{"guid": "78f5060a-76a6-47e5-a19f-e4d039a3a0ab:49eb153d-0c7c-49f8-9363-7c52f38b45e5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1217203101.1", "spisova_znacka": "9Co/42/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/42/2018 z 10. 10. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. októbra 2018, sp. zn. 9Co/42/2018, ECLI:SK:KSBA:2018:1217203101.1", "identifikacne_cislo": "1217203101", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Alica Beňová", "sudca_id": 273, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alica-benova-273", "datum_vydania": "2018-10-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/49eb153d-0c7c-49f8-9363-7c52f38b45e5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1217203101.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1217203101.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1217203101.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/42/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217203101
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1217203101.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: E. V., nar. XX.X.XXXX,
trvalo bytom V. XXXX/X, O., zast. Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova
5B, Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanému: clinica orthopedica, s.r.o., so sídlom Nevädzová 6,
Bratislava, IČO: 35 873 272, zast. JUDr. Juraj Anetta, advokát, so sídlom Kutlíkova 17, Bratislava, o
zaplatenie 89,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
II č. k. 52C/11/2017-131, zo dňa 6. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania
p o t v r d z u j e.

Odvolanie žalovaného proti zamietajúcemu výroku  o d m i e t a.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 89,-
€ spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 6.4.2017 až do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu
zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a ods. 4
písm. t/ a v/, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 563 Občianskeho
zákonníka, § 79 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z. a § 3 ods. 2, § 44 ods. 1 a 4 zákona č.
577/2004 Z. z. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca absolvoval
dňa 10.2.2015 základné vyšetrenie u žalovaného s diagnózou Q., pričom mu bola vypísaná žiadanka
na vyšetrenie MRI a bola mu stanovená kontrola s výsledkom MRI, čo vyplynulo z lekárskej správy.
Podľa príjmového pokladničného dokladu zo dňa 10.2.2015 žalobca zaplatil žalovanému sumu 40,-
€ za základné vyšetrenie, pričom bol informovaný o svojom ochorení, možnostiach ďalších vyšetrení,
rozsahu, druhu, podmienkach, možných komplikáciách a o cenách zdravotníckych výkonov, ktoré svojim
podpisom akceptoval. Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 17.2.2015 vyplýva, že žalobca
zaplatil žalovanému sumu 49,-€ za vyšetrenie MRI - služby k diagnostike, pričom bol informovaný o
svojom ochorení, možnostiach ďalších vyšetrení, rozsahu, druhu, podmienkach, možných komplikáciách
a o cenách zdravotníckych výkonov, ktoré svojim podpisom akceptoval. Podľa výpisu z elektronickej
zdravotnej karty poisťovňa Dôvera uhradila za žalobcu platby za poskytnutú zdravotnú starostlivosť
vo výške 4,83 € dňa 10.2.2015 žalovanému a vo výške 62,90€ dňa 17.2.2015 spoločnosti Habitus,
s.r.o., ktorá vystupuje ako spoločník žalovaného. Z odpovede Bratislavského samosprávneho kraja
zo dňa 19.7.2016 týkajúcej sa zdvojených platieb za zdravotnú starostlivosť vyplýva, že žalobcovi



bola poskytnutá zdravotná starostlivosť plne uhrádzaná poisťovňou a tak žalovaný nesmel od žalobcu
požadovať úhradu za zdravotnú starostlivosť, pričom na základe uvedených skutočností pristúpi
Bratislavský samosprávny kraj k začatiu správne konanie vo veci uloženia pokuty žalovanému. Cena za
základné vyšetrenie v ambulancii je podľa Cenníka služieb nad rámec povinného verejného poistenia
platného od 8.7.2014 vo výške 40,€ a cena za diagnostické vyšetrenie MRI je 49,- €. Z emailovej
komunikácie medzi žalobcom a poisťovňou Dôvera zo dňa 23.5.2017 vyplýva, že zdravotnou poisťovňou
bola žalovanému uhradená platba za základné vyšetrenie - výkon 62 - cielené vyšetrenie dvoch alebo
viacerých orgánových systémov alebo dispenzárna kontrola, cielená anamnéza resp. anamnéza od
poslednej kontroly, popis subjektívnych obtiaží, objektívny nález, vypísanie správy, záver, vypracovanie
plánu do nasledujúcej kontroly, vyšetrenie trvá dlhšie ako 20 minút, dňa 28.7.2015 a spoločnosti Habitus,
s.r.o. bola uhradená platba za diagnostické vyšetrenie MRI dňa 24.4.2015. Žalovaný predložil čestné
vyhlásenie svojich zamestnancov zo dňa 3.10.2016, v ktorom uviedli, že zamestnankyne recepcie u
žalovaného potvrdili, že každý pacient je informovaný o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej
na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby prevádzkového nadštandardu. Z
rozhodnutia Bratislavského samosprávneho kraja zo dňa 6.12.2016 vyplýva, že bolo zastavené konanie
o uložení pokuty žalovanému za porušenie povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a vec bola
postúpená Ministerstvu zdravotníctva SR ako vecne príslušnému správnemu orgánu.

1.2. Ďalej vo svojom odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa v spore od žalovaného
domáha úhrady celkom 89,- € s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo
dôjsť tým, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti žiadal od žalobcu duplicitne úhradu za
poskytnutú zdravotnú starostlivosť, a to za základné vyšetrenie sumu 40,- € uhradenú žalobcom dňa
10.2.2015 a za MRI-služby k diagnostike sumu 49,- € uhradenú žalobcom dňa 17.2.2015. Poskytnutá
zdravotná starostlivosť však bola žalovanému uhradená zdravotnou poisťovňou žalobcu na základe
verejného zdravotného poistenia. Išlo teda o duplicitnú úhradu, čo potvrdil vo svojej odpovedi na
sťažnosť žalobcu aj Bratislavský samosprávny kraj. Vyšetrenie MRI žalobcovi ani neposkytol. Pokiaľ
teda žalobca uhradil žalovanému sumu 89,- €, žalovaný sa v tomto rozsahu na jeho úkor bezdôvodne
obohatil. Žalovaný považoval žalobu voči nemu za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Predovšetkým
namietal premlčanie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v dvojročnej subjektívnej
premlčacej  lehote a dôvodil, že žalobca zaplatil za služby ambulantné ošetrenie dňa 10.2.2015 a
za vyšetrenie magnetickou rezonanciou dňa 17.2.2015. Pokiaľ teda došlo k vzniku bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného a pokiaľ o tejto úhrade žalobca vedel, (čo musel objektívne vedieť), tak
dvojročná hmotnoprávna lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia  žalobcovi uplynula najneskôr
dňa 10.2.2017 resp. 17.2.2017. V tomto čase by už predmetná žaloba musela byť na súde, avšak
žalobný návrh bol súdu doručený až dňa 20.2.2017. Preto považuje nárok žalobcu za premlčaný a ako
taký ho nemožno bez ďalšieho z toho dôvodu priznať.

1.3. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal dôvodnosťou žalovaným vznesenej námietky
premlčania uplatneného nároku žalobcu. Súd mal za preukázané a medzi stranami ani nebolo sporné,
že žalobca vykonal úhradu sumy 40,- €  žalovanému dňa 10.2.2015 a úhradu sumy 49,- € dňa
17.2.2015. Odo dní nasledujúceho po týchto dňoch začala pre každý nárok samostatne plynúť tzv.
objektívna trojročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá plynie bez ohľadu na
skutočnosť, či existuje u oprávneného subjektu vedomosť, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa
na jeho úkor obohatil. V objektívnej premlčacej lehote taktiež začala plynúť aj dvojročná tzv. subjektívna
premlčacia lehota, ktorá však na rozdiel od objektívnej trojročnej lehoty začína plynúť až  dňom, keď  sa
oprávnený  aj skutočne dozvie, že došlo  k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodné
obohatil. Subjektívna 2-ročná premlčacia lehota vždy plynie v rámci 3 ročnej objektívnej premlčacej
lehoty. V prejednávanej veci síce žalobca vykonal platby žalovanému dňa 10.2.2015 a 17.2.2015,
avšak táto skutočnosť ešte sama o sebe neznamená, že sa dozvedel aj o vzniku bezdôvodného
obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Túto skutočnosť žalovaný v spore
ničím nepreukázal. Naopak z odpovede na podanú sťažnosť na postup žalovaného Bratislavskému
samosprávnemu kraju zo dňa 19.7.2016 vyplýva, že žalobca sa mohol až vtedy preukázateľne
dozvedieť, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Až dňom
nasledujúcim po tomto dni, t.j. dňom 20.7.2016, začala plynúť žalobcovi dvojročná subjektívna lehota
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému. Žalobca podal žalobu voči žalovanému na
vydanie bezdôvodného obohatenia na súd dňa 20.2.2017, teda tak v objektívnej trojročnej premlčacej
lehote, ako aj v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote na vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto
prvoinštančný súd námietku premlčania uplatnenú žalovaným považoval za nedôvodnú.



1.4. Ďalej sa súd prvej inštancie v spore zaoberal otázkou, či zo strany žalovaného došlo k
bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. Žalovaný sa v spore bránil, že pokiaľ ide o prijaté
platby, tieto boli uhradené žalobcom za poskytnutie nadštandardu v zmysle platného cenníka a nie
za poskytnutú zdravotnú starostlivosť hradenú poisťovňou. O tomto bol žalobca riadne informovaný,
nakoľko platný cenník je vyvesený na recepcii, kde sa mohol s ním oboznámiť. Túto skutočnosť
potvrdili vo svojom čestnom prehlásení aj pracovníčky žalovaného a žalobca podpisom na príjmovom
a pokladničnom doklade a úhradou platieb, ktoré neboli hradené za poskytnutú zdravotnú starostlivosť
hradenú zdravotnou poisťovňou zo zdravotného poistenia, ale za poskytnutú nadštandardnú zdravotnú
starostlivosť. Poplatky za poskytovanú a žalobcom objednanú nadštandardnú zdravotnú starostlivosť
vyberá žalovaný ako zdravotnícke zariadenie ústavnej starostlivosti v zmysle zákona. Nadštandard
oproti štandardu, ktorý nie je žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom definovaný, spočíva
podľa žalovaného v tom, že zahŕňa kratšie čakacie doby, občerstvenie, voľbu lekára, tlačoviny,
objednanie sa na vopred dohodnutý termín, prípadne voľbu termínu operácie, občerstvenie, WiFi
pripojenie, plne klimatizovaný priestor, možnosť zasielania informácií mailom. Pacient sa o nadštandarde
dozvie, ak sa opýta, občerstvenie využíva aj bez opýtania. Navyše vyšetrenie magnetickou rezonanciou
nebolo hradené zdravotnou poisťovňou žalovanému, ale spoločnosti Z., ktorá toto vyšetrenie aj
vykonala. Žalovaný žalobcovi službu magnetickej rezonancie neposkytol, ako tvrdí aj žalobca. Preto
v časti nároku žalobcu na zaplatenie sumy 49,- €, ktorú si uplatňuje žalobca ako bezdôvodné
obohatenie titulom zdvojenej platby namietol žalovaný aj svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Súd
prvej inštancie v tejto súvislosti skonštatoval, že žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
žalobcovi  nepostupoval v súlade so zákonom. Predovšetkým žalovaný ako neštátne zdravotnícke
zariadenie ústavnej starostlivosti mohol požadovať úhradu za nadštandardný pobyt v zariadení  ústavnej
starostlivosti podľa ustanovenia § 44 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. platného v čase poskytovania
zdravotnej starostlivosti. Z gramatického ani logického  výkladu tohto ustanovenia však rozhodne
nemožno vyvodiť tvrdenie žalovaného, že pojem pobyt zahŕňa akékoľvek napr. aj ambulantné ošetrenie,
(základné) vyšetrenie, alebo samotné vyšetrenie magnetickou rezonanciou u žalovaného. Pojem
pobyt je potrebné chápať a vykladať ako dlhší časový interval a väčší rozsah poskytovanej ústavnej
zdravotnej starostlivosti presahujúci poskytovanie ambulantného ošetrenia, alebo iba samotného
vyšetrenia napr. magnetickou rezonanciou. Ide predovšetkým o pobyt ako hospitalizáciu pacienta a
výkony tzv. jednodňovej chirurgie, kde je poskytovaný omnoho väčší rozsah a obsah ústavnej zdravotnej
starostlivosti. O takéto zdravotnícke výkony však v prejednávanej veci nešlo. Preto sa nejednalo
o pobyt žalobcu v zdravotníckom zariadení ústavnej starostlivosti, za ktorý by mohol žalovaný ako
zariadenie ústavnej zdravotnej starostlivosti požadovať od žalobcu úhradu za nadštandardný pobyt a
preto žalovaný nebol v zmysle platnej právnej úpravy oprávnený žalobcovi účtovať akékoľvek poplatky
za nadštandardný pobyt. Ak tak žalovaný urobil, urobil tak bez právneho dôvodu a na úkor žalobcu sa
bezdôvodne obohatil.

1.5. Súd prvej inštancie mal navyše z vykonaného dokazovania za preukázané, že  účtovanú  položku
základné vyšetrenie, ktorú zaplatil žalobca žalovanému v sume 40,- €  uhradila žalovanému ako výkon
„C 62 - cielené vyšetrenie dvoch alebo viacerých orgánových systémov alebo disperzárna kontrola,
cielená anamnéza resp. anamnéza od poslednej kontroly, popis subjektívnych obtiaží, objektívny nález,
vypísanie správy, záver, vypracovanie plánu do nasledujúcej kontroly, vyšetrenie trvá dlhšie ako 20
minút“, dňa 28.7.2015 zdravotná poisťovňa žalobcu, nakoľko ide o úkon plne hradený z jeho zdravotného
poistenia. Žalovaný tak za poskytnuté základné vyšetrenie v zmysle lekárskej správy zo dňa 10.2.2015
obdržal nepochybne aj platbu zo zdravotnej poisťovne žalobcu, pričom ide o platbu za výkon C 62,
ktorého obsahom sú všetky úkony, ktoré sú uvedené v predmetnej lekárskej správe vyhotovenej
z vyšetrenia žalovaným. Žalovaný naviac vo svojom cenníku nemá ani uvedené, o aké základné
vyšetrenie ide, aké presné úkony zahŕňa a pod. Ak má žalovaný za to, že poskytnutie nadštandardu
spočíva v tom, že zahŕňa kratšie čakacie doby, občerstvenie, voľbu lekára, tlačoviny, objednanie sa na
vopred dohodnutý termín, prípadne voľbu termínu operácie, občerstvenie, WiFi pripojenie, tlačoviny, plne
klimatizovaný priestor, možnosť zasielania informácií mailom, tak to má byť v cenníku jasne uvedené,
aby objednávateľ služby nadštandard, ktorý je navyše aj spotrebiteľ, mohol zistiť, čo konkrétne má
uhradiť, aký konkrétny nadštandard. Žalobca, ako spotrebiteľ by aj v prípade, že by bol s cenníkom
oboznámený a že by si predmetnú službu nadštandardu aj objednal, (čo preukázané nebolo), nemal
možnosť zistiť, čo konkrétne táto služba obsahuje. Pre úplné, objektívne informovanie spotrebiteľa
nepostačuje tvrdenie žalovaného v spore, že ide o nadštandard a čo nadštandard údajne zahŕňa. To isté
platí aj o údajne poskytnutej službe nadštandardu MRI - služby k diagnostike, ktorú navyše žalovaný ani



nemá uvedenú a takto označenú vo svojom cenníku. Za takéhoto stavu potom nie je zrejmé, na základe
čoho účtoval žalovaný žalobcovi položku „MRI - služby k diagnostike“, ktorá ani nie je  v cenníku takto
označená. Navyše, taktiež z tohto označenia nie je zrejmé, čo je nadštandardom poskytnutým žalovaným
(aké konkrétne služby k diagnostike), keďže vyšetrenie magnetickou rezonanciou (označené v cenníku
ako MRI), ako sám žalovaný tvrdí, žalobcovi ani neposkytol. Preto mal súd za to, že žalovaný neposkytol
žalobcovi ako spotrebiteľovi službu  nadštandardu v zmysle cenníka, za ktorú by bol oprávnený účtovať
žalobcovi ním uhradené sumy.

1.6. Žalovaný v spore  nepreukázal, že by došlo k uzatvoreniu akejkoľvek písomnej alebo ústnej
zmluvy medzi ním a žalobcom, na základe ktorej by bol žalovaný  oprávnený požadovať a prijať od
žalobcu predmetné platby vo výške 89,- €. Pokiaľ žalovaný  poukazoval na zverejnený cenník služieb
a príjmový pokladničný doklad, ničím nebolo v spore preukázané, že sa žalobca ako spotrebiteľ sa
s ním oboznámil, že si vyslovene aj tieto služby ako nadštandard za pobyt u žalovaného v zmysle
cenníka objednal, a že mu boli poskytnuté. Zdravotná starostlivosť poskytnutá  žalovaným žalobcovi
bola plne uhrádzaná zo zdravotného poistenia a žalovaný nemohol požadovať od žalobcu žiadnu úhradu
v zmysle platnej právnej úpravy nad rozsah spoluúčasti poistenca. Ak tak žalovaný urobil, konal v
rozpore s právnou úpravou platnou v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti žalobcovi, teda bez
právneho dôvodu. Napokon pre úplnosť prvoinštančný súd uviedol, že porušenie zákona žalovaným pri
vyberaní predmetných platieb od žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia č. 06301/2016/ZDR/10 zo
dňa 6.12.2016 konštatoval jednoznačne aj príslušný správny orgán - Bratislavský samosprávny kraj, v
správnom konaní. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že správny orgán konanie o uložení pokuty
v časti platieb žalobcu zastavil vzhľadom na uplynutie zákonnej lehoty na jej uloženie. Žalobca uhradil
žalovanému sumu 89,- € za nadštandardný pobyt v zdravotníckom zariadení ústavnej starostlivosti,
žalovaný tak prijal plnenie bez právneho dôvodu, čím sa na úkor žalobcu v uvedenej sume bezdôvodne
obohatil a je povinný toto bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať. Preto súd zaviazal žalovaného na
úhradu istiny vo výške 89,- € žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia.

1.7. Žalobca si v tomto konaní uplatňoval nárok na zaplatenie istiny vo výške 89,- €, spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 40,- € od 13.2.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 49,- € od 20.2.2015 do zaplatenia. Žalobca však súdu ničím nepreukázal
doručenie účinnej výzvy na zaplatenie žalovanej sumy žalovanému (§ 563 Občianskeho zákonníka).
Preto súd za takúto účinnú výzvu  na zaplatenie považuje až deň doručenia žaloby žalovanému  t.j. deň
6.4.2017. Až dňom nasledujúcim sa žalovaný mohol najskôr dostať do omeškania s plnením peňažného
dlhu. Preto súd priznal žalobcovi úrok z omeškania v zákonnej výške platnej ku dňu vzniku omeškania vo
výške 5,00 % ročne od 6.4.2017 až do zaplatenia. Vo zvyšnej časti súd nárok žalobcu na príslušenstvo
zamietol.

1.8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobca bol v konaní
úspešný v celom rozsahu istiny, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením v súlade s
§ 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný,
ktorý žiadal, aby odvolací napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie alebo aby ho zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Vytkol
súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ išlo
o námietku premlčania, mal žalovaný za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o nej bolo nesprávne
a predčasné. Opätovne uviedol, že žalovaný obdržal v dňoch 10.2.2015 a 17.2.2015 všetky potrebné
údaje a informácie k tomu, aby vedel, že platba, ktorú uhrádza v zdravotníckom zariadení clinica
orthopedica v Bratislave, nie je platbou za zdravotnú starostlivosť, resp. že táto je platbou popri platbách,
ktoré žalovaný inkasuje od zdravotných poisťovní za poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Nie je
pravdou, že o dvojitej platbe sa žalobca dozvedel až z prehliadania jeho elektronickej zdravotnej knižky
dňa 16.11.2015, ale tento moment nastal oveľa skôr. Žalobca mal už v deň poskytnutia zdravotnej
starostlivosti k dispozícií Cenník služieb žalovaného nad rámec zdravotného poistenia, ktorý visel vo
verejne prístupnom priestore (čakárni žalovaného) tak, ako to zákon požaduje. V tomto denníku je
jasne a výslovne uvedené, že ide o Cenník služieb nad rámec povinného verejného poistenia a na
žiadosť pacienta. Zákonom garantovaná zdravotná starostlivosť je v plnej výške hradená zdravotnou



poisťovňou a objednanie prevádzkového nadštandardu a komfortu je čisto dobrovoľný výber pacienta
a v žiadnom prípade nie je podmienkou poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Žalobcovi boli vyššie
uvedené skutočnosti vysvetlené a bol upozornený na to, že uhrádzaná platba nie je platnou za
zdravotnú starostlivosť, ale platbou za prevádzkový nadštandard v zmysle cenníka. Žalobca všetky tieto
skutočnosti potvrdil vlastnoručným podpisom na príjmovom doklade, v ktorom je uvedené: „Pacient bol
úplne informovaný o svojom ochorení, možnostiach ďalších vyšetrení, rozsahu, druhu, podmienkach,
možných komplikáciách a o cenách zdravotných výkonov, ktoré plne akceptuje.“ Všetky podmienky
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty tak boli splnené už dňa 10.2.2015, resp. 17.2.2015. Relevantné
podklady - Cenník zdravotníckeho zariadenia a Čestné prehlásenie zamestnancov recepcie žalovaného,
boli súdu predložené až v priebehu ďalšieho konania, pričom po ich predložení sa už súd k posúdeniu
námietky premlčania nevrátil. Naviac, pokiaľ súd vychádzal z premisy, že zo strany žalovaného ide o
bezdôvodné obohatenie z titulu poskytnutia tzv. nadštandardu (a nie zdvojenej platby za poskytnutú
zdravotnú starostlivosť), potom žalovaný nerozumel tomu, ako súd stanovil začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty a z akého dôvodu sa oprel o dátum rozhodnutia Bratislavského samosprávneho kraja
(ktorý hovoril o dvojitej platbe za poskytnutú zdravotnú starostlivosť a nie o platbe za nadštandard).
Pokiaľ by malo ísť o platbu za nadštandard, ktorú žalovaný nebol oprávnený prijať (podľa názoru súdu,
s ktorým však žalovaný nesúhlasil), potom muselo preukázateľne prísť k začatiu plynutia premlčacej
doby práve dňom poskytnutia tohto nadštandardu (jeho skonzumovaním), t.j. dňom 10.2.2015, resp.
17.2.2015. Prevádzkový nadštandard poskytnutý žalovaným totiž nebol nijako ovplyvnený platbou od
zdravotnej poisťovne, ale výlučne zákonným ustanovením, na základe ktorého bol žalobcovi vyúčtovaný.
A na tejto skutočnosti plynutie času nič nezmenilo. Od termínov svojej návštevy u žalovaného sa totiž
žalobca (vo vzťahu k poskytnutému nadštandardu) už nedozvedel o žiadnych nových skutočnostiach,
ktoré by zakladali iný začiatok plynutie subjektívnej premlčacej lehoty, legislatívna situácia bola v danom
momente jasná zrejmá a jasná a neexistuje žiadny iný dátum, ktorý by na takéto plynutie subjektívnej
premlčacej doby mohol mať vplyv. Súd vo svojom rozhodnutí obe možnosti posúdenia týchto platieb
nezmyselne „mieša“, pletie ich dohromady podľa toho, ako sa mu to hodí a v tomto dôsledku je celý
rozsudok (nielen čo do časti premlčania, ale aj čo do časti posúdenia samotného nároku) zmätočný,
chaotický a nepreskúmateľný.

2.1. Pokiaľ išlo o posúdenie nároku vo veci samej, žalovaný namietal, že žalobca oprel svoju žalobu
o skutočnosť, že žalovaný zinkasoval dvojité platby za zdravotnú starostlivosť, raz priamo od žalobu
a druhýkrát od zdravotnej poisťovne žalobcu a na týchto skutkových tvrdeniach zotrval. Súd sa mal
vysporiadať len s týmito skutkovými tvrdeniami a len z nich mal vychádzať pri rozhodnutí. Tieto skutkové
tvrdenia však nie sú pravdivé, čo sa ukázalo v priebehu sporu. Jednak bolo nesporné, že žalovaný žiadnu
zdravotnú starostlivosť v časti vyšetrenia MRI žalobcovi neposkytol, toto bolo poskytnuté úplne inou
spoločnosťou Habitus, s.r.o., v tejto súvislosti vzniesol žalovaný námietku nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie. Tieto skutočnosti boli žalobcovi známu už v čase podania žaloby, napriek tomu ich úmyselne
zamlčal.

2.2. Z najproblematickejšie žalovaný považoval právne a skutkové závery súdu prvej inštancie v
otázke prípustnosti tzv. nadštandardu v zariadení ústavnej starostlivosti. Rozhodnutie súdu v tejto
časti považoval za svojvoľné, neopierajúce sa o žiadne právne predpisy, bezzákladné až arbitrárne a
v dôsledku toho za nepreskúmateľné. Zopakoval, že od žalobcu vyberané poplatky nepredstavovali
úhradu zdravotnej starostlivosti žalobcu, ale poplatok za prevádzkový nadštandard žalovaného, ktorý
žalovaný vyberá v súlade s príslušným ustanovením § 44 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. Žalobca
vyjadril presvedčenie, že zákonné podmienky na vyberanie úhrady za nadštandardný pobyt tak, ako ich
ustanovuje zákon, vždy plnil. Išlo o (a) existenciu zdravotníckeho zariadenia ústavnej starostlivosti a (b)
pobyt pacienta v takomto zariadení. Žiadne iné podmienky zákon v tom čase neustanovoval. Skutočnosť,
že zdravotníckej zariadenie žalobcu je zdravotníckym zariadením ústavnej zdravotnej starostlivosti, je
nesporná. Pobytom pacienta v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti rozumel žalovaný na rozdiel
od prvoinštančného súdu akýkoľvek pobyt pacienta v priestoroch zdravotníckeho zariadenia. Zákon
totiž pre uznanie takéhoto pobytu dodatočné podmienky neustanovoval. Z vykonaného dokazovania,
ani z odôvodnenia samotného rozsudku nie je zrejmé, na základe čoho dospel súd prvej inštancie k
názoru, že pobyt v zdravotníckom zariadení musí byť dlhší a prečo sa vyžaduje väčší rozsah zdravotnej
starostlivosti. Takýto záver bez zjavnej opory v zákone považoval žalovaný za zjavnú svojvôľu. V
tejto súvislosti žalovaný poukázal na definície pojmu pobyt v slovníkoch slovenského jazyka. Podľa
dôvodovej správy predmetné ustanovenie umožňuje poskytovateľom zdravotnej starostlivosti požadovať
úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť a služby spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti



v prípade nadštandardných služieb. Súd nerozhoduje o tom, čo je a čo nie je nadštandardnou službou,
definovanie štandardu je kompetenciou Ministerstva zdravotníctva SR. Nesprávne argumentoval tiež,
že žalovaný nepreukázal, že by si žalobca prevádzkový nadštandard objednal, hoci táto povinnosť
bola do zákona doplnená až novelizáciou účinnou od 1.4.2015. Súd zároveň úplne opomenul príjmové
doklady predložené samotným žalobcom, ktoré jasne hovorili o tom, že pacient bol úplne informovaný o
svojom ochorení, možnostiach ďalších vyšetrení, rozsahu, druhu, podmienkach, možných komplikáciách
a o cenách zdravotných výkonov, ktoré plne akceptuje. Pokiaľ išlo o rozhodnutie Bratislavského
samosprávneho kraja zo dňa 6.12.2016, ktoré súd použil ako podklad pre svoje rozhodnutie, ide o
rozhodnutie o začatí správneho konania, nie meritórne rozhodnutie vo veci. Súd by tento rozdiel na
rozdiel od žalobcu chápať mal.

3. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Zotrval na svojom tvrdení, že k uplynutiu
subjektívnej premlčacej lehoty nedošlo. Subjektívna premlčacia lehota mohla začať plynúť, až keď sa
žalobca dozvedel, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, teda najskôr keď mu bola doručená
odpoveď Bratislavského samosprávneho kraja na jeho sťažnosť. Bezdôvodné obohatenie žalovaného
vzniklo na tom základe, že žalovaný požadoval úhradu od žalobcu za poskytnutie služby (zdravotnej
starostlivosti), ktorú od žalobcu v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy požadovať nemohol. Žalovaný
nepreukázal žiadnu zmluvnú, resp. inú skutočnosť, na základe ktorej by bol oprávnený prijať od
žalobcu 89,- €. Argumentáciu žalovaného v otázke pojmu pobyt žalobca považoval za nesprávnu.
Zákonodarca rozlišuje ústavnú a ambulantnú starostlivosť, výkladom, ktorý používa žalovaný, sa však
rozdiel medzi nimi stiera, čo je nielen v rozpore s jazykovým a logickým výkladom zákona, ale aj s jeho
účelom. Pokiaľ išlo o rozhodnutie Bratislavského samosprávneho kraja, nešlo o rozhodnutie o začatí
konania, ale o rozhodnutie o zastavení konania. Z jeho obsahu je zrejmé, že žalovaný svoje zákonné
povinnosti porušil a jediným dôvodom pre ktorý žalovanému nebola za jeho konania uložená sankcia
je uplynutie premlčacej lehoty na jej uloženie. Žalobca poukázal, že v rámci licencie, ktorej je žalovaný
držiteľom, nie je v nemocnici oprávnený poskytovať ambulantnú starostlivosť v odbore ortopédia, ale
výhradne ústavnú starostlivosť v odbore Ortopédia - JIS. Žalovaný prevádzkuje ortopedickú ambulanciu
výlučne autonómne a preto sa na neho nevzťahuje nadštandard podľa § 44 ods. 4 č. 577/2004 Z.
z., nakoľko ten sa viaže len na zdravotnú starostlivosť poskytovanú v zariadení ústavnej starostlivosti,
a nie na poskytovanie ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Oprávnenie na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti v odbore ortopédia je žalovaný oprávnený poskytovať na základe osobitnej licencie mimo
organizačnej štruktúry nemocnice. Navyše žalovaný ani len nepreukázal poskytnutie akéhokoľvek
nadštandardu, na ktorý sa opakovane odvoláva.

4. Žalovaný repliku  k vyjadreniu žalobcu v stanovenej lehote nepodal.

5. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle §379 a § 380 ods.
1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený
podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného treba čiastočne
odmietnuť a vo zvyšku odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech, pretože súd prvej inštancie
náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a
svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Vo svojom rozhodnutí sa súd
prvej inštancie dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie relevantnými skutočnosťami, jeho
rozhodnutie neobsahuje žiadne vnútorné rozpory a procesná obrana v konaní neúspešného žalovaného
ním bola v celom rozsahu vyvrátená.

6. Nakoľko žalovaný sa odvolal voči rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu, svojim odvolaním
tak napadol aj výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobu čiastočne zamietol.

6.1. Podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

6.2. Civilný sporový poriadok v § 359 výslovne priznáva právo podať odvolanie iba tej strane sporu,
v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie, či je určité
rozhodnutie v prospech alebo neprospech strany, je porovnanie posledného procesného návrhu žalobcu
v konaní s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré bolo napadnuté odvolaním. V zásade platí, že
pokiaľ výrokom bolo vyhovené procesnému návrhu žalobcu, takéto rozhodnutie sa považuje za vydané v
prospech žalobcu a v neprospech žalovaného. V dôsledku toho subjektom oprávneným podať odvolanie
je žalovaný a nie žalobca. Ak naopak výrokom nebolo vyhovené procesnému návrhu žalobcu, stranou,



v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, je žalobca. Žalobca je v takomto prípade subjektom
oprávneným podať odvolanie.

6.3. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nakoľko súd prvej inštancie žalobu čiastočne zamietol, žalovaný
nebol v zmysle § 359 C.s.p. oprávnený podať odvolanie aj voči zamietajúcemu výroku rozsudku, nakoľko
nejde o rozhodnutie vydané v jeho neprospech. Odvolací súd jeho odvolanie preto musel v tejto časti
ako podané neoprávnenou osobou odmietnuť.

7. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.),
pričom námietky žalovaného nepovažoval za dôvodné.

8. V konaní nebolo preukázané a súd prvej inštancie to správne ustálil, že by došlo k uzavretiu
akejkoľvek zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Preukázané bolo, že žalobca poskytol žalovanému
dve platby, ktorých účel bol na príjmových dokladoch vyjadrený nejasne a neurčito a ich právny dôvod
nebol na príjmových dokladoch vyjadrený vôbec. Nevyplýva z nich, že by išlo i platby za prevádzkový
nadštandard, ako to v priebehu konania uvádzal žalovaný. Okrem týchto príjmových dokladov neexistuje
žiaden iný dokument, ktorý by bol medzi stranami sporu preukázateľne vymenený. Zverejnenie cenníka
žalovaným, na ktorý tento poukazoval, na verejne prístupnom mieste, nemá bez ďalšieho za následok
uzavretie zmluvy medzi žalovaným a osobou, ktorá sa nachádza v priestoroch žalobcu za účelom
poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Už vôbec len samotné zverejnenie cenníka nemôže mať za
následok uzavretie spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko v prípade existencie zmluvného vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným by nepochybne išlo o spotrebiteľský vzťah, kde by mal žalobca postavenie
spotrebiteľa a žalovaný postavenie dodávateľa. Je potrebné zohľadniť špecifickú povahu činnosti
žalovaného, ktorý je síce súkromným zdravotníckym zariadením, ale poskytuje zdravotnú starostlivosť
na základe verejného zdravotného poistenia. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti v tomto prípade
neprebieha na základe súkromnoprávneho kontraktu, ale ide verejným právom upravený vzťah medzi
pacientom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Preto samotné prijatie „plnenia“ spočívajúceho v
poskytnutí zdravotnej starostlivosti nemožno pokladať za prejav vôle žalobcu ako pacienta uzavrieť zo
žalovaným ako s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti súkromnoprávny kontrakt.

9. Najzákladnejším právnym argumentom, ktorým žalobca odôvodňoval svoj nárok, je skutočnosť, že
žalovaný od neho prijal plnenie bez právneho dôvodu. Túto skutočnosť je potrebné považovať za
preukázanú, nakoľko žalovaný v rámci svojej procesnej obrany nebol schopný dokázať existenciu
žiadneho právneho dôvodu na prijatie plnení od žalobcu. Dôkazné bremeno preukázať neexistenciu
právneho dôvodu na plnenie v tomto prípade nemôže zaťažovať žalobcu, nakoľko v zmysle
tzv. negatívnej dôkaznej teórie od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal trvajúcu
neexistenciu určite právnej skutočnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 81/2010). Žalobca
svoje dôkazné bremeno v tomto spore uniesol už tým, že preukázal svoje plnenie žalovanému.

10. Pokiaľ žalobca ďalej konkrétnejšie tvrdil, že platby žalovanému  poskytol za výkony zdravotnej
starostlivosti, o ktorých následne zistil, že mali byť poskytnuté na základe verejného zdravotného
poistenia bezplatne, túto skutočnosť v konaní nebolo možné potvrdiť ani vyvrátiť, nakoľko neexistuje
žiaden dôkaz, ktorý by zachytával vznik zmluvy medzi stranami sporu s takýmto obsahom, resp. dôkaz
z ktorého by nespochybniteľne vyplývalo, že účelom predmetných platieb bola úhrada za poskytnutú
zdravotnú starostlivosť. V každom prípade by ale prijatie platby za výkony zdravotnej starostlivosti
nad rozsah spoluúčasti pacienta predstavovalo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, nakoľko
prijatie úhrady za zdravotnú starostlivosť, ktorá je plne uhrádzaná z verejného zdravotného poistenca,
je výslovne zakázané ustanovením § 44 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.3.2015,
teda v čase poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Nemožnosť potvrdenia či vyvrátenia tohto tvrdenia
žalobcu teda nespôsobuje nedôvodnosť jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko v
oboch prípadoch by na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia.

11. Na druhej strane pokiaľ žalovaný poukazujúc na svoj cenník tvrdil (procesne sa bránil), že
išlo o platby za prevádzkový nadštandard žalovaného vyberané na základe § 44 ods. 4 zákona č.
577/2004 Z. z., túto skutočnosť rovnako nebolo možné ani potvrdiť, ani vyvrátiť pre nepreukázanie



existencie akejkoľvek zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Procesná obrana žalovaného, ktorý
bol povinný tvrdiť a preukázať právny dôvod plnenia, ktoré obdržal, tak nemohla byť úspešná. V
konaní nebolo preukázané, že by žalobca u žalovaného akékoľvek nadštandardné služby vyžiadal
či objednal. Žalovaný ako subjekt súkromného práva nemôže vnucovať svoju vôľu iným subjektom.
Skutočnosť, že žalovaný má zverejnený určitý cenník, neznamená bez ďalšieho existenciu vzájomne
sa stretávajúcich prejavov vôle medzi žalovaným a subjektmi, ktoré sa nachádzajú v priestoroch, v
ktorých je zverejnený cenník. Ako už bolo uvedené, nakoľko žalovaný je poskytovateľom zdravotnej
starostlivosti podľa zákona č. 576/2004 Z. z., a to na základe verejného zdravotného poistenia,
samotné prijatie ním poskytovanej zdravotnej starostlivosti pacientom nemožno chápať ako uzavretie
zmluvy medzi žalovaným a žalobcom, ktorej obsahom je odplatné poskytnutie určitého prevádzkového
nadštandardu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na § 4 ods. 11 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého predávajúci nesmie žiadať alebo prijať od spotrebiteľa úhradu za
dodaný výrobok, poskytnutú službu alebo poskytnutý elektronický obsah, ktorý si spotrebiteľ neobjednal.
Nečinnosť spotrebiteľa po prijatí nevyžiadanej dodávky podľa prvej vety nemá za následok vznik
akýchkoľvek nákladov ani iných povinností pre spotrebiteľa. Pokiaľ by aj žalovaný žalobcovi poskytol
určitý „prevádzkový nadštandard“ bez súhlasného prejavu vôle žalobcu, išlo by o porušenie povinnosti
žalovaného ako dodávateľa, pričom by mu za takto spotrebiteľom nevyžiadané plnenie nevznikol nárok
na odplatu. V konaní však poskytnutie „prevádzkového nadštandardu“ preukázané nebolo, ani v tejto
súvislosti vzhľadom na povahu uplatneného nároku nebolo potrebné vykonávať dokazovanie, pretože
ani prípadné reálne poskytnutie takejto služby by nepredstavovalo právny dôvod na prijatie plnenia
žalovaným od žalovaného.

12. Ustanovenie § 44 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. umožňuje poskytovateľovi požadovať úhradu
za nadštandardný pobyt v zdravotníckom zariadení ústavnej starostlivosti. Takáto obrana žalovaného
však nemôže obstáť z dvoch dôvodov. (1) Naďalej aj v tomto prípade platí tak, ako bolo uvedené
vyššie, že žalobca si žiadne nadštandardne poskytované „služby“ neobjednal; nebola preukázaná
existencia dohody v tomto smere medzi žalobcom a žalovaným. Predovšetkým však (2) z vykonaného
dokazovania vôbec nevyplýva, že by žalobca vôbec absolvoval (či už štandardný alebo nadštandardný)
pobyt v zdravotníckom zariadení ústavnej starostlivosti. Ústavnou starostlivosťou sa (stručne povedané)
rozumie nepretržité poskytovanie zdravotnej starostlivosti dlhšie ako 24 hodín (§ 9 ods. 1 zákona
č. 576/2004 Z. z.). Pobytom v zdravotníckom zariadení ústavnej starostlivosti je potom potrebné
rozumieť pobyt v zdravotníckom zariadení ústavnej starostlivosti za účelom poskytovania ústavnej
zdravotnej starostlivosti (ktorá z definície má presahovať 24 hodín). Ide teda o hospitalizáciu. Inak
povedané pobytom v zdravotníckom zariadení ústavnej starostlivosti nie je každá návšteva či zotrvanie
v objekte zriadenia ústavnej starostlivosti. Argumentácia žalobcu bola zameraná na význam slova
„pobyt“ z gramatického hľadiska, pričom aj ten vyložil podľa názoru odvolacieho súdu priveľmi široko
nakoľko pod tento pojem nemožno zaradiť akékoľvek zotrvanie na určitom mieste. Ignorovala však
hlavne systematický výklad celého zákonom použitého pojmu „pobyt v zdravotníckom zariadení
ústavnej starostlivosti“ vzhľadom na jeho zaradenie v určitej oblasti právnych predpisov upravujúcich
poskytovanie zdravotnej starostlivosti, a preto je účelová a nesprávna. Zdravotná starostlivosť je v
zásade poskytovaná v dvoch základných formách - ambulantnej a ústavnej, zákon č. 576/2004 Z. z.
jednoznačne odlišuje ambulantnú (§ 8) a ústavnú (§ 9) starostlivosť. Ide o osobitný zákon odlišný od
zákona č. 577/2004 Z. z., avšak ide o súvisiace predpisy, ktoré je nutné vykladať vo vzájomnej zhode.
Je pritom zjavne nezmyselné hovoriť v súvislosti s ambulantným poskytovaním zdravotnej starostlivosti
o akomsi pobyte v ambulancii či dokonca o pobyte v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti. Podľa
výkladu žalobcu by pobytom v zariadení ústavnej starostlivosti v zásade bol akýkoľvek ambulantne
poskytnutý zdravotnícky výkon, postačuje, že príslušná ambulancia sa nachádza v zariadení, kde sa
vykonáva aj ústavná zdravotná starostlivosť. Pokiaľ by však rovnaký úkon (napríklad ošetrenie) bolo
vykonané ambulantne v priestoroch, ktoré nemožno zaradiť pod pojem zariadenie ústavnej zdravotnej
starostlivosti, o pobyt v ústave zdravotnej starostlivosti by už nešlo, hoci inak by bol priebeh a obsah
daného zdravotného výkonu úplne totožný, čo dokresľuje nesprávnosť argumentácie žalovaného.
Možno preto uzavrieť, že jednorazové alebo aj opakované vyšetrenie či vykonanie určitého zdravotného
výkonu nepredstavuje pobyt v zdravotníckom zariadení ústavnej starostlivosti, hoci sa aj vykonáva v
priestoroch slúžiacich (aj) na poskytovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti. Záujmom zákonodarcu
zjavne bolo umožniť vybranie platieb za nadštandardnú hospitalizáciu, nie za nadštandardnú neústavnú
formu zdravotnej starostlivosti. Predmetné ustanovenie navyše predstavuje výnimku umožňujúcu
vyberať poplatky v oblasti, ktorá je inak charakterizovaná bezplatnosťou (porovnaj aj čl. 40 Ústavy SR),



preto ho je potrebné vykladať zužujúco, akýkoľvek iný výklad ustanovenia § 44 ods. 4 zákona č. 577/2004
Z. z. je účelový.

13. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ani právny dôvod plnenia tak, ako ho na svoju obranu uviedol
žalovaný (úhrada za nadštandardný pobyt v zdravotníckom zariadení ústavnej starostlivosti), nebol
daný. Z výsledkom dokazovania nevyplynul ani žiaden iný právny základ plnenia poskytnutého žalobcom
žalovanému. Toto plnenie je preto potrebné považovať za bezdôvodné obohatenie, ktoré má žalovaný
povinnosť vydať žalobcovi.

14. V súvislosti so žalovaným vznesenou námietkou premlčania možno po uzavretí otázky právnej
kvalifikácie nároku žalovaného bezpečne skonštatovať, že nárok premlčaný nie je. Objektívna
premlčacia lehota podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, je trojročná. Začala plynúť dňom, kedy k bezdôvodnému obohateniu malo
dôjsť, t.j. vykonaním platieb 10.2.2015 a 17.2.2015 a uplynula by teda dňa 10.2.2018 a 17.2.2018.
Nakoľko žaloba bola podaná dňa 20.2.2017, v objektívnej premlčacej lehote nárok premlčaný nie je.

14.1. Plynutie subjektívnej premlčacej lehoty (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sa začína dňom,
kedy sa oprávnený dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Žalovaný argumentoval, že žalobca sa o bezdôvodnom obohatení mal dozvedieť už v dňoch vykonania
platieb. Opiera sa pri tom o to, že žalobca mal k dispozícií Cenník služieb nad rámec zdravotného
poistenia, ktorý visel na verejne prístupnom mieste (v čakárni), pričom v Cenníku bolo výslovne uvedené,
že ide o Cenník služieb nad rámec povinného verejného poistenia a na žiadosť pacienta. Zákonom
garantovaná zdravotná starostlivosť je v plnej výške hradená zdravotnou poisťovňou a objednanie
prevádzkového nadštandardu a komfortu je čisto dobrovoľný výber pacienta a v žiadnom prípade
nie je podmienkou poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Žalobcovi boli tieto skutočnosti vysvetlené a
bol upozornený na to, že uhrádzaná platba nie je platnou za zdravotnú starostlivosť, ale platbou za
prevádzkový nadštandard, pričom žalobca všetky tieto skutočnosti potvrdil vlastnoručným podpisom na
príjmovom doklade.

14.2. K tejto argumentácií žalovaného odvolací súd uvádza, že z vystavených príjmových dokladov
vyplýva, že dňa 10.2.2015 žalobca zaplatil žalovanému sumu 40,- € za „Základné vyšetrenie“ a dňa
17.2.2015 zaplatil žalobca žalovanému sumu 49,- € za „MRI - služby k diagnostike“. Na oboch dokladoch
je uvedené: „Pacient bol úplne informovaný o svojom ochorení, možnostiach ďalších vyšetrení, rozsahu,
druhu, podmienkach, možných komplikáciách a o cenách zdravotných výkonov, ktoré plne akceptuje.“
Uvedené doklady, ako už bolo uvedené, sú jedinými písomnosťami, ktoré boli preukázateľne medzi
stranami sporu vymenené. Na základe týchto dokladov je úplne odôvodnené, že sa žalobca domnieval,
že predmetné platby boli žalovanému poukázané za zdravotné výkony, nakoľko ich celý obsah
navodzuje takýto dojem. Skutočnosť, že by žalobca mal v čase vykonania týchto platieb vedomosť o tom,
že nejde o platby za zdravotnú starostlivosť, ale za „nadštandard“, v konaní preukázaná nebola. Nebolo
tiež preukázané, že by sa žalobca oboznámil s Cenníkom, samotná skutočnosť, že bol verejne prístupný,
nepreukazuje, že sa s ním žalobca skutočne oboznámil a už vôbec nie že si v ňom obsiahnuté služby
objednal. Rovnako nebolo preukázané, že by žalobcovi boli tieto skutočnosti vysvetlené personálom
žalovaného. Čestné prehlásenie zamestnancov recepcie žalovaného odvolací súd nepovažuje za
hodnoverný dôkaz o tom, že žalobca bol oboznámený s predmetnými skutočnosťami, nakoľko ide o
prehlásenie zamestnancov žalovaného, ktorých nemožno považovať za nestranných a nezúčastnených,
naopak môžu mať aj osobný záujem na úspechu žalovaného v spore. Navyše z obsahu predmetného
prehlásenia vyplýva, že o daných skutočnostiach informujú iba pacientov, ktorí o to prejavia záujem,
nie každého, pričom zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by žalobca o tieto informácie prejavil záujem.
Z informácie pre pacienta uvedenej na oboch príjmových dokladoch dané skutočnosti tiež nemožno
vyvodiť, naopak táto informácia navodzuje skôr opačný dojem, teda že ide o platby za zdravotnú
starostlivosť. Možno preto prijať záver, že žalobca poskytol žalovanému platby dňa 10.2.2015 v sume
40,- € a dňa 17.2.2015 v sume 49,- € v domnienke, že ide o platby za poskytnutie zdravotnej starostlivosti.
Nebolo preukázané, že by už v čase vykonania platieb mal žalobca vedomosť, že žalovaný nemá nárok
na platby za poskytnutie predmetných výkonov zdravotníckej starostlivosti, teda že by mal vedomosť
o existencii bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor žalobcu. Presný čas, kedy
žalobca nadobudol túto vedomosť, nebolo možné v konaní objektivizovať, bolo povinnosťou žalovaného,
ktorý sa v konaní bránil námietkou premlčania, aby preukázal, kedy nadobudol žalobca príslušnú
vedomosť. Je nepochybné, že o bezdôvodnom obohatení sa musel žalobca dozvedieť najneskôr v



čase, kedy mu bol doručený list Bratislavského samosprávneho kraja, subjektívne túto vedomosť mohol
mať aj skôr, napríklad v čase odoslania e-mailu s dopytom na Bratislavský samosprávny kraj dňa
26.5.2016, v oboch prípadoch bola žaloba podaná dňa 20.2.2017 včas, t.j. pred uplynutím dvojročnej
subjektívnej premlčacej lehoty. Pre posúdenie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty nie je podstatné
ustáliť povahu platby poukázanej žalobcom žalovanému, teda či malo ísť o platbu za nadštandard alebo
o zdvojenú platbu za poskytnutie zdravotnej starostlivosti, nakoľko rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá má
za následok začatie plynutie subjektívnej premlčacej lehoty, je subjektívna vedomosť žalobcu o vzniku
bezdôvodného obohatenia a o obohatenom subjekte, nie je potrebné, aby oprávnený subjekt v celom
rozsahu bezdôvodné obohatenie správne právne posúdil. V konečnom dôsledku nepochybne určiť, či
malo ísť o platbu za nadštandard alebo za poskytnutie zdravotnej starostlivosti, vzhľadom na absenciu
akýchkoľvek objektívnych dôkazov nedokázal ani súd. Vzhľadom na zásade formálnej pravdy, ktorou
sa riadi civilný proces, to však nebolo ani potrebné.

15. Obrana žalovaného je nedôvodná aj pokiaľ namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie
vo vzťahu k časti žaloby týkajúcej sa zaplatenia sumy 49,- €. Žalobca sa svojou žalobou domáhal
vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť dvoma samostatnými plneniami bez právneho
dôvodu zo strany žalobcu v prospech žalovaného. Skutočnosť, že žalovaný obe plnenia prijal, nebola
medzi stranami vôbec sporná. Prvé plnenie vo výške 40,- € zo dňa 10.2.2015 bolo podľa príjmového
pokladničného dokladu za „základné vyšetrenie“, v poradí druhé plnenie žalobcu v prospech žalovaného
bolo uskutočnené dňa 17.2.2010 vo výške 49,- € a podľa príjmového pokladničného dokladu išlo o platbu
za „MRI - služby k diagnostike. Žalovaný namietal, že v časti vyšetrenia MRI žalovaný žiadnu zdravotnú
starostlivosť žalobcovi neposkytol. Táto skutočnosť je pravdivá, avšak pre posúdenie pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v tomto konané je úplne irelevantná. Predmetná platba bola síce žalovaným
na príjmovom pokladničnom doklade označená ako súvisiaca s MRI vyšetrením, avšak v skutočnosti
išlo o plnenie žalobcu žalovanému bez právneho dôvodu, preto je bezpredmetné, kto dané vyšetrenie
zrealizoval. Pasívne vecne legitimovaný subjekt v konaní, ktorého predmetom je vydanie bezdôvodného
obohatenia, je ten, kto sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Týmto subjektom za zisteného
skutkového stavu môže byť výlučne žalovaný, ktorý reálne prijal platbu od žalobcu.

16. Ďalšími námietkami žalovaného  uvedených v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď
tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia
relevantných dôkazov. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa
s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
právo strán konania  na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

17. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej
časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil vrátene výroku o trovách konania o
ktorých súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p..

18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p. a analogicky aj podľa § 256 ods. 1 C.s.p.. Civilný sporový poriadok nemá osobitnú úpravu pre
rozhodovania o trovách konania v prípade odmietnutia odvolania, ustanovenie o náhrade trov konania
v prípade zastavenia konania (§ 256 ods. 1 C.s.p.) upravuje situáciu najbližšiu odmietnutiu podania
(odvolací súd vec meritórne neprejednal). Žalobcovi teda vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho
konania v časti, v ktorej bolo odvolanie žalovaného odmietnuté, nakoľko žalovaný podaním odvolania
proti výroku, voči ktorému nebol oprávnený odvolať sa, procesne zavinil, že sa jeho odvolanie muselo
odmietnuť. Vo veci samej bol v odvolacom konaní plne úspešný znovu žalobca, preto mu vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške  náhrady trov konania v zmysle § 262
ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.



19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu  je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať   pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu  záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/  je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§  421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva  v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické  vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že  dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "52C/11/2017", "guid": "46f36883-7145-4464-bc17-a0e94b936d57:d2077528-1a51-41f2-bf39-5aa32c83d832", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}], "citovane_v": []}