Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/160/2018 z 4. 12. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 4. decembra 2018, sp. zn. 4Co/160/2018, ECLI:SK:KSBA:2018:1116207067.1 Krajský súd Bratislava | 4Co/160/2018 | ECLI:SK:KSBA:2018:1116207067.1 | 2018-12-04 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/484ece3b-609e-4aec-959c-3cf6bea68d09 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1116207067.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/160/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116207067
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1116207067.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu:
Y.Í. Č., X.. XX.XX.XXXX, L. P. XX, L., právne zastúpený: JUDr. Ľubomír Müller, euroadvokát, so
sídlom Symfonická 1496/9, Praha 5, proti žalovanému: Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, v konaní o náhradu obhajoby
vo výške 129,99 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 20. októbra 2017 č.k. 19C 39/2016-63 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa od žalovaného
domáhal zaplatenia sumy 129,99 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 19.03.2016
do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava
zo dňa 18.12.1981, sp. zn. 3T/334/81 bol žalobca odsúdený pre trestný čin nenastúpenia služby v
ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona k nepodmienečnému trestu odňatia slobody
v trvaní 20 mesiacov. Uznesením toho istého súdu zo dňa 12.06.1991, sp. zn. 2Rtv/49/91 bol vyššie
uvedený rozsudok zrušený vo výroku o treste a takisto boli zrušené všetky obsahovo nadväzujúce
rozhodnutia. Následne rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 12.11.1991, sp. zn.
2Rtv/49/91 v znení uznesenia Vyššieho vojenského súdu Trenčín zo dňa 12.12.1991, sp. zn. 2Rto/53/91
bolo žalobcovi uložený nový trest odňatia slobody v trvaní jedného roku nepodmienečne. Rozhodnutím
zo dňa 14.05.1996 bol čiastočne odškodnený. Nakoľko však s čiastočnou rehabilitáciou nebol spokojný,
usiloval sa o úplnú rehabilitáciu. Tá bola nakoniec vyslovená uznesením Okresného súdu Bratislava I
zo dňa 02.02.2015, sp. zn. 1Nt/3/2011. Dňa 18.09.2015 požiadal žalovaného o dodatočné odškodnenie.
Žalovaný nijako nereagoval, preto mu nezostalo nič iné ako obrátiť sa na súd. Predmetom tejto žaloby je
nárok na náhradu nákladov obhajoby, ktoré obhajca nemohol vyúčtovať súdu a musel ich preto predložiť
k úhrade žalobcovi. Obhajca pôvodne vychádzal z toho, že vec by sa mala riešiť cestou sťažnosti pre
porušenie zákona, ako to bolo v rade iných obdobných prípadov. Uviedol napr. uznesenia Najvyššieho
súdu SR, a to sp. zn. 5Tz/7/2003, sp. zn. 6Tz/4/2004 a iné. V Českej republike bolo touto cestou
vyriešených viac ako 200 obdobných prípadov. Obhajca preto podal podnet ku sťažnosti pre porušenie
zákona. On ani jeho obhajca nemohli predpokladať, že na rozdiel od vyššie uvedených prípadov bude
v žalobcovej veci podnet odmietnutý. Uviedol, že obhajca je povinný v prospech klienta použiť všetky
dostupné právne prostriedky, pričom nemôže predvídať, kto bude nakoniec úspešný. Z toho titulu má



žalobca právo, aby mu zaplatené náklady obhajoby vo výške 129,99 Eur podľa priloženej faktúry a
dokladu o úhrade boli preplatené, nakoľko sa ukázalo, že bol väznený nevinne a predchádzajúca
rehabilitácia nebola prevedená dôsledne s tým, že podanie podnetu ku sťažnosti pre porušenie zákona
smerovalo k rovnakému cieľu, čo nakoniec bolo aj dosiahnuté. Žalovaný jeho nárok neuspokojil do 6
mesiacov od podania žiadosti, a teda mu vznikol nárok na úroky z omeškania od dňa, keď lehota 6
mesiacov uplynula.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení, doručenom Okresnému súdu Bratislava I dňa 16.08.2016, považoval
žalobcov návrh za neopodstatnený, nakoľko mal za to, že úkony právnej služby, ktorej náhrady sa týmto
domáha boli neúčelné. Nepopieral, že právny zástupca žalobcu chcel využiť všetky možné prostriedky
na bránenie práva svojho klienta, no táto samotná skutočnosť nemôže žalovanému zakladať povinnosť
priznať automaticky v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu za každý úkon, ktorý si
žalobca uplatnil bez dostatočného odôvodnenia ich nevyhnutnosti. Uviedol, že žalobca vo svojom návrhu
poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04.04.2012, č.k. 11C/113/2011-102, v zmysle
ktorého pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody by súd nemal posudzovať účelnosť trov takto
vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou, ale mal by posudzovať, o čo sa majetok žalobcu zmenšil
v príčinnej súvislosti s dosiahnutím nápravy nezákonného stavu vyvolaného nezákonným odsúdením
žalobcu. Nestotožnil sa s názorom prezentovaným žalobcom a zastával názor, že pre priznanie nároku
na náhradu škody titulom trov obhajoby je nutné preukázať, že jednotlivé úkony právnej služby zahrnuté
do vyúčtovania boli skutočne realizované. Ak by v rámci prebiehajúceho konania uskutočnil právny
zástupca každý deň úkon právnej služby, a to bez ohľadu na jeho účelnosť, potom by v rámci následného
konania o náhrade škody museli byť všetky takto uskutočnené úkony nahradené. V danej veci ide
o špecifický prípad, kedy k odstráneniu negatívnych dopadov nezákonného rozhodnutia mohlo dôjsť
viacerými spôsobmi, avšak je povinnosťou právneho zástupcu, aby pri bránení práv svojho klienta
postupoval s odbornou starostlivosťou a zvážil, ktorý z možných spôsobov dosiahnutia sledovaného
cieľa je pre klienta najviac priaznivý Poukázal na § 18 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z.z., ktorý uvádza,
že odmena advokátovi nepatrí za tie úkony, pri ktorých nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Pri
určovaní náhrady trov konania je potrebné posudzovať účelnosť vynaložených trov a priznať náhradu
výdavkov, ktoré boli potrebné na uplatnenie alebo bránenie práva. Taktiež z oznámenia Generálnej
prokuratúry SR zo dňa 29.01.2004, ktorým bol právny zástupca žalobcu informovaný, že jeho podnet
ku sťažnosti na porušenie zákona zo dňa 04.11.2003 bol vyhodnotený ako nedôvodný, je podľa
názoru žalovaného celkom zrejmé, že právny zástupca žalobcu v danej veci nepostupoval s odbornou
starostlivosťou. K posudzovaniu účelnosti úkonov právnej služby, ktoré nesmerovali k účinnej obhajobe
práv žalobcu, poukázal na rozsudok OS Bratislava I č.k. 10C/50/2013 a rozsudok Okresného súdu
Bratislava I č.k. 10C/86/2012-78. Poukázal tiež na znenie plnej moci zo dňa 11.03.2011 a uviedol, že
žalobca si opätovne aj v tomto konaní uplatňuje náhradu nákladov aj za úkon prevzatie a príprava
obhajoby na základe plnej moci zo dňa 22.07.2015, ktorej rozsah je prakticky totožný s plnou mocou
zo dňa 11.03.2011 a bol toho názoru, že k prevzatiu veci došlo v danej prípade len raz, a to dňa
04.11.2003 a takéto konanie právneho zástupcu, keď pred každým čiastkovým konaním týkajúcim
sa dosiahnutia žalobcovej rehabilitácie opätovne vystavuje novú plnú moc, iba umelo navyšuje trovy
konania. Postup právneho zástupcu v danom prípade je v rozpore s dobrými mravmi a tak nepožívajúcu
právnu ochranu. K preukázaniu vzniku škody žalovaný spochybnil relevanciu žalobcom predloženého
dôkazu na uplatnenie nároku, a to konkrétne príjmového dokladu E č. 9/2015 zo dňa 18.09.2015, na
ktorom chýba potvrdenie o zaúčtovaní pokladničného dokladu v peňažnom denníku, v pokladničnej
knihe právneho zástupcu a podpisový záznam osoby zodpovednej za jeho zaúčtovanie, a teda tento
nespĺňa náležitosti účtového dokladu podľa § 10 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. Poukazom
na § 12 advokátskeho poriadku Slovenskej advokátskej komory mal za zrejmé, že advokát je povinný
viesť účtovnú evidenciu a uchovávať doklady podľa všeobecne záväzných právnych predpisov. Zároveň
v zmysle § 13 tohto poriadku po skončení zastúpenia je advokát povinný bez zbytočného odkladu vec s
klientom písomne finančne vysporiadať. K úrokom z omeškania žalovaný uviedol, že mu nie je zrejmé
s poukazom na lehotu stanovenú § 374 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. na základe akej skutočnosti
žalobca stanovil dátum od ktorého počíta omeškanie žalovaného.

4. Žalobca v podanej replike doručenej súdu dňa 16.01.2017 uviedol, že jeho právny zástupca žiadne
neodôvodnené úkony neuskutočňoval. Skutočnosť, že rehabilitačný súd v roku 1991 opomenul aplikovať
čl. VI amnestie z 08.12.1989, bol len jedným z dôvodov podania podnetu. K prevzatiu plnomocenstva
uviedol, že práve prevzatie veci ku konaniu o sťažnosti pre porušenie zákona zo dňa 04.11.2003 je
predmetom tejto žaloby. Žalobca vyúčtované náklady zaplatil a potvrdenie o ich úhrade predložil. Nie



je jeho vecou, aby kontroloval ako jeho právny zástupca veci účtoval. Advokát vec riadne vyporiadal s
klientom potom, ako bol v roku 2015 dosiahnutý cieľ obhajoby, t.j. úplnej rehabilitácie žalobcu. Advokát
pritom riadne evidoval všetky úkony, ktoré vykonal aj v roku 2003.

5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že Ministerstvo spravodlivosti SR
listom zo dňa 14.05.1996 č. XXXX/XX-XX/XXXX/V po posúdení žiadosti žalobcu zo dňa 26.05.1993
o odškodnenie podľa § 23 zákona č. 119/1992 Zb. za trest uložený žalobcovi rozsudkom Vojenského
obvodového súdu Bratislava sp. zn. 3T/334/81 zo dňa 18.12.1981, ktorým bol žalobca uznaný vinným
zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 2 Trestného
zákona a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov. Žiadosť bola vyhodnotená tak, že
žalobcovi bolo priznané odškodnenie v sume 21 377 Sk. Priznaná náhrada sa žalobcovi poukázala
prostredníctvom sekcie ekonomiky v hotovosti.

6. Podľa uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1Nt/3/2001 Okresný súd Bratislava I rozhodol
tak, že podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii sa žalobca zúčastní
súdnej rehabilitácie. Uznesenie bolo vydané dňa 02.02.2015.

7. Právny zástupca žalobcu listom zo dňa 18.09.2015 Ministerstvu spravodlivosti SR zaslal žiadosť o
odškodnenie a zadosťučinenie. Zároveň si aj vyúčtoval odmenu a paušálne náhrady svojich výdajov,
a to za úkony:
1. dňa 4.11.2003 prevzatie veci ku konaniu o sťažnosti pre porušenie zákona a
2. dňa 4.11.2003 podnet ku sťažnosti pre porušenie zákona.
Celkom podľa vyhlášky č. 163/2002 Z. z. išlo o sumu 129,99 Eur a druhej strane tejto listiny je príjmový
doklad E č. 9/2015, kde je uvedené, že právny zástupca žalobcu prijal od žalobcu sumu 129,99 Eur.
Uviedol, že tento príjmový doklad je podpísaný právnym zástupcom žalobcu, pričom tam nie je uvedené
jeho razítko a nie je tam ani uvedený podpis žalobcu, čiže je podpísaný PZ žalobcu, pričom tam nie je
uvedený podpis žalobcu.

8. Zo žalobcom predloženého podnetu ku sťažnosti pre porušenie zákona adresovaný na Generálnu
prokuratúru SR z roku 2003, zistil, že táto mu dňa 29.01.2004 odpovedala, že na základe podnetu
Generálna prokuratúra SR preskúmala zákonnosť rozsudku Vojenského obvodového súdu Bratislava
sp. zn. 2Rtv/49/91, ako aj zákonnosť uznesenia Vyššieho vojenského súdu Trenčín zo dňa 12.12.1991
sp. zn. 2RTo/53/91 rovnako ako zákonnosť konania, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo. Vedúci
prokurátor Vojenskej súčasti Generálnej prokuratúry SR zistil, že porušenie ust. § 52 Trestného poriadku
v odôvodnení rehabilitačného rozsudku nedošlo. Klient rovnako ani jeho obhajca nenavrhli zrušiť
pôvodný rozsudok aj vo výroku o vine a súd už v zrušujúcom uznesení konštatoval len porušene zákona
vo výroku o treste. Pokiaľ ide o druh a mieru nového uloženého trestu odsúdenému nemožno opomenúť,
že jeho mandant aj pred súdom vyhlásil, že nenastúpi ani na civilnú službu.

9. Zo žalovaným predloženého dôkazného prostriedku Oznámenia o výsledku predbežného
prerokovania nároku zo dňa 17.05.2016, zistil, že tento žalobcovi oznámil, že mu priznáva odškodnenie v
sume 1 086,94 Eur. Sumu 129,99 Eur titulom uplatnenej náhrady nákladov právneho zastúpenia v konaní
po čiastočnej rehabilitácii nepriznal, nakoľko tento náklad nemal za dostatočne preukázaný. Taktiež
nepriznaj aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 Eur. Oznámenie o predbežnom
prerokovaní bolo doručené žalobcovi dňa 27.05.2016, právnemu zástupcovi žalobcu dňa 24.05.2016,
prípadne 27.05.2016 (dátum je nečitateľný).

10. Zo žalovaným predloženého uznesenia č. 1Nt/3/2011 zistil, že bola priznaná právnemu zástupcovi
žalobcu odmena a náhrada za právne zastupovanie vo výške 262,53 Eur. Zároveň bola predložená aj
plná moc zo dňa 07.03.2011.

11. Súd prvej inštancie nárok žalobcu posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Vychádzal z
ustanovení § 1, § 2, § 6 ods. 1,2 a 3 , § 20, § 27, tohto zákona, § 18 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z.z.
o advokácii.

12. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca sa svojim žalobným návrhom
domáhal náhrady nákladov obhajoby, a to najmä za prevzatie veci ku konaniu pre porušenie zákona



zo dňa 4.11.2003 a z titulu podnetu ku sťažnosti pre porušenie zákona zo dňa 4.11.2003. Zo žaloby
je zrejmé, že predmetom tejto žaloby je náhrada nákladov obhajoby, ktoré si právny zástupca žalobcu
nemohol uplatniť v rámci rehabilitačného konania vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
1Nt/3/2011. Právny zástupca žalobcu pôvodne vychádzal z toho, že vec žalobcu by sa mala riešiť cestou
sťažnosti pre porušenie zákona, čo podložil aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR, preto nepredpokladal,
že Generálna prokuratúra SR vyhodnotí jeho podnet k sťažnosti na porušenie zákona ako nedôvodný.
Podľa názoru žalobcu a jeho právneho zástupcu je právny zástupca povinný v prospech svojho klienta
použiť všetky dostupné právny prostriedky, pričom nemôže predpokladať ich úspešnosť.

13. Súd prvej inštancie mal tiež za preukázané, že dňa 4.11.2003 adresoval právny zástupca žalobcu
na Generálnu prokuratúru SR podnet ku sťažnosti pre porušenie zákona. Generálna prokuratúra SR
listom zo dňa 29.1.2004 oznámila právnemu zástupcovi žalobcu, že k porušeniu zákona v odôvodnení
rehabilitačného rozsudku nedošlo. Nestotožnil s názorom právneho zástupcu žalobcu a jeho nárok
považoval za neopodstatnený z dôvodu, že úkony právnej služby, ktorých náhrady sa domáhal, boli
neúčelné. Vyvodil, že v danej veci si žalobca uplatňuje tieto právne úkony bez dostatočného odôvodnenia
ich nevyhnutnosti v podanej žalobe. Navyše poukázal na to, že jednotlivé úkony, ktoré právny zástupca
v rámci právnej služby zahŕňa do vyúčtovania boli aj skutočne realizované a že prebehli v tvrdenom
časovom rozsahu. Poukázal na ust. § 18 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z.z., podľa ktorého je advokát
povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, a teda ak tak nepostupuje nebude mu patriť za úkony,
ktoré vykonal odmena. Z oznámenia Generálnej prokuratúry SR zo dňa 29.1.2004, prostredníctvom
ktorej bol právny zástupca žalobcu informovaný, že jeho podnet ku sťažnosti bol vyhodnotený ako
nedôvodný, mal za zrejmé, že právny zástupca žalobcu v danej veci nemohol postupovať s odbornou
starostlivosťou.

14. K odmene za požadované úkony uviedol, že plnomocenstvá žalobcu udelené jeho právnemu
zástupcovi JUDr. Ľubomírovi Müllerovi, a to plnomocenstvo zo dňa 11.3.2011 a plnomocenstvo zo dňa
22.7.2015 sú prakticky totožné. Ako vyplýva z uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4.2.2016
sp. zn. 1Nt/3/2001, žalobcovi bola priznaná už náhrada nákladov a okrem iného aj za úkon právnej
služby prevzatie a príprava obhajoby, na základe plnej moci zo dňa 11.3.2011 vo výške 61,75 Eur.
Bol toho názoru, že ten istý právny zástupca, ktorého má žalobca od počiatku, nemôže prevziať vec
niekoľkokrát za sebou, nakoľko k prevzatiu veci dochádza iba raz a nie je v súlade s dobrými mravmi,
ak právny zástupca žalobcu pred každým čiastkovým konaním týkajúcim sa dosiahnutia žalobcovej
rehabilitácie opätovne vystavuje novú plnú moc a tým umelo navyšuje trovy konania. Čo sa týka
príjmovému dokladu E č. 9/2015 zo dňa 18.9.2015, uviedol, že na tomto doklade chýba potvrdenie o
zaúčtovaní pokladničného dokladu v peňažnom denníku a v pokladničnej knihe právneho zástupcu, ako
aj podpisový záznam osoby zodpovednej za jeho zaúčtovanie. Nemal v danom prípade preukázané, že
suma bola žalobcom zaplatená a právnym zástupcom žalovaného zaevidovaná v peňažnom denníku
a jeho pokladničnej knihe.

15. Na základe vyššie uvedených skutočností súd žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca v danej veci
neuniesol dôkazné bremeno a nedostatočne preukázal účelnosť úkonov právnej služby, ktorých sa
prostredníctvom tejto žaloby domáhal.

16. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému nepriznal
právo na náhradu trov konania s odôvodnením, že mu žiadne trovy v tomto konaní nevznikli.

17. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a priznať
mu aj náhradu trov odvolacieho konania. Bol toho názoru, že či postupoval pri podávaní podnetu na
Generálnu prokuratúru SR s odbornou starostlivosťou, nemožno posudzovať len z jedného vyjadrenia
Generálnej prokuratúry SR Poukázal na to, že v obdobných prípadoch bolo podnetom vyhovené a
navrhol ako dôkaz spisy v trestných veciach pre odvolacie konanie. Nemohol za to, že Generálna
prokuratúra SR a Ministerstvo spravodlivosti ČR v porovnateľných kauzách podnetom vyhovovali a ním
podaný podnet bol odmietnutý. K argumentácii súdu prvej inštancie ohľadom plnomocenstiev zo dňa
11.3.2011 a 22.7.2015, že sú prakticky totožné, uviedol, že to nespochybňuje jeho nárok na náhradu
nákladov obhajoby, zvlášť keď predmetom žaloby sú úkony z roku 2003. Uznesením Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 4.2.2016 sp. zn. 1Nt3/2001 bolo rozhodnuté o návrhu advokáta žalobcu podľa § 19
ods. 3 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení na priznanie advokátskej odmeny a išlo o rehabilitačné



konanie z rokov 2011-2015.Za tam účtované úkony mu žalobca nič neplatil a nič za ne touto žalobou
nepožaduje. Táto záležitosť je podľa neho medzi advokátom a súdom a žalobcu sa to netýka ani
v prípade, že by súd náklady zle spočítal. Uviedol, že predmetom tohto konania sú úkony v roku
2003 v inom konaní, t.j. konaní o podnete pre porušenie zákona. a žiada náhradu za jedno prevzatie
zastupovania na základe plnomocenstva zo dňa 4.11.2003. ku konaniu sťažnosti pre porušenie zákona.
Uviedol, že žalobca mu na začiatku podpísal 2 alebo 3 plnomocenstvá a keď ich potreboval pre rôzne
podania , vystavil mu žalobca nové plnomocenstvá. Žalobca vyúčtované náklady aj zaplatil, o čom
predložil aj potvrdenie. Uviedol, že nie je jeho vecou, aby kontroloval, ako jeho právny zástupca tieto
účtoval. Zaplatenie preukázateľne vykonaných právnych služieb preukázal pokladničným dokladom,
ktorý vystavil a podpísal jeho právny zástupca.

18. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť stotožňujúc sa s jeho odôvodnením, že predmetné úkony
nemožno považovať za účelné, keďže právny zástupca žalobcu v danej veci nepostupoval s odbornou
starostlivosťou. Uviedol, že účelnosť uskutočnených úkonov je nevyhnutné hodnotiť z pohľadu výsledku,
teda účelné sú tie úkony, ktoré viedli k sledovanému cieľu a neúčelné sú tie úkony, ktorými sa sledovaný
cieľ nedosiahol. Nie je preto podľa neho potrebné skúmať a vyhodnocovať, či bolo možné predpokladať,
že na základe účtovaných úkonov sa sledovaný cieľ dosiahne, je potrebné skúmať, na základe akých
úkonov sa sledovaný cieľ dosiahol. Z jeho pohľadu nejde o úkony právnej služby, a to prevzatie veci
ku konaniu pre porušenie zákona zo dňa 4.11.2003 a podnet zo dňa 4.11.2003 ku sťažnosti pre
porušenie zákona, ktorý bol Generálnou prokuratúrou SR vyhodnotený ako nedôvodný. Vzhľadom na
výsledok podnetu ku sťažnosti pre porušenie zákona mal za celkom zrejmé, že predmetné úkony
právnej služby nemožno bezpochyby považovať za účelne vynaložené a žalobca tak nemá nárok na ich
náhradu od štátu, pretože neexistuje právny základ pre ich priznanie. Žalobca bol zastúpený advokátom,
ktorý mal podľa neho posúdiť, ktorým z úkonov právnej služby dosiahne zastavenie jeho trestného
stíhania. Poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co 280/2014 a považoval za
bezpredmetný aj návrh žalobcu na doplnenie dokazovania oboznámením sa s obsahom ním uvedených
súdnych spisov. Mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie mu vzniku škody.

19. Žalobca sa k tomuto vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 4.4.2018 podaným
prostredníctvom jeho právneho zástupcu, v ktorom poukázal na to, že bol väznený nezákonne a jeho
rehabilitácia nebola uskutočnená dôsledne. Nakoniec bol v trestnom konaní plne očistený. Poukázal na
Nálezy Ústavného súdu ČR ohľadom rehabilitácií.

20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“),
viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, ktorý
nepovažoval za potrebné doplniť ani zopakovať (§ 385 ods. 1 CSP) rozhodol vo veci bez nariadenia
odvolacieho pojednávania postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

21. Žalobca sa svojou žalobou domáhal od žalovaného náhrady trov obhajoby, ktoré mali vzniknúť za
úkony poskytnuté mu obhajcom v súvislosti s rehabilitáciou podľa zákona č. 119/1990 Zb., a to za úkony
- prevzatie zastúpenia ku konaniu o sťažnosti pre porušenie zákona na základe plnomocenstva zo dňa
4.11.2003 a podnet k sťažnosti pre porušenie zákona zo dňa 4.11.2003, ktorú si nemohol vyúčtovať v
súdnom konaní. Tento nárok ako odškodnenie si žalobca uplatnil u žalovaného žiadosťou o odškodnenie
zo dňa 18.9.2015.

22. Pre posúdenie daného nároku bolo podstatné, či tento nárok bolo žalobcom možné uplatniť voči
štátu, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR ako škodu, resp. refundáciu podľa zákona š.
58/1969 Zb. v dôsledku konania o rehabilitácii v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. a či ním uplatnené úkony
právnej služby poskytnuté žalobcovi jeho obhajcom. V danom prípade odvolací súd nevidel v príslušných
ustanoveniach zákona č. 58/1969 Zb. možnosť zodpovednosti štátu za žalobcom označené trovy
obhajoby, keď k celkovej rehabilitácii žalobcu nedošlo na základe predmetného podnetu ku sťažnosti
pre porušenie zákona podanej obhajcom žalobcu na Generálnu prokuratúru SR dňa 4.11.2003, teda
chýba tu priama príčinná súvislosť. Aj z odpovede Generálnej prokuratúry SR zo dňa 29.1.2004 na
podnet žalobcu zo dňa 4.11.2003 vyplýva, že k porušeniu ust. § 52 Tr. por. V odôvodnení rehabilitačného
rozsudku nedošlo, nakoľko žalobca ani jeho obhajca nenavrhli zrušiť pôvodný rozsudok aj vo výroku o
vine, ale len vo výroku o treste a súd už v zrušujúcom uznesení konštatoval len porušenie zákona vo



výroku o treste a v novom konaní žalobca ani túto otázku nenamietal a že obhajca mal zvoliť inú formu
postupu a nie podanie podnetu na Generálnu prokuratúru SR. K celkovej rehabilitácii žalobcu tak nedošlo
v priamej súvislosti s uvedeným postupom žalobcu, t.j. v dôsledku predmetného podnetu ku sťažnosti
pre porušenie zákona podaného na Generálnu prokuratúru SR, v súvislosti s čím si žalobca trovy
obhajoby v tomto konaní uplatňuje ako náhradu škody voči štátu, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú
činnosťou štátnych orgánov. Navyše žalobcom uplatnené náklady obhajoby by nebolo možné považovať
ani za účelne vynaložené a preukázané, pričom odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie súdu prvej
inštancie. Odvolacie námietky žalobcu v tomto smere nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

23. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1 CSP a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).