{"guid": "f458238c-ca46-4ebd-8c15-d1c1528d8bae:20675b54-b725-416a-814f-fe75a78d5135", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1216206695.1", "spisova_znacka": "9Co/70/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/70/2017 z 28. 3. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. marca 2018, sp. zn. 9Co/70/2017, ECLI:SK:KSBA:2018:1216206695.1", "identifikacne_cislo": "1216206695", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Alica Beňová", "sudca_id": 273, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alica-benova-273", "datum_vydania": "2018-03-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/20675b54-b725-416a-814f-fe75a78d5135", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1216206695.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1216206695.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1216206695.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/70/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216206695
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1216206695.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48,
Bratislava, proti žalovanej: P. U., F.. X.X.XXXX, Q. T. J. XX, T., o zaplatenie 2 165,42 € s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 67C/74/2016-54 zo dňa 13.
januára 2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti  p o t v r d z u j e.

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1
613,03 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy od 24.8.2013 do zaplatenia.
Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi proti žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 49 %.

1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 a § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 2, § 2 písm. d/, § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Na
základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že listom zo dňa 8.10.2015
oznámil právny predchodca žalobcu - spoločnosť Tatra banka, a.s., Hodžovo námestie 3, Bratislava,
žalovanej postúpenie pohľadávky zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. XX-XXXXXXXXXX,
na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 6.10.2015. Dňa 24.9.2012 bola medzi právnym
predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom uzatvorená zmluva o poskytnutí
spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. T.-XX-XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol
žalovanej poskytnutý bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 2 750 €, s výškou mesačnej splátky
66,80 €, s termínom splatnosti do 15. dňa v mesiaci, s ročnou úrokovou sadzbou 20,3 %, priemernou
hodnotou S. XX,XX %., S. XX,XX %., celkovou čiastkou, ktorá má byť spotrebiteľom uhradená 5 080,60
€, konečnou splatnosťou úveru: do 6 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, počtom splátok
72, výškou mesačného poistného pre poistenie 0,73 €, poplatkom za spracovanie žiadosti o úver - 2 % z
výšky úveru, min. 30 €, max. 300 €, poplatkom za správu úveru - 3 € mesačne. Neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky. Z výpisu prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že žalovaná
zaplatila v nepravidelných splátkach úveru, v období od 24.9.2012 do 7.3.2014 celkom sumu 736,9 €,
po postúpení pohľadávky dňa 5.1.2016, sumu 400,- €. Celkom teda na úvere uhradila sumu 1 136,97 €.
Listom zo dňa 19.8.2013 právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 17.8.2013.

1.2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je čiastočne
dôvodná. Predmetom konania bola podľa prvoinštančného súdu úverová zmluva, ktorá má charakter



zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. Na
základe uzatvorenej úverovej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej spotrebiteľský úver
vo výške 2 750,- € a žalovaná sa zaviazala vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Nakoľko zmluva má charakter zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v zmysle ust. § 2 písm. d/ a § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., musí obsahovať náležitosti
ustanovené zákonom pre takého zmluvy podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Pristupujúc ku
skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy súd prvej inštancie zistil, že zmluva v rozpore
s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. neobsahuje termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, keď v zmluve je uvedené, že konečná splatnosť úveru je do 6 rokov od platnosti
prvej mesačnej anuitnej splátky; zmyslom uvedeného ustanovenia však bolo, aby spotrebiteľ už pri
podpise zmluvy bol informovaný o tom, do akého termínu je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce
mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a toto ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu
konečnej splatnosti úveru. Zmluva ďalej v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. k/ neobsahuje výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátky 72,- € bez bližšej
špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky
úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok
úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke,
a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo.
Vo vyššie uvedenom prípade sa spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanej preto považuje podľa ust. §
11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného vyplýva, že
žalobca, ktorý je aktívne legitimovaným v konaní z dôvodu postúpenia pohľadávky voči žalovanej, nemá
nárok na zaplatenie úroku z úveru ani iných poplatkov, ale len nárok na vrátenie poskytnutého úveru po
odrátaní plnenia zo strany žalovanej. Keďže žalovaná čerpala úver vo výške 2 750,- € a na tento zaplatila
celkom 1 136,97 €, súd prvej inštancie jej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi zvyšnú časť poskytnutých
peňažných prostriedkov v sume 1 613,03 € (2 750,- € - 1 136,97,- €). V zostávajúcej časti súd žalobu
zamietol. Žalovaná sa so zaplatením peňažného dlhu dostala do omeškania, preto jej prvoinštančný súd
uložil zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania, ktorý si žalobca uplatnil v súlade so zákonom (§ 517 ods.
2 Obč. zákonníka, § 3 ods. 1, § 10c  nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.).

1.3. O trovách konania žalobcu súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 C.s.p., v zmysle ktorého
v konaní úspešnému žalobcovi patrí proti žalovanej pomerná náhrada trov konania v rozsahu 49 %
(žalobca požadoval zaplatenie sumy 2 165,42 €, súd priznal žalobcovi sumu 1 613,03 €; žalobca mal
teda úspech v časti 74,50 %, úspech žalovanej v konaní potom je 25,5 %, čo predstavuje celkový úspech
žalobcu 49 % (74,5 % - 25,5 %).

2. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedol, že
právny názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z
dôvodu neuvedenia presného termínu konečnej splatnosti úveru a nerozloženia úverových splátok na
jej jednotlivé zložky, t.j. splátku istiny, úrokov a poplatkov, nie je správny a je v rozpore s čl. 10 smernice
Európskeho parlamentu a Rady XXXX/XX/ES ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva,
ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym
názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15 Home
Credit Slovakia, a.s. c/a P. T., ktorým sú slovenské súdy viazané.

2.1. K uvedeniu konečnej splatnosti úveru žalobca argumentoval, že vyjadrenie konečnej splatnosti
úveru uvedením dĺžky obdobia trvania úverového vzťahu je dostatočne určité a zrozumiteľné, plne v
súlade platnými právnymi predpismi. Odkázal na vyhlášku MFSR č. 620/2007 Z. z., ktorou sa i stanovuje
vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne z jej prílohy v
časti vysvetliviek 2C vyplýva: „Ak z predchádzajúcich údajov o počte a termínoch splátok, ponúkaného
spotrebiteľského úveru nie je zrejmá konečná splatnosť ponúkaného úveru, uvádza sa, do akého
obdobia musí byť ponúkaný spotrebiteľsky úver splatený. Uvádza sa buď konkrétny dátum, alebo dĺžka
obdobia obdobia v dňoch, týždňoch, mesiacoch alebo rokoch, na ktoré je ponúkaný spotrebiteľský úver
poskytovaný. Termín splatnosti jednotlivých úverových splátok bol dojednaný do 15. dňa príslušného
mesiaca. Termín splatnosti prvej mesačnej splátky v súlade s ust. čl. III bod 4 úverovej zmluvy nastal
15.10.2012, t.j. najbližší deň v mesiaci uvedený ako termín splatnosti pravidelných splátok (15. deň
v mesiaci) nasledujúci po poskytnutí úveru. Úver bol žalovanej poskytnutý dňa 24.9.2012, čo bolo
preukázané predloženým prehľadom platieb na úver, pričom uvedenú skutočnosť žalovaná vôbec



nerozporovala. Konečná splatnosť úveru by tak pri počte 72 mesačných úverových splátok za riadneho
plnenia nastala dňa 15.9.2018, t.j. do 6 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky.

2.2. Súdny dvor Európskej únie v prejudiciálnom konaní C-42/2015 začatom na návrh Okresného
súdu Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 9.11.2016 rozhodol aj o práve členského štátu vnútroštátnou
úpravou rozširovať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy nad rámec Smernice XXXX/XX/ES ako aj
jeho právo zákonom sankcionovať absenciu niektorej z náležitostí úverovej zmluvy tak, že úver je
bezúročný a bez poplatkov. Súdny dvor EÚ ďalej rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ smernice
stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Z článku 10 ods. 2
písm. i/ a článku 10 ods. 3. Uvedenej smernice vypláva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný
bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
Vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že Smernica XXXX/XX/ES
nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide
o možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, je dôležité
zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice XXXX/XX/ES, členské štáty by nemali
ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje
harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12.
júla 2012, SC Volksbank Romania, C-602/10, EU:C:2012:443, body 63 a 64). Ustanovenie článku 10
ods. 2 písm. u/ Smernice XXXX/XX/ES sa nemá vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Na základe vyššie uvedeného sa má článok 10
ods. 2 písm. h/ a i/ smernice XXXX/XX/ES vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení
s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave. Súdny dvor EU rozhodol, že cieľ vyššie ustanovenia čl. 10 ods. 2 písm. h/
smernice XXXX/XX/ES je splnený, ak podmienky úverovej zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí
a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Za daných okolnosti sa má článok 10 ods. 2 písm. h/
Smernice XXXX/XX/ES vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa i na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Termín konečnej splatnosti
úveru je v úverovej zmluve uvedený pre priemerného spotrebiteľa dostatočne jasne a zrozumiteľne.

2.3. Podľa Súdneho dvora EÚ voľba režimu sankcií je ponechaná na zváženie členského štátu avšak ich
tvrdosť musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú. Sankcia spočívajúca v strate nároku
veriteľa na úroky a poplatky je primeraná v prípade, že zmluva o úvere neobsahuje najmä náležitosti
ako je ročná percentuálna miera nákladov, počet a frekvenciu splátok, prípadne existenciu notárskych
poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenia, tak ako to upravuje článok 10 ods. 2 smernice,
teda tie náležitosti zmluvy o úvere, ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť
rozsah svojho záväzku. Súdny dvor Európskej únie tak rozhodol, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i/
zákona č. 258/2001 Z. z. spotrebiteľských úveroch (§ 9 ods. 2 písm. k/) zákona č. 129/2010 Z. z.) je v
rozpore so smernicou XXXX/XX/ES, t.j. záväzným prameňom práva. Tiež vylúčil oprávnenosť sankcie
straty nároku na úroky a poplatky v prípade, že úverová zmluva neobsahuje rozdelenie úverovej splátky
na jej jednotlivé zložky, t.j. na časť istiny, časť úrokov a časť poplatkov, podľa vnútroštátneho práva,
keďže nejde o obligatórnu náležitosť úverovej zmluvy v zmysle Smernice XXXX/XX/ES a tak ani o takú
náležitosť, ktorej absencia by bola spôsobilá spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho
záväzku.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.



6. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len
ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

7. Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

8. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

9. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa
§ 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu Tatra banka, a.s. uzatvoril so žalovanou
dňa 24.9.2012 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. T.-XX-
XXXXXXXXXX. Na základe tejto zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 2 750,- € s úrokovou
sadzbou 20,3 % ročne, S. XX,XX %., pri priemernej hodnote RPMN 19,08 %. Dátum poskytnutia úveru
bol v zmluve určený v znení: „najneskôr do piatich pracovných dní od splnenia podmienok poskytnutia
spotrebiteľského úver uvedených v tejto zmluve“. Konečná splatnosť úveru bola vymedzená ako: „do 6
roka/rokov od splatnosti prvej anuitnej splátky“. Termín splatnosti pravidelných mesačných splátok bol
15. dňa v mesiaci, počet pravidelných  splátok bol 72, pričom ich výška bola stanovená na 66,80 €.
Výška mesačného poistného predstavovala 0,73 € a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
bola 5 080,60 €.

11. Súd prvej inštancie správne ustálil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola
uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Rovnako
správne postupoval, keď skúmal, či táto zmluva spĺňa náležitosti vymedzené v § 9 zákona. Dospel
pri tom k názoru, že predmetná zmluva je v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f/, nakoľko v
nej nie je uvedený termín konečnej splatnosti úveru a súčasne s § 9 ods. 2 písm. k/, teda že v nej
absentuje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V dôsledku toho, že
posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala podľa súdu prvej inštancie vyššie uvedené
náležitosti, považoval prvoinštančný súd poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods.
1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch.

12. Odvolateľ vo svojom odvolaní poukazoval na tzv. eurokonformný výklad zákona o spotrebiteľských
úveroch v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. XXXX/XX/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len ako „smernica XXXX/XX/
ES“). Argumentoval pritom rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia,
a.s., proti P. T. (C-42/15). Odvolací súd v tejto súvislosti musí poukázať aj na aktuálne rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018, ktoré ešte v čase
podania odvolania neexistovalo a ktoré sa rovnako zaoberá problematikou eurokonformného výkladu
zákona o spotrebiteľských úveroch, konkrétne jeho ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/.

13. Pre posúdenie dôvodnosti žalobcovho odvolania, resp. správnosti napadnutého rozsudku sa
odvolací sú zaoberal osobitne oboma spornými náležitosťami zmluvy. Pokiaľ ide o náležitosť podľa §
9 ods. 2 písm. k/, teda povinnosť dodávateľa uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia, dospel odvolací súd k záveru, že daná náležitosť je v zmluve splnená. V posudzovanej
zmluve je v súlade s týmto ustanovením uvedená tak výška (66,80 €), ako aj počet (72) a termíny (15.
deň v mesiaci) jednotlivých splátok úveru, pričom niet pochýb, že nakoľko ide o anuitné splátky, tieto
obsahujú tak splátky istiny, ako aj úrokov či iných poplatkov. Dokonca v súlade so smernicou XXXX/



XX/ES a nad rámec doslovného znenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch je v
zmluve výslovne uvedená i frekvencia splátok (mesačne). Odvolací súd nevidí dôvody odchýliť sa od
právneho názoru Najvyššieho súdu SR prezentovaného vo vyššie spomenutom rozhodnutí sp. zn. 3
Cdo 146/2017, v ktorom okrem iného Najvyšší súd SR konštatoval, že eurokonformným výkladom § 9
ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch možno dospieť k záveru, že v zmluvách uzatváraných
podľa zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok
a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo
„počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, toto ustanovenie pri jeho eurokonformnom
výklade len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. K v zásade rovnakému záveru prišiel vo svojom
rozsudku i Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti P. T. (C-42/15). Názor
prvoinštančného súdu, že daná zmluva je v rozpore s § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských
úveroch, preto nebol správny.

14. Odvolací súd však stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že dotknutá zmluva však nespĺňa
zákonnú náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Ako vyplýva z
doslovného znenia predmetného ustanovenia, povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je
termín konečnej splatnosti úveru. Pojem termín z jazykového hľadiska predstavuje presne určený (alebo
prinajmenšom presne určiteľný) časový okamih, kedy nastane určitá skutočnosť. Pokiaľ zákon používa
pojem „termín“, znamená to, že zákonodarca mal na mysli presne určený alebo určiteľný čas. Zákonnej
požiadavke na uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru najlepšie zodpovedá jeho vymedzenie
presným dátumom, t.j. uvedením dňa, mesiaca a roku konečnej splatnosti úveru. Akceptovateľné,
hoci nie optimálne, je i vymedzenie konečnej splatnosti úveru určitým, presne ohraničeným časovým
úsekom, napríklad 12 mesiacov alebo jeden rok odo dňa splatnosti prvej splátky a pod. Zákonnej
požiadavke na obsiahnutie termínu konečnej splatnosti úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere ale
nezodpovedá jej vymedzenie prostredníctvom určitého dlhšieho časového úseku či obdobia, hoci aj
ohraničeného na jeho začiatku a konci. Pokiaľ právny predchodca žalobcu v zmluve uviedol, že konečná
splatnosť úveru nastane do 6 rokov odo dňa splatnosti prvej mesačnej splátky, takéto vymedzenie nie
je dostatočne presné. Gramatický význam takto určeného času nezodpovedá pojmu termín, nakoľko
nejde o konkrétny časový okamih, ktorý by bol určiteľný s presnosťou dostatočnou na naplnenie zmyslu
zákona (v tomto prípade s presnosťou na konkrétny deň). Vymedzenie termínu splatnosti ako „do 6
rokov“ od určitej skutočnosti znamená, že úver môže byť splatný kedykoľvek medzi dňom, v ktorom
nastala určitá skutočnosť, do uplynutia 6 rokov od tejto skutočnosti. Takto široko určený termín splatnosti
nezodpovedá účelu právnej normy obsiahnutej v § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch
a nie je pre priemerného spotrebiteľa zrozumiteľný. Systematickým výkladom ostatných ustanovení
predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu s informáciou, kedy bol úver reálne poskytnutý síce
možno dospieť ku konkrétnemu dňu splatnosti úveru (uvážiac deň splatnosti prvej splátky a počet
mesačných splátok), avšak ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona nemožno vykladať tak, že stačí,
ak sa k termínu konečnej splatnosti úveru dá dospieť výkladom (iných) zmluvných ustanovení. Tento
termín musí byť jasne a presne vymedzený na jednom miestne v zmluve - v jednom jej ustanovení, čo
v posudzovanej zmluve splnené nebolo. Hoci sa takýto striktný výklad môže zdanlivo javiť ako prílišný
formalizmus, odvolací súd je toho názoru, že akékoľvek normy spotrebiteľského práva je potrebné
vykladať vždy v prospech spotrebiteľa a vo vzťahu k dodávateľovi a jeho povinnostiam je potrebné
dbať na ich mimoriadne dôsledné plnenie. Pokiaľ zákon vyžaduje uvedenie termínu, nie je možné za
dodržanie zákona považovať uvedenie doby, resp. časového úseku, navyše s neurčitou dĺžkou.

15. Nakoľko zákon o spotrebiteľských úveroch na to, aby veriteľovi prináležali úroky a poplatky, vyžaduje
kumulatívne naplnenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedených v § 11 ods. 1 písm. a/
zákona o spotrebiteľských úveroch, sankcia, v zmysle ktorej sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov, nastupuje už ako následok nesplnenia čo i len jednej z nich. Hoci teda záver súdu prvej
inštancie nebol správny, pokiaľ ide o náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských
úveroch, jeho rozhodnutie obstojí z dôvodu, že správne dospel k záveru o nedodržaní zmluvnej
náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko toto porušenie
zákona už samé o sebe zakladá účinok vyššie uvedenej sankcie.

16. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že Najvyšší súd SR vo svojom
rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017 nespochybnil, že nedodržanie náležitostí uvedených v § 9 ods. 2
písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch má za následok, že úver sa



považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vo svojich úvahách iba interpretoval význam ustanovenia § 9
ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch tak, že v ňom uloženú povinnosť (náležitosť zmluvy)
nie je dôvod vykladať nad rámec toho, čo ako požiadavky na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vyžaduje smernica XXXX/XX/ES, na ktorej transpozíciu bol zákon o spotrebiteľských úveroch prijatý.
Otázkou prípustnosti sankcie v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru sa však
bližšie zaoberal Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti P. T. (C-42/15),
na ktoré poukázal žalobca. V tomto rozhodnutí Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 23 smernice XXXX/
XX/ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods.
2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide
o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
Súdny dvor EÚ však vo svojom rozhodnutí nepodal výklad zákona o spotrebiteľských úveroch, vykladal
smernicu XXXX/XX/ES, ktorá nie je priamo aplikovateľným právnym predpisom, naopak z povahy
smernice ako prameňa práva vyplýva jej záväznosť len pre členské štáty s ohľadom na ňou sledované
ciele. Smernica nie je spôsobilá priamo založiť práva alebo povinnosti v súkromnoprávnych vzťahoch
medzi subjektmi v členských štátoch. Smerniciam možno priznať v sporoch medzi súkromnými osobami
iba nepriamy účinok, ktorý spočíva vo výklade vnútroštátneho práva takým spôsobom, aby bol čo najviac
v súlade s dotknutou smernicou, teda tzv. eurokonformným výkladom. Aj nepriamy účinok smerníc je
však obmedzený skutočnosťou, že súdy sú viazané zákonom a ich výklad záväzných normatívnych
právnych aktov nesmie byť contra legem, teda v rozpore s ich znením. Preto pokiaľ zákon explicitne
uvádza, že nedodržanie určitej zmluvnej náležitosti má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, súd ani eurokonformným výkladom tohto ustanovenia nemôže prísť k opačnému záveru.

17. Pokiaľ by aj hypoteticky existoval určitý rozpor medzi § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských
úveroch a čl. 23 smernice XXXX/XX/ES (čo vnútroštátny súd členského štátu nie je oprávnený
záväzne vysloviť), odvolací súd zastáva názor, že v prípade absencie uvedenia termínu konečnej
splatnosti úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere je zákonná sankcia v podobe bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru prípustná aj vzhľadom na právny názor Súdneho dvora EÚ.  Čl.
23 posledná veta smernice XXXX/XX/ES uvádza, že ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané
a odrádzajúce. Zjavne s odkazom na túto vetu Súdny dvor EÚ zastal názor, že sankcia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru pri nedodržaní určitej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere je opodstatnená, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku. Termín splatnosti úveru je jednoznačne taká okolnosť, ktorá má
podstatný význam pre schopnosť spotrebiteľa posúdiť (rozpoznať) v celosti rozsah záväzku, do ktorého
vstupuje.

18. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
časti ako vecne správny potvrdil  podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..

19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1, ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná, preto jej vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle §
262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu  je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,



c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať   pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu  záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/  je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§  421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva  v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické  vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že  dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "67C/74/2016", "guid": "66ed28a4-a891-467c-95cd-d0b855ffed4a:be55e775-0336-4e7d-9270-3254a78f9bde", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}