Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/156/2017 z 15. 10. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 15. októbra 2019, sp. zn. 7Co/156/2017, ECLI:SK:KSBA:2019:1212225295.2 Krajský súd Bratislava | 7Co/156/2017 | ECLI:SK:KSBA:2019:1212225295.2 | 2019-10-15 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/953dd5aa-b4b0-496f-aadd-de2cd388fcff Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1212225295.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/156/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225295
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1212225295.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov
senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej v právnej veci žalobcu: A.. Š. M., X..
XX.XX.XXXX, V. L. Z. XXX/XA, XXX XX Ž., zastúpený: Advokátska kancelária Hagara-Hagarová, s.
r. o., IČO: 36 806 498, so sídlom Daniela Dlabača 35, 010 01 Žilina, proti žalovanému: FPD Media,
a.s., IČO: 47 237 601, so sídlom Palisády 29/A, 811 06 Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária
BÁNOS s.r.o., IČO: 47 551 372, so sídlom Hlavná 979/23, 924 01 Galanta, o ochranu osobnosti a o
náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa
30.11.2016, č. k. 9C/46/2012-556, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej
ujmy zamietol (výrok I) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu (výrok II).

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci právne odôvodnil ustanoveniami čl. 19, čl. 26 ods. 1, 2 a
4 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 12 ods. 1, 2 a 3, § 13 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v platnom znení a § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o
zmene a doplnení niektorých zákonov a vecne tým, že žalobu považuje za nedôvodnú, nakoľko žalobca
neosvedčil, že zo strany žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Skúmal
napadnuté články zverejnené v denníku Nový čas z pohľadu, či žalobca bol v článkoch spomínaný v
rámci takých skutkových tvrdení alebo hodnotiacich úvah, ktoré presiahli akceptovateľnú mieru kritiky. Pri
svojom rozhodovaní hodnotil kolíziu dvoch ústavných práv, a to právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a mena a na druhej strane právo na informácie a slobodu prejavu. Konštatoval,
že žalobca nebol podrobený ako osoba nijakej kritike zo strany žalovaného a jeho podobizne boli použité
primerane, za účelom dokreslenia okolností kritizovaného stretnutia. Ustálil, že na jeseň 2010 došlo k
stretnutiu súkromného charakteru v K. V. Y. J. L., pričom stretnutia sa zúčastnili všetci, ktorí ako jeho
účastníci boli v článkoch označení. Súkromný charakter stretnutia vyvodil z videonahrávky, z ktorej
je zrejmé, že na vchodových dverách sa nachádzala tabuľka s označením uzavretá spoločnosť. Za
nespornú považoval skutočnosť, že pred budovou vítal niektorých účastníkov E.. J. s maketou zbrane v
rukách a so slúchadlami na ušiach. V konaní nemal za preukázané, že jeho úmyslom bolo napodobňovať
vraha P. a zabávať sa na tragickej udalosti v G. X. Y. a ani jednotliví účastníci si nevysvetľovali
daný výstup takýmto spôsobom. Konštatoval, že bolo preukázané, že autorka článkov sa obrátila na
účastníkov spornej akcie emailom alebo telefonicky, pričom na žalobcu sa obrátila telefonicky, čím si



splnila povinnosť novinára konfrontovať osobu, o ktorej chce zverejniť článok s jej budúcim obsahom.
Zároveň poukázal na vyjadrenie žalobcu, že sa jednalo o recesiu, išlo o súkromnú akciu s podľa jeho
názoru cieľom kompromitovať ľudí, ktorí sa akcie zúčastnili, ktoré vyjadrenie bolo uvedené aj v článku.
Podľa názoru súdu prvej inštancie titul prvého článku uverejneného dňa 15.06.2016 „Zvrátený žúr
sudcov!“ s podtitulom „P. na Y. B. G., V. R. R. R., S. K. S. R.?“., ktoré konštatácie v rámci titulnej
strany predstavujú spojenie skutkových tvrdení a hodnotiacich úvah, neboli primerané. Neprijal však
záver o tom, že by žalobca bol vystavený difamačným tvrdeniam alebo hodnoteniam v predmetnom
článku, keď žalobca v texte článku nebol vôbec menovaný ani spomínaný a kritika autorky smerovala
predovšetkým k správaniu predstaviteľov justície a prokuratúry. Uviedol, že žalobca nebol objektom
kritických konštatácií a nefiguroval ani na sporných fotografiách, ktoré mali údajne dosvedčovať hru na P.
ani na zverejnených videách. Vyvodil, že v rámci článku bola síce zverejnená podobizeň žalobcu, avšak
len v súvislosti s tým, že bol osobou, ktorá sa stretnutia zúčastnila bez hodnotenia správania. V súvislosti
s fotografiou žalobcu z facebookovej stránky, ktorú autorka článku použila pre dokreslenie celej situácie,
dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že predmetná fotografia nebola verejne dostupná všetkým
užívateľom sociálnej siete Facebook. K spoločnej fotografii, na ktorej bol žalobca označený menom a
priezviskom, súd prvej inštancie konštatoval, že tvrdenie, že sa akcie zúčastnil, je pravdivé. Zároveň
uviedol, že predmetného stretnutia sa zúčastnili osoby, ktoré sú verejne činné a sú tak podrobené vyššej
miere kontroly. Konštatoval, že pokiaľ sa žalobca zúčastnil takéhoto stretnutia, je nutné, aby zniesol
aj zverejnenie svojej podobizne, prípade mena aj priezviska v prípade, ak sa konanie takýchto osôb
stalo predmetom kritiky médií. Zverejnením tejto fotografie preto podľa názoru prvoinštančného súdu
nebolo zasiahnuté do osobnostných práv, nakoľko s ňou vo vzťahu k osobe žalobcu neboli použité
neprimerané a nepravdivé konštatácie. Zároveň konštatoval, že ani zverejnením fotografie, na ktorej mal
žalobca slúchadlá na ušiach, nedošlo k prekročeniu zákonnej licencie, keď samotný text spojený s touto
fotografiou uvádzal výlučne preukázané fakty neobsahujúce difamačný podtón a bežnému čitateľovi
bolo zrejmé, že v danom prípade išlo o fotografiu z iného obdobia a nie z predmetnej akcie. Neprisvedčil
argumentácii žalobcu, že nebol verejne činnou osobou, keďže sa žalobca angažoval v politickej sfére
ako kandidát do VÚC, v občiansko-spoločenskej sfére ako aj v podnikateľsko-obchodnej sfére, kde
zastával dôležité posty. Uviedol, že dané posty neboli síce napojené na štátny aparát, avšak svojim
konaním zasahoval do verejného diania, preto musí znášať zvýšený záujem o jeho konanie zo strany
verejnosti a médií. Súd prvej inštancie tak v súvislosti s uverejnením podobizne a mena žalobcu uviedol,
že ako účastník stretnutia, ktorého sa zúčastnili osoby pôsobiace v justícii, ktoré nesporne podliehali
zvýšenej miere kontroly, s prihliadnutím na postavenie žalobcu ako verejne činnej osoby, nedošlo k
zásahu do jeho práva na ochranu cti, občianskej povesti, mena ani súkromia. Ani z obsahu ďalších
napádaných článkov nevyvodil skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky, ktoré by sa týkali žalobcu,
a preto neboli spôsobilé zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti. Problémy žalobcu vzniknuté
v súvislosti s uverejnením posudzovaných článkov, súd prvej inštancie nevyhodnotil ako následok
zásahu do osobnostných práv žalobcu. Konštatoval, že žalovaný zverejnil len skutkové tvrdenia, ktoré
sa zakladali na pravde a v súvislosti s nimi, primerane a v súlade s obsahom zákonnej licencie použil
obrazové snímky žalobcu. Z dôvodu neexistencie zásahu do osobnostných práv žalobcu nepristúpil
k vyhoveniu žalobnému návrhu v časti o uloženie povinnosti ospravedlniť sa ani v časti o náhradu
nemajetkovej ujmy. Záverom uviedol, že časti uplatneného nároku, ktorým sa žalobca domáhal uloženia
povinnosti zdržať sa uverejňovania akýchkoľvek snímok alebo zvukovo-obrazových záznamov žalobcu
nevyhovel, nakoľko v danom prípade by išlo o protiústavné obmedzenie slobody prejavu.

3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že priznal nárok na plnú náhradu
trov konania v konaní úspešnému žalovanému, o výške ktorých rozhodne po súd po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odvolanie žalobca dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa názoru odvolateľa je zrejmé, že došlo k zásahu do jeho práva
a pri zásahu do práv fyzickej osoby prostredníctvom článku zverejneného v tlači je nutné zverejnené
informácie posudzovať komplexne v rovine grafickej spolu s písanou časťou, keď takto daný komplex
vníma aj čitateľ. Uviedol, že v jeho prípade nešlo o verejne činnú osobu, tak ako tomu bolo pri
ostatných účastníkoch stretnutia a žalovaný uverejnil práve jeho fotografiu z úplne iného obdobia a
inej spoločenskej udalosti v snahe zintenzívniť pri jeho osobe difamačný účinok, nakoľko žalobca je
na fotografii vyobrazený v neštandardnej polohe, ktorá zodpovedala v danom momente vyhotovenia



fotografie prostrediu a situácii, v ktorej sa nachádzal. Konštatoval, že túto skutočnosť žalovaný zamlčal,
keď neupozornil, že daná fotografia nebola vyhotovená na stretnutí S. E. S.. Poukázal na nesprávnosť
skutkových zistení súdu prvej inštancie, keď na jednej strane sa súd stotožnil s názorom žalobcu, že
hodnotiace úsudky v titulku článku boli neprimerané, avšak na druhej strane uviedol, že nimi nedošlo k
zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie preto, že titulok
a článok spolu s fotografiami tvoria jeden celok a je logické, že čitateľ si prirodzene spája obsah titulku
s textom predmetného článku. Podľa jeho názoru tak neobstojí tvrdenie súdu, že hodnotiace úsudky v
titulku článku sú neprimerané, ale súčasne nezasiahli do práva žalobcu na ochranu osobnosti, ktorého
podobizeň žalovaný zverejnil ako súčasť článku na dvoch fotografiách spolu s popisom jeho osoby. Mal
za to, že žalovaný s cieľom zatraktívniť obsah G. X. Č. a zvýšiť tak jeho komerčný úspech uverejnil
neprimerané hodnotiace úsudky spolu s fotografiami žalobcu a účastníkmi stretnutia a podobizňou
vraha P., čím sa dopustil zásahu do práv žalobcu na ochranu osobnosti. Citujúc ustanovenie § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu
osobnosti je skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu ako aj skutočnosť, že zásah bol objektívne
spôsobilý na vznik ujmy na právach. Nie je pritom rozhodujúce ako došlo k zásahu do integrity osoby,
nakoľko príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka ho chránia proti rozširovaniu nepravdivých
tvrdení alebo tvrdení, ktoré znižujú jeho česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Nevyžaduje sa
vyvolanie nepriaznivých následkov, nakoľko ochrana je založená na princípe objektívnej zodpovednosti.
Hmotnoprávnou podmienkou tejto zodpovednosti je imateriálna ujma, spočívajúca v ohrození alebo
porušení osobnostnej sféry. Podľa názoru žalobcu sloboda prejavu nie je bezbrehá a ústavou zaručené
právo vyjadrovať svoje názory je obmedzené právami iných. Pri strete slobody prejavu s právom na
ochranu osobnosti je potrebné dbať na to, aby jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná
prednosť pred právom druhým a v konkrétom prípade je nutné skúmať mieru intenzity porušenia práva
na ochranu osobnosti. Zároveň uviedol, že k porušeniu práva na česť možno dôjsť slovom, písmom,
obrazom, prípadne iným konaním difamujúcej povahy. Ak k takémuto porušeniu dôjde, je treba odlíšiť,
či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok. V prípade hodnotiaceho úsudku je potrebné
skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii a či forma jeho prezentácie je primeraná a zásah do
osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky. V konkrétom prípade dal na zváženie,
či v prípade článku, v ktorom bola použitá fotografia žalobcu zhotovená pri stretnutí Justičný Oskar
v kombinácii s fotografiou, ktorá vznikla pri príležitosti halloweenskej party, bolo cieľom žalovaného
hanobiť osobu žalobcu. Na základe vyššie uvedených argumentov žiadal odvolací súd, aby napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a v celom rozsahu vyhovel žalobe.

5. K podanému odvolaniu podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomné
vyjadrenie, v ktorom uviedol, že odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné. Vo vyjadrení poukázal na
závery súdu prvej inštancie, pričom konštatoval ich správnosť vo vzťahu k tomu, že žalobca bol verejne
činnou osobou z dôvodu, že sa prezentoval a angažoval či už na politickej báze svojou kandidatúrou
do VÚC, ako aj tým, že bol vedúcim konzulátu, zároveň na občianskoprávnej báze ako zakladajúci člen
občianskeho združenia E. S., ale aj na podnikateľsko-obchodnej báze ako predseda predstavenstva
Slovenského certifikačného a znaleckého ústavu ako aj rozsiahlou podnikateľskou činnosťou. Uviedol,
že súd prvej inštancie síce na jednej strane konštatoval neprimeranosť hodnotiacich úsudkov v titulku
článkov, avšak na druhej strane uviedol, že samotný článok už obsahoval triezvejšie hodnotenie celej
situácie, s popisom udalostí, ktoré neobsahovalo tvrdenie o tom, že E.. J. sa úmyselne hral na P. a
bola spomenutá len podobnosť s touto osobou a jej konaním. V celom texte článku nebol žalobca
spomenutý a kritika smerovala vyslovene proti konkrétne označeným osobám, sudcom, prokurátorovi,
pedagógovi, pričom predmetom kritiky bola otázka údajnej neprijateľnosti ich správania ako nositeľov
súdnej moci. Aj z titulku „Zvrátený žúr sudcov“ je zrejmé, koho správanie považuje autorka článku za
zavrhnutiahodné. Ja tak zrejmé, že cieľom autorky článku bolo poukázať na správanie predstaviteľov
justície a prokuratúry, pričom negatívne hodnotenia smerovali výlučne na ich osoby. V kritických
konštatáciách ani na sporných fotografiách dosvedčujúcich hru na P. žalobca nefiguroval. Na základe
týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovaný
podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 18.7.2017 navrhol doplniť dokazovanie nálezom Ústavného
súdu SR zo dňa 12.4.2017, sp.zn. II. ÚS 224/2016 vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti Ringier
Axel Springer Slovakia, a.s., ktorou namietala porušenie svojich základných práv rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 8.4.2015, sp.zn. 4Co/567/2014 v potvrdzujúcej časti týkajúcej sa povinnosti
žalovaného ospravedlniť sa žalobcovi a zaslať ospravedlnenie ako doporučenú zásielku. Uviedol, že
Ústavný súd SR v uvedenom rozhodnutí posúdil a poskytol ústavnokonformný výklad k zákonnosti



zverejnenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov z predmetného stretnutia občianskeho združenia
Justičný Oskar, ktorého sa zúčastnil žalobca.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania ( 379, § 380 ods. 1
a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.

7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.),
sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
prvoinštančného súdu. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie
neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení
neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej
inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a
vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľa.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca žalobou zo dňa 27.09.2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného
povinnosťou ospravedlniť sa žalobcovi, a to písomne na adresu jeho bydliska a tiež uverejnením
ospravedlnenia na titulnej strane G. X. Č. a internetového vydanie G. W..M..sk v znení : "S. G. X. Č. J.
A.. Š. M.: Spoločnosť Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., vydavateľ denníka X.Ý. Č. a prevádzkovateľ
internetového portálu www.cas.sk uverejnil v denníku Nový čas a v internetovom vydaní denníka na
www.cas.sk v dňoch 15. až 18.6.2011 sériu článkov pod názvom "B. Ž. R.!". V týchto článkoch boli
uverejnené osobné údaje A.. Š.V. M., jeho podobizne, obrazovo-zvukový záznam a bol označený
ako priamy účastník tzv. zvráteného žúru sudcov. V týchto článkoch boli zverejnené nepravdivé,
zavádzajúce skutočnosti a k použitiu údajov a podobizní A.. Š.V. M. nebol daný jeho súhlas. Za ich
uverejnenie, ktoré malo za následok značný zásah do osobnosti A.. Š. M., najmä jeho práva na ochranu
súkromia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako i práva na ochranu prejavov osobnej povahy sa
ospravedlňujeme.", pričom použitá veľkosť a typ písma a grafická úprava musí zodpovedať veľkosti
a typu písma a grafickej úprave použitej dňa 16.6.2011 v článku denníka Nový čas "Zvrátený žúr
právnikov je výsmech obetí masakru v G. X. Y.," a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň
žiadal, aby súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zdržať sa uverejňovania akýchkoľvek ďalších
snímok a/alebo zvukovo-obrazových záznamov, na ktorých sa nachádza žalobca a odstrániť všetky
snímky a obrazovo-zvukové záznamy, na ktorých sa nachádza žalobca, zo svojho internetového portálu
W..M..sk. Žiadal ďalej náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 100 000 eur a trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že dňa 15.6.2011 žalovaný začal s uverejňovaním série článkov zaoberajúcich sa
súkromným stretnutím osôb, medzi ktorými bol aj žalobca, a ktoré sa konalo na jeseň 2010 v zariadení
patriacom manželke žalobcu. Článok s titulkom „B. Ž. R.“ neskôr doplnený aj internetovým vydaním
na W..M..sk obsahoval fotografie osôb, medzi ktorými bol aj žalobca, pričom zavádzajúcim spôsobom
opisoval stretnutie týchto osôb. Napriek tomu, že žalobca nedal na zverejnenie svojej podobizne súhlas,
na fotografii sa uvádzajú aj osobné údaje žalobcu, t.j. meno a priezvisko. Zároveň na v internetovej
verzii článku sa nachádza súkromná fotografia žalobcu z jeho súkromného albumu zo stránky W..O..M.,
pričom žalobca na jej uverejnenie nedal súhlas. Následne dňa 16.6.2011 žalovaný uverejnil v denníku
Nový čas článok s titulkom „B. Ž. J. E. Y. S. H. B. G. X. Y....J., C. V. Y. E. V. G. R.?“ Žalovaný v tomto článku
ako aj na titulnej strane uverejnil fotografiu zo súkromnej akcie, na ktorej je vyobrazený žalobca, pričom
nikto z účastníkov tejto akcie ani žalobca nedal súhlas na zverejnenie danej fotografie. G. X. Č. následne
pokračoval v sérii článkov venujúcich sa danému stretnutiu aj v ďalších dňoch. Žalobca sa tak bez svojho
zavinenia stal známou osobou, čo ovplyvnilo jeho súkromný život, vzťahy s blízkymi ako aj vzťahy v
profesionálnej sfére. Žalobca tak bol danými článkami označený za osobu zúčastňujúcu sa „B. B.,“. čo
mu spôsobilo spolu s uverejnenými podobizňami značný zásah do jeho osobnosti. S poukazom na obsah
článku, ktoré vyvolávali dojem, že sa žalobca zúčastnil zvrhlej zábavy, nemožno považovať uverejnenie
fotografie za aplikáciu tzv. spravodajskej zákonnej licencie. Zverejnenie článkov sa výrazne dotklo
osobnosti žalobcu, keď v jeho prípade nejde ani o verejne činnú ani o verejnosti známu osobu. V danom
prípade autor článku vychádzal z materiálov, ktoré mu poskytla neznáma osoba, pričom tieto dal do
súvislosti s fotografiami strelca a obetí tzv. masakru z Devínskej Novej Vsi a dospel k nepochopiteľnému



záveru, že účastníci akcie sa zabávali na tejto poľutovania hodnej udalosti. Podľa názoru žalobcu
predmetné články prekročili medze slobody prejavu a neprípustne zasiahli do chránených osobnostných
práv žalobcu. Nakoľko žalovaný uverejnil podobizne žalobcu bez jeho súhlasu spolu so zverejnenými
článkami, porušil právo žalobcu na ochranu osobnosti, najmä právo na ochranu súkromia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti a právo na ochranu prejavov osobnej povahy. Z uvedeného dôvodu má žalobca
právo na to, aby žalovaný upustil a zdržal sa takýchto zásahov. Žalobou si zároveň žalobca uplatnil právo
na poskytnutie primeraného zadosťučinenia, spočívajúce v ospravedlnení sa žalovaného a v náhrade
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10 000 eur s prihliadnutím na širokú publicitu a jeho súkromný
a profesionálny život.

9. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 15.6.2011 vyšiel v denníku X. Č. článok na str. 2 a 3 s názvom
"B. B. na H. Y. G.Í.!". Autorka článku v texte označila stretnutie osôb v bare L. Y. K. V. ako "S. Š. Y. E.,
keď uviedla, že „Š. R. X. R. R. K., Ž. F. R., R. B. Č., X. D. J.K. C. J. B. J. O. R. B. na J. Y. L. L. Y. K. V.,“
pričom sa títo "B. J. B. na X. Š. C. na J.. V. H. na P. H. R. C. Y. K. X. R.“. Autorka v článku konštatovala,
že práve takto bol vyzbrojený Ľ. P., hlavný aktér masakra v G. X. Y.. Autorka ďalej konštatovala, že
párty sa uskutočnila na jeseň, teda krátko po masakri v G.. Uviedla, že sa jednalo o oslavu založenia
S. B.U. E. S., na ktorej sa zúčastnili sudcovia X. R. R. K. G. P., E. R., H. Z., Š. H., Ž. F. R. E. F., R.
B. Č.C. E. F., námestník generálneho prokurátora Z. V. a pedagóg V. Y.. Autorka uviedla, že advokát
na dôchodku V. J. so slúchadlami na ušiach a s nefunkčným samopalom v rukách vítal prichádzajúcich
hostí, potom pri tónoch hymny šaškoval a odhalil pamätnú tabuľu občianskeho združenia. Zbraňou J.
mieril s úsmevom na sudcu H., prokurátor V. sa na to pozeral. Nakoniec si J. vzal na tanečný parket
sošku spravodlivosti. Sudcovia, prokurátor a vysokoškolský pedagóg sa dobre zabávali a podporili ho
úsmevmi a potleskom. Autor konštatoval, že šokujúca oslava na účet masakra z G. bude mať dohru,
keď zverejnil reakcie tlačového oddelenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, J. Ž. F. R., G. J. O.
a reakciu H. R.. Súčasťou článku boli viaceré fotografie, pričom jedna zobrazovala príchod účastníkov
akcie k penziónu s komentárom "P. Y. C. na J. V. J. Y. J. za P. za L. G. na N.. Y. K. H. R., na P. R.." V
článku bola zverejnená fotografia, na ktorej bol zobrazený Ľubomír Harman s komentárom „B. P. - V. Y.
B. G. na N. J., Č. B. R. Ľ..“ Bola zverejnená i fotografia, na ktorej figurujú tri osoby, pričom jedna z nich
má v ruke samopal a na ušiach slúchadlá a samopalom mieri na jedného z osôb, a to s komentárom
"C. na G. V. J. H. na R. X. R.. Na P. H. R., K. C. Y. B. G. X. Y.". V článku bola zverejnená fotografia s
vyobrazením účastníkov akcie, vrátane žalobcu, pričom pod fotografiou boli uvedené jednotlivé reakcie
účastníkov, vrátane reakcie žalobcu s uvedením jeho mena a priezviska: "Š. M.: - L. V. R. C., L. V. K.. V.,
Ž. V. J. E. J. S. C. M. R. H. C. Ľ., F.Í. V. L.." Pod hlavným článkom bol uverejnený podtitulok s názvom „S.
Y. L. R. V. H.,“ za ktorým nasleduje článok, ktorý popisoval podnik, kde sa akcia uskutočnila. V článku
bolo uvedené, že „L. Y. K. V. X. X. po H.Á. K. L..“ Autorka ďalej opísala podnik tak, že výzdoba v ňom je
v duchu mafiánskej tematiky a uviedla že „L. J. H. M. (Ž.), F. E. J. J. R. M. C. B. Ú.R., F. Y. K. XXXX X. F.
za R. G. Ž. Y.. M. R. Y. na C. R. C. ". R., Č. E. X. R. B. J..“ Pri tejto časti článku sa nachádzala fotografia
žalobcu, vyobrazeného s modrými slúchadlami na ušiach a maketou samopalu v rukách mieriacim na
druhú osobu v maske s popisom „V. O. R. G. M. G. C. na O..“.

10. Z článku uverejneného v X. Č. dňa 16.06.2011, str. 2 a 3 vyplýva, že tento bol uverejnený s titulkom
"J., C. V. Y. E. V. G. R.?, B. Ž. J. E. Y. S. H. B. G. X. Y.." V článku bolo uverejnené: Zvrátená zábavka
Š.V. R. X. R. R. K., dvoch regionálnych sudcov a námestníka generálneho prokurátora bude mať zrejme
dohru. Všetci sa spolu bavili na advokátovi na penzii, ktorý napodobňoval Ľ. P., aktéra krvavého masakra
V G. X. Y.. Na hlave mal slúchadlá a v ruke nefunkčný samopal. Páni právnici, je vám tak do smiechu,
aj keď sa pozeráte do tváre obetí vyčíňania šialeného vraha.“ Článok obsahoval opätovne fotografiu
účastníkov stretnutia s vyobrazením žalobcu (bez uvedenia jeho mena a priezviska) s komentárom:
„Na párty sa zúčastnili štyria sudcovia Najvyššieho súdu, regionálni sudcovia, prokurátor a pedagóg
z právnickej fakulty.“ V texte článku boli opätovne menovaní s uvedením mena a priezviska účastníci
akcie, medzi ktorými nebol menovaný žalobca. Ďalej bola v článku uvedená reakcia vtedajšej premiérky
A. K., B. W., Š. P. C. Y.V. H. R. Z. Ž..

11. Článok uverejnený v G. X. čas dňa 17.6.2011 sa venoval predovšetkým E.. Z. V.H. a jeho prejavu na
stretnutí v Trenčianskych Tepliciach. Článok bol uverejnený pod titulkom "R. X. D. J. Z. V., Y. M.. Žalobca
bol spomenutý len v rámci citácie prejavu E.. V., ktorý v závere konštatoval "G. R., G. V., G. M. Y. M. Y.
K. V., XX.XX.XXXX.“. V texte článku bola spomínaná akcia v bare L. a boli vymenované osoby, ktoré sa
jej zúčastnili, pričom žalobca nebol uvedený ako účastník stretnutia.



12. Z článku uverejneného v X. Č. dňa 18.6.2011 s názvom "V. R. Y. B. J. H.Z. vyplýva, že žalobca v
ňom nebol menovaný ani vyobrazený, keď sa venoval otázke vylúčenia sa E.. V. z konania v prípade
sudcu H.. V článku bolo spomínané stretnutie v K. V..

13. Z nahrávky telefonického rozhovoru redaktorky X. Č. E. H. a žalobcu vyplýva, že redaktorka vyzvala
žalobcu, aby sa vyjadril k akcii v penzióne L.. Žalobca uviedol, že sa jednalo o recesiu a súkromnú
akciu a že si neželá, aby boli zverejňované akékoľvek skresľujúce fakty, upozornil, že v takom prípade
sa bude brániť, využitím možných právnych krokov. Ďalej uviedol, že nie je podnikateľ, je predseda
predstavenstva znaleckého ústavu a má svoju dobrú povesť, na ktorej mu záleží. Zdržuje sa dlhodobo
v zahraničí. Dodal, že penzión patrí jeho manželke a vyjadril názor, že ide v tomto prípade o politickú
objednávku.

14. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) každý má právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

15. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

16. Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom
alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu
na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a
televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

17. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

18. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

19. Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky
a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú
vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

20. Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové
záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na
vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie
však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

21. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

22. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

23. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

24. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v
podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd konštatuje, že uvedený odvolací dôvod
nebol naplnený.



25. Žalobca sa v súdenej veci domáha ochrany osobnosti v zmysle ust. § 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. Občiansky zákonník poskytuje v § 13 ochranu osobnosti len v prípade takého porušenia
občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti človeka, pričom tento zásah musí byť objektívne
spôsobilý privodiť takúto ujmu. Predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je
tak skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a tento zásah je objektívne spôsobilý privodiť
ujmu na právach chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obe náležitosti musia byť
splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany. Existencia zásahu
objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočíva v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej
osoby v jej morálnej integrite. Pod neoprávneným zásahom možno rozumieť konanie smerujúce proti
osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť
a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Neoprávneným zásahom aj každé
nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie zasahujúce práva fyzickej osoby chránené v zmysle ustanovenia
§ 11 Občianskeho zákonníka.

26. V rámci ochrany osobnostných práv v médiách dochádza k stretu dvoch práv, práva na slobodu
prejavu a práva na ochranu osobnosti. Pre aplikáciu ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka má
neodmysliteľný význam čl.10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý
jednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu prejavu. Odsek 2 tohto článku síce právo na
slobodu prejavu obmedzuje tým, že výkon tohto práva zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť, no napriek
tomu sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu
zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k
„informáciám" a „myšlienkam", ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne,
ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to
pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti" (viď
Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). V
niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly vyjadrené v čl. 26 ods. 4
ústavy (a tiež v čl. 10 ods. 2 dohovoru) explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom
ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné"). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv
a slobôd iných", teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v
rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,
ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo
štátu. Vo veciach ochrany osobnosti však musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to
minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať
izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu,
samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch
musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska
klasickej zákonnej ochrany osobnosti (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14. decembra
2012, sp. zn. IV. ÚS 448/2012-54).

27. K zásahom do osobnostných práv môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným
konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takému
porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétnych výrokov v prvom rade odlíšiť,
či sa jedná o skutkové tvrdenia alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na
prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenia sa opierajú o fakty, objektívne existujúcu
realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Na rozdiel od
skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu
zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a to na základe vlastných
(subjektívnych) kritérií.

28. Aj v zmysle judikatúry je treba rozlišovať medzi kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel
medzi nimi treba vidieť v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, hodnovernosti, objektívnosti a cieľa,
ktorý sa konkrétnym prejavom sleduje. Zákonná ochrana je daná len vtedy, ak vytýkané prejavy sú
zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce. Kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené medze
vecnej kritiky (opierajúce sa o pravdivé skutočnosti a z nich vyplývajúce závery, ktoré tieto skutočnosti
odôvodňujú) a ak je primeraná obsahom aj formou (R 103/1967). V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 3 Cdo 61/2000: „Ak má ísť o kritiku prípustnú alebo oprávnenú, musí byť táto kritika vecná,
konkrétna a primeraná čo do obsahu a formy a nesmie vybočovať z hraníc nutných na dosiahnutie



cieľa. Vecná kritika je chápaná tak, že vychádza z reálnych či pravdivých podkladov a z týchto potom
vyvodzuje zodpovedajúce závery pre hodnotiaci úsudok. Konkrétnosť kritiky znamená, že je založená
na konkrétnych skutočnostiach bez vyvodzovania všeobecných záverov. Kritika spoločenských javov je
nielen dovolená, ale aj potrebná. Iné je však posúdenie toho, či v konkrétnej veci ide o kritiku, alebo či
skutočnosti v článku uvádzané už za kritiku nemožno považovať. Treba zároveň uviesť, že v rámci kritiky
podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu možno pripustiť určitú mieru zveličovania, ironizovania,
či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byť za iných okolností považované za urážlivé. Za
kritiku nemožno považovať tvrdenia ? názory, ktorých výsledok nemožno vyvodiť zo skutkových okolností
uvádzaných v opisovanom skutkovom deji.“

29. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď z vykonaného
dokazovania vyvodil nedôvodnosť nároku žalobcu. Žalobca v odvolaní primárne namietal, že snahu o
difamujúci účinok je potrebné vnímať v kontexte celého článku a že napriek tomu, že žalobca nebol
verejne činnou osobou ako jediný účastník sporného stretnutia, tak práve jeho fotografia z úplne iného
obdobia bola v rámci sporného článku uverejnená. Pokiaľ ide o zverejnené fotografie v samotných
článkoch, odvolací súd poukazuje na to, že základnou zásadou pre vyhotovenie a použitie prejavov
osobnej povahy je, že sa môžu vyhotoviť a použiť iba so súhlasom osoby, ktorej sa týkajú (§ 12
ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom privolenie nie je potrebné, ak sa použijú na úradné účely na
základe zákona (12 ods. 2 Občianskeho zákonníka) alebo ak sa vyhotovia alebo použijú primeraným
spôsobom aj na vedecké, umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo.
„Pojem ,,spravodajstvo” predstavuje činnosť, pri ktorej sú oznamované skutočnosti a udalosti z reálneho
vonkajšieho sveta. Keďže významná časť spravodajstva je zameraná na udalosti spoločenského a
politického života, jeho neoddeliteľnou súčasťou je ich kritické zhodnotenie, pričom takáto kritika musí
byť primeraná čo do obsahu a formy.“ (Občiansky zákonník I., II., Komentár, doc. E.. H. Š., PhD. a spol.,
Nakladatelství C. H. Beck, Komentár k § 12 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd má za to, že žalovaný
má privilegované postavenie a vzťahuje sa na neho zvýšená miera ochrany z hľadiska ochrany slobody
prejavu, keď sa jedná o vydavateľa denníka, a teda sa jedná o novinársku činnosť, ktorej poslanie je
poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa záležitostí verejného záujmu. V posudzovanom prípade
žalovaný zverejnil fotografie, na ktorých bol vyobrazený okrem iných osôb aj žalobca, za účelom
dotvorenia obsahu sprievodného textu článkov uverejnených v denníku Nový čas a na internetovom
portály W..M..sk, ktorého je žalovaný prevádzkovateľom, síce bez súhlasu žalobcu avšak v súlade s
ustanovením § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď boli použité pre tlačové spravodajstvo.

30. Z hľadiska posúdenia primeranosti použitia informácií a podobizní o žalobcovi v kontexte
zverejnených článkov, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v posudzovanom prípade žalovaný
spornými článkami informoval verejnosť o stretnutí členov občianskeho združenia E. S., ktoré sa
uskutočnilo dňa 14.10.2010 v zariadení L. Y. K. V.. Stretnutia sa spolu so žalobcom zúčastnili popredné
osoby z právnej oblasti, ktoré sú nesporne povinné strpieť vyššiu mieru kritiky ako „bežní občania,“
nakoľko hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry verejne činných
osôb je širšia ako u „bežných občanov.“ V prípade žalobcu podľa názoru odvolacieho súdu išlo o osobu,
ktorú nemožno považovať za „bežného občana“, keď v minulosti kandidoval do volieb na primátora za
mesto Ž., zastával funkciu predsedu predstavenstva Slovenského certifikačného a znaleckého ústavu
a v čase uverejnenia článkov pôsobil aj ako vedúci honorárneho konzulátu republiky R. na Slovensku.
Predmetom obsahu článkov bolo predovšetkým informovanie verejnosti o stretnutí a činnostiach osôb
z oblasti justície a prokuratúry. Je však zrejmé, že predmetom záujmu verejnosti sa môže stať aj osoba
žalobcu, ktorá je menej známa (žalobca), pokiaľ sa s vysoko postavenými verejne činnými osobami
stretnutia zúčastní. Odvolací súd má za to, že v danom prípade, pokiaľ primárne bolo cieľom autora
článkov s poukazom na účasť žalobcu na stretnutí, informovať verejnosť o tom, s kým sa stretávajú
verejne činné osoby, je nutné túto skutočnosť považovať za legitímnu a súladnú s právom na slobodu
prejavu a je tak dôvodné, aby žalobca zniesol primerané uverejnenie informácií o jeho osobe v médiách.

31. Odvolací súd v kontexte posudzovania sporných článkov v súvislosti so znením ich titulkov vychádzal
z právneho názoru, že subjektívne hodnotiace úsudky požívajú z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu
ochranu ako výroky, ktoré majú charakter skutkových tvrdení. Pokiaľ ide o titulky článku („zvrátený
žúr sudcov, nehorázny žúr sudcov“ atď ), vo vzťahu k žalobcovi nešlo o výroky priamo dotýkajúce sa
jeho osoby, keď v prípade žalobcu nejde o osobu právnika ani o sudcu, či osobu pôsobiacu v oblasti
právnej. Z celkového kontextu článku možno vyvodiť len to, že žalobca sa stretnutia zúčastnil a nemožno
pochybovať o autenticite použitých fotografií, keď aj sám žalobca potvrdil autentickosť jednej z fotografií



uverejnenej v sporných článkoch (zápisnica z pojednávania zo dňa 03.02.2016, č.l. 255). Správny je
potom záver súdu prvej inštancie, keď sporné titulky síce na jednej strane vyhodnotil ako neprimerané,
avšak zohľadnil vo vzťahu k žalobcovi primeraným spôsobom previazanosť týchto titulkov článkov s ich
obsahom pri posudzovaní, či došlo k neprimeranému zásahu do ochrany osobnosti žalobcu. Odvolací
súd má za to, že keď dané hodnotiace úsudky nesmerovali primárne k osobe žalobcu a kritizovali
predovšetkým osoby pôsobiace v oblasti právnej, nenaplnili vo vzťahu k osobe žalobcu takú intenzitu,
ktorá by predstavovala zásah do jeho práva na ochranu osobnosti.

32. Odvolací súd poukazuje na zistenia súdu prvej inštancie, že samotný obsah článkov už zahŕňal
presnejší popis stretnutia obsahujúci popis udalostí, keď neobsahoval tvrdenie o tom, že E.. J. sa
úmyselne hral na P. a články obsahovali len skonštatovanie o napodobňovaní strelca z G. X. Y..
Žalobca pritom v samotnom hlavnom obsahu sporných článkov nebol vôbec uvádzaný ani spomínaný.
V článku bol spomínaný len v súvislosti s miestom stretnutia, ktorým bol podnik L., kde článok
obsahoval pravdivé skutkové tvrdenie, že tento patrí manželke žalobcu a je zariadený, resp. dekorovaný
predmetmi s „mafiánskou“ tematikou. Zároveň boli pravdivé aj tvrdenia uvedené v predmetnom článku,
že žalobca kandidoval na primátora Ž. ako aj skutočnosť, že v minulosti používal vozidlo s názvom
mafiánskeho seriálu R., keď tieto skutočnosti žalobca sám potvrdil na pojednávaní pred súdom prvej
inštancie (pojednávanie konané sa dňa 3.2.2016). Dané pravdivé informácie nemohli zasiahnuť do
práva na ochranu osobnosti žalobcu, nakoľko boli podané ako pravdivé skutkové tvrdenia neskresľujúce
skutočnosť a neinformujúce verejnosť o intimite žalobcu natoľko, že by odporovali právu na ochranu
súkromia či ľudskej dôstojnosti.

33. Vo vzťahu k uverejneným fotografiám, na ktorých bol vyobrazený žalobca, tieto boli použité podľa
názoru odvolacieho súdu za účelom vyobrazenia stretnutia s cieľom informovať médiá o tom, kto sa
ho zúčastnil. Na spoločnej fotografii účastníkov stretnutia bola osoba žalobcu vyobrazená v prirodzenej
polohe, vo vzťahu k osobe žalobcu len s cieľom informovať verejnosť, že žalobca sa stretnutia zúčastnil.
V danom prípade je potrebné si uvedomiť, že žalobca na spoločnej fotografii, kde je uvedené jeho meno a
priezvisko spolu s ostatnými účastníkmi stretnutia, sa reálne stretnutia zúčastnil. Stretnutia sa zúčastnili
osoby zastávajúce významné verejné funkcie a žalobca sa s danými osobami vyfotografoval. Pokiaľ
potom takéto osoby sú objektom záujmu, nakoľko ich správanie mohlo pôsobiť šokujúco, je dôvodné
aby žalobca strpel to, že sa s takýmito osobami ocitne pod drobnohľadom kritiky médií s uverejnením
svojej podobizne, mena a priezviska. Zverejnením danej fotografie tak nebolo podľa názoru odvolacieho
súdu zasiahnuté do osobnostnej sféry žalobcu, keď síce na prvý pohľad závery s poukazom na kontext
celého článku, môžu pre čitateľa pôsobiť emocionálne, avšak poskytujú len pravdivý obraz o tom, že
žalobca sa daného „kontroverzného“ stretnutia zúčastnil. Zároveň má odvolací súd za to, že ani druhá
fotografia (s vyobrazením žalobcu so slúchadlami na ušiach mieriaceho so strelnou zbraňou na inú
maskovanú osobu) nevykazuje znaky zásahu do osobnostnej sféry žalobcu. Je zrejmé, že fotografia
bola použitá s cieľom vykreslenia celkového dojmu podobnosti stretnutia s „X. H. B. G..“ Pri fotografii bol
uverejnený pravdivý popis, že sa nachádzala na facebookovom profile žalobcu, z ktorého nemožno bez
ďalšieho vyvodiť, že by daná fotografia vznikla v rámci sporného stretnutia. V tejto súvislosti je nutné
poukázať na to, že daná fotografia bola verejne dostupná na facebookovom profile žalobcu. Žalobca
túto fotografiu zverejnil dobrovoľne v podstate tak, že bola dostupná akémukoľvek užívateľovi, keď v
konaní nebol preukázaný opak. A pokiaľ bol uzrozumený s tým, respektíve mohol a mal predpokladať,
že v danej polohe ho môžu vidieť akékoľvek iné osoby, užívajúce sociálnu sieť Facebook, nemožno jeho
argument, že zverejnením takejto fotografie v médiách došlo k zásahu do jeho osobnej sféry, považovať
za dôvodný. Je potrebné z tohto hľadiska ešte záverom poukázať na princíp zodpovednosti každej
osoby, akým spôsobom svoju osobnosť verejne prezentuje a aké fotografie na danú prezentáciu zverejní
na verejne dostupnom facebookovom profile.

34. So zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne po právnej stránke
posúdil. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
ako vecne a právne správny potvrdil. Vo vzťahu k návrhu žalovaného na doplnenie dokazovania odvolací
súd konštatuje, že v prípade predloženého nálezu ústavného súdu nejde o prostriedok procesnej obrany,
keďže nejde o skutkové tvrdenie ani o dôkaz. Odvolací súd ho z uvedených dôkazov nepovažoval za
novotu v odvolacom konaní, a týmto návrhom sa ani nezaoberal.



35. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, § 378 ods.
1 a § 396 ods. 2 C.s.p. , a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktorý vydá súdny úradník.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).