Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/77/2017 z 29. 5. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. mája 2018, sp. zn. 2Co/77/2017, ECLI:SK:KSBA:2018:1512234316.9 Krajský súd Bratislava | 2Co/77/2017 | ECLI:SK:KSBA:2018:1512234316.9 | 2018-05-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k hnuteľným veciam Citované ustanovenia: § 663 OZ, § 126 OZ, OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/031d58b2-d7b5-4e10-b514-4bfe96579c17 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1512234316.9 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/77/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512234316
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1512234316.9

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Mariany Harvancovej v právnej veci žalobcov v 1. rade: K.j C. ,
narodený dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom D. - S., v 2. rade: X.. U. C. , narodená dňa XX.X.XXXX,
trvale bytom D., H. č. 3, obaja zastúpení spoločnosťou advocatius s. r. o., IČO: 36 868 752, Bratislava,
Palackého č. 12, P.O.BOX č. 69, za ktorú koná JUDr. Zdenka Benčíková, proti žalovaným v I. rade: K. C. ,
narodený dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom D., W. č. XX, v II. rade: C. C. narodená dňa XX.X.XXXX, trvale
bytom D., W. č. XX, obaja zastúpení spoločnosťou HUTTA & PARTNERS s. r. o., Bratislava, Bezekova
č. 3225/13, IČO: 51 284 871, za ktorú koná JUDr. Michal Hutta, PhD., o určenie neplatnosti výpovede z
nájmu bytu a o vzájomnej žalobe o vypratanie bytu, na odvolanie žalobcov v 1., 2. rade a žalovaných v I.,
II. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 16. júna 2016, č.k. 50 C 245/2012-412, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 16. júna 2016, č.k. 50
C 245/2012-412, p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným v I., II. rade p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 1/3.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V. rozsudkom zo dňa 16.6.2016, č.k. 50 C 245/2012-412, žalobu žalobcov v
1., 2. rade zamietol; žalobcom v 1., 2. rade uložil povinnosť vypratať prístavbu rodinného domu v D.,
na W. ulici č. XX, súpisné číslo XXX, postaveného na pozemku parcelné číslo XXX/X, parcelné číslo
XXX, parcelné číslo XXX/X, nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre okres D. V., Obec
D. - mestská časť S., katastrálne územie S., do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalobcom v 1.,
2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným v I., II. rade spoločne a nerozdielne
trovy konania vo výške 1.497,14 € k rukám právnej zástupkyne žalovaných v I., II. rade, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 7.12.2012, ktorou sa
žalobcovia v 1., 2. rade domáhali určenia neplatnosti výpovede z nájmu prístavby rodinného domu č.
XXX v D. na W. ulici. č. XX, ktorú im žalovaní v I., II. rade doručili dňa 11.9.2012. Žalobu žalobcovia v 1.,
2. rade odôvodnili tým, že k prístavbe rodinného domu im v roku 2007 nevznikol nájom konkludentným
spôsobom, pretože zhotovenie prístavby od jej začiatku finančne zabezpečoval žalobca v 1. rade a
od roku 2004 aj žalobkyňa v 2. rade, spoločne v prístavbe žili od roku 2012 vo vedomí, že užívajú
svoj majetok, keďže žalovaní v I., II. rade dali žalobcovi v 1. rade prísľub, že prístavba bude v jeho
vlastníctve. Uviedli, že prístavba rodinného domu bola kolaudovaná kolaudačným rozhodnutím, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 19.12.2011, ako samostatná bytová jednotka, z dôvodu ktorého im nemali
žalovaní v I., II. rade dať výpoveď podľa § 677 ods. 1 Občianskeho zákonníka bez uvedenia dôvodu,
ale z niektorého z dôvodov výslovne uvedených v § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom zvolený
dôvod sa nemôže dodatočne meniť, pretože podmienkou platnosti výpovede je aj skutkové vymedzenie
dôvodu výpovede.



2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu,
oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový
stav veci. Žalobcovia v 1., 2. rade sú manželia, manželstvo uzavreli dňa 4.8.2012, užívajú prístavbu
rodinného domu v D., na W. ulici č. XX, súpisné číslo domu XXX, ktorej bezpodielovými spoluvlastníkmi
sú žalovaní v I., II. rade, rodičia žalobcu v 1. rade, s tým, že túto prístavbu užívajú bez písomnej nájomnej
zmluvy. Prístavbu rodinného domu vybudovali spoločne žalobcovia v 1., 2. rade so žalovanými v I., II.
rade podľa žalobcu v 1. rade tak, že hrubú stavbu vybudoval žalovaný v I. rade za pomoci žalobcu v
1. rade, dobudovanie prístavby zabezpečovali žalobcovia v 1., 2. rade, do ktorej sa nasťahovali v roku
2007 a so žalovanými v I., II. rade sa dohodli, že budú prispievať polovicou na platbu za vodu, plyn, UPC;
platbu za elektrickú energiu si v prístavbe žalobcovia v 1., 2. rade platili sami, platenie nájomného si
strany sporu nedohodli. Podľa žalovanej v II. rade sa žalovaní v I., II. rade so žalobcami v 1., 2. rade bavili
o tom, že žalobcovia v 1., 2. rade budú platiť za užívanie prístavby nájomné, presnú výšku nájomného
si nedohodli, žalovaná v II. rade sa domnievala, že nájomné bude vo výške 1.200,- Sk mesačne. Výšku
nájomného žalovaní v I., II. rade špecifikovali až po podaní žaloby o zaplatenie nájomného v roku 2012,
nakoľko žalobcovia v 1., 2. rade nájomné neplatili. Dňa 11.9.2012 žalovaní v I., II. rade doručili žalobcom
v 1., 2. rade výpoveď z nájomnej zmluvy podľa § 677 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom podľa tejto
výpovede nájomná zmluva vznikla konkludentným spôsobom v roku 2007. Žalobcovia v 1., 2. rade boli
vyzvaní, aby po uplynutí trojmesačnej výpovednej lehoty vypratali prístavbu rodinného domu a odovzdali
žalovaným v I., II. rade kľúče. Počas konania žalobcovia v 1., 2. rade najprv tvrdili, že nájom k užívanej
nehnuteľnosti im nevznikol, na platení nájomného sa so žalovanými v I., II. rade nikdy nedohodli, neskôr
tvrdili, že k užívanej nehnuteľnosti im vznikol nájomný vzťah konkludentne a nájomné bolo dohodnuté vo
výške platieb za poskytované služby. Žalobcovia v 1., 2. rade ďalej uviedli, že ak by im vzniklo k uvedenej
dotknutej nehnuteľnosti odvodené právo bývania, potom s poukazom na ustanovenie § 853 ods. 1
Občianskeho zákonníka sa takýto vzťah riadi ustanoveniami vzťahu najbližšími, a to ustanoveniami o
nájme bytov a výpoveď je treba považovať za neplatnú, keď svoje právo bývania odvodzujú
od skutočnosti, ktorú vo svojej výpovedi dňa 13.2.2014 potvrdila aj žalovaná v II. rade, podľa ktorej,
žalovaní v I., II. rade súhlasili s tým, že žalobca v 1. rade bude v prístavbe rodinného domu bývať. Podľa
žalobcov v 1., 2. rade sa žalovaní v I., II. rade môžu domáhať vypratania až potom, ako nadobudne
právoplatnosť rozhodnutie, ktorým bude žaloba na určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu zamietnutá,
a preto vzájomnú žalobu o vypratanie bytu považovali za predčasnú a navrhli ju zamietnuť. Žalobcovia
v 1., 2. rade považovali prístavbu rodinného domu za samostatnú bytovú jednotku, vychádzajúc z
kolaudačného rozhodnutia zo dňa 2.12.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.12.2011, ktorým
stavebný úrad povolil užívanie stavby v znení: „Prístavba samostatnej bytovej jednotky k jestvujúcemu
rodinnému domu“. Podľa žalovaných v I., II. rade prístavba rodinného domu nie je samostatnou bytovou
jednotkou, nespĺňa náležitosti bytu v zmysle stavebného zákona, pričom poukázali aj na ustanovenie
§ 139b ods. 5 písm. b/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný
zákon), podľa ktorého zmeny dokončených stavieb sú prístavby, ktorými sa stavby pôdorysne rozširujú,
a ktoré sú navzájom prevádzkovo spojené s doterajšou stavbou. Preto pri vypovedaní nájmu postupovali
podľa § 677 Občianskeho zákonníka a použili ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce
nájom nehnuteľnosti a nie osobitné ustanovenia o nájme bytu. Z uvedeného dôvodu žalovaní v I., II.
rade považovali žalobu za nedôvodnú aj z procesnoprávneho hľadiska, pretože výpoveď nebola daná
podľa § 711 Občianskeho zákonníka, ktoré je špeciálnym ustanovením a týka sa len bytov. Ak mal
žalobcom v 1., 2. rade vzniknúť nájom, potom nepreukázali kedy nájom vznikol, k akému predmetu
vznikol nájom, aké bolo dohodnuté nájomné, ani ďalšie skutočnosti vyplývajúce z ustanovení o nájme
bytov. Žalovaní v I., II. rade uviedli, že doručili žalobcom v 1., 2. rade výpoveď z nájmu nehnuteľnosti,
s trojmesačnou výpovednou lehotou, ktorá uplynula dňa 12.12.2012 a po tomto dátume ju žalobcovia
v 1., 2. rade užívajú bez právneho dôvodu, preto sa domáhajú vypratania nehnuteľnosti podľa § 126
Občianskeho zákonníka, keď s prihliadnutím na prípadné odvodené právo bývania navrhli, aby boli
žalobcovia v 1., 2. rade zaviazaní povinnosťou vypratať predmetnú nehnuteľnosť bez toho, aby im bola
uložená povinnosť zabezpečiť im náhradné bývanie, odvolávajúc sa na ustanovenie § 3 Občianskeho
zákonníka, keď žalobcovia v 1., 2. rade vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, aj finančné možnosti, ako
aj s poukazom na vzájomné narušené vzťahy, majú možnosť zabezpečiť si náhradné bývanie.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 126 ods. 1, § 663,
§ 685 ods. 1, § 686 ods. 1, § 712a ods. 1 až ods. 9 Občianskeho zákonníka a dôvodil tým, že
žalobcovia v 1., 2. rade nepreukázali existenciu nájomného vzťahu k prístavbe rodinného domu, z
dôvodu ktorého ich žalobu o určenie neplatnosti výpovede doručenej im žalovanými v I., II. rade



dňa 11.9.2012 ako nedôvodnú zamietol. Poukázal na skutočnosť, že zmluva o nájme je dvojstranný
právny úkon, ktorého účastníkmi sú prenajímateľ a nájomca. Ako dvojstranný právny úkon musí
zmluva o nájme popri všeobecných náležitostiach stanovených ustanovením § 663 a § 686 ods. 1
Občianskeho zákonníka spĺňať aj všeobecné náležitosti právnych úkonov podľa ustanovenia § 34 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci
najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom
spájajú. Podľa § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle môže byť urobený konaním alebo
opomenutím, môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo
chcel účastník prejaviť. Samotná zmluva o nájme nevyžaduje písomnú formu, môže byť uzatvorená aj
ústne, prípadne konkludentne. Uzavretie zmluvy o nájme konkludentným spôsobom predpokladá, že
existuje konkludentný prejav vôle na strane oboch zmluvných strán, smerujúci k uzavretiu nájomnej
zmluvy. Uviedol, že prejudiciálne riešil otázku, či medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu nájomnej
zmluvy a k vzniku nájomného vzťahu, pričom vykonaným dokazovaním výsluchom strán sporu nebolo
jednoznačne preukázané, že medzi nimi vznikol nájomný vzťah. V konaní nebolo preukázané, že na
strane žalovaných v I., II. rade ako prenajímateľov, ako aj na strane žalobcov v 1. 2. rade ako nájomcov,
došlo k takému prejavu vôle, ktorý by smeroval k uzatvoreniu nájomnej zmluvy k dotknutej nehnuteľnosti.
Nájom nehnuteľnosti, ako aj nájom bytu, je odplatným právnym vzťahom, jeho charakteristickým znakom
je, že nájom je dojednaný za odplatu, ide o podstatnú náležitosť nájomnej zmluvy, i keď sa vždy
nevyžaduje určenie konkrétnej peňažnej sumy. V prejednávanom prípade nebolo preukázané, že by
medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu dohody o nájomnom, pretože dohodu o tom, že žalobcovia v 1.,
2. rade budú uhrádzať platbu za vodu, plyn, UPC, nemožno považovať za dohodu o nájomnom. Poukázal
na ďalší charakteristický znak nájomnej zmluvy, ako aj na jej podstatnú náležitosť, ktorou je dočasnosť,
pričom dočasnosťou užívania je treba rozumieť nielen určenie doby trvania nájmu pri uzavretí zmluvy,
ale aj uzavretie zmluvy na dobu neurčitú umožňujúca ukončenie vzťahu. V konaní nebolo preukázané,
že by sa žalobcovia v 1. 2. rade dohodli na dobe nájmu. Z výpovedí strán sporu vyplynulo, že žalobca v 1.
rade užíval prístavbu rodinného domu titulom práva bývania odvodeného od príbuzenského vzťahu so
žalovanými v I., II. rade ako vlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti, ktorí sú jeho rodičia a žalobkyňa v 2. rade
tiež titulom práva bývania odvodeného od príbuzenského vzťahu, keďže je manželkou žalobcu v 1. rade.
Rovnako mal z výpovedí strán sporu preukázané, že žalobcovia v 1., 2. rade bývali v prístavbe rodinného
domu so súhlasom žalovaných v I., II. rade a doručením výpovede žalobcom v 1., 2. rade dňa 11.9.2012
odňali žalovaní v I., II. rade svoj súhlas s bývaním žalobcov v 1., 2. rade v prístavbe rodinného domu,
ktorí v nej potom už bývali bez právneho dôvodu. Nakoľko bolo v konaní preukázané, že žalobcom v 1.,
2. rade nevznikol k prístavbe rodinného domu nájomný vzťah, nebolo potrebné vykonávať dokazovanie
preukazujúce, či je prístavba rodinného domu samostatnou bytovou jednotkou alebo nehnuteľnosťou
ako takou, z dôvodu ktorého zamietol návrh žalobcov v 1., 2. rade na doplnenie dokazovania obhliadkou
prístavby rodinného domu pre jeho nadbytočnosť. K vzájomnej žalobe žalovaných v I., II. rade, ktorou
sa domáhali vypratania žalobcov v 1., 2. rade z predmetnej prístavby, uviedol, že žalobcovia v 1., 2. rade
potom, ako im bol odňatý súhlas s bývaním v prístavbe rodinného domu žalovanými v I., II. rade, bývajú
v tejto prístavbe bez právneho dôvodu a neoprávnene tak zasahujú do vlastníckeho práva žalovaných
v I., II. rade, a preto uložil žalobcom v 1., 2. rade povinnosť vypratať nehnuteľnosť patriacu žalovaným
v I., II. rade. Vzhľadom k tomu, že žalobcovia v 1., 2. rade neužívali vypratávanú nehnuteľnosť titulom
nájomného vzťahu, nesvedčí im právo na bytovú náhradu podľa ustanovenia § 712a Občianskeho
zákonníka a nevyplýva im ani z jej analogickej aplikácie. Navyše sa zaoberal aj otázkou, či výkon
vlastníckeho práva a jeho ochrana nie sú v prejednávanom prípade v rozpore s dobrými mravmi a
prisvedčil žalovaným v I., II. rade, podľa ktorých celková finančná a sociálna situácia žalobcov v 1., 2.
rade (s poukazom na ich vek a zdravotný stav) im umožňuje zabezpečiť si náhradné bývanie vlastnými
silami, keď trh s nehnuteľnosťami v súčasnej dobe poskytuje dostatok možností prenájmu nehnuteľností.
Poukázal na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu
dohody, podľa ktorej sa žalovaní v I., II. rade zaviazali po kolaudácii prístavby rodinného domu previesť
vlastníctvo k uvedenej nehnuteľnosti na žalobcu v 1. rade, ako prípadnej skutočnosti odôvodňujúcej
právo žalobcov v 1., 2. rade na bytovú náhradu.
3.2. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanoveniami § 142 ods. 1, § 149 ods. 1, § 151 ods.
1 O.s.p., § 9, § 11 ods. 1 písm. c/, § 13a ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.,
a úspešným žalovaným v I., II. rade priznal nárok na náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom
súdnom poplatku za vzájomnú žalobu vo výške 99,50 € a v trovách právneho zastúpenia podľa § 11
ods. 1 písm. a/, 13 ods. 2, ods. 3, 13a ods. 1 písm. a/, c/, d/, ods. 4, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo
výške 1.397,64 € za: a/ príprava a prevzatie veci dňa 11.2.2013 priznal 80,09 €, b/ vyjadrenie k žalobe a



vzájomná žaloba zo dňa 9.3.2013 priznal 80,09 €, c/ účasť na pojednávaniach dňa 13.2.2014, 24.4.2014,
1.7.2014, 7.10.2014 priznal za každý úkon 82,49 €, d/ vyjadrenie vo veci samej dňa 25.6.2014 priznal
82,49 €, e/ účasť na pojednávaniach dňa 13.1.2015, 3.3.2015, 8.12.2015 priznal á 86,04 €, f/ účasť na
pojednávaniach - nemeritórne dňa 21.4.2015, 4.6.2015, priznal á 21,51 €, g) účasť na pojednávaniach
dňa 11.2.2016, 16.6.2016 priznal á 88,- € = 1.049,77 € + režijný paušál 2 x 7,81 €, 5 x 8,04 €, 5 x
8,39 €, 2 x 8,58 € = 114,93 €, spolu 1.164,70 € s 20 % DPH 232,94 € = 1.397,64 €. Uviedol, že pri
vyčíslení trov právneho zastúpenia postupoval tak, že najskôr zistil výšku odmeny za jeden úkon právnej
služby podľa § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky, ktorá predstavovala v roku 2013 sumu 80,09 € (60,07 € : 3
= 20,02 €, 60,07 € + 20,02 € = 80,09 €) a pri takto určenej výške odmeny ďalej postupoval podľa § 13
ods. 2 uvedenej vyhlášky a určil výšku odmeny v roku 2013 vo výške 80,09 € (80,09 € : 2 = 40,045
€ x 2 = 80,09 €). Uvedeným postupom potom postupoval pri určení výšky odmeny v roku 2014, ktorá
predstavovala sumu 82,49 €, v roku 2015 sumu 64,53 € a v roku 2016 sumu 66,00 €.

4. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia v 1., 2. rade dôvodiac ustanovením § 365
ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky
procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci). Vytkli súdu prvej inštancie, že v príkrom rozpore s logickou stránkou a
spravodlivým posúdením veci zamietol ich žalobu o určenie neplatnosti výpovede z nájmu. Uviedli,
že stále užívajú bytovú jednotku k jestvujúcemu rodinnému domu, čo bolo preukázané kolaudačným
rozhodnutím zo dňa 2.12.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.12.2011, ktorým príslušný správny
orgán povolil užívanie stavby: „Prístavba samostatnej bytovej jednotky k jestvujúcemu rodinnému domu“.
Skutočnosť, či užívajú samostatnú bytovú jednotku v prístavbe rodinného domu ako byt, považujú za
zásadnú otázku, s ktorou sa prvoinštančný súd vôbec nevysporiadal, keď mal za preukázané, že užívajú
samostatnú bytovú jednotku, tzn. byt, a preto napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, pretože súd nevychádzal z kolaudačného rozhodnutia a výpoveď z nájmu neposudzoval
podľa osobitných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú výpoveď z nájmu bytu, ale použil
právnu normu, ktorú na zistený skutkový stav použiť nemožno. Súd prvej inštancie vyslovil právny názor,
že im vzniklo odvodené právo bývania, napriek tomu, že Občiansky zákonník takéto odvodené spôsoby
uspokojovania bytových potrieb fyzických osôb neupravuje, z dôvodu ktorého sa na predmetný vzťah v
súvislosti so vznikom a zánikom užívania bytu vzťahujú iba ustanovenia o nájme bytu (§ 685 až § 716
Občianskeho zákonníka), ktoré majú vo vzťahu k všeobecnej úprave nájmu (§ 663 až § 684 Občianskeho
zákonníka) postavenie osobitnej právnej úpravy. Uviedli, že predmetom vzťahu bola samostatná bytová
jednotka, na základe ktorej skutočnosti sa výpoveď z nájmu spravuje výlučne § 711 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a nie § 676 Občianskeho zákonníka ako nesprávne konštatoval prvoinštančný súd. Poukázali
na pojmové znaky bytu, na ustanovenia § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 43b ods. 3 zákona č.
50/1976 Zb. (stavebný zákon) a na uvedené kolaudačné rozhodnutie, ktorým stavebný úrad určil účel
skolaudovanej prístavby ako samostatnej bytovej jednotky s tým, že zároveň poukázali na judikatúru, z
ktorej vyplýva, že aj na zánik nájmu bytu a na zánik nájmu obytných miestností, je treba primerane použiť
všeobecné ustanovenia týkajúce sa zániku nájmu bytu podľa § 710, § 711 Občianskeho zákonníka,
ktoré majú postavenie osobitnej právnej úpravy vo vzťahu k všeobecnej právnej úprave nájmu (§ 663
až § 684 Občianskeho zákonník). Vytkli súdu prvej inštancie, že v odôvodnení napadnutého rozsudku
vôbec neuviedol žiadnu argumentáciu, prečo kolaudačné rozhodnutie a účelové určenie prístavby ako
samostatnej bytovej jednotky nerešpektoval a vec právne posúdil podľa § 677 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Prvoinštančný súd v rozpore so zisteným skutkovým stavom uviedol, že nemal preukázanú
existenciu nájomného vzťahu. Z vyjadrenia žalovaných v I., II. rade zo dňa 9.3.2013 ale vyplýva, že
v roku 2007 im dali súhlas, aby ich prístavbu k rodinnému domu, ktorá nebola v tom čase vnútorne
zariadená, spoločne užívali. Navyše nájom bytu je chráneným nájmom, čo zdôrazňuje aj zákon, a
preto nájom bytu možno vypovedať iba z taxatívne uvedených dôvodov v zákone. K úvahe súdu
prvej inštancie a následným rozhodnutím o nepriznaní práva na bytovú náhradu uviedli, že je úplne
irelevantné, či užívali samostatnú bytovú jednotku titulom nájmu a práva odvodeného bývania, pričom
prvoinštančný súd svoje rozhodnutie nezdôvodnil a nesprávnym procesným postupom im znemožnil
uskutočňovať im patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd
prvej inštancie konštatoval, že užívali samostatnú bytovú jednotku titulom bývania z práva odvodeného



od príbuzenského vzťahu so žalovanými v I., II. rade, pričom zákon pre prípad zániku rodinnoprávneho
vzťahu priznáva odvodeným oprávneným subjektom právo na bytovú náhradu, keď odvodený právny
vzťah môže zaniknúť počas trvania právne relevantného rodinnoprávneho vzťahu a aj zánikom tohto
rodinnoprávneho vzťahu, k čomu ale v danom prípade nedošlo. Poukázali aj na dôvod výpovede,
ktorý musí byť vo výpovedi skutkovo vymedzený, aby ho nebolo možné zameniť s inými dôvodmi,
inak je výpoveď neplatná, pričom dôvod výpovede, ktorý nemožno dodatočne meniť, v predmetnej
výpovedi absentoval. Konštatovali, že súd prvej inštancie posúdil výpoveď z nájmu bytu podľa § 676
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale potom podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka muselo prísť k
obnoveniu nájmu automaticky na základe konkludentného správania zmluvných strán, pretože oni ako
nájomcovia fakticky stále užívajú predmet nájmu a žalovaní v I., II. rade nepodali ako prenajímatelia v
lehote 30 dní po uplynutí výpovednej lehoty žalobu na vypratanie, a preto vzájomná žaloba žalovaných
v I., II. rade bola prekludovaná. Zdôraznili, že prvoinštančný súd má vedomosť o konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava V. týkajúce sa investícií do bytu, ktoré ešte nie je právoplatne skončené.
Preukázateľné investovali do nehnuteľnosti, ktorá je vo vlastníctve žalovaných v I., II. rade a majú z
tohto dôvodu záväzky vyplývajúce z poskytnutých úverov, ktoré skutočnosti prvoinštančný súd žiadnym
spôsobom nezisťoval a bez akéhokoľvek dokazovania v tomto smere v napadnutom rozsudku uviedol,
že v konaní nebolo preukázané, že by medzi stranami sporu došlo k uzavretiu dohody, podľa ktorej sa
žalovaní zaviazali po kolaudácii k rodinnému domu (samostatnej bytovej jednotky) previesť vlastnícke
právo k tejto nehnuteľnosti na žalobcu v 1. rade, ako prípadnej skutočnosti odôvodňujúcej právo
žalobcov na bytovú náhradu; v tejto súvislosti poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30.6.2010, sp.zn. 5 Cdo 138/2009. Ďalej namietali, že im nie je zrejmé, na základe
akého právneho posúdenia súd prvej inštancie dohodu o tom, že budú uhrádzať platbu za vodu, plyn,
UPC, nepovažoval za dohodu o nájomnom a ani nevyslovil právny názor k platbám, ktoré pravidelne
poukazujú na úhradu služieb, ak ich nepovažuje za nájom. Prvoinštančný súd sa veľmi stručne vyjadril
k namietanému rozporu s dobrými mravmi na strane 8 napadnutého rozsudku. Takéto odôvodnenie v
nich vyvoláva vážne pochybnosti o spravodlivom rozhodovaní v tomto konaní, keď sa venuje zisteniam,
ktoré s predmetom konania nijako nesúvisia a naopak zisteniam, ktoré sú pre dôsledné posúdenie veci
potrebné, sa nevyjadril vôbec alebo ich vedome opomenul. Uviedli, že žalovaní v I., II. rade sú rodičia
žalobcu v 1. rade, a preto nepovažovali za potrebné upraviť ich práva a povinnosti v písomnej forme,
pretože im dôverovali, ale oni ich dôveru zneužili, keď po dobudovaní prístavby im ju odmietli, napriek
predchádzajúcej dohode, previesť do vlastníctva a následne im doručili výpoveď z nájmu, a preto ich
konanie považujú za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Je nesporné, že bez súhlasu žalovaných v
I., II. rade by prístavbu nikdy nebudovali a neinvestovali do nej nemalé finančné prostriedky, ktoré sa
po právnej stránke posudzujú ako investícia do cudzej veci a po morálnej stránke je tak ich konanie
konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. K vzájomnej žalobe žalovaných v I., II. rade o uloženie
povinnosti, aby vypratali prístavbu rodinného domu, uviedli, že táto bola podaná po uplynutí zákonnej
hmotnoprávnej lehoty až dňa 9.3.2013, takže ich právo sa prekludovalo, ako to už uviedli v dôvodoch
svojho odvolania. Žalobcovia v 1., 2. rade tiež namietali arbitrárnosť, nekonzistentnosť a zmätočnosť
napadnutého rozsudku. Odvolaciemu súdu preto navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalovaní v I., II. rade sa k odvolaniu žalobcov v 1., 2. rade nevyjadrili.

6. Proti tomuto rozsudku vo výroku o náhrade trov konania podali včas odvolanie žalovaní v I., II. rade
dôvodiac tým, že súd prvej inštancie o výške trov právneho zastúpenia rozhodol vecne nesprávne, v
rozpore s ustanovením § 13 ods. 2, ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. V danej veci bolo potrebné určiť
základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa toho, že išlo o spojenie dvoch vecí (neplatnosť výpovede z nájmu
nehnuteľnosti a vypratanie nehnuteľnosti) a zastupovanie dvoch osôb advokátom, čo aj prvoinštančný
súd urobil, ale nesprávne vypočítal výšku tejto odmeny. Uviedli, že v roku 2013 bola základná sadza
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pri zastupovaní vo veci neplatnosti výpovede z nájmu
nehnuteľnosti vo výške 60,07 €, t.j. 1/13 výpočtového základu a základná sadzba tarifnej odmeny potom
predstavovala sumu 90,11 €, k čomu sa dá dospieť tak, že pri zastupovaní prvej osoby je odmena vo
výške 100 %, t.j. v sume 60,07 € a pri zastupovaní druhej osoby sa odmena vo výške 100 % zníži o
50 %, takže výška odmeny pri zastupovaní druhej osoby je 30,04 € (60,07 € deleno dva); spočítaním
odmeny prvej a druhej osoby sa dosiahne základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
pri zastupovaní dvoch osôb vo výške 90,11 € (60,07 € + 30,04 €). Poukázali na skutočnosť, že v roku
2013 bola predmetom konania aj ďalšia vec, o vypratanie nehnuteľnosti (išlo o spojenie vecí), a preto
bolo potrebné uvedenú základnú sadzbu tarifnej odmeny upraviť podľa § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky
a zvýšiť ju o 1/3 základnej sadzby tarifnej odmeny. V uvedenom roku bola základná sadzba tarifnej



odmeny v danej spojenej veci pri zastupovaní dvoch osôb vo výške 120,15 € (90,11 € + 30,04 €) a nie vo
výške 80,09 €, ako ju vypočítal súd prvej inštancie, ktorý mal obdobným spôsobom vypočítať aj základnú
sadzbu tarifnej odmeny pri úkonoch právnej služby ich advokáta za roky 2014, 2015 a 2016. Žalovaní v
I., II. rade ďalej v odvolaní uviedli výpočty základnej sadzby tarifnej odmeny aj za uvedené zvyšné roky,
t.j. 2014, 2015 a 2016. Súd prvej inštancie pochybil, keď si ustanovenie § 13 ods. 2 uvedenej vyhlášky
vyložil tak, že advokát, ktorý poskytuje právnu službu v konaní pred súdom a zastupuje dve osoby, bude
mať výšku odmeny za jeden úkon právnej služby iba vo výške, ako keby zastupoval len jednu osobu,
nakoľko účelom citovaného zákonného ustanovenia bolo, aby mal advokát pri zastupovaní druhej osoby
odmenu nižšiu o 50 %. Trovy prvoinštančného konania vyčíslili vo svojom písomnom podaní zo dňa
21.6.2016 na sumu 2.126,85 €, ktoré považujú za správne. Odvolaciemu súd preto navrhli rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania zmeniť a priznať im trovy prvoinštančného
konania vo výške 2.126,85 €; žiadali trovy odvolacieho konania.

7. Žalobcovia v 1., 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných v I., II. rade uviedli, že výpočet základnej
sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je upravený v § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
a v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť
s nepomernými ťažkosťami, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13
výpočtového základu, ako je uvedené v ustanovení § 13 ods. 2 citovanej vyhlášky s tým, že ak ide o
spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži
o 50 %. Dikcia tohto ustanovenia neurčuje, že odmena sa zníži pri druhom, alebo ďalšom klientovi,
ale znižuje sa pri každom klientovi, t.j. základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 % a následne
sa vynásobí počtom zastupovaných účastníkov, ak ide o spoločné úkony. Takýto názor potvrdzuje
aj početná ustálená súdna prax, napríklad uznesenia Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 14 Co
119/2013 a sp.zn. 13 Co 33/2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 21 CoP 2/2013, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.1.2013, sp.zn. 5 Co 395/2012, ako aj judikatúra Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Poukázali na skutočnosť, že zákonodarca mienil znížiť základnú sadzbu
pri každom jednom zastúpenom klientovi, nie až pri druhom a ďalšom. Ďalej uviedli, že je primárne
potrebné zistiť základnú sadzbu tarifnej odmeny pre rok, v ktorom dochádzalo k poskytovaniu právnych
služieb, keď v roku 2013 predstavovala sumu 60,07 € a po aplikovaní ustanovenia § 13 ods. 2 citovanej
vyhlášky, t.j. po znížení základnej sadzby tarifnej odmeny o 50 %, sa dospeje k sume 30,035 €; po
aplikácii § 13 ods. 3 vyhlášky, tzn. po pripočítaní 1/3 základnej sadzby takto určenej tarifnej odmeny
(30,035 € deleno 3 = 10,012 €) je výsledkom suma 40,04 €, ktorá sa vynásobí počtom zastúpených
strán sporu (dvoma), čo sa rovná 80,09 €, pričom táto suma sa zhoduje so sumou uvedenou súdom
prvej inštancie v napadnutom rozsudku a je irelevantné, či sa najskôr aplikuje § 13 ods. 2 alebo § 13
ods. 3 uvedenej vyhlášky. Vo svojom odvolaní poukázali na to, že vzájomná žaloba žalovaných v I., II.
rade bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty, ale súd prvej inštancie jej aj napriek tomu vyhovel.
Domnievajú sa preto, že pre správnosť výpočtu trov konania nie je možné aplikovať ustanovenie § 13
ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ale iba ustanovenie § 13 ods. 2 tejto vyhlášky. Z uvedeného je teda
zrejmé, že pre správnosť výpočtu trov konania v prípade, ak advokát zastupuje v konaní viaceré strany a
ide o spoločné úkony, je základná sadzba tarifnej odmeny znížená u každej jednej strany, ktorú advokát
zastupuje a nie až pri druhej a ďalšej strane. Odvolaciemu súdu navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadali trovy odvolacieho konania.

8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od
1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v 1. 2. rade, ako aj
odvolanie žalovaných v I., II. rade sú nedôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. mája 2018; o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným
spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie
v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje
s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na
zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť
ešte nasledovné.

9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli
najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku



(zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s
účinnosťou od 1.7.2016], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli
skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne
existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383
C.s.p.). Odvolatelia v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozsudku sa prvoinštančný súd vysporiadal so
všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie
podstatné. Zaoberal sa tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za
preukázané, ktoré nie a všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi
na druhej strane. Súd prvej inštancie neporušil ani právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ale naopak
prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a vyhodnotil. Taktiež sa v konaní
pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 212 ods. 3 O.s.p., takú
ani odvolatelia netvrdili, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací
súd prihliadať.

11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že medzi stranami
sporu nedošlo k uzavretiu nájomnej zmluvy k prístavbe samostatnej bytovej jednotky k jestvujúcemu
rodinného domu a postupoval vecne správne, ak si ako prejudiciálnu otázku riešil vznik nájomného
vzťahu medzi stranami sporu, resp. či došlo medzi nimi k uzavretiu nájomnej zmluvy, ktorou by žalovaní
v I., II. rade ako prenajímatelia prenechali žalobcov v 1., 2. rade ako nájomcom do užívania predmetnú
prístavbu k ich rodinnému domu. V danej veci medzi stranami sporu nebola uzavretá písomná zmluva,
pričom zákon nepredpisuje písomnú formu nájomnej zmluvy, takúto zmluvu možno uzavrieť ústne
alebo konkludentne, keď konkludentným prejavom vôle smerujúcim k uzavretiu zmluvy o nájme nie
je obyčajné mlčanie alebo skutočnosť, že užívateľ býva napríklad v byte, vlastník bytu požaduje od
neho „nájomné“ (odplatu) za užívanie bytu, ktoré užívateľ bytu hradí a vlastník bytu prijíma. Podľa §
663 Občianskeho zákonníka nájomná zmluva je zmluva, ktorou jedna strana (prenajímateľ) prenecháva
druhej strane (nájomcovi) určitú vec, aby ju dočasne užíval alebo bral z nej úžitky, a to za odplatu
(nájomné). V konaní nebolo preukázané, že by k uzavretiu takejto zmluvy medzi stranami sporu prišlo,
pretože okrem žalovanej v II. rade, ktorá tvrdila, že spolu s manželom, žalovaným v I. rade, sa dohodli
so žalobcami v 1., 2. rade v roku 2007 na nájomnom vo výške 1.200,- Sk, ostatné strany sporu túto
skutočnosť nepotvrdili, keď samy žalobcovia v 1., 2. rade uviedli, že nájomné si nedohodli, a ani ho
neplatili. Odvolací súd dodáva, že nájom musí byť odplatný, nájomca je povinný platiť nájomné bez
ohľadu na to, či predmet nájmu skutočne užíva alebo nie. Nájomné je ale potrebné odlíšiť od iných plnení,
na ktoré sa nájomca zaväzuje v rámci nájomného pomeru alebo v súvislosti s ním, napríklad služby
spojené s užívaním predmetu nájmu. Nájom predstavuje odplatu za dočasné prenechanie predmetu
nájmu (bytu, nebytového priestoru, pozemku alebo inej veci) do užívania a služby spojené s užívaním
predmetu nájmu predstavujú náklady na užívanie predmetu nájmu (voda, teplo, plyn a podobne). Súd
prvej inštancie preto správne konštatoval, že podstatnou náležitosťou nájomnej zmluvy je nájom, aj
keď sa nevyžaduje určenie konkrétnej peňažnej sumy a dospel k správnemu záveru, keď nepovažoval
platby za služby spojené s užívaním predmetnej prístavby, ktoré platili žalobcovia v 1., 2. rade (voda,
plyn, UPC) žalovaným v I., II. rade za nájomné. Z dôvodu, že bolo v konaní pred súdom prvej inštancie
preukázané, že medzi stranami sporu nedošlo k uzavretiu nájomnej zmluvy, pretože sa nedohodli na
jej podstatných náležitostiach, ktorými sú okrem dohody o predmete nájmu (v danej veci prístavbe
rodinného domu),odplata za užívanie a doba nájmu, nemohlo prísť zo strany žalovaných v I., II. rade k
vypovedaniu nájmu žalobcom v 1., 2. rade k predmetnej prístavbe.

12. K tvrdeniu žalobcov v 1., 2. rade v odvolaní, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, zmätočný a
nekonzistentný, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa dôsledne riadil ustanovením § 157 ods. 2
O.s.p., pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné zistiť čoho sa žalobcovia v 1., 2. rade,
ako aj žalovaní v I., II. rade domáhali, aké skutočnosti tvrdili. Prvoinštančný súd jasne a stručne vysvetlil



ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané, ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, aj ako vec právne posúdil, a preto nie je možné napadnutý rozsudok
považovať za arbitrárny alebo nepreskúmateľný. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcov v 1., 2. rade
považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne
vysporiadať. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami
sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku
strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04,
III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na základe uvedeného na zvyšné odvolacie námietky
žalobcov v 1., 2. rade týkajúce sa toho, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že užívajú
samostatnú bytovú jednotku, t.j. byt, odvolací súd už nereagoval. Odvolací súd dodáva, že nebolo v danej
veci rozhodujúce, či v danom prípade prístavba k rodinnému domu je bytom alebo nie je, pretože v prvom
rade skúmal, či došlo k vzniku nájomného vzťahu medzi stranami sporu, keď každá nájomná zmluva
bez ohľadu na to, či ide o nájom bytu, pozemku, nebytového priestoru alebo inej veci, musí obsahovať
označenie predmetu nájmu a odplatu (nájomné), čo v danom prípade medzi stranami dohodnuté nebolo.

13. K odvolacej námietke žalobcov v 1., 2. rade, že vzájomná žaloba žalovaných v I., II. rade bola
podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty, odvolací súd uvádza, že vzhľadom k tomu, že medzi stranami
sporu nedošlo k vzniku nájomného vzťahu z dôvodov, ktoré sú uvedené v bode 11. odôvodnenia tohto
rozhodnutia, žalobcovia v 1., 2. rade prístavbu k rodinnému domu žalovaných v I., II. rade užívajú
bez právneho dôvodu. Základnou podmienkou úspechu žaloby o vypratanie nehnuteľnosti (podľa §
126 Občianskeho zákonníka) je jednak preukázanie vlastníckeho alebo iného práva žalobcu (aktívnej
legitimácie) a jednak neoprávnený zásah do výkonu jeho vlastníckeho alebo iného práva zo strany
žalovaného. V konaní bolo preukázané, že žalovaní v I., II. rade sú vlastníkmi predmetnej prístavby k
rodinnému domu, čo bolo preukázané výpisom z listu vlastníctva č. XXX. Výpoveďou zo dňa 21.8.2012
žalovaní v I., II. rade vyzvali žalobcov v 1., 2. rade na vypratanie predmetnej nehnuteľnosti ku dňu
skončenia nájmu, t.j. po uplynutí trojmesačnej lehoty od prevzatia výpovede s tým, že žalobcovia v 1.,
2. rade aj naďalej užívajú predmetnú prístavbu a doteraz sa z nej nevysťahovali. Súd prvej inštancie
správne právne uzavrel, že žalobcovia v 1., 2. rade neoprávnene zasahujú do vlastníckeho práva
žalovaných v I., II. rade, keďže túto prístavbu užívajú bez právneho dôvodu. Keďže teda medzi stranami
sporu nedošlo k uzavretiu zmluvy o nájme predmetnej prístavby, nemohla žalovaným v I, II. rade
plynúť lehota na danie výpovede žalobcom v1., 2. rade po skončení nájmu, z dôvodu ktorého je ich
odvolacia námietka o tom, že vzájomná žaloba žalovaných v I., II. rade bola doručená a uplatnená
na súde po uplynutí prekluzívnej lehoty, nedôvodná. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu
prvej inštancie, ktorý žalobcom v 1., 2. rade nepriznal právo na bytovú náhradu, keďže im od začiatku
nesvedčil platný právny titul na užívanie prístavby (nájomná zmluva), a preto nemožno prostredníctvom
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (dobré mravy) zabrániť požiadavke na ich vypratanie, keď súd prvej
inštancie odôvodnil, prečo v danom prípade výkon vlastníckeho práva a jeho ochrana nie je v rozpore s
dobrými mravmi. Odvolací súd dodáva, že samy žalobcovia v 1., 2. rade vo svojej žalobe o zaplatenie
sumy 156.821,73 € titulom vynaložených finančných prostriedkov na vybudovanie predmetnej prístavby
uviedli, že pokiaľ im žalovaní v I., II. rade uvedenú sumu vrátia, sú ochotní bytovú jednotku v prístavbe
rodinného domu opustiť.

14. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotil
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nebol a nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňovala sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len
vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladal určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133,
§ 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňovala
najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
podľa ktorého mal súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci



vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd mal povinnosť
dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval
naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou
k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti
namietané žalobcami v 1., 2. rade v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že
do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu
pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany
sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

15. Pokiaľ žalobcovia v 1., 2. rade v odvolaní namietli, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

16. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolaním žalovaných v I., II. rade proti napadnutému rozsudku vo
výroku o náhrade trovách konania, ktoré odôvodnili tým, že súd prvej inštancie rozhodol o náhrade
trov konania v rozpore s ustanovením § 13 ods. 2, ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pretože súd
prvej inštancie si správne vyložil citované ustanovenia vyhlášky a riadne vyčíslil náhradu trov konania,
ktorú majú žalobcovia v 1., 2. rade zaplatiť žalovaným v I., II. rade. V danej veci došlo k spojeniu
dvoch právnych vecí (určenie neplatnosti výpovede a vypratanie nehnuteľnosti), a preto bez ohľadu
na spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny (§ 11 uvedenej vyhlášky) sa základná sadzba
tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby
tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. Logickým, gramatickým,
systematickým výkladom a výkladom e ratione legis možno dospieť k záveru, že ak je hodnota veci
vo všetkých spojených veciach rovnaká, určí sa hodnota ktorejkoľvek veci ako základná, ku ktorej sa
následne pripočíta jedna tretina súčtu hodnôt ostatných spojených vec (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 16. marca 2011, sp.zn. 2 Sžf 51/2010). V predmetnej veci na
strane žalovaných vystupujú dve osoby, a preto prvoinštančný súd správne určil základnú sadzbu tarifnej
odmeny, ktorú znížil o 50 % u každej zastupovanej osoby, keďže ide o spoločné úkony. Vyúčtovanie
odmeny za spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb spôsobom uvedeným žalovanými v I., II. rade,
t.j. že pri zastupovaní prvej osoby je základná sadzba tarifnej odmeny vo výške 100 % a až pri druhej
osobe sa zníži o 50 %, nemá oporu v zákone. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.8.2010, sp.zn. 5 Sžo 205/2010, v ktorom
odmenu za úkon právnej služby pri zastupovaní dvoch, následne troch, klientov krátil Najvyšší súd
Slovenskej republiky u každej zastupovanej osoby o 20 %, resp. 50 %, podľa aktuálneho znenia vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. Interpretácia a aplikácia ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov v
rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18.6.2012, č.k. 14 Co 205/2012-198,
bola predmetom skúmania Ústavného súdu Slovenskej republiky v dôsledku sťažnosti strany sporu vo
veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, práve z dôvodu, že odvolací súd potvrdil prvoinštančné
rozhodnutie, ktorým súd prvej inštancie priznal trovy právneho zastupovania pri zastupovaní štyroch
osôb tým istým advokátom podľa § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške tarifnej odmeny
zníženej o 50 % (hoci základná sadzba tarifnej odmeny za právny úkon mala byť pri prvej osobe
zastúpenej tým istým právnym zástupcom podľa sťažovateľa určená podľa ustanovenia § 11 ods. 1



písm. a/ advokátskej tarify v nezníženej výške). Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa
9.10.2012, sp.zn. IV. ÚS 510/2012, sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti po
konštatovaní, že v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 14 Co 205/2012 obsiahnutú
interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov nemožno
považovať za arbitrárnu ani zjavne neodôvodnenú. Poukázal na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, podľa
ktorej pri výpočte náhrady trov konania vzniknutých v konaní pred ústavným súdom z titulu právneho
zastúpenia viacerých osôb advokátom tiež určil výšku základnej sadzby tarifnej odmeny v súlade s §
13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ako zníženú u všetkých spoločne zastupovaných osobách o 50 %.
V danom prípade súd prvej inštancie za jednotlivé roky (2013 až 2016) vypočítal správne odmenu za
jeden úkon právnej služby pri jednotlivých rokoch, keď postupoval tak, že k základnej sadzbe tarifnej
odmeny za príslušný rok pripočítal 1/3 (§ 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), následne takto vypočítanú
sumu znížil o 50 % podľa § 13 ods. 2 uvedenej vyhlášky a zistenú sumu vynásobil počtom osôb na
strane žalovaných, t.j. dvomi. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie vypočítal náhradu trov právneho
zastúpenia dobre, odvolanie žalovaných v I., II. rade z uvedených dôvodov považoval za nedôvodné a
rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v tomto výroku ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

17. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu ani nevzniesli
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod
sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1, ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovia v 1., 2. rade mali úspech v odvolacom konaní v
1/3, a to vo výroku o náhrade trov konania (odvolací súd nevyhovel odvolaniu žalovaných v I., II. rade),
žalovaní v I., II. rade mali v odvolacom konaní úspech v 2/3, a to vo veci samej o určenie neplatnosti
nájomnej zmluvy a vo vzájomnej žalobe o vypratanie nehnuteľnosti (odvolací súd nevyhovel odvolaniu
žalobcov v 1., 2. rade), preto čistý úspech žalovaných v I., II. rade predstavuje 1/3 (2/3 mínus 1/3), z
dôvodu ktorého im priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 1/3. V zmysle § 262 ods. 2
C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,



a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).