Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/75/2016 z 17. 4. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 17. apríla 2018, sp. zn. 2Co/75/2016, ECLI:SK:KSBA:2018:1513243218.1 Krajský súd Bratislava | 2Co/75/2016 | ECLI:SK:KSBA:2018:1513243218.1 | 2018-04-17 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 497 ObZ, ObZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/881803d5-1957-4579-a410-dca5687676b3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1513243218.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/75/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513243218
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1513243218.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Králová, členovia
senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Ivana Jahnová, v právnej veci žalobcu: I. G. Z., Z..F..P.., L.: XX
XXX XXX, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovaným: X/Ing.
L. F., D. XX.XX.XXXX, H. N. O. XXXX/XX, N., 2/Ľ. F., D. X.X.XXXX, C. G. A. N. - Z. O., o zaplatenie
6.240,66 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č. k.
39C/444/2013-95 zo dňa 16.12.2016 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č. k. 39C/444/2013-95 zo dňa 16.12.2015 p o
t v r d z u j e.
II. Žalovaným 1 a 2 p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom č. k. 39C/444/2013-95 zo dňa 16.12.2015 zamietol žalobu
žalobcu a vyslovil, že žalovaným 1 a 2 nepriznáva náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že medzi žalovaným 1 a právnym predchodcom žalobcu
(Slovenská sporiteľňa, a.s., ďalej aj banka ) bola uzatvorená dňa 25.10.2004 Zmluva o splátkovom úvere
na základe ktorej banka žalovanému 1 poskytla úver v sume 9 958,17 Eur (300 000,- Sk), pričom
žalovaný 1 sa zaviazal úver vrátiť spolu s dohodnutým úrokom 9,8 % ročne, pravidelnými mesačnými
splátkami po 132,77 Eur ( 4 000,- Sk) , vždy k 20.dňu v mesiaci počnúc dňom 20.11.2004. Konečná
splatnosť úveru bola dohodnutá dňom 20.10.2014. Poplatok za správu úveru bol dohodnutý v sume
1,33 Eur (40,- Sk) mesačne, RPMN predstavovala 5,12 %. Záväzok žalovaného 1 bol zabezpečený
ručením v osobe žalovaného 2. Súd prvej inštancie poukázal na to, že Slovenská sporiteľňa, a.s.,
ako postupca dňa 28.9.2011 zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1285/2011/CE postúpila na žalobcu
ako postupníka pohľadávku voči žalovanému 1, ktorému túto skutočnosť oznámila listom zo dňa
27.12.2011, odovzdaným na poštovú prepravu 28.10.2011. Zdôraznil, že žalobca sa v danom spore
domáha zaplatenia istiny 6 240,66 Eur, ktorá má zodpovedať splatným a neuhradeným splátkam úveru
za obdobie od 20.12.2010 do 20.10.2014 (47 splátok), úroku z omeškania v sadzbe 9% ročne zo
splátok za obdobie od 21.12.2010 do 13.11.2011 vyčíslený spolu sumou 63,10 Eur a ďalej úroku z
omeškania v sadzbe 9% ročne z dlžnej istiny 6 240,66 Eur od 14.11.2011 do jej zaplatenia. Takto
ustálený skutkový stav posúdil súd prvej inštancie po právnej stránke, podľa ustanovení zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ustanovení § 497, § 524 odseky 1,2 , § 303, § 307
odsek 3 zákona č. 513/1991Zb. Obchodný zákonník, ustanovenia § 52 odsek 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník a ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č.483/2001 Z. z. o bankách a dospel k
záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Poukázal na to, že vzhľadom na osobitný režim postupovania
pohľadávok zo zmlúv o úvere uzatváraných bankami, skúmal, či pred postúpením pohľadávky bol
dodržaný zákonom predpokladaný postup podľa § 92 odsek 8 Zákona o bankách v znení k času



uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky (28.9.2011). V tejto súvislosti konštatoval, že zo žiadneho
žalobcom predloženého a ani navrhnutého dôkazu, nevyplýva, že banka žalovaného písomne vyzvala
na splnenie záväzku vyplývajúceho z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere vo výške istiny, ktorá
bola predmetom postúpenia, teda preukázateľne nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru
bankou a tým k preukázaniu, že pohľadávka, alebo jej určitá časť (uplatnená žalobou) sa stali splatnými.
Pohľadávka bola na žalobcu postúpená v celkovej sume 13 328,10Eur pozostávajúcej z celej dlžnej
úverovej istiny 12 618,39 Eur (kapitalizácia úveru), riadneho úroku 79,87 Eur, úroku z omeškania
623,86 Eur a ostatného príslušenstva 5,98 Eur. Splátky úveru pôvodne splatné od 10.11.2011 do
20.10.2014 sa stali splatnými dňom 13.11.2011, kedy až žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru.
Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal, že pohľadávka
banky bola v čase postúpenia na žalobcu na postúpenie spôsobilá. Právo banky postúpiť pohľadávku
bolo obmedzené podmienkami uloženými jej v ustanovení § 92 ods. 8 Zákona o bankách a pokiaľ banka
niektorú z týchto podmienok nesplnila, konala v rozpore so zákonom (zákon č. 483/2001 Z. z.) a takýto
právny úkon nie je platný (§ 39 Občianskeho zákonníka). Z neplatného konania banky nemohol žalobca
platne nadobudnúť aktívnu legitimáciu pre vymáhanie žalovaného dlhu, a preto žalobný návrh v danej
veci súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa
§ 142 odsek 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj OSP). Úspešným žalovaným
1 a 2 náhradu trov konania nepriznal, pretože náhradu trov konania si neuplatnili.
3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobnému návrhu vyhovie, alebo aby ho zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil,
a že nedostatočne zistil jej skutkový stav. Žalobca poukázal na to, že v konaní predložil relevantné
oznámenie postupcu adresované žalovanému 1 o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom
preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanému 1, čo bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu
postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia
vychádzať bez toho, aby skúmal platnosť zmluvy. Z tohto oznámenia je treba vychádzať a nie je
potrebné prejudiciálne skúmať existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Na podporu svojej
argumentácie odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4 Obo210/2001 a uznesenie
Krajského súdu v Nitre vo veci sp. zn. 9Co/133/2013.
Žalobca ďalej vyjadril názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 o bankách, nemožno
spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky, pretože účelom uvedeného ustanovenia
je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok,
ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa
dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva
a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené
v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca
poukázal na názor Doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M, publikovaný v časopise Súkromné právo č.
1/2015, podľa ktorého účelom § 92 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách je úprava výnimiek z bankového
tajomstva. Predmetné ustanovenie nehovorí nič o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávky, ale
iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Žalobca tvrdí,
že zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže
byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli
postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom
ustanovení výslovne uvedené. Namietal, že žalovaný 1 bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní
po dobu 1195 dní, a preto boli v tomto prípade podmienky ustanovenia § 92 odsek 8 zákona o bankách
splnené. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Prievidza v spore sp. zn. 12C/63/2014.
Zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presne stanoveným
termínom splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaný 1 sa dostal do omeškania, uvedené termíny neplnil
a právnemu predchodcovi žalobcu tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti.
Právny predchodca toto svoje oprávnenie nevyužil, ale mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca a to
podaním zo dňa 25.10.2011 označeným ako „Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru.“ Postúpením pohľadávky sa stal žalobca veriteľom pohľadávky, vrátane práva vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť celého úveru v prípade jeho nesplácania. Žalobca na podporu svojich tvrdení
poukázal na rozhodovaciu prax odvolacích súdov a aj súdov prvej inštancie.
4. Žalovaný 1 v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny potvrdil. Poukázal na to, že súd prvej inštancie
nespochybňoval právo banky postupovať svoje pohľadávky, avšak riadne skúmal dodržanie právnych
predpisov spojených s týmto úkonom. Preukazovanie pravdy žalobcom rozhodnutiami okresných súdov



a právnych expertov nie je pri rozhodovaní súdov záväzné. Záväzné sú iba nálezy Najvyššieho súdu
SR a Ústavného súdu SR.

5. Na vyjadrenie žalovaného 1 reagoval žalobca replikou v ktorej zotrval na podanom odvolaní.
Vo vyjadrení poukázal na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, v ktorých bola riešená otázka
ustanovenia § 92 odsek 8 Zákona o bankách.
6. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho
poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok. Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza
síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem ( § 470 odsek 1 CSP ), rešpektuje ale
procesný účinok odvolania do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.

7. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP).
Vec prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý
proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich
náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).
10. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery,
ku ktorým dospel, sú racionálne. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2
CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje už len na určité
najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní.

11. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že suma, ktorej zaplatenie je predmetom tohto sporu, je
nárokom zo zmluvy o splátkovom úvere č. 178626967 uzatvorenej dňa 25.10.2004 medzi právnym
predchodcom žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s. (bankou) a žalovaným 1. Splnenie záväzku
žalovaného 1 je zabezpečené ručením žalovaným 2.

12. Žalobca svoju aktívnu legitimáciu odvodzuje od zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1285/2011/CE zo
dňa 28.9.2011, uzavretej medzi ním, ako postupníkom a Slovenskou sporiteľňou, a.s., ako postupcom.
Touto zmluvou boli na žalobcu ako postupníka postúpené pohľadávky, vrátane ich príslušenstva a
všetkých súvisiacich práv a nárokov s pohľadávkami spojenými, ako aj práv plynúcich zo zabezpečenia
pohľadávok. V zmysle čl. II. bod 2.1. zmluvy o postúpení „pohľadávka“ je každá jednotlivá pohľadávka
postupcu voči dlžníkovi, vrátane jej príslušenstva, uvedená a špecifikovaná v prílohe č. 1 k tejto zmluve.

13. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na nedostatku vecnej aktívnej legitimácie
na strane žalobcu, ktorý nepreukázal splnenie podmienok pre postúpenie pohľadávky, z jeho právneho
predchodcu na žalobcu na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.9.2011.

14. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase
uzatvorenia zmluvy o postúpení, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením, čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou



zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka. Banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

15. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie tvrdeného práva na strane žalobcu alebo
pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného je imanentnou súčasťou súdneho konania
(viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009).

16. Z článku 7.6 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne a.s. (č.l. 10 spisu) vyplýva,
že v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka bola banka okrem iného oprávnená vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť. V prejednávanej
veci banka túto možnosť nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol
mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ však
pôvodný veriteľ nevyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru (vyhlásil ju až žalobca listom zo dňa 25.10.2011),
a zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou ani odstúpením od zmluvy, nemožno vychádzať z toho, že
žalobou uplatnená pohľadávka z úveru bola ku dňu postúpenia splatná v celom rozsahu, pretože
splatnými boli len tie splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní. Povinnosťou
banky (právneho predchodcu žalobcu) pred postúpením pohľadávky bez súhlasu dlžníka bolo písomne
vyzvať dlžníka na splatenie omeškaného peňažného záväzku. Banka mohla postúpiť len pohľadávku,
ktorá v čase jej postúpenia bola už splatná. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách je
zákonným predpokladom pre platné postúpenie potrebné doručenie takejto výzvy dlžníkovi a omeškanie
dlžníka napriek výzve dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Podľa názoru odvolacieho súdu, časť druhej vety
za bodkočiarkou predmetného ustanovenia sa vzťahuje len na možnosť banky postúpiť pohľadávku
aj napriek jej čiastočnej úhrade v prípade, ak omeškanie klienta presiahlo jeden rok a nemá vplyv
na povinnosť banky vyplývajúcu z prvej vety predmetného ustanovenia, písomne vyzvať dlžníka na
plnenie. Žalobca nepreukázal, že uvedená výzva na zaplatenie dlhu vo výške podľa zmluvy o postúpení
pohľadávky bola žalovanému 1 doručená.

17. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že nakoľko z ustanovenia § 92 ods.
8 Zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky,
ktorá zodpovedá nesplácanému, omeškanému dlhu a v preskúmavanej veci nebolo preukázané, že
postúpená pohľadávky bola k času jej postúpenia splatná v celom postúpenom rozsahu, je z tohto
dôvodu zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 28.9.2011 pre rozpor so zákonom v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom, a preto žalobca nie je v tomto spore aktívne
vecne legitimovaným subjektom.

18 . Zákonodarca v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, určil podmienky
pre postúpenie pohľadávok banky, alebo pobočky zahraničnej banky na tretiu osobu . Podľa názoru
odvolacieho súdu je ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, vo vzťahu
k ustanoveniu § 524 Občianskeho zákonníka, ako ustanoveniu, ktoré upravuje právny inštitút
postúpenia pohľadávky právnou normou lex specialis, ktorá sa uplatní prednostne. Dodržanie
zákonných podmienok stanovených v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. pre postúpenie pohľadávky
bankou alebo pobočkou zahraničnej banky v prípade, ak banka alebo pobočka zahraničnej banky
nedisponuje súhlasom klienta ( dlžníka ) s postúpením pohľadávky, je predpokladom platného
postúpenia pohľadávky bankou alebo pobočkou zahraničnej banky na tretiu osobu.

19. Žalobca v odvolaní namietal, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s
jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Podľa názoru žalobcu, toto ustanovenie rieši
úpravu výnimiek z bankového tajomstva a nie platnosť postúpenia pohľadávky. Svoj názor žalobca



podložil článkom doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M. s názvom Postúpenie pohľadávok z pohľadu
ochrany citlivých údajov, bankového tajomstva, povinnosti mlčanlivosti a ochrany spotrebiteľa, ktorý
zastáva názor, že aj keď neboli dodržané podmienky určené v predmetnom ustanovení (bolo porušené
bankové tajomstvo), ale banka (právny predchodca žalobcu) a ani žalobca za to nenesú žiadne následky.
Banka teda na žalobcu postúpi pohľadávku platne. Odvolací súd s takýmto výkladom nesúhlasí. Banky,
ako finančné inštitúcie sú regulované štátom a podliehajú pod dohľad Národnej banky Slovenska.
Banky vykonávajú činnosť na základe bankového povolenia. Pokiaľ by mohli neobmedzene postúpiť
pohľadávku z bankového úveru nebankovej inštitúcii, ktorá nie je nositeľom bankového povolenia,
obchádzali by zákon.

20. Žalobca poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4Obo
210/01, týkajúce sa vzťahov postupníka a dlžníka pri postúpení pohľadávky a bol toho názoru, že
u postupníka dochádza k založeniu aktívnej legitimácie oznámením postupcu dlžníkovi o postúpení
pohľadávky. Podľa názoru odvolacieho súdu však neexistuje žiadny právny dôvod, ktorý by umožňoval
stanoviť výnimku zo základných princípov týkajúcich sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu v prípade
postupovania pohľadávok na tretie osoby. Aj zmluva o postúpení pohľadávky, ako každý iný právny
úkon musí vyhovovať všetkým zákonným podmienkam platnosti. Odvolací súd poukazuje na to, že
česká justícia, ktorá vychádza z právnej úpravy o postúpení pohľadávky, ktorá je totožná s právnou
úpravou platnou v Slovenskej republike konštatovala, že predpokladom právnej účinnosti postúpenia
pohľadávky je oznámenie tohto postúpenia dlžníkovi podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka .
Dlžník je až od tohto okamihu povinný plniť postupníkovi, ako svojmu veriteľovi s tým, že pokiaľ mu
postúpenie pohľadávky oznámi samotný pôvodný veriteľ - postupca, nemá povinnosť nič preukazovať
a dlžník je povinný postupníkovi bez ohľadu na to, či je zmluva o postúpení pohľadávok platná plniť a
takýmto plnením záväzok dlžníka zaniká. Od tejto situácie, však je nutné odlišovať stav, (ako je tomu aj v
posudzovanej veci), kedy k splneniu záväzku voči avizovanému postupníkovi nedôjde a jeho zaplatenie
sa stane predmetom súdneho sporu. V takomto prípade je potom nutné v rámci skúmania aktívnej
legitimácie na vymáhanie pohľadávky riešiť aj otázku platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, kedy
v dôsledku jej neplatnosti k zmene v osobe veriteľa nemôže dôjsť. Len platná zmluva o postúpení
pohľadávok totiž môže mať za následok zmenu v osobe veriteľa, keď veriteľ (postupník) nadobúda
nielen postupovanú pohľadávku, ale spolu s ňou tiež aktívnu vecnú legitimáciu k jej uplatneniu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky z 21.5.2003, č. k. 32Odo 293/2002 - uverejnený v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk NS ČR pod č. 16/2004).

21. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi podstatnými pre vec
samú v zmysle § 366 CSP (§ 205a OSP) s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysporiadal. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených,
pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Rozhodnutia všeobecných súdov, na ktoré žalobca
v odvolaní poukazoval, nemajú z hľadiska preskúmavanej veci žiadnu relevanciu. Z uvedených dôvodov
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 odseky 1,2 CSP ako vecne správne potvrdil.
22 . O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262
odsek 1 CSP. Žalovaným 1 a 2, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,



c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).



(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).