Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/133/2018 z 23. 9. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. septembra 2019, sp. zn. 8Co/133/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1212201861.3 Krajský súd Bratislava | 8Co/133/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1212201861.3 | 2019-09-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti Citované ustanovenia: § 13 ods. 3 OZ, § 13 ods. 2 OZ, § 11 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/27cc5c7d-3eb0-41f9-bd9d-3784f0728945 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1212201861.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/133/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212201861
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1212201861.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: J. R., Q.. XX. XX. XXXX, U. F. XX/B,
U., zastúpeného: Advokátska kancelária Nagyová Tenkač, s.r.o., so sídlom Ružinovská 42, Bratislava,
proti žalovanej: Univerzitná nemocnica Bratislava, so sídlom Pažítkova 4, Bratislava, IČO: 31 813 861, o
ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa
29. septembra 2017, č. k. 15C/25/2012-536, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. m e n í tak, že žalobca má proti žalovanej
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Vo výrokoch IV. a V. rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
náhradu trov štátu vo výške 1.177,10 eur, do troch dní.
Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok potvrdzuje.
Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000
eur, vo zvyšku žalobu zamietol, žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 88,58 %, žalobcu zaviazal zaplatiť náhradu trov štátu vo výške 1.042,67 eur a žalovanú
náhradu trov štátu vo výške 134,43 eur. Vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav po právnej
stránke posúdil podľa § 11, § 13, § 16, § 415, § 420 Občianskeho zákonníka v spojení s § 4 ods. 3
zákona č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná.
Za podstatné pre posúdenie žalobou uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy považoval
záväznosť Rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v zmysle § 193 C.s.p. ako
rozhodnutia príslušného orgánu o inom správnom delikte postihnuteľnom podľa osobitného predpisu
(zákon č. 576/2004 Z.z.). Konštatoval, že v prípade, že by sa od tohto rozhodnutia odchýlil, dostal
by sa do priameho rozporu s individuálnym správnym aktom, ktoré v tomto konaní nie je oprávnený
preskúmavať a ktoré je naviac právoplatné a vykonateľné, a teda nemôže byť predmetom prieskumu
ani v rámci správneho súdnictva. S dôrazom na princíp, že orgány verejnej moci majú rozhodovať o
rovnakých otázkach zásadne rovnako, stotožnil sa so žalobcom, že je týmto rozhodnutím viazaný a
teda v zásade de facto prezumuje jeho správnosť. Mal preto preukázané porušenie zákona žalovanou. Z
rozhodnutia ÚDZS mal preukázanú aj príčinnú súvislosť vzhľadom na to, že výroková veta rozhodnutia
správneho orgánu presne uvádza, že počas vyšetrenia žalobcu v dohliadanom období od 26. 01.
2010 do 02. 02. 2010 nesprávne určená diagnóza pacienta pri primárnom vyšetrení dňa 26. 01. 2010
na Centrálnom prijímacom oddelení a pri príjme žalobcu na urológiu viedla k oneskoreniu operačnej
revízie, ktorá už neumožňovala záchranu jeho semenníka. Pri uvedenom prvotnom vyšetrení neboli
pacientovi vykonané potrebné základné vyšetrenia aktuálneho klinického obrazu v dostatočnom rozsahu
- v zmysle dôkladného fyzikálneho vyšetrenia, sonografického vyšetrenia Y., D. T. Y., ktoré mohli



prispieť k stanoveniu správnej diagnózy. Na základe uvedeného usúdil na existenciu príčinnej súvislosti
s nekonaním žalovanej (nevykonaním všetkých potrebných vyšetrení) a následkom (K.
Y.) v podobe ujmy na zdraví žalobcu. Znalecké posudky vykonané v konaní neriešili existenciu
príčinnej súvislosti konštatovanú aj priamo vo výroku rozhodnutia ÚDZS. Mal za to, že v rozhodnutí
ÚDZS je jednoznačne a jasne uvedená príčinná súvislosť medzi pochybením v poskytovaní zdravotnej
starostlivosti lege artis, ktoré spočívalo v nevykonaní všetkých potrebných vyšetrení riadne a včas, čo
malo priamo za následok oneskorenie operačnej revízie, ktorá už neumožňovala odvrátenie zásahu
do osobnostnej sféry žalobcu, akým bezpochyby odstránenie akéhokoľvek orgánu, v tomto prípade
K. Y., je. Považoval tak za preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
žalobcu v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovanej ako poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti. Dodal, že aj primár urologického oddelenia žalovanej nariadil vykonať všetky potrebné
vyšetrenia. Nakoľko mal za preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv žalobcu v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovanej, zaoberal sa možnosťou
priznania morálneho zadosťučinenia. Takéto zadosťučinenie nepovažoval, vzhľadom na závažnosť
ujmy, ktorú žalobca utrpel, za postačujúce. Konštatoval, že je nepochybné, že akákoľvek strata orgánu
je nezvratným a vážnym zásahom do zdravia, osobnej integrity a teda osobnostnej sféry človeka,
ktorá sa nedá nahradiť. Stratený orgán, aj keď párový, nie je možné plnohodnotne nahradiť a obavy o
funkčnosť druhého orgánu sú oveľa intenzívnejšie. Považoval za postačujúce vzhľadom na okolnosti
priznanie nemajetkovej ujmy v sume 2.000 eur. Uviedol, že žalobca nepreukázal, že by jeho psychické
obtiaže vznikli a súviseli priamo a bezprostredne len v súvislosti s odstránením semenníka, keď sám
žalobca uviedol, že psychické obtiaže mal aj predtým, len ich neriešil návštevou lekára. Taktiež tvrdenie
žalobcu o zníženej plodnosti a neuspokojivom intímnom živote zostali len v rovine jeho tvrdení.
Poznamenal, že po tejto udalosti sa žalobcovi narodila dcéra a teda jeho plodnosť nebola znefunkčnená.
Stotožnil sa so žalobcom, že strata orgánu je závažná ujma, avšak žalobcom tvrdené následky tejto ujmy
reálne nenastali v takom rozsahu ako tvrdil žalobca. Nepovažoval za preukázanú ani súvislosť medzi
zásahom žalovanej do osobnostných práv žalobu a invaliditou žalobcu. Pri určovaní výšky nemajetkovej
ujmy taktiež prihliadol na závažnosť zásahu do práv žalobcu a výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
požadoval žalobca, sa spravidla neudeľuje ani pri smrti fyzickej osoby. O trovách konania žalovanej
rozhodol podľa § 255 C.s.p., podľa ktorého žalovanej patrí proti žalobcovi náhrada trov konania v
rozsahu 88,58 % (žalobca požadoval zaplatenie sumy 35 000 eur, bola mu priznaná suma 2 000 eur;
úspech žalobcu v konaní potom predstavoval 5,71 % a úspech žalovanej 94,29 % /100 % - 5,71 %/,
čo predstavuje celkový úspech žalovaného 88,58 % /94,29 % - 5,71 %/). Taktiež rozhodol o výške
náhrady trov konania štátu za zaplatené finančné prostriedky na znalecké dokazovanie, ktoré štát hradil
zo štátnych finančných prostriedkov znalcom, celkom vo výške 1.177,10 eur, t.j. 100 %, a podľa pomeru
úspechu zaviazal strany sporu na náhradu trov štátu, a to žalobcu vo výške 1 042,67 eur (neúspech vo
výške 88,58 %) a žalovaného vo výške 134,43 eur (zvyšná časť do 100 %).
2. Proti tomuto rozsudku, do v časti výroku (8.000 eur), ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, podal
v zákonom stanovenej lehote žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, aby mu bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v celkovej výške 10.000 eur z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 2.000 eur považoval za
nepostačujúcu vzhľadom k závažnosti neoprávneného zásahu ako aj k existencii trvalých doživotných
následkov tohto zásahu. Zdôraznil, že zo strany žalovaného došlo neoprávneného zásahu do jeho
osobnostnej sféry, došlo k ohrozeniu a poškodeniu jeho zdravia, k odstráneniu semenníka, k ohrozeniu
jeho plodnosti, k narušeniu jeho rodinného života a ak zásahu do jeho psychickej integrity tvoriacej jeho
osobnosti. Uviedol, že Y. Y.X. je pre neho doživotným psychicky traumatizujúcim faktorom a aj estetickým
zásahom do jeho telesnej integrity, pretrvávajú u neho fantómové bolesti v danej oblasti. Má obavy,
že aj keď mu zostal len jeden semenník, v prípade jeho straty už nemá náhradný párový orgán, čo
má za následok ohrozenie zdravotného stavu, zníženia testosterónu - čo má priamy vplyv na zhoršenie
sexuálnej oblasti, v pamäťových oblastiach, strate svalovej hmoty, výkonnosti, či v celkovej
nálade. Pretrváva u neho nedôvera a odmietavý postoj k lekárom, úzkosť z prípadnej ďalšej
hospitalizácie, čo bolo preukázané jeho výsluchom v konaní pred súdom prvej inštancie. Neposkytnutie
riadnej zdravotnej starostlivosti jeho zdravie poškodilo, zo strany žalovaného došlo k vážnemu ohrozeniu
a narušeniu jeho práva na život a zdravie. Skutkové okolnosti daného prípadu ako aj ľahkovážny prístup
zo strany žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a jej následné konanie opodstatňujú podľa
neho priznanie nemajetkovej ujmy vo vyššej čiastke ako 2.000 eur. Priznanú sumu však považuje za
nedostatočnú a neprimeranú vzhľadom na to, že u neho dochádza k trvalým, doživotným následkom, že
došlo k definitívnemu poškodeniu jeho zdravia bez možnosti nápravy či zlepšenia, keďže došlo ku strate



jedného Y.. Uvedeným okolnostiam by mala zodpovedať nemajetková ujma, ktorá je jednorazovej, trvalej
a definitívnej povahy. Zároveň predložil lekársku správu - nález zo dňa 10. 06. 2016 o pretrvávajúcich
psychických problémoch a lekársku správu zo dňa 29. 06. 2016, oznámenie Sociálnej poisťovne zo
dňa 04. 10. 2016, z ktorého vyplýva, že pokles jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť ostáva
nezmenený 55 %. Za nesprávny považoval aj výrok o náhrade trov konania s poukazom
na to, že pokiaľ ide o základ nároku, bol v konaní v celom rozsahu úspešný vzhľadom na záver súdu
prvej inštancie o tom, že zo strany žalovanej bolo neoprávnene zasiahnuté do jeho osobnostného práva.
V tejto časti považoval rozsudok súdu prvej inštancie založených na nesprávnom právnom posúdení
veci a poukázal na ustálenú súdnu prax, alternatívne sa dovolávala aplikácie § 257 C.s.p. a vzhľadom
na dôvody hodné osobitného zreteľa požadoval nepriznať žiadnej zo strán sporu ani štátu nárok na
náhradu trov konania.
3. Proti výroku rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konania,
alternatívne jeho zmeny tak, aby bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, a to z dôvodov, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že Úrad pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou nijakým spôsobom vo svojom rozhodnutí nekonštatoval príčinnú súvislosť
medzi konaním jeho zamestnancov a škodou na zdraví, úrad nemá oprávnenie hodnotiť príčinnú
súvislosť medzi poskytnutím zdravotnej starostlivosti a následkom na zdraví pacienta, má oprávnenie
hodnotiť iba samotnú správnosť poskytovania zdravotnej starostlivosti a pokiaľ ohodnotil aj príčinnú
súvislosť, prekročil tým svoje právomoci a na jeho rozhodnutie by nebolo možné v civilnom sporovom
konaní prihliadnuť. Mal zato, že príčinná súvislosť výrokom rozhodnutia úradu nie je stanovená,
nebolo ním konštatované, že ak by iná diagnóza viedla k skoršej operačnej revízii, viedlo by to k
záchrane Y.. Poukazoval na závery znalcov, ktoré vyvrátili závery úradu keďže konštatovali, že jeho
zamestnanci počas poskytovania zdravotnej starostlivosti žalobcovi postupovali lege artis - správne.
Mal zato, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení, preto jeho
zamestnanci nie sú zodpovední za následok na jeho zdraví. Bez preukázania príčinnej súvislosti medzi
poskytnutím zdravotnej starostlivosti a následkami na zdravotnom stave pacienta, nemohol súd priznať
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Úradom konštatovaná nedokonalosť postupu jeho
zamestnancov nemala vplyv a už vôbec nebola príčinou zdravotných ťažkostí, ktoré v tomto konaní
žalobca prezentuje ako dôvod nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že náhradu nemajetkovej ujmy nemožno
priznať v prípade ak nebolo preukázané, že konanie nielen ohrozilo, ale aj reálne spôsobilo ujmu na
právach žalobcu.
4. Žalobca vo svojom vyjadreniu k odvolaciu žalovanej poukázal na to, že boli splnené všetky
predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovanej za neoprávnený zásah do jeho osobnosti ako aj pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Opakovane poukázal na závažnosť následkov, ktoré
vznikli v jeho osobnostnej sfére v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalovanou.
5. Žalovaná sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukázala na svoju odvolaciu argumentáciu.
6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach
uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.)
a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel
k záveru, že dôvodné je len odvolanie žalobcu do výroku o trovách a čo do veci samej je
rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny.
7. V preskúmavanej veci venoval súd prvej inštancie všetkým (čiastkovým) otázkam relevantným pre
posúdenie dôvodnosti žaloby; ktorou sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený
zásah do jeho osobnostných práv; náležitú pozornosť z hľadiska všetkých riadne a včas
uplatnených relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval svoj nárok a
prostriedkov procesnej obrany, ktorými žalovaná popierala uplatňovaný nárok, zo zisteného skutkového
stavu majúcom oporu vo vykonanom dokazovaní vyvodil správne právne závery, keď na vec aplikoval
zodpovedajúce zákonné ustanovenia, ktoré aj správne vyložil, a svoje úvahy, pre ktoré žalobe čiastočne
vyhovel pre naplnenie zákonných predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, aj riadne
odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce
skutočnosti zistené na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na
ním prijaté právne závery, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil
ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke, a zároveň sa dôsledne vysporiadal so
všetkými podstatnými argumentmi sporových strán, dal potrebné odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné námietky strán sporu súvisiace s predmetom konania. Odvolanie žalobcu ani



žalovanej smerujúce do veci samej nie je spôsobilé; z hľadiska uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich
obsahového vymedzenia; spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie týkajúcich sa veci samej
a v odvolacom konaní neboli zistené; a ani žalobcom procesne účinným spôsobom uplatnené; také
nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo
by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
8. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za zásah do osobnostných práv je existencia
neoprávneného zásahu, objektívne spôsobilého ohroziť alebo porušiť osobnosť fyzickej osoby, vznik
ujmy na osobnosti fyzickej osoby v jej osobnej fyzickej, psychickej, morálnej a sociálnej integrite alebo
ohrozenie takouto ujmou a príčinná súvislosť medzi zásahom a ujmou, ktorej existencia je daná ak
neoprávnený zásah ujmu postihnutej osoby skutočne vyvolal alebo aspoň ju ohrozil vznikom ujmy.
9. Súd prvej inštancie správne vychádzal pri svojom závere o protiprávnom konaní žalovanej z
rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 03.12.2010, ktorý vo výroku;
ktorým uložil žalovanej pokutu 300 eur za porušenie zákona v súvislosti s nesprávnym
poskytnutím zdravotnej starostlivosti žalobcovi; konštatoval, že v dôsledku nevykonania základného
vyšetrenia klinického obrazu žalobcu v dostatočnom rozsahu došlo k nesprávnemu určeniu diagnózy
pri primárnom vyšetrení žalobcu a pri jeho príjme na urologické oddelenie, čo viedlo k oneskoreniu
operačnej revízie, ktorá neumožňovala záchranu jeho Y.. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva záver, že
príčinou odstránenia Y. u žalobcu bola nesprávne vykonaná primárna diagnóza jeho klinického stavu,
pretože nebolo vykonané ultrasonografické vyšetrenie skróta a Dopplerovské vyšetrenie semenníkov,
ktoré by prispeli k určeniu správnej diagnózy a ku včasnej operačnej revízii so záchranou semenníka.
10. Súd prvej inštancie nepochybil pokiaľ protiprávnosť konania žalovanej v súvislosti s
poskytnutou zdravotnou starostlivosťou vyvodil; aj napriek odlišným záverom znaleckých posudkov
v tejto otázke; z právoplatného rozhodnutia správneho orgánu, ktorým bola pre konajúci súd v
zmysle § 193 C.s.p. táto otázka záväzne vyriešená. Existencia protiprávneho úkonu žalovanej, ktorú
bolo potrebné v tomto konaní vyriešiť pre posúdenie zodpovednosti žalovanej za vznik nemajetkovej
ujmy, bola záväzne vyriešená právoplatným rozhodnutím vydaným v správnom konaní, v ktorom bola
žalovanej uložená pokuta za správny delikt - nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť (§ 50 ods. 2
v spojení s § 64 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z.z.). Jeho nerešpektovanie prvoinštančným
súdom by viedlo k porušeniu princípu právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím, princípu ne
bis in idem (nie dvakrát o tom istom), princípu dôvery v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu a dobrej
viery v správnosť aktov verejnej moci. Nerešpektovanie právoplatného rozhodnutia v otázke
protiprávnosti konania žalovaného by tak znamenalo porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces a
práva na súdnu ochranu garantovanú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
11. V danom prípad tak prvoinštančný súd nemal možnosť; s ohľadom na (odlišné) závery vyplývajúce
zo znaleckého dokazovania; zvážiť, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v správnom
konaní ohľadne otázky, ktorú nutne musí vyriešiť v tomto spore. Namiesto princípu voľného hodnotenia
dôkazov vyplývajúceho z § 191 C.s.p. pri ktorom súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom,
ako má dôkazy hodnotiť, musel v danom prípade konajúci súd vychádzať z § 193 C.s.p, ukladajúceho
mu obmedzenie pri hodnotení rozhodnutia o spáchaní správneho deliktu predloženého ako dôkazu v
konaní. Je potrebné poznamenať, že úrad sa v rámci vykonaného dohľadu vysporiadal aj s námietkami
žalovanej (zápisnica č. 2812010 zo dňa 19.8.2010) , žalovaná v správnom konaní nepoprela, že sa dá
uvažovať o aplikácii prvotného vyšetrenia USG a Dopplerovského vyšetrenia (vyjadrenie zo
dňa 22.11.2010), a napokon aj prijala opatrenia na odstránenie vytknutých nedostatkov (list žalovaného
zo dňa 23.06.2010).
12. Závery vyplývajúce z rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou poskytujú
dostatočný podklad i pre záver o existencii príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom a vznikom
nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv žalobcu.
13. S poukazom na výrok rozhodnutia sa náležite vysporiadal súd prvej inštancie aj s otázkou
existencie príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom - neposkytnutím zdravotnej starostlivosti
lege artis a vznikom nemajetkovej ujmy na osobnostných právach žalobcu, v ktorom úrad jednoznačne
konštatoval, že nesprávna diagnostika pre nevykonanie základných vyšetrení viedla k oneskoreniu
operačnej revízie, ktorá neumožňovala záchranu semenníka. Z odôvodnenia rozhodnutia úradu vyplýva
potreba vykonania základných vyšetrení pre správne určenie diagnózy a včasné a účinné zahájenie
liečby. Absencia základných vyšetrení pri prvotnom kontakte potom mala za následok oneskorené
vykonanie liečebného zákroku, ktoré nevyhnutne viedlo k K.. Na základe časového sledu udalostí,
konštatovania operatéra v operačnom protokole, že u žalobcu sa jednalo o niekoľko dní starú torziu
(čo potvrdzuje aj záver úradu v protokole č. 281/2010 zo dňa 31.05.2010 o tom, že pri K. bol
prítomný pokročilý nález torkvácie R. Y.), spolu so záverom úradu, že operačná revízia bola vykonaná



s vyše 24-hodinovým časovým odstupom od začiatku klinických ťažkostí a nemohla viesť k záchrane
semenníka iba k jeho odstráneniu, možno spoľahlivo usudzovať na existenciu príčinnej súvislosti.
Možno všeobecne konštatovať, že chyba v diagnostickom postupe bola v objektívnej rovine spôsobilá
privodiť škodlivý následok, ktorý u žalobcu nastal. Pokiaľ žalovaná v rámci svojej obrany neuviedla, že u
žalobcu bola taká (iná ako bežná, obvyklá) situácia, že by ani pri včas zahájenej liečbe v prípade správnej
diagnostiky nebolo už možné škodlivému následku u neho zabrániť, je v posudzovanej veci prijateľný
záver o objektívnej spôsobilosti chybného postupu žalovanej zapríčiniť aj u žalobcu škodlivý následok.
14. V prejednávanej veci došlo k neoprávnenému zásahu do psychickej integrity žalobcu, ktoré
osobnostné právo je chránené § 11 Občianskeho zákonníka v rámci práva na zdravie a
práva na súkromie. Súd prvej inštancie náležite zohľadnil závažnosť zásahu so zreteľom na to, ako
mierou sa premietla strata časti telesného orgánu do nepriaznivého duševného zdravia žalobcu.
Je nespochybniteľné, že táto skutočnosť výrazne negatívne ovplyvnila dovtedajší život žalobcu v
jeho mladom veku, vyvolala oprávnené obavy o funkčnosť jeho zostávajúceho orgánu, obavy o
plnohodnotnú realizáciu v manželskom spolužití, pocity menejcennosti a zníženie sebavedomia. Možno
preto konštatovať, že svojím rozsahom a intenzitou ide o značný zásah do jeho osobnostných
práv, pretože jeho negatívne následky by pociťoval ako závažnú ujmu každý na jeho mieste a v jeho
postavení.
15. Súd prvej inštancie náležite zohľadnil, že odstránenie semenníka nebolo priamou a
bezprostrednou príčinou psychických obtiaží žalobcu a tiež nedostatok príčinnej súvislosti medzi
neoprávneným zásahom a invaliditou žalobcu. Počiatočné obavy žalobcu o zníženej plodnosti, ktoré
boli len dočasného charakteru, boli dostatočne premietnuté vo výške priznanej náhrady. Tvrdenia
žalobcu o jeho neuspokojivom intímnom živote; ako na to správne poukázal súd prvej inštancie; neboli
v konaní dôkazne podložené. Priznaná peňažná náhrada dostatočne zohľadňuje následky, ktoré sa u
žalobcu prejavili z estetického hľadiska ako aj následky, ktoré vyústili do jeho nedôvery k lekárom.
Pokiaľ boli u žalobcu v súvislosti s odstránením Y. zistené fantomové bolesti v psychiatrickom náleze z
18.07.2012, tento záver bol vyvrátený znaleckým posudkom zo dňa 12.12.2014 ako aj jeho dodatkom
zo dňa 21.09.2015. Žalobca opakovane poukazoval na následky v podobe odstránenia Y. a s tým
spojené možné zdravotné komplikácie v budúcnosti (strata testosterónu, zníženie plodnosti), tieto však
svojou povahou predstavujú len ohrozenie jeho osobnostných práv, ktoré nezakladá nárok na priznanie
peňažnej satisfakcie.
16. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy dostatočne reflektuje skutočnosť, že zo strany
žalovanej nešlo o hrubý zásah do osobnostných práv žalobcu. V danom prípade je opodstatnené
tvrdenie žalovanej, že išlo o raritný prípad; potvrdzuje to aj vyjadrenie R.. J.. X., O.. podané v správnom
konaní k námietkam žalovanej k protokolu, v ktorom uviedol, že išlo o zriedkavý prípad
torzie Y.. Žalovanej tak nemožno pričítať hrubú nedbalosť ani ľahkovážny prístup, čomu v konečnom
dôsledku nasvedčuje aj výška pokuty uloženej jej v správnom konaní, v ktorej bolo zohľadnené, že
klinický obraz i lokálny nález pri fyzikálnom vyšetrení ovplyvnili diagnostické úvahy. Nezanedbateľná
je aj skutočnosť, že pri rannom sonografickom vyšetrení bol negatívny nález a výsledky vykonaného
dokazovania nepotvrdzujú opodstatnenosť tvrdenia žalobcu o tom, že bolo vykonané nesprávne.
17. Súd prvej inštancie dôkladne vyhodnotil a premietol do výšky priznanej peňažnej náhrady
nepriaznivé dopady zásahu do psychickej integrity žalobcu a odvolací súd považoval priznanú výšku
náhrady nemajetkovej ujmy za adekvátnu týmto negatívnym následkom a primeranú i vzhľadom na
individuálne okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. V hodnotení jeho skutkových zistení
neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil, a preto mu nie je možné v tomto smere
žiadne pochybenie vytknúť. Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ sa doposiaľ žalobcovi nedostalo
primeraného zadosťučinenia v nepeňažnej forme, je plne opodstatnené priznanie peňažnej satisfakcie
za účelom zmiernenia následkov vzniknutej ujmy. Je potrebné dodať, že pokiaľ ide o stratu časti
orgánu, túto možno odškodniť v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré predstavuje náhradu
za nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a
spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh, a jeho výška je odrazom vylúčenia
či obmedzenia účasti poškodeného na osobnom, rodinnom, pracovnom, spoločenskom, politickom,
kultúrnom a športovom živote.
18. Vzhľadom na rozsah vzniknutej ujmy, jej intenzitu a dobu trvania tak, ako boli ustálené výsledkami
vykonaného dokazovania, stotožnil sa odvolací súd so záverom súdu prvej inštancie, že za účinný a
efektívny prostriedok na zmiernenie a vyváženie následkov neoprávneného zásahu možno považovať
výšku nemajetkovej ujmy v sume 2.000 eur, ktorú možno považovať za dostatočne primeranú finančnú
satisfakciu, a to i so zreteľom na zákonom stanovený finančný limit odškodnenia v závažnejších



prípadoch; keď obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú
morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy, t.j. odškodnenie vo výške 5.200 eur
(§ 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov). So zreteľom na uvedené odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej potvrdil ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 C.s.p.
19. Súd prvej inštancie však pochybil pokiaľ ide o rozhodovanie o náhrade trov konania. V predmetnej
veci bolo žalobe o zaplatenie nemajetkovej ujmy vyhovené čo do výšky 2.000 eur a vo zvyšnej časti
o zaplatenie sumy 33.000 eur bola žaloba zamietnutá, pričom o výške peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy vychádzal súd prvej inštancie z vlastnej úvahy. V takomto prípade, keď výška plnenia závisela
výlučne od úvahy súdu, nie je zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti výšky nemajetkovej ujmy, prejavom
procesného úspechu žalovanej, ale dôsledkom úvahy súdu. Tento záver vyplýva aj z komentára v ust.
§ 255 C.s.p. (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J.,Tomašovič M.,a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s 927). K problematike rozhodovania o
náhrade trov konania v spore o poskytnutie primeraného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu zaujal
vo svojej rozhodovacej činnosti názor aj Najvyšší súd SR, ktorý v uznesení sp.zn. 4 Cdo 34/2018 zo dňa
30.júla 2019 vyslovil, že pri neexistencii takého ustanovenia v Civilnom sporovom poriadku,
ktoré by bolo adekvátne ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., toto sa naďalej uplatní v zmysle čl. 4 ods. 2
C.s.p. tak, že žalobca mal plný úspech vo veci, keď mu súd prizná peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy
podľa svojej úvahy, pretože nemôže byť sankcionovaný v rámci náhrady trov konania za nie celkom
priliehavý odhad budúceho priznaného nároku súdom. V zmysle uvedeného potom zamietnutie žaloby
v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 33.000 eur, nemá vplyv na plný úspech žalobcu, pretože
ide o úvahu súdu, na základe ktorej v danom prípade posúdil nemajetkovú ujmu vo výške
presahujúcej 2.000 eur za neprimeranú. Žalobcovi tak vznikol ako plne procesne úspešnej strane nárok
na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p. s tým, že základná sadzba tarifnej odmeny advokáta
sa vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v časti náhrady trov prvoinštančného konania, t.j. vo výroku III., zmenil podľa § 388 C.s.p.
20. V čase, kedy boli v danej veci hradené zo štátnych prostriedkov trovy dôkazu - znalečné, vzťahoval
sa na rozhodovanie o náhrade trov konania štátu § 148 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého mal štát podľa
výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Civilný sporový poriadok
trovy štátu neupravuje, a preto je potrebné aplikovať na rozhodnutie o náhrade trov štátu primerane
§ 251 a nasl. C.s.p. Vzhľadom na to, že v danej veci bolo medzi stranami rozhodnuté o trovách
konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p., vznikol štátu nárok na náhradu trov konania proti žalovanej , ktorej
podľa výsledku ako neúspešnej strane sporu bola uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania.
Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o
náhrade trov štátu, t.j. vo výrokoch IV. a V., podľa § 388 C.s.p. tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
štátu náhradu trov konania vo výške 1.177,10 eur, ktoré vznikli zaplatením znalečného zo štátnych
finančných prostriedkov.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. a vzhľadom na to, že žalobca ani žalovaná neboli v odvolacom konaní
úspešní, žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom



rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).