbornej spôsobilosti takým
spôsobom, aby dotknutá zamestnankyňa skúšky nikdy nespravila, hľadanie akýchkoľvek chýb na ich
práci, nadmerná kontrola pracovnej činnosti zo strany priamych nadriadených v porovnaní s inými
zamestnancami, ponižovanie a šikanovanie, dokonca aj fyzické napadnutie A. D. T.). Poukázala na
skutočnosť, že nakoľko rozsudok súdu prvého stupňa bol vydaný na základe absolútne nedostatočne
zisteného skutkového stavu zapríčineného nevykonaním riadneho dokazovania v rozsahu potrebnom
na zistenie podstatných skutočností a vzhľadom na to, že v inom konaní (vo veci neplatného skončenia
pracovného pomeru) boli vykonaným dokazovaním preukázané iné závery, než z ktorých vychádzal



súd prvého stupňa vo vzťahu k autorstvu a iniciovaniu týchto pripomienok a žiadala, aby bolo riadne
na odvolacom súde vykonané dokazovanie za účelom preukázania skutočností, ktoré majú podstatný
vplyv na posúdenie veci alebo vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie za účelom vykonania
riadneho dokazovania.

7.

Odvolací súd viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nariadil pojednávanie
na deň 30. 03. 2017, na ktorom bol žalovaný oboznámený s podaním žalobkyne zo dňa 24. 03. 2017, ku
ktorému uviedol, že konania, na ktoré v ňom žalobkyňa poukázala, s predmetom tohto konania nesúvisia.

8.

Žalobkyňa dňa 13. 04. 2017 podala doplňujúce stanovisko z dôvodu, že právny zástupca žalovaného
vzniesol na pojednávaní konanom dňa 30. marca 2017 námietku, že ňou predložené súdne zápisnice
nesúvisia s predmetom tohto konania a uviedla, že je potrebné, aby sa súd týmito zápisnicami zaoberal aj
z dôvodu, že v konaní o neplatnom skončení pracovného pomeru bolo vykonané rozsiahle dokazovanie
výsluchmi svedkov aj k okolnostiam, ktoré priamo súvisia a majú vplyv na prejednávanú vec a je z
nich zrejmé, kto bol v skutočnosti autorom pripomienok k vnútornému predpisu žalovaného a tiež,
že žalovanému a jeho riadiacim zamestnancom nie je cudzie porušovať dobré mravy vo vzťahu
k podriadeným zamestnancom a uplatňovať veľmi neštandardné až šikanózne praktiky, keďže súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol, že v konaní nezistil žiadne porušenie dobrých mravov
žalovaným, avšak k tomuto záveru dospel potom, čo nevykonal žiadne dokazovanie v tejto veci.

9.

Žalovaný sa k podaniu žalobkyne zo dňa 24. 03. 2017 a k stanovisku zo dňa 13. 04. 2017, ktoré mu
žalobkyňa doručila, nevyjadril.

10.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. 1, § 379, § 378
ods. l C. s. p., zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal na
odvolacom pojednávaní dňa 25. januára 2018, na ktorom v súlade s ust. § 385 ods. 2 C. s. p. vykonal
dokazovanie výsluchom strán sporu, právneho zástupcu žalobkyne a podľa § 204 C. s. p. oboznámením
listinných dôkazov, Etickým kódexom Sociálnej poisťovne z apríla 2012, Mzdovým poriadkom Sociálnej
poisťovne z mája 2011, Príkazom generálneho riaditeľa Sociálne poisťovne č. 1/2012 zo dňa 23. januára
2012, Číslo: 13172/2012-BA, Upozornením zamestnancov Sociálnej poisťovne, sekcie dôchodkového
poistenia na rozpor záväzného interného predpisu so zákonom zo dňa 07. júna 2013, Sťažnosťou
žalobkyne zo dňa 26. 07. 2013 na porušenie § 13 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov o
zákaze diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch a odpoveďou na sťažnosť zo dňa 21. augusta 2013,
Číslo: 13953-108/2013-BA, Rozhodnutím generálneho riaditeľa žalovaného zo dňa 20. júna 2013, Číslo:
BA - 116522/2013 o určení počtu zamestnancov v Sociálnej poisťovni, ústredie, Zápisom z prerokovania
dôsledkov racionalizačných opatrení zo dňa 21. júna 2013, výpoveďou z pracovného pomeru danej
žalobkyni listom zo dňa 26. júna 2013, Číslo: 051/2013 - 16, odvolaním výpovede z pracovného pomeru
zo dňa 21. augusta 2013, Číslo: 051/2013 - 17, Dohodou o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 26.
08. 2013, Číslo: 051/2013 - 13, Oznámením žalobkyne o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 26.
augusta 2013, Skončením pracovného pomeru zo dňa 11. septembra 2013, Číslo: 42164-4/2013-BA,
návrhom žalobkyne zo dňa 23. septembra 2013 na mimosúdnu dohodu vo veci skončenia pracovného
pomeru, oboznámením Odborného stanoviska Slovenského národného strediska pre ľudské práva zo
dňa 17. 06. 2014, číslo: 2014/00154-2-OMVV, s prehľadom Doplatkov odmeny zamestnancom ústredia
žalovaného, organizačný útvar - odbor 13 za plnenie mimoriadnych pracovných úloh v roku 2012, ako i
ďalšími listinným dôkazmi a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, nakoľko rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny.

11.



Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

13.

Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky
vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2
C. s. p.), z dôvodu ktorého sa odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalobkyne v podanom odvolaní, že
napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a arbitrárny, v dôsledku čoho jej bola odňatá možnosť pred
súdom konať.

14.

K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok, účinný
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom) dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v
zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;
uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu
ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku
hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia
rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil
skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo
odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti
a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany
sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

15.



Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C. s. p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a
z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, sa v celom rozsahu po skutkovej
a právnej stránke stotožnil s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného
súdu, ktorým žalobu žalobkyne zamietol.

16.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
žalobu žalobkyne, domáhajúcej sa vydania rozhodnutia, že žalovaný nedodržal vo vzťahu k nej
zásadu rovnakého zaobchádzania pri poskytovaní odmien za plnenie úloh za jeden rok vyplácaných aj
zamestnancom odboru opravných prostriedkov sekcie dôchodkového poistenia vo výplatnom termíne
v júli 2013, čím zasiahol do jej práva na rovnaké zaobchádzanie v oblasti pracovnoprávnych vzťahov,
ako aj, že žalovaný porušil vo vzťahu k žalobkyni podmienky stanovené v § 13 ods. 3 Zákonníka
práce, a zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 290 eur za porušenie podmienok ustanovených v § 13
ods. 3 Zákonníka práce a ďalšej nemajetkovej ujmy vo výške 100 eur zamietol z dôvodu, že nezistil
diskriminačné konanie žalovaného, ako ani konanie v rozpore s dobrými mravmi pri určovaní výšky
doplatku odmien za rok 2012, splatných vo výplatnom termíne za mesiac júl 2013 s tým, že zo strany
žalovaného k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania tým, že žalobkyni doplatok odmien nevyplatil,
resp., že žalobkyni ako zamestnancovi doplatok odmien nepriznal, nedošlo.

17.

Podľa § 13 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“),
zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade
so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným
zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

18.

Podľa § 13 ods. 2 Zákonníka práce, v pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia
zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy,
farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických
vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného
alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného
postavenia.

19.

Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v
súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na
iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.

20.

Podľa § 13 ods. 4 Zákonníka práce, zamestnanec má právo podať zamestnávateľovi sťažnosť
v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa odsekov 1 a 2 a nedodržaním
podmienok podľa odseku 3; zamestnávateľ je povinný na sťažnosť zamestnanca bez zbytočného
odkladu odpovedať, vykonať nápravu, upustiť od takého konania a odstrániť jeho následky.

21.

Podľa § 13 ods. 5 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom
chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania alebo nedodržaním
podmienok podľa odseku 3, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej



osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

22.

Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto
právne vzťahy Občiansky zákonník.

23.

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“),
dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia,
náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného
postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,
politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného
postavenia.

24.

Podľa § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona, pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je
potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

25.

Diskriminácia je také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom (skupinou ľudí,
organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak, ako s iným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou,
skupinou krajín), na základe jeho odlišnosti, napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania,
rodu, pohlavia alebo sexuálnej orientácie, pričom rozhodovanie o tom, či došlo alebo nedošlo ku
diskriminácii, sa uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi znevýhodnením
a použitím kritéria pre rozlišovanie. Diskriminácia je v moderných demokratických spoločnostiach
považovaná za neprípustnú a minimálne jej vyššie vymedzené formy sú v súčasnosti zakazované
zákonmi a medzinárodnými zmluvami. Pojem diskriminácia pochádza z latinského slova discriminare,
ktoré znamená rozlišovanie, rozdeľovanie.

26.

Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo,
ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej
situácii. Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré
znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou: nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis,
rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú
primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu (zákon č. 311/2001 Z. z.). Zákonník práce
neobsahuje ustanovenia, ktoré by naznačovali priamu diskrimináciu. Zaradením zákazu diskriminácie
do normatívneho textu sa deklaruje všeobecná platnosť tohto zákazu na celé pracovné právo a zároveň
sa zvýrazňuje princíp rovnakého zaobchádzania ustanovením zákazu aj nepriamej diskriminácie.

27.

Zamestnanec má právo podať zamestnávateľovi sťažnosť v súvislosti s výkonom práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov a zamestnávateľ je povinný na jeho sťažnosť odpovedať,
vykonať nápravu upustiť od takého konania a odstrániť jeho následky. Zamestnanec, ktorý s cíti
poškodený v dôsledku nedodržiavania podmienok ustanovených v odsekoch 1 až 3, môže sa domáhať
svojich práv na súde, vrátane primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zamestnávateľ je



povinný preukázať, že nedošlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pričom zamestnávateľ
nesmie zamestnanca znevýhodňovať preto, že zamestnanec uplatňuje svoje práva.

28.

Konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania je sporovým konaním, čo znamená,
že strany sporu, t. j. poškodený a ten, kto porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O. s. p., účinného do 30. 06. 2016).
Neunesenie dôkazného bremena znamená procesný neúspech vo veci. Súd v zmysle zákazu degenatio
iustitiae (zákaz odmietnutia spravodlivosti) musí rozhodnúť vo veci meritórnym rozhodnutím. Subjekt
podávajúci žalobu, teda ten, ktorý tvrdí, že bol diskriminovaný, nie je zbavený v absolútnom slova zmysle
dôkaznej povinnosti, nakoľko v žalobe musí nielen tvrdiť skutočnosti o porušení zásady rovnakého
zaobchádzania, ale tieto i preukázať. Ďalej musí v žalobe tvrdiť (nie už preukázať), že sa s ním konalo
diskriminačne. Pokiaľ uvedené preukáže, resp. potvrdí, je na druhej strane, aby preukázala opak.
Žalovaný v konaní unesie dôkazné bremeno iba preukázaním, že konanie, ktoré preukázal žalobca, nie
je konaním diskriminačným. Žalobca však musí preukázať, že sa s ním nezaobchádzalo obvyklým, teda
neznevýhodňujúcim spôsobom a ďalej musí tvrdiť, že znevýhodňujúce zaobchádzanie bolo motivované
diskrimináciou. Súd pritom musí preukázaný skutkový stav podrobiť tzv. testu proporcionality, keď najprv
musí zhodnotiť, či v danom prípade existuje legitímny cieľ znevýhodnenia a následne preniesť posúdenie
pomeru medzi legitímnym cieľom a prostriedkom, ktorým je tento cieľ dosahovaný. Súd je pritom viazaný
tým, čo je požadované žalobou.

29.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie,
nezistiaceho v postupe žalovaného pri určení výšky doplatku odmeny za rok 2012, splatnej vo výplatnom
termíne júl 2013 žiadne diskriminačné konanie voči žalobkyni, ktorá tvrdila, že dôvodom ich nevyplatenia
bola skutočnosť, že bola jedným z iniciátorov a signatárov písomného upozornenia zo dňa 22. 05.
2013, resp. jeho autorkou adresovaného generálnemu riaditeľovi žalovaného, ktorého predmetom bolo
vyslovenie názoru niektorých zamestnancov, že vnútorný predpis žalovaného - metodické usmernenie č.
16/2013, ktorým bol upravený postup organizačných zložiek Sociálnej poisťovne v konaní o dôchodkovej
dávke poistenca, je v rozpore so zákonom.

30.

V konaní nebola spornou otázka, či priznanie odmien je právnym nárokom zamestnanca, nakoľko je
všeobecnou notorietou, že na priznanie odmien nie je právny nárok a ich nevyplatenie samo osebe
nemožno považovať za postih alebo sankciu, pričom žalobkyňa si svojim návrhom voči žalovanému
ani nárok na odmeny neuplatnila, ale nárok na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 290 eur
a ďalšej nemajetkovej ujmy v sume 100 eur z dôvodu údajného diskriminačného konania žalovaného
voči nej tým, že jej odmenu v júli 2013 nevyplatil z dôvodu, že bola autorkou písomného upozornenia
adresovaného žalovanému.
31.

Odvolací súd sa však v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalovaný sa žiadneho diskriminačného konania
a ani konania v rozpore s dobrými mravmi voči žalobkyni nevyplatením odmien nedopustil, keďže z
dokazovania vykonaného v potrebnom rozsahu prvoinštančným súdom jednoznačne vyplýva, že ďalším
signatárkam písomného upozornenia adresovaného žalovanému, bola odmena doplatená (C.. D. E. D.
XXX R. S. C.. C. E. D. XXX R.), S.ko aj iným zamestnancom žalovaného, ktorí sa pod upozornenie
podpísali, t. j., v konaní bolo bezpečne preukázané, že dôvodom, pre ktorý žalobkyni doplatok odmeny
určený nebol, nespočíval v sankcionovaní žalobkyne za ňou tvrdené autorstvo písomného upozornenia,
čo potvrdzuje aj skutočnosť, že okrem žalobkyne, žalovaný v danom období nevyplatil odmeny ďalším 97
zamestnancom (zamestnaných na ústredí Sociálnej poisťovne), z dôvodu ktorého konanie žalovaného
voči žalobkyni v žiadnom prípade za diskriminačné považovať nie je možné.

32.



K argumentácii žalobkyne v podanom odvolaní, poukazujúcej na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 2 MCdo 19/2007 považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že z
odôvodnenia daného rozhodnutia vyplýva, že znaky diskriminačného konania a porušenia povinnosti
zamestnávateľa zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania
predstavuje taký postup zamestnávateľa, ktorý svojim zamestnancom odmenu vyplatil a nevyplatil ju
výlučne zamestnancovi, ktorý na svojho zamestnávateľa podal sťažnosť, t. j. dôvodom nevyplatenia
odmeny bola výlučne sťažnosť podaná zamestnancom na zamestnávateľa, avšak uvedený právny záver
nie je možné aplikovať na posudzovanú vec, keďže žalobkyňa sťažnosť na porušenie § 13 Zákonníka
práce o zákaze diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch podala žalovanému až dňa 26. 07. 2013, t.
j. po vyplatení mimoriadnych odmien vo výplatnom termíne júl 2013.

33.

K tvrdeniu žalobkyne na pojednávaní konanom na odvolacom súde dňa 25. 01. 2018, že jej námietky,
resp. písomné upozornenie, alebo odborné stanovisko adresované žalovanému je potrebné posudzovať
ako sťažnosť na porušenie § 13 ods. 4 Zákonníka práce, a preto sa uvedený judikát na posudzovanú
vec vzťahuje, odvolací súd uvádza, že ide pokus žalobkyne nesprávne interpretovať vyššie citované
zákonné ustanovenie, nakoľko z jeho dikcie jednoznačne vyplýva, že je právom zamestnanca domáhať
sa svojich práv v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov formou sťažnosti, žalobou alebo
návrhom na začatie trestného stíhania z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, avšak
žalobkyňa sa tvrdeným autorstvom upozornenia na nesúlad Smernice č. 16/2013 so zákonom
žiadnych pracovnoprávnych práv nedomáhala, nakoľko svojim nadriadeným spolu s ďalšími 86 - timi
zamestnancami, ktorí sa pod upozornenie podpísali, iba prezentovali svoj odborný názor na napadnutou
smernicou stanovený postup pri vyplácaní dôchodkov a poukázali na podľa ich názoru nesprávny postup
žalovaného, keďže sa im javilo, že je v rozpore s právnymi predpismi.

34.

Odvolací súd návrhy žalobkyne na doplnenie dokazovania prezentované v jej odvolaní a ďalších
podaniach na odvolacom pojednávaní vyhláseným uznesením zamietol z dôvodu ich nadbytočnosti,
keďže pre právne posúdenie daného sporu považoval výpoveď navrhovaného svedka I.. C..
Q. T. spôsobu vyplácania odmien žalovaným za právne irelevantnú, nakoľko je výlučne vecou
zamestnávateľa, či zamestnancovi vyjadrí spokojnosť s plnením jeho pracovných povinností udelením
odmien s tým, že zároveň za nadbytočné považoval v konaní vypočuť I.. G., v čase pridelenia odmien
priamu nadriadenú žalobkyne, ktorá bola oprávnená rozhodnúť o odmene, keď názor žalobkyne, že
o plnení jej úloh v roku 2012 objektívne nemohla mať žiadnu vedomosť, považuje odvolací súd za
výlučne jej subjektívny názor, ako aj doplnenie dokazovania pracovnými náplňami, pracovnými zmluvami
a hodnotiacimi hárkami ďalších zamestnancov, nakoľko v konaní bolo bezpečne preukázané, že
žalobkyňa nebola jediným zamestnancom žalovaného, ktorému odmeny vyplatené neboli (viď zoznam
zamestnancov v Doplatku odmien ústredia Sociálnej poisťovne za plnenie mimoriadnych pracovných
úloh v roku 2012, č. l. 107 spisu), ako i z dôvodu, že navrhované dokazovanie je vo vzťahu k predmetu
sporu (porušenia zásady rovnakého zaobchádzania) právne irelevantné.

35.

K námietkam žalobkyne v podanom odvolaní, že sa súd prvej inštancie nezaoberal dôvodom, pre
ktorý jej žalovaný odmeny nepriznal odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo potrebné sa zaoberať
dôvodom neudelenia odmien žalovaným, nakoľko právne relevantným bolo v konaní zistiť, či sa žalovaný
nevyplatením odmien žalobkyni dopustil voči nej diskriminačného konania.

36.

Odvolací súd považuje zároveň za potrebné uviesť, že aj tvrdenia žalobkyne namietajúcej v odvolaní
proti rozsudku súdu prvej inštancie, že bez ďalšieho dokazovania hodnotil okolnosti skončenia jej
pracovného pomeru napriek tomu, že sú predmetom samostatného sporu vedeného na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 15Cpr/9/2013 a na predmet tohto konania nemajú žiadny vplyv posúdil ako
absolútne nedôvodné, nakoľko ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, prvoinštančný súd



iba skutkovo skonštatoval tvrdenia žalovaného, ako vyplýva z obsahu spisu v jeho vyjadrení k žalobe
zo dňa 02. 12. 2013, keďže žalobkyňa už v žalobe podanej na súd prvej inštancie dňa 28. 08. 2013,
ako aj v priebehu celého konania argumentovala aj tým, že jej bola daná výpoveď z dôvodu, že sa v
dôsledku podnetu, ktorým upozornila na možný nesúlad vnútorného predpisu žalovaného so zákonom,
stala u vedúcich zamestnancov nepohodlnou a pracovný pomer s ňou bol ukončený exemplárne.
37.

Odvolací súd sa zaoberal aj návrhom žalobkyne pripustiť proti svojmu rozhodnutiu, ktorým nevyhovel jej
odvolaniu proti rozsudku súdu prvej inštancie dovolanie, a to podľa § 238 ods. 3 O. s. p. (§ 421 ods. 1 C.
s. p.), ktoré umožňuje odvolaciemu súdu pripustenie dovolania aj proti rozsudku, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvej inštancie, ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

38.

Žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie nesformulovala otázku, ktorú by mal dovolací
súd ako zásadnú a doteraz neriešenú judikatúrou zodpovedať, a preto odvolací súd dovolanie proti
svojmu rozhodnutiu nepripustil aj z dôvodu, že podľa názoru odvolacieho súdu, tak ako uviedol v bode
32. tohto rozsudku, právne závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 MCdo
19/2007, na prejednávanú vec nie je možné aplikovať.

39.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym
záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky
požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., keď žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp.
tvrdenia, s ktorými by sa nebol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne
vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na
správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, a preto odvolací súd tento
rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil.

40.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 C. s. p. v spojení s § 262 ods.
2 tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov v plnej výške z dôvodu jeho úspechu v odvolacom
konaní s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

41.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).



(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).



Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).