Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/67/2016 z 29. 7. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. júla 2019, sp. zn. 14Co/67/2016, ECLI:SK:KSBA:2019:1111224987.1 Krajský súd Bratislava | 14Co/67/2016 | ECLI:SK:KSBA:2019:1111224987.1 | 2019-07-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: § 387 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/878fa8d5-b1f4-4bc3-acb8-014da7a30a5d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1111224987.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/67/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111224987
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1111224987.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a Mgr. Barbory Bartekovej , v právnej veci žalobcu: TERMONOVA,
a.s., so sídlom SNP 98, Nová Dubnica, IČO: 36 322 644, zast. Mgr. Soňa Grošaftová, advokátka,
so sídlom Makovického 7, Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
životného prostredia SR, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 1, Bratislava, zast. Advokátska kancelária ECKEJ
- KÁN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Nám. M. Benku 9, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29.10.2015, č.k. 4C/125/2011-287, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29.10.2015, č.k.
4C/125/2015-287 p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť náhradu trov konania vo výške XX.XXX eur. V odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 22.12.2010 domáhal voči žalovanému, aby súd určil,
že postupom Ministerstva životného prostredia SR pri spracovaní Národného alokačného plánu II a
jeho doplnku na obchodovateľné obdobie rokov 2008 - 2012 došlo k nezákonnému úradnému postupu,
nakoľko pri spracovaní NAP II a jeho doplnku došlo k porušeniu zákonných ustanovení zákona č.
527/2004 Z.z., smernice EK, ako aj usmernenia EK pre spracovanie plánov a to z dôvodu, že NAP
II a jeho doplnok nie je založený na objektívnych a transparentných kritériách, nakoľko nezohľadňuje
kritériá upravené v prílohe č. III smernice č. 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými
kvótami skleníkových plynov v spoločenstve a to základné kritériá upravené v bodoch 4, 5, 8, 9 článku III
smernice, NAP II a doplnok plánu nezohľadňuje a neodôvodňuje postup prerozdelenia emisných kvót,
čím sú porušené rovné podmienky hospodárskej súťaže, zmeny a doplnenie plánu nebolo zverejnené na
internete za účelom možnosti písomného pripomienkovania zo strany účastníkov schémy obchodovania,
ako aj verejnosti, žalovaný neuskutočnil verejné prerokovanie upraveného plánu predtým, ako ho zaslal
EK na schválenie a na opätovné výzvy verejnosti odmietalo tento plán zverejniť, kým ho EK neschváli
a neučinil tak ani po jeho schválení doteraz, čím bolo porušené právo žalobcu podať k návrhu plánu
písomné pripomienky. Žalobca sa zároveň domáhal zaplatenia XXX XXX,- Eur titulom nezákonného
úradného postupu ako aj náhrady trov konania. Súd uznesením zo dňa 30.04.2013 pripustil zmenu
návrhu tak, že žalobca rozšíril svoj nárok na náhradu škody na sumu X XXX XXX,- Eur, spolu s
úrokom z omeškania. Uznesením zo dňa 13.03.2015 súd konanie v časti určovacieho výroku zastavil
pre späťvzatie žalobcom.



2. Žalovaný žiadal žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť. V rozhodnutí Európskej komisie
zo dňa 29.11.2006 bola vyjadrená dôležitosť použitia overených emisných údajov z roku 2005 ako
významného prvku hodnotenia druhého obdobia národných alokačných plánov. Tiež bol zdôraznený
význam prehľadných, hodnoverných, základných údajov a plánovaných emisií, keďže strop navrhovaný
Slovenskou republikou ďaleko prevýšil overené emisie z roku 2005. Celkové množstvo pre Slovenskú
republiku bolo znížené na hodnotu 30 912 261 tCO2/rok v obchodovateľnom období rokov 2008 -
2012. Na základe záverov vyplývajúcich z rozhodnutia Komisie došlo k úprave navrhovaných množstiev
emisných kvót u jednotlivých prevádzok, pričom prevádzky boli individuálne posudzované podľa
nasledujúcich kritérií: množstvo vypustených emisií CO2 podľa overených emisných správ za rok 2005,
hodnota množstva kvót, ktoré pokrýva nevyhnutné potreby spoločnosti, zavedenie technologických
zmien na zníženie vypustených emisií CO2, získanie nenávratného finančného príspevku na realizáciu
technologických inovácií a obdobie realizácie technologických zmien prevádzky. Podľa týchto kritérií bol
prehodnotený návrh na pridelenie emisných kvót aj pre žalobcu a to na základe technologických zmien
dvoch plynových kotlov za nové teplovodné kotly. Výmena prvého kotla na biomasu bola realizovaná
pred prvým obchodovateľným obdobím, preto sa pri pridelení emisných kvót žalobcovi prihliadalo na
technologické zmeny, ktoré znižovali tvorbu produkcie skleníkových plynov, a preto požiadavka č.l. 27 -
Oznámenie komisie zo dňa 22.12.2005, podľa žalovaného nemohla byť v tomto prípade aplikovaná, a
preto ani redukcia emisií ako dôsledok tejto technologickej zmeny nemohla byť ocenená ponechaním
zodpovedajúceho množstva kvót. Pri výmene druhého kotla na biomasu, žalobca získal na projekt
nenávratný finančný príspevok. Preto množstvo kvót zodpovedajúce získanej redukcii emisií bolo možné
spoločnosti ponechať v súlade s pravidlom, uvedeným v čl. 27 Oznámenia komisie zo dňa 22.12.2005
iba v tom rozsahu, v akom uvedenú rekonštrukciu spoločnosť žalobcu financovala z vlastných zdrojov.
Inštalácia kotla bola realizovaná v októbri 2005 a informácie o redukcii emisií, ktoré boli zrejmé z
overených emisných správ za roky 2005 a 2006 boli premietnuté do alokácií emisných kvót v rámci NAP
II. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Európskej komisie zo dňa 29.11.2006, kde boli jasne definované
nevyhnutné zmeny, ktoré sa majú brať do úvahy pri tvorbe NAP SR pre roky 2008 - 2012 a MŽP
SR v súlade s týmito kritériami upravilo množstvo pridelených emisných kvót žalobcovi na hodnotu 3
900 tCO2/rok pre obchodovateľné obdobie rokov 2008-2012. Takáto hodnota spĺňa všetky požiadavky
Európskej komisie, ktoré vyjadrila vo svojom rozhodnutí. Zároveň žalovaný uviedol, že súlad návrhu
NAP II s kritériami uvedenými v prílohe č. 3 smernice o obchodovaní s emisnými kvótami bol predmetom
posúdenia Európskou komisiou, takisto aj doplnok NAP II., o ktorom rozhodovala Európska komisia
dňa 07.12.2007, keď doplnok NAP II. bol taktiež posudzovaný v zmysle kritérií prílohy č. 3 smernice.
Preto žalovaný akúkoľvek námietku, týkajúcu sa nesúladu NAP II. SR s uvedenými kritériami považuje
za neopodstatnenú. Žalovaný namietal, že neboli splnené všetky podmienky pre uplatnenie nároku
na náhradu škody a to existencia samotnej škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Žalovaný postupoval pri alokácii emisných kvót podľa kritérií (viď. vyššie
uvedené), pričom postup žalovaného odobrila aj Európska komisia.

3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania vo veci samej vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1
a 2, § 8 ods. 1 až 10 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov a konštatoval, že Ministerstvo životného prostredia SR vypracovalo
návrh Národného alokačného plánu na roky 2008 - 2012, ktorý listom zo dňa 18.08.2006 predložilo
na posúdenie Komisii Európskych spoločenstiev. Komisia vyslovila nesúlad návrhu NAP s kritériami
1, 2, 3, 5 a 6 prílohy III k smernici EP a Rady č. 2003/87/ES, t.j. v súvislosti s celkovým množstvom
kvót, množstvom kvót pridelených dodatočným spaľovacím zariadeniam na základe odôvodnených a
overených emisných údajov a v súvislosti so spôsobom, akým sa noví účastníci budú môcť začať
zúčastňovať na systéme. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že najhodnovernejšie a najpresnejšie
údaje pre posudzovanie kritérií 2 a 3 sú údaje emisií skleníkových plynov z roku 2005. MŽP SR následne
vypracovalo zmenu a doplnenie NAP, ktoré zaslalo Komisii listom zo dňa 29.12.2006. Komisia vydala
v súvislosti so zmenou a doplnením NAP Slovenskej republiky rozhodnutie dňa 07.12.2007, ktorým
vyslovilo súlad návrhu zmeny a doplnenia NAP s kritériom 1, 2 a 3 prílohy III smernice. Podľa návrhu NAP
bolo žalobcovi ako účastníkovi schémy obchodovania pridelených 11 046 ton CO2 na rok, teda 55 230
ton CO2 na celé obchodovateľné obdobie. Žalobcovi bolo dňa 02.07.2008 vydané MŽP SR potvrdenie
o výške pridelených emisných kvót na obdobie rokov 2008 - 2012 vo výške 19 500 ton CO2.



4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ ide o vypracovanie zmien a doplnkov NAP po rozhodnutí
komisie zo dňa 29.11.2006, nemá dostatočný podklad pre konštatovanie nesprávneho úradného
postupu odporcu, resp. MŽP SR, a to vzhľadom k tomu, že následné rozhodnutie Komisie z 07.12.2007,
zmenený a doplnený NAP „schválilo“ bez toho, aby nejakým spôsobom vyslovil nesúlad s akýmikoľvek
ustanoveniami smernice, týkajúcimi sa žalobcu (článok 2 rozhodnutia sa nevzťahuje na žalobcu, ale
iba ďalšieho nárastu celkového množstva kvót). Vyslovenie súladu NAP so smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2003/87/ES (vrátane použitia kritérií pre prideľovanie emisných kvót) je vo výlučnej
kompetencii Komisie, preto pre konštatovanie nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v použití
kritérií pre prideľovanie emisných kvót prevádzkovateľom (účastníkom schémy) by bolo možné iba v
prípade vyslovenia nesúladu navrhovaného plánu a smernice Komisiou.

5. K úradnému postupu nezverejnenia a neprerokovania NAP, súd prvej inštancie konštatoval, že z ust.
§ 8 zákona č. 572/2004 Z.z. o obchodovaní s emisnými kvótami vyplýva, že zverejnenie a možnosť
pripomienkovania je stanovené nielen pre návrh NAP, ale aj pre jeho zmeny a doplnenia. Je zrejmé, že
žalovaný uvedené zverejnenie zmien a doplnení NAP na internetovej stránke nevykonal, a teda žalobca
nemal možnosť podať k nim pripomienky, v danom prípade však nemožno uvedený postup žalovaného
považovať za taký, ktorý by bol v príčinnej súvislosti s uplatňovanou škodou. Príčinná súvislosť medzi
porušením povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou musí byť priama a ničím neprerušená,
pričom v uvedenej veci nemožno vyvodiť, že zverejnenie a pripomienkovanie upraveného plánu by
bezpodmienečne viedlo k navýšeniu emisných kvót žalobcovi a k schváleniu takto zmeneného plánu
Komisiou. Nemožno teda bez pochyby uviesť, že nebyť nesprávneho úradného postupu žalovaného,
nedošlo by ku škode, ktorú žalobca uplatňuje, a ktorá spočíva v peňažnej hodnote nepridelených kvót.
V tejto súvislosti je tiež potrebné skonštatovať, že škoda, ktorá bola žalobcom špecifikovaná ako cena
neprideleného množstva emisných kvót, vychádzajúc z priemernej ceny obchodovania s emisnými
kvótami v marci roku 2008, nie je podľa názoru súdu skutočnou škodou, ktorá mu mala vzniknúť, a to
vzhľadom na jej hypotetický charakter, keď nie je zrejmé, či škoda mala vzniknúť z dôvodu nemožnosti
žalobcu obchodovať s uvedenými kvótami a či vôbec by v súvislosti s kvótami došlo k obchodovaniu
a s akým výsledkom.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade neboli na vyvodenie zodpovednosti štátu kumulatívne
splnené zákonom stanovené podmienky a to: chýbala príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody, ale aj samotná škoda, a preto žalobu žalobcu zamietol. O trovách
prvoinštančného konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a priznal úspešnému žalovanému trovy
právneho zastúpenia v celkovej výške XX.XXX eur.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby ak odvolací súd
nevzhliadne dôvod odvolania čo do výroku vo veci samej, navrhol v časti výroku, ktorým žalovanému
priznal náhradu trov konania, zmenil tak, že súd náhradu trov konania žalovanému nepriznáva. Žalobca
k existencii škody a príčinnej súvislosti uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že zmeny
a doplnenie NAP II. neboli zverejnené na internetovej stránke žalovaného a tiež neboli uskutočnené
verejné prerokovanie NAP II.. Sám súd prvej inštancie takéto konanie považoval za nesprávny úradný
postup, avšak nevidel príčinnú súvislosť. Žalobca považuje závery súdu prvej inštancie za nesprávne.
Emisná kvóta má reálnu majetkovú hodnotu, ktorá je vyjadriteľná v peniazoch. Nepridelenie emisných
kvót do výšky 11.064 ton ročne, nemá hypotetický charakter, nakoľko takáto ujma je škodou objektívne
vyjadriteľnou v peniazoch. V prípade, ak by žalovaný postupoval v súlade so zákonom a s pravidlami,
upravenými NAP II., pričom by rešpektoval rozhodnutie Komisie zo dňa 29.12.2006 a po vykonaní
zmeny NAP II. tento zverejnil, nezasiahol by do objemu pridelených emisných kvót žalobcu a ujma by
žalobcovi nevznikla. Podľa žalobcu mal súd základný predpoklad pre posúdenie zodpovednosti za škodu
preukázaný, pretože nie je rozhodujúce, či by žalobca predal, resp. nepredal emisné kvóty. Závery súdu
sú len hypotetické, keď súd nevysvetlil, prečo by žalobcovi, aj v prípade zákonného postupu žalovaného,
nevznikol nárok na priznanie objemu emisných kvót. Podľa žalobcu objem emisných kvót vo výške
11.064 ton/ročne prináležal a tie mu neboli pridelené len z dôvodu protiprávneho konania žalovaného
vo forme nesprávneho úradného postupu, čo samo o sebe napĺňa zákonné predpoklady pre priznanie
nároku na náhradu škody podľa osobitného zákona.



8. Žalobca mal za to, že je v možnostiach súdu ustáliť postup žalovaného, ak by konal v súlade so
zákonom, či by bol objem kvót v objeme 11.064 ton/ročne žalobcovi pridelený. Žalobca poukázal na
dohodu o urovnaní, ktorá bola predložená súdu, z ktorej vyplýva, že žalovaný uzatvoril dohodu z dôvodu
zníženia objemu pôvodne pridelených kvót spoločnosti Energy Snina, a.s., ako účastníkovi systému
obchodovania, zaradeného taktiež do skupiny sektora B, obdobne ako žalobca. Tento dôkaz súd prvej
inštancie nevykonal, pričom takýto dôkaz bol rozhodným dôkazom práve vo vzťahu k hypotetickým
vysloveniam súdu vo vzťahu k základným atribútom náhrady škody a to v príčinnej súvislosti samotnej
škody.

9. Pokiaľ išlo o vypracovanie zmien a doplnkov NAP, po rozhodnutí Komisie zo dňa 29.11.2006
súd prvej inštancie dospel k záveru, že nemá dostatočný podklad pre konštatovanie nesprávneho
úradného postupu MŽP SR a to vzhľadom k tomu, že následné rozhodnutie Komisie zo dňa 07.12.2007
zmenený a doplnený NAP „schválilo“ bez toho, aby nejakým spôsobom vyslovilo nesúlad s akýmikoľvek
ustanoveniami Smernice, ktoré sa týkajú žalobcu. Žalobca k tomu podal aj písomné vyjadrenie a
to vo vzťahu k rozhodnutiu Komisie zo dňa 29.11.2006, ktorým došlo k zníženiu objemu emisných
kvót pre SR. Podľa komisie dôvodom zníženia kvót bola neexistencia nazhromaždených nezávisle
overených emisných údajov u zariadení, ktoré do systému vstúpili po 01.01.2005 do obdobia prípravy
NAP II. - neexistencia historicky overených emisií pre pridelenie na druhé obchodovateľné obdobie.
Z rozhodnutia komisie však v žiadnom prípade nevyplýva, že NAP II. je nezlučiteľný s kritériami vo
vzťahu k zariadeniam, ktoré vstúpili do systému spoločenstva pred 01.01.2005, u ktorých v rámci
NAP I. došlo k overeniu emisií, teda emisií rozhodných pre výpočet a pridelený na roky 2008 - 2012.
Tieto pravidlá sa vzťahovali na zariadenia skupiny B, medzi ktoré patrí aj žalobca. Následne Komisia
rozhodnutím zo 07.12.2007 schvaľovala podanú informáciu zaslanú SR bez zaslania zmeneného
NAP II., čo bolo i v konaní preukázané vo vzťahu k celkovej alokácie pre SR a nie individuálnu
alokáciu, ktorá je v právomoci štátu. Podľa žalobcu, vykonané prispôsobenie bolo bez akéhokoľvek
známeho postupu, čo bolo aj dôvodom nezverejnenia doplneného NAP II. Odobratie kvót žalobcovi
vo výške 65% je v rozpore so základnou podmienkou zohľadnenia čistých technológií ako základného
účelu obchodovania s emisnými kvótami, ktorá podmienka priamo vyplýva zo smernice, a musí byť
súčasťou NAP. Navyše aj prípadné použitie mechanických úprav, musí mať základ v jasne stanovených
pravidlách, pričom pokiaľ došlo k zásahu u iných účastníkov schému obchodovania, kvóty boli znížené
v rozpätí maximálne 20%, žalobcovi boli kvóty znížené v objeme 65%. Zverejnenie doplneného NAP
II. mal zabrániť netransparentnosti a objektivite nediskriminovaniu jednotlivých účastníkov schémy
obchodovania. To, že žalovaný pred zaslaním informácie o zmene NAP, tento nezverejnil, nezverejnil
ho ani v čase po druhom rozhodnutí Komisie, ani po jeho zaslaní v januári 2008 Komisii. Žalobca mal
za to, že ak by žalovaný pri spracovaní zmeny NAP II. postupoval v súlade so zákonom a kritériami,
ktoré sa vzťahujú na jeho spracovanie, nemohol by žalobcovi znížiť objem pôvodne pridelených kvót
a žalobcovi by nevznikla škoda. Podľa žalobcu, komisia nemá oprávnenie preskúmavať zákonnosť
postupu vnútroštátneho orgánu pri individuálnej alokácii jednotlivým účastníkom schémy obchodovania,
je to výlučne v právomoci vnútroštátnych orgánov. Žalobca opätovne poukázal na rozsudok ES prvého
stupňa zo dňa 07.11.2006 vo veci P-374/04 Spolková republika Nemecko so zdôraznením na čl. 11 ods.
1 druhej vety, in fine v spojení s kritériami č. 9 prílohy III. Smernice 2003/87.

10. Žalobca mal za to, že z odôvodnenia súdu prvej inštancie nevyplýva žiaden hodnotiaci proces
dôkazov zo strany súdu, ktoré boli žalobcom predložené. Žalobca v priebehu konania preukázal, akým
spôsobom žalovaný zasahoval do NAP II., pričom v niektorých prípadoch zvýšil objem emisných kvót
jednotlivým zariadeniam, iným objem emisných kvót odobral. Navyše k stanovisku žalobcu vo vzťahu
k nemožnosti zásahu do objemu pridelených kvót po rozhodnutí Komisie zo dňa 29.12.2006, ktoré sa
netýkalo zmeny metodológie, súd neuviedol žiadnu svoju úvahu , v čom by mali byť nesprávne. Sám
žalovaný potvrdil svoj nesprávny úradný postup (napr. v dohode o urovnaní, ktorú žalovaný uzavrel
so spoločnosťou ENERGY Snina, a.s.). Práve potvrdením nesprávneho úradného postupu žalovaného
v dohode o urovnaní a predložením analýzy, ako podkladu pre jej uzatvorenie, mal súd preukázanú
príčinnú súvislosť, ako aj samotnú existenciu škody. Zároveň žalobca poukázal i na rozsudok NS SR
sp.zn. 6Mcdo/1/2010 a na Nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 454/2011 a nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 15/2007.



11. Žalobca uviedol, že je nesprávny záver súdu prvej inštancie i vo vzťahu k priznaniu prvoinštančných
trov konania, pričom súd prvej inštancie mal aplikovať ust. § 150 ods. 1 OSP a žalovanému trovy
konania nepriznať. Žalobca poukázal na to, že žalovaný disponuje právnym oddelením s pracovníkmi
s právnym vzdelaním a napriek tomu si žalovaný zvolil na právne zastúpenie advokátsku kanceláriu.
Žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 78/2003. Podľa žalobcu, štát, resp. štátny
orgán, proti ktorému sa vedie konanie o nároku, ktorý má svoj základ v rovine verejného práva, kde štát
uplatňuje svoju suverenitu, nemôže mať nárok na priznanie náhrady trov konania, v takom prípade sa
vždy bude jednať o dôvod osobitného zreteľa podľa § 150 OSP.

12. Navyše súd prvej inštancie nevzal do úvahy ďalšiu skutočnosť pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 OSP,
ktorá osobitosť je daná v tom, že z dokazovania vyplynul nesprávny úradný postup žalovaného, čo
súd ustálil ako nespornú otázku. I keď zo strany žalovaného nedošlo k zverejneniu zmeneného NAP
II., zaviazal súd prvej inštancie žalobcu k náhrade trov konania. V tejto súvislosti žalobca poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.01.2012 sp.zn. 6NCdo 5/2011.

13. Žalobca tiež namietal účelne vynaložené náklady, za ktoré nepovažuje písomné vyjadrenie právneho
zástupcu žalovaného zo dňa 28.05.2015, z ktorého nevyplývajú žiadne nové skutočnosti, napriek tomu,
súd prvej inštancie mal za to, že ide o účelné trovy s odôvodnením, iba konštatovaním skutkovej a
právnej zložitosti prejednávanej veci, čo možno považovať za arbitrárne odôvodnenie prijatého záveru.
To, že súd priznal žalovanému trovy konania, je v rozpore i s ust. § 2 OSP, preto podľa žalobcu za takejto
situácie nemôže ísť o účelné vynaloženie prostriedkov na právne zastúpenie na účelné uplatňovanie
a bránenie práva v súlade s ust. § 142 ods. 1 OSP. Žalobca zároveň poukázal na to, že v rámci
konania navrhol primárne vydať medzitýmny rozsudok , kde by sa stanovila existencia nároku, čo by v
konečnom dôsledku mohlo viesť k ukončeniu sporu dohodou, čo by ovplyvnilo hospodárnosť konania,
vrátane vynakladaných nákladov. S návrhom na vydanie medzitýmneho rozsudku súhlasil i zástupca
žalovaného.

14. K odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 08.02.2016 vyjadril žalovaný, prostredníctvom svojho
právneho zástupcu a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému
priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške X.XXX,XX eur ( X.XXX,XX eur za jeden úkon právnej
služby plus režijný paušál X,XX, všetko zvýšené o 20% DPH). Žalovaný mal za to, že je správny
právny názor súdu prvej inštancie, že nezverejnenie doplnku k NAP II. nemá za priamy následok
vznik ujmy na strane žalobcu. Samotným nezverejnením nedošlo k zásahu do práv žalobcu, že by sa
žalobcovi znížil objem pridelených kvót. K zníženiu objemu pridelených kvót došlo pre celú Slovenskú
republiku, čoho následkom muselo dôjsť k zníženiu kvót pre jednotlivých účastníkov NAP II. Žalovaný
musel pristúpiť k zmene výpočtu priemerného množstva produkovaných emisií u všetkých dotknutých
subjektov. Zmena, ktorá vyplývala z rozhodnutia komisie zo dňa 29.11.2006, predstavovala konkrétne
u žalobcu zmenu základu, z ktorého sa odvíjalo množstvo pridelených kvót, a to zo základu, ktorý bol
počítaný podl'a návrhu NAP II vo výške XX.XXX,XX ton C02 na základ daný výlučne rokom 2005, čo
predstavuje 3.337 ton C02. Komisia doplnený NAP II schválila, a preto je nepochybné, že žalovaný v
rámci doplnenia k NAP II postupoval správne. Pretože komisia nekonštatovala nesúlad doplneného NAP
II. so smernicou, nemohol byť v tomto smere daný ani nesprávny úradný postup zo strany Ministerstva
životného prostredia SR. Vyriešením tejto otázky zo strany súdu prvej inštancie, bolo nad rámec potreby
konania vo veci samej, aby sa súd zaoberal dokazovaním výšky škody. Ked'že súd prvej inštancie nezistil
nesprávny úradný postup vo vzťahu k doplnku k NAP II. z hl'adiska jeho obsahu, tento doplnok v plnej
miere rešpektoval predchádzajúce výhrady Komisie, Komisia d'alšie výhrady nemala. Tvrdenia, ktoré
uvádza žalobca v odvolaní sú zjavne nepochopením rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto veci.

Žalobca argumentuje analýzou, ktorá sa zjavne týka iného subjektu, kde žalobca účelovo predpokladá
jej obsah, táto argumentácia je nepochopiteľná, pretože k zmene v rozsahu pridelených kvót došlo pri
absolútnej väčšine účastníkov NAP II. a to jednak zníženia emisných kvót pre Slovenskú republiku ako
celok a jednak z dôvodu zmeny základu pre výpočet prideľovaných kvót podľa požiadavky Komisie. Obe
tieto zmeny sa prejavili v doplnku k NAP II. u všetkých jej účastníkov, kde pri niektorých spôsobili menší a
pri niektorých väčší rozdiel oproti výpočtom, ktoré boli realizované v pôvodnom návrhu NAP II. Žalovaný



uviedol, že práve pôvodný návrh NAP II., čo do celkového zamýšľaného množstva kvót nie je v súlade
s kritériami 1, 2 a 3 prílohy č. III smernice č. 2003/87/ ES, presahujúce potreby Slovenskej republiky,
a to vo výške cca 10,39 ton C02/rok. Toto číslo komisia odôvodnila tým, že zdôraznila dôležitosť
použitia overených emisných údajov z roku 2005, pretože tieto emisné údaje sú najhodnovernejšie a
najpresnejšie emisné údaje. Komisia uviedla, že stav, kde by sa spriemerovaním overených emisných
údajov z roku 2005 s ostatnými údajmi dospelo k výsledku, tak tento výsledok by nepredstavoval pravdivý
stav súčasných emisií. Neexistujú podľa komisie, dostatočné dôvody na to, aby sa v súvislosti so
Slovenskom upravili nezávislé emisné údaje za rok 2005. Komisia teda vlastnými výpočtami, za použitia
overených údajov z roku 2005, dospela k záveru, že priemerná ročná nadbytočná alokácia je vo výške
10,39 ton CO2ekv. Ak žalobca opiera svoj nárok o pôvodný návrh NAP II., kde Komisia skonštatovala
nesúlad tohto návrhu NAP II. so smernicou, opiera svoj nárok o návrh NAP II., ktorý nebol spracovaný
v súlade so smernicou a musel byt' upravený a doplnený. Pri prideľovaní novej (nižšej) kvóty žalobcovi,
nepostupovalo Ministerstvo životného prostredia SR nesprávne, nižšia pridelená kvóta je výsledkom
matematického výpočtu podľa usmernenia Komisie. Ak teda aj bol Komisiou skonštatovaný nesúlad
pôvodného návrhu NAP II. so smernicou, doplnený NAP II. bol už v súlade so smernicou, čím bol, aj je,
v súlade s komunitárnym právom, preto v tejto časti námietky žalobcu nie sú dôvodné.

15. K tvrdeniam žalobcu, uvedeným v časti 2. odvolania žalovaný mal za to, že doplnkom NAP II.
nedošlo k plošnému zníženiu kvót pre jednotlivých účastníkov NAP II. ako to vyplýva z tvrdenia žalobcu,
ktorý porovnáva neporovnateľné, ale k úprave základu pre výpočet každého jednotlivého účastníka,
vychádzajúc z údajov toho ktorého účastníka NAP za rok 2005 (oproti pôvodnému priemeru za roky
1998 - 2003, 2005). Práve takto komisiou určený spôsob výpočtu, ktorý vychádza z overených meraní
v roku 2005, zabezpečuje nediskrimináciu súťažiteľov na trhu, t.j. účastníkov NAP II.
16. K tvrdeniam žalobcu k odvolaniu v časti III. žalovaný uviedol, že táto časť je z hľadiska dôvodov
odvolania irelevantná.

17. K procesnému postupu súdu prvej inštancie žalovaný má za to, že konanie vedené na súde
prvej inštancie, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa netrpí žiadnou z procesných vád, žalobca
zjavne opomenul, že súd rozhodol na základe absencie príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym
úradným postupom, t.j. nezverejnenie doplnku k NAP II. s tvrdenou škodou. Súd prvej inštancie riadne
uviedol, že nie je daná priama a bezprostredná kauzalita, a preto žalovaný považuje za nadbytočné,
aby sa súd zaoberal otázkou zníženia kvót, ich ceny na trhu a vyčíslením škody. Ak teda súd rozhodol
o nedostatku príčinnej súvislosti, jednoznačne je možné konštatovať, že nie je daný ani základ nároku,
a preto žalobcom uvádzané rozhodnutia sú neaplikovateľné.

18. K trovám konania žalovaný uviedol, že žalobca uviedol viaceré súdne rozhodnutia, ktoré sú však
účelovo skrátené, resp. s touto vecou nesúvisia. K nálezu Ústavného súdu ČR z 25. júla 2012 SP. zn. I.
ÚS 988/12 žalovaný uviedol, že tento nález sa zaoberal diametrálne odlišným skutkovým stavom, ako
je predmet tohto konania, keď sa zaoberal náhradou trov konania, ked' advokát zastupoval žalobkyňu
a jeho poskytnutá právna služba, bola len tzv. formulárová či typová žaloba. Takisto z týchto dôvodov
nie je možné aplikovať ani uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.04.2014, sp.zn. 2Sži/6/2014,
ktoré naňho poukazuje. K nálezu Ústavného súdu ČR II. ÚS 736/2012, žalovaný uviedol, že ani toto
rozhodnutie nie je možné aplikovať na predmetné konanie, pretože ide o skutkovo odlišný stav oproti
predmetnému konaniu (navyše v Náleze Ústavného súdu ČR bolo dôvodom nepriznania náhrady trov
právneho zastúpenia to, že podstatnú časť tejto náhrady trov tvorili výdavky na cestovanie advokáta z
druhej strany republiky).

19. Nález Ústavného súdu ČR sp.zn. IV. ÚS 2513/09:, k tomuto nálezu žalobca neuviedol, z akého
dôvodu došlo k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov právneho zastúpenia ústavným súdom. Podľa
žalovaného, k zrušeniu rozhodnutí všeobecných súdov v časti náhrady trov právneho zastúpenia
advokátom účastníka konania došlo z dôvodu zlého odôvodnenia nároku v rozhodnutí všeobecným
súdom, ale nie z dôvodu, že by tam nárok nebol. K nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 735/2004:, v
tomto náleze Ústavný súd SR priznal náhradu trov právneho zastúpenia Národnej diaľničnej spoločnosti



a.s., ako žalovanému. Navyše žalovaný - Národná diaľničná spoločnosť, a.s. má svoje právne oddelenie
tak, ako ho má žalovaný v tomto konaní.

20. Pokiaľ žalobca namietal určenie hodnoty nároku, z ktorého pri výpočte trov právneho zastúpenia
vychádzal žalovaný aj súd, žalovaný mal za to, že na daný stav nie je možné aplikovať § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. (ďalej len „vyhláška“), nakoľko hodnota sporu je zrejmá
a uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 30.04.2013 bola ustanovená na sumu X.XXX.XXX eur ako
žalobcom určená hodnota náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť. Preto výška tarifnej hodnoty, z ktorej
sa vypočítava hodnota jedného úkonu právnej služby, je určená v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky, ako
výška peňažného plnenia, ktorej sa právna služba týka. Žalovaný má za to, že voľba advokáta, resp.
advokátskej kancelárie ako právneho zástupcu žalovaného je oprávnená, i keď žalovaný disponuje
právnym oddelením a zamestnáva niekoľko osôb s právnickým vzdelaním. Žalovaný mal za to, že
zastupovanie pred súdom, obzvlášť v spore s tak značnou výškou hodnoty sporu, si vyžaduje nielen
ovládanie hmotnoprávnych predpisov, ale aj procesnoprávnych predpisov, aby bolo možné uplatňovať
práva klienta priamo na pojednávaní. Preto je pravidlom, že veľké spoločnosti alebo orgány štátnej
správy využívajú právne služby advokátskych kancelárií.

21. Žalovaný mal za to, že v tomto konaní má nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli
účelne vynaloženými nákladmi.

22. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalobca, prostredníctvom svojho
právneho zástupcu podaním zo dňa 07.02.2019. Žalobca má za to, že tvrdenie žalovaného, že komisia
rozhodnutím zo dňa 29.11.2006 vyslovila nesúlad NAP II. so smernicou a odporučila použitie overených
emisných údajov z roku 2005, je nesprávne. Taktiež je nesprávne tvrdenie žalovaného, že správnosť
celoplošného použitia zmenu základu, t.j. z roku 2005, bola potvrdená rozhodnutím zo dňa 07.12.2007,
ktorým komisia nekonštatovala nesúlad doplneného NAP II. so smernicou, a preto nemohol byť daný
nesprávny úradný postup. Žalobca mal za to, že po rozhodnutí komisie zo dňa 29.11.2006 zo strany
žalovaného došlo k zásahu do okruhu prevádzok, ktoré vyrábajú teplo, ktoré podľa návrhu NAP II.
predstavovali zdroje v skupine B - zdroje zásobujúce teplom obyvateľov a verejný sektor. Komisia
označeným rozhodnutím nepreskúmavala individuálnu alokáciu, nepreskúmavala ani zvolené metódy
obsiahnuté v NAP II. vo vzťahu k jednotlivým prevádzkam a zariadeniam. Označeným rozhodnutím
došlo k vysloveniu nadbytočnej alokácie pre SR vo vzťahu k adresne označenému okruhu subjektov.
NAP má charakter všeobecne záväzného aktu tým, že sa uplatňuje na objektívne určené situácie
a vyvoláva právne účinky voči kategóriám osôb chápaných všeobecným a abstraktným spôsobom.
Podstatným bodom, ktorý treba vykladať k obsahu celého rozhodnutia Komisie zo dňa 29.11.2006,
bod 2 tohto rozhodnutia, podľa ktorého Výbor pre klimatické zmeny na podklade roku 2005 poukázal
na to, že strop emisných kvót navrhovaný SR, prevyšuje overené hodnoty. Rok 2005 bol zo strany
komisie určujúcim výlučne vo vzťahu k nadbytočnej alokácii emisných kvót požadovaných SR a to z
dôvodu naplnenia hlavného cieľa, ktorým bolo znižovanie emisií členskými štátmi podľa rozhodnutia
2002/358/ES Akjódskeho protokolu. Nie je preto v právomoci Komisie posudzovať metódy prideľovania
kvót jednotlivým zariadeniam, čo vyplýva priamo zo zák.č. 572/2004 Z.z. v platnom znení a aj Smernice
2003/87/ES. Žalobca opätovne poukázal na dôkaz, a to prílohu zmien individuálnej alokácie vykonanej
žalobcom; zároveň poukázal na rozpor, keď z písomného vyjadrenia žalovaného z 21.03.2010 síce
vyplýva základ roku 2005, ale prepočet týkajúci sa zníženia objemu emisných kvót u žalobcu, nemôže
predstavovať matematické prispôsobovanie. Žalobca opakovane uviedol, že vykonané prispôsobovanie
bolo bez akéhokoľvek známeho postupu, čo bolo dôvodom nezverejnenia doplneného NAP II. Odobratie
kvót žalobca vo výške 65% je v rozpore so základnou podmienkou zohľadnenia čistých technológií ako
základného účelu obchodovania s emisnými kvótami, ktorá podmienka priamo vyplýva zo Smernice
a musí byť súčasťou NAP. Navyše i použitie mechanických, resp. matematických úprav, musí mať
základ v jasne stanovených pravidlách. Preto zverejnenie doplneného NAP II., ktoré zverejnenie
stanovuje aj zákon, je naplnením základných kritérií, ktoré majú zabrániť netransparentnosti a objektivite
nediskriminovaniu jednotlivých účastníkov schémy obchodovania. Žalobca mal za to, že v danom
prípade ide o nesprávne právne posúdenie veci bez riadneho zistenia skutkového stavu veci. Žalobca
sa domáha škody, ktorá korešponduje tomu, čo z jeho majetku ušlo v príčinnej súvislosti s porušením
zákonnej povinnosti žalovaného, pre ktorý je uplatnený daný nárok zodpovedajúcou sankciou. Ak by



žalovaný postupoval v súlade s rozhodnutím Komisie zo dňa 29.11.2006 a zverejnil by doplnok NAP II.,
musel by mať žalobca objem pridelených emisných kvót vo výške 11.046 ton ročne, nakoľko tento objem
vyplýva z metodológie NAP II., podľa ktorej u žalobcu ich výška bola počítaná podľa historicky overených
emisií z prvého obchodovateľného obdobia, tzn. zariadení zahrnutých v systéme obchodovania v rámci
NAP I.

23. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnost' Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len CSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu tejto veci po 30.06.2016, postupoval na základe
úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona.
Ked'že odvolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 01. 07. 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo
nutné posúdit' podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania odvolania, teda podl'a príslušných
ustanovení OSP, rešpektujúc, že podl'a 470 ods. 2 CSP procesné účinky odvolania podaného predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júny 2016. Nevyhnutnost'
takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov CSP, a to princípu spravodlivej ochrany
porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane
naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy
procesného práva (článok II ods. 1 a ods. 2 CSP), vrátane článku III ods. 1 CSP.

24. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

25. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností podľa § 185 ods. 1 CSP z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a na jej základe
dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite odôvodnil
podľa § 220 ods. 2 CSP.

26. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

27. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd, keď nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procenoprávneho
žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, sa v celom rozsahu po
skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá.

28. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

29. Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.



30. Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

31. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 572/2004 Z.z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a
doplnení niektorých zákonov Ministerstvo vypracuje plán osobitne pre účastníkov schémy obchodovania
prevádzkujúcich prevádzky podľa § 24 ods. 1 písm. a) a počnúc päťročným obchodovateľným obdobím
začínajúcim sa 1. januára 2008 aj plán osobitne pre účastníkov schémy obchodovania prevádzkujúcich
prevádzky podľa § 24 ods. 1 písm. b) a pre dobrovoľných účastníkov schémy obchodovania. Plán musí
byť založený na objektívnych a transparentných kritériách a v prípade účastníkov schémy obchodovania
prevádzkujúcich prevádzky podľa § 24 ods. 1 písm. a) musí zohľadňovať kritériá uvedené v prílohe č. 3.

32. Podľa § 8 ods. 2 cit. zákona Ministerstvo pri spracúvaní plánu prihliada aj na potrebu pridelenia kvót
novým účastníkom schémy obchodovania a na ten účel vytvorí rezervu kvót, ktorá bude na účte kvót
ministerstva.

33. Podľa § 8 ods. 3 cit. zákona pre účastníkov schémy obchodovania prevádzkujúcich prevádzky podľa
§ 24 ods. 1 písm. a) pre obchodovateľné obdobie uvedené v § 9 ods. 1 ministerstvo vydá plán a oznámi
ho komisii a každému členskému štátu Európskej únie najneskôr do 30. novembra 2004. Pre nasledujúce
obchodovateľné obdobia plán vydáva a oznamuje komisii a každému členskému štátu Európskej únie
najneskôr 18 mesiacov pred začiatkom príslušného obdobia.

34. Podľa § 8 ods. 4 cit. zákona pre účastníkov schémy obchodovania prevádzkujúcich prevádzky podľa
§ 24 ods. 1 písm. b) pre obchodovateľné obdobie uvedené v § 9 ods. 2 a pre nasledujúce obchodovateľné
obdobia vydá ministerstvo plán najneskôr 18 mesiacov pred začiatkom príslušného obdobia.

35. Podľa § 8 ods. 5 cit. zákona Ministerstvo je povinné zverejniť návrh plánu na svojej internetovej
stránke najmenej na 30 dní tak, aby sa s ním mohli oboznámiť účastníci schémy obchodovania a
verejnosť.

36. Podľa § 8 ods. 6 cit. zákona účastníci schémy obchodovania a verejnosť majú v lehote podľa odseku
5 právo podať k návrhu plánu písomné pripomienky ministerstvu.

37. Podľa § 8 ods. 7 cit. zákona Ministerstvo je povinné najneskôr do 30 dní od uplynutia lehoty podľa
odseku 5 uskutočniť verejné prerokovanie návrhu plánu a pri dopracúvaní plánu prihliadať na podané
písomné pripomienky alebo pripomienky uplatnené najneskôr na verejnom prerokovaní. Prihliada sa len
na odôvodnené vecné pripomienky.

38. Podľa § 8 ods. 8 cit. zákona ak komisia odmietne plán do troch mesiacov od jeho oznámenia podľa
odseku 3 alebo odmietne ktorýkoľvek z jeho aspektov na základe nesúladu s kritériami uvedenými v
prílohe č. 3, ministerstvo navrhne zmeny a doplnenia plánu. Zmeny a doplnenia plánu ministerstvo
zverejní na svojej internetovej stránke na desať dní. Účastníci schémy obchodovania a verejnosť majú
v tejto lehote právo podať k zmenám a doplneniam návrhu plánu písomné pripomienky ministerstvu. Po
vyhodnotení pripomienok ministerstvo zašle upravený plán komisii.



39. Podľa § 8 ods. 9 cit. zákona plán podľa odseku 3 sa po prijatí komisiou už nemôže meniť a po
zverejnení na internete sa stáva platným. Platný plán je pre ministerstvo a príslušných účastníkov
schémy obchodovania záväzný.

40. Podľa § 8 ods. 10 cit. zákona plán podľa odseku 4 sa po dopracovaní podľa odseku 7 a po
zverejnení na internete už nemôže meniť a stáva sa pre ministerstvo a príslušných účastníkov schémy
obchodovania záväzný.

41. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je ustanovenie § 9
zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

42. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon
č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné
považovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s
výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k
porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu
poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.

43. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite.

44. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva
škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Zároveň je poškodený povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

45. Pokiaľ ide o v odvolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci v otázke príčinnej súvislosti
medzi porušením právnej povinnosti žalovaného (nezverejnenie a neprerokovanie zmeny a doplnenia
NAP v zmysle § 8 zák. č. 572/2004 Z.z.) a škodou vzniknutou žalobcovi charakterizovaná ako cena
neprideleného množstva objemu emisných kvót, vychádzajúc z priemernej ceny obchodovania s
emisnými kvótami v marci roku 2008, odvolací súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú a stotožňuje
sa s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nebola daná príčinná súvislosť medzi



nezverejnením zmien a doplnení NAP na internetovej stránke a tým uskutočneným zmenšením majetku
žalobcu, náhrady ktorého sa domáha.

46. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá
príčina ju vyvolala a je rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny a následku. V postupnom slede javov
je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.
Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v
dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako (priama) príčina škody
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Odvolací súd sa preto stotožnil s
názorom žalovaného, že samotným nezverejnením nedošlo k zásahu do práv žalobcu v tom smere, že
žalobcovi sa znížil objem pridelených emisných kvót. K zníženiu objemu pridelených kvót došlo v rámci
celej Slovenskej republiky, čoho následkom muselo dôjsť k zníženiu kvót pre všetky subjekty NAP II.
Doplnkom NAP II nedošlo k celkovému zníženiu kvót pre všetky subjekty NAP II, na čo poukázal žalobca,
ale k zmene základu pre výpočet daného jednotlivého účastníka, ktoré berú do úvahy údaje všetkých
predmetných účastníkov NAP II za rok 2005. Nezverejnením predmetnej zmeny NAP II nedošlo ku
škode vzniknutej žalobcovi, pričom aj keby žalobca mal možnosť pripomienkovať daný návrh, žalovaný
nemohol ovplyvniť výpočet prideľovaných kvót žalobcovi. U žalobcu musel byť použitý rovnaký základ
(rok 2005) ako u každého iného účastníka NAP II. Z uvedeného nemohla vzniknúť priamo žalobcovi
škoda, o ktorú sa voči žalovanému domáha. Nemožno preto tvrdiť, že by daný stav nenastal, ak by
žalovaný konal správne podľa príslušných právnych predpisov. V tomto konaní nebolo relevantným
spôsobom preukázané žalobcom, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Odvolací súd má zato,
že nesprávnym úradným postupom žalovaného nemohla bezprostredne vzniknúť škoda žalobcovi v
podobe zníženia nároku objemu pridelených emisných kvót.

47. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi
porušením povinnosti žalovaného a znížením jej majetku. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti
za škodu sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto
zodpovednosť, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, lebo smeruje
proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý spočíva na správnom právnom závere, že v danej veci nie sú
splnené podmienky pre zodpovednosť žalovaného za škodu v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.

48. Vzhľadom na vyššieuvedené sa preto odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie
ohľadom kumulatívneho nesplnenia podmienok na vyvodenie zodpovednosti žalovaného podľa zák.č.
514/2003 Z.z., nakoľko nebol preukázaný kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným postupom
žalovaného a vznikom škody. Súd prvej inštancie nepristúpil k vykonaniu dôkazov ohľadom dokazovania
zníženia kvót, či ceny na trhu a vyčíslením škody, nakoľko súd pravej inštancie správne uviedol, že v
danom prípade nie je daná už len príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody.

49. Žalovanému sa v konaní nepodarilo preukázať skutočnosť, že nezverejnenie k Doplnku NAP II. je
v príčinnej súvislosti so vznikom škody. V prípade, ak by nezverejnenie doplnku NAP II. malo spôsobiť
žalobcovi od žalovaného požadovanú výšku škody, bolo v záujme žalobcu hodnoverne preukázať svoje
skutkové tvrdenia a taktiež preukázať kumulatívne naplnenie zákonných požiadaviek pre vznik nároku
na náhradu škody.

50. Súd prvej inštancie dospel správne k názoru, že pokiaľ ide o vypracovanie zmien a Doplnkov NAP
po rozhodnutí Komisie zo dňa 29.11.2006, nemal dostatočný podklad pre konštatovanie nesprávneho
úradného postupu žalovaného a to aj z toho dôvodu, že Komisia rozhodnutím zo dňa 07.12.2007
„schválila“ zmenený a doplnený NAP II. bez toho, aby vyslovila nesúlad NAP II. so smernicami
relevantnými pre žalobcu.



51. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie ohľadom výlučnej kompetencie Komisie
ohľadom posúdenia NAP so smernicou EP Rady 2003/87/ES, vrátane použitia kritérií pre prideľovanie
emisných kvót prevádzkovateľom, pričom odvolací súd reflektuje názor odvolateľa ohľadom oprávnenia
vnútroštátnych orgánov preskúmať zákonnosť postupu orgánov pri individuálnej alokácii jednotlivým
účastníkom schémy obchodovania, s ktorým sa stotožňuje, avšak zároveň dodáva, že v príčinnej
súvislosti so žalobcom tvrdeným porušením právnej povinnosti - t.j. nezverejnením doplnku NAP II.,
malo dôjsť ku vzniku škody žalobcovi vo výške 1.071.900 eur a práve túto skutočnosť sa žalobcovi
v konaní preukázať nepodarilo. Zverejnenie doplneného NAP II. je naozaj zákonnou požiadavkou,
zákonodarca zavedením tejto povinnosti (zverejniť NAP II.) určite sledoval žalobcom uvádzané ciele,
ako zabránenie netransparentnosti a nediskriminovanie jednotlivých účastníkov schémy obchodovania,
avšak nie každé protiprávne konanie žalovaného je spôsobilé vyvolať škodu u žalobcu. Zmena, ktorá
vyplývala z rozhodnutia Komisie zo dňa 29.11.2006 predstavovala u žalobcu zmenu základu, od ktorého
sa odvíjalo množstvo pridelených kvót a to zo základu, ktorý bol počítaný podľa návrhu NAP II. vo výške
12.073,11 ton CO2 na základ daný výlučne rokom 2005, čo predstavuje 3.337 ton CO2 . Vzhľadom na
skutočnosť, že Komisia doplnený NAP II. schválila, bol daný zákonný podklad pre rozhodnutie o alokácií.

52. Žalobca v konaní nepreukázal, ako by porušenie povinnosti zo strany žalovaného - nezverejniť NAP
II. a jeho následné prípadné pripomienkovanie zo strany žalobcu, skutočne ovplyvnilo rozhodnutie o
alokácii v prospech žalobcu a to konkrétnou výškou alokovaných kvót, ktoré žalobca ohodnotil sumou,
ktorú požaduje po žalovanom uhradiť.

53. Odvolací súd nemá za preukázané tvrdenie žalobcu, že v prípade zverejnenia NAP II. by žalovaný
nezasiahol žalobcovi do objemu pridelených emisných kvót a ujma žalobcovi by nevznikla. Aj v prípade
akceptácie preukázanej hodnoty nepridelených emisných kvót do výšky 11.064 ton ročne (teda, že ich
hodnota nemá len hypotetický charakter, nakoľko nie je rozhodujúce, či by žalobca predal alebo nepredal
emisné kvóty), opäť súd nevzhliada príčinnú súvislosť medzi nezverejnením NAP a takto žalobcom
vyčíslenou škodou, čo znamená, že nedošlo k naplneniu predpokladov pre priznanie nároku na náhradu
škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z.

54. Neobstojí ani odvolacia námietke žalobcu, že v danom prípade nejde o účelné náklady vynaložené na
právne zastupovanie žalovaného. Trovami konania podľa ust. § 137 OSP (predpis platný do 30.06.2016)
boli najmä hotové výdavky účastníkov konania a ich zástupcov. Súd rozhodujúci o priznaní náhrady
trov konania je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania, uplatnených úspešným
účastníkom konania v spore. Z Občianskeho súdneho poriadku (procesný predpis platný do 30.06.2016)
nevyplývalo, že by odmena za zastupovanie advokátom v civilnom konaní bola sama o sebe vždy trovami
potrebnými k účelnému uplatňovaniu alebo bráneniu práva.

55. Žalobca sa vo svojom odvolaní poukázal na skôr vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 9. septembra 2004, sp. zn. II. ÚS 78/03. V obdobnej veci však svoj názor vyjadril aj
Ústavný súd Českej republiky (rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2257/08 a II. ÚS 986/09).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (rozhodnutia sp. zn. 7 Cdo 93/2012, sp. zn. 2 MCdo 16/2012, sp. zn.
4MCdo/16/2014) sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti prikláňa a stotožňuje práve s argumentáciou
Ústavného súdu Českej republiky, a to z nasledujúcich dôvodov:

56. Ústavne garantované právo na právnu pomoc zahŕňa právo účastníka konania zvoliť si, či sa nechá
alebo nenechá zastúpiť v konaní a prípadne tiež kým. Právne zastúpenie je tak ponechané úplne na vôli
účastníka, a to bez ohľadu na to, či by sa bol schopný zastupovať sám. Dôvody rozhodnutia účastníka
nechať sa v konaní zastúpiť advokátom nemožno hľadať len v nedostatku jeho právneho vzdelania, ale
napríklad aj vo väčšej miere objektivity zástupcu, jeho konkrétnej špecializácii na danú problematiku
a podobne. Účastník konania si musí byť vedomý toho, že v prípade neúspechu ponesie náklady
konania, prípadne aj náklady právneho zastúpenia protistrany. Na druhej strane mu však príslušné
procesné predpisy (§ 142 O.s.p.) garantujú, že jeho náklady budú v prípade úspechu nahradené.
Žalobca vo svojom odvolaní uvádzal, že neboli účelne vynaložené vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný



disponuje viacerými pracovníkmi, ktorý majú právnické vzdelanie, dokonca má zriadený aj právny odbor.
Pojem „účelný“ je ale nevyhnuté chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s
konaním, pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie náhrady za prevzatie
a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.). Vzhľadom na ústavne zaručené právo
na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady
konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné
postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných
účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada
nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že sa mohol v konaní brániť sám. Uplatňovanie
hore uvedeného názoru žalobcu (o tom, že účastník konania disponujúci právnym oddelením alebo
zamestnávajúci zamestnancov s právnickým vzdelaním nemá nárok na náhradu trov konania za právne
zastupovanie v konaní) by de facto znamenalo, že nárok na náhradu trov za právne zastupovanie
v konaní nemajú všetky fyzické osoby s právnickým vzdelaním, množstvo korporácií, obchodných
spoločností, družstiev, štátnych inštitúcií a organizácií a podobne, čo by viedlo k ich diskriminácii a
nerovnému postaveniu v konaní.

57. Pri rozhodovaní o trovách konania sa uplatňuje zásada zodpovednosti za výsledok, ktorá je
obmedzená iba v prípadoch, v ktorých to zákon expressis verbis upravuje. Ďalšou všeobecne platnou
zásadou je, že účastník konania má právo iba na náhradu tých trov konania, ktoré boli potrebné na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Nemožno preto priznať náhradu trov konania, hoci aj plne
úspešnému účastníkovi konania v prípade, ak má náhrada trov pozostávať z trov, ktoré neboli účelne
vynaložené. Záver o neúčelnosti trov právneho zastúpenia (v konaní úspešných) žalovaných žalobca
vyvodil z právneho názoru, podľa ktorého nie je možné považovať za účelne vynaložené trovy konania
pozostávajúce z odmeny advokáta v prípade, ak právnická osoba (MŽP SR), ktorá udelila plnú moc na
zastupovanie v konaní advokátskej kancelárii, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo má aj
vlastný právny útvar. Akceptácia o neúčelnosti trov konania (právneho zastúpenia) v týchto prípadoch
by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým
vzdelaním alebo sám má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto
výklad je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore nielen s ustanovením § 25 ods. 1 O.s.p. (procesný
predpis platný do 30.06.2016), ale aj v rozpore s ústavným princípom rovnosti účastníkov občianskeho
súdneho konania (pozri Občiansky súdny poriadok I. diel Komentár JUDr. Jaroslav Krajčo a kolektív str.
556). V predmetnom konaní tak žalovaný - SR, v zast. MŽP SR využil právo a v konaní bol zastúpený,
a to advokátskou kanceláriou.

58. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP a to tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

59. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 387 CSP, potvrdil.

60. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak



a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).