Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/118/2018 z 2. 10. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 2. októbra 2018, sp. zn. 6Co/118/2018, ECLI:SK:KSBA:2018:1316209428.1
Krajský súd Bratislava | 6Co/118/2018 | ECLI:SK:KSBA:2018:1316209428.1 | 2018-10-02 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5cbe4e9b-8e1b-45ea-81b8-acdd863db52b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1316209428.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/118/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316209428
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1316209428.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov
senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcov: K.. F. V., F. C.
Č.. XX, F., X/Anna V., F. C. Č..XX, F., proti žalovanému: W., L..C..I.., L. L. Q. Č.. XX, F., K.: XX XXX
XXX, zastúpený JUDr. Milošom Barbušom, advokátom, so sídlom Štúrova č. 13, Bratislava, o náhradu
škody, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 12. októbra 2017, č. k.
11C/94/2016-78, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, p
o t v r d z u j e.

Odvolací súd zmenu petitu žaloby n e p r i p ú š ť a.

Žalovanému sa  p r i z n á v a proti žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov, konanie v časti o zaplatenie
náhrady škody vo výške 309,47 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 603,20 eur, spolu s príslušenstvom,
zastavil a žalobcom uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%.

2.  V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa podanou
žalobou domáhali uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť im z nesprávneho rozúčtovania úhrad za
roky 2009 a 2010 súdne trovy v konaní vedenom pod sp. zn. 43C/132/2011. Žalobcovia v žalobe tvrdili,
že napriek zastaveniu konania 43C/132/2011 podávajú opätovne návrh žaloby, žalovaný nesprávne
rozúčtoval náklady za roky 2009 a 2010, sudkyňa zneužila právomoc, konanie súdov je potvrdením
bezdôvodného obohatenia správcu. Podľa ich názoru je tu existencia škody, pretože správca porušil
povinnosť, rozúčtovaním úhrad za roky 2009 a 2010 vznikla škoda a príčinná súvislosť je medzi
obchádzaním ustanovenia zákona č. 70/2010 Z.z.. Na základe výzvy súdu odstraňovali vady žaloby a
uviedli, že žiadajú zaplatenie sumy 780,14 eur, s úrokom z omeškania vo výške 9 % a nemajetkovú
ujmu v sume 603,20 eur. Ako dôkazy označili vyúčtovanie nákladov za obdobie roku 2009, vyúčtovanie
nákladov za obdobie roku 2010, zmluvu o výkone správy, jej dodatok, stavebné povolenie zo dňa
15.10.1996.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Žalovaný uviedol, že žalobcovia nárok uplatňujú ako náhradu škody,
pričom nepreukázali splnenie žiadnej zo zákonných podmienok na náhradu škody. Zároveň vzniesol



námietku premlčania, nakoľko je podľa neho zrejmé, že právo na náhradu škody sa premlčuje za dva
roky, keď sa poškodený o škode dozvedel, pričom žalobcovia podali žalobu o náhradu škody, ktorá im
mala vzniknúť nesprávnym rozúčtovaní nákladov za užívanie bytu za obdobie rokov 2009 a 2010. Ročné
vyúčtovanie nákladov sa vlastníkom doručuje najneskôr do 31. mája nasledujúceho kalendárneho roku,
a je teda zrejmé, že žalobcovia sa o prípadnej škode dozvedeli najneskôr do 31.05.2010, respektíve do
31.05.2011. Žaloba bola podaná v roku 2016. Navyše zo žaloby nie je zrejmé, akým spôsobom dospeli
žalobcovia ku požadovanej sume, nepredložili súdu žiadne dôkazy. Zároveň uviedol, že o spôsobe
rozúčtovania nákladov nerozhodol žalovaný, ale vlastníci bytov na schôdzi vlastníkov, preto namietal i
nedostatok pasívnej legitimácie v spore.

3.    V priebehu sporu žalobcovia spresnili, že žiadajú iba zaplatenie sumy 470,67 eur, bez príslušenstva.
Pričom táto suma mala predstavovať úroky z omeškania za roky 2009 (vo výške 251,15 eur) a rok
2010 (vo výške 211,52 eur). Súd prvej inštancie podanie žalobcov podľa jeho obsahu vyhodnotil ako
čiastočné späťvzatie žaloby. Nakoľko žalobcovia zobrali žalobu čiastočne späť, v časti o zaplatenie sumy
prevyšujúcej 470,67 eur a žalovaný so späťvzatím v tejto časti súhlasil, súd prvej inštancie postupom
podľa § 145 ods. 1 C.s.p., konanie v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 309,47 eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 603,20 eur, spolu s príslušenstvom zastavil.

4.   Vo zvyšku žalovaný nárok právne posúdil podľa § 106 ods. 1, § 420 Občianskeho zákonníka.
Poukázal na to, že predpokladmi vzniku občianskoprávnej zodpovednosti v zmysle § 420 Občianskeho
zákonníka sú porušenie právnej povinnosti, vznik škody, existencia príčinnej súvislosti medzi porušením
právnej povinnosti a vznikom škody na zavinenie. Existencia týchto predpokladov vzniku zodpovednosti
musí byť v prejednávanom prípade skúmaná a preukazovaná. Súd prvej inštancie uviedol, že právo
na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za
ňu zodpovedá. Súd prvej inštancie uplatnenú námietku premlčania vyhodnotil ako dôvodnú, nakoľko
žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu škody, ktorá mala údajne vzniknúť z nesprávneho vyúčtovania
nákladov za roky 2009 a 2010, pričom nebolo sporné, že príslušné vyúčtovanie bolo žalobcom doručené
v zákonnej lehote, o vzniku prípadnej škody sa preto museli dozvedieť už v čase doručenia vyúčtovania,
teda najneskôr 31.05.2011. Žaloba bola podaná dňa 30.05.2016, po uplynutí premlčacej doby, čo bol
dôvod na jej zamietnutie.  Žalobcovia v spore netvrdili, ani nepreukazovali, že by sa o vzniku škody
dozvedeli v inom termíne.  V ďalšom súd prvej inštancie poukázal i na to, že  ak by aj ustálil, že nárok
na náhradu škody nie je premlčaný, žalobu by zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena.
Žalobcovia v spore nepreukázali nimi tvrdené skutočnosti. Hoci tvrdili, že im žalovaný spôsobil škodu
nesprávnym rozúčtovaním nákladov, v spore nepreukázali, akú povinnosť žalovaný porušil, nepreukázali
vznik škody a ani príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a údajným vznikom škody. Z týchto
dôvodov žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p..

5.  Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie a napadli ním výrok, ktorým súd prvej
inštancie žalobu zamietol. Navrhli, aby odvolací súd rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom
spôsobenú škodu za rok 2009 vo výške 376,04 eur a za rok 2010 vo výške 365,81 eur, s úrokmi
z omeškania za každý deň omeškania 9 % od 01.01.2010 (za rok 2009) a od 01.01.2011 (za rok
2010), spolu so súdnymi trovami vo výške 12,41 eur, všetko do zaplatenia. Vytkli súdu prvej inštancie,
že tento nepreskúmal a neposudzoval jednotlivo dôkazy žalobcov, obsiahnutých v žalobe zo dňa
30.05.2016 potvrdzujúce spôsobenú škodu úmyslom žalovaného z neplatného právneho úkonu - zmluvy
Č.. XXXXX v rokoch 2009 a 2010 výkonom správy. Poukázali na to, že zmluva Č.. XXXXXX nebola
schválená nadpolovičnou väčšinou vlastníkmi bytov bytového domu dňa 24.05.1999, ani dňa 25.08.1999
jednak preto, že niet zápisnice o konaní schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov domu z
uvedených dní. Nedošlo tak k súhlasu vlastníkov bytov domu s predmetnou zmluvou. Súd nesprávne
vyhodnotil dôkazy žalovaného, založené na pochybnom výklade ustanovení zákona č. 268/07 Z.z. o
stanovení predpisu úhrad do fondu, prevádzky údržby a opráv, a to len podľa veľkosti spoluvlastníckeho
podielu bytu, bez miery využívania spoločných zariadení a nebytového priestoru - pivnice, pretože
vlastníci podkrovného bytu nemôžu využívať spoločné zariadenia na vykurovanie pôvodných bytov
domu, spoločné zariadenia pre ohrev teplej vody v pôvodných bytov domu, pretože podkrovné byty
sú vykurované plynom a nebytový priestor - pivnicu domu, ktorá žalobcom nebola prevedená do
vlastníctva. Súd neposúdil skutočnosť, podľa ktorej žalovaný v predpise úhrad nezohľadňuje vyššie
uvedené skutočnosti a predpis úhrad za užívanie bytu nevykonáva pre jednotlivé byty, ale za dom.
Konaním nechtiac potvrdil, že žalovaný spôsobil žalobcom v rokoch 2009 a 2010 škodu úmyselne.
Žalovaný nerešpektuje zákon č. 268/07 Z.z. a stanovuje predpisy úhrad do fondu bez miery využívania



spoločných zariadení a nebytového priestoru v dome, v rozpore s § 139 Občianskeho zákonníka, na
služby nezmyslom tzv. „osobomesiacmi“, napriek tomu, že osoby nie sú súčasťou spoluvlastníckeho
podielu, a správu, jednotnou výškou pre všetky byty domu, napriek tomu, že na podkrovný byt žalobcov,
nevynakladá také množstvo pracnosti pri zabezpečovaní výkonu správy, ako pre byty vlastníkov pod
podkrovným bytom domu. Nerešpektovaním zákona č. 268/07 Z.z. pre výkon správy, žalovaný úmyslom
spôsobil žalobcom škodu. Súd nedôvodne zamietol žalobu s domnienkou, že žalobcovia mohli vedieť o
spôsobenej škode z výsledkov hospodárenia domu najneskôr 31.01.2010 za rok 2009 respektíve dňa
31.12.2011 za rok 2010. Domnienka súdu o premlčaní nároku z vyššie tvrdenej domnienky, potvrdzuje
neznalosť okolností, za ktorých žalobcovia podali žalobu z dôvodov, pretože žalovaný nepredkladá
žalobcom celkové náklady za dom a príslušný rok,  z ktorých sa odvíja algoritmus určených nákladov
pre podkrovný byt. Žalovaný predkladá žalobcom podkrovného bytu iba vyúčtované náklady spojené s
užívaním bytu bez celkových nákladov za dom. Celkové náklady si žalobcovia obstarávajú obtiažnym
spôsobom, z ktorých vylučujú nenáležité náklady pre podkrovný byt domu a následne určia algoritmus
predpisu úhrad do fondu, na služby, a poplatok za správu.  Žalovaný vykazuje nesprávne čerpanie
nákladov z fondu, na účel, ktorý je v rozpore s § 14 ods. 3 zákona č. 268/07 Z.z., ako napríklad na
rekonštrukciu a opravy pôvodných bytov domu, čo privádza iný pohľad na čerpanie prostriedkov z fondu,
ktorými následne zaťažuje aj podkrovný byt žalobcov. Neopodstatnenosť tvrdenia súdu o premlčaní
nároku vyplýva z týchto dôkazov: 1/celkové náklady žalobcovia získali z nemenovaných zdrojov, pred
30.05.2015 za rok 2009 a za rok 2010 pod zámienkou, upresnenia dodávky spotreby tepla, keďže
mnohí ani nevedia, že podkrovný byt je vykurovaný plynom, 2/rozsudok č.k. 43C/132/2011-90 nadobudol
právoplatnosť dňa 14.12.2012, žalobu č.k. 11C/94/2016 žalobcovia uplatnili dňa 30.05.2016, v podaní zo
dňa 09.05.2017 k veci poukázali na spôsobenú škodu úmyslom žalovaného, obchádzaním ustanovení
zákona č. 268/07 Z.z. v predpise úhrad, ale aj v rozúčtovaní nákladov za príslušný rok, 3/naviac o
sprenevere prostriedkov z fondu sa žalobcovia dozvedeli od správcu domu p. T. Z. zo schôdze vlastníkov
bytov za rok 2014, konanej dňa 20.05.2015, kde prehlásil, že k tomuto dňu sú zrekonštruované a
opravené všetky byty (okrem bytov žalobcov) domu z prostriedkov fondu, ktorý postup neumožňuje
správcovi domu ustanovenie § 14 ods. 3   zákona č. 268/07 Z.z.. Tieto tri dôkazy sú dostatočným
potvrdením, že žaloba o náhradu škody spôsobenej úmyselne žalovaným, žalobcovia uplatnili včas (§
106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pasívna legitimácia žalovaného je zjavná z neplatného právneho
úkonu - zmluvy č. XXXXX o výkone správy, z ktorej platí, že pasívna legitimácia prislúcha osobe, ktorá
získala neoprávnený prospech z neplatného právneho úkonu. Predpokladmi pre uplatnenie nároku
podľa § 420 Občianskeho zákonníka potom sú: 1/porušenie právnej povinnosti, ktorú spôsobil žalovaný
obchádzaním zákona č. 268/07 Z.z. o výkone správy, 2/existencia škody - je vyjadrená objektívne v
peniazoch za rok 2009 vo výške 375,04 eur a za rok 2010 vo výške 365,81 eur, 3/príčinná súvislosť je
medzi obchádzaním zákona č. 268/07 Z.z. o výkone správy a spôsobenou škodou úmyslom žalovaným,
4/úmysel - žalovaný vedel, že bezdôvodným obohatením z neplatného právneho úkonu výkonom správy,
žalobcom spôsobí škodu, a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený.

6.   Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.
Úvodom poukázal na to, že žalobcovia v podanom odvolaní zmenili žalobný petit, pričom podľa § 371 C.
s.p. podanú žalobu nie je možné v odvolacom konaní zmeniť. V ďalšom poukázal na to, že žalobcovia
svoj nárok uplatňovali ako náhradu škody. Žalobcovia potom vo svojom návrhu síce uviedli, že správca
porušil povinnosti v rozúčtovaní úhrad za príslušné roky pre podkrovný byt domu v rozpore s § 10 ods.
1-6 zákona č. 70/2010 Z.z., avšak z uvedeného nie je vôbec zrejmé, v čom má spočívať žalovaného
porušenie právnej povinnosti. Žalobcovia tvrdili, že výška zálohových platieb nezohľadňuje mieru
využívania spoločných častí a zariadení bytu a nebytových priestorov. K tomuto žalovaný uviedol, že
náklady v dome C. XX-XX sú rozúčtovávané podľa nameraných pomerových hodnôt, na osobomesiace
a na m2 podlahovej plochy bytu tak, ako je dohodnuté v zmluve o výkone správy a na schôdzach
vlastníkov bytov. Ak si žalobcovia presadia na schôdzi vlastníkov bytov rozúčtovanie nákladov podľa
spoluvlastníckeho podielu, žalovaný bude rešpektovať rozhodnutie vlastníkov. Žalovaný zdôraznil, že
miera využívania spoločných častí a zariadení bytu a nebytových priestorov sa podľa článku III bod 6
písm. b) zmluvy o výkone správy Č.. XXXXX/A určuje podľa počtu osôb bývajúcich v byte, t.j. podľa
osobomesiacov. Žalobcovia sa mylne domnievajú, že miera využívania spoločných častí a zariadení
bytu a nebytových priestorov by sa mala určovať podľa ich skutočného využívania. Nie je reálne možné,
aby správca fyzicky kontroloval, ktorý vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome, v akom rozsahu
spoločné časti a zariadenia využíva. Z uvedeného dôvodu sa pri určovaní výšky zálohových platieb
vychádza z tzv. osobomesiacov, nakoľko je zrejmé, že ak v byte býva viacero osôb, tieto využívajú
spoločné časti a zariadenia vo väčšej miere ako 1 osoba. Vzhľadom na to, že všetky spoločné časti a



zariadenia sú v podielovom spoluvlastníctve jednak vlastníkov bytov pod nadstavbou, ako aj vlastníkov
bytov v nadstavbe, nie je dôvod, aby boli správcom určené nižšie zálohové platby len preto, že niektoré
spoločné časti a zariadenia nevyužívajú. V tomto smere  žalovaný poukázal aj na rozhodnutia NS ČR
sp. zn. 28Cdo/1253/2006, sp. zn. 22Cdo/2038/2008. V ďalšom uviedol, že predpokladom pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a
príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím a vzniknutou škodou. Žalobcovia, ktorých v tomto
smere zaťažovalo dôkazné bremeno, splnenie žiadnej z týchto podmienok nepreukázali. Žalovaný
zároveň uplatnený nárok považuje za premlčaný podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia
sa o údajnej škode, uplatnenej za rok 2009 dozvedeli najneskôr do 31.05.2010 a za rok 2010, najneskôr
do 31.05.2011. S ohľadom na dvojročnú premlčaciu dobu  možno teda nároky uplatnené žalobou
považovať za premlčané. Žalovaný poukázal i na to, že z podania žalobcov vôbec nie je zrejmé, akým
spôsobom respektíve výpočtom dospeli k požadovanej sume, keďže žalobcami vyčíslené výšky úhrad
nijako nevysvetlili, ani nešpecifikovali. Napokon žalovaný namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej
legitimácie v spore, s poukazom na to, že mechanizmus  rozúčtovania nákladov za užívanie bytu nie je
daný žalovaným, ako správcom, ale samotnými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov.

7.   Žalobcovia vo svojom písomnom stanovisku k vyjadreniu žalovaného uviedli, že vymedzenie
nebytového priestoru a spoločných zariadení domu podľa § 2 ods. 3 a 5 zákona č. 182/1993 Z.z.
platí výlučne v domoch, vybavených rovnakým druhom spoločných zariadení. V domoch, v ktorých sú
byty vybavené rozdielnymi spoločnými zariadeniami domu napr. podkrovné byty s iným technickým
vybavením, ustanovenie I. časti ods. 1 písm. a), b) musí byť korigované ustanovením § 10 ods. 6
zákona, podľa ktorého žalovaný je povinný v rozúčtovaní úhrad zaplnenia zohľadňovať mieru využívania
spoločných zariadení domu, vlastníkom podkrovných bytov a nebytových priestorov v dome. Niektoré
spoločné zariadenia domu (kotolňa, sušiareň, práčovňa) boli vybudované v roku 1956 výlučne pre
pôvodných nájomníkov domu, a slúžili dočasne k využívaniu pôvodnými nájomníkmi - teraz vlastníkmi
bytov v dome, a preto aj keď tieto spoločné zariadenia už nevyužívajú, povinnosť prispievať do fondu
za tieto spoločné zariadenia majú iba pôvodní vlastníci bytov v dome. Podkrovné byty vlastníkov domu,
boli vybudované v roku 1997, nezávisle na vyššie zmienených spoločných zariadeniach domu z roku
1956. Podkrovné byty fungujú na inom princípe, keďže sú vybavené iným technickým vybavením
(plynový kotol), a z toho dôvodu nemôžu využívať nevyužívané spoločné zariadenia domu pôvodných
vlastníkov bytov domu z roku 1956, ani prispievať príspevky za tieto spoločné zariadenia do fondu.
Z rozdielneho vybavenia spoločnými zariadeniami bytov v dome, z ustanovenia § 2 ods. 3, 5 zákona
jednoznačne vyplýva, že zmluvy o výkone správy sa schvaľujú osobitne hlasmi nadpolovičnej väčšiny
všetkých pôvodných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, a osobitne hlasmi nadpolovičnej
väčšiny všetkých vlastníkov podkrovných bytov a nebytových priestorov v dome. Pokiaľ ide o skutočné
využívanie nebytových priestorov a spoločných zariadení bytového domu, žalobcovia uviedli, že vlastník
podkrovného bytu domu neužíva pivnicu, ktorá bola vybudovaná výlučne pre vlastníkov pôvodných bytov
v roku 1956, spoločné zariadenia domu pre dodávku tepla na vykurovanie pôvodných bytov domu a
spoločných zariadení pre dodávku teplej vody pre vlastníkov pôvodných  bytov v dome. Zmluvu o výkone
správy Č.. XXXXXX/A žalobcovia považujú za neplatný právny úkon, z ktorej skutočnosti žalovaný v
praxi si zabezpečuje úplatok, nezmyselným mechanizmom „osobomesiacmi“ (ktoré nestanovuje zákon)
za služby, v príspevku, či v rozúčtovaní úhrad do fondu len podľa podlahovej plochy bytu m2, a jednotným
poplatkom za správu, bez miery využívania spoločných zariadení a nebytových priestorov vlastníkom
podkrovného bytu domu. Zákon neumožňuje stanovovať žalovanému predpis úhrad tak do fondu, ako aj
za služby a poplatku za správu žalobcom. Povinnosť určovať preddavok do fondu majú jedine vlastníci
bytov a nebytových priestorov v dome. Z týchto dôvodov žalobcovia považujú žalovaný nárok na náhradu
škody vo výške 376,81 eur (za rok 2009) a vo výške 365,81 eur (za rok 2010) za plne opodstatnený. V
tomto smere sa žalobcovia pridržiavali svojej odvolacej argumentácie. Pokiaľ ide o námietku premlčania,
uviedli, že táto je neopodstatnená s prihliadnutím na nadväznosť uznesení ako celku v predmetnej veci
č.k. 43C/132/2011 - 90 (právoplatné 14.12.2012), 6 Co 258/2012 -110 zo dňa 23.12.2012, 43 C 132/2011
- 143 zo dňa 08.08.2013, 8Co 499/2013 - 157 zo dňa 31.03. 2014 a 43 C 132/2011 - 185 zo dňa
13.01.2015, ktorým súd zastavil pokračujúce konanie 43 C 132/2011 - 90 o zbytok 15,35 eur, nadväzujúci
na sumu 198,35 eur a jednak z oznámenia žalovaného zo dňa 20.05.2015, že všetky byty v osobnom
vlastníctve domu, sú zrekonštruované a opravené, o čerpaní finančných prostriedkov zo spoločného
účtu v banke, a o ktoré sa musel nanovo upraviť výpočet škody pre žalobcu. V ďalšom zotrvali na tom,
že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný.



8.   K tomuto vyjadreniu žalobcov (ktoré bolo žalovanému doručené dňa 4.4.2018) sa žalovaný písomne
nevyjadril.

9.   Žalobcovia doručili dňa 28.05.2018 podanie, v ktorom uviedli, že podstatou podanej žaloby
je rozhodnutie vo veci 43 C 132/2011, pozostávajúce z troch rozhodnutí, a to 43 C 132/2011-90
(právoplatné 14.12.2012), ktorého výšku 198,35 eur súd znížil o neopodstatnenú požiadavku 150,37
eur, 43 C 132/2011-143 (právoplatné 01.07.2014), kde došlo k ďalšiemu k zníženiu pôvodného nároku
- 32,83 eur a napokon 43 C 132/2011-185 (právoplatné 07.02.2015), ktorým súd zamietol zbytok
neopodstatneného nároku žalobcu - 15,15 eur. Vyššie tri rozhodnutia v tej istej veci potvrdzujú
skutočnosť, že rozhodnutie súdu č.k. 43 C 132/2011-90 pre nedôveryhodnosť, vec pokračovala
rozhodnutiami 43 C 132/2011-143 a napokon posledným rozhodnutím 43 C 132/2011-185, ktorými súd
anuloval vec 43 C 132/2011-90. Vyššie uvedené rozhodnutia tvoria jeden celok tej istej veci, ktorých
právoplatnosť nadobudla rozhodnutím 43 C 132/2011-185, ktoré anulovalo celý nárok žalovaného z
predchádzajúcich rozhodnutí súdu bezo zbytku dňa 07.02.2015. Preto subjektívna lehota pre toto
konanie mohla začať plynúť od 07.02.2015. Z predložených vyúčtovaní nákladov za príslušný rok
spojených s užívaním bytu, sa žalobcovia mohli dozvedieť o škode najskôr z vyjadrenia žalovaného na
schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov domu, kde oznámil osadenstvu schôdze konanej dňa
20.05.2015 správu, že všetky byty domu sú zrekonštruované a opravené z prostriedkov fondu, ktoré
neoprávnene použil od roku 2009, a ktoré použitie je v rozpore s § 10 ods. 1-6 zákona č. 268/2007
Z.z.. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tomto konaní žalobcovia považujú za nepresvedčivé
a neopodstatnené, nakoľko žalovaný nepredkladá vlastníkom bytov domu analýzu účelnosti čerpaných
prostriedkov z fondu domov, hoci mu to bolo viackrát vytýkané vlastníkmi domu, aby sa presvedčili o
účelnosti s nakladaním ich prostriedkov z fondu, a či im spôsobil škodu. Pre vyššie nepresvedčivé a
neopodstatnené dôvody zamietnutia žaloby napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie sa žalobcovia
mohli o škode dozvedieť až 20.05.2015, od ktorej doby začala plynúť subjektívna lehota na podanie
žaloby o náhradu škody. Žalobcovia tak žalobu podali včas. Nedostatky spôsobené pri výkone správy
domu, vyplývajúce z rozhodnutí 43 C 132/2011-90 až -185 žalovaný neodstránil z vyúčtovania nákladov
spojených s užívaním podkrovného bytu a preto sú prekážkou pre plynutie subjektívnej lehoty na
uplatnenie nároku v tomto konaní. V ďalšom žalobcovia zotrvali na názore, že žalovaný je pasívne vecne
legitimovaný v spore.
Nakoľko toto podanie žalobcov neobsahovalo žiadne nové skutkové a právne okolnosti veci, odvolací
súd predmetné podanie žalovanému už nedoručoval (§ 374 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

10.  Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v napapdnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, prejednal
odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie  nie je dôvodné.

11.  V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali proti žalovanému
(po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti zaplatenia sumy (náhrady škody) vo výške 309,47 eur a
nemajetkovej ujmy vo výške 603,20 eur, spolu s príslušenstvom) zaplatenia sumy 470,67 eur (za
rok 2009 vo výške 251,15 eur a za rok 2010 vo výške 211,52 eur) titulom náhrady škody, ktorú im
mal spôsobiť žalovaný ako správca bytového domu neoprávneným vyúčtovaním nákladov za užívanie
spoločných zariadení domu (dodávku a spotrebu tepla, ohrev teplej vody do spoločných zariadení domu)
a nebytového priestoru (pivnice) za roky 2009 a 2010  (viď podanie žalobcov zo dňa 24.10.2016, ktorým
na výzvu súdu odstraňovali vady podanej žaloby - č.l. 7). Žalobcovia svoj nárok opierali predovšetkým
o skutočnosť, že nesúhlasia z rozúčtovaním týchto nákladov podľa tzv. osobomesiacov, a pokiaľ ide o
pivnicu túto nevyužívajú. Žalobcovia mali za to, že ich úhrady do fondu musia byť nižšie, ako úhrady
pôvodných vlastníkov bytov v bytovom dome, keďže žalobcovia sú vlastníkmi iba podkrovného bytu,
ktorý byt si sami vykurujú plynom. K podanej žalobe pripojili listiny - vyúčtovanie nákladov spojených s
užívaním bytu za obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2009 a 01.01.2010 do 31.12.2010 (č.l. 10-15).
Súd prvej inštancie napadnutým výrokom žalobu zamietol, keď mal za to, že žalovaný nárok je
premlčaný z dôvodu uplynutia dvoj ročnej subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Zároveň uviedol, že i pre prípad, že by nárok premlčaný nebol, žalobcovia neuniesli v konaní
dôkazné bremeno ohľadne existencie zákonných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody, a
to protiprávny úkon žalovaného, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nimi.

12.  Odvolací súd bol v zhode so súdom prvej inštancie, že žalovaný nárok je premlčaný.  Predovšetkým
samotní žalobcovia k žalobe pripojili listinné dôkazy, z ktorých mal vyplývať žalovaný nárok i jeho výška.



Týmito listinnými dôkazmi sú vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2009
do 31.12.2009 a 01.01.2010 do 31.12. 2010 (č.l. 10-15), z ktorých je zrejmé vyúčtovanie nákladov nielen
za užívanie podkrovného bytu žalobcov, ale i náklady na prevádzku celého bytového domu C. XX-XX.
Práve o tieto vyúčtovania potom žalobcovia opierali svoj nárok, ako i jeho výšku (výška vyčíslenej škody
uplatnená žalobcami v podaní, ktorým odstraňovali vady žaloby - č.l. 8, za rok 2009 vo výške 525,19
eur, za rok 2010 vo výške 254,95 eur, spolu 780,14 eur - ako pôvodne uplatnená suma náhrady škody,
vychádza práve z údajov predmetného vyúčtovania). V konaní nebolo sporné, že tieto vyúčtovania (z
ktorých žalobcovia vyčíslili uplatnenú výšku škody) boli žalobcom doručené najneskôr v roku 2011 (za
rok 2009 to bolo ešte v roku 2010), a preto sa žalobcovia o výške škody (ktorej nárok spravili predmetom
žaloby) dozvedeli najneskôr v tomto roku, teda v roku 2011. Nakoľko žalobcovia podali žalobu na súd
až v roku 2016, je zrejmé, že tak urobili po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty podľa §
106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto rozhodol správne, keď žalobu z dôvodu
premlčania žalovaného nároku zamietol.
K tomuto odvolací súd dodáva, že pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná
premlčacia doba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto
dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je
taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému
ešte plynie druhá premlčacia doba. Napríklad ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o
tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení
§ 106 ods. 1 a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide
o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba
podľa ustanovenia § 106 ods. 2. Podobne je to aj v prípade, ak by ešte boli dané podmienky na plynutie
subjektívnej premlčacej doby, ale už by uplynula objektívna premlčacia doba. Subjektívna premlčacia
doba totiž môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť.
Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu
stránku poškodeného, týkajúcu sa jeho
a) vedomosti o škode (teda nie o protiprávnom úkone či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej
alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej
miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Okamih vzniku škody,
resp. vedomosť poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti
či s protiprávnym konaním;
b) vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. Za škodu bude
obvykle zodpovedať priamo škodca, ktorý ju spôsobil.
Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá, treba vychádzať
z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o týchto prvkoch (nestačí teda len možnosť dozvedieť
sa o nich) a len vtedy začne poškodenému plynúť subjektívna premlčacia doba. Právo na náhradu škody
sa premlčí najneskôr za tri roky, ak ide o škodu spôsobenú z nedbanlivosti alebo o škodu, za ktorú
sa zodpovedá objektívne, a za desať rokov, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne. V týchto prípadoch
objektívna premlčacia doba začína plynúť od udalosti, z ktorej škoda vznikla, t.j. od škodnej udalosti.
V danej veci, ako už bolo uvedené vyššie, žalobcovia sa ešte v roku 2011 (na základe riadne doručených
vyúčtovaní nákladov za užívanie bytu za roky 2009 a 2010, ktorých prílohou boli i celkové náklady
bytového domu) dozvedeli nielen o tom, kto im za vzniknutú škodu zodpovedá (žalovaný ako správca
bytového domu), ale i o jej výške, ktorú si napokon v žalobe vyčíslili pôvodne sumou 780,14 eur práve
vychádzajúc z obsahu týchto vyúčtovaní. Je preto zrejmé, že dvojročná subjektívna premlčacia doba na
uplatnenie nároku na náhradu škody  im začala plynúť najneskôr v roku 2011 a táto uplynula v roku 2013,
a to bez ohľadu na ďalšie plynutie objektívnej premlčacej doby, či už trojročnej alebo desaťročnej (v
prípade škody spôsobenej úmyselne). Ako už bolo uvedené, vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej
(hoci i desaťročnej) premlčacej lehoty je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a
to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba.  Uvedené potom znamená, že
ak žalobcom uplynula 2 ročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody na
príslušnom súde, nemožno im uplatnený nárok priznať (po vznesení námietky premlčania žalovaným), aj
keby im ešte stále plynula objektívna (či už 3 ročná alebo 10 ročná) premlčacia lehota. Navyše žalobcovia
v konaní nepreukázali, že by im žalovaný mal škodu spôsobiť úmyselne.
Z uvedených dôvodov bola potom nedôvodná odvolacia námietka žalobcov, že žaloba bola podaná
včas, nakoľko im stále plynie 10 ročná objektívna premlčacia lehota podľa § 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.



13.  Rovnako za nedôvodnú považoval odvolací súd odvolaciu námietku žalobcov, že im subjektívna
premlčacia lehota začala plynúť až v roku 2015, z dôvodu ktorého žalovaný nárok premlčaný nie je.
V tomto smere žalobcovia uviedli, že až z celkových nákladov na dom bolo možné zistiť výšku škody,
nakoľko až z nich žalobcovia vedeli určiť algoritmus predpisu úhrad do fondu, na služby, a poplatok za
správu.  Tieto celkové náklady za dom si žalobcovia museli zaobstarať obtiažnym spôsobom, keďže
žalovaný predkladal žalobcom iba vyúčtované náklady spojené s užívaním bytu bez celkových nákladov
za dom. Keďže sa o týchto celkových nákladoch za dom dozvedeli pred 30.5.2015, na základe žiadosti
o upresnenie dodávky spotreby tepla, ich nárok nemôže byť premlčaný.
K tomuto odvolací súd uvádza, i s odkazom na skutočnosti uvedené v bode 12 tohto rozsudku, že
sami žalobcovia pri vyčísľovaní uplatnenej výšky škody vychádzali z vyúčtovania nákladov spojených
s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2009 a 01.01.2010 do 31.12.2010 (č.l. 10-15), z
ktorých je zrejmé vyúčtovanie nákladov nielen za užívanie podkrovného bytu žalobcov, ale i nákladov
na prevádzku celého bytového domu C. XX-XX.  Tieto vyúčtovania im boli doručené ešte v roku
2011 (prílohou vyúčtovania nákladov za byt bolo i vyúčtovanie celkových nákladov na bytový dom).
Žalobcovia získali vedomosť o celkových nákladoch domu (z ktorých potom vedeli určiť algoritmus
predpisu úhrad do fondu, na služby, a poplatok za správu a tým aj výšku žalovanej škody) ešte v roku
2011. Subjektívna dvojročná premlčacia lehota im preto začala plynúť ešte v roku 2011, čím je ich žaloba
podaná oneskorene. Pokiaľ ide o ich tvrdenie, že sa žalobcovia dozvedeli o sprenevere  prostriedkov
z fondu od správcu domu p. T. Z. zo schôdze vlastníkov bytov za rok 2014, konanej dňa 20.05.2015,
kde tento prehlásil, že k tomuto dňu sú zrekonštruované a opravené všetky byty (okrem bytov žalobcov)
domu z prostriedkov fondu, odvolací súd uvádza, že nároky vyplývajúce z neoprávnenej rekonštrukcie a
opravy bytov v bytovom dome správcom bytového domu z prostriedkov fondu, neboli predmetom tohto
súdneho konania. Preto odvolací súd na túto námietku žalobcov pri svojom rozhodovaní neprihliadal.

14.  Pokiaľ ide o odkaz žalobcov na rozhodnutia vo veci sp. zn. 43 C 132/2011 a s tým spájajúci sa
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť ani tejto odvolacej
argumentácie žalobcov. Žalobcovia v tomto smere poukazovali na to, že konanie sp. zn. 43C/132/2011
pozostávalo z troch rozhodnutí, a to č.k. 43 C 132/2011-90 (právoplatné 14.12.2012), ktorého výšku
198,35 eur súd znížil o neopodstatnenú požiadavku 150,37 eur, č.k. 43 C 132/2011-143 (právoplatné
01.07.2014), kde došlo k ďalšiemu k zníženiu pôvodného nároku - 32,83 eur a napokon č.k. 43 C
132/2011-185 (právoplatné 07.02.2015), ktorým súd zamietol zbytok neopodstatneného nároku žalobcu
- 15,15 eur.  Podľa žalobcov týmito troma rozhodnutiami sa anuloval celý nárok žalovaného uplatňovaný
voči žalobcom a právoplatnosťou posledného z nich, mala začať žalobcom plynúť 2 ročná subjektívna
premlčacia lehota ohľadne ich nároku na náhradu škody.
V tejto súvislosti potom odvolací súd dodáva, že v predmetnom konaní (sp. zn. 43C 132/2011)
sa žalovaný (v procesnom postavení žalobcu) domáhal proti žalobcom (v procesnom postavení
žalovaných) zaplatenia sumy 198,35 eur titulom nedoplatku nákladov spojených s užívaním bytu.
Nakoľko žalovaný na pojednávaní dňa 16.04.2012 zobral žalobu v časti zaplatenia sumy 150,37 eur
späť, súd prvej inštancie uznesením zo dňa 16.04.2012 č.k. 43C/132/2011-90 konanie v tejto časti
zastavil. Následne súd prvej inštancie uznesením zo dňa 08.08.2013 č.k. 43C/132/2011-143 zastavil
konanie i v časti zaplatenia sumy 32,83 eur z dôvodu späťvzatia žaloby žalovaným (v danom spore
v procesnom postavení žalobcu). Napokon uznesením zo dňa 13.01.2015 č.k. 43C/132/2011-185 súd
prvej inštancie zastavil konanie v celosti, rovnako z dôvodu späťvzatia žaloby žalovaným (v danom spore
v procesnom postavení žalobcu).
Odvolací súd uvádza, že predmetné konanie (43C/132/2011), ako i rozhodnutia v ňom vydané, nemajú
žiaden vecný súvis s plynutím premlčacej lehoty na uplatnenie nároku žalobcov na náhradu škody
v tomto konaní. Predovšetkým išlo o konanie, kde sa žalovaný (v procesnom postavení žalobcu)
domáhal proti žalobcom (v procesnom postavení žalovaných) úhrady nedoplatku za náklady spojené
s užívaním bytu. V tomto konaní sa žalobcovia domáhajú náhrady škody, teda iného plnenia. Kým
v konaní sp. zn. 43C/132/2011 sa žalovaný domáhal proti žalobcom úhrady nedoplatku za náklady
spojené s užívaním bytu, v tomto konaní sa žalobcovia domáhajú proti žalovanému náhrady škody za
neoprávnené vyúčtovanie nákladov v spojených s užívaním bytu. Ide teda o dve rozdielne konania, a
dva samostatné právne nároky. Navyše, kým v konaní sp. zn. 43C/132/2011 mal postavenie veriteľa
žalovaný (žalobcovia mali mať postavenie dlžníka), v tomto konaní veriteľom majú byť žalobcovia a
dlžníkom žalovaný. Ak predmetné súdne konanie malo mať vplyv na spočívanie premlčacej lehoty (§ 112
Občianskeho zákonníka), t.j. že počas tohto konania nemala žalobcom plynúť premlčacia lehota pohľade
ich nároku na náhradu škody resp. mala spočívať, treba uviesť, že pretrhnutie plynutia premlčacej lehoty
môže vyvolať iba žalobca, ktorý si svoj nárok uplatňuje na súde. Žalovaný nemôže takéto pretrhnutie



plynutia premlčacej lehoty vyvolať.  Uvedené potom znamená, že žalovaný podaním žaloby v konaní sp.
zn. 43C/132/2011 nemohol vyvolať pretrhnutie plynutia premlčacej lehoty ohľadne nároku žalobcov na
náhradu škody uplatnenú v tomto konaní.  Je tak zrejmé, že konanie sp. zn. 43C/132/2011, ani jednotlivé
rozhodnutia vydané v ňom, nemohli mať žiaden vplyv na plynutie resp. začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty ohľadne nároku žalobcov na náhradu škody, uplatnenú v tomto konaní.

15.  Pokiaľ ide o navrhovanú zmenu petitu žaloby, odvolací súd poukazuje na ust. § 371 C.s.p., v
zmysle ktorého žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť. Zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje
uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo. Zmenou žaloby je aj podstatná zmena alebo doplnenie
rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. V danej veci žalobcovia v podanom odvolaní navrhli,
aby odvolací súd rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom spôsobenú škodu za rok 2009 vo
výške 376,04 eur a za rok 2010 vo výške 365,81 eur, s úrokmi z omeškania za každý deň omeškania
9 % od 01.01.2010 (za rok 2009) a od 01.01.2011 (za rok 2010), spolu so súdnymi trovami vo výške
12,41 eur, všetko do zaplatenia. Podľa obsahu sa jedná o návrh na zmenu žaloby (§ 124 ods. 1 C.s.p.),
keďže žalobcovia navýšili svoj nárok na náhradu škody oproti pôvodne uplatnenému nároku. Ako už bolo
uvedené predmetom žaloby v konaní pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcov na náhradu škody
470,67 eur (za rok 2009 vo výške 251,15 eur a za rok 2010 vo výške 211,52 eur) titulom náhrady škody,
ktorú im mal spôsobiť žalovaný ako správca bytového domu neoprávneným vyúčtovaním nákladov
za užívanie spoločných zariadení domu (dodávku a spotrebu tepla, ohrev teplej vody do spoločných
zariadení domu) a nebytového priestoru (pivnice) za roky 2009 a 2010. V podanom odvolaní sa už
žalobcovia domáhali náhrady škody vo vyššej výške, a to v celkovej sume 741, 85 eur (za rok 2009
vo výške 376,04 eur a za rok 2010 vo výške 365,81 eur) a rovnako tak zmenili i niektoré skutkové
okolnosti, z ktorých svoj nárok odvíjali (napr. z dôvodu, že žalovaný vykazoval  nesprávne čerpanie
nákladov z fondu, na účel, ktorý mal byť v rozpore s § 14 ods. 3 zákona č. 268/07 Z.z., a to napríklad
na rekonštrukciu a opravy pôvodných bytov domu, čo malo potom priviesť žalobcov na iný pohľad na
čerpanie prostriedkov z fondu, ktorými následne zaťažoval aj podkrovný byt žalobcov). Je tak zrejmé,
že žalobcovia v podanom odvolaní navrhli zmenu žaloby nielen čo do výšky uplatnenej náhrady škody,
ale i i čo do dôvodov (skutkových okolností), z ktorého si nárok uplatňovali. Podľa § 140 ods. 1, 2 C.s.p.,
zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo. Zmenou žaloby
je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Odvolací návrh
žalobcov tak spĺňa všetky atribúty zmeny žaloby. Nakoľko však zmena žaloby nie je v odvolacom konaní
prípustná (§ 371 C.s.p.), odvolací súd navrhovanú zmenu žaloby nepripustil. V tomto smere mohol byť
potom aj odvolací prieskum zameraný len na posudzovanie  nároku žalobcov uplatnený a vychádzajúci
zo skutkových okolností pôvodne podanej žaloby v konaní pred súdom prvej inštancie.

16.  Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.
17.  Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu
doplnenia príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu (t.j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 C.s.p., odvolací súd
zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol
názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie.

18.  Výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie škody vo výške
309,47 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 603,20 eur zastavil, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol
právoplatnosť.
19.  O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému  úspešnému v odvolacom konaní, priznal proti žalobcom
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239
ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je
prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.).

20.  Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej    alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§   424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia     odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta  C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§   431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).



Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).