Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/168/2017 z 26. 11. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. novembra 2018, sp. zn. 3Co/168/2017, ECLI:SK:KSBA:2018:1114218770.1
Krajský súd Bratislava | 3Co/168/2017 | ECLI:SK:KSBA:2018:1114218770.1 | 2018-11-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Nájomná zmluva
Citované ustanovenia: OZ, § 712c ods. 3 OZ, predpis č. 189/1992 Zb., § 5 ods. 4 zákona č. 189/1992 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3c79a8d6-4f62-44a1-8e67-dd2567db6eb8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1114218770.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/168/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114218770
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114218770.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a členov
senátu JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobcu: A.. J. N., Ľ. H.
XX, A., zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Garom, Štefánikova 14, Bratislava, proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o určenie, že právo žalobcu na
zabezpečenie náhradného bytu nezaniklo, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č.k. 3C/15/2014-147, zo dňa 30.5.2016, takto

r o z h o d o l :

I.   Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému  p r i z n á v a  proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu; stranám nepriznal právo
na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu 26.6.2014
sa žalobca domáhal určenia, že jeho právo na zabezpečenie náhradného bytu nezaniklo s tým, že
uvedené právo mu vyplýva z rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 6C/290/2010-143, zo dňa
12.3.2013, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/396/2013, zo dňa 27.1.2014,
právoplatného 3.3.2014, podľa ktorého bol žalobca (v danom konaní žalovaný) povinný v lehote 15 dní
vypratať trojizbový služobný A. Č.. X na C.Y. W. v A., L.. Ľ. H. XX po tom, čo mu bude zabezpečený
náhradný byt. Žalobca prevzal 5.6.2014 list žalovaného zo dňa 21.5.2014 pod názvom poskytnutie
náhradného bytu, v ktorom mu žalovaný zaslal vyhlásenia J.. J. E. a T. V. zo dňa 19.5.2014, ako dve
ponuky náhradných bytov v súlade s § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedené vyhlásenia však
podľa žalobcu nijako nepreukazovali vlastníctvo náhradného bytu a absentoval návrh nájomnej zmluvy
s podmienkami nájmu, preto listom zo dňa 19.6.2014, doručeným 20.6.2014, oznámil žalovanému, že
namieta spôsob zabezpečenia bytovej náhrady, na ktoré námietky žalovaný nereagoval; žalobca mal za
to, že náhradný byt mu doposiaľ zabezpečený nebol, z ktorého dôvodu jeho právo na bytovú náhradu
nezaniklo a stále trvá. Naliehavý právny záujem na predmetnom určení odôvodňoval obavou, aby jeho
nárok na bytovú náhradu v prekluzívnej lehote 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o zabezpečení
bytovej náhrady, neuzatvorením zmluvy nezanikol, teda aby nenastali účinky predpokladané v § 712c
ods. 3 Občianskeho zákonníka.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
konštatoval, že bolo povinnosťou žalovaného predložiť písomné vyhlásenie osoby, ktorá poskytne
náhradný byt alebo náhradné ubytovanie o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu
s osobou, ktorá má vypratať byt, a to s uvedením, aký druh bytovej náhrady bol zabezpečený pre
nájomcu. Mal za to, že žalovaný si túto povinnosť splnil listom doručeným žalobcovi 5.6.2014; zistil,
že v predmetných vyhláseniach J.. J. E. P. T. V. bol uvedený aj opis poskytovaného náhradného bytu,



a že zmluva o nájme bytu medzi prenajímateľom a nájomcom bude podpísaná po vzájomnej dohode
najneskôr do 15 dní od doručenia vyhlásenia žalobcovi s tým, že vyhlásenia obsahovali aj kontakt
na prenajímateľov (e-mail, tel. č.). Z vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že keď žalobca ponuku
neakceptoval a zaslal žalovanému výhrady k uvedeným vyhláseniam, žalovaný nad rámec zákonných
povinností prejavil vôľu vyjsť žalobcovi v ústrety a 8.9.2015 mu doručil ďalšie ponuky troch bytov, vrátane
fotografií; žalobca ani túto ponuku neakceptoval, majúc za to, že žalovaný nič nešpecifikoval. Súd prvej
inštancie zastával názor, že žalobca mal povinnosť uzavrieť zmluvu o bytovej náhrade do 30 dní od
doručenia písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady, čo nevykonal. Žalovaného okrem
listov z 19.6.2014 a zo 7.10.2015 žiadnym spôsobom nekontaktoval, neposkytol mu žiadnu súčinnosť,
a to ani po tom, čo mu žalovaný 8.9.2015 doručil ďalšie ponuky bytovej náhrady; preto dospel k záveru,
že žalobca relevantným spôsobom nepreukázal dôvodnosť neuzavretia zmluvy o bytovej náhrade a
nájomnej zmluvy, a ani porušenie zákonných ustanovení žalovaným pri zasielaní vyhlásení, resp. ponuky
bytovej náhrady s tým, že vyhlásenia obsahovali opis bytovej náhrady, ktoré zodpovedali ustanoveniu
§ 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

3. K namietanej výške nájomného bytových náhrad súd prvej inštancie uviedol, že výška nájomného
za služobný byt, ktorý bol žalobcovi pridelený ako príslušníkovi policajného zboru a ktorý má žalobca
vypratať, bola určená tzv. regulovaným nájmom s ohľadom na to, že išlo o byt služobný a za trvania
služobného pomeru, pričom na pojednávaní 3.12.2015 žalobca uviedol, že za byt, ktorý má vypratať,
platí mesačne cca 160-165 eur. Súd prvej inštancie bol názoru, že z dôvodu rozdielnych trhových
podmienok a trhových cien nehnuteľností (v porovnaní s rokom 1993, kedy bola uzatvorená nájomná
zmluva k služobnému bytu žalobcu), toho času nie je možné od žalovaného spravodlivo požadovať,
aby žalobcovi vyhľadal a poskytol primeranú bytovú náhradu s rovnakým zvýhodnením, čo do výšky
nájomného; tento názor potvrdili aj vyjadrenia konkrétnych realitných kancelárií, z ktorých mal za zrejmé,
že priemerná výška nájmu za 2 - izbový byt v danej lokalite sa za roky 2014, 2015 pohybovala v rozmedzí
cca od 450 eur do 750 eur, za 3 - izbové byty od 550 eur do 1.500 eur. Na uvedenom základe súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobca nájomnú zmluvu v prekluzívnej 30 dňovej lehote od doručenia
vyhlásení žalovaným 5.6.2014 neuzavrel, neuviedol žiadne relevantné dôvody jej neuzatvorenia a jeho
nárok na bytovú náhradu zanikol 7.7.2014 (dňa 6.7.2014 - nedeľa) a preto žalobu v zmysle § 712 ods. 1,
ods. 2, ods. 3, § 712a ods. 1, § 712c ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka v spojení s § 5 ods.
4 zákona č. 189/1992 Zb. zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 veta
prvá O.s.p. tak, že procesne plne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si
ich náhradu neuplatnil a iné trovy mu v priebehu konania nevznikli.

4. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť
a žalobe vyhovieť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Podstatným
zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno
konštatovať, že v ňom namietal neúplné zistenie skutkového stavu veci súdom prvej inštancie
nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností a skutočnosť, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to,
že v prípade nedostatočnej osobitnej úpravy § 5 ods. 4 zákona č. 189/1992 Zb., je potrebné použiť
všeobecné ustanovenia. Bol názoru, že list žalovaného neobsahoval kvalifikovaný návrh na uzatvorenie
zmluvy podľa § 43a Občianskeho zákonníka, a tak nemal pri všetkej svojej vôli žiadnu možnosť nejakú
nájomnú zmluvu uzavrieť, keď v ponuke náhradného bytu absentovalo znenie nájomnej zmluvy, ktorá
sa mala uzavrieť; vyhlásenie údajných vlastníkov nemožno považovať za návrh na uzatvorenie zmluvy
z dôvodu absencie určitosti osoby prenajímateľa a predpokladu nejakej vzájomnej dohody zmluvných
strán s tým, že návrh by navyše pôsobil iba po dobu 15-tich dní, pričom nájomca je povinný uzatvoriť
zmluvu do 30-tich dní. Mal za to, že inštitút bytovej náhrady by bol v zákone nadbytočný, ak by sa súd
stotožnil s tým, že na splnenie ponukovej povinnosti stačí opis bytu s výškou nájomného, podpísaný
neznámou osobou. Namietal, že okrem samotnej absencie obsahu zmluvy nie je zrejmé ako, kde, kedy
a s kým by mal takú zmluvu podpísať; pre ilustráciu uviedol, že žalobca sa snažil s osobami uvedenými
vo vyhlásení skontaktovať, aby dohodol ohliadku bytu, prípadne podmienky zmluvy, avšak márne, keďže
na predložené kontakty nikto nereagoval; no aj v prípade skontaktovania sa s osobami uvedenými vo
vyhlásení nie je zrejmé, či by neodmietli uzatvorenie zmluvy, nakoľko nie sú ničím viazaní v prípade
uvedeného vyhlásenia. Považoval za nesprávne tvrdenie súdu prvej inštancie, že bezdôvodne neuzavrel
nájomnú zmluvu a žalovaný si splnil všetky svoje povinnosti s ohľadom na ponuku na náhradný byt.



5. Žalobca ďalej poukázal na nečinnosť žalovaného, keď nereagoval na jeho požiadavku, aby
zabezpečil ohliadku bytov a zaslal návrhy zmlúv, ktoré majú byť uzatvorené, upozorňujúc ho na
zákonnú lehotu 30-tich dní. Zdôraznil, že čo sa týka ponuky žalovaného z 8.9.2014 (správne má
byť „8.9.2015“), ide iba o kopírované ponuky realitných kancelárií, ktoré bezpochyby nikdy nenaplnili
zákonné požiadavky na riadnu ponuku v zmysle ustanovení o bytových náhradách. Upriamil pozornosť
na neprimeranosť cenových relácií nájomného s tým, že hrubý nepomer nemôže byť ospravedlnený
predošlým regulovaným nájomným, nakoľko je nepodstatné, či nájom bol stanovený v roku 1993, skôr
alebo neskôr; ponúkané byty sú výškou nájomného v hrubom nepomere k nájomnému za byt, ktorý
sa má vypratať. Vytýkal súdu prvej inštancie arbitrárnosť rozhodnutia a odňatie možnosti konať pred
súdom, keď v záujme preukázania existencie osôb podávajúcich vyhlásenie o obsahu listu žalovaného
a autenticity samotných vyhlásení navrhol predvolať W.. V. P. W.. E., avšak súd prvej inštancie sa s jeho
návrhom vôbec nevysporiadal.

6. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil v celom rozsahu s právnym posúdením veci súdom
prvej inštancie a žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že žalobca v
odvolaní neuviedol žiadne nové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé zmeniť závery prezentované súdom
prvej inštancie, keď súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil a vysporiadal sa
so všetkými argumentmi žalobcu. Nesúhlasil s právnym názorom žalobcu, že podľa § 712c ods. 3
Občianskeho zákonníka „vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady“ musí obsahovať aj znenie návrhu
nájomnej zmluvy medzi osobou, ktorá predložila vyhlásenie a nájomcom. Ozrejmil, že § 712c ods. 3
Občianskeho zákonníka jednoznačne rozlišuje dva pojmy, a to zmluvu o bytovej náhrade (t.j. nájomnú
alebo podnájomnú zmluvu) a písomné vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady. Uviedol, že na
rozdiel od nájomnej zmluvy, ktorá je dvojstrannou dohodou medzi účastníkmi zmluvy a musí obsahovať
všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom, resp. upravené vôľou zmluvných strán, vyhlásenie o
zabezpečení bytovej náhrady je jednostranným právnym úkonom osoby, ktorá poskytuje bytovú náhradu
a toto vyhlásenie len deklaruje úmysel (vôľu) uzatvoriť nájomnú zmluvu; preto v žiadnom prípade
nenahrádza nájomnú zmluvu a jeho znenie nemusí obsahovať návrh nájomnej zmluvy tak, ako sa
domnieva žalobca. Zastával názor, že zánik nároku na bytovú náhradu v zmysle uvedenej právnej úpravy
je viazaný výlučne na skutočnosť bezdôvodného neuzavretia nájomnej zmluvy ohľadne zabezpečenej
bytovej náhrady tým, kto má byt vypratať, nie však odmietnutím vyhlásenia o zabezpečení bytovej
náhrady tak, ako to bolo v danom prípade zo strany žalobcu. V tejto súvislosti dodal, že zabezpečením
bytovej náhrady sa rozumie už samotné predloženie písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne
bytovú náhradu o tom, že uzavrie nájomnú zmluvu s osobou, ktorá má byt vypratať. Rovnaký záver
vyplýva aj z § 5 ods. 4 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov
a s bytovými náhradami.

7. Žalovaný na podporu správnosti svojho názoru, že povinnosť zabezpečiť pre žalobcu bytovú náhradu
si splnil tým, že žalobcovi bolo riadne doručené písomné vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady
uviedol, že ak by uvedená povinnosť bola splnená až účinným uzavretím nájomnej zmluvy, nemohol by
sa žalovaný tejto povinnosti reálne zbaviť práve pre neochotu žalobcu uzatvoriť nájomnú zmluvu, ktorá
bude vždy závisieť od vôle zmluvných strán tejto zmluvy, teda od vôle žalobcu, avšak nie žalovaného. S
poukazom na zmysel § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka pripomenul, že zákon neobsahuje obsahové
náležitosti vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady, obmedzuje sa len na predpísanú písomnú formu
a uvedenie druhu ponúkanej bytovej náhrady. Podmienky uzavretia nájomnej zmluvy vo vyhlásení o
zabezpečení bytovej náhrady považoval za dostatočne konkrétne, aby žalobca pristúpil k uzavretiu
nájomnej zmluvy, ktorej náležitosti ďalej podliehali vzájomnej dohode zmluvných strán. Ohľadom výšky
nájomného uviedol, že nie je objektívne možné od neho požadovať, aby žalobcovi poskytol primeranú
bytovú náhradu s predchádzajúcou výškou nájomného, nakoľko pri vypratávanom byte išlo o regulované
(zvýhodnené) nájomné pre príslušníka policajného zboru; navyše byt v súčasných podmienkach s
podobnou výškou nájomného neexistuje, preto povinnosť žalovaného nemôže byť závislá od splnenia
podmienky, ktorá je objektívne nemožná.

8. Žalobca v stanovisku k vyjadreniu žalovaného poukázal na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej
musí byť z vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady zrejmé, akým spôsobom má byť zmluva o bytovej
náhrade uzatvorená, v akej lehote je viazaný ten, kto bytovou náhradou disponuje, kedy právo užívať
bytovú náhradu vzniká, kedy a za akých podmienok zaniká, údaje o výške nájomného a úhrad za služby
spojené s nájmom a vyhlásenie osoby oprávnenej s bytovou náhradou nakladať, že je ochotná uzatvoriť
nájomnú zmluvu. Dôvodil, že v rámci ustálenej súdnej praxe nestačí na preukázanie zabezpečenia



bytovej náhrady predkladať potvrdenie o doručení obyčajnej ponuky bez pripojeného návrhu nájomnej
zmluvy podpísaného druhou zmluvnou stranou a zotrval na svojej argumentácií, že list žalovaného
neobsahoval kvalifikovaný návrh na uzavretie zmluvy podľa § 43a Občianskeho zákonníka a žalovaným,
ako aj súdom prvej inštancie prezentovaná interpretácia § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka je
nesprávna. Na záver zdôraznil, že z jeho strany nešlo o bezdôvodné neuzatvorenie zmluvy; poukázal na
absenciu súčinnosti žalovaného či prenajímateľov (absencia reakcie na list žalobcu zo dňa 19.6.2014).
9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku
vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.11.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

10. Podľa § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Podľa § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka nájomca, ktorý má byt vypratať, je povinný uzavrieť
zmluvu o bytovej náhrade do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady;
ak nájomnú zmluvu bezdôvodne neuzavrie, jeho nárok na bytovú náhradu zanikne.

12. Podľa § 5 ods. 4 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a
s bytovými náhradami zabezpečením bytovej náhrady je pre účely tohto zákona predloženie písomného
vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie, o tom, že uzavrie zmluvu o
nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má vypratať byt.

13.Vychádzajúc zo znenia § 80 písm. c) O.s.p. podľa ktorého rozhodoval súd prvej inštancie (teraz § 137
písm. c) C.s.p.) vo vzťahu k predmetu sporu, ktorým je určovacia žaloba a s ňou spojené obligatórne
posúdeniu existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, odvolací súd uvádza, že
sa stotožňuje s tvrdením žalobcu o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení,
ktorým má byť odstránená neistota v jeho právnom postavení vo vzťahu k vyriešeniu otázky, či došlo
k zániku práva na bytovú náhradu v zmysle § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka a to v nadväznosti
na uloženú povinnosť vypratať byt v zmysle právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava IV
č.k. 6C/290/2010-143, zo dňa 12.3.2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k.
6Co/396/2013, zo dňa 27.1.2014.

14. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

15. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení
vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu
a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu
žaloby. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení
žalovaného z hľadiska skutočností uvádzaných na jeho obranu.

16. Na zdôraznenie správnosti záverov a postupu súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že zo
znenia § 5 ods. 4 zákona č. 189/1992 Zb. vyplýva, že predloženie písomného vyhlásenia osoby, ktorá
poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme
bytu s osobou, ktorá má vypratať byt je považované za splnenie povinnosti zabezpečiť bytovú náhradu
v zmysle cit. zákona. Neobstojí námietka žalobcu, že na preukázanie zabezpečenia bytovej náhrady
nepostačuje iba preloženie ponuky bez pripojeného návrhu nájomnej zmluvy. Požiadavka žalobcu na
predloženie samotnej nájomnej zmluvy nevplýva zo žiadneho ustanovenia zákona č. 189/1992 Zb. ani
z Občianskeho zákonníka a nevyplýva ani zo súdnej praxe. Práve naopak, súdna prax vychádza z
toho, že písomné vyhlásenie osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie o tom, že
uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má byt vypratať, je potrebné považovať za
jednostranný adresovaný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy - ofertu (uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 28.1.2011, sp. zn. 5 Cdo 129/2010). Na splnenie určitosti prejavu vôle uzavrieť zmluvu preto
postačuje, ak návrh na uzavretie zmluvy spĺňa aspoň podstatné náležitosti zmluvy. Odvolací súd preto
v tejto súvislosti konštatuje, že písomné vyhlásenia osôb (J.. J. E. P. T. V.), ktoré poskytovali náhradný



byt o tom, že uzavrú so žalobcom zmluvu o nájme (žalobcovi riadne doručené 5.6.2014) obsahovali
všetky podstatné náležitosti navrhovanej nájomnej zmluvy podľa § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ako aj vôľu prenajímateľov uzavrieť so žalobcom nájomnú zmluvu, ktorú však žalobca v lehote 30
dní bez uvedenia relevantného dôvodu neuzavrel. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o nájme bytu nie
je uvedenie doby nájmu, preto ani absencia doby nájmu na predmetných vyhláseniach nespôsobuje
obsahovú neurčitosť návrhu na uzavretie zmluvy a to aj s ohľadom na skutočnosť, že v prípade, ak doba
nájmu nie je dohodnutá, predpokladá sa, že zmluva o nájme sa uzavrela na dobu neurčitú (§ 686 ods.
2 Občianskeho zákonníka).

17. Odvolací súd považuje za nedôvodné aj námietky žalobcu vo vzťahu k subjektom, ktoré vyhlásenie
urobili (prejavili vôľu uzavrieť so žalobcom nájomnú zmluvu). Z obsahu predmetných písomných
vyhlásení je zrejmé, kto návrh na uzavretie nájomnej zmluvy robí, návrh bol navrhovateľmi zmluvy
vlastnoručne podpísaný, v návrhu boli uvedené kontaktné údaje na tieto osoby a ich záväzok uzavrieť
nájomnú zmluvu so žalobcom. Ani skutočnosť, že pri osobe navrhovateľov nie sú uvedené ďalšie
upresňujúce údaje, nerobí návrh na uzavretie zmluvy neplatným z dôvodu neurčitosti subjektu; z obsahu
vyhlásenia (priradenia osoby uvedenej k predmetu ponuky - nehnuteľnosti ponúkanej k nájmu - v pozícii
prenajímateľa, t.j. vlastníka predmetu nájmu, ktorý iba je oprávnený s vecou disponovať) je jednoznačne
poznateľné, kto návrh robí. Pre posúdenie dôvodnosti neuzavretia nájomnej zmluvy nie je tiež podstatné
(samo osebe), či vo vyhlásení bola určená lehota na prijatie návrhu 30 dní alebo lehota kratšia, či
dokonca žiadna; ani určenie lehoty na prijatie návrhu nie je obligatórnou náležitosťou návrhu na uzavretie
zmluvy (§ 43b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka) a aj neskoré prijatie návrhu môže mať účinky
včasného prijatia (§ 43c ods. 3 Občianskeho zákonníka).

18. Nemožno sa stotožniť ani s námietkou žalobcu ohľadom hrubého nepomeru výšky nájomného k
nájomnému za byt, ktorý sa má vypratať; v tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že Občiansky
zákonník rozlišuje dve kategórie náhradného bytu, a to jednak primeraný náhradný byt, ktorý patrí
nájomcovi len pri ukončení nájomného pomeru podľa § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka a ktorý
musí byť čo do rozlohy, vybavenosti, umiestnenia a výškou nájomného, zásadne (podľa miestnych
podmienok) rovnocenný bytu vypratávanému a to aj s prihliadnutím na životné a pracovné pomery
nájomcu; a jednak náhradný byt nie primeraný podľa § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý môže
byť aj menšej rozlohy, nižšej kvality a menej vybavený, prípadne aj mimo obec, než je byt vypratávaný;
náhradný byt však svojou veľkosťou a vybavením musí zabezpečovať ľudsky dôstojné bývanie nájomcu
a členov jeho domácnosti; v tomto prípade výška nájomného nie je pre splnenie povinnosti zabezpečiť
bytovú náhradu vôbec významná. Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobcovi bola rozhodnutím Okresného
súdu Bratislava IV č.k. 6C/290/2010-143, zo dňa 12.3.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave č.k. 6Co/396/2013, zo dňa 27.1.2014, uložená povinnosť vypratať B. A. Č.. X na X. W.. M. A.,
Ľ. H. XX, po tom, čo mu bude zabezpečený náhradný byt (teda nie primeraný náhradný byt), odvolací súd
pre úplnosť dodáva, že kritérium výšky nájomného sa posudzuje len vo vzťahu k vypratávanému bytu, t.
j. výška nájomného musí zodpovedať obvyklej cene nájmu v danom čase a mieste za porovnateľný byt
ako je byt vypratávaný a to aj v prípade, ak v doterajšom byte bolo nájomné regulované; významné nie
je ani hľadisko sociálnych pomerov vypratávanej osoby, pretože na prenajímateľov nemožno prenášať
záťaž sociálne slabších osôb (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 20 Cdo 2074/2006).

19. Vo vzťahu k námietke arbitrárnosti rozhodnutia a odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu,
že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s návrhmi na vypočutie navrhovaných svedkov na preukázanie
existencie osôb podávajúcich vyhlásenie, odvolací súd uvádza, že súdna prax je jednotná v názore,
že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a
v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu; k procesným právam strany sporu však
nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa procesná
strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov
budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie strane sporu. Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy
nevykoná (napríklad preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemá
uvedená okolnosť vždy za následok nesprávne skutkové zistenia či nesprávne rozhodnutie vo veci. V
danej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich
skutočností; len samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol
dôvody, pre ktoré nevykonal navrhované dôkazy, nezakladá arbitrárnosť jeho rozhodnutia; hodno len
dodať, že vzhľadom na správnosť napadnutého rozhodnutia vykonanie navrhovaných dôkazov by bolo
nadbytočné a z hľadiska zistenia a posúdenia rozhodujúcich skutočností aj nepotrebné a nehospodárne;



žalobca naviac v konaní neuviedol žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by mala vzniknúť akákoľvek
pochybnosť o existencii osôb, ktoré podpísali vyhlásenie o uzavretí nájomnej zmluvy, či autenticite
samotných vyhlásení.

20. Záverom odvolací súd uvádza, že doručením vyhlásenia žalovaného o zabezpečení náhradného
bytu spočívala ďalšia aktivita výlučne na žalobcovi; neobstoja preto námietky žalobcu o neposkytnutí
súčinnosti zo strany žalovaného, ktorého naviac v liste zo dňa 19.6.2014 žalobca vyzval, aby
„neuskutočňoval žiadne práve úkony“, pretože vo veci podal dovolanie; neposkytnutie súčinnosti zo
strany prenajímateľov žalobca v konaní nepreukázal.

21. S poukazom na správny záver o nedôvodnosti žaloby založeného na úvahe súdu prvej inštancie
o zániku nároku žalobcu na bytovú náhradu, neboli skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní ďalej
spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje
rozhodnutie; na uvedenom základe odvolací súd aj s ohľadom na právnu argumentáciu použitú na ďalšie
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, neakceptoval opodstatnenosť
dôvodov, na ktoré žalobca poukazoval vo svojom odvolaní a vyhodnotil ich v ich súhrne ako právne
irelevantné.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).