Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/240/2016 z 29. 5. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. mája 2018, sp. zn. 2Co/240/2016, ECLI:SK:KSBA:2018:1315206573.3 Krajský súd Bratislava | 2Co/240/2016 | ECLI:SK:KSBA:2018:1315206573.3 | 2018-05-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6d61da37-d7c2-453f-b253-1aa763233194 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1315206573.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/240/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315206573
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1315206573.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek
senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: W.. I. J., narodený
XX.X.XXXX, bytom D. XX, J., zastúpený ADVOKA, s.r.o., so sídlom Komárnická 36, Bratislava, proti
žalovanej : Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k.
12C/235/2015-144, zo dňa 6.4.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrh žalobcu na podanie návrhu Súdnemu dvoru Európskej únie na začatie
prejudiciálneho konania z a m i e t a .
II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 12C/235/2015-144, zo dňa 6.4.2016 p
o t v r d z u j e.
III. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III, rozsudkom č. k. 12C/235/2015-144, zo dňa 6.4.2016 zamietol žalobu
žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanej zaplatenia 17.333,- eur s príslušenstvom titulom náhrady
škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj zákon č. 514/2003 Z. z.) ako i náhrady
trov konania. Žalovanej súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa
25.3.2015 si žalobca v tomto konaní uplatňoval nárok, ktorý odôvodnil tým, že od júla 2002 do júna
2013 viedol pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 8C/11/2003 súdny spor o neplatnosť závetu
jeho tety, p. C.. P., v ktorom bola preukázaná nezákonná činnosť justície. Dokazuje to i nález ÚS SR
I. ÚS 499/2011-39 zo dňa 15.2.2012. Extrémne dlhý čas súdneho konania viedol k tomu, že žalobca
prakticky viac ako 7 rokov nemohol konzumovať výhody spoluvlastníka relatívne lukratívneho rodinného
domu v Bratislave. Nezákonné a protiústavné súdne konanie doviedlo žalobcu do mimoriadne kritickej
situácie. Žalobcovi vznikla škoda - ušlý zisk v podobe možného inkasa prenájmu spoluvlastníckej časti
nehnuteľnosti na Gorazdovej ul. č. 19 v Bratislave a to od júna 2005 do novembra 2011, jeho podiel
8/144 z 2.500,-eur (mesačný nájom) počas 6,5 roka predstavuje sumu 10.833,- eur. Vznikla mu aj
nemajetkovú ujmu za 6,5 roka po 1.000,-eur, čo predstavuje celkom sumu 6.500,-eur a tiež náklady
spojené s predbežným prerokovaním nároku vo výške 414,39 eur, spolu vo výške žalovanej sumy.
Žalobca 28.8.2014 zaslal žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, ktorému žalovaná listom
č. 34670/2015/34 zo dňa 27.2.2015 nevyhovela.
3. Žalovaná žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko vo veci neexistuje príčinná súvislosť
s nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, pričom poukázala najmä na skutočnosť, že podľa
nálezu ÚS SR I. ÚS 499/2011 zo dňa 15.2.2012 nesprávnym úradným postupom bolo poznačené iba
obdobie trvajúce 4 roky a 2 mesiace a nie obdobie 6,5 roka, ako to uvádza žalobca. Namietala žalobcom



vyčíslený ušlý zisk vo výške 10.833 eur, keď z ním predložených príloh k návrhu nevyplýva, že by žalobca
bol skutočne spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti a tiež žalobca nepreukázal, že v rozhodnom období
by k prenájmu nehnuteľnosti skutočne došlo. Nepreukázal ani, že by existoval skutočný subjekt, ktorý
by o prenájom nehnuteľnosti mal záujem a ak áno, v akom období a za akú sumu. Nepreukázal ani, či
úmysel ostatných spoluvlastníkov bol totožný so žalobcovým, a teda či títo tiež mali záujem nehnuteľnosť
prenajať. Nie je riadne preukázaná výška ušlého zisku. Uviedol, že nemajetkovú ujmu vo výške 6.500,-
eur nemožno priznať automaticky, dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu a tento ho neuniesol.
4. Z Osvedčenia o dedičstve po zomrelej C. P., č. k. D 162/2001 zo dňa 8.10.2013 súd prvej inštancie
zistil, že žalobca nadobudol nehnuteľnosť na N. ul. č. 19 v Bratislave v podiele 8/144 k celku. Nároky
žalobcu vyhodnotil súd prvej inštancie v zmysle ustanovení § 3 ods. 1 a § 17 ods. 1 až 3 a § 18
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. ako neopodstatnené a nedôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že zodpovednosť štátu za vznik škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniká po
preukázaní troch podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorými sú: 1) nesprávny úradný
postup, 2) vznik škody, či nemajetkovej ujmy a 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody, či nemajetkovej ujmy. Existencia všetkých troch podmienok musí byť pritom
v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nepostačuje iba pravdepodobný záver o splnení niektorej z
nich. Požiadavka na kumulatívne splnenie podmienok vedie k tomu, že ak nie je naplnená čo aj len jedna
z podmienok, žalobe nie je možné vyhovieť bez ohľadu na to, či sú splnené ostatné podmienky. Zákon
pritom neustanovuje, v akom poradí sa má súd v spore o náhradu škody jednotlivými podmienkami
zaoberať, je preto na úvahe súdu, ako bude postupovať. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného
dokazovania preukázané, že nesprávny úradný postup sa vyskytol v súvislosti s neprimeranou dĺžkou
konania, neodôvodnenými prieťahmi v súdnom spore pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn.
8C/11/2003. Súd prvej inštancie vychádzajúc z nálezu ÚS SR I. ÚS 499/2011-39 zo dňa 15.2.2012,
ktorý prieťahy v konaní ustálil v trvaní 4 roky a 2 mesiace, z čoho vyplýva, že podmienka danosti
nesprávneho úradného postupu bola splnená. V otázke vzniku škody súd prvej inštancie s poukazom
na § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. uviedol, že uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk
je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu
majetkových hodnôt, hoci by sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí (R 55/1971). Žalobca
si uplatnil ušlý zisk, ktorý mu mal vzniknúť tým, že za 6,5 roka trvajúceho súdneho konania nemohol
sporný dom prenajať, pri jeho podiele 8/144 zo sumy 2.500,- eur/mesiac, za 6,5 roka, to predstavuje
sumu 10.833,-eur. Žalobca v konaní predložil výpisy z internetových stránok na preukázanie, za
aké sumy sa podobné nehnuteľnosti v danej lokalite prenajímali. Tieto dôkazy nepovažoval súd prvej
inštancie za relevantné, nakoľko samotný právny zástupca žalobcu pred súdom predniesol, že ostatní
spoluvlastníci spornej nehnuteľnosti odmietali komunikáciu so žalobcom o prenájme domu. Tiež tvrdil,
že hoci spoluvlastnícky podiel žalobcu 8/144 z celku je relatívne malý, i tak mohol žalobca prijímať v
tomto podiele nájomné. Súd prvej inštancie uviedol, že ak mal žalobca záujem spornú nehnuteľnosť
prenajímať, ako minoritný spoluvlastník, musel sa o tom dohodnúť s ostatnými spoluvlastníkmi, sám
spornú nehnuteľnosť prenajímať nemohol. Podotkol však, že hoci súdne konanie sp. zn. 8C/11/2003
právoplatne skočilo v júni 2013, teda takmer pred 3 rokmi, žalobca ani doposiaľ nepreukázal, že
by sporný dom prenajímal. Súdu prvej inštancie nepredložil nájomnú zmluvu, ani inú komunikáciu
s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi o hospodárení so spoločnou vecou. Žalobca nepreukázal
príčinnú súvislosť medzi ním tvrdeným ušlým ziskom a nesprávnym postupom súdu, teda, že by z
dôvodu nesprávneho úradného postupu súdu nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt žalobcu,
hoci by sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Súd prvej inštancie preto konštatoval,
že takto vyčíslený ušlý zisk nemá žiadnu príčinnú súvislosť s postupom súdu v súdnom konaní sp. zn.
8C/11/2003. Vo vzťahu k nárokovanej nemajetkovej ujme súd prvej inštancie uviedol, že zodpovednosť
štátu za vznik nemajetkovej ujmy predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Žalobca si uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy za 6,5 rokov
po 1.000,- eur, spolu vo výške 6.500 eur. Súd prvej inštancie poukázal na to, že iba samotné tvrdenie
žalobcu, že mu v primárnom konaní nemajetková ujma vznikla, a že je obtiažne preukázať ju dôkazmi a
konkrétnym spôsobom, nebolo v danej veci postačujúce. Rovnako nedostatočný pre súd prvej inštancie
bol paušálny výpočet nemajetkovej ujmy za 6,5 roka, keď Ústavný súd SR konštatoval prieťahy v konaní
iba 4 roky a 2 mesiace. Vzhľadom na uvedené považoval súd prvej inštancie žalobcom vyčíslenú sumu
za nepodloženú. Uviedol, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa musí vychádzať vždy zo zistených
skutočností, ktoré umožnia kvantitatívne posúdenie základných súvislostí. V každom smere musí ísť o
objektívne zistiteľný stav, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobca minimálne nesplnil povinnosť tvrdenia, nakoľko je absolútne
nepostačujúci v tomto smere iba odkaz na jednotlivé články Ústavy SR, či zahraničnú judikatúru. Súd



prvej inštancie na základe vyššie uvedeného konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani
vo vzťahu k preukázaniu nemajetkovej ujmy, rovnako ako príčinnej súvislosti spôsobenej nemajetkovej
ujmy a nesprávneho úradného postupu, čím nie sú naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu
za nesprávny úradný postup súdu. Ako nedôvodný vyhodnotil aj nárok žalobcu na náhradu nákladov
spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 414,39 eur, nakoľko
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti
zák. č. 514/2003 Z. z. , čo je aj daný prípad, sa spravujú týmto zákonom, a keďže tento nárok je v rozpore
s ustanovením §18 ods. 3 cit. Zákona č. 514/2003 Z. z., je vylúčený priamo zo zákona a nemožno
ho považovať za opodstatnený. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods.
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj OSP) s prihliadnutím na skutočnosť, že
žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a iné trovy konania mu nevznikli.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol žalobca v zákonnej lehote odvolaním. Odvolanie odôvodnil
s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. d) OSP tým, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie
ignoroval skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a reálny stav vyhodnotil v rozpore s platným
právom. Žalobca odôvodnil svoje odvolanie proti napadnutému rozsudku aj poukazom na ustanovenie
§ 205 ods. 2 písm. f) OSP. Je toho názoru, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie chýba úplné právne
posúdenie prípadu, respektíve vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca namieta
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v otázke nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, kedy na
rozdiel od žalobcu, ktorý poukazuje na judikatúru NS ČR, že vznik nemajetkovej ujmy sa prezumuje,
súd prvej inštancie v odôvodnení vychádzal zo záveru, že nemajetková musí byť preukázaná nad všetky
pochybnosti a žalobca si nesplnil minimálne povinnosť tvrdenia. V tejto súvislosti žalobca taktiež namieta
záver súdu prvej inštancie, že prieťahy boli konštatované v zmysle nálezu ÚS SR len v trvaní 4 roky
a 2 mesiace. Takouto argumentáciou sa žalovaná snažila minimalizovať aspekt prieťahov v súdnom
konaní v neprospech žalobcu. Konanie je potrebné vnímať ako celok, aj v spojení s odvolacím konaním,
pričom právoplatne bolo vo veci rozhodnuté až po 11 rokoch. Žalobca považuje za legitímne zodpovedať,
prečo súd prvej inštancie nepriznal satisfakciu aspoň za dobu prieťahov, ktorá je nesporná. Poukazuje
na to, že pri rozhodovaní v predmetnej kauze mal súd prvej inštancie priamu povinnosť rešpektovať
aspekt tzv. špecifického argumentu v procese. Ním je domnienka, že neprimeraná dĺžka súdneho
procesu znamená pre každý involvovaný subjekt morálnu ujmu a žiadne dôkazy sa od poškodeného
v tomto ohľade nevyžadujú. K otázke odškodnenia ušlého zisku na strane žalobcu tento v prvom
rade namieta tvrdenie súdu prvej inštancie, že svoj podiel žalobca získal až v roku 2013, nakoľko
žalobca mal už od 11.3.2001 právo užívať predmetný objekt v rozsahu 8/144. Ušlý zisk spočíva v
náhrade za obmedzenie spoluvlastníckeho práva, kedy po dobu trvania súdneho procesu (o určenie
neplatnosti testamentu) ostatní spoluvlastníci užívali nehnuteľnosť nad rámec svojich spoluvlastníckych
podielov bez právneho dôvodu. Majetková škodu v dôsledku včasného nerozhodnutia okresného
súdu o žalobcových dedičských právach predstavuje na jeho strane teda ekvivalent alikvotného práva
na užívanie predmetnej nehnuteľnosti, ako ušlý zisk kvantifikovaný na základe bežného nájomného
obdobných nehnuteľností, v dôsledku toho, že mu tretie osoby znemožnili v čase od 11.3.2001 do
25.6.2013 spoluužívať predmetnú nehnuteľnosť. K otázke odškodnenia nemajetkovej ujmy žalobca
poukázal na skutočnosť, že NS SR sa už záväzne vyjadril, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti
štátu za škodu odpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu bola odčinená ( rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009
z 18. 8. 2010). Žalobca prvoinštančnému súdu vytýkal, že úplne ignoroval sentenciu ESĽP, že sa
vychádza zo silnej ale vyvrátiteľnej domnienky (strong but rebuttable presumption), že neprimeraná dĺžka
konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy v tomto ohľade v zásade nevyžaduje
(zjednocujúce stanovisko Nejvyššího soudu ČR č. Cpjn 206/2010 z 13.4. 2011), teda porušenie práva na
prejednanie veci v primeranej lehote samé o sebe zakladá vyvrátiteľnú domnienku v tom smere, že ním
bola spôsobená dotknutým osobám nemajetková ujma, za ktorú im patrí primerané zadosťučinenie v
zmysle § 31a odst. 1 OdpŠk, a preto poškodený nemusí vznik ujmy preukazovať (rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 23. 9. 2010, sp. zn. 30 Cdo 958/2009). Napokon namieta aj to, že napadnutý rozsudok pri
jeho analýze neznesie ani elementárne kritériá spravodlivého a presvedčivého súdneho rozhodnutia, a
preto bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré patrí medzi základné zásady
spravodlivého procesu. S poukazom na uvedené odvolacie dôvody žiada žalobca odvolací súd, aby
napadnutý, rozsudok ako vecne i právne nesprávny zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie; respektíve ak odvolací súd dospeje k záveru, že nie sú dané podmienky
pre vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, aby predmetný rozsudok



zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel v zmysle žalobného petitu, a súčasne, aby žalovanú zaviazal
zaplatiť žalobcovi trovy prvoinštančného i odvolacieho súdneho konania.
6. Žalobca odvolanie v odvolacom konaní doplnil podaniami z 16.8.2016, 28.9.2016, 11.10.2016,
25.10.2016, 8.11.2016, 22.11.2016, 29.11.2016, 2.1.2017, 9.1.2017, 6.4.2017 a 12.7.2017, v ktorých
rozviedol právnu argumentáciu vo vzťahu k jeho odvolacím námietkam. V podaní z 28.9.2016 požiadal,
aby odvolací súd predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, či je v justičnej
praxi Slovenskej republiky prípustné, aby všeobecné súdy v podmienkach platného znenia zákona o
zodpovednosti za škody pri výkone verejnej moci a Civilného sporového poriadku eliminovali judikatúru
ESĽP, konkrétne Judikát ESĽP Angelina Apicella proti Talianksu /Aplikation no. 64890/01 o silnej, hoci
vyvrátiteľnej domnienke, že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka morálnu ujmu
a že v tomto ohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy.
7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
8. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho
poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok. Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza
síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (§ 470 odsek 1 CSP), rešpektuje ale
procesný účinok odvolania do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.
9. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP). Vec
prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť respektíve zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
10. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre
danú vec považoval za rozhodujúce, že žalobca bol na strane žalobcu účastníkom konania vedeného
na Okresnom súde Bratislava III, sp. zn. 8C/11/2003, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky na
základe sťažnosti O.. I.S. J. S. W.. I. J. (žalobcu) vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky
skonštatoval, že postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/11/2003
porušil okresný súd ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v
článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Neefektívnosť činností okresného súdu, v dôsledku
ktorej došlo v označenom konaní k prieťahom, vyhodnotil Ústavný súd SR v dĺžke 4 roky a dva mesiace.
Okresnému súdu Bratislava III, Ústavný súd SR prikázal, aby v spore konal bez zbytočných prieťahov,
O.. I.L. J. S. W.. I. J. (žalobcovi) priznal finančné zadosťučinenie v sume každému po 1 000,- eur, a
tiež im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 eur. Konanie pred Okresným súdom
Bratislava III, sp. zn. 8C/11/2003 bolo právoplatne ukončené v júni 2013.
11. Žalobca sa v preskúmavanej veci domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. vzniknutých mu v dôsledku zbytočných prieťahov v súdnom konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava III, vo veci sp. zn. 8C/11/2003. S odkazom na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, zákon č. 460/1992 Zb. - Ústavu Slovenskej republiky, judikatúru Najvyššieho súdu
SR a Ústavného súdu SR žalobca tvrdí, že základným právom osoby poškodenej prieťahmi v súdnom
konaní je právo na reparovanie tým vzniknutej škody a nemajetkovej ujmy, ktorých náhrady sa v
preskúmavanej veci domáha a že v danej veci treba vychádzať zo silnej, hoci vyvrátiteľnej domnienky,
že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka takéhoto sporu morálnu ujmu a v tomto
ohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy zo strany žalobcu.
12. Podľa článku 46 odsek 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.
13. Podľa § 1 písmeno a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
14. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
15. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.
16. Podľa § 17 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.



17. Základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle článku
č. 46 odsek 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zabezpečenia právnej istoty podlieha (článok 46
odsek 4 v spojení s článkom 51 odsek 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na
jeho uplatnenie (III. ÚS 155/2011). Podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu upravuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tento zákon v ustanovení § 17 odseky 1 a 2 priznáva
poškodeným, ktorým vznikla škoda nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu skutočnej škody
a ušlého zisku. Priznáva im aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy a to za súčasného splnenia
dvoch podmienok: 1), že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na spôsobenú ujmu a 2), že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže
byť napríklad formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a
podobne. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik škody a nemajetkovej ujmy tiež predpokladá
existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a nemajetkovej
ujmy. Zákon č. 514/2003 Z. z. pojem škody nedefinuje. Z tohto dôvodu tento pojem treba vykladať v
zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) a škodu treba vo
všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná
v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa §
442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý
zisk). Skutočnou škodou je v zásade ujma, ktorá znamená zmenšenie, zničenie, stratu, zníženie či
iné znehodnotenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá
predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. Ušlý zisk
je dôsledok škodnej udalosti v majetkovej sfére poškodeného spočívajúci v tom, že nedôjde k zväčšeniu
majetku poškodeného, ku ktorému by došlo nebyť škodnej udalosti. Z obsahu súdneho spisu vyplýva,
že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil, že škoda vo forme ušlého zisku mu vznikla tým, že
z dôvodu nesprávneho úradného postupu nemohol inkasovať čiastky z prenájmu nehnuteľnosti, ktorú
zdedil po poručiteľke vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 8/144, respektíve, že nehnuteľnosť nemohol
užívať. Z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 OSP účinného v čase prvoinštančného konania v danej
veci, vyplývala procesná povinnosť účastníka konania tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje
svoje právo a procesná povinnosť označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených
skutočností. Ide o základné povinnosti účastníka sporového konania. Dôkazné bremeno sa chápe v
spojitosti s procesnou zodpovednosť účastníka konania za to, že ak v konaní neboli preukázané jeho
tvrdenia, prejaví sa to v jeho procesnom neúspechu. Označenie rozhodujúcich skutočností znamená
prezentovanie okolností, od ktorých žalobca v súdnom spore odvodzuje opodstatnenosť svojho návrhu
a ich označenie má aj procesnoprávne dôsledky. V čase začatia predmetného súdneho sporu obsahové
vymedzenie žaloby upravovali ustanovenia § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Z
dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej
stránke, a týmto jeho vymedzením je súd viazaný. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie, že žalobca škodu, ktorá mu mala vzniknúť stratou nájomného zodpovedajúceho miere
jeho spoluvlastníckeho podielu nepreukázal a v tomto smere odvolací súd odkazuje na zdôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobca sa stal vlastníkom nehnuteľnosti po poručiteľke v podiele 8/144 k
celku. Podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich
zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach
vyplývajúcich zo spoluvlastníckeho vzťahu. Pokiaľ žalobca odvodzoval žalovaný nárok od peňažnej
straty z dôvodu, že nehnuteľnosť nemohol prenajať, bol povinný v konaní preukázať, že prenájom
nehnuteľnosti bol vyjadrením vôle majoritnej väčšiny spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou
vecou, že títo mali reálne dohodnutú možnosť nehnuteľnosť prenajať a inkasovať nájomné, teda že
mohli reálne očakávať rozmnoženie ich majetkových hodnôt . Súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru, že žalobca tieto rozhodujúce okolnosti nepreukázal. V odvolaní proti predmetnému rozsudku
súdu prvej inštancie žalobca rozšíril argumentáciu k žalovanému nároku na náhradu škody a tvrdil, že
škoda spočíva v náhrade aj za to, že jeho spoluvlastnícky podiel v čase súdneho sporu pred Okresným
súdom Bratislava I, sp. zn. 8C/11/2003, užívali tretie osoby, a tieto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatili.
Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu dĺžky súdneho sporu pred Okresným súdom
Bratislava I, sp. zn. 8C/11/2003 je podľa žalobcu premlčané. Odvolací súd k tomuto procesnému
postupu žalobcu poukazuje na to, že zmena rozhodujúcich skutočností pre posúdenie žalovaného
nároku nie je v odvolacom konaní prípustná. Civilný proces je ovládaný koncentračnou zásadou a to
aj vo vzťahu k dokazovaniu, ktoré v predmetnej veci bolo súdom prvej inštancie skončené. Súd prvej
inštancie na základe ukončeného dokazovania ustálil právny záver pre rozhodnutie vo veci samej.
Vec po podaní odvolania sa dostáva do odvolacieho konania, ktorého cieľom a úlohou je prieskum



správnosti postupu a rozhodnutia v konaní o predmete tak, ako bol vymedzený v čase napadnutého
rozhodnutia. Ak by odvolací súd rozhodoval o niečom, o čom nebolo rozhodnuté súdom prvej inštancie,
došlo by k porušeniu vecnej príslušnosti súdu.
18. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže
predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho
česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie
a podobne. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demoštratívnym výpočtom,
stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého
individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu
súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať
zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov
v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno
zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom
pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá
stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť
už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej
ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej
došlo. Zákon č. 514/2003 z. z. prešiel viacerými novelizáciami . Problematiky ustanovenia § 17 o
náhrade nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 z. z sa dotkli dve novely vykonané zákonom č.
517/2008 z. z. s účinnosťou od 1.1.2009 a zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2013. V
období od 1.7.2004 do 31.12.2008 ustanovenie § 17 obsahovalo dva odseky. Odsek 1 znel „Uhrádza
sa skutočná škoda a ušlý zisk.“ Odsek 2 znel „V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.“ Novela vykonaná zákonom č. 517/2008 Z. z. stanovila kritériá pre určovanie výšky
nemajetkovej ujmy doplnením § 17 ods. 3 a zaviedla aj minimálnu výšku nemajetkovej ujmy pre
odškodňovanie väzby (§ 17 ods. 4). Obsahovala prechodné ustanovenie § 27b ods. 1. podľa ktorého
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona
a za nesprávny úradný postup pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa riadi predpismi účinnými
do 31. decembra 2008. Novelou zákona č. 514/2003 Z. z. vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z. (od
1.1.2013) došlo v § 17 k vypusteniu minimálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby
a k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Novela neobsahovala prechodné ustanovenia.
Právo poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká momentom začatia zbytočných prieťahov v
súdnom konaní, čo v prejednávanej veci znamená aplikovanie ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení do 31.8.2009. Aj keď ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do
31.12.2008 neustanovovalo bližšie kritériá, na ktoré súd pri priznávaní zadosťučinenia prihliadne, tieto
boli vytvorené súdnou praxou a judikatúrou. Tieto kritériá, ktoré súdna prax vytvorila, boli následne aj
včlenené do zákonného textu ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., keď výška nemajetkovej
ujmy sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jej doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.
19. Súd prvej inštancie správne vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I.ÚS 499/2011 -
39 zo dňa 15.2.2012, ktorý vyhodnotil konanie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 8C/11/2003 ako
neefektívne, teda konanie s prieťahmi v dĺžke 4 roky a dva mesiace. Nesprávny úradný postup v
danej veci nebol medzi stranami sporu ani sporný. Priznanie nemajetkovej ujmy v prípade nesprávneho
úradného postupu však nie je následkom nesprávneho úradného postupu súdu, na ktorý by žalobca mal
nárok už v prípade samotného konštatovania nesprávneho úradného postupu, ale musia byť splnené
ďalšie podmienky vzniku tohto nároku, ktoré žalobca, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie,
nepreukázal. Nárok na nemajetkovú ujmu mohol byť žalobcovi priznaný iba v prípade, ak samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd poukazuje na to, že nečinnosť orgánu verejnej moci, či
zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu
ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej
náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to,
že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom
na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho



konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je
ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy
je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú
hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal.
Pri posudzovaní intenzity zásahu je potrebné za určujúce hľadisko považovať charakter konania, v
ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v
exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon
treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie,
konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života
a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj
na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek,
zdravotný stav a pod.). Zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v
konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť.
20. Súd prvej inštancie tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že nesprávny úradný postup
nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal
nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a správne v tomto smere uzavrel, že žalobca dostatočne
spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite
nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne
nepodložené. Vo vzťahu k skúmaniu splnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že podanej žalobe nemožno
vyhovieť, nakoľko žalobca, ktorý v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie poukazovaním na to,
že vznik takejto ujmy sa v prípade porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote prezumuje,
náležite nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali
vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III. V tejto súvislosti
je správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce
v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v
dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu
je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe
všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS
1/2012) poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre
priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného.
21. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, ktorý v odvolaní, s poukazom na
judikatúru Ústavného súdu Českej republiky a ESĽP tvrdí, že súdu v spore o náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania, neprináleží skúmať existenciu konkrétnych následkov
takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od žalobcu unesenie
dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž, ako už bolo uvedené, v rozpore s ustanovením § 17
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie
primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú
ujmu nemožno reparovať inak. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti argumentuje judikatúrou NS ČR a
zjednocujúcim stanoviskom NS ČR, č. Cpjn 206/2010 z 13.4.2011, odvolací súd poukazuje na to, že
právna úprava v Českej republike sa v tejto časti od právnej úpravy v zákone Slovenskej republiky
č. 514/2003 Z. z. podstatne líši, a preto je označené stanovisko pre účely preskúmavanej veci bez
zásadného významu, a to i napriek tomu, že zjednocujúce stanovisko Cpjn 206/2010 v mnohých
otázkach vychádza z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Konanie
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, nemožno
stotožňovať čo do jeho účelu a cieľa s konaním pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a
priznávaním odškodnenia v tomto konaní.
22. Zákon č. 514/2003 Z. z. ohľadom predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy je postavený na
inom princípe, z akého vychádza rozsudok Veľkého senátu ESĽP Case of Apicella v. Taliansko zo dňa
29. marca 2006 pod st.č. 64890/01, na ktorý sa žalobca odvoláva. Odvolací súd opäť poukazuje na
ustanovenie § 17 zákona 514/2003 Z. z., podľa ktorého sa pri žalobách o náhradu škody ( nemajetkovej
ujmy) voči štátu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa
aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší



život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná
podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že morálna ujma,
ktorá bola priznaná v citovanom rozsudku ESĽP za prieťahy v konaní, je morálnou ujmou, ktorú môže
bez realizácie dokazovania priznať buď vnútroštátny ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské
práva, ktoré súdy sa vôbec nemusia zaoberať predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu
(t.j. nesprávny úradný postup, škoda, resp. nemajetková ujma a kauzálny nexus). Na požadovanie a
priznanie morálnej ujmy v konaniach pred týmito súdmi stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov
v súdnom konaní, pričom výšku morálnej ujmy nie je potrebné preukazovať. V takýchto prípadoch
sa ohľadom výšky morálnej ujmy dokazovanie nevykonáva, nakoľko táto sa priznáva automaticky v
závislosti od prieťahov v konaní, a takúto kompetenciu má u nás Ústavný súd SR a v rámci Európskej
únie iba Európsky súd pre ľudské práva, ktorí pri rozhodovaní postupujú podľa noriem verejného práva.
Iná situácia nastáva pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z., čiže pri preukazovaní nároku na nemajetkovú
ujmu, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu
poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa
posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa
noriem súkromného práva.
23. Z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd za potrebné pre rozhodnutie v danej veci
zodpovedanie otázky nastolenej žalobcom, či je v justičnej praxi Slovenskej republiky prípustné, aby
všeobecné súdy v podmienkach platného znenia zákona o zodpovednosti za škody pri výkone verejnej
moci a Civilného sporového poriadku eliminovali judikatúru ESĽP, konkrétne Judikát ESĽP Angelina
Apicella proti Taliansku /Aplikation no. 64890/01 o silnej, hoci vyvrátiteľnej domnienke, že neprimeraná
dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka morálnu ujmu a že v tomto ohľade sa nevyžadujú
žiadne dôkazy a preto návrhu žalobcu na predloženie prejudiciálnej otázky nevyhovel. Podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález
o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv (Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy a fungovaní Európskej
únie); b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto
otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie
o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie,
aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny
orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom
konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor
Európskej únie koná bezodkladne. Obsah otázky nastolenej žalobcom podľa názoru odvolacieho súdu
nespĺňa podmienku predloženia otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, vyjadrenú v článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, ktorou je potreba výkladu komunitárneho práva a aktov inštitúcii, orgánov
alebo agentúr Únie. Právny základ danej veci spočíva v aplikácii vnútroštátneho práva.
24. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnymi
závermi. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, jeho rozhodnutie nie je
zmätočné a nepreskúmateľné, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť. Prvoinštančný súd náležitým spôsobom posúdil všetky predpoklady
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a keďže správne ustálil, že
na vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné
kumulatívne, teda súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, bolo nepreukázanie
škody a nemajetkovej ujmy žalobcom, dôvodom na zamietnutie žaloby. Odvolací súd konštatuje, že
odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám
uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
25. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok
zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej



inštancie založil svoje rozhodnutie. S poukazom na uvedené odvolací súd v plnom rozsahu neuznal
opodstatnenosť argumentácie žalobcu na ktorej založil svoje odvolacie dôvody a rozsudok súdu prvej
inštancie postupom podľa § 387 odseky 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
26. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva
na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd
zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav, a po použití relevantných právnych noriem
vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že
neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces.
27. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262
odsek 1 CSP. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).



(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).