Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/219/2017 z 24. 7. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. júla 2019, sp. zn. 10Co/219/2017, ECLI:SK:KSBA:2019:1114208887.1
Krajský súd Bratislava | 10Co/219/2017 | ECLI:SK:KSBA:2019:1114208887.1 | 2019-07-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: CSP, § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 387 ods. 2 CSP, § 1 zákona č. 514/2003 Z. z., zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 387 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cee2b67e-fc02-4842-afbd-a3762863980f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1114208887.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/219/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114208887
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114208887.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a
členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a Mgr. Adely Unčovskej v právnej veci žalobcu: Š. Y.,
T.. XX.XX.XXXX, H. D. XXX/XX, U. U., zast. JUDr. Ľubomírom Müllerom, euroadvokátom so sídlom
Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
2.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. marca 2016, č.k.
15C/58/2014-35, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca podľa zák. č. 514/2003
Z.z. domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 eur za prieťahy v súdnom konaní vedenom
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7Nt 1/2009, tvrdiac, že konanie trvalo tri roky, hoci mohlo
byť vybavené do pol roka, za čo ako primerané zadosťučinenie žiada sumu 2.000 eur, keď výšku
nemajetkovej ujmy odôvodnil Európskym súdom pre ľudské práva a rozhodnutím NS ČR sp. zn. Cpjn
206/2010, ktorý za rok prieťahov považuje za primeranú sumu 15.000,- Kč až 20.000,- Kč (570 eur -
760 eur). Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

2. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca podal dňa 02.12.2009 na Okresný súd Bratislava I návrh
na povolenie obnovy konania vo veci jeho odsúdenia rozsudkom Nižšieho vojenského súdu v Bratislave
sp. zn. Vt 385/51 zo dňa 28.11.1951 za trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270
ods.1 písm. b) zák. č. 86/1950 Zb. na trest odňatia slobody šesť mesiacov nepodmienečne. Okresný
súd Bratislava I vo veci rozhodol dňa 29.06.2012 uznesením pod č.k. 7Nt/1/2009-61, ktorým trestné
stíhanie proti žalobcovi zastavil z dôvodu § 215 ods.1 písm. b) Tr. por., pretože uvedený skutok nie je
trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.12.2012.
Konštatoval, že žalobca sa domáha primeraného zadosťučinenia vo výške 2.000 eur, pretože Okresný
súd Bratislava I spôsobil zbytočné prieťahy, keď dĺžka konania od 02.12.2009 do 29.06.2012 bola
neprimerane dlhá, hoci nešlo o náročné právne posúdenie ani vykonanie dôkazov. Z výsluchu žalobcu
zistil, že po tom ako bol rehabilitovaný, bolo uplatnenie nárokov zdĺhavé, má nízky dôchodok a chcel
si prilepšiť. Neprimeranou dĺžkou konania bol poškodený, keď až po právoplatnej rehabilitácii sa môže
domáhať príplatku k dôchodku. Právny zástupca žalobcu uviedol, že so sudcom komunikoval osobne aj
e-mailom, žiadal o vydanie rozhodnutia, pričom mu vždy naznačil, že vo veci rozhodne. Vec chcel riešiť
bezkonfliktne, preto sťažnosť na nečinnosť sudcu nepodal. Zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp.
zn. 7Nt 1/2009 súd prvej inštancie zistil, že žalobca podal dňa 02.12.2009 návrh na povolenie obnovy



konania. Dňa 08.02.2010 dal sudca úpravu na verejné zasadnutie na 22.02.2010 a boli vyžiadané z
Vojenského archívu MO SR rozhodnutia vo veci sp. zn. Vt 385/51. Dňa 22.02.2010 bolo na verejnom
zasadnutí vyhlásené uznesenie o povolení obnovy konania. Dňa 09.09.2010 úpravou sudcu bolo
právoplatné uznesenie zo dňa 22.02.2010 doručené žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi a vo veci bolo
nariadené hlavné pojednávanie na 15.10.2010. Úpravou sudcu z 03.11.2010 bol vyžiadaný z Vojenského
archívu MO SR trestný spis Nižšieho vojenského súdu v Bratislave č.k. Vt 385/51.  Dňa 29.06.2012 bolo
vydané uznesenie č.k. 7Nt 1/2009-61 o zastavení trestného stíhania proti žalobcovi, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 07.12.2012.

3. Vec posúdil právne podľa ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. d) ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 a 2,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a 5 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, čl. 48 ods. 2,
čl. 127 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR a dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal
prieťahy v súdnom konaní sp. zn. 7Nt 1/2009 pred Okresným súdom Bratislava I, a preto jeho žalobu
zamietol. Vysvetlil, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd SR, ktorý vždy s poukazom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu po zhodnotení základných kritérií (zložitosť veci,
správanie účastníka, postup súdu) konštatuje, či bolo alebo nebolo toto právo porušené. Vyhodnotil,
že v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemá kompetenciu preskúmavať resp.
zisťovať zbytočné prieťahy. Správnosť tohto záveru oprel o logický výklad, že ak by prvoinštančný súd
vo veci náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. mohol posudzovať postup iného súdu (ale aj toho
istého súdu) z hľadiska zbytočných prieťahov, došlo by k situácii, kedy by prvoinštančný súd posudzoval
postup iných všeobecných súdov (ale i vlastný postup) i súdov vyššieho stupňa napr. krajského súdu a
Najvyššieho súdu SR, čo vyhodnotil za neprípustné (možnosť porušenia inštančného princípu). V tejto
súvislosti poukázal na prejednávanú vec, v ktorej má Okresný súd Bratislava I v občianskom súdnom
konaní skúmať vlastné prieťahy v trestnom konaní. Mal za to, že ide o konflikt záujmov. Podľa jeho
názoru, ak by mali kompetenciu preskúmavať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov okrem Ústavného súdu SR aj iné orgány, v rovnakom čase by boli to isté konanie oprávnené
preskúmavať čo do porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov rôzne orgány s
rôznym stupňom hierarchie.

4. Žalobou a vyjadrením právneho zástupcu žalobcu mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca
inštitút ústavnej a ani inej sťažnosti nevyužil. Vyhodnotil, že nakoľko  nemá právomoc rozhodovať o
tom, či boli v súdnom konaní spôsobené prieťahy a v akom rozsahu, nemohol návrh vyhodnotiť za
dôvodný. V tejto súvislosti uviedol, že názor, ktorý zaujal, podporuje aj novela zákona č. 514/2003
Z.z. účinná od 01.01.2013, ktorá v ust. § 9 ods. 2 už taxatívne vymedzuje, z akých podkladov má
súd pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu pri zbytočných prieťahoch v konaní vychádzať,
a to z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na
prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,
že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vyhodnotil, že žalobca nepredložil
o existencii prieťahov žiadne rozhodnutie oprávneného orgánu a neuniesol tak dôkazné bremeno. Súd
prvej inštancie s poukazom na to, že nemá v konaní o náhrade nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z.z. kompetenciu preskúmavať, či právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo
alebo nebolo porušené, žalobu zamietol a z dôvodu hospodárnosti konania sa ďalšími dvomi zákonnými
podmienkami (vznik nemajetkovej ujmy,  príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom nemajetkovej ujmy) z dôvodu hospodárnosti konania nezaoberal.

5. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p. a plne úspešnému žalovanému ich náhradu
nepriznal, pretože si náhradu trov konania neuplatnil.

6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne právne
posúdenie. Nesúhlasil so zamietnutím žaloby z dôvodu nesplnenia taxatívne vymedzených podmienok
uvedených v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení novely účinnej od 01.01.2013 (keďže nepredložil
výsledky konania o sťažnosti na prieťahy,  výsledky disciplinárneho konania voči sudcovi ani rozhodnutie



ESĽP alebo Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na vybavenie veci bez
zbytočných prieťahov), a to s poukazom na skutočnosť, že predmetom konania boli prieťahy v rokoch
2009 až 2012, a preto nemožno postupovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013, ale
podľa znenia účinného do 31.12.2012. Ak v tom čase uvedené podmienky neplatili, nemožno od neho
požadovať, aby ich splnil. Mal za to, že súd prvej inštancie mal spis sp. zn. 7Nt 1/2009 jednoducho prejsť
a zistiť, či popis udalostí v žalobe zodpovedá skutočnosti, posúdiť žalobcovu procesnú aktivitu, teda
predkladanie dôkazov, ktoré nebol povinný obstarávať, urgencie zasielané sudcovi a podobne. Následne
mal posúdiť primeranosť navrhovaného zadosťučinenia. Namiesto toho súd prvej inštancie jeho žalobu
zamietol pre nesplnenie dôkazného bremena, ktoré mu zákon neukladá, a poznamenal, že sa ďalšími
podmienkami, teda vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody z dôvodu hospodárnosti konania nezaoberal. Tu uviedol, že uvedené podmienky sa
netýkajú zadosťučinenia za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch alebo v neprimeranej
dĺžke konania, keďže v prípade prieťahov existuje vyvrátiteľná domnienka, že prieťahy nemateriálnu
ujmu proste spôsobujú. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku.
Zotrval na názore, že nemá povinnosť dokladať splnenie taxatívne vymedzených podmienok podľa
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013, poukázal však na to, že predložil
novinový článok z 05.10.2014, v ktorom sa uvádza, že voči konajúcemu sudcovi sa koncom minulého
roka viedli tri disciplinárne konania. Mal za to, že súdu nič nebránilo, aby si toto tvrdenie overil. Navrhol
žalobe na základe jeho odvolania vyhovieť bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže ide len o právne
posúdenie. Uplatnil si aj náhradu trov právneho zastúpenia.

7. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu napadnutý rozsudok potvrdiť. K odvolacím
námietkam žalobcu uviedol, že súd nie je v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
oprávnený preskúmavať otázku zachovania práva účastníka iného konania na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Strana v konaní má v zmysle ust. § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z. právo
podať sťažnosť na prieťahy, ktorú vybavuje predseda súdu, na ktorého činnosť sťažnosť smeruje.
Okrem toho sa strana môže obrátiť s ústavnou sťažnosťou na Ústavný súd SR (pre zásah do práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), ktorý v prípade jej dôvodnosti konštatuje porušenie čl.
48 ods. 2 Ústavy SR a môže priznať aj finančné zadosťučinenie. Mal za to, že až na základe takéhoto
ustáleného porušenia práva príslušným orgánom je možné skúmať, či v dôsledku pochybenia súdu
vznikla strane nemajetková ujma. Vyjadril názor, že zmena znenia ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. od
01.01.2013 neznamená ukladanie nových povinností osobe domáhajúcej sa náhrady škody spôsobenej
prieťahmi v konaní, ale je len explicitným legislatívnym vyjadrením zásady „nech si každý stráži svoje
práva“ v súvislosti s uplatňovaním náhrady škody spôsobenej nečinnosťou orgánu verenej moci, ako
i skutočnosti, že súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený sám ustáliť, či v konaní iného súdu
došlo k prieťahom v konaní resp. k porušeniu práva na prejednanie veci v primeranom čase. Uviedol,
že právny základ nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je daný ust. §
9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a novelou nedošlo k žiadnej zmene. Mal za to, že ani vo veciach náhrady
škody posudzovaných podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 nemohli súdy otázku
existencie prieťahov v konaní posúdiť autonómne ako otázku predbežnú tak, ako to žiada žalobca,
ale mali sa opierať o výsledky konaní pred orgánmi oprávnenými na konštatovanie porušenia práva
na konanie bez zbytočných prieťahov, pričom dôsledkom absencie takýchto dôkazov preukazujúcich
existenciu prieťahov, je zamietnutie žaloby bez potreby dokazovania vo vzťahu k preukázaniu vzniku a
rozsahu ujmy. Zastával tiež názor, že pri zbytočných prieťahoch dochádza k zásahu do práv strany už za
trvania konania, a preto je dôvodné predpokladať, že strana zastávajúca názor, že v dôsledku nečinnosti
súdu dochádza k porušovaniu jej práv, vyvíja aktivitu smerujúcu k odstráneniu nepriaznivého stavu, a
to predovšetkým sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu alebo predsedovi súdu. Ak k takejto aktivite
strany počas konania nedošlo, je ťažké prisvedčiť jej neskorším tvrdeniam o závažnom zásahu do jej
práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorého dôsledkom má byť vznik nemajetkovej
ujmy, za ktorú požaduje peňažnú náhradu. Argumentoval, že súd má pri posúdení otázky existencie
prieťahov vychádzať z vybavených sťažností a podnetov, ktorými bol nepriaznivý stav stranou namietaný
už v konaní, v ktorom malo k prieťahom dochádzať, a to bez ohľadu na to, či k prieťahom došlo pred
31.12.2012 alebo po tomto dátume. Vo vzťahu k odvolacím argumentom žalobcu, že existuje vyvrátiteľná
domnienka, že prieťahy v konaní nemajetkovú ujmu proste spôsobujú, poukázal na rozdiel medzi
rozhodovaním ústavného súdu o tom, či došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd vrátane
práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, za ktoré sa poskytuje primerané zadosťučinenie, a
rozhodovaním všeobecných súdov o zodpovednosti za škodu spôsobenú prieťahmi v konaní, v ktorom
nepostačuje len poukaz na celú dĺžku konania, ale žalobca znáša dôkazné bremeno preukázania



vzniku ujmy, teda následkov, ktoré mu mali byť spôsobené. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 273/2013 a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co
303/2012  a 4Co 129/2014.

8. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že podstatné je to, či k prieťahom došlo alebo
nie. Za bez významu považoval úvahy žalovaného o tom, že by mal nejak preukazovať nemajetkovú
ujmu s tým, že opätovne poukázal na rozsudok ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku.

9. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.

10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

11. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto prechodného
ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016, zostávajú zachované,
a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobcu, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté,
samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalobcu,
spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016,
posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania
a rozhodnutia účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a rozhodol podľa
aktuálnej právnej úpravy, teda podľa Civilného sporového poriadku.

13. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (takéto procesné
vady ani neboli v odvolaní namietané), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s
dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu o
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní zamietol,
a v podrobnostiach na ne poukazuje. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené
opakovať, vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu.

14. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo
veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, a teda v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. účinného do 30.06.2016. Napokon, žalobca
v odvolaní nesprávne resp. nedostatočné skutkové zistenia ani nenamietal. Zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s v tom čase účinným ust. § 132 O.s.p. dospel súd prvej inštancie
k správnym skutkovým záverom, a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti
žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Vec aj správne právne posúdil, keď
aplikoval ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. d) ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a 5 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci účinného do 31.12.2012, a čl. 48 ods. 2, čl. 127 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR, ktoré aj
správne vyložil, a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby žalobcu aj náležitým spôsobom odôvodnil
tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení
svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje
rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, správne vyhodnotil vykonané
dôkazy a vyčerpávajúcim spôsobom rozobral všetky svoje právne úvahy. Dospel k správnemu záveru, že
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované článkom 48 ods. 2 Ústavy
SR, je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd SR, a že všeobecný súd prvej inštancie nemá v konaní



o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. kompetenciu preskúmavať resp. zisťovať zbytočné
prieťahy v konaní iného všeobecného súdu, a teda Okresný súd Bratislava I nemôže v občianskom
súdnom konaní skúmať svoje vlastné prieťahy v trestnom konaní. Keďže žalobca inštitút ústavnej a
ani inej sťažnosti nevyužil, a nepreukázal žiadnym dôkazom, že v ním označenom trestnom konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7Nt 1/2009 došlo k neodôvodneným prieťahom,
neuniesol na svoje tvrdenia dôkazné bremeno. Ak potom súd prvej inštancie v zmysle týchto záverov
žalobu žalobcu zamietol, rozhodol správne.

15. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku
dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, presvedčivé a vyčerpávajúce. V tejto
súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí
byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobcu, ale z hľadiska
odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom
sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie
aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. V kontexte odôvodnenia
napadnutého rozsudku je namieste konštatovať, že skutkové a na ich základe prijaté právne závery
súdu prvej inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom.

16. Odvolaciu námietku žalobcu, ktorý tvrdil, že súd prvej inštancie posúdil vec po právnej stránke
nesprávne, pretože aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. v znení jeho novely účinnej od 01.01.2013, hoci
správne mal aplikovať znenie zákona účinné do 31.12.2012, vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú. Z
napadnutého rozsudku je nepochybné, že súd prvej inštancie správne aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. v
znení účinnom do 31.12.2012 a žalobu žalobcu nezamietol z dôvodu nesplnenia taxatívne vymedzených
podmienok uvedených v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení novely účinnej od 01.01.2013, ale z
dôvodu neunesenia dôkazného bremena a nepreukázania nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Bratislava I v trestnom konaní sp. zn. 7Nt 1/2009 spočívajúceho v neodôvodnených prieťahoch
relevantným dôkazom (ktorým by preukázal, že bolo konštatované porušenie jeho práva na vybavenie
veci bez zbytočných prieťahov), keď len podporne poukázal na znenie ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinného od 01.01.2013. Konanie o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. je súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena
stranami, a preto je nepochybné, že ak žalobca tvrdil, že v ním označenom trestnom konaní došlo zo
strany Okresného súdu Bratislava I k neodôvodneným prieťahom, bol povinný toto tvrdenie preukázať
relevantnými dôkazmi, čo neurobil. Súd prvej inštancie nemá v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi v súdnom konaní kompetenciu preskúmavať, či bolo
právo žalobcu na prerokovanie veci pred súdom bez zbytočných prieťahov porušené.

17. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že otázku, či v
posudzovanom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (prieťahy v konaní tvrdil žalobca), je kompetentný
preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií:
zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd
Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu
z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť
postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu
škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a
právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa -
krajský súd, najvyšší súd (napr. dôvodová správa k zákonu č. 412/2012 Z.z.). Vyššie uvedený výklad
vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012 zo dňa 07.05.2013, v zmysle ktorého
v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a
jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa otvára priestor na to, aby sťažovateľka podala v súlade s
ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobu o náhradu škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci, o ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť vecne a miestne príslušné



všeobecné súdy. Ústavný súd tu teda vyslovil názor, že až po konštatovaní porušenia základných práv
čl. 48 ods. 2 ústavy sa žalobcovi otvára možnosť podať predmetnú žalobu (teda v prípade, ak chce byť
v konaní úspešný). Naviac, ako aj z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, nie každý prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. US 57/01, I. US 46/01). V posudzovanej veci žalobca relevantné
rozhodnutie ústavného súdu nepredložil a na toto sa vo svojej žalobe ani neodvolával. Nepredložil
vôbec žiadny dôkaz o tom, že by počas inkriminovaného konania namietal prieťahy resp. podal sťažnosť
kompetentnému orgánu.

18. Možno potom uzavrieť, že nakoľko žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno a nepreukázal
splnenie už prvého predpokladu pre zodpovednosť štátu za jeho nemajetkovú ujmu, keď nepreukázal
nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v prieťahoch vo vyššie uvedenom trestnom konaní, rozhodol
súd prvej inštancie správne, keď jeho žalobu zamietol. Ďalšími tvrdeniami žalobcu v odvolaní (ohľadom
preukazovania vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy) sa potom odvolací súd už nezaoberal.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a
2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods.
1 C.s.p.. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal, pretože mu
v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, ani si náhradu žiadnych trov neuplatnil.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).



Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,  z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného  útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).