{"guid": "955f6aa1-9e90-4ec1-a8f7-3b2067d0eb17:66e688f2-81d8-4606-9972-c45a82f50e5e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1117010865.1", "spisova_znacka": "3To/94/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/94/2018 z 14. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 14. januára 2019, sp. zn. 3To/94/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1117010865.1", "identifikacne_cislo": "1117010865", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Vladislav Birás, PhD.", "sudca_id": 465, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vladislav-biras-phd-465", "datum_vydania": "2019-01-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Život a zdravie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-319", "nazov": "§ 319 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-319", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-319"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/301#paragraf-319"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/66e688f2-81d8-4606-9972-c45a82f50e5e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1117010865.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1117010865.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1117010865.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/94/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117010865
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1117010865.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov
JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Danice Veselovskej v trestnej veci obžalovaného O. U. pre
prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a
obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I č. k. 3T/54/2017-78 z 10. mája 2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa
15. januára 2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného O. U. D.. XX.XX.XXXX,  z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3T/54/2017 z 10.05.2018 bol obžalovaný
O. U. uznaný vinným z prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona, na tom
skutkovom základe, že

dňa 19.04.2017 v čase okolo 21.00 hodine v N. na C. ulici mal pri sebe X ks vrecka s tlakovým
uzáverom s obsahom bielej kryštalickej látky, pričom expertízou G.- listického a expertízneho ústavu
Policajného zboru Bratislava bolo zistené, že predložené vrecko s plastovým uzáverom obsahovalo 132
mg kryštalického materiálu obsahujúceho viac ako 20 mg účinnej látky metamfetamín vo forme voľnej
bázy, čo predstavuje 2 obvykle jednorazové dávky drogy, pričom metamfetamín je v zmysle zákona č.
139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov
zaradený do II. skupiny psychotropných látok

Podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. l/, § 38 ods. 2, ods. 3, § 49 ods. 1 Trestného
zákona mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal, v zákonnej lehote uvedenej v ustanovení § 309 Trestného poriadku,
odvolanie obžalovaný O. U., do výroku o vine a treste, ktoré písomne zdôvodnil v jeho mene obhajca a
podanie bolo okresnému súdu doručené dňa 05.10.2018.

Obhajca v mene obžalovaného v dôvodoch odvolania uviedol: „Na základe vykonaného vyšetrovania v
prípravnom konaní a dokazovania na I. st. súde, je absolútne nesporné, že ku skutku došlo za okolností
opísaných vo skutkovej vete obžaloby. Teda je nesporné, ako to vyplýva aj z mojej obrany, že drogu som
si zakúpil za 20,- eur pre vlastnú potrebu od osoby ktorého volajú malý I., krátko pred mojim zadržaním.
Pri kúpe som sa nezaoberal množstvom omamnej látky /nakoľko pri kúpe kupujúci nemá možnosť
skontrolovať aké množstvo sa v sáčku nachádza/, zaujímala ma kvalita a túto som mohol otestovať



len užitím, obvyklým spôsobom, ako som drogu užíval. Po jej aplikovaní spôsobom „cez alobal“ som
zistil, že táto nemá na môj organizmus žiadny účinok a rozhodol som sa, opätovne vyššie menovaného
kontaktovať za účelom reklamácie kvality pervitínu. Za týmto účelom som nosil sáčok s pervitínom pri
sebe, pričom nie je pravdou, že som pri zadržaní s týmto mal manipulovať tak, že som bol pri tom videný
hliadkou PZ. Z uvedeného je však nesporné, že v čase zadržania som mal pri sebe predmetný sáčok
s omamnou látkou o obsahu 132 mg kryštalického materiálu, obsahujúceho viac ako 20mg účinnej
látky metamfetamín. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že skutok, ako taký, sa stal, problematickou z
hľadiska obhajoby je posúdenie, či predmetný skutok je trestným činom s poukazom na ust. §-u 135 ods.
1 Tr. zák., či ide o takú návykovú látku, ktorá je spôsobilá ovplyvniť psychiku konkrétneho konzumenta.
Pojem jedno rázová dávka drogy, je pojmom právnym a z uvedeného dôvodu KEÚ PZ nie je oprávnený
rozhodovať o tom, čo sa považuje za obvykle jednorazovú dávku konkrétnej drogy a ani stanovovať
jej množstvo. Tento záver vyplýva z rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Bratislave /1To 168/2001,
4To 127/2011, 4To 11/2014, 4To 51/2014/ podľa ktorej môže záver o obvyklej jednorazovej dávke drogy
stanoviť len orgán činný v trestnom konaní, pokiaľ ide o prípravné konanie, alebo súd v súdnom konaní.
Znalecký posudok KEÚ PZ je podkladom na riešenie odbornej otázky spočívajúcej v tom, aký materiál
bol znaleckému ústavu predložený a v akom množstve, či je psychotropnou látkou a či množstvo účinnej
látky je schopné ovplyvniť psychiku. Hmotnostné kritérium je ako prvoradé, bez ohľadu na to, ako a
či v konkrétnom prípade drogy páchateľom rozdelené na jednotlivé dávky. Ako ďalšie kritérium slúži
množstvo účinnej látky v zaistenej droge, pretože toto kritérium má význam z hľadiska ust. §-u 130 ods.
5 Tr. zák., nakoľko ak zaistená droga nemá požadovanú kvalitu, účinnú látku, nejde už o látku schopnú
nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka a teda nejde o návykovú látku. Vzhľadom na uvedené mám za
to, že zaistené množstvo pervitínu nemalo pre mňa požadovanú kvalitu a nepredstavovalo pre mňa ani
jednu jednorazovú dávku.“

Na podklade rozvedeného sa domnieva, že konanie obžalovaného nenesie znaky trestného činu a preto
žiada, aby odvolací súd vyhovel odvolaniu obžalovaného.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného uviedol: „Ja sa pridržiavam písomných
dôvodov odvolania, ktoré som súdu doručil. Tak, ako som v odvolaní uviedol, navrhujem, aby odvolací
súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a aby sám obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Na
dnešnom verejnom zasadnutí modifikujem svoj návrh a alternatívne navrhujem, v prípade, že sa s mojím
návrhom súd nestotožní, aby zrušil výrok o treste a aby obžalovanému uložil peňažný trest.“

Zástupkyňa krajskej prokuratúry považujúc rozsudok súdu prvého stupňa za zákonný a správny vo
všetkých jeho výrokoch, navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Obžalovaný predniesol: „Ja sa pripájam k prednesu môjho obhajcu, navrhujem, aby súd rozhodol tak,
ako navrhol môj obhajca. Veľmi ľutujem tento trestný čin a hanbím sa zaň a za to, že som užíval omamné
látky. Od tohto incidentu žijem usporiadaným životom a pracujem v Českej pivnici ako kuchár.“

Vec bola krajskému súdu predložená na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku, predkladacou
správou dňa 22.10.2018.

Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného,
kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne aj čl. 40 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd).

Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950 každý, kto
je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným
spôsobom.

Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa § 2 ods. 18 Trestného poriadku konanie pred súdom je ústne, výnimky ustanovuje tento zákon.
Dokazovanie riadi súd, ktorý však výsluch obžalovaného, svedkov, poškodeného a znalcov spravidla
ponecháva stranám, najprv tej, ktorá dôkaz navrhla či obstarala.



Podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí
alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní
vykonané, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 171 Trestného zákona
(1) Kto neoprávnene prechováva pre vlastnú potrebu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo
prekurzor, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.
(2) Odňatím slobody až na päť rokov sa páchateľ potrestá, ak neoprávnene prechováva pre vlastnú
potrebu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor vo väčšom rozsahu.

Podľa § 34 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a ods. 5 Trestného zákona platí
(1) Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných
odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
(2) Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto
zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody.
(4) Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosť jeho nápravy.
(5) Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne
a) u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu,
b) u organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti na spáchanom
trestnom čine,
c) pri príprave na zločin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie páchateľa priblížilo
k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré k dokonaniu trestného činu
nedošlo....

Podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona: Poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ
l) priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval.

Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona: Ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná
hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 48 ods.2I písm. a/ Trestného zákona
(2) Súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla do ústavu na výkon trestu
a) s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu
nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, ...

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré
z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa §
317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného O. U. nie
je dôvodné.

Zo spisového materiálu a z vyjadrení strán na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde vyplýva,
že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním len obžalovaným a to ohľadom výroku o
vine a treste.



Z pripojeného spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Na obžalovaného O. U.
bola Okresnou prokuratúrou Bratislava I pod č.k. 3Pv 182/17/1101-11 dňa 24.11.2017 podaná obžaloba
pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona, na skutkovom základe opísanom vyššie
v tomto rozhodnutí.

Na hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného O. U.,
so súhlasom procesných strán prečítal výpoveď svedka F. O., znalecký posudok Kriminalistického
a expertízneho ústavu Policajného zboru a oboznámil relevantný listinný materiál a na podklade
vykonaných dôkazov konštatoval: „V súvislosti s procesným postupom orgánov činných v trestnom
konaní je potrebné predovšetkým konštatovať, že pri zaistení predmetnej látky zo strany príslušníkov
polície súd nezistil žiadne pochybenia, ktoré by odôvodňovali záver o nezákonnom získaní dôkazu.
S poukazom na výsledky dokazovania je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní odôvodnene
nadobudli podozrenie, že obžalovaný O. U. má v držbe omamnú alebo psychotropnú látku, na základe
čoho vykonali služobný zákrok. Ako totiž v prípravnom konaní vypovedal svedok F. O., tento spolu s
kolegom pri výkone hliadkovej služby spozorovali obžalovaného v prítomnosti ženy v tesnej blízkosti
Židovskej synagógy, pričom obžalovaný v ruke držal igelitové vrecúško s neznámym obsahom. Následne
po tom, ako k nim pristúpili, obžalovaný predmetné igelitové vrecúško rýchlo schoval do bundy. Takéto
konanie obžalovaného evidentne bolo spôsobilé vzbudiť podozrenie z páchania daného trestného
činu, v dôsledku čoho policajti správne obžalovaného na takéto podozrenie upozornili, poučili ho v
zmysle zákona, na základe čoho obžalovaný dobrovoľne vydal z vrecka bundy, ktorú mal na sebe,
1 ks zelené priehľadné vrecko s obsahom neznámej bielej látky... Z vykonaného dokazovania teda
vyplynulo, že obžalovaný mal evidentne v držbe jedno vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom
bielej kryštalickej látky, o ktorej bolo expertízou Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného
zboru Bratislava (znaleckým posudkom KEÚ PZ zo dňa 12.07.2017, č. PPZ-KEU-BA-EXP-2017/5110)
následne zistené, že sa jedná o 132 mg kryštalického materiálu obsahujúceho viac ako 20 mg účinnej
látky metamfetamín. Obžalovaný O. U. túto skutočnosť ani nepopieral a táto je podložená výpoveďou
svedka F. O., príslušníka PZ, ktorý spolu s kolegom npráp. A. A. uvedenú látku u obžalovaného
zaistili, resp. ktorým ju obžalovaný vydal. S touto zistenou skutkovou okolnosťou korešponduje aj
zápisnica o vydaní veci podpísaná samotným obžalovaným. V zmysle záverov vyššie označeného
znaleckého posudku je 20 mg účinnej látky metamfetamín vo forme voľnej bázy možné považovať
za minimálne dve bežné jednotlivé dávky drogy, pričom uvedené množstvo je spôsobilé ovplyvniť
psychiku užívateľa (konzumenta).....V posudzovanom prípade bolo pre vyvodzovanie trestnoprávnej
zodpovednosti potrebné ustáliť, či vyššie uvedený materiál zaistený u obžalovaného, možno považovať
za minimálne dve obvykle jednorazové dávky drogy, a to z hľadiska kvalitatívneho kritéria a v kladnom
prípade dôsledne posúdiť otázku konkrétneho stupňa závažnosti činu z hľadiska materiálnej stránky
trestného činu. Na tomto mieste súd iba pripomína, že s poukazom na ostatnú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. apríla 2017, sp.
zn. 2 Tdo 53/2016, publikované pod č. 74 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 8/2017) nie je pre určenie jednotlivých obvykle jednorazových dávok drogy
určujúce a právne významné kvantitatívne kritérium, t j. celková hmotnosť zaistenej látky, ale iba
hmotnosť účinnej látky obsiahnutej v celkovom množstve zaisteného materiálu, ktorá je spôsobilá
nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo
sociálne správanie...V kontexte obhajobnej argumentácie obžalovaného súd uvádza, že podľa jeho
názoru zmyslom zakomponovania pojmu „obvykle jednorazová dávka drogy“ do trestnoprávnej úpravy
nie je a nebolo skúmanie obvykle jednorazovej dávky drogy u toho ktorého konkrétneho konzumenta
(subjektívne hľadisko), ale stanovenie všeobecného kritéria, opierajúceho sa o poznatky iných vied,
z ktorého je potrebné vychádzať pre účely posúdenia, či ide o návykovú látku spôsobilú nepriaznivo
ovplyvniť psychiku človeka (objektívne hľadisko). Takýto záver možno okrem samotnej dikcie § 135
odsek 1 Trestného zákona oprieť o poznatok, že v drvivej väčšine prípadov by u konkrétnej osoby
konzumenta ani nebolo možné zistiť, aké množstvo účinnej látky je u tejto konkrétnej osoby spôsobilé
ovplyvniť jej psychiku. Podľa odborných názorov by znalec psychiater mohol určiť obvykle jednorazovú
dávku drogy iba teoreticky, nie prakticky.... Vyššie prezentované úvahy súdu možno pritom oprieť aj
samotné ustanovenie § 130 odsek 5 Trestného zákona, podľa ktorého návykovou látkou sa na účely
tohto zákona rozumie alkohol, omamné látky, psychotropné látky a ostatné látky spôsobilé nepriaznivo
ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo sociálne sprá-
vanie.... V prejednávanom prípade bol u obžalovaného zaistený kryštalický materiál obsahujúci viac
ako 20 mg účinnej látky metamfetamín. Vychádzajúc z vlastnej rozhodovacej činnosti súdu v danej



problematike, ale aj z rozhodnutí iných všeobecných súdov Slovenskej republiky a taktiež z odbornej
literatúry súd konštatuje, že už 10 mg účinnej látky metamfetamín je spôsobilých vyvolať nepriaznivý
vplyv predpokladaný v § 130 odsek 5 Trestného zákona. Od tohto množstva účinnej látky sa (v zmysle
záverov vyššie uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) budú odvíjať násobky
obvykle jednorazovej dávky drogy uvedené v ustanovení § 135 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona. V
danej veci teda ide o dve obvykle jednorazové dávky drogy tak, ako to konštatoval aj KEÚ PZ vo svojom
znaleckom posudku.“

Teda pri plnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na
základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a
ústnosti ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v
rozsahu a následne i vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku.

Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na
hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre
zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo ako aj v celom ich
súhrne logicky a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel
stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
nemožno nič vytknúť.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku
podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako
sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto
smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu.

Teda odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného
činu (prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona), je napadnutý rozsudok
výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k
žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia
prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo
zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to, odvolací
súd v otázke skutkových zistení, odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého
stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil (už vyššie citované). Súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Je potrebné uviesť, že obžalovaný O. U. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch obhajoby použitých
v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého
stupňa v rozhodnutí riadne a maximálne zodpovedne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú
otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe
dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový
súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne a zodpovedne tak, ako to vyžaduje ustanovenie §
2 ods. 12 Trestného poriadku, teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založenom
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne
rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným
spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne
závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní.

Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam



pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,
že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto
je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

Z dôvodov súdu prvého stupňa (str. 3 - 7 napadnutého rozsudku - už vyššie v tomto rozhodnutí
citovaných) jasne vyplýva spôsob, akým sa vysporiadal s obhajobou obžalovaného, v ktorej obžalovaný
naďalej pokračuje aj v dôvodoch odvolania. Závery súdu prvého stupňa si odvolací súd v plnom rozsahu
osvojil a nemá zákonný dôvod na zmenu týchto záverov.

V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy
s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ
primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu
vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní.

V naznačenom smere aj judikatúra ústavného súdu konštatuje, že do práva na spravodlivý proces však
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96 <http://merit.slv.cz/I.US8/96>,
III. ÚS 197/02 <http://merit.slv.cz/III.US197/02>, III. ÚS 284/08 <http://merit.slv.cz/III.US284/08>). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich
vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,
že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (III. ÚS 877/2016 z
13.12.2016).

Teda právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi.
Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovaného O. U.
nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného O. U. krajský súd uvádza, okrem súdom prvého stupňa
už zdôvodnené, nasledovné:
K odkazu obhajoby na iné rozhodnutia tunajšieho súdu (sp. zn. 1To/168/2001, sp. zn. 4To/127/2011, sp.
zn. 4To/11/2014, sp. zn. 4To/51/2014), v súvislosti s drogovou trestnou činnosťou, teda na doterajšiu
súdnu prax, na podklade ktorých sa domáha prehodnotenia záverov o vine, konajúci senát uvádza,
že obhajca síce argumentuje rozhodnutiami tunajšieho súdu, avšak tieto rozhodnutia sú z minulého
obdobia, pričom v ostatnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, už v napadnutom  rozsudku citovanom a
rozvedenom, sp. zn. 2Tdo 53/2016 z 25.04.2017, najvyšší súd zdôraznil (aj v súvislosti s rozhodnutím
tunajšieho súdu sp. zn. 4To/11/2014): „Vo vzťahu k posudzovanej veci treba ďalej uviesť, že z konštrukcie
skutkových podstát trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 a § 172 Tr. zák. v spojení s § 135 Tr.
zák. vyplýva, že trestným je neoprávnené prechovávanie omamnej látky, psychotropnej látky, jedu alebo
prekurzora (ďalej tiež „droga“), prípadne ďalšia forma nakladania s takými látkami uvedená v § 172
ods. 1 Tr. zák., bez ohľadu na ich množstvo. Zákonodarca miernejším trestným postihom privileguje len
neoprávnené prechovávanie drog pre vlastnú potrebu, resp. ich prechovávanie pre vlastnú potrebu vo
väčšom rozsahu (§ 171 Tr. zák.).

Podľa § 135 ods. 1 Tr. zák. sa prechovávaním drog pre vlastnú potrebu rozumie mať neoprávnene v
držbe po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor v množstve, ktoré
zodpovedá najviac trojnásobku obvykle jednorazovej dávky na použitie, a to pre osobnú potrebu.



Zákon teda výslovne stanovuje, v akom množstve najviac možno mať neoprávnene v držbe omamnú
látku, aby jej prechovávanie bolo možné právne posúdiť ako prechovávanie drogy pre vlastnú potrebu v
zmysle § 171 ods. 1 Tr. zák. Z toho ale v žiadnom prípade nevyplýva, že by prechovávanie omamnej látky
- teda látky, ktorá vo všeobecnosti vyvoláva návyk a psychickú a fyzickú závislosť ľudí charakterizovanú
zmenami správania sa so závažnými zdravotnými a psychosociálnymi následkami [§ 2 ods. 1 zákona č.
139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon č. 139/1998 Z. z.)] - v množstve menšom, než v hmotnostnom vyjadrení zodpovedá
obvykle jednorazovej dávke na použitie, malo byť automaticky beztrestným, pokiaľ je takáto látka v
konkrétnom prípade prechovávaná v množstve, ktoré je po jeho užití (vzhľadom na obsah účinnej látky)
spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka, jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti alebo
sociálne správanie (§ 130 ods. 5 Tr. zák.).“

Na podklade uvedeného potom obhajcom citované rozhodnutia, na ktoré odkazuje v dôvodoch
odvolania, možno označiť za rozhodnutia, práve judikatúrou najvyššieho súdu, už za prekonané.

V nadväznosti na vyššie rozvedené dáva odvolací súd do pozornosti závery znaleckého skúmania
Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ (čl.23), z ktorých je zrejmé: „Predložené vrecko s tlakovým
uzáverom (5,3 x 4 cm) obsahovalo 132 mg kryštalického materiálu s obsahom viac ako 20 mg
účinnej látky metamfetamín vo forme voľnej bázy (odpoveď č.2). Predložené množstvo kryštalického
materiálu s hmotnosťou 132 mg s obsahom viac ako 20 mg účinnej látky metamfetamín vo forme
voľnej bázy možno považovať za minimálne 2 bežné dávky drogy (odpoveď č.3). KEU PZ sa pri
analýze omamných a psychotropných látok riadi záväznou pracovnou inštrukciou (ZPI-CH-063-C/2015).
Na tomto základe KEÚ PZ pri množstve materiálu s obsahom metamfetamínu do 200 mg určuje iba
minimálny obsah účinnej látky. V tomto prípade je to minimálne množstvo 20 mg metamfetamínu
vo forme voľnej bázy, ktoré je spôsobilé ovplyvniť psychiku užívateľa (konzumenta) (odpoveď č.4).
Predložené množstvo kryštalického materiálu obsahovalo viac ako 20 mg účinnej látky metamfetamín
vo forme voľnej bázy. Uvedené množstvo metamfetamínu je spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku
užívateľa (konzumenta) (odpoveď č.5).“

Z pohľadu uvedeného potom odvolacie námietky týkajúce sa konštatovania, že zaistená dávka nemala
požadovanú kvalitu, z ktorého dôvodu ju obžalovaný vlastne mienil len „reklamovať“ a preto ju mal pri
sebe, možno označiť za nedôvodné, pretože znaleckým dokazovaním bolo preukázaný opak.

Čo sa týka druhu a výmery uloženého trestu  súd prvého stupňa výrok o treste odôvodnil nasledovne:
„Pokiaľ ide o určenie druhu a výmery trestu, súd vychádzal z účelu trestu vyjadreného v § 34 odsek
1 Trestného zákona, ako aj zo všetkých relevantných zásad pre ukladanie trestu upravených v § 34
odsek 4 Trestného zákona. Súd u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť upravenú v § 36
písmeno 1/ Trestného zákona spočívajúcej v priznaní a oľutovaní trestného činu a súčasne nezistil
žiadnu priťažujúcu okolnosť obsiahnutú v § 37 Trestného zákona. V súvislosti s priznaním a oľutovaním
trestného činu súd podotýka, že túto poľahčujúcu okolnosť súd obžalovanému priznal aj napriek tomu,
že na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa 257 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, že
je nevinný zo skutku uvedeného v obžalobe. Obžalovaný totiž na hlavnom pojednávaní skutok ako
taký nepopieral, namietal však právne posúdenie skutku so zreteľom na podľa neho nesprávne závery
znaleckého posudku. Tu súd dodáva, že k zmene postoja a obhajoby obžalovaného došlo až potom,
čo si zvolil obhajcu. Dovtedy obžalovaný priznával vinu za skutok, resp. trestný čin kladený mu za
vinu a svoje konanie aj ľutoval, čo súd zohľadnil už v trestnom rozkaze vydanom v danej trestnej veci.
Podľa názoru súdu by v konkrétnom prípade nebolo správne a spravodlivé, aby obžalovanému nebola
priznaná uvedená poľahčujúca okolnosť, nakoľko s prihliadnutím na spôsob obhajoby obžalovaného na
hlavnom pojednávaní je zrejmé, že táto sa evidentne odvíjala od služieb zo strany zvoleného obhajcu.
Do momentu zvolenia obhajcu obžalovaný ne nenamietal účinok metamfetamínu na jeho osobu (na
inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku boli uvedené dôvody, pre ktoré takúto obhajobu nemožno
v nijakom smere považovať za odôvodnenú), pričom vzhľadom na to, že nejde osobu s právnickým
vzdelaním, by takúto obhajobu obžalovaný s najväčšou pravdepodobnosťou sám nezvolil. To platí aj
ohľadne vyjadrenia obžalovaného až na hlavnom pojednávaní, že uvedené plastové vrecúško nedržal
v ruke (po tom, čo mu obhajca predložil písomné poznámky). Možno teda odôvodnene usudzovať,
že obžalovaný svoje obhajobné tvrdenia zmenil výlučne až v dôsledku služieb poskytnutých mu zo
strany obhajcu, čo podľa názoru súdu samo osebe neznamená skutočnú zmenu postoja obžalovaného
k spáchanému trestnému činu. Bolo by teda čisto formalistickým postupom, ak by súd v tomto konkrétom



prípade obžalovanému zmienenú poľahčujúcu okolnosť nepriznal. Priťažujúcu okolnosť podľa § 37
písmeno m/ Trestného zákona súd obžalovanému nepriznal napriek tomu, že už bol v minulosti
právoplatne odsúdený za trestný čin. Obžalovaný totiž stíhaný trestný čin spáchal počas plynutia
skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, v dôsledku čoho súd toto odsúdenie zohľadnil pri ukladaní
nepodmienečného trestu odňatia slobody za použitia ustanovenia § 49 odsek 2 Trestného zákona. S
poukazom na takto ustálený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností bolo potrebné obžalovanému
ukladať trest v rámci trestnej sadzby upravenej v § 171 odsek 1 Trestného zákona, ktorej horná
hranica bola znížená o jednu tretinu. Pri aplikácii § 38 odsek 3 Trestného zákona a podľa spôsobu
výpočtu upraveného v § 38 odsek 8 Trestného zákona sa v prípade obžalovaného O. U. znižuje horná
hranica trestnej sadzby upravenej v § 171 odsek 1 Trestného zákona (0 až 3 roky) o jeden rok a
teda upravená trestná sadzba predstavuje rozpätie 0 až 2 roky. Z hľadiska ustálenej trestnej sadzby
považoval súd za adekvátne uložiť obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov
nepodmienečné, a to s prihliadnutím na tú skutočnosť, že obžalovaný trestný čin spáchal počas plynutia
skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, v dôsledku čoho, s poukazom na § 49 odsek 2 Trestného
zákona, nie je možné podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody. Súd nepovažoval za dôvodné
a účelu trestu zodpovedajúce uloženie alternatívneho druhu trestu nespojeného s trestom odňatím
slobody, hoci Trestný zákon takúto možnosť pri spáchaní trestného činu počas plynutia skúšobnej doby
podmienečného odsúdenia nevylučuje. Takýto alternatívny druh trestu by však v konkrétnom prípade
musel byť odôvodnený nielen so zreteľom na povahu stíhaného trestného činu, ale nepochybne aj so
zreteľom na osobu páchateľa, prihliadajúc pritom aj na povahu predchádzajúceho odsúdenia (ktoré má
okrem iného význam práve aj na posudzovanie osoby páchateľa a možnosť jeho nápravy). Ako totiž
vyplýva z odpisu registra trestov, obžalovaný O. U. bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo
dňa 18.06.2015, sp. zn. 3T/175/2014, právoplatným dňa 23.06.2015, uznaný za vinného z trestného
činu - zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona s trestnou sadzbou
5 (päť) až 12 (dvanásť) rokov, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky s
podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov, s uložením probačného dohľadu
spoločne s uložením obmedzenia spočívajúceho v zákaze stretávania sa s osobami, ktoré majú na
neho negatívny vplyv a povinnosti spočívajúcej v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe v spolupráci
s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo
inému výchovnému programu. Obžalovaný bol teda odsúdený za značne závažný trestný čin, pričom
evidentne mu súd ukladal trest za použitia zmierňujúceho ustanovenia, v dôsledku čoho mu bolo
možné uložiť trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu na maximálnu možnú
skúšobnú dobu s probačným dohľadom. Napriek podmienečnému odsúdeniu za takto závažný trestný
čin sa obžalovaný dopustil nielen ďalšieho úmyselného trestného činu počas plynutia skúšobnej doby,
ale nerešpektoval ani obmedzenie spočívajúce v zákaze stretávania sa s osobami, ktoré majú na
obžalovaného negatívny vplyv, čo by už samo osebe mohlo byť dôvodom pre záver, že podmienečné
odsúdenie sa u neho minulo účinkom. Ako totiž v rámci svojej výpovede uviedol sám obžalovaný,
od uvedeného odsúdenia obžalovaný 7 až 10 krát mesačne vyhľadal dealera drog, u ktorého si
tieto zabezpečoval za účelom ich konzumácie. Ide teda o niekoľkonásobne porušenie uvedeného
obmedzenia napriek tomu, že obžalovaný si musel byť vedomý, že porušuje podmienky podmienečného
odsúdenia. V tomto smere obžalovaného v nijakom smere neospravedlňuje jeho tvrdenie, že drogy
užíval z dôvodu osobných problémov s priateľkou. Obžalovaný takéto problémy mohol a mal riešiť
úplne iným spôsobom (napríklad vyhľadaním odbornej pomoci), obzvlášť za situácie, že si musel byť
vedomý plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom. Z uvedeného
nepochybne vyplýva, že predchádzajúce výchovné pôsobenie trestu sa minulo účinkom, neviedlo u
obžalovaného k náležitej sebareflexii v smere vedenia riadneho života a vy varovania sa akéhokoľvek
protiprávneho konania. Pritom nešlo iba o ojedinelé vybočenie a zlyhanie v rámci určenej skúšobnej
doby, ale o opakované porušovanie uloženého obmedzenia, ktoré vyústilo do spáchania ďalšieho
úmyselného trestného činu. K tomu je potrebné poukázať aj na skutočnosti vyplývajúce z registra
priestupkov obžalovaného, z ktorého je zrejmé, že obžalovaný sa dňa 28.01.2016, teda opäť počas
plynutia skúšobnej doby, dopustil priestupku proti verejnému poriadku podľa § 47 odsek 1 písmeno d/
zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“)
spočívajúcom v znečisťovaní verejného priestranstva na M. ulici. č. XX, za čo mu bola uložená bloková
pokuta nezaplatená na mieste v sume 33,-Eur. O osobe obžalovaného svedčia aj ďalšie jeho záznamy
v priestupkovom registri. Z neho totiž vyplýva, že obžalovaný sa dňa 29.03.2015 a 19.03.2015 dopustil
priestupkov proti verejnému poriadku podľa § 48 zákona o priestupkoch (v prvom prípade porušenie
VZN SM č. 6/2013 o dodržiavaní čistoty a poriadku na území MC BA Z. O. a v druhom prípade porušenie
VZN SM č. 12/2013 o zákaze požívania, predaja a podávania alkoholických nápojov) a dňa 18.06.2014



priestupku proti majetku podľa § 50 odsek 1 zákon o priestupkoch (skutok spočívajúci v popísaní -
spolu s ďalšími osobami a neznámym predmetom - interiéru vozidla, a to umakartu, podlahy, sedadla,
ľavého predposledného okna, čím spôsobili Dopravnému podniku Bratislava, a. s. škodu vo výške
92,02 Eur). Sumarizujúc všetky doterajšie protiprávne konania obžalovaného, ktoré umožňujú utvoriť si
plastický obraz o doterajšom spôsobe života obžalovaného, akcentujúc skutočnosť, že na obžalovaného
nemal žiaden výchovný vplyv ani podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným
dohľadom (ako ani uložené obmedzenie) za závažný trestný čin, možno konštatovať, že akýkoľvek
druh alternatívneho trestu u obžalovaného neprichádza do úvahy. Niet žiadneho rozumného dôvodu sa
domnievať, že práve teraz by uloženie výchovného trestu bolo čo i len spôsobilé dosiahnuť účel trestu
tak, ako to má na zreteli § 34 odsek 1 Trestného zákona. Z tohto hľadiska súd nepovažoval za relevantné
ani uzatvorenie dohody o pracovnej činnosti, nakoľko táto skutočnosť sama osebe nemôže odôvodňovať
záver o náprave obžalovaného a o tom, že uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody nie je
nevyhnutné, a už vôbec nemôže nahrádzať alebo negovať všetky ostatné okolnosti a kritéria významné z
hľadiska ukladania trestu. Pritom neuniklo pozornosti súdu, že obžalovaný predmetnú dohodu uzavrel až
po tom, čo bol upovedomený o podaní obžaloby pre stíhaný trestný čin, pričom z obsahu spisu vyplýva,
že obžalovaný mal vykonávať pracovnú činnosť aj v čase spáchania skutku (bez ohľadu na to, či mal
alebo nemal uzatvorenú dohodu o pracovnej činnosti, pracovnú zmluvu alebo pod).“

S prihliadnutím na vyššie rozvedené odvolací súd uložený trest odňatia slobody vo výmere šesť
mesiacov, so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia,
považuje nielen za zákonný a primeraný, ale aj za spravodlivý, ktorý zodpovedá nielen zmyslu trestného
konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov, ale aj účelu trestu vymedzeného v ustanovení
§ 34 ods. 1 Trestného zákona a ostaným rozhodným kritériám podľa ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného
zákona. V tomto smere sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje s úvahami a závermi rozvedenými
v napadnutom rozsudku.

S poukazom na vyššie uvedeného odvolací súd nezistiac dôvod na zmenu rozsudku prvostupňového
súdu, rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a odvolanie obžalovaného O. U. ako
nedôvodné, postupom podľa § 319 Trestného poriadku, zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3T/54/2017", "guid": "92865928-1055-4d8a-ad00-bd68da7ee480:211f129f-1e16-4389-b18b-a02be1aac990", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9811b05e-f7a5-4d8e-8c81-e23b7e24eda3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.877.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 877/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 877/2016 z 13. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-13", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.877.2016.1"}, {"guid": "ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 284/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1"}, {"guid": "ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 471, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "1b1760e9-9337-4539-9f27-eb997e67b2e5:913d2e3e-a264-4b25-8bb7-264e98b89c18", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2014:6913010237.1", "spisova_znacka": "4To/11/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4To/11/2014 z 11. 2. 2014", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2014-02-11", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6913010237.1"}], "citovane_v": [{"guid": "955f6aa1-9e90-4ec1-a8f7-3b2067d0eb17:8a5f3a86-3ef5-4f09-8637-e047e8f22073", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1117010865.1", "spisova_znacka": "3To/94/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/94/2018 z 14. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-01-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1117010865.1"}]}