Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/206/2016 z 27. 11. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. novembra 2018, sp. zn. 2Co/206/2016, ECLI:SK:KSBA:2018:1415202559.1
Krajský súd Bratislava | 2Co/206/2016 | ECLI:SK:KSBA:2018:1415202559.1 | 2018-11-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 14 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/625032b5-fcec-4b33-bcfc-632cb6f821b8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1415202559.1
Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/206/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415202559
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1415202559.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov
senátu: JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: E. A., W. O. X,
W., zastúpený advokátskou kanceláriou ADVOKA, s.r.o., Komárnická 36, Bratislava, proti žalovanej:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV., č. k.
9C/126/2015-116, zo dňa 11.3.2016, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV., č. k. 9C/126/2015-116, zo dňa 11.3.2016
p o t v r d z u j e .
II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č. k. 9C/126/2015-116, zo dňa 11.3.2016 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia 17. 025,- eur titulom náhrady škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj zákon č. 514/2003 Z. z.), spôsobenej žalobcovi nesprávnym úradným
postupom súdu, ktorým boli porušené jeho základné práva a slobody, najmä právo na prerokovanie
súdnej veci v primeranom čase. Žalovanej súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobca sa predmetnou žalobou domáhal náhrady
škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava
IV. v konaní pod sp. zn. 4C/193/2000, ktorý mal spočívať v nekoncepčnom, procesne neefektívnom
súdnom konaní a súčasne v bezdôvodných prieťahoch, čo žalobca preukázal Nálezom Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 367/2013 zo dňa 30.7.2014, ktorým bolo rozhodnuté, že
Okresný súd Bratislava IV. v konaní vedenom pod sp. zn. 4C 193/2000 a Krajský súd v Bratislave v
konaní vedenom pod sp. zn. 5Co 193/2011 porušili základné právo žalobcu, zaručené v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Súd prvej inštancie
ďalej špecifikoval, že žalobca sa predmetným žalobným návrhom domáha náhrady majetkovej ujmy
spočívajúcej v nákladoch na spravovanie pohľadávky vo výške 15,- eur mesačne, celkovo za obdobie od
10/2003 do 02/2014, spolu vo výške 2. 025,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15. 000,- eur
za obdobie 10-tich rokov nesprávneho úradného postupu (za každý rok nesprávneho úradného postupu
1.500,- eur). Okrem uvedeného žalobca požaduje aj náhradu nákladov spojených s predbežným
prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 413,98 eur.
3. Žalovaná namietala, že v predmetnej veci nie sú splnené zákonné predpoklady pre vyhovenie žalobe.
Rozporovala obdobia, za ktoré si žalobca nárok uplatňuje, nakoľko okresný súd nemôže zodpovedať
za obdobie tvrdenej nečinnosti, keď sa spis na okresnom súde nenachádzal, a ktoré časové úseky
nemohol ovplyvniť (spis bol napríklad u znalca a podobne). K nároku žalobcu na náhradu škody žalovaná
poukazovala na skutočnosť, že žalobca nevysvetlil, na základe čoho si uplatňuje práve sumu 15,- eur za
mesiac. V neposlednom rade poukazovala na to, že žalobca si predmetný nárok uplatňuje duplicitne, keď
na základe rovnakých skutkových okolností mu už raz bolo priznané finančné zadosťučinenie ústavným
súdom, ktorý zaviazal Okresný súd Bratislava IV. zaplatiť žalobcovi sumu 2.500,- eur a Krajský súd v
Bratislave sumu 1.500,- eur. Žalovaná prezentovala názor, že nárok žalobcu už bol uspokojený. Pokiaľ
ide o nárok žalobcu na náhradu nákladov spojených s predbežným prejednaním nároku, tento nárok
žalobcu vylučuje priamo zákon. Žalovanej bola doručená žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody z 18.11.2014 podľa zákona č. 514/2013 Z. z., pričom odpoveď žalovanej zo
dňa 21.1.2015 bola negatívna. Podľa názoru žalovanej nebolo v tomto prípade preukázané splnenie
zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej označeným
nesprávnym úradným postupom podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko nebol preukázaný
vznik škody a nemajetkovej ujmy podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. (okrem toho žiadateľovi
Ústavný súd Slovenskej republiky priznal finančné zadosťučinenie) a ani príčinná súvislosť medzi
namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a nemajetkovej ujmy. Na základe
uvedených skutočností žalovaná posúdila žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody ako nedôvodnú.
4. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že štát za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom zodpovedá objektívne za súčasného splnenia troch podmienok:
1/ poškodenému vznikla škoda, 2/príslušný orgán štátu sa dopustil nesprávneho úradného postupu,
3/ škoda je v príčinnej súvislosti s týmto postupom. Pod pojem nesprávny úradný postup zákon
č. 514/2003 Z.z. subsumuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú, než rozhodovaciu činnosť
štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia, či
už stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, to všetko samozrejme za predpokladu, že
poškodenému vznikla škoda (majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch), či nemajetková ujma, ktorá je v
príčinnej súvislosti s uvedeným postupom, teda, ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku. Za škodu v súlade s ustálenou judikatúrou je potrebné považovať každú
ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, a ktorú je možné vyjadriť peniazmi. Skutočnou
škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca
majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predchádzajúceho
stavu. Ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Nemajetková ujma je určitou náhradou
za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére fyzickej osoby. Pre vznik
nemajetkovej ujmy a jej výšky je podstatné v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie
fyzickej osoby. Výška náhrady v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá sa musí opierať o
preskúmateľné hľadiská. Nemajetková ujma nemôže byť vypočítaná ako majetková ujma. Súd môže
priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len za predpokladu, ak primeraná náhrada (ústne alebo
písomné ospravedlnenie) nebola dostačujúca na odstránenie následkov a došlo k značnému zníženiu
dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia jednotlivca.
5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobe nie je možné
vyhovieť, nakoľko žalobca v danej veci nepreukázal splnenie zákonom požadovaných podmienok
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. Podľa názoru súdu prvej
inštancie žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava
IV. v rozsahu, za ktorý požaduje nárok na náhradu škody tak, ako to uvádza v žalobnom návrhu,
nepreukázal ani existenciu celkového namietaného nesprávneho úradného postupu, nepreukázal
vznik a výšku požadovanej škody a nemajetkovej ujmy a ani príčinnú súvislosť. Zdôraznil, že
žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia, keď neuviedol relevantné skutočnosti odôvodňujúce vznik
požadovanej nemajetkovej ujmy a tvrdené skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukázal, čo platí aj v
prípade podmienky existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
nemajetkovej ujmy a škody.
6. K nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvej inštancie poukázal na to, že priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok,
pričom prípustnosť peňažnej satisfakcie je opodstatnená tam, kde konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením a kde zmenšenie a vyváženie spôsobenej nemajetkovej ujmy nemožno
napraviť inak, ako cestou zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. V tomto súdnom konaní bol
žalobca povinný tvrdiť a preukázať vznik ujmy, ktorá je v zmysle konštantnej judikatúry považovaná za
ujmu v osobnej sfére poškodeného žalobcu, pričom požadovanie nápravy predstavuje určité spravodlivé
zmiernenie následkov protiprávneho stavu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave č. k.6Co 14/2013-141 zo dňa 24.11.2014, keď uviedol, že ,,odvolací súd
považuje za mylnú odvolaciu argumentáciu žalobcu, že v kompenzačnom konaní vo veci prieťahov v
súdnom konaní sa žiadne dôkazy nevyžadujú. Práve naopak, odvolací súd poukazuje na ustanovenie
§ 17 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého možno nemajetkovú ujmu v peniazoch priznať iba
v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a nie je ju
možné uspokojiť inak“. Nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch teda v prípade, že došlo k
nesprávnemu úradnému postupu alebo nezákonnému rozhodnutiu pri výkone verejnej moci nevzniká
automaticky. Žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha, musí uniesť jednak bremeno
tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla, a že na jej uspokojenie nie je
postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Žalobca v konaní uplatnený nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňuje vznikom morálnej ujmy, ktorú však nešpecifikuje ani
žiadnym spôsobom nepreukazuje. Vo vzťahu k ,,morálnej ujme“, resp. vo vzťahu k celému nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie poukázal na nález ÚS SR, č. k. ÚS 367/2013-55 z
30.7.2014, ktorým ústavný súd priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie. Z odôvodnenia
predmetného nálezu jednoznačne vyplýva, že žalobca svoj nárok na náhradu primeraného finančného
zadosťučinenia vo vzťahu ku konaniu vedenému pred Okresným súdom Bratislava IV. uplatnil titulom
úplne totožných skutočností, ktoré uvádza aj v tomto súdnom konaní. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie bol toho názoru, že ak Ústavný súd Slovenskej republiky (ÚS SR) za ten istý skutok už
primerané finančné zadosťučinenie žalobcovi priznal, už na základe tejto skutočnosti nebolo možné
predmetnej žalobe vyhovieť, keď ak by súd za takéhoto skutkového stavu priznal žalobcovi nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, odvodil by týmto konaním ešte významnejší nárok ako ÚS SR, čím by
si de facto uzurpoval právo revidovať rozhodnutie ÚS SR a jeho rozhodovaciu činnosť by degradoval
len na akúsi okolnosť podmieňujúcu zníženie náhrady nemajetkovej ujmy, čím by podľa názoru
súdu znevažoval celkovú rozhodovaciu činnosť ÚS SR. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca
nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Nepreukázal
existenciu takého závažného zásahu do jeho osobnostnej sféry, ktorý by umožňoval priznanie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a ktorý by nebol reparovaný, respektíve zmiernený už
raz priznaným finančným zadosťučinením v konaní pred ústavným súdom. Okrem uvedeného žalobca
žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil ani nepreukázal existenciu svojho nároku v požadovanej
výške, teda neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca
teda nepreukázal, že v dôsledku nepochybne dlhotrvajúceho súdneho konania došlo k značnému
zníženiu jeho cti, dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo jeho spoločenského uplatnenia, alebo vôbec
zníženia jeho postavenia ako jednotlivca. Súd prvej inštancie následne uviedol, že nie je splnená ani
posledná z troch kumulatívnych podmienok a to priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Žalobca neuniesol ani v tomto prípade bremeno tvrdenia, teda ani dôkazné
bremeno.
7. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie priamej škody v sume 2. 025,- eur ( 15,- eur mesačne
za obdobie od 10/2003 do 2/2014), ktorá má spočívať v nákladoch vynaložených na osobitné a
časovo nadrámcové účtovno - ekonomické spracovanie pohľadávky vymáhanej v súdnom konaní pred
Okresným súdom Bratislava IV., súd prvej inštancie poukázal na to, že podstatnou náležitosťou škody je
jej vyčíslenie v peniazoch, pričom vznik a výšku škody je poškodený povinný v súdnom konaní preukázať
relevantným spôsobom bez akýchkoľvek pochybností. V danom prípade však žalobca len tvrdil vznik
a existenciu nákladov na spravovanie predmetnej pohľadávky, avšak vo vzťahu k tomuto tvrdeniu
žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď tieto tvrdenia žiadnym relevantným dôkazným prostriedkom
v priebehu konania nepreukázal (faktúra, iný doklad o zaplatení a podobne). Na základe uvedeného
súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik a výšku požadovanej materiálnej škody
spočívajúcej v nákladoch vynaložených na spravovanie pohľadávky, a teda nepreukázal opodstatnenosť
tohto nároku.
8. Súd prvej inštancie napokon považoval za nedôvodný aj uplatňovaný nárok žalobcu na náhradu
nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume
413,98 eur, pričom poukázal na ustanovenie § 18 ods. 3 poslednú vetu zák. č. 514/2003 Z. z., podľa
ktorého súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred
príslušným orgánom, takže tento nárok žalobcu je vylúčený priamo zo zákona a nemožno ho považovať
za opodstatnený.
9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil s
poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. d) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
aj OSP) tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Súd prvej inštancie ignoroval skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a reálny
stav vyhodnotil v rozpore s platným právom. Žalobca odôvodnil svoje odvolanie proti napadnutému
rozsudku aj poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Je toho názoru, že rozhodnutiu súdu
prvej inštancie chýba úplné právne posúdenie prípadu, respektíve vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namieta, že napádaný rozsudok súdu prvej inštancie stojí na chybnej predstave súdu,
že vznik nemajetkovej ujmy sa neprezumuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení vychádzal zo záveru,
že nemajetková musí byť preukázaná a žalobca neuniesol v tomto prípade bremeno tvrdenia, teda
ani dôkazné bremeno. Žalobca v odvolaní uvádza, že pri rozhodovaní v predmetnej kauze mal súd
prvej inštancie priamu povinnosť rešpektovať aspekt tzv. špecifického argumentu v procese. Ním je
domnienka, že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre každý involvovaný subjekt morálnu
ujmu a žiadne dôkazy sa od poškodeného v tomto ohľade nevyžadujú. Žalobca v odvolaní rovnako
nesúhlasí ani so záverom súdu prvej inštancie, že nepreukázal vznik majetkovej škody. Poukazuje pritom
na potvrdenie obchodnej spoločnosti ECOMAN zo dňa 19.2.2016, o ktorom súd prvej inštancie mal
vedomosť, ale úplne ho ignoroval, pričom odôvodnenie v tomto smere v rozhodnutí absentuje. K otázke
odškodnenia nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej aj NS SR) sa už vyjadril, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu odpovedá,
aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu bola odčinená
( rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 z 18. 8. 2010). Rovnako
zdôraznil, že zákon č. 514/2003 Z. z. upresňuje podmienky sanovania škodlivého výsledku práce
všeobecného súdu/nezákonnosti justície, precizuje podmienky priznávania odškodnenia/satisfakcie.
Rozsudok súdu prvej inštancie však úplne ignoruje aspekt zásadného a povinného odškodňovania obetí
justičných prieťahov. Žalobca nesúhlasí s rozsudkom, z ktorého podľa neho nesprávne vyplýva, že ani
zrejmé a extrémne prieťahy súdneho konania nemajú viesť k „postihu“ štátu, prieťahmi súdneho procesu
dotknutá osoba nemôže automaticky trpieť a v žiadnom prípade sa osobe postihnutej extrémnymi
prieťahmi nemôže „nad všetky pochybnosti“ podariť dokázať, že spor prekračujúci „rozumný procesný
čas“ a nevytvorenie stavu právnej istoty v primeranej dobe viedol k nemajetkovej ujme na strane
procesnej strany. Argumentuje, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl.
127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nemožno stotožňovať s nárokom na náhradu škody vyplývajúcu
zo zákona č. 514/2003 Z. z. a k tomu poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 117/2013 z 28.2.2013. Žalobca ďalej uviedol, že cieľom primeraného zadosťučinenia je
síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody - II. ÚS 51/2003. Primerané
finančné zadosťučinenie nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu
škody - I. ÚS 59/2002. Nesprávny je preto právny záver súdu prvej inštancie, že Ústavným súdom SR
priznaná satisfakcia zásadne vylučuje, aby bola žalobcovi priznaná náhrada škody podľa noriem zákon
č. 514/2003 Z. z.. Žalobca rovnako vytýka súdu prvej inštancie záver, že žalobca nepreukázal existenciu
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava IV v rozsahu, ako to uvádza v žalobnom
návrhu. V odvolaní uviedol, že žalovaný sa svojou argumentáciou v konaní snažil v neprospech žalobcu
„rozsekať a minimalizovať“ aspekt prieťahov v súdnom konaní, pričom ale neústavnosť sa hodnotí vo
vzťahu k celkovej dobe konania, do vytvorenia stavu právnej istoty. Legitímna otázka podľa žalobcu
v tomto smere pritom je, prečo súd prvej inštancie nepriznal satisfakciu aspoň za „neodškriepiteľné“
obdobie prieťahov, respektíve tú časť prieťahov, ktorá nie je sporná. S poukazom na uvedené odvolacie
dôvody žiada žalobca odvolací súd, aby po oboznámení sa s vecou rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne i právne nesprávny zrušil a vec vrátil so svojim záväzným právnym názorom súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; respektíve ak odvolací súd dospeje k záveru, že nie
sú dané podmienky na vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, aby
predmetný rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel v zmysle žalobného petitu, a súčasne,
aby žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy prvoinštančného i odvolacieho súdneho konania. Ďalej
uviedol, že v danom prípade ide o zásadnú otázku, či sa vznik nemajetkovej ujmy na strane subjektu
postihnutého prieťahmi v súdnom procese prezumuje, či pri súdnom rozhodovaní treba vychádzať zo
silnej, hoci vyvrátiteľnej domnienky, že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka
morálnu ujmu a v tomto ohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy. Z dôvodu náležitej opatrnosti a s ohľadom
na charakter kauzy žalobca žiadal, aby v prípade, ak by bol potvrdený napadnutý rozsudok, odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.
10. Žalobca odvolanie v odvolacom konaní doplnil podaniami z 16.8.2016, 28.9.2016, 4.10.2016,
25.10.2016, 8.11.2016, 22.11.2016, 29.11.2016, 2.1.2017, 6.2.2017, 13.9.2017, 7.2.2017, 11.5.2018,
4.6.2018, 6.7.2017, v ktorých rozviedol právnu argumentáciu vo vzťahu k jeho odvolacím námietkam a
poukazoval na aktuálnu judikatúru ESĽP o prieťahoch v súdnych konaniach slovenských všeobecných
súdov, vyjadroval sa k činnosti slovenských súdov pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy
spôsobenej prieťahmi v súdnom konaní, a v ktorých prevažne zopakoval svoju argumentáciu uvedenú
v odvolaní najmä k otázke, či vznik nemajetkovej ujmy na strane subjektu postihnutého prieťahmi v
súdnom procese prezumuje vyvratiteľnú domnienku, že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená
pre účastníka morálnu ujmu a v tomto ohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy.
11. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
12. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho
poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok. Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza
síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem ( § 470 odsek 1 CSP ), rešpektuje ale
procesný účinok odvolania do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.
13. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1
CSP). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia
§ 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť respektíve zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.
14. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre
danú vec považoval za rozhodujúce, že žalobca bol žalujúcou stranou súdneho sporu vedeného na
Okresnom súde Bratislava IV., sp. zn. 4C/193/2000, ktoré začalo dňom 23.10.2000 a právoplatne bolo
ukončené dňom 11.4.2014. Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti žalobcu, nálezom č.
k. II. ÚS367/2013 - 55 zo dňa 30.7.2014 skonštatoval, že Okresný súd Bratislava IV. v konaní vedenom
pod sp. zn. 4C/193/2000 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/193/2001 porušili
základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 odsek
2 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasne Ústavný súd SR prikázal Okresnému súdu Bratislava IV., aby
konal bez zbytočných prieťahov a žalobcovi priznal finančné zadosťučinenie vo výške 4 000,- eur a
náhradu trov konania. Ústavný súd SR konštatoval, že na okresnom súde minimálne dva roky nebol
vykonaný žiadny, alebo žiadny efektívny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
sťažovateľ počas označeného súdneho konania nachádzal, a že taktiež postupom krajského súdu došlo
v označenom konaní k zbytočným prieťahom, pretože krajský súd vo veci nevykonal žiadny úkon od
9.5.2011 do 6.3.2013 ( do času podania ústavnej sťažnosti).
15. Žalobca sa v preskúmavanej veci domáha voči štátu (Slovenskej republike) náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava
IV. spočívajúcom v prieťahoch v konaní menovaného súdu, vo veci sp. zn. 4C/193/2000 a to v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov. S odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, zákon č. 460/1992
Zb. - Ústavu Slovenskej republiky, judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR žalobca
tvrdí, že základným právom osoby poškodenej prieťahmi v súdnom konaní je právo na reparovanie tým
vzniknutej škody a nemajetkovej ujmy, ktorých náhrady sa v preskúmavanej veci domáha, a že v danej
veci treba vychádzať zo silnej, hoci vyvratiteľnej domnienky, že neprimeraná dĺžka súdneho procesu
znamená pre účastníka takéhoto sporu morálnu ujmu a v tomto ohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy
zo strany žalobcu.
16. Podľa článku 46 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
17. Podľa § 1 písmeno a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
18. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
19. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
20. Podľa § 17 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
21. Základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle článku č.
46 odsek 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zabezpečenia právnej istoty podlieha (článok 46
odsek 4 v spojení s článkom 51 odsek 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na
jeho uplatnenie ( III. ÚS 155/2011). Podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu upravuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tento zákon v ustanovení § 17 odseky 1 a 2 priznáva
poškodeným, ktorým vznikla škoda nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu skutočnej škody
a ušlého zisku. Priznáva im aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy a to za súčasného splnenia
dvoch podmienok: 1), že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na spôsobenú ujmu a 2), že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže
byť napríklad formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a
podobne. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik škody a nemajetkovej ujmy tiež predpokladá
existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom, vznikom škody a nemajetkovej
ujmy. Zákon č. 514/2003 Z. z. pojem škody
nedefinuje. Z tohto dôvodu tento pojem treba vykladať v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka (§
25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ) a škodu
treba vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne
vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.
Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je v zásade
ujma, ktorá znamená zmenšenie, zničenie, stratu, zníženie, či iné znehodnotenie majetkového stavu
poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou, a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba
vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. Ušlý zisk je dôsledok škodnej udalosti v majetkovej
sfére poškodeného spočívajúci v tom, že nedôjde k zväčšeniu majetku poškodeného, ku ktorému by
došlo nebyť škodnej udalosti.
22. Pokiaľ ide o samotnú existenciu nesprávneho úradného postupu, v posudzovanej veci tento spočíval
v prieťahoch v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV., ktoré skonštatoval v danom
prípade Ústavný súd Slovenskej republiky, keď vyslovil, že bolo porušené právo žalobcu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, čím je tento predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu potrebné
považovať za naplnený.
23. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil, že škoda mu
vznikla z dôvodu osobitného a časovo nadrámcového, účtovno-ekonomického spravovania, v súdnom
spore Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 4C/193/2000 žalovanej pohľadávky, a táto škoda zodpovedá
peňažným nákladom za obdobie od októbra 2003 do februára 2014, spolu 2. 025,- eur (po 15,- eur
za mesiac).
24. Z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 OSP účinného v čase prvoinštančného konania v danej veci vyplývala procesná povinnosť
strany sporu (účastníka konania) tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo a procesná
povinnosť označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Ide o
základné povinnosti účastníka sporového konania. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou
zodpovednosť účastníka konania za to, že ak v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, prejaví sa to v
jeho procesnom neúspechu. Označenie rozhodujúcich skutočností znamená prezentovanie okolností,
od ktorých žalobca v súdnom spore odvodzuje opodstatnenosť svojho návrhu a ich označenie má aj
procesnoprávne dôsledky. V čase začatia predmetného súdneho sporu obsahové vymedzenie žaloby
upravovali ustanovenia § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Z dispozičného
princípu vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke,
a týmto jeho vymedzením je súd viazaný. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, že žalobca škodu, ktorá mu mala vzniknúť z dôvodu nadrámcového účtovno-ekonomického
spracovania žalovanej pohľadávky nepreukázal. Pokiaľ žalobca odvodzoval žalovaný nárok od peňažnej
straty z dôvodu zvýšených nákladov za poskytovanie činností spočívajúcich v nadrámcovej účtovno-
ekonomickej evidencii v súdnom spore žalovanej pohľadávky, bol povinný v konaní preukázať, že takéto
činnosti skutočne vykonal alebo, že boli pre neho vykonané a v súvislosti s nimi skutočne vynaložil
náklady zodpovedajúce výške žalovanej istiny 2.025,-eur. Súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru, že žalobca tieto rozhodujúce okolnosti nepreukázal, pretože z listinného dôkazu vystaveného
obchodnou spoločnosťou ECONOM, s.r.o., zo dňa 19.2.2016 (č. l. 111 spisu) vyplýva, len oznámenie
o potrebe viesť označenú evidenciu v súvislosti s vedením obchodného súdneho sporu žalobcu. Z
predmetného dokladu nie je zrejmé, či a kedy uplatnenú istinu zaplatil, komu ju zaplatil a aká bola právna
opodstatnenosť dôvodu úhrady.
25. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže
predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho
česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie
a podobne. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy
posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky
nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôlu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych
a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania
vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského
života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti
možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy
by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je
potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok
na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho
úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života
dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Zákon č. 514/2003 Z. z. prešiel
viacerými novelizáciami. Problematiky ustanovenia § 17 o náhrade nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z.z. sa dotkli dve novely vykonané zákonom č. 517/2008 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2009 a
zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2013. V období od 1.7.2004 do 31.12.2008 ustanovenie
§ 17 obsahovalo dva odseky. Odsek 1 znel: „Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.“ Odsek 2 znel: „V
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa
aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.“ Novela vykonaná zákonom
č. 517/2008 Z. z. stanovila kritériá pre
určovanie výšky nemajetkovej ujmy doplnením § 17 ods. 3 a zaviedla aj minimálnu výšku nemajetkovej
ujmy pre odškodňovanie väzby (§ 17 ods. 4). Obsahovala prechodné ustanovenie § 27b ods. 1, podľa
ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona a za nesprávny úradný postup pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa riadi predpismi
účinnými do 31. decembra 2008. Novelou zákona č. 514/2003 Z. z. vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.
z. (od 1.1.2013) došlo v § 17 k vypusteniu minimálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby
a k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Novela neobsahovala prechodné ustanovenia.
Právo poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká momentom začatia zbytočných prieťahov
v súdnom konaní. Aj keď ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2008 neustanovovalo bližšie kritériá, na ktoré
súd pri priznávaní zadosťučinenia prihliadne, tieto boli vytvorené súdnou praxou a judikatúrou. Tieto
kritériá, ktoré súdna prax vytvorila, boli následne aj včlenené do zákonného textu ustanovenia §
17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. , keď
výška nemajetkovej ujmy sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jej doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
26. Nesprávny úradný postup v danej veci nebol medzi stranami sporu sporný. Priznanie nemajetkovej
ujmy v prípade nesprávneho úradného postupu však nie je následkom nesprávneho úradného postupu
súdu, na ktorý by žalobca mal nárok už v prípade samotného konštatovania nesprávneho úradného
postupu, ale musia byť splnené ďalšie podmienky vzniku tohto nároku, ktoré žalobca, ako to správne
konštatoval súd prvej inštancie, nepreukázal. Nárok na nemajetkovú ujmu mohol byť žalobcovi priznaný
iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd poukazuje na to, že nečinnosť
orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre
poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v
prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach
života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne
účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v
dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného
ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie,
či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých
relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú
situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je potrebné za určujúce
hľadisko považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom
konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi
konaním civilným, trestným, či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania
z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom
stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany akých práv, či právom
chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery, či iné konkrétne
skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a podobne). Zvýšený
význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj
spoľahlivo doložiť.
27. Súd prvej inštancie vychádzal zo správneho právneho názoru, že nesprávny úradný postup
nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal
nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a správne v tomto smere uzavrel, že žalobca dostatočne
spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite
nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere zostali v konaní dôkazne
nepodložené. Vo vzťahu k skúmaniu splnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že podanej žalobe nemožno
vyhovieť, nakoľko žalobca, ktorý v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie poukazovaním na to,
že vznik takejto ujmy sa v prípade porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote prezumuje,
náležite nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali
vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV. Správny je
záver súdu prvej inštancie, že žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti
preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu okresného súdu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je
potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Nie každá nemajetková ujma je spôsobilá založiť nárok na
jej náhradu v peniazoch. Finančná kompenzácia nemajetkovej ujmy je dôvodná iba v prípade, že nie
je postačujúce morálne zadosťučinenie. Aj keď je potrebné súhlasiť s názorom žalobcu, že peňažné
zadosťučinenie priznané nálezom Ústavného sud SR, č. k. II. ÚS367/2013 - 55 zo dňa 30.7.2014 je
nárokom, ktorý s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemožno
stotožniť, odvolací súd poukazuje na to, že nepochybne plní aj funkciu primeranej peňažnej satisfakcie.
V danej veci bola žalobcovi v konaní o jeho sťažnosti na Ústavnom súde SR poskytnutá nielen
nepeňažná satisfakcia, vo forme konštatovania porušenia práva, ale aj satisfakcia peňažná. Preto súd
prvej inštancie správne ustálil, že žalobca v konaní nepreukázal vznik takej závažnej nemajetkovej ujmy
(následkov), v prípade ktorej by na poskytnutie dostatočného zadosťučinenia nepostačovalo samotné
konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu, nie je možné uspokojiť inak. Odvolací
súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu
Slovenskej republiky ( napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012), poukazuje na to, že dôkazná povinnosť
na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre
určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného.
28. V slovenských podmienkach nie je bezvýhradne aplikovateľná judikatúra českých súdov a
Ústavného súdu Českej republiky, ako aj judikatúra ESĽP vzťahujúca sa na preukazovanie vzniku
ujmy, nakoľko zahraničná právna úprava, napríklad aj česká je v tomto smere odlišná. Preto sa
odvolací súd nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, ktorý v odvolaní, s poukazom na judikatúru
Ústavného súdu Českej republiky a ESĽP tvrdí, že súdu v spore o náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania, neprináleží skúmať existenciu konkrétnych následkov
takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od žalobcu unesenie
dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž, ako už bolo vyššie uvedené, v rozpore s ustanovením
§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že
na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú
nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti argumentuje judikatúrou
NS ČR a zjednocujúcim stanoviskom NS ČR, č. Cpjn 206/2010 z 13.4.2011, odvolací súd poukazuje
na to, že právna úprava v Českej republike sa v tejto časti od právnej úpravy v zákone Slovenskej
republiky č. 514/2003 Z. z. podstatne líši, a preto je označené stanovisko pre účely preskúmavanej veci
bez zásadného významu, a to i napriek tomu, že zjednocujúce stanovisko Cpjn 206/2010 v mnohých
otázkach vychádza z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Konanie
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pokiaľ
ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, nemožno stotožňovať, čo do jeho účelu a cieľa s konaním
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a priznávaním odškodnenia v tomto konaní.
29. K žiadosti žalobcu o nariadenie odvolacieho pojednávania odvolací súd uvádza, že v zmysle § 385
odsek 1 CSP sa pojednávanie v odvolacom konaní nariaďuje iba ak je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V posudzovanej veci sa odvolací súd stotožnil
so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie a dôvody pre nariadenie odvolacieho
pojednávania odvolací súd v posudzovanej veci nevzhliadol.
30. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu, alebo by spochybňovali vecnú správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie. S
poukazom na uvedené odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, na ktorej založil
svoje odvolacie dôvody a rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 odsek 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.
31. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva
na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd
zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav, a po použití relevantných právnych noriem
vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, a že
neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces.
32. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s §
262 odsek 1 CSP. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).