Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/279/2016 z 13. 2. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 13. februára 2018, sp. zn. 2Co/279/2016, ECLI:SK:KSBA:2018:1608899815.8 Krajský súd Bratislava | 2Co/279/2016 | ECLI:SK:KSBA:2018:1608899815.8 | 2018-02-13 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spoluvlastníctvo Citované ustanovenia: CSP, § 262 ods. 2 CSP, § 259 CSP, § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3f3375e3-608e-4927-b8d9-1947b80258ba Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1608899815.8 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/279/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1608899815
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1608899815.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej, v právnej veci žalobkyne: N.. U. W., B. XX. X.
XXXX, X. Z. X, X. právne zastúpená advokátom JUDr. Jurajom Hadrbulcom, AK so sídlom Riečna 2,
Bratislava proti žalovanému: N.. Y. R., B. XX.X.XXXX, X. O. XXXX/XX, X. právne zastúpený advokátom
JUDr. Viliamom Vadňalom, AK so sídlom Ľubinská 18, Bratislava o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 5C/258/2008-499
zo dňa 29.6.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Malacky, č. k. 5C/258/2008-499 zo dňa 29.6.2016 m e n í
tak, že

Súd z r u š u j e podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v
katastrálnom území T., ktoré sú zapísané na Liste vlastníctva č. XXXX evidovanom Okresným úradom
T., katastrálny odbor pre katastrálne územie T., ako parcela číslo XXXX-zastavané plochy a nádvoria
o výmere XXX T.X, dom, súpisné číslo XXXX a parcela číslo XXXX-zastavané plochy a nádvoria o
výmere XXmX, dom, súpisné číslo XXXX a spoluvlastnícky podiel žalobkyne vo veľkosti 1 na týchto
nehnuteľnostiach p r i k a z u j e do výlučného vlastníctva žalovaného.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielu zo zrušeného podielového spoluvlastníctva
sumu 50 500,- eur do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania.

Slovenská republika má nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni a žalovanému, voči každému z
nich v rozsahu 50%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd T., svojím v poradí druhým rozsudkom č. k. 2Co/258/2008 - 499 zo dňa 29.6.2016 zrušil
podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území T.,
ktoré sú zapísané na Liste vlastníctva č. XXXX evidovanom Okresným úradom T., katastrálny odbor pre
katastrálne územie Malacky, ako parcela číslo XXXX-zastavané plochy a nádvoria, o výmere XXX m2,
dom, súpisné číslo XXXX a parcela číslo XXXX-zastavané plochy a nádvoria, o výmere XX m2, dom,
súpisné číslo XXXX (ďalej aj nehnuteľnosti) a prikázal ich do výlučného vlastníctva žalobkyne. Žalobkyni
uložil povinnosť zaplatiť žalovanému na vyrovnanie podielov zo zrušeného podielového spoluvlastníctva
sumu 50 500,- eur v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť
trovy konania štátu vo výške 573,11 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vyslovil, že o trovách
konania strán sporu rozhodne po právoplatnom skončení veci samej.



2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že pôvodne žalobcovia v 1. a 2. rade (N.. U. W. H. N.. G.
H.) žalobou zo dňa 16.4.2002 žiadali, aby súd zrušil a vysporiadal podielové spoluvlastníctvo strán
sporu k predmetným nehnuteľnostiam. V čase podania žaloby boli žalobkyňa a N.. G. H. spoluvlastníci
spoluvlastníckych podielov vo veľkosti, každý z nich 1/4 a žalovaný bol spoluvlastníkom podielu vo
veľkosti 2/4 (1/2). Uznesením č. k. 5C/258/2008-250 zo dňa 28.7.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 7.9.2011 bolo konanie o žalobe N. G. H. zastavené, pretože ju zobral v celom rozsahu späť.
Pôvodní žalobcovia medzi sebou uzatvorili darovaciu zmluvu, na základe ktorej N.. G. H. daroval
svoj spoluvlastníci podiel žalobkyni. Zrušenie podielového spoluvlastníctva žalobkyňa odôvodňovala
zlým technickým až dezolátnym stavom nehnuteľnosti, ktorý odporuje platným STN. Nehnuteľnosti sú
využívané ako nebytové priestory a vyžadujú si nevyhnutné opravy a celkovú rekonštrukciu, dlhodobo
neboli pravidelne udržiavané. Žalobkyňa uvádzala, že sa viackrát písomne snažila so žalovaným
dohodnúť na spoločnom výkone nevyhnutných prác, ktoré na spoločných nehnuteľnostiach je potrebné
vykonať a na spolufinancovaní podľa výšky spoluvlastníckych podielov spoluvlastníkov. Žalovaný
komunikáciu s ňou odmietal a odmietal sa finančne podieľať na opravách. Z tohto dôvodu žalobkyňa
ako podielová spoluvlastníčka nemá možnosť nevyhnutné práce na nehnuteľnostiach bez súčinnosti
žalovaného vykonať. Ona sama má záujem na tom, aby nehnuteľnosti boli celkovo rekonštruované.
Uviedla, že je podnikateľkou a v súlade s účelom a charakterom sporných nehnuteľností, tieto vie
lepšie využiť ako žalovaný. Žalobkyňa argumentovala tiež tým, že predmetné nehnuteľnosti nie sú
reálne deliteľné a žiadala ich prikázať do svojho výlučného vlastníctva. Žalovaný so žalobou nesúhlasil.
Uvádzal, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, sú jeho rodným domom v ktorom vyrastal.
Rodičia mu tieto nehnuteľnosti darovali v roku 1950. Pre vlastníctvo rodičov k tejto nehnuteľnosti
mal aj on osobne problémy v minulom spoločenskom režime. Nemohol dokončiť pôvodné štúdium.
Žalovaný poukazoval na to, že to bol on , kto žiadal o vydanie nehnuteľností podľa reštitučného
zákona a reštitúciu vybavil. Pôvodný žalobcovia sa stali spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti až v
roku 1992. Nesúhlasil s tvrdením, že sa nedostatočne o predmetné nehnuteľnosti staral. Uvádzal, že
jednal s rôznymi nájomcami, inicioval rôzne opravy a podobne. Žalovaný od začiatku sporu preferoval
reálne rozdelenie nehnuteľnosti a žiadal, aby sa primárne zachoval jeho polovičný podiel na vlastníctve
nehnuteľnosti.

3. Súd prvej inštancie rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanovením § 142 odseky 1,2 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník a vecne tým, že strany sporu sú podielovými spoluvlastníkmi sporných
nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území T., zapísané na Liste vlastníctva č. XXXX
evidovanom Okresným úradom T., ako parcela číslo XXXX-zastavané plochy a nádvoria, o výmere
XXX m2, dom, súpisné číslo: XXXX a parcela číslo XXXX-zastavané plochy a nádvoria, o výmere
XX m2, dom, súpisné číslo XXXX, každý z nich v podiele 1 . Medzi stranami sporu nebolo sporné,
že tieto užívajú respektíve užívali tretie osoby na podnikateľské účely. Znaleckým posudkom súdneho
znalca N.. P.. H. mal súd prvej inštancie preukázané, že spornú nehnuteľnosť nie je možné rozdeliť
podľa spoluvlastníckych podielov strán súdneho konania. Tento záver o nemožnosti reálnej deľby
podporil aj záver znaleckého posudku súdneho znalca N.. Ľ.. L.. Keďže podiely oboch spoluvlastníkov,
žalobkyne aj žalovaného sú rovnaké, nebolo možné ako prednostné kritérium zohľadniť pri určení
výlučného vlastníctva veľkosť podielov a z tohto dôvodu sa súd prvej inštancie zaoberal kritériom
účelného využitia veci. Svedeckými dôkazmi (svedkovia C., V. H. W.) mal preukázaný zlý technický stav
nehnuteľností, čo vyplynulo aj zo všetkých znaleckých posudkov, ktoré boli vypracované pre účely
súdneho konania. Dňa 30.3.2009 súd prvej inštancie vykonal ohliadku nehnuteľností so zistením, že
tieto pre zlý technický stav boli v období mesiacov 4-7/2008 zrekonštruované, avšak z prostriedkov
firmy X., U..G..C.., ktorá ich mala v aktuálnom čase v nájme za účelom prevádzkovania pivárne a
reštaurácie. Z listu obchodnej spoločnosti X. U..G..C.., so sídlom T. B. XXXX/X T., súd zistil, že uvedená
obchodná spoločnosť nájom ku dňu 1.2.2013 z dôvodov vysokého nájmu a zastaralých priestorov,
ako aj potreby ich ďalšej rekonštrukcie, na ktorú nemá finančné prostriedky, vypovedala. Pre nezhody
medzi spoluvlastníkmi sa technický stav nehnuteľností postupom času zhoršoval. Žalobkyňa od začiatku
konania vyvíjala snahu riešiť problémy súvisiace so zlým technickým stavom nehnuteľností. Žalovaný
opakovane v priebehu konania uvádzal, že je ochotný sa tiež podieľať na opravách potrebných vykonať
na spoločných nehnuteľnostiach, ale väčšie opravy je ochotný hradiť až po tom, ako dôjde k vyporiadaniu
spoluvlastníctva. Žalobkyňa preukázala, že vykonáva podnikateľskú činnosť. Žalovaný síce tiež predložil
oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti, avšak túto nikdy nevykonával, je starobný dôchodca. Súd
prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že v prejednávanej veci nie sú splnené
dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pre ktoré



by bolo možné žalobu zamietnuť. Takéto rozhodnutie by viedlo iba k tomu, že nezhody pri hospodárení
so spoločnou vecou by naďalej pretrvávali. Súd prvej inštancie tvrdí, že takýto záver je možné prijať
takmer s určitosťou, keďže vzhľadom na dlhotrvajúci súdny spor nedošlo medzi stranami sporu k žiadnej
dohode o hospodárení so spoločnou vecou. Realita je pritom taká, že nehnuteľnosť je stále postupom
času v horšom stave a postupne chátra. Preto, aby táto nehnuteľnosť mohla slúžiť pôvodnému účelu,
je potrebné investovať do nej značné finančné prostriedky. Snahou žalobkyne od začiatku konania bolo
vyporiadať spoluvlastnícke vzťahy a dosiahnuť stav, aby bolo možné s nehnuteľnosťou zodpovedne
hospodáriť. Žalobkyňa od začiatku prezentovala svoje stanovisko zabezpečiť údržbu a rekonštrukciu
spoločnej nehnuteľnosti. Záujmom žalovaného od začiatku bolo zachovať svoje spoluvlastníctvo k
sporným nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa má reálne predpoklady k
tomu, aby sporné nehnuteľnosti boli v budúcnosti využité pre svoj pôvodný účel a preto jej ich prikázal do
výlučného vlastníctva. Výška náhrady za spoluvlastnícky podiel bola stanovená na základe znaleckého
dokazovania o všeobecnej trhovej hodnote nehnuteľnosti, ktorá bola zistená znaleckým dokazovaním.
Podľa znaleckého posudku súdneho znalca N.. N., ktorý strany sporu nenamietali, je všeobecná hodnota
nehnuteľností spolu 101.000,- eur. Polovica tejto čiastky potom predstavuje sumu 50.500,- eur, ktorú
sumu titulom vyporiadania spoluvlastníckych podielov súd prvej inštancie zaviazal žalobkyňu zaplatiť
žalovanému. Zároveň súd prvej inštancie v zmysle § 148 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej aj OSP) s ohľadom na výsledok sporu, ktorý bol rozhodnutý v zmysle návrhu žalobkyne,
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť trovy štátu, keď zo štátnych finančných prostriedkov bola zaplatená
suma 311,41 eur ako znalecká odmena znalcovi N.. N.. T. a suma 261,70 eur ako znalecká odmena
znalcovi N.. T.. N., za vypracovanie znaleckých posudkov.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Napadol výrok
rozsudku o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ako aj výrok rozsudku, ktorým mu bola
uložená povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania. Podľa názoru žalovaného rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie, ktoré mu predchádzalo má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný poukázal na to, že v čase začatia súdneho
sporu bol väčšinovým vlastníkom, až do momentu, keď N.. G. H. ako pôvodný žalobca v druhom rade
previedol svoj spoluvlastnícky podiel na žalobkyňu, pričom súd na túto skutočnosť v priebehu konania
neprihliadal. Voči spoluvlastníkom a neskôr žalobkyne, ako spoluvlastníčke sa nesprával násilne. Svoju
požiadavku na transparentné účtovanie príjmov a nákladov považuje za úplne normálny stav. Tvrdí, že
nie je pravda, že sa nepodieľal na financovaní opráv a že nemal záujem na riadnom chode prevádzok v
spornej nehnuteľnosti. Vo veci preferuje reálne rozdelenie nehnuteľností a poukázal na to, že súdny Z.
N.. Ľ. L. v znaleckom posudku č. 27/2011 zo dňa 26.4.2011 uviedol dve alternatívy reálneho rozdelenia
nehnuteľnosti, aj keď poukázal na to, že nie je možné rozdeliť nehnuteľnosť úplne podľa vlastníckych
podielov, možnosť rozdeliť nehnuteľnosť neodmietol. Súd prvej inštancie sa touto alternatívou riešenia
sporu nezaujímal, od začiatku sporu ju odmietal. Ideálne rozdelenie nehnuteľností však nie je možné
takmer u žiadnej nehnuteľnosti a zákon ho ani striktne nevyžaduje. Žalovaný je ochotný v prípade
rozdelenia nehnuteľností doplatiť žalobkyni prípadný rozdiel vo veľkosti obidvoch podielov. Pozemky o
výmere spolu XXX T. je možné rozdeliť po XXX T.X na dve rovnaké polovice. Stavby na nich postavené
je možné rozdeliť na dve rovnaké časti. Žalobkyňa v konaní solventnosť výplaty peňažnej náhrady
nepreukázala. Z týchto dôvodov žalovaný namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho posúdenia veci, v otázke možnosti reálneho rozdelenia nehnuteľností medzi podielových
spoluvlastníkov a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Žalovaný v odvolaní zopakoval jeho argumentáciu prednesenú i v konaní pred súdom
prvej inštancie, že v predmetnej nehnuteľnosti sa narodil, vyrastal v nej. Z politických dôvodov bol v
minulosti perzekuovaný a nehnuteľnosti získal späť v reštitúcii. Zbavenie vlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam preto považuje za nešťastné rozhodnutie súdu, nakoľko bol opäť zbavený svojich
vlastníckych práv k rodičovskému domu, ku ktorému ho viaže veľmi silný citový vzťah. Súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie len nedostatočne, vágne, respektíve vôbec nezdôvodnil. Žalovaný uviedol,
že v päťdesiatych rokoch minulého storočia bol s celou rodinou z predmetnej nehnuteľnosti násilne
armádou vysťahovaný na dedinu do U., kde boli nútení žiť v dome bez vody, elektriny s hlinenými
podlahami. Ako študent medicíny dostal pracovný výmer, ktorým bol pridelený na manuálnu prácu v O.
U.Ä. T. do výroby do O. B.. L.. ako robotník. V tom čase musel prerušiť štúdium na D. W.É., I. K. P.
X. pod sankciou 100.000,- Kčs pokuty, alebo väzenia. Povolávacím rozkazom z 1.1.1951 nastúpil do
L. ako baník v bani Q. L. v C. - C., kde pracoval až do februára 1954. V roku 1999 mu bol v rámci
celkovej jeho rehabilitácie udelený čestný doktorát T.. na I. K. D. W. P. X.. Žalovaný poukázal na to,



že je stavebný inžinier a vie posúdiť, či je možné nehnuteľnosti reálne rozdeliť na dva nezávislé celky
schopné na sebe nezávisle fungovať. Taktiež vie aj odhadnúť náklady na rozdelenie. Znalec určený
súdom sa s odhadom nákladov na rozdelenie nevysporiadal, preto jeho posudok pokladá za zmätočný a
rozhodnutie prvoinštančného súdu na základe zmätočného dokazovania, taktiež pokladá za zmätočné.
Predmetné nehnuteľností sú dve stavby v právnom zmysle, ktoré boli v minulosti využívané ako štyri
samostatné celky. Žalovaný namieta, že v konaní navrhol aj prevzatie spoluvlastníckeho podielu
žalobkyne a zaplatenie náhrady. Týmto návrhom sa súd prvej inštancie nezaoberal. Argumentáciu súdu
prvej inštancie, že žalobkyňa sa lepšie môže postarať o predmetné nehnuteľnosti, lebo podniká a on
je starobným dôchodcom nie je ničím podložená a zdôraznil, že aj žalobkyňa je v dôchodkovom veku
alebo tesne pred ním. Vek spoluvlastníkov by mal byť irelevantný. Žalobkyňa nemá záujem na zveľadení
predmetných nehnuteľností. Žalovaný je presvedčený, že jediným jej cieľom je ich výhodný predaj,
čo bude ľahko možné na základe nízkej ceny za ktorú jej ju prvoinštančný súd prikázal do výlučného
vlastníctva. Súd prvej inštancie v krátko po sebe nasledujúcom časovom období stanovil po sebe dvoch
rôznych znalcov pre ocenenie predmetných nehnuteľností a to len na základe námietky žalobkyne
voči výške ceny nehnuteľností. Druhý znalecký posudok vypracovaný I.. T. N. predstavoval rozdiel v
cene 80.000,- eur oproti znaleckému posudku I.. N. T.. Teda v jeho neprospech. Súd prvej inštancie
bez výhrad prijal druhý vypracovaný znalecký posudok súdneho znalca N.. T. N., pričom sa v rozsudku
otázkou, prečo stanovil dvoch znalcov prakticky v rovnakom časovom období a prečo sa stotožnil so
znaleckým posudkom práve N.. T.. N. nevysporiadal a preto je zdôvodnenie rozsudku nedostatočné.
Súčasne žalovaný namieta aj povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania nakoľko on vykonanie
dvoch znaleckých posudkov nepožadoval. Ak niečo znaleckému posudku N.. N. T. vytýkal, tak len v
technickej rovine a je toho názoru, že určenie trhovej ceny za predmetné nehnuteľnosti si tento znalec pri
výsluchu obhájil. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že predmetné
nehnuteľností reálne rozdelí na dve samostatné časti, tak aby každý zo spoluvlastníkov mal k svojej
reálne rozdelenej časti výlučné vlastníctvo, alebo ho v celosti prizná do jeho vlastníctva za náhradu,
alebo žalobu v celosti zamietne, alternatívne, aby odvolací súd vec súdu prvej inštancie vrátil na ďalšie
konanie.

5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Uviedla, že medzi jej rodičmi a žalovaným (ktorý je bratom jej matky) dlhodobo pretrváva animózny
stav, ktorý žalovaný preniesol aj na jej osobu, pretože po úkonoch darovania sporných nehnuteľností
sa stala ich podielovou spoluvlastníčkou spolu so žalovaným. Žalobkyňa poukázala na to, že prvý
a pôvodný návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva na uvedenú nehnuteľnosť
podal na Okresný súd v Malackách ešte v roku 1997 žalovaný a to v čase keď celá nehnuteľnosť
bola v rámci reštitúcii v roku 1991 vrátená a oproti súčasnému stavu bola udržovaná a v dobrom
stavebno - technickom stave. Na základe titulu darovania jej starých rodičov boli vlastníkmi predmetnej
nehnuteľnosti od roku 1950 do znárodnenia v podiele 1 jej matka T. H., rodená R. a žalovaný.
V roku 1997 boli priestory nehnuteľnosti prenajaté a vzájomné vzťahy spoluvlastníkov bolo možné
hodnotiť ako bežné bez mimoriadnych excesov. Žalovaný si v tom čase nechal iniciatívne vypracovať
znalecký posudok, podľa ktorého celková hodnota predmetnej nehnuteľnosti bola stanovená na 13
366,- eur. Vzhľadom na postupne zhoršujúci sa stavebný a technický stav nehnuteľnosti, na ktorý
ju a jej brata najprv verbálne a neskôr aj písomne upozorňovali nájomcovia (Z.Á. L. H. S., H..U..
T.) opakovane spolu s bratom žalovaného informovali nielen o požiadavke nájomcu na zásadnejšiu
obnovu a rekonštrukciu predmetnej nehnuteľnosti, ale navrhli mu aj jej spoločnú realizáciu. Žalovaný
konštruktívne neodpovedal, naopak boli ním hrubým spôsobom napadnutí. Žalobkyňa zdôrazňuje,
že v predmetnej nehnuteľnosti sa narodila aj jej matka a v tomto dome aj žila. Jej matka bola tiež
spolu s rodičmi násilne vysťahovaná a musela žiť v U.. Vo svojom odvolaní žalovaný neuvádza
skutočný dôvod ukončenia štúdia medicíny na I. P. X.. Podľa vyjadrenia jej matky žalovaný v roku
1948 zmaturoval na gymnáziu v W. L. Z. a následne začal študovať medicínu v X.. Keďže v druhom
ročníku vysokoškolského štúdia sa opakovane nedostavil na skúšku v dekanskom termíne, bol z
fakulty vylúčený. V dôsledku tejto skutočnosti, ktorá bola v tom čase bohužiaľ bežnou praxou, dostal
pracovný výmer na prácu robotníka do O. P. J. B. P.. V tom istom čase aj jej matka dostala pracovný
výmer na robotnícku prácu do podniku W. B.. L.. P. X.. Keďže priateľka žalovaného (jeho budúca
manželka) žila v T. požiadal o preloženie do tehelne v T.. K samotnému vysťahovaniu celej rodiny
do U. došlo až v roku XXXX, kedy žalovaný už bol na vojne. Žalovaný v U. vôbec nežil, pretože po
skočení vojny začiatkom roku XXXX odišiel zo svojou nastávajúcou bývať priamo do X.. Žalobkyňa
poukázala na to, že na vybavení reštitúcie majetku sa rovnakým dielom podieľala aj jej matka a
to jednak po stránke potrebnej osobnej účasti, ako aj po stránke administratívnej a aj finančnej.



Žalovaný v rámci reštitúcie získal jednu polovicu domu a druhú polovicu získala jej matka a to v
intenciách rodičovskej darovacej zmluvy. Dôkazom skutočného silného citového vzťahu žalovaného k
tejto nehnuteľnosti je skutočnosť jej súčasného dezolátneho stavu a neochota podieľať sa na jej nutnej
zásadnej obnove a rekonštrukcii, ako spoluvlastníka. Žalovaný jednoznačne prehlásil, že nie je ochotný
do nehnuteľnosti investovať, pokiaľ nie sú vyriešené spoluvlastnícke vzťahy. Žalobkyňa zdôraznila, že
rozdelenie veci nie je fakticky a funkčne možné, s prihliadnutím na to, aby sa nehnuteľnosť mohla
účelne využiť pri násilnom správaní žalovaného. Potrebné masívne investovanie do nehnuteľnosti
žalovaný odmietal. Posledný znalecký posudok vypracovaný I.. T. N., L.. stanovil všeobecnú hodnotu
nehnuteľnosti k termínu posúdenia nehnuteľností (viacerými metódami), pričom táto cena odzrkadľuje
fyzický stav nehnuteľnosti a stav na trhu s nehnuteľnosťami v danej lokalite a v danom čase. Súdny
znalec skonštatoval, že z hľadiska deľby nehnuteľností existujú 2 spôsoby. V súlade so stavebným
zákonom (č. 50/1976 Zb.) - vtedy musí byť deliaca línia len zvislá a v súlade so zákonom o bytoch (č.
182/1993 Zb.), čo nie je tento prípad - vtedy môže byť deliaca línia aj vodorovná aj zvislá. S ohľadom
na súčasný stav (popísaný aj v posudku na strane 5 - kap. e)) je rozdelenie podľa zákona č. 50/1976
Zb. nereálne. Rozdelenie nehnuteľností nie je možné ani z dôvodu, že nerieši základné spory medzi
stranami sporu, ktoré sa týkajú domu ako celku, jeho nevyhnutnej údržby, nutných opráv, pretože
spoločné časti (kanalizácia, plynové, vodovodné a elektrické prípojky) by zostali aj naďalej v podielovom
spoluvlastníctve, čo by vyžadovalo obojstrannú súčinnosť. Takýto spôsob vyporiadania nemá oporu ani
v znaleckom posudku znalca (resp. znalcov), ktorý uviedol, že ohliadkou nehnuteľnosti, preskúmaním
dispozičného riešenia, posúdením spoločných konštrukčných prvkov a vybavenia, nehnuteľnosť nie je
reálne deliteľná. Náklady spojené s rozdelením domu, vzhľadom na jeho súčasný stav je nutné hodnotiť
za absolútne neekonomické. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný je ešte podielovým spoluvlastníkom ďalších
nehnuteľností - stavebne rozsiahlejšieho rodinného domu (L. X. X. - I. Č.. XXXX) nachádzajúcej sa
na Z. D.. Č.. XX P. S. T., ktorá sa využíva najjednoduchšou formou - prenájmom. Táto uvedená
nehnuteľnosť bola podobne ako sporná nehnuteľnosť vrátená trom podielovým spoluvlastníkom v
rámci reštitúcií. Aj táto nehnuteľnosť bola predmetom súdneho sporu vo veci zrušenia a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva troch spoluvlastníkov. Z listinných dôkazov vlastného priebehu konania v
tomto spore vyplýva, že žalovaný ako stavebný odborník dokázal v tomto prípade jednoznačne dôvodiť,
že nehnuteľnosť nie je reálne deliteľná keďže predmetom vyporiadania je rodinný dom a trval na
zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva voči tretiemu väčšinovému vlastníkovi. Rozhodnutím
Okresného súdu Malacky č. k. 5C/104/2002-204 zo dňa 30.3.2004 bolo podielové spoluvlastníctvo
k nehnuteľnosti tretiemu spoluvlastníkovi zrušené, a to aj z dôvodu, že rozdelenie domu ako celku
by neriešilo základné spory medzi účastníkmi. Následne Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k.
5Co/109/05-248 zo dňa 27.9.2005 napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky potvrdil. Po ukončení
tohto súdneho sporu jej matka (tiež aj vzhľadom na svoj vek) svoj 1/2 podiel darovala bratovi žalobkyne
a ten svoj 1/4 podiel v súčasnej spornej nehnuteľnosti daroval žalobkyni, čím sa ona stala vlastníkom 1
podielu. Žalobkyňa argumentuje tým, že spolu s manželom, ktorý je absolventom U., U. K. a P. K. Z. C.
a synom, ktorý je absolventom A. A. - smer obchod, dane a účtovníctvo, s riadiacou praxou v privátnom
sektore podnikania už 14 rokov čakajú na vyriešenie tohto sporu, aby mohli ako rodina samostatne
podnikať. Žalovaný s vlastnou najbližšou rodinou takéto ľudské a odborné možnosti nemá . Žalovaný
tým, že dlhodobo nesúhlasí s rekonštrukciou a prestavbou, ktorá je vzhľadom na stav nehnuteľnosti
nevyhnutná, vytvoril nielen patovú situáciu, ale spôsobil znehodnotenie celej nehnuteľnosti a teda aj jej
majetku.

6. K vyjadreniu žalobkyne žalovaný uviedol, že majetok, ktorý so sestrou zdedili po rodičoch bol rodine
zväčša odňatý štátnou mocou v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Po zmene spoločenského
režimu sa pustil do vybavovania reštitúcií, ktoré zväčša aj úspešne doviedol ku kladným rozhodnutiam.
Finančnú záťaž spojenú s reštitučným konaním znášal výlučne on sám, pretože rodičia žalobkyne
vždy tvrdili, že im chýbajú peňažné prostriedky. Neboli ochotní zaplatiť svoj podiel na zostatkových
hodnotách reštituovaných budov. Reštitúcie vybavil nielen v jeho prospech, ale vždy aj v prospech
matky žalobkyne, jeho sestry, či ďalších príbuzných. Po vybavení reštitúcií rodičia žalobkyne začali z
reštituovaných nehnuteľností bez jeho vedomosti odnášať cenné veci a veci ku ktorým mal osobný
vzťah. Žalobkyňa bezdôvodne prezumuje, že jeho ochota prevziať a zaplatiť za vlastnícky podiel je
len fikcia. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa v minulosti požadovala, aby financoval nákladnejšiu časť
opráv budovy a oni spoločne menej nákladné opravy, z ktorého dôvodu s takýmito návrhmi nemohol
súhlasiť. Tvrdí, že súhlasil, aby sa po dohode opravy financovali spoločne, každý podľa veľkosti svojho
podielu. Z tohto dôvodu aj preferoval reálne rozdelenie nehnuteľnosti s možnosťou, aby sa samostatný
vlastník postaral o svoju vlastnú nehnuteľnosť s náležitou starostlivosťou. Žalobkyňa účelovo poukazuje



na zlý stav nehnuteľností. Vo svojom vyjadrení žalobkyňa priznáva, že nehnuteľnosť bola od počiatku
spoluvlastníckeho vzťahu prenajatá a tento stav trvá. Argumenty žalobkyne v súvislosti s jeho politickou
perzekúciou hodnotí žalovaný ako nekorektné. Žalovaný poukázal na to, že pokiaľ aj matka žalobkyne
musela žiť s rodičmi v U., nemusela pracovať v nútených pracovných táboroch, ale žila na rozdiel
odo neho v relatívne prijateľných podmienkach. Žalovaný uviedol, že v druhom ročníku I. D. P. X.
mal riadne ukončené všetky teoretické predmety, ku praktickým nebol pripustený z dôvodu občianskej
nespoľahlivosti voči socialistickému zriadeniu. Napokon bol plne rehabilitovaný a bol mu udelený čestný
doktorát z I. D. P. X., čo by nebolo možné, keby sa veci udiali tak ako ich popísala žalobkyňa. Žalovaný
namieta, že žalobkyni chýba empatia, čo sa týka jeho silného citového vzťahu k nehnuteľnosti, v ktorej
sa narodil a viažu sa na ňu jeho najkrajšie spomienky na rodičov. Žalobkyňa je až ďalšou generáciou.
Nehnuteľnosť získala darovaním od svojej matky. On predmetnú nehnuteľnosť svojej dcére nedaroval,
aj keď by to možno mohlo mať vplyv na priebeh sporu. Predmetná nehnuteľnosť je z časti prenajatá, čo
protirečí tvrdeniam žalobkyne o jej devastácii.

7. Žalobkyňa sa vyjadrila k vyjadreniu žalovaného a poukázala nato, že medzi stranami sporu,
podielovými spoluvlastníkmi predmetu konania nebola, nie je a v budúcnosti nebude možná dohoda.
Tým je splnené základné kritérium pre zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva s tým, že
súd prvej inštancie správne vec vyhodnotil a právne posúdil z hľadiska ustanovenia § 142 odsek 1
Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne ustálil, že v danom prípade reálna deľba predmetu
sporu neprichádza do úvahy. Pri rozhodovaní o spôsobe vyporiadania podielového spoluvlastníctva
sporových strán správne súd prvej inštancie prihliadol na ďalšie kritérium uvedené v ustanovení § 142
odsek 2 Občianskeho zákonníka a to veľkosť podielu a na účelné využitie veci. Aj keď je nehnuteľnosť
prenajatá, nájomca nemôže nahrádzať povinnosti vlastníka nehnuteľností a to v danom prípade iba
jedného z nich, pretože je na podielových spoluvlastníkoch, aby spoločne a po vzájomnej dohode
zabezpečovali riadny technický stav nehnuteľností a hospodárenie so spoločnou vecou. Žalovaný nebol
ochotný dohodnúť sa so žalobkyňou, keď údajne on mal znášať nákladnejšiu časť opráv budovy. V
danom prípade ide o ideálne podielové spoluvlastníctvo a teda všetky náklady na opravy nehnuteľnosti
majú podieloví spoluvlastníci znášať podľa výšky svojich spoluvlastníckych podielov, teda v danej
veci v rovnakom pomere, pričom ona nikdy nemala požiadavku na žalovaného, aby nevyhnutné
investície znášal v inej výške, ako vo výške podľa spoluvlastníckeho podielu. Žalobkyňa uviedla,
že v prejednávanom spore bolo súdom prvej inštancie zistené, že nie sú splnené dôvody hodné
osobitného zreteľa uvedené v § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka a reálna deľba nehnuteľností
nie je možná. Prípadné rozhodnutie súdu o podanej žalobe podľa § 142 ods. 2 Občianskeho
zákonníka by viedlo k tomu, že nezhody podielových spoluvlastníkov pri hospodárení so spoločnou
vecou by naďalej pretrvávali keď vzhľadom na dlhotrvajúci súdny spor doteraz nedošlo k dohode o
hospodárení spoluvlastníkov a to nielen v časti nevyhnutých investícii do nehnuteľností, ale aj pri bežnom
hospodárení. Nehnuteľnosti sú postupom času stále v technicky horšom stave, postupne chátrajú
a sú na konci životnosti. Aby nehnuteľnosti mohli slúžiť pôvodnému účelu je potrebné investovať
do nich značné finančné prostriedky a ona sa snaží vysporiadať spoluvlastnícke vzťahy a dosiahnuť
stav, aby bolo možné s nehnuteľnosťou zodpovedne a riadne hospodáriť. Záujmom žalovaného je
iba konzervovanie súčasného nevyhovujúceho stavu, pričom v danom prípade tu nejde len o záujmy
podielových spoluvlastníkov, ale nehnuteľnosť sa nachádza v centrálnej zóne mesta T. a preto je aj v
širšom záujme, aby takáto nehnuteľnosť bola opravená a mohla slúžiť svojmu účelu.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti zákona č. 99/1963 Zb. -
Občianskeho súdneho poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok . Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová
právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (§ 470 odsek
1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok odvolania do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.

9. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP). Vec
prejednal na pojednávaní konanom dňa 14.2.2018 na ktorom zopakoval dokazovanie obsahom listín
založených v súdnom spise a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, pretože rozsudok
súdu prvej inštancnie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci nie je vecne správny. Právnym
posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva



na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. V prejednávanej veci je predmetom konania zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
strán sporu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území T., ktoré sú zapísané na
Liste vlastníctva č. XXXX evidovanom Okresným úradom T., katastrálny odbor pre katastrálne územie
T., ako parcela číslo XXXX-zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, dom, súpisné číslo
XXXX a parcela číslo XXXX-zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, dom, súpisné číslo
XXXX. Žalobkyňa a žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, každý v
polovici. Sporné nehnuteľnosti boli v rámci vyriešenia nápravy majetkových krívd spáchaných bývalým
spoločenským režimom po zmene spoločenského systému v reštitučnom konaní vrátené do vlastníctva
žalovaného a jeho sestry, matky žalobkyne. Žalobkyňa sa stala spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností
na základe darovania. Uvedený skutkový stav nebol sporný.

11. Na pojednávaní pred odvolacím súdom obe procesné strany zotrvali na ich stanoviskách k predmetu
sporu.

12. Podľa § 137 odsek 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj OZ) podiel vyjadruje
mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva
k spoločnej veci.

13. Podľa § 139 odsek 1 Občianskeho zákonníka sú z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci
oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.

14. Podľa § 139 odsek 2 Občianskeho zákonníka rozhodujú o hospodárení so spoločnou vecou
spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo
dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

15. Podľa § 142 odsek 1. Občianskeho zákonníka ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná
vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné
využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému
alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné
správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov
nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.

16. Podľa § 142 odsek 2 Občianskeho zákonníka súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa nezruší a
nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.

17. Z citovaného ustanovenia§ 142 odsek 1 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súdom je zrejmé, že z povahy podielového spoluvlastníctva,
ako spoločenstva vlastníckych práv založeného na zásade dobrovoľnosti vyplýva, že ak nedôjde k
dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a jeho
vyporiadanie. Toto právo vyplýva zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval
v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Určité obmedzenia v tomto
smere obsahuje len § 142 odsek 2 Občianskeho zákonníka, ktorý výnimočne umožňuje zamietnutie
návrhu na zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie súdom z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Za dôvod hodný osobitného zreteľa, ale nie je možné považovať argument žalovaného spočívajúci v
záujme na zachovaní vlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach, z dôvodu rodinnej a citovej väzby k
nej. Preto je záver súdu prvej inštancie o splnení podmienok pre zrušenie podielového spoluvlastníctva
strán sporu vecne správny.

18. V konaní o zrušenie podielového spoluvlastníctva a vykonaní vyporiadania je jeho predmetom
vždy celá vec patriaca do podielového spoluvlastníctva a vyriešenie všetkých právnych vzťahov
spoluvlastníkov k tejto veci. Súdne konanie začína len na návrh, ktorý môže podať ktorýkoľvek zo
spoluvlastníkov, teda aj ten, kto má menšinový podiel. Súd, ktorý je povinný postupovať podľa zákonom
stanoveného poradia, nie je síce viazaný návrhmi strán konania, pokiaľ ide o spôsob vyporiadania
podielového spoluvlastníctva, avšak návrhy strán sporu nemožno nechať bez povšimnutia.



19. Pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je potrebné vždy vziať do úvahy hľadiská
uvedené v § 142 odsek 1 OZ. Súd rozhodujúci o zrušení podielového spoluvlastníctva musí vždy najskôr
skúmať, či je reálne rozdelenie veci. O reálne rozdelenie veci ide vtedy, ak reálna deľba má za následok
rozdelenie veci podľa podielov jednotlivých spoluvlastníkov a preto sa v takomto prípade nevyžaduje
majetkové vyporiadanie. V prípade rozdelenia stavby je rozhodujúcim kritériom zistenie, či rozdelením
veci vznikne samostatná vec. Podstata sporu medzi stranami konania spočíva v odlišnom názore
na spôsob vyporiadania ich podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam (pozemkom a
domom) a spôsob vyporiadania spoluvlastníctva súdom prvej inštancie žalovaný rozporuje aj v jeho
odvolaní.

20. Vychádzajúc zo zhodných tvrdení strán sporu, ako aj z listinných dôkazov (nájomné zmluvy)
sú sporné nehnuteľnosti využívané, respektíve boli využívané tretími osobami na poskytovane
reštauračných služieb. Podľa záveru znaleckého posudku súdneho znalca N.. Ľ. L. predmetné
nehnuteľnosti nie sú reálne deliteľné v súlade s existujúcimi spoluvlastníckymi podielmi. Stavba
pozostáva z dvoch objektov, ktoré sú dispozične a prevádzkovo prepojené a vytvárajú stavebne a
funkčne jeden celok. Súdny znalec uviedol dve možné alternatívy reálneho rozdelenia stavby, avšak
zdôraznil, že posudzovaná stavba nie je reálna deliteľná v súlade s existujúcimi spoluvlastníckymi
podielmi a z tohto dôvodu nie je možné určiť aké projektové a stavebné práce by bolo nutné vykonať a
preto ani nestanovil výšku nákladov spojených so samotnou realizáciou reálnej deľby. Reálne rozdelenie
je možné v danom prípade len vo vertikálnom smere, v žiadnom prípade nie v horizontálnom smere, keď
novovzniknuté stavby po reálnej deľbe musia splniť všetky základné požiadavky na stavby definované
v § 43d zákona č. 50/1976 Zb. v platnom znení. Znalec v znaleckom posudku poukázal aj na životnosť
stavieb, keď uviedol, že stavby, ktoré sú na sklonku ich technickej alebo ekonomickej životnosti
nie je vhodné rozdeľovať. Prioritnou podmienkou pri rozdelení stavby je rešpektovanie záväzných
právnych a technických predpisov. Z výpovedí svedkov Y. C., Y. W. H. N. V., zástupcov subjektov,
ktorí sporné nehnuteľnosti titulom ich nájmu užívali, z ohliadky vykonanej súdom prvej inštancie a zo
znaleckých posudkov súdnych znalcov N.. P. H. H. N.. Ľ. L. vyplýva, že prípadné rozdelenie stavby bez
zachovania spoluvlastníckych podielov, by si vyžiadalo rozsah nákladov, ktoré je potrebné kvalifikovať
ako neekonomicky vynaložené a vyvstala by prípadne podľa zvoleného variantu aj potreba zriadenia
vecných bremien k vedeniu inžinierskych sietí.

21. Hodnotenie znaleckého posudku ako dôkazu súdom, spočíva v posúdení, či závery posudku sú
náležite odôvodnené, či sú podložené obsahom zistenia, či bolo prihliadnuté na všetky skutočnosti, s
ktorými bolo potrebné sa vysporiadať a či závery znaleckého posudku nie sú v rozpore s výsledkami
ostatných dôkazov ako aj či odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám logického
myslenia. Dôkaz znaleckého posudku súd hodnotí ako každý iný dôkaz, nemôže však preskúmavať
vecnú správnosť odborných záverov. Základnú otázku či je v danej súdenej veci stavba deliteľná
zodpovedal súdny znalec, ktorý skonštatoval, že pri podmienke zachovania spoluvlastníckych podielov
stavba deliteľná nie je. Pokiaľ by stavba mala byť rozdelená bez zachovania spoluvlastníckych podielov
(súdny znalec analyzoval dve možnosti reálneho rozdelenia), išlo by o rozsiahly stavebno - technický
zásah a o vysokú investíciu. Reálne rozdelenie veci nie dobre možné nielen v prípade pokiaľ nie je
možné vykonať rozdelenie stavby, ale aj v prípade, ak by náklady na rozdelenie veci boli neprimerane
vysoké. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie postupoval správne, keď vychádzal z toho, že vyporiadanie
spoluvlastníctva reálnou deľbou nehnuteľnosti možné nie je. Námietky žalovaného vo vzťahu k reálnej
deľbe nehnuteľnosti vyjadrené v odvolaní nie sú spôsobilé tento záver zvrátiť.

22. Ak reálne rozdelenie veci nie je dobré možné, pristúpi súd k vyporiadaniu spoluvlastníctva prikázaním
veci jednému spoluvlastníkovi do vlastníctva. Zákon stanovuje kritéria, na ktoré súd pri zrušení
spoluvlastníctva pri prikázaní veci jednému zo spoluvlastníkov prihliada. Sú to veľkosť podielov, účelné
využitie veci, násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Výrazom
ustálenej súdnej praxe v prípade vyporiadania podielového spoluvlastníctva je záver, že pri rozhodovaní
o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je potrebné vždy vziať do úvahy hľadiská uvedené v § 142
odsek 1 Občianskeho zákonníka. Nejde však o hľadiská rozhodujúce. To komu bude vec prikázaná
záleží vždy na úvahe súdu (k uvedeným kritériám súd iba prihliadne). Súd v rozhodnutí o zrušenie a
vyporiadenie podielového spoluvlastníctva sa vždy musí zaoberať úrovňami účasti spoluvlastníctva a
účelným využitím veci, jeho rozhodnutie však môže vyjsť aj z iných skutočností. Žalovaný síce v konaní
uprednostňoval rozdelenie nehnuteľností, ale o vlastníctvo spornej nehnuteľnosti tak ako i žalobkyňa



počas konania prejavoval záujem. Kritérium veľkosti spoluvlastníckeho pomeru svedčí v prospech oboch
strán sporu, ktoré sú každý z nich spoluvlastníkmi v rozsahu jednej polovice. Odvolací súd sa však
nezhoduje s názorom súdu prvej inštancie, že v prospech žalobkyne svedčí hľadisko účelného využitia
veci. Súd prvej inštancie tento svoj záver oprel o predpoklady žalobkyne k tomu, že sporné nehnuteľnosti
budú v budúcnosti hospodárne využité, keďže počas konania vyvíjala snahu riešiť problémy súvisiace
so zlým technickým stavom nehnuteľností. Žalovaný sa do času vyriešenia spoluvlastníckych vzťahov k
nehnuteľnostiam odmietal na opravách spojených s vyššími nákladmi podieľať. Z obsahu spisu vyplýva,
že strany sporu, ako spoluvlastníci sa o investíciách do nehnuteľností nevedia dohodnúť, pretože každý
z nich má inú predstavu o potrebe ich vynaloženia. Nehnuteľnosti ani jedna zo strán sporu neužíva sama,
boli poskytnuté do nájmu podnikateľským subjektom, ktorí v nich ponúkali gastronomické služby a ktoré
aj v rozsahu ich potrieb zabezpečovali ich prevádzkovú údržbu. Výnosy z nájmu si strany sporu delili.
Samotnú nehnuteľnosť spravuje správcovská organizácia. Žalovaný je starobný dôchodca pokročilého
veku. Kritéria starobného dôchodku vekovo spĺňa aj dôchodkyňa. Za takejto skutkovej situácie nie je
možné druhé hľadisko pre prikázanie sporných nehnuteľností poukázaním na to, že žalobkyňa má
predpoklady do budúcna hospodárne nehnuteľnosť využiť, vyhodnotiť ako hľadisko, ktoré by svedčilo
v prospech žalobkyne. Kritérium násilného správania sa spoluvlastníka voči druhému spoluvlastníkovi
v konaní nebolo zistené. Hľadiská pre prikázanie sporných nehnuteľností - veľkosť spoluvlastníckych
podielov a účelnosť využitia veci - v danom spore veci vyznievajú rovnocenne v prospech oboch strán.
Pre prikázanie veci do výlučného vlastníctva pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
súdom je relevantný celý súbor skutočností, ktorý nie je vyčerpaný iba hľadiskami priamo vymenovanými
v ustanovení § 142 odsek 1 Občianskeho zákonníka, a ktoré iné hľadiská boli zistené aj v danej
súdenej veci. Je ním aj kritérium nadobudnutia veci. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že
nehnuteľnosti boli rodine strán sporu v bývalom spoločenskom režime odňaté štátnymi orgánmi a že
za aktívnej účasti žalovaného, boli nehnuteľnosti žalovanému a jeho sestre po zmene spoločenského
systému vrátené v rámci procesu nápravy majetkových krívd - v reštitúcii. Žalovaný bol predchádzajúcim
spoločenským režimom osobne politicky perzekuovaný, keď bol v čase vysokoškolského štúdia
pridelený na povinné manuálne práce (č. l. 56, 57 spisu - prideľovací výmer zo dňa 25.11.1950). Z obsahu
súdneho spisu vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti sú rodinným majetkom. Žalobkyňa síce vo vzťahu
k údržbe nehnuteľností, ktoré si vyžadujú minimálne podľa správ revíznych technikov rekonštrukciu
elektrických a plynových rozvodov (č. l. 423 - 427) vystupuje aktívnejšie, keď prejavila snahu dohodnúť
sa so žalovaným na ich realizácii, ale z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by žalovaný opravu a
údržbu nehnuteľností ignoroval a že žalobkyňa tieto náklady výlučne zabezpečuje a znáša. Žalovaného
k sporným nehnuteľnostiam viaže rodová väzba, ktorá je bližšia ako väzba žalobkyne. V sporných
nehnuteľnostiach žalovaný vyrastal a má k ním užšiu (citovú a osobnú) väzbu ako žalobkyňa, ktorá ich
do vlastníctva nadobudla darovaním od jej matky a svojho brata. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že
žalobkyňa má lepšie predpoklady k využitiu nehnuteľnosti do budúcna nemá oporu v skutkovom stave
danej veci za situácie, keď žalovaný svoju pripravenosť údržby nehnuteľnosti podmieňoval výsledkom
tohto sporu, v ktorom žiadal primárne rozdelenie nehnuteľnosti, s ktorou sú spojené náklady, iného
charakteru, ako tie, ktoré bude potrebné vynaložiť na údržbu a rekonštrukciu spornej nehnuteľnosti ak
bude prikázaná do vlastníctva len jednej zo strán sporu. Žalovaný bol pripravený náklady spojené s
deľbou nehnuteľnosti znášať. Vzhľadom na okolnosť nadobudnutia (znovuzískania) vlastníckeho práva
k spornej nehnuteľnosti a s ňou spojený morálny aspekt reštitúcie, sa odvolací súd nestotožnil so
spôsobom vyporiadania podielového spoluvlastníctva, o ktorom rozhodol súd prvej inštancie a preto
napadnutý rozsudok zmenil tak, že sporné nehnuteľnosti prikázal do vlastníctva žalovaného, ktorý je
priamym nositeľom vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti s ohľadom na jeho odňatie a vrátenie v
rámci nápravy majetkových krívd.

23. Pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, pri posúdení toho komu má byť vec prikázaná je
potrebné prihliadať aj na hľadisko solventnosti spoluvlastníka poskytnúť peňažnú náhradu tomu zo
spoluvlastníkovi, ktorému nebola vec do vlastníctva prikázaná. Konanie o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva je sporovým konaním v ktorom je úlohou strán sporu, aby uviedli a
preukázali pre vec samú všetky rozhodujúce skutočnosti. Z hľadiska tohto kritéria súd prvej inštancie
relevantne nezistil taký stav, z ktorého by bolo možné vyhodnotiť solventnosť strán sporu ako hlavné
kritérium pre rozhodnutie o prikázaní veci jednej zo strán. Majetkové pomery žalovaného vyplývajúce
zo súdneho spisu sú zárukou, že dokáže splniť povinnosť vyplatenia peňažnej náhrady žalobkyni (je
napríklad spoluvlastníkom inej nehnuteľnosti v cente mesta T.).



24. Primeranú náhradu za spoluvlastnícky podiel je nutné chápať ako hodnotový ekvivalent vyjadrený
v peniazoch, ekvivalent, umožňujúci podľa miestnych podmienok obstaranie podobnej veci, aká bola
predstavovaná podielom spoluvlastníka, ktorý bol prisúdený druhému spoluvlastníkovi. Súd prvej
inštancie výšku primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobkyne ustálil na základe znaleckého
posudku č. 24/2016 vypracovaného súdnym znalcom N.. T. N., L. dňa 11.2.2016, ktorý po oboznámení
sa so súdnym spisom a vykonaní ohliadky nehnuteľností na základe komplexného vyhodnotenia
jednotlivých faktorov stanovil všeobecnú cenu nehnuteľností 101 000,- eur. Predmetný znalecký
posudok ani jedna z procesných strán v konaní nespochybnila, čím sa so záverom znaleckého posudku
stotožnili, čo nemožno konštatovať vo vzťahu k znaleckému posudku č. 1/2015 zo dňa 2.1.2015
vypracovaného k stanoveniu všeobecnej hodnoty sporných nehnuteľností v prejednávanej veci súdnym
Z. N.. N. T.. Tento znalecký posudok vecne spochybnili obe procesné strany a dôsledkom ich výhrad
bolo práve zadanie znaleckej úlohy súdnemu znalcovi N.. T. N..

25. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a právne posúdenie veci odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zrušil a vyporiadal spoluvlastníctvo strán sporu k predmetnej
nehnuteľnosti podľa § 388 CSP zmenil tak, že ich prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného, ktorému
zároveň uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni peňažnú náhradu. Podľa znaleckého posudku N.. T. N., L.
je žalovaný povinný s ohľadom na to, čo vyporiadaním spoluvlastníctva získal, zaplatiť žalobkyni na
vyrovnanie spoluvlastníckych podielov sumu 55 500,- eur (polovica zo všeobecnej ceny nehnuteľnosti
101 000,- eur).

26. Podľa § 262 odsek 1 Civilného sporového poriadku rozhodne o nároku na náhradu trov konania aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

27. Podľa § 255 odseky 1 a 2 Civilného sporového poriadku prizná súd strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci (odsek 1). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

28. Podľa § 259 Civilného sporového poriadku ak pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s
výdavkami inej osoby, má táto osoba tie isté práva a povinnosti pri ich uplatnení ako svedok.

29. Uznesením č. k. 5C/258/2008 - 384 zo dňa 27. 3. 2015 priznal súd prvej inštancie súdnemu znalcovi
N.. N. T. odmenu znalca a náhradu hotových výdavkov spolu v sume 471,41 eur, ktorá vo výške sumy
311,41 eur bola vyplatená zo štátnych finančných prostriedkov. Uznesením č. k. 5C/258/2008 - 483
zo dňa 22.3.2016 priznal súd prvej inštancie súdnemu znalcovi N.. T. N. odmenu znalca a náhradu
hotových výdavkov spolu v sume 661,77 eur, ktorá vo výške sumy 261,77 eur bola tiež vyplatená zo
štátnych finančných prostriedkov.

30. Vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva pri rozhodovaní o náhrade trov
treba hodnotiť výsledok sporu (úspech procesnej strany), so zreteľom na všetky okolnosti konania,
konkrétne je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, aký bol postoj strán sporu ku zrušeniu podielového
spoluvlastníctva, a ako ktorý z nich navrhoval zrušené podielové spoluvlastníctvo vyporiadať a toto
porovnať s rozhodnutím súdu vo veci samej, teda s tým, či súd podielové spoluvlastníctvo zrušil a
akým spôsobom ho vyporiadal. V predmetnej právnej veci sa strany sporu na zrušení a vyporiadaní
spoluvlastníctva v ich návrhoch nezhodli. Od začatia súdneho sporu sa žalobkyňa, ktorá toto konanie
iniciovala, domáhala zrušenia podielového spoluvlastníctva a jeho vyporiadania spôsobom prikázania
nehnuteľností do jej vlastníctva. Žalovaný preferoval spôsob vyporiadanie rozdelením nehnuteľnosti,
alebo zamietnutie žaloby a až počas konania rozšíril svoj návrh aj na prikázanie nehnuteľností do jeho
výlučného vlastníctva. V zmysle posledného návrhu žalovaného nakoniec odvolací súd rozhodol. Z
pohľadu výsledku sporu vo vzťahu k zrušeniu podielového spoluvlastníctva (na návrh žalobkyne) a jeho
vyporiadania (podľa návrhu žalovaného) v podstate boli v spore úspešné obe procesné strany a je preto
spravodlivé, aby si každá zo strán sporu znášala svoje trovy konania. Z tohto dôvodu o nároku na
náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 odsek 2 v spojení s § 255 odsek
2 CSP tak, že žiadnej z procesných strán právo na náhradu trov ( prvoinštančného a odvolacieho )
konania nepriznal.

31. Vychádzajúc z vyhodnotenia miery úspechu strán sporu na výsledku daného súdneho konania,
patrí potom štátu právo na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s týmto sporom vznikli proti obidvom



stranám sporu. Preto odvolací súd výrok rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade nákladov štátu
postupom podľa § 388 CSP zmenil a vyslovil, že štát Slovenská republika má nárok na náhradu
trov konania proti žalobkyni a žalovanému, voči každému z nich v rozsahu 50 %. O výške týchto
trov rozhodne v zmysle § 262 odsek 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podia odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podia druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podia
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).