Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoPr/4/2018 z 12. 3. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 12. marca 2019, sp. zn. 7CoPr/4/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1114219675.1 Krajský súd Bratislava | 7CoPr/4/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1114219675.1 | 2019-03-12 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/82afed72-25c6-42a0-a352-0189af4ec1a7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1114219675.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoPr/4/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114219675
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114219675.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Mgr. Róbert Kováč,
advokát s.r.o., IČO: 36858358, so sídlom Jedlíková 555/1, Nitra zastúpeného: BIZOŇ & PARTNERS,
s.r.o. advokátska kancelária, IČO: 36 833 533, so sídlom Hviedzoslavovo námestie 25, Bratislava, proti
žalovanej: B.. M. A., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Z. F.. XXX/X, P., o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 26.1.2017, č.k. 23 Cpr/2/2014-167, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovanej priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru okamžitým
skončením pracovného pomeru vykonaného žalovanou vo vzťahu k žalobcovi podľa § 69 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce listinou z 2.12.2013 je neplatné a deklaroval, že žalobca má voči žalovanej nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 69 ods.1 písm. b/, § 69 ods.3, § 70, § 77, § 47 ods.1 písm. b/ zákona
č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej „Zákonník práce„) a vecne tým, že po vykonanom dokazovaní
zistil, že žalobca uzatvoril so žalovanou pracovný pomer pracovnou zmluvou zo dňa 19.4.2013, s dňom
nástupu do práce dňa 2.5.2013 na druh práce advokátsky koncipient, s miestom výkonu práce Nitra.
Žalovaná doručila žalobcovi dňa 2.12.2013 na pracovisku písomné okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 2.12.2013 podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že jej žalobca ako
zamestnávateľ nevyplatil do 15 dní po uplynutí ich splatnosti cestovné náhrady za pracovnú cestu zo
dňa 23.10.2013 na trase G. - E. a späť, na ktorú použila vlastné motorové vozidlo. Žalobca listom
zo dňa 6.12.2013 oznámil žalobkyni, že okamžité skončenie pracovného pomeru z jej strany považuje
za neplatné z dôvodu, že žalovaná dňa 23.10.2013 neabsolvovala žiadnu služobnú cestu mimo mesta
G.. Z vyúčtovania pracovnej cesty zo dňa 30.10.2013 súd prvej inštancie zistil, že si žalovaná voči
žalobcovi vyúčtovala pracovnú cestu, ktorú mala absolvovať dňa 23.10.2013 do mesta vzdialeného
od svojho pracoviska (Nitra) 50 km, s tým, že odchod z pracoviska mal byť o 11,30 hod., príchod
do cieľa cesty o 12,30 hod. a odchod z cieľa cesty o 14,15 hod. a príchod do svojho pracoviska o
15,15 hod. Uvedeným vyúčtovaním si žalovaná vyúčtovala cestovné vo výške 30 eur za cestu, na
ktorú použila osobné motorové vozidlo. Zo zápisnice z pojednávania na Okresnom súde Nitra zo dňa
23.10.2013, v konaní pod sp. zn. 8C/69/2013 vyplynulo, že sa žalovaná dňa 23.10.2013 od 10,00 do
10,35 hod. nachádzala ako zástupca účastníka konania na základe substitučnej plnej moci udelenej
jej žalobcom, ktorý bol zástupcom tohto účastníka na základe substitučnej plnej moci udelenej mu



advokátskou kanceláriou BIZOŇ &PARTNERS, s.r.o. na pojednávanie v uvedenej veci. Z denného
výkazu praxe advokátskeho koncipienta žalovanej ako zamestnankyne žalobcu súd prvej inštancie ďalej
zistil, že snímka pracovného dňa žalovanej zo dňa 23.10.2013 pozostávala z prípravy na pojednávania
v rozsahu 0,5 hodiny, zo zastupovania na pojednávaní pred Okresným súdom Nitra v rozsahu 1,5 hod.
a v konzultácie so školiteľom v rozsahu 2 hodín. Z výpisu internetovej stránky "www.bizon.sk/slov_ak/
ak_ospol.htm", z ktorého nie je možné zistiť obdobie z ktorého pochádza vyplynulo, že v tíme právnikov
Advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s r.o. je uvedená okrem iných aj žalovaná. Z emailov
založených žalovanou vyplynulo, že predložená emailová komunikácia zo septembra a novembra
2013 sa týka komunikácie žalovanej s B.. B. K. (obsahom komunikácie sú dva emaily, ktoré sa týkajú
konkrétnych klientov). Z výpisov z účtu predložených žalovanou vyplynulo, že žalovanej žalobca v
zasielal mzdu za mesiace august- november 2013. Zo zápisnice z pojednávania na Okresnom súde
Trnava zo dňa 15.10.2013, v konaní pod sp. zn. 8C/498/2013 ďalej zistil, že žalovaná sa dňa 15.10.2013
o 13,00 hod. nachádzala ako zástupca účastníka konania na základe substitučnej plnej moci udelenej
jej žalobcom, ktorý bol zástupcom tohto účastníka na základe substitučnej plnej moci udelenej mu
advokátskou kanceláriou BIZOŇ &PARTNERS, s.r.o..

3. Na základe zisteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná v
okamžitom skončení pracovného pomeru v súlade s ustanovením § 70 Zákonníka práce dostatočne
zrozumiteľne a určito špecifikovala dôvod, pre ktorý okamžite skončila so žalobcom pracovný pomer.
Ustanovenie § 70 Zákonníka práce, ani žiadne iné ustanovenie, neustanovuje akým spôsobom sa
má konkretizovať dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Keďže spôsob konkretizácie
dôvodu nie je v Zákonníku práce vyslovene upravený, môže byť rôzny. Zamestnanec môže pristúpiť
ku konkretizácii dôvodu akýmkoľvek spôsobom (rozsiahly, krátky, popisný, stručný a pod.), ktorý však
musí byť určitý a zrozumiteľný. Z konkretizácie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru musí
byť vždy zamestnávateľovi zrejmé, čo sa mu vytýka. Z obsahu posudzovaného okamžitého skončenia
pracovného pomeru je táto skutočnosť zrejmá, dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
je uvedený jednoznačne, zrozumiteľne a nie je ho možné zameniť s akýmikoľvek iným dôvodom.
Jednoznačne z jeho opisu vyplýva, akým konaním mal žalobca porušiť svoje povinnosti zamestnávateľa
a žalovaná v ňom dôvod riadne opísala a i riadne právne kvalifikovala. Podľa názoru súdu prvej
inštancie žalovaná v konaní nepreukázala, že žalovaný sa dopustil skutku, pre ktorý mu doručila
okamžité skončenie pracovného pomeru. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že žalovaná
dňa 23.10.2013 neabsolvovala žiadnu pracovnú cestu z Nitry do Trnavy a späť za účelom účasti na
pojednávaní na Okresnom súde v Trnave. Z vykonaného dokazovania bolo naopak preukázané, že
žalovaná sa dňa 23.10.2013 zúčastnila na pojednávaní na Okresnom súde Nitra vo veci vednej pod
sp.zn. 8C/69/2013, kde sa nachádzala ako zástupca účastníka konania na základe substitučnej plnej
moci udelenej jej žalobcom, ktorý bol zástupcom tohto účastníka na základe substitučnej plnej moci
udelenej mu advokátskou kanceláriou BIZOŇ &PARTNERS, s.r.o.. Uvedenú skutočnosť nerozporovala
ani samotná žalovaná, ktorá na svoju obranu uvádzala, že pri vypisovaní cestovného príkazu došlo k
chybe v písaní, keď namiesto dátumu 15.10.2013, kedy v skutočnosti absolvovala pracovnú cestu na
Okresný súd v Trnave, omylom uviedla nesprávny dátum, a to dátum 23.10.2013. Súd k uvedenej
obrane žalovanej uviedol, že vo vzťahu k meritu prejednávanej veci je uvedená obrana irelevantná. V
danej veci je predmetom konania posúdenie, či okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré doručila
žalovaná žalobcovi je platné, teda skúmanie, či spĺňalo všetky náležitosti predpísané zákon a či ku
skutku popísanému v okamžitom skončení skutočne došlo a či sa ho dopustil zamestnávateľ. V danom
prípade bolo vykonaným dokazovaním zistené, že žalovaná dňa 23.10.2013 neabsolvovala pracovnú
cestu za účelom pojednávania konaného v E. a z uvedeného dôvodu jej preto nevznikol nárok na
vyplatenie ňou vyúčtovaných cestovných náhrad za pracovnú cestu zo dňa 23.10.2013 za účelom účasti
na pojednávaní konanom dňa 23.10.2013. Žalobca sa preto ako jej zamestnávateľ nemohol dopustiť
porušenia ustanovenia § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, tým, že jej nevyplatil cestovnú náhradu
za pracovnú cestu dňa 23.10.2013 z G. na Okresný súd v Trnave. Vzhľadom na skutočnosť, že dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru sa nesmie dodatočne meniť, obranu žalovanej o tom, že táto
cesta sa v skutočnosti uskutočnila dňa 15.10.2013 posúdil ako bezpredmetnú.

4. Pokiaľ ide o obranu žalovanej, ktorou zdôvodňovala potrebu zamietnutia žaloby o tom, že pracovný
pomer medzi ňou a žalobcom nevznikol, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná neuniesla
dôkazné bremeno svojho tvrdenia ohľadom neexistencie pracovného pomeru medzi ňou a žalobcom.
Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca so žalovanou uzatvorili pracovný pomer
pracovnou zmluvou zo dňa 19.4.2013 s dňom nástupu do práce dňa 2.5.2013 na druh práce advokátsky



koncipient, s miestom výkonu práce G.. Podľa výpisov z účtu žalovanej predložených žalovanou,
jej žalobca v mesiacoch august až november 2013 vyplácal mzdu za vykonanú prácu. Súd prvej
inštancie mal ďalej vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobca splnomocnil žalovanú na jeho
zastupovanie na pojednávaniach konaných dňa 15.10.2013 v E. a 23.10.2013 v G.. V zmysle
§ 16 zákona o advokácii (podľa ktorého sa advokát v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť
iným advokátom a pri jednotlivých úkonoch môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo aj iný
zamestnanec advokáta) mal za preukázané, že žalobca ako advokát splnomocnil svoju koncipientku na
zastupovanie na pojednávaní, na ktoré bol on sám na základe poverenia splnomocnený iným advokátom
(v danom prípade Advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS s.r.o.). Z uvedeného vyplýva, že v
prípade, ak by žalovaná nebola zamestnancom žalobcu, žalobca by ju nemohol splnomocniť na jeho
zastupovanie na uvedených pojednávaniach. Navyše obrana žalovanej o neexistencii jej pracovného
pomeru u žalobcu je nelogickou vo vzťahu k jej predchádzajúcim právnym krokom voči nemu, konkrétne
vo vzťahu k tomu, že mu doručila vyúčtovanie za spornú pracovnú cestu ako aj to, že mu doručila
okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré je predmetom daného konania. Z uvedených dôvodov
vyhodnotil obranu žalovanej ohľadom neexistencie jej pracovného pomeru u žalobcu ako nedôvodnú a
účelovú uskutočnenú v snahe vyhnúť sa právnym následkom určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru.

5. Súd prvej inštancie vo vzťahu k návrhom žalovanej na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov
M.. V. C., A. C. Q. M.. Ž. C. ako aj návrhu na prehratie ňou predloženej nahrávky zamietol s
odôvodnením, že ich vykonanie považuje za nehospodárne, nadbytočné a nemajúce vplyv na výsledok
rozhodnutia súdu v merite veci. Navyše, svedkyňu M.. Ž. C.Ú. sa súdu nepodarilo predvolať z adresy
uvedenej v registri obyvateľov. Pokiaľ ide o nahrávku rozhovoru medzi stranami, jej kompletný prepis sa
nachádza v spise a s jeho obsahom sa oboznámili strany aj súd. Súd prvej inštancie uviedol, že tento
dôkaz je nie pre rozhodnutie vo veci relevantný, bol navyše vyhotovený bez vedomia žalobcu a ako
dôkaz je z hľadiska ustálenej judikatúry neprípustný.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods.1, § 262 ods.1 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“).

7. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná namietajúc, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1 písm. e/
C.s.p.), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.1 písm.
f/ C.s.p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods.1 písm. h/ C.s.p.) a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1
písm. b/ C.s.p.). Odvolateľka konštatovala, že právna stránka v prejednávanej veci má dve sporné
roviny spočívajúce na posúdení existencie pracovného pomeru medzi stranami a platnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie sa v konaní nelogicky najskôr zaoberal otázkou
platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a až následne sa zaoberal otázkou existencie
pracovného pomeru medzi stranami. Žalovaná v odvolaní zopakovala skutkové tvrdenia súvisiace
s uzatvorením jej pracovného pomeru so žalobcom, s existenciou faktického pracovného pomeru s
advokátskou kanceláriou BIZOŃ & PARTNERS s.r.o. a fiktívneho pracovného pomeru so žalobcom.
Uviedla, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy na preukázanie fiktívneho pracovného
pomeru so žalobcom, nevykonal výsluch svedkov M.. Ž. C. (ktorú predvolal na pojednávania nariadené
na deň 1.12.2016 a 26.1.2017), M.. V. C., A. C.Č. a prehratia nahrávky z okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo dňa 2.12.2013, ktorá mala pracovný charakter. Pokiaľ ide o prepis tejto nahrávky,
ktorý doložila do spisu, tento dôkaz súd riadne nevykonal (nedoručil ho žalobcovi, nevyzval ho na
vyjadrenie k nemu). Odvolateľka konštatovala, že súd prvej inštancie nevyhodnotil dôkazy, ktoré
predložila na preukázanie existencie faktického pracovného pomeru medzi ňou a B.. K., keď pracovná
zmluva s ním nemohla byť uzatváraná len z dôvodu limitácie počtu koncipientov na jedného advokáta,
pracovný pomer medzi ňou a žalobcom sa uzatváral len z dôvodu, aby mohla chodiť na pojednávania
vo veciach B.. K. , sám žalobca nevedel uviesť, v ktorom určitom období vykonávala prax u B.. K.,
keď na jeho strane bola povinnosť preukázať, že mal úmysel ju zamestnávať, že jej prideľoval prácu
a že prax advokátskeho koncipienta vykonávala pod jeho odborným vedením. Pokiaľ ide o okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 2.12.2013, žalobca v žalobe úmyselne zamlčal, že v ňom ide
pri uvedení dátumu 23.10.2013 o zrejmú pisársku chybu, keď mal byť v ňom uvedený správny dátum
15.10.2013. Poukazujúc na výkladové pravidlá uvedené v ust. § 35 Občianskeho zákonníka v spojení s



§ 15 Zákonníka práce, § 2 ods.1, § 36 ods.7,8 zákona č. 23/2002 Z.z., § 17 ods.1 vyhlášky č. 655/2004
Z.z. uviedla, že žalobca rovnako ako B.. K. vedia, že vyúčtovať sa môžu len pracovné
cesty mimo miesta sídla advokáta. V deň, kedy žalobcovi doniesla okamžité skončenie pracovného
pomeru, tento nepopieral pracovnú cestu do E. ako skutkový dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru ale namietal len to, že B.. K. mu nedal finančné prostriedky, aby jej zaplatil cestovné náhrady
na túto pracovnú cestu. Žalobca mal bezpochyby vedomosť o jej pracovnej ceste na Okresný súd
Trnava a vzhľadom na rozsah omylu v dátume pojednávania (8 dní) sa mu nemohla táto pracovná cesta
zlievať s inou pracovnou cestou do E.. Okamžité skončenie pracovného pomeru by bolo neplatné jedine
v prípade, ak by z okolností, ktoré jeho urobeniu predchádzali, nemohol byť obom účastníkom konania
zrejmý skutočný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru a ak by žalobca, so starostlivým
prihliadnutím na okolnosti, za ktorých bolo okamžité skončenie pracovného pomeru urobené, nechápal
a objektívne nemohol pochopiť dôvody ukončenia pracovného pomeru s ním. Podľa názoru odvolateľky
je skutkové vymedzenie dôvodov v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 1.12.203 napriek
zrejmej chybe v písaní zrozumiteľné a postačujúce, keď obsah prejavenej vôle v ňom zachytený nemusí
byť objektívne poznateľný každým, t.j. akýmikoľvek tretími nezainteresovanými stranami a stačí, ak bolo
pochopené adresátom tohto prejavu vôle. Výklad prejavu vôle pri okamžitom skončení pracovného
pomeru treba skúmať tak, či stranám sporu boli, resp. mohli byť dôvody skončenia jasné a zrozumiteľné.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie ako vecne a právne správne potvrdil. S odvolacími námietkami žalovanej sa nestotožnil,
keďže okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 2.12.2013 nesie tak závažné nedostatky, ktoré
odôvodňujú záver o jeho neplatnosti, a to bez ohľadu na vyfabulovanú otázku existencie pracovného
pomeru. V priebehu konania bolo preukázané, že žalovaná dňa 23.10.2013 žiadnu pracovnú cestu
nevykonala. V priebehu konania nespochybnil vykonanie pracovnej cesty žalovanou dňa 15.10.2013,
táto skutočnosť však nemala pre súdne konanie význam, keďže predmetom okamžitého skončenia
pracovného pomeru bola pracovná cesta zo dňa 23.10.2013, ktorú nikdy nevykonala, na čo bola
upozornená vo vyjadrení zamestnávateľa zo dňa 6.12.2013. O účelovosti jej tvrdenia o chybe v
písaní svedčí aj Vyúčtovanie pracovnej cesty zo dňa 23.10.2013. Žalovaná si pracovnú cestu zo dňa
23.10.2013 vymyslela a následne vystavila Vyúčtovanie iba za účelom, aby mohla dať zamestnávateľovi
okamžité skončenie pracovného pomeru a uplatniť si nárok na náhradu mzdy podľa § 69 ods.4
Zákonníka práce. Pokiaľ ide o žalovanou tvrdenú neexistenciu pracovného pomeru, táto nebola v konaní
preukázaná, naopak, v konaní bola predloženými listinnými dôkazmi preukázaná existencia pracovného
pomeru medzi stranami. K námietkam o nevykonaní dokazovania navrhnutého žalovanou s odkazom
na § 196 ods.1, § 198 ods.3 C.s.p. zdôraznil, že konajúci súd nie je povinný za každých okolností
návrhu strany na výsluch svedka vyhovieť, keďže nariadenie výsluchu svedka zostáva na jeho posúdení
a následnom rozhodnutí. Vo vzťahu k nahrávke vyhotovenej bez jeho vedomia, sa jedná o dôkaz
z hľadiska ustálenej judikatúry neprípustný, ktorého vykonanie súd prvej inštancie správne zamietol.
Poukaz žalovanej na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 9.12.2014, sp.zn. II. ÚS 1774/14, nie je možné
v danom prípade použiť, a to aj z dôvodu, že jeho obsah nie je schopný zásadne ovplyvniť skutkové
zistenia v prejednávanej veci (výrok žalobcu, že žalovaná dostala od neho všetky peniaze, ktoré dostal
od B.. K. nepreukazuje, že by mal medzi stranami existovať faktický pracovný pomer, avšak preukazuje,
že žalovaná vykonávala v advokátskej kancelárii B.. K. iba stáž). Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že
sa zaoberal jednotlivými v odvolaní namietanými dôkazmi predloženými žalovanou, tieto nevyhodnotil
ako dôležité pre rozhodnutie vo veci, keďže právny názor o existencii pracovného pomeru vyvodil z
iných dôkazov, predložených v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie rozhodnutia je z tohto pohľadu
dostatočné a zrozumiteľné. Ak bola žalovaná toho názoru, že pracovný pomer medzi stranami je len
fiktívny a že v skutočnosti ju zamestnáva Advokátska kancelária B.. K., nedáva žiadnu logiku to, že v
priebehu celého trvania pracovného pomeru poberala od žalobcu mzdu, stravné lístky a pod. a najmä
mu doručovala okamžité skončenie pracovného pomeru.

9. Žalovaná sa v následnom písomnom vyjadrení vyjadrila k stanovisku žalobcu k jednotlivým bodom
jej odvolania. Uviedla, že jej nie je zrejmý účel žaloby a aký má žalobca právny záujem na podanej
žalobe. Faktom je, že žalobca sa vyjadril, že netrvá na tom, aby naďalej pracovala čo znamená, že
v zmysle § 78 ods.4 Zákonníka práce si nemôže voči nej uplatniť žiadnu náhradu škody a ona sa
nemôže s úspechom domáhať nárokov podľa § 69 ods.4 Zákonníka práce (uplynutie premlčacej doby).
Podanie predmetnej žaloby s poukazom na to, že žalobca sa ani raz nedostavil na súdne pojednávanie,
označila za šikanózny výkon práva stanoveného v § 77 Zákonníka práce. Odvolateľka žiadala, aby súd



preskúmal, aký je právny záujem žalobcu (resp. súčasného spoločníka a konateľa spoločnosti žalobcu
Mgr. Nory Kováčovej) na danej určovacej žalobe.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania podaného žalovanou 1/,2/
(§ 470, § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej nie je dôvodné.

11. Ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa
procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

12. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako
aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou, čo sa nepochybne v
prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva
na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu , aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu
pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004).
Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, námietky žalovanej o nedostatku
riadneho odôvodnenia, v ktorom absentujú odpovede na posúdenie existencie pracovného pomeru
a posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a v ktorom sa súd nevysporiadal
sa so všetkými nejasnosťami , ktoré vyšli v konaní najavo, z ktorého by bolo možné vyvodiť akými
úvahami bol vedený pri posudzovaní rozhodujúcich otázok, odvolací súd posúdil ako nedôvodné.
Konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia uvedeným požiadavkám vyhovuje, keď je z neho možné
zistiť, ktoré skutočnosti súd prvej inštancie považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil, z akých dôvodov
zamietol návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov M.. V. C., A. C. a M.. Ž. C. ako aj
návrhu na prehratie predloženej zvukovej nahrávky, odôvodnenie rozsudku je dostatočné a nie je ho
možné považovať za arbitrárne či nepreskúmateľné.

13. K námietke odvolateľky, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd
prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny
právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

14. Podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnanec môže pracovný pomer okamžite
skončiť ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú
pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní
po uplynutí ich splatnosti.



15. Podľa § 69 ods. 3 Zákonníka práce zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v
lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel.

16. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

17. Podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou,
okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj
zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer
skončiť.

18. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu uplatnenými odvolacími dôvodmi,
predmetom odvolacieho prieskumu bolo posúdenie veci v otázke neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ktorým v Zákonníku práce predpísaným spôsobom mala
skončiť žalovaná pracovný pomer so žalobcom. Zdôrazňuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru
je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto
pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu
predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí
byť písomné a doručené, zamestnávateľ a i zamestnanec v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený
v Zákonníku práce, ktorý v ňom musia skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom (§ 70 Zákonníka práce). Platnosť právnych úkonov (vrátane pracovnoprávnych úkonov
vedúcich ku skončeniu pracovného pomeru) je potrebné posudzovať so zreteľom na okolnosti, za
ktorých bol právny úkon urobený. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v
písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru urobený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné
dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer,
aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné
dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného
pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom
konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby
nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. Skutočnosti,
ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých
podrobností, pretože pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného
pomeru neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný
pomer okamžite skončený. Pokiaľ žalovaná v odvolacom konaní žiada, aby súd preskúmal, aký
je právny záujem žalobcu (resp. súčasného spoločníka a konateľa spoločnosti žalobcu M.. G. C.)
na danej určovacej žalobe doručenej súdu dňa 8.1.2014 dodáva, že predmetom žaloby o určenie
neplatnosti skončenia (rozviazania) pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce je existencia
právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru), nie
priamo určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je v zmysle ust. § 80 písm. c/ zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.6.2016 (ďalej „O.s.p.“). Právny záujem u
takejto žaloby v čase jej podania vyplýval priamo z § 77 Zákonníka práce, nebolo ho potrebné v konaní
výslovne tvrdiť ani preukazovať. Súd prvej inštancie tak nemusel a ani nemohol v čase podania žaloby
preskúmavať existenciu naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe, tak ako by tomu
bolo inak pri určovacej žalobe (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Zároveň sa jedná o žalobu o určenie právnej
skutočnosti, ktorá je prípustná aj v zmysle ust. § 137 písm. d/ C.s.p. v znení účinnom od 1.7.2016, t.j.
procesného právneho predpisu platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie.

19. V posudzovanom prípade žalovaná v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 2.12.2013
dôvod vedúci ju k okamžitému skončeniu pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce skutkovo vymedzila ako konanie žalobcu (zamestnávateľa), „ktorý jej nevyplatil cestovné náhrady
za absolvovanie pracovnej cesty dňa 23.10.2013 za účelom účasti na pojednávaní, ktoré sa konalo
na Okresnom súde v Trnave, do 15 dní po uplynutí ich splatnosti, t.j. do dňa 28.11.2013“. Skúmajúc
dôvod konkretizovaný a vymedzený v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 2.12.2013, ktorý
nie je možné dodatočne meniť, sa odvolací súd zhoduje s úvahou prijatou súdom prvej inštancie v
tom, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalobca sa dopustil skutku vymedzeného



v napadnutom zrušovacom prejave. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne zistené, že žalovaná
dňa 23.10.2013 nebola vyslaná na pracovnú cestu mimo sídla zamestnávateľa čo znamená, že jej
ani nevznikol nárok na vyplatenie cestovných náhrad v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných
náhradách. Pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní namieta, že nesprávne uvedenie dátumu pracovnej
cesty uvedenej v okamžitom skončení pracovného pomeru bolo dôsledkom chyby v písaní (správne
malo byť uvedené absolvovanie pracovnej cesty s dátumom 15.10.2013) , na túto námietku nie je
možné prihliadnuť. Prijatie právneho názoru žalovanej by totiž znamenalo dodatočnú zmenu dôvodu
jasne a určite konkretizovaného a vymedzeného v okamžitom skončení pracovného pomeru, čo prísne
formálna zákonná úprava vzťahujúca sa na možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru (ako
výnimočného spôsobu skončenia pracovného pomeru) nepripúšťa. S poukazom na uvedené nie je
možné akceptovať ani námietku o tom, že súd prvej inštancie neprihliadol na pravidlá platné pri výklade
písomného prejav vôle (s odvolávkou na české rozhodnutia 5 Cdo 56/2008, R 29/1997), keďže
tieto je možné použiť len v prípade, ak zo znenia úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru
nie je možné pre neurčitosť, nezrozumiteľnosť prejavu vôle dôvodiť, v čom spočíva vymedzenie dôvodu
použitého pri skončení pracovného pomeru (za takýto však nie je možné posúdiť daný prípad).

20. K žalovanou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (t. j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania . Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru,
že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani
inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení
§ 133 až § 135 zákona č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016, resp. z ustanovení druhého dielu
zákona č. 160/2015 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2016 alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil

21. Pokiaľ odvolateľka namieta, že sa súd prvej inštancie skutkovo a právne nevysporiadal s
posúdením, či medzi účastníkmi vznikol pracovný pomer, túto jej námietku odvolací súd nepovažoval za
dôvodnú. Odvolací súd sa zhoduje so skutkovým a právnym záverom prijatým súdom prvej inštancie
prezentovaným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o tom, že v konaní bolo preukázané, že žalobca
so žalovanou uzatvorili pracovný pomer písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 19.4.2013, s dňom
nástupu do práce dňa 2.5.2013 na druh práce advokátsky koncipient, s miestom výkonu práce G.,
že žalobca žalovanej v období august až november 2013 vyplácal mzdu za vykonanú prácu, že túto
splnomocnil (ako koncipientku) na zastupovanie na pojednávaniach konaných dňa 15.10.2013 v E. a dňa
23.10.2013 v G. (v ktorých prípadoch bol žalobca na zastupovanie klienta poverený iným advokátom),
že žalovaná žalobcovi predložila vyúčtovanie nákladov za pracovnú cestu zo dňa 23.10.2013. Pokiaľ za
daného stavu pri zohľadnení, že samotná žalovaná doručovala okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 2.12.2013 žalobcovi (ako zamestnávateľovi) a ktorá svoj právny úkon v tomto smere nikdy
nenamietala a jeho platnosť nespochybnila, dospel k záveru o nepreukázaní neexistencie pracovného
pomeru medzi stranami, jeho úvaha je právne správna a vyplýva zo skutkového stavu zisteného z
vykonaného dokazovania. Odvolací súd podotýka, že žalovanou v konaní namietané porušovanie ust.
§ 62 ods.4 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení účinnom od 1.1.2013 o počte advokátskych
koncipientov a o dĺžke praxe vykonávanej mimo sídla advokáta v kalendárnom roku (k preukázaniu
ktorého smerovali aj dôkazné návrhy žalovanej), nemá samo osebe za následok úvahu o neexistencii
riadne dojednaného pracovného pomeru medzi stranami sporu. Odvolací súd naviac dopĺňa, že pri



preukázaní existencie len faktického pracovného pomeru medzi stranami, by bolo nutné za odporujúci
zákonnej úprave považovať aj úkon smerujúci ku skončeniu neexistujúceho pracovného pomeru
spôsobom uvedeným v ust. Zákonníka práce.

21. V nadväznosti na uvedené sa odvolací súd zhoduje aj s úvahou súdu prvej inštancie, ktorý
považoval vykonanie žalovanou navrhnutého dokazovania výsluchom svedkov M.. V. C., A. C. Q. M..
Ž.Q. C. ako aj návrhu na prehratie ňou predloženej zvukovej nahrávky (ktorými mala byť preukázaná
neexistencia pracovného pomeru medzi stranami) za nedôvodné. Zdôrazňuje, že podľa procesnej
úpravy v znení do 30.6.2016, súd nebol viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nebolo
jeho povinnosťou vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci konania vykonané, bolo vždy vecou súdu
(§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov. Podľa ust. § 185 a nasl. C.s.p. v znení účinnom od 1.7.2016
dokazovanie je zákonom upravený postup súdu ako aj strán sporu, na základe ktorého súd získava
pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. Súd nemusí vykonať
všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je
výlučne na súde (§ 185 ods.1 C.s.p.), avšak musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál
preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený účastníkom. Pokiaľ v prejednávanej veci po zistení
pre posúdenie veci podstatných skutkových okolností a zohľadnení príslušnej hmotnoprávnej úpravy k
nim sa vzťahujúcej, súd prvej inštancie uznesením vyhláseným v priebehu pojednávania nariadeného
na deň 26.1.2017 zamietol ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a vo veci rozhodol , jeho postup
nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e/ C.s.p.. Postup súdu prvej inštancie bol v súlade
s čl.17 C.s.p., keď rozhodnutím o nevykonaní ďalšieho dokazovania (o pre rozhodnutie nepodstatných
skutkových poznatkoch o veci) predišiel zbytočným prieťahom, konal hospodárne a bez zbytočného
zaťažovania strán sporu a iných osôb.

22. S vysloveným názorom prvoinštančného súdu o tom, že dôkaz zvukovej nahrávky rozhovoru medzi
stranami je v z hľadiska ustálenej judikatúry (presne neuvedenej) neprípustný sa odvolací súd síce
nestotožňuje (keďže z jeho prepisu doloženého do spisu nevyplýva, že by zvukový záznam zachytával
prejavy osobnej povahy chránených ust. § 12 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.), avšak zdôrazňuje,
že dôvodom pre zamietnutie tohto návrhu na doplnenie dokazovania súdom prvej inštancie bola
nadbytočnosť dôkazu, nemajúceho vplyv na výsledok rozhodnutia súdu prvej inštancie v merite veci.
Pokiaľ ide o námietku žalovanej o riadnom nevykonaní listinného dôkazu - prepisu zvukovej nahrávky zo
dňa 2.12.2013, ktorý žalovaná doložila do spisu e-mailom dňa 30.11.2016 odvolací súd konštatuje, že z
ustanovení C.s.p. (účinného v čase doručenia tohto listinného dôkazu) nevyplýva povinnosť súdu prvej
inštancie listinný dôkaz doručovať protistrane a ani povinnosť vyzývať protistranu na vyjadrenie sa k
nemu. Povinnosť riadneho vykonania tohto dôkazu v zmysle čl.9, § 204 C.s.p. vyplýva zo zápisnice z
pojednávania nariadeného na deň 26.1.2017 v ktorého priebehu súd prvej inštancie oboznámil „priebeh
vykonaného dokazovania“. Za nedôvodnú posúdil odvolací súd i námietku o nevykonaní dokazovania
výsluchom strany žalobcu, keďže z obsahu spisu nevyplýva návrh žalovanej na vykonanie tohto
dôkazu , tak ako to predpokladá ust. § 195 C.s.p.. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje
nedôvodnosť námietky odvolateľky o tom, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane ,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods.1 písm. b/ C.s.p.).

23. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane závislého výroku
o trovách konania nenapadnutého odvolacími dôvodmi), podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal proti
žalovanej nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti
tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).