Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Tos/65/2019 z 10. 9. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 10. septembra 2019, sp. zn. 1Tos/65/2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1019201221.1 Krajský súd Bratislava | 1Tos/65/2019 | ECLI:SK:KSBA:2019:1019201221.1 | 2019-09-10 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Sloboda a ľudská dôstojnosť Citované ustanovenia: § 193 ods. 1 písm. c) TP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f9766389-09b8-42fe-9781-390fda2727e6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1019201221.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Tos/65/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201221
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1019201221.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Zelenayovej a sudcov
JUDr. Richarda Molnára a Mgr. Marcely Kosovej v trestnej veci proti obvinenému W. D., pre prečin
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. o sťažnosti obvineného proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava I z 03.09.2019, sp.zn.6T/39/2019, na neverejnom zasadnutí konanom v
Bratislave dňa 11. septembra 2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť obvineného W. D., nar. XX.XX.XXXX v H. sa z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I 03.09.2019, sp.zn. 6T/39/2019 rozhodol uznesením tak, že podľa § 238 ods. 4
Tr. por. s poukazom na § 76 ods. 3 Tr. por. sa obvinený W. D., nar. XX.XX.XXXX/XXXX v H., trvale bytom
H., R. ul. č. 6, ponecháva vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. por. a súčasne podľa §
80 ods. 1 písm. c/ Tr. por., že sa väzba obvineného nenahrádza dohľadom probačného a mediačného
úradníka.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil trestným stíhaním vedeným proti obvinenému za prečin
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tam uvedenom
skutkovom základe, vzatím obvineného do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. por.,
pričom väzba začala plynúť dňom jeho zadržania, t. j. 16.05.2019 o 17:45 hod., podanou obžalobou
prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava I z 29.07.2019 pod č. k. 3 P v 25/18/1101 pre vyššie
uvedený trestný čin s tým, že obvinený pri výsluchu pred samosudcom uviedol len toľko, že sa v plnom
rozsahu pridržiava svojej výpovede pred vyšetrovateľom, pričom nič viac k veci neuviedol.

Z oboznámeného spisu podľa prvostupňového súdu bolo zistené, že obvinený je dôvodne podozrivý
zo spáchania vyššie uvedeného prečinu, čo vyplýva najmä z doposiaľ zadováženej svedeckej
výpovede poškodenej J. U., znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ z odvetvia
kriminalistickej biológie a genetickej analýzy, zo záverov ktorého okrem iného vyplýva, že zo zaistenej
biologickej stopy (ster z kovového obalu baterky) a vecnej stopy (baterka), ktoré páchateľ zanechal na
mieste činu, bola izolovaná DNA, ktorá bola porovnaná v indexoch DNA profilov stôp zaistených z miest
trestných činov, obvinených a právoplatne odsúdených osôb, pričom bola zistená zhoda s DNA profilom
obvineného W. D., ako aj z listinných dôkazov zadokumentovaných v tomto spise (najmä zápisnica o
ohliadke miesta činu s fotodokumentáciou). K osobe obvineného bolo zistené, že tento sa na adrese
trvalého pobytu dlhodobo nezdržiaval, zásielky doručované na túto adresu obvinenému sa vrátili s
poznámkou pošty „adresát neznámy“, nebol ustálený žiadny telefonický kontakt na obvineného, iný jeho
pobyt sa lustráciami v zdravotných poisťovniach, Sociálnej poisťovni a ani v evidencii väzňov GR ZVJS
zistiť nepodarilo a z uvedeného dôvodu bol na obvineného vydaný príkaz na zatknutie z dôvodu podľa §
71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Samosudca s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia dospel k záveru,
že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie sa
stal, má znaky trestného činu a sú tu v tomto štádiu konania dôvody na podozrenie, že ho spáchal



obvinený. Vzhľadom k tomu u obvineného, aj v tomto štádiu konania, sú naďalej dané dôvody tzv.
útekovej a preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. por., ktoré sú determinované najmä
osobou obvineného, ktorý sa dlhodobo nezdržiava v mieste trvalého bydliska, iný jeho pobyt sa zistiť
nepodarilo, nikde nepracuje, nemá žiadny legálny zdroj príjmov v dostatočnej výške na krytie svojich
životných potrieb, ide o recidivistu, ktorý si páchaním majetkovej trestnej činnosti zadovažuje finančné
prostriedky na živobytie, čo odôvodňuje obavu z toho, že v prípade ponechania obvineného na slobode,
by ušiel alebo by sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä, keď nemá stále
bydlisko, na ktorom by bol zastihnuteľný a dostupný pre orgány činné v trestnom konaní, prípadne i pre
súd a že by pokračoval v páchaní najmä majetkovej trestnej činnosti. Preto podľa § 238 ods. 4 Tr. por.
s poukazom na § 76 ods. 3 Tr. por. samosudca rozhodol o ponechaní obvineného vo väzbe a súčasne
s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.06.2013 č. k. II. ÚS 67/2013-41
a § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. po preskúmaní, či neprichádza do úvahy nahradenie väzby obvineného
dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom dospel k záveru, že v danom prípade účel väzby
nie je možné dosiahnuť takýmto spôsobom s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného
prípadu.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť obvinený W. D. ihneď po jeho vyhlásení a po porade
s obhajcom s tým, že ju písomne odôvodní do 04.09.2019. V písomných dôvodoch sťažnosti
obvinený, prostredníctvom zvoleného obhajcu, sa nestotožnil s argumentmi a tvrdeniami odôvodnenia
napadnutého uznesenia, že u neho existuje dôvodné podozrenie, že neoprávnene a proti vôli
poškodenej vnikol do jej bytu, ktoré podozrenie je za danej dôkaznej situácie opreté iba o výsledok
identifikácie zaistených stôp, ktoré mal na mieste činu zanechať páchateľ stíhaného skutku, pričom
tento rezultát vyplýva z dokazovania znalcami z príslušného vedného odvetvia, no tieto výsledky
však samé osebe nepostačujú na jednoznačný záver o spácham stíhaného skutku obvineným, pričom
bez vyčerpávajúceho dokazovania aj ohľadom ďalších rozhodujúcich skutočností a všetkých okolností
spáchania stíhaného skutku, vrátane vysporiadania sa s budúcimi jeho vyjadreniami, námietkami a
návrhmi, ktorý poprel, že by sa v inkriminovaný deň nachádzal na mieste spáchania stíhaného skutku,
pričom jeho biologická stopa na predmetnej baterke, zaistenej na chodbe bytového domu, v ktorom
malo prísť k spáchaniu stíhaného skutku, nemôže bez ďalších podporných dôkazov, bez rozhodných
pochybností, potvrdiť jeho účasť na spáchaní predmetného skutku, a to i napriek tomu, že by nepoprel
držbu alebo iný osobný kontakt s uvedenou baterkou v minulosti, nie je možné „bez rozhodných
pochybností“ dôvodne spojiť práve jeho osobu s údajným páchateľom stíhaného skutku, a preto
minimálne dovtedy, než sa zákonným postupom v ďalšom priebehu trestného stíhania získajú ďalšie
procesné relevantné a nepochybné dôkazy o jeho vine na spáchaní stíhaného skutku, je potrebné celú
dôkaznú situáciu, ktorá by mala viac ako len „pravdepodobne“ preukazovať, že sa práve on stíhaného
skutku dopustil, vyhodnotiť tak, a to aj s dôsledným prihliadnutím na zásadu „in dubio pro reo“, ako
aj s dôsledným prihliadnutím na zásadu „individualizácie zavinenia“ a tiež aj v zmysle spomínanej
„prezumpcie neviny“, že sa zatiaľ považuje za nevinného, a keďže nie sú v súčasnosti jednoznačné a
nepochybné relevantné dôkazy o spáchaní stíhaného skutku „práve obvineným“, je potrebné do jeho
základných slobôd za tejto situácie zasiahnuť iba v takom rozsahu, aký je nevyhnutný na dosiahnutie
účelu trestného konania u obvineného, je preukázaná existencia dôvodov väzby, a to tak obavy, že
obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu (o zákonom
nevyhnutne vyžadovanej existencii dôvodnosti takejto obavy, vyplývajúcej z konania obvineného alebo
z ďalších konkrétnych a riadne preukázaných skutočnosti, aj vzhľadom na osobné a rodinné pomery
obvineného, žijúceho dlhšiu dobu u jedného zo svojich rodičov, ktorý „dlhodobý“ skutočný pobyt
obvineného nebol OČTK dôkladne šetrený, nemožno v posudzovanom prípade hovoriť, nakoľko
jednoduché vyžiadanie si správ z verejných evidencií a iných úradných registrov, ani dva tesne po sebe
vykonané pokusy o doručovanie písomnosti na adresu dlhodobo neaktuálneho evidovaného trvalého
pobytu obvineného, vrátane doslova „formálne" šetreného pobytu obvineného na uvedenej neaktuálnej
adrese pobytu obvineného prostredníctvom PZ, v rámci ktorého si OČTK vystačili s jednoduchým
zistením, že na zvončekoch bytového domu na R. ulici v H., ktorá adresa je v rozpore so skutočnosťou
dlhodobo evidovaná ako miesto trvalého pobytu obvineného, sa nachádza iba jedno cudzie priezvisko
a pri pokusoch pobyt obvineného preverujúcich policajtov o použitie domových zvončekov, na tieto
nikto nereagoval, jednoducho nemôžu obstáť, pričom v tejto súvislosti poukázal na ďalšie príklady
nedôsledného a doslova formálneho prístupu OČTK pri zisťovaní pobytu obvineného, kedy na jednej
strane tvrdia, že sa pobyt obvineného nepodarilo dopátrať ani prostredníctvom najbližších rodinných
príslušníkov obvineného, t j. najmä jeho rodičov, o ktorých síce mali OČTK základné kontaktné údaje,
vrátane ich bydliska, príp. zamestnávateľa, no tieto orgány si jednoducho vystačili iba s neúspešnými



pokusmi o volanie na tel. číslo registrované na matku obvineného, bez vyvinutia akejkoľvek reálnej
snahy o ďalšie do úvahy pripadajúce efektívnejšie možnosti kontaktu na tieto blízke osoby obvineného,
ako napr. zisťovanie pobytu obvineného na adresách bydliska jeho rodičov, najmä otca obvineného
v rodinnom dome na adrese U. X v H., ktorú adresu uvádza i obvinený, ako adresu na doručovanie
písomností OČTK, ktorého je otec obvineného aj v katastri dlhodobo evidovaným spoluvlastníkom,
ktorým postupom by sa nepomerne úspešnejšie dal dopátrať skutočný pobyt obvineného, resp. urobiť
hodnoverný a vyčerpávajúci záver o nemožnosti jeho zistenia a následného použitia ďalších efektívnych
foriem pátrania po jeho osobe, vrátane vydania zatýkacieho rozkazu, najmä ak nemá stále bydlisko alebo
mu hrozí vysoký trest, pričom spomenul, že obvinený je stíhaný pre skutok právne posudzovaný ako
prečin podľa §194 ods. l Tr.zák., za ktorý je zákonom stanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody do
2 rokov, takže ani samostatne izolovaná tzv. „hrozba vysokým trestom" v tomto prípade ako dôvod väzby
neobstojí, ako aj obavy z pokračovania v trestnej činnosti, za ktorú je trestne stíhaný, príp. že dokoná
trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Uviedol,
že v doterajšom priebehu trestného stíhania v tejto veci nebol orgánmi činnými v trestnom konaní
vyprodukovaný jediný relevantný dôkaz, ktorý by konkrétnym spôsobom preukazoval, že by obvinený
na slobode pokračoval v páchaní akejkoľvek trestnej činnosti, ako to predpokladá ustanovenie § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, čo vôbec, najmä bez dôkladného zistenia i ďalších rozhodujúcich
skutočností, automaticky nezakladá odôvodnenú obavu z pokračovania v trestnej činnosti pre ktorú
je stíhaný, ale práve naopak, od roku 2013 nemal vedomosť o žiadnom svojom novom trestnom
stíhaní, dokonca ani vyšetrovaní ako podozrivého zo spáchania trestného činu a od uvedenej doby
žije riadnym spôsobom života v rodine svojho otca spolu s najbližšími príbuznými a priateľkou, s ktorou
plánujú svoj spoločný život a ktorý je svojou uvádzanou rodinou v prípade potreby alebo núdze riadne
finančne zabezpečený a má plne uspokojené všetky svoje základné životné potreby, nezakladá dôvodnú
obavu z pokračovania v trestnej činnosti. Poukázal tiež, že v zmysle čl. 50 ods.2 Ústavy SR, ako i
v zmysle § 2 ods. 4 Tr. poriadku, treba v súčasnosti na obvineného hľadieť ako na nevinného, a
to minimálne dovtedy, pokiaľ sa spáchanie predmetného skutku nepodarí obvinenému, s potrebnou
mierou pravdepodobnosti, preukázať a aj preto všetky vyššie uvádzané, zatiaľ len údajné „ veľmi
pravdepodobné “ a už vôbec nie jednoznačné a nepochybné závery príslušných orgánov o spáchaní
stíhaného skutku osobou obvineného sa v tomto svetle javia ako dostatočne nepreukázané a účelové.
Pokiaľ ide o popieranie viny každým obvineným uviedol, že ide o právo obvineného v zmysle § 34
Trestného poriadku a z využitia tohto práva nie je možné vyvodzovať žiadny právny záver ani vo vzťahu
k dôvodom väzby, nakoľko opačný postup by viedol de facto k donucovaniu obvineného k výpovedi,
čo odporuje základnej zásade trestného konania uvedenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, a čo sa
týka samotnej existencie uvádzaných väzobných dôvodov, tak ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a), c)
Trestného poriadku taxatívnym spôsobom vymedzujú podmienky za ktorých môže byť obvinený vzatý
do väzby, no nie sú však medzi nimi žiadne také podmienky, ktoré by spočívali napr. v potrebe vykonať
orgánmi činnými v trestnom konaní viaceré potrebné dôkazné prostriedky, alebo príp. podozrenie, že
aj ďalší, príp. iní páchatelia by mohli byť v ďalšom priebehu trestného stíhania z tejto trestnej činnosti
obvinení, ďalej aj to, že nejakí doposiaľ neustálení páchatelia stíhaného skutku by mohli pokračovať,
alebo pokračujú, v páchaní stíhanej trestnej činnosti... atď), nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené, aj
s dôsledným prihliadnutím na súčasnú obmedzenú dôkaznú situáciu, sa tvrdenia orgánov činných v
trestnom konaní o dôvodnom podozrení, že spáchal stíhaný skutok, o ktoré tvrdenia de facto tieto orgány
opreli celé jeho trestné stíhanie a samozrejme aj všetky doterajšie zásahy do jeho osobnej slobody,
sú len „neúplnými“ a „subjektívne“ týmito orgánmi interpretovanými faktami, ktoré zatiaľ v doterajšom
priebehu tohto trestného stíhania vyšli najavo, ktoré však nemusia zodpovedať realite a podporovať
bez závažných pochybností dôvodnosť, a už vôbec nie väzobného trestného stíhania, keďže tieto
nevychádzajú z takých hodnoverných okolností a jednoznačných a nepochybných zistení, majúcich
základ jednak v procesne vykonanom dokazovaní, ale i inak príslušnými orgánmi činnými v trestnom
konaní zadovážených, z ktorých by nepochybne vyplývali konkrétne skutočnosti rozhodné a nevyhnutné
pre záver o existencii uvedených väzobných dôvodov. Teda u neho neboli zistené „konkrétne“ dôvody
väzby podľa § 71 ods. l písm. a), c) Trestného poriadku, pričom upozornil aj na to, že takýmto
dôvodom nemôže byť ani príp. popieranie viny zo spáchania stíhaného skutku alebo nečinnosť zo strany
samotného obvineného, ďalej ani samotná objektívna skutočnosť, že stíhaný skutok nie je orgánmi
činnými v trestnom konaní doteraz dostatočne objasnený a ani to, že či už skutočný páchateľ, príp. i ďalší
páchatelia uvedeného stíhaného skutku, nie sú v súčasnosti, najmä pri dôslednom zhodnotení výsledkov
doteraz vykonaného dokazovania v tejto trestnej veci, ešte trestne stíhaní. Pripomenul, že väzba v
zmysle Trestného poriadku nemá žiadny sankčný charakter, ale je výslovne zabezpečovacím inštitútom,
a preto nemôže byť zamieňaná s rozhodnutím o vine, čo je inštitút Trestného poriadku úplne odlišný a



nezávislý od konkrétnych ustanovení zákona o dôvodoch väzby, a teda najmä za situácie, kedy obvinený
tvrdí, že sa stíhanej trestnej činnosti nedopustil, a ďalšie usvedčujúce dôkazy buď nie sú, alebo tieto sú
neúplné alebo nedostatočné, skresľujúce, pripúšťajúce rôzny výklad, príp. i potenciálne nevierohodné a
nepravdivé, tak aj na nich založené väzobné dôvody sú neopodstatnené. Preto skutočnosť, že obvinený
popiera stíhanú trestnú činnosť, nemožno v žiadnom prípade vykladať v jeho neprospech. Opačný
postup by totiž znamenal vo svojich dôsledkoch donucovať obvineného k priznaniu sa, čo by bolo v
zjavnom rozpore so zásadou trestného konania uvedenou v ustanovení § 2 ods.4 Trestného poriadku,
ako i s právami obvineného podľa § 34 Trestného poriadku.

Poznatky k jeho osobe, najmä vo vzťahu k nedostatočnému zisťovaniu jeho pobytu, neodôvodňujú jeho
väzbu z dôvodov § 71 ods. l písm. a), c) Trestného poriadku, a napriek skutočnosti, že je podľa názoru
orgánov činných v trestnom konaní podozrivý zo spáchania stíhaného skutku, neboli u neho konkrétnym
spôsobom preukázané žiadne významné a dostatočné dôvody pre jeho pozbavenie osobnej slobody,
ktoré dôvody by - nielen formálne, ale i materiálne - plne zodpovedali hľadiskám pre naplnenie niektorého
z dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 Trestného poriadku, a preto konajúci súd nerozhodol v súlade
so zákonom, ak ho vzal do väzby bez existencie väzobných dôvodov v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), c)
Trestného poriadku, nakoľko tento názor konajúceho súdu odporuje skutkovým zisteniam vyplývajúcim
z obsahu trestného spisu, kedy súd pri rozhodovaní o väzbe obvineného svoj záver o tom, že sú u
neho dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku, náležité nezohľadnil a
vyčerpávajúco neodôvodnil, keď konštatoval, bez podrobnejšej vecnej argumentácie len všeobecne a
veľmi stručne, že vzhľadom na dôkaznú situáciu vo veci sú dôvody pre jeho väzbu, ktorý postup je v
zjavnom rozpore s ustanovením § 71 Trestného poriadku, podľa ktorého rozhodnutie o väzbe, a v rámci
neho i o každom väzobnom dôvode zvlášť, sa musí odôvodniť podrobne aj konkrétnymi skutkovými
okolnosťami, ktoré musia mať nevyhnutne aj oporu v dôkaznej situácii, čo sa však v danom prípade
nestalo. Argumentoval, že väzba a jej pokračovanie podľa štrasburskej judikatúry primeranosť doby
trvania väzby sa posudzuje v každej veci podľa jej osobitných okolnosti, s poukazom napr. na rozsudky
ESĽP vo veciach Wemhojj v. Nemecko, 27.6.1968, a Barfuss v. Česká republika, 31.7.2000, Tomáši
v. Francúzsko, 27.8.1992, § 84 a Abdoella v. Holandsko, 25.11.1992, § 24, pričom podstatnými sú
predovšetkým: pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba pozbavená osobnej slobody spáchala
trestný čin, významné a dostatočné dôvody pre toto pozbavenie a osobitná starostlivosť- urýchlenie
príslušných orgánov pri vedení konania proti nej, s poukazom napr. na rozsudky vo veciach Neumeister
v. Rakúsko, 27.6.1968, strana 37, § 4-5; Ringeisen v. Rakúsko, 16.7,1971, § 104; Letelier v. Francúzsko,
26.6.1991, § 35; Kemmache v.Francúzsko, 27,11.1991, § 45; Punzelt v. Česká republika, 25.4.2000,
§ 73 a Český v. Česká republika, 6.6,2000, § 74-76, môže byť opodstatnená iba vtedy, pokiaľ existujú
presvedčivé dôvody skutočného verejného záujmu, ktoré prevažujú, napriek predpokladu neviny, nad
ústavou a ďalšími medzinárodnými dokumentárni garantovaným a chráneným právom každého jedinca
na osobnú slobodu. Vo vzťahu k zákonnosti väzby obvineného uviedol, že jeho väzba, tak isto ako každá
iná väzba, musí zodpovedať všetkým kritériám, ktoré zákony a Ústava SR, vrátane medzinárodných
dokumentov o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú pre SR záväzné, na použitie
tohto zabezpečovacieho opatrenia striktne a kumulatívne vyžadujú, a to jednak s poukazom na jej
dôvodnosť, ako aj na proces rozhodovania o nej, podľa dlhodobo ustálenej judikatúry súdov SR musia
byť pre naplnenie zákonnosti a dôvodnosti každej väzby okrem formálnej stránky naplnená i stránka
materiálna, t.j. dôvodnosť trestného stíhania obvineného, ktorá však za danej dôkaznej situácie, po
vyčerpávajúco vykonanom dokazovaní v rámci už skončeného prípravného konania, počas ktorého
okrem spomínaného „rozhodujúceho“ dôkazu „DNA identifikácie na baterke“ zaistenej na mieste činu,
ktorý „nepriamy“ a „prenosný“ dôkaz je „jediným usvedčujúcim dôkazom“ voči nemu, pričom „iné dôkazy“
OČTK počas celého doterajšieho konania „produkované neboli“, a vzhľadom na doteraz zákonne
zistený skutkový stav, ako aj s prihliadnutím na okolnosti prípadu a odmietavý a nemenný jeho postoj
obvineného vo vzťahu k jeho možnej účasti na spáchaní stíhaného skutku, už ani nie je rozumné
predpokladať, že budú v budúcnosti produkované, naplnená nie je a keďže tento „de facto“ nezvratný
stav dokazovania „výrazne“ v prospech obvineného vo svojich dôsledkoch naznačuje „veľmi vysokú“
pravdepodobnosť oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, s dôsledným rešpektovaním zásady „in
dubio pro reo“, bolo by pokračovanie trvania jeho väzby, za danej situácie, zjavným zásahom do
Ústavou SR a široko rešpektovanými medzinárodnými dokumentárni a právnymi zásadami chránených
a garantovaných práv a zároveň by vo svojich dôsledkoch znamenalo v demokratickom a právnom
štáte neprípustné a protizákonné donucovanie obvineného k priznaniu a k flagrantnému popieraniu
základného práva na obhajobu, na podporu ktorých argumentov dal do pozornosti súdu okrem mnohých
iných rozhodnutí v „skutkovo a právne totožných“ veciach, najmä rozsudok Okresného súdu Bratislava



III z 18.11.2015, sp.zn. 1T/220/2015, ktorého text súčasne priložil. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti
v posudzovanom prípade, podľa sťažovateľa, nepochybne prišlo k hrubému zásahu do ústavného a
základného procesného práva jeho na obhajobu, čo spôsobilo zrejmú neústavnosť a nezákonnosť
trvania väzby obvineného, ktorý hrubý rozpor nie je možné - tak podľa ustálenej judikatúry ÚS SR, ESĽP,
ako aj všeobecných súdov SR - odstrániť inak, ako okamžitým jeho prepustením z väzby a ďalším
príp. jeho stíhaním na slobode. Uviedol, že nemá v úmysle pokračovať v žiadnej trestnej činnosti a
cíti sa nevinným, pričom chce len to, aby sa jeho nevina v priebehu čo najkratšieho času dokázala, a
preto zároveň zdôraznil, že chce riadne spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní v ďalšom
priebehu trestného konania, ale v jeho trestnom stíhaní na slobode. Vzhľadom na uvedené, že nie sú u
neho dané väzobné dôvody, pre ktoré bol vzatý do väzby, ako aj vzhľadom na existujúcu nezákonnosť
trvania väzby v súvislosti s protiprávnym rozhodovaním o nej navrhol, aby súd po preskúmaní veci a
po starostlivom zvážení všetkých jeho námietok, majúcich základ v uvádzaných okolnostiach prípadu
a ďalších rozhodujúcich skutočnostiach, napadnuté uznesenie zrušil a obvineného prepustil z väzby
na slobodu.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, na podklade riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou
osobou, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. jednak správnosť výrokov
napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto
výrokom napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosť obvineného W. D. nie je dôvodná.

Obvinený W. D. po tom, čo mu bolo vznesené obvinenie pre prečin porušovania domovej slobody podľa
§ 194 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tam uvedenom skutkovom základe, bol vzatý do
väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I zo 17.05.2019, sp. zn.
9Tp/83/2018, podľa § 73 ods. 5 Tr. por. z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. s tým,
že väzba sa začala dňom jeho zadržania, t. j. dňa 16.05.2019 o 17.45 hod. a bude sa vykonávať v
ÚVV a ÚVTOS Bratislava a podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. väzba obvineného nebola nahradená
dohľadom probačného a mediačného úradníka. Toto uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského
súdu v Bratislave sp.zn. 4Tpo/40/2019 z 02.07.2019.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava 1 podal pod č.k. 3Pv 25/18/1101-37 dňa 29.07.2019 na
Okresný súd Bratislava I obžalobu na obvineného W. D. pre prečin porušovania domovej slobody
podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona na tam uvedenom skutkovom základe. Súd následne vo veci vydal
21.08.2019 trestný rozkaz pod sp. zn. 6T/39/2019, ktorým obvineného W. D. uznal vinným z uvedeného
prečinu a na tam uvedenom skutkovom základe, v podstate zhodnom s podanou obžalobou a odsúdil
ho podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. m/ Tr. zák. s použitím § 353
ods. 2 Tr. por. na trest odňatia slobody 8 mesiacov so zaradením pre jeho výkon do Ústavu na výkon
trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. a poškodenú
odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Následne súd predvolal a vypočul obvineného W. D. na termín 03.09.2019 za prítomnosti jeho obhajcu
a prokurátora, pred začatím ktorého samosudca krátkou cestou doručil obvinenému W. D. aj jeho
obhajcovi vyššie uvedený trestný rozkaz spolu s obžalobou a výzvou a zároveň trestný rozkaz aj
prokurátorovi, voči ktorému obvinený podal odpor s tým, že ďalej súd konal výsluch za účelom
rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby obvineného v zmysle § 238 ods. 4 Tr. por., pričom obvinený v plnom
rozsahu sa pridržal svojej výpovede pred vyšetrovateľom a že k väzbe sa vyjadriť nechce. Prokurátor
navrhol, aby bol obvinený ponechaný vo väzbe z tých istých dôvodov, pre ktoré bol vzatý do väzby
a obvinený, prostredníctvom obhajcu navrhol, aby bol prepustený z väzby na slobodu s poukazom,
že v danom prípade absentuje materiálna podmienka väzby, existencia dôvodného podozrenia, že
obvinený spáchal trestný čin, že v danom prípade je dôkazná situácia taká, že vyplýva, iba z jedného
nepriameho dôkazu, pričom neprichádza do úvahy ani vykonanie iných dôkazov, keďže činnosťou OČTK
resp. ich nečinnosťou došlo k zmareniu vykonania týchto dôkazov. V tejto súvislosti dal do pozornosti aj
rozsudok v obdobnej trestnej veci a poukázal na judikatúru NS SR, Ústavného súdu, z ktorých vyplýva,
že zotrvávanie tohto stavu by bolo len porušením práva na obhajobu obvineného. Následne súd rozhodol
vyššie uvedeným výrokom napadnutého uznesenia.

Krajský súd pripomína, že postup súdu podľa § 238 Tr. por., § 72 ods. 2 Tr. por., ktorý osobitne upravuje
procesné postupy pri rozhodovaní súdu o väzbe, jednoznačne uvádza, že pred rozhodovaním o väzbe
musí byť obvinený vypočutý, pričom o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí



prokurátor, obvinený a jeho obhajca ak je dosiahnuteľný. Pokiaľ súd postupuje podľa § 302 Tr. por., pri
rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho
obhajca, pričom predseda senátu postupuje pri zabezpečovaní ich prítomnosti podľa § 72 ods. 2 Tr.
por. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 Tr. poriadku, ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe
prednostne a urýchlene, a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239
ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo
k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou
lehotou väzby v prípravnom konaní.

Podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz
zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný,
má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania
alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa
tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále
bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, resp. že bude pokračovať v trestnej činnosti dokoná trestný
čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 2 Tr. por. konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené
obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa
výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh
prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora
viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje
nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa
vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda
senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo
sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez
výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa
konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch. Zástupca
záujmového združenia alebo iná osoba ponúkajúca záruku alebo peňažnú záruku sa upovedomí o
výsluchu, ak je to potrebné. Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti
obvineného alebo iných osôb, podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor a
obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť.

Podľa § 76 ods. 1 Tr. poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom
konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas.

Z odseku 2 citovaného ustanovenia vyplýva - základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem
mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty,
ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody
o vine a treste alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty.

Podľa § 76 ods. 6 písm. a) Tr. por. celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní
pred súdom nesmie presiahnuť dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin.

Podľa § 76 ods. 7 písm. a) Tr. por. z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac
sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin. Ustanovenie § 78 tým nie je dotknuté.

Podľa § 79 ods. 2 Tr. por. policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie a súd sú povinní skúmať
v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili. Sudca pre prípravné
konanie tak koná iba pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby alebo o zmene
dôvodov väzby a pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa odseku 3 . Ak v prípravnom konaní
prokurátor zistí, že dôvody väzby sa zmenili, podá návrh sudcovi pre prípravné konanie na rozhodnutie
o zmene dôvodov väzby. Sudca pre prípravné konanie o takom návrhu rozhodne bez meškania.
Ak súd vyhlásil oslobodzujúci rozsudok, predseda senátu bezodkladne vydá príkaz na prepustenie
obvineného z väzby s uvedením dôvodu prepustenia a uvedie túto okolnosť v zápisnici; takto postupuje
predseda senátu aj vtedy, ak v súdnom konaní uplynula lehota väzby podľa § 76 ods. 6 .



Podľa § 80 ods.1 písm. c/ Tr. por. ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods.1 písm. a/ alebo c/, môže súd a
v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho
na slobodu, ak s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby
dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť ak nie je dôvodná.

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, kto bol pozbavený
slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene
rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.

Senát krajského súdu primárne konštatuje, vzhľadom na vyššie podrobne rozobrané chronologické
údaje, že obžaloba na obvineného W. D. bola podaná v lehote 20 pracovných dní pred uplynutím
základnej lehoty trvania väzby a okresný, ako i krajský súd, rozhodli o ďalšom trvaní väzby obvineného
pred uplynutím tejto lehoty trvania väzby. Krajský súd z obsahu predloženého spisového materiálu zistil,
že formálne podmienky väzby, ktoré sú predpokladom rozhodnutia o väzbe boli splnené. Obvinený bol
oboznámený s dôvodmi zadržania, s uznesením o vznesení obvinenia, mal možnosť sa k nemu vyjadriť,
bola mu doručená obžaloba. Rovnako boli splnené aj podmienky materiálne, keďže aj v súčasnom štádiu
trestného konania, po podaní obžaloby, je naďalej dôvodné podozrenie, že skutok, pre ktoré bolo začaté
trestné stíhanie a je aj predmetom obžaloby sa stal, napĺňa zákonné znaky vyššie uvedeného prečinu
a sú dôvody na podozrenie, že ho spáchal obvinený W. D.. V tejto súvislosti senát krajského súdu
poukazuje na správne odôvodnenie uznesenia prvostupňového uznesenia, pokiaľ ide o konštatovanie
naplnenia všetkým formálnych aj materiálnych podmienok nielen pre vzatie obvineného do väzby, ale
aj pre jeho ďalšie trvanie. Sťažnostný súd preto konštatuje, že v danom prípade sú dané aj materiálne
podmienky nielen vzatia a aj ďalšieho trvania väzby jeho väzby a z obsahu trestného spisu teda vyplýva,
že u obvineného sa jedná o dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti.

K námietke obvineného, že ho usvedčuje len jeden nepriamy dôkaz, zaistená stopa, v tomto smere
senát krajského súdu naďalej poukazuje na dostatok dôkaz preukazujúcich dôvodné podozrenie, že
skutok mal spáchať práve obvinený W. D., nakoľko to vyplýva nielen z výpovedí poškodenej J. U.,
znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ z odvetvia kriminalistickej biológie a
genetickej analýzy, zo záverov ktorého okrem iného vyplýva, že zo zaistenej biologickej stopy, steru z
kovového obalu baterky a vecnej stopy, zaistenej z miesta činu, baterky, ktorú páchateľ zanechal na
mieste činu, bola izolovaná DNA, ktorá bola porovnaná v indexoch DNA profilov stôp zaistených z miest
trestných činov, obvinených a právoplatne odsúdených osôb, pričom bola zistená zhoda s DNA profilom
obvineného W. D., ako aj z listinných dôkazov zadokumentovaných v spise, najmä zápisnice o ohliadke
miesta činu s fotodokumentáciou. Preto jeho sťažnostné námietky o nenaplnení materiálnej podmienky
pre jeho väzbu, neboli opodstatnené.

Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu
pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mala spáchať trestný čin, pričom jeho
dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností konkrétneho prípadu. Takéto dôvodné podozrenie však
nie je potrebné dokladovať aj nezvratnými dôkazmi, pretože by bolo nelogické, aby boli trestné činy
jednoznačne definované a aj preukázané už v tomto štádiu trestného stíhania, keďže toto je cieľom až
následného vyšetrovania a najmä súdneho konania.

Potrebné je pritom v tejto súvislosti uviesť tú skutočnosť a to, že v tomto štádiu konania súdy
nerozhodujú o vine obvineného a preto nie je ani nevyhnutné, aby táto bola z doposiaľ zadovážených
dôkazov jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Stačí existencia odôvodneného
podozrenia zo spáchania predmetného skutku. Požiadavka istoty je nevyhnutná až v štádiu meritórneho
rozhodovania vo veci. Na vyššie spomenutom pretrvávajúcom dôvodnom podozrení zo spáchania
stíhaného skutku obvineným nemení ani skutočnosť, že pred samosudcom spáchanie skutku poprel,
čo je samozrejme jeho zákonným právom, na čo aj poukázal v podanej sťažnosti. Napriek tomu krajský
súd po preskúmaní veci a doteraz vykonaných dôkazov konštatuje, že v predmetnej trestnej veci sa
nerozptýlila dôvodnosť vážneho podozrenia, že sa skutok a trestný čin, pre ktorý bolo obvinenému



vznesené obvinenie, bola aj podaná obžaloba a dokonca aj vydaný trestný rozkaz, mal stať a že ho mal
spáchať obvinený W. D..

Krajský súd v predmetnom konaní taktiež dospel k záveru, že dôvodnosť väzby u obvineného podľa §
71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. je daná tak, ako to konštatoval prvostupňový súd v napadnutom
uznesení. V tomto smere sťažnostný súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, bez potreby ho znovu opakovať a napokon aj predchádzajúce väzobné rozhodnutia.
Pokiaľ obvinený namietal nenaplnenie ani dôvodov väzby, v tomto smere je potrebné poukázať na
to, čo už poukázal okresný súd, že z obsahu spisu vyplýva, že obvinený sa na adrese trvalého
pobytu dlhodobo nezdržiaval, zásielky doručované na túto adresu obvinenému sa vrátili s poznámkou
pošty „adresát neznámy“, nebol ustálený žiadny telefonický kontakt na obvineného, iný jeho pobyt sa
lustráciami v poisťovniach a ani inými lustráciami zistiť nepodarilo. Tak, ako bolo primárne konštatované
v predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach a senát odvolacieho súd pri predmetnom rozhodovaní
opätovne poukazuje na skutočnosť, že obvinený bol nedosiahnuteľný pre orgány prípravného konania,
trestné stíhanie muselo byť pre jeho nedosiahnuteľnosť 11.10.2018 prerušené po tom, čo bolo dostatok
dôkazov na vznesenie mu obvinenia a zákonným spôsobom bol vydaný na neho príkaz na zatknutie
(Okresný súd Bratislava I, sp. zn. 9Tp 83/2018 dňa 09.08.2018). Vzatie obvineného do väzby z dôvodov
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. bolo preto plne v súlade so zákonom a opodstatnené je aj
pre ďalšie trvanie jeho väzby po podaní obžaloby. Bolo totiž povinnosťou obvineného nahlásiť adresu
jeho prechodného pobytu, ak sa nezdržiaval v mieste evidovaného trvalého bydliska, prípadne na pošte
nahlásiť adresu na doposielanie zásielok a vytýkanie policajným orgánom, že nie dostatočne po ňom
pátrali, bolo neopodstatnené. Ak sa teda obvinený v mieste trvalého bydliska nezdržiaval a menil
adresy pobytu, spoločne so skutočnosťami, na ktoré správne poukázal prvostupňový súd, dostatočne
odôvodňujú obavu, že by obvinený ušiel, resp. sa skrýval, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, prípadne
trestu, ktorý v prípade uznania jeho viny hrozí, čím je daný dôvod tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods.
1 písm. a/ Tr. por.

Pokiaľ ide o dôvod tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., prvostupňový súd
taktiež argumentačne presvedčivo vysvetlil, prečo je uvedený väzobný dôvod u obvineného daný,
nakoľko obvinený je dlhodobo nezamestnaný, nemá žiadny stály legálny zdroj príjmov na krytie svojich
životných potrieb, pričom doposiaľ už bol 11-krát súdne trestaný, pre rôznorodú, ale prevažne aj za
majetkovú trestnú činnosť, pričom posudzovaného skutku sa mal dopustiť v čase plynutia skúšobnej
doby podmienečného odsúdenia trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18.07.2013,
sp.zn. 0T/319/2013 a aj spáchanie rôznych priestupkov nasvedčuje o jeho sklonoch nerešpektovať
zákony a porušovať ich.

Vzatie do väzby obvineného je v danom prípade v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého je prípustné zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť
jej v spáchaní trestného činu. Na vzatie do väzby a držanie v nej preto postačuje ktorýkoľvek z tam
uvedených dôvodov, teda v danom prípade dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a potreby
zabrániť osobe v páchaní trestného činu. Účelom väzby, ako zabezpečovacieho inštitútu je v danom
prípade a v tomto štádiu prípravného konania výlučne procesným opatrením, ktorého účelom je zabrániť
obvinenému pokračovať v páchaní trestných činov tej istej povahy a má zabezpečovací a preventívny
charakter.

Krajský súd teda po preskúmaní veci zistil, že okresný súd postupoval v súlade so stavom veci a
zákonom, keď dospel k záveru, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania je v posudzovanej veci u
obvineného W. D. naďalej dané dôvodné podozrenie, že mal spáchať skutok, pre ktorý bola na neho
podaná obžaloba spôsobom v nej uvedeným, dokonca aj vydaný trestný rozkaz a dôvody väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. u neho trvajú nezmenene aj naďalej, pričom k tomu dodáva, že
dôvodnosť podozrenia sa ani v súčasnom štádiu trestného stíhania neoslabila a podozrenie z trestnej
činnosti kladenej mu za vinu doposiaľ vykonané dôkazy nevyvrátili, ani nespochybnili a naďalej ho
usvedčujú i doposiaľ zabezpečené dôkazy.

Ustanovenie § 80 ods. 1 Tr. por. umožňuje súdu ponechať obvineného na slobode alebo ho prepustiť
na slobodu, ak súčasne prijme záruku záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby [písmeno a)],



ak súčasne prijme sľub obvineného [písmeno b)] alebo „s ohľadom na osobu obvineného a povahu
prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka
nad obvineným“ [písmeno c)]. Ďalšie ustanovenie § 81 ods. 1 Tr. por. umožňuje to isté, ak súčasne prijme
peňažnú záruku obvineného alebo inej osoby. Všetky tieto prostriedky treba považovať za „záruky“ v
zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru. Z uvedených ustanovení vyplýva, že naše právo pozná
štyri prostriedky nahradenia väzby, pričom tri z nich sú závislé na iniciatíve obvineného alebo tretích
osôb stojacich mimo súdu, jeden prostriedok, ktorý nie je závislý od iniciatívy obvineného, a to dohľad
probačného a mediačného úradníka.

Aj keď v prípade obvineného W. D. v konaní pred prvostupňovým súdom nebola ponúknutá
náhrada jeho väzby podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por., okresný súd sa správne touto náhradou
zaoberal, či v danom prípade nie je možné jeho väzbu nahradiť dohľadom probačného a mediačného
úradníka, ako preventívnym zabezpečovacím opatrením a teda, či účel väzby nemožno rovnako dobre
dosiahnuť prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného
úradníka. Aj sťažnostný súd dospel k rovnakému záveru ako okresný súd pri úvahách, či väzbu
obvineného možno nahradiť práve dohľadom probačného a mediačného úradníka, že táto náhrada
väzby neprichádza do úvahy, vzhľadom na osobu obvineného druh a charakter stíhanej trestnej
činnosti. V posudzovanom prípade preto existuje súhrn konkrétnych skutočností nepriaznivých pre
obvineného, ktoré jednak z hľadiska splnenia zákonných podmienok pre nahradenie väzby dohľadom,
teda posúdenia či obmedzenie jeho základného práva na osobnú slobodu je ešte primerané verejnému
záujmu na riadnom priebehu trestného konania, aj podľa názoru krajského súdu vylučujú aplikáciu
dobrodenia, teda nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Z týchto dôvodov
rozhodnutie okresného súdu nepredstavuje svojvoľný zásah do osobnej slobody obvineného a je v
súlade s požiadavkou verejného záujmu na riadnom priebehu trestného stíhania. Zohľadniac vyššie
uvedené konkrétne okolnosti, zakladajúce dôvody väzby u obvineného, senát krajského súdu dospel
k presvedčeniu, že jeho väzbu nie je možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka
za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení (§ 82 Tr. por.). Takáto substitúcia väzby s
poukazom na charakter trestnej činnosti kladenej mu za vinu v spojitosti s konkrétnymi skutočnosťami
zakladajúcimi dôvody väzby sa javí v danom prípade ako celkom nedostatočná. Jeho prepustenie
na slobodu aj po zohľadnení účinkov dohľadu probačného a mediačného úradníka (i s uložením
primeraných povinností a obmedzení) by výrazne zvýšilo riziko zmarenia účelu trestného konania. Preto
prvostupňový súd v súlade so zákonom a vecne správne rozhodol, keď nenahradil väzbu obvineného
dohľadom probačného a mediačného úradníka, ktorý považuje z hľadiska materiálneho, aj v súčasnom
štádiu konania, za absolútne nedostačujúci, formálny a iluzórny a nemožno za žiadnych okolností
dôvodne očakávať, že by uložený dohľad bol vôbec schopný zmysluplným spôsobom korigovať, resp.
udržovať popísané správanie obvineného v zákonných mantineloch a aj vzhľadom na súčasne vedené
trestné stíhanie a podanú obžalobu, ktoré nedávajú záruku súdu, že by sa ich prijatím účel väzby
nahradil. Preto ani v tomto smere sťažnostné námietky obvineného neboli opodstatnené.

Treba dodať, že rozhodnutie o väzbe obvineného je rozhodnutím prísne individuálnym, pretože u
každého obvineného je súd povinný individuálne skúmať všetky okolnosti, ktoré môžu, resp. zakladajú
dôvod jeho väzby. Z uvedeného pohľadu napadnutému uzneseniu súdu I. stupňa, z vecného hľadiska
a z pohľadu podanej sťažnosti obvineného, v podstate nemožno nič vytýkať.

Sťažnostný súd skúmal aj otázku doterajšieho postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu z
hľadiska rýchlosti konania a dodržania občianskych práv garantovaných ústavou, nadväzujúcich aj
na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ustanovenie § 2 ods. 6 Tr.
por., pričom nezistil žiadne pochybenia, resp. nečinnosť či prieťahy v konaní.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd o sťažnosti obvineného W. D. rozhodol podľa
§ 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por., keď ju ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.