{"guid": "b33c645a-8072-442d-a6d0-2820112a6f3c:978c57b9-2ad5-4a71-8af7-83ed41c46413", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1215213084.2", "spisova_znacka": "10CoPr/9/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/9/2018 z 30. 1. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. januára 2019, sp. zn. 10CoPr/9/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1215213084.2", "identifikacne_cislo": "1215213084", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Vincent Szabó", "sudca_id": 1019, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vincent-szabo-1019", "datum_vydania": "2019-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 63 ods. 1 písm. b) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-63.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-63"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-63"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/978c57b9-2ad5-4a71-8af7-83ed41c46413", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1215213084.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1215213084.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1215213084.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10CoPr/9/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215213084
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1215213084.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: X.. X. I.,
X.., F., Z.. XX. XX. XXXX, B. A. R.. Č.. X, K., zastúpený: ADVOKA, s.r.o., IČO: 44 449 615, Komárnická
ul. č. 36, Bratislava proti žalovanému: Operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby Slovenskej
republiky, IČO: 36 076 643, Trnavská cesta č. 8/A, Bratislava, zastúpený: Malata, Pružinský, Hegedüš &
Partners s. r. o., IČO: 47 239 921, Prievozská ul. č. 4/B, o neplatnosť výpovede a o určenie, že pracovný
pomer trvá, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. mája 2018,
č. k 58Cpr/3/2015 - 387, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e .

Žalobcovi   p r i z n á v a   n á r o k   na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi zo
strany žalovaného dňa 28. 04. 2015 je neplatná a pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá a žalobcovi
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil
právne ust. § 17 ods. 2, § 59 ods. 1, § 61 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 písm.
b), § 74, § 77 zák. č. 311/2001 Z. z. (Zákonník práce) v znení neskorších zmien a doplnení, platnom
a účinnom ku dňu napadnutej výpovede a vecne dôvodnosťou podanej žaloby, keď mal vykonaným
dokazovaním preukázané, že neboli splnené všetky hmotnoprávne podmienky pre platné skončenie
pracovného pomeru výpoveďou danou žalobcovi ako zamestnancovi z dôvodu organizačnej zmeny
pre nadbytočnosť zamestnanca, nakoľko v čase dania výpovede mal žalovaný 15 voľných pracovných
miest operátora záchrannej zdravotnej služby, keďže však toto miesto žalobcovi neponúkol, nebola
splnená hmotnoprávna podmienka platného skončenia pracovného pomeru výpoveďou z organizačných
dôvodov pre nadbytočnosť. Uviedol, že skutočnosť existencie 15 neobsadených voľných pracovných
miest dokazuje organizačná štruktúra platná ku dňu 28. 04. 2015 predložená žalovaným do konania
č. 52Cpr/3/2015 (zrejme konania vedeného pod spisovou značkou, pozn. odvolacieho súdu) dňa 18.
04. 2016, ako i organizačná štruktúra platná ku dňu 02. 05. 2015 predložená žalobcom do tohto
konania, z ktorej vyplýva, že žalovaný mal v čase dania výpovede žalobcovi a aj v čase plynutia
výpovednej doby k dispozícii 15 voľných pracovných miest operátora záchrannej zdravotnej služby.
Poukázal na skutočnosť, že medzi stranami nebolo sporným, že žalobca u žalovaného pracoval na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 13. 04. 2012 uzavretej na dobu určitú do doby vykonania výberového
konania uskutočneného dňa 12. 09. 2012  vo funkcii „vedúci odboru prevádzky“, kedy žalovaný uzatvoril
so žalobcom pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalobca vykonával pre žalovaného prácu vo funkcii



„vedúci odboru prevádzky“ bez skúšobnej doby na dobu neurčitú a dňa 30. 06. 2014 uzatvoril žalobca
so žalovaným dohodu o zmene obsahu pracovnej zmluvy, ktorou došlo s účinnosťou odo dňa 01. 07.
2014 k zmene obsahu pracovnej zmluvy, kedy sa zmenil názov funkcie žalobcu na „vedúci oddelenia
prevádzky“, pričom žalovaný dňa 23. 04. 2015 písomne rozhodol o organizačnej zmene, v súlade
s ktorou s účinnosťou odo dňa 01. 05. 2015 dochádza k organizačnej zmene, ktorou sa zrušilo 13
funkcií/pracovných pozícii, čím došlo k zníženiu počtu zamestnancov o trinásť zamestnancov a medzi
ktorými je i zrušenie oddelenia prevádzky s funkciou vedúceho oddelenia prevádzky, ktorú vykonával
žalobca. Uviedol, že skutková podstata výpovedného dôvodu tak podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce dopadá na prípad, kedy zamestnávateľ síce môže zamestnancovi naďalej prideľovať
prácu, avšak zamestnanec sa vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh,
technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných
organizačných zmenách stal nadbytočným, t. j. kedy jeho práca pre zamestnávateľa z uvedených
dôvodov nie je ďalej potrebná s tým, že tieto podmienky platného skončenia pracovného pomeru
výpoveďou z organizačných dôvodov pre nadbytočnosť zamestnanca splnená (správne splnené) boli.
Poukázal na skutočnosť, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že výpoveď danú
žalobcovi zamestnanecká rada riadne prerokovala, nakoľko za prerokovanie výpovede so zástupcami
zamestnancov v zmysle kogentného ustanovenia § 74 Zákonníka práce nemožno považovať len
predloženie menného zoznamu zamestnancov, ktorým bude daná výpoveď podľa ustanovenia § 63
písm. 1 ods. b) Zákonníka práce, pričom takéto konanie zamestnávateľa možno považovať len za jeho
oznámenie o úmysle skončiť pracovný pomer s viacerými zamestnancami, keď nesplnenie povinnosti
zamestnávateľa prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď zamestnanca, Zákonník práce spája
s neplatnosťou výpovede aj v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zákoníka (správne Zákonníka)
práce. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že prerokovaním sa rozumie taká
forma spolupráce medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, ktorá spočíva v tom, že
zamestnávateľ má povinnosť predložiť vymenované okruhy otázok príslušnému odborovému orgánu
za účelom ich prerokovania, a to predtým než  vo veci rozhodne a nakoľko forma prerokovania nie
jej daná, môže sa uskutočniť i ústne, avšak za takú sa nepovažuje iba jednostranné oznámenie
zamestnávateľa o zamýšľanom rozhodnutí, tak ako sa to bežne deje v praxi a ako to bolo nepochybne
aj v prípade žalobcu, pričom z výpovede svedka E. ako predsedu zamestnaneckej rady vyplynulo, že
ho síce riaditeľ žalovaného ústne požiadal o prerokovanie výpovede niekoľko dní pred plánovaným
termínom ukončenia pracovných pomerov s viacerými zamestnancami s konkrétnym uvedením, ktorých
zamestnancov sa táto organizačná zmena týka, avšak riaditeľ svedkovi nepreložil návrh znenia výpovedí
tak, aby výpovedný dôvod nebolo možné zameniť s iným dôvodom výpovede, keď žalovaný v tom čase
navyše ani nemohol vedieť, s ktorým zamestnancom skončí pracovný pomer výpoveďou a s ktorým
zamestnancom skončí pracovný pomer dohodou, nakoľko dohoda je dvojstranným právnym úkonom
skončenia pracovného pomeru, pri ktorej sa vyžaduje zhoda a vôľa ukončiť pracovný pomer ako na
strane zamestnanca, tak i na strane zamestnávateľa oproti výpovedi, ktorá je jednostranným právnym
úkonom adresovaným druhej strane, a preto vzniká dôvodná pochybnosť o prerokovaní výpovede
zamestnaneckou radou (keď mala prerokovať 10 výpovedí zamestnancov vrátane výpovede žalobcu),
ktorú má potvrdzovať zápisnica z tohto prerokovania opatrená podpisom predsedu zamestnaneckej
rady Langom a riaditeľom žalovaného v rozpore s bodom 2.2 písm. e) rokovacieho poriadku, ktorý
tvorí prílohu stanov zamestnaneckej rady, účinnému ku dňu 28. 02. 2012, podľa ktorého záznam
zo zasadnutia podpisuje predseda zamestnaneckej rady a overuje určený člen zamestnaneckej rady
(čo splnené nebolo), z dôvodu ktorého žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v podobe riadneho a
včasného prerokovania výpovede žalobcu so zamestnaneckou radou, ktoré mala osvedčovať práve
zápisnica z prerokovania. Uviedol, že aj keď podľa vyjadrenia svedka E. telefonicky oboznámil
členov zamestnaneckej rady (s výnimkou X.. C., ktorej sa organizačná zmena dotýkala a skončenie
pracovného pomeru podliehalo súhlasu zamestnaneckej rady) so skončením pracovného pomeru
zamestnancov žalovaného z organizačných dôvodov pre nadbytočnosť týchto zamestnancov, jednalo sa
iba o informáciu o úmysle žalovaného skončiť pracovný pomer s týmito zamestnancami (bez uvedenia
konkrétneho termínu podávania výpovedí z pracovného pomeru), keďže prerokovaním výpovede je
výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom, tak ako sa to dialo u
žalovaného zaužívanou formou a spôsobom v minulosti, pričom nie je rozhodujúce, či zamestnanecká
rada udelí súhlas alebo sa nevyjadrí vôbec (keď konsenzuálny výstup bol v podstate taký, že s
uvedeným riešením situácie nesúhlasia, ale vzhľadom k tomu, že zmena bola rozhodnutím riaditeľa,
túto akceptovali). Poukázal na skutočnosť, že nemožno opomenúť ani fakt, že ak bola pani C. Č.lenkou
zamestnaneckej rady, ktorá je v zmysle Zákonníka práce chránená pred skončením pracovného pomeru
oproti výslovnému súhlasu zamestnaneckej rady a táto nebola účastná akejkoľvek formy zasadania



zamestnaneckej rady dňa 24. 04. 2015, nemohol s ňou zamestnávateľ skončiť pracovný pomer
výpoveďou z dôvodu uvedeného § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a súčasne nemohol si byť istý ani
v uzatvorení dohody o skončení pracovného pomeru z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu
s tým, že aj táto skutočnosť sa preto javí neštandardnou pri prerokovaní výpovede zamestnaneckou
radou z dôvodu organizačnej zmeny pre nadbytočnosť a poukázal na výpoveď svedkyne Q. F., ktorá
odmietla podpísať zápisnicu zo zasadnutia zamestnaneckej rady predloženú X.. X., keďže nebola
prítomná tohto zasadnutia („bol už na nej podpis riaditeľa B. a ďalej miesto na podpis pána E.,
ktorého volala, aby ju došiel podpísať, pričom z jeho vyjadrenia vyplynulo, že svedkyňu považoval za
autorku zápisnice a povedala mu, že ňou nie je a ani ju nepodpísala a hoci mala dojem, že sa mu to
nepáči, pán E. zápisnicu podpísal“). V súvislosti so skončením pracovného pomeru výpoveďou danou
žalobcovi dňa 28. 04. 2015 ďalej uviedol, že aj keby boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky pre
použitie výpovedného dôvodu podľa ustanovenia § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce, výpoveď je
neplatná z dôvodu neurčitosti prejavu vôle, nakoľko žalovaný ako zamestnávateľ v písomnej výpovedi
z pracovného pomeru žalobcovi skutkové vymedzenie dôvodu výpovede podal ako nadbytočnosť na
základe rozhodnutia štatutárneho orgánu žalovaného s tým, že výkladom takto prejavenej vôle bez
nutnosti doplnenia o to, čo prejavené nebolo, nemožno vôbec zistiť, k akej organizačnej zmene u
žalovaného malo dôjsť a na základe ktorého písomného rozhodnutia jeho štatutárneho orgánu sa
tak malo stať (opatrené registratúrnym číslom, tak ako to bolo uskutočňované v minulosti nielen pri
dokumentoch riaditeľa žalovaného), v čom konkrétne má spočívať nadbytočnosť žalobcu. Poukázal na
výpoveď žalobcu na pojednávaní konanom dňa 28. 11. 2017,  v ktorej uviedol, že mu pri daní výpovede
(resp. pred daním výpovede) predložené rozhodnutie riaditeľa žalovaného o organizačnej zmene nebolo,
z ktorého by mohol zistiť dôvod svojej nadbytočnosti u žalovaného ako zamestnávateľa s tým, že
žalovaný sa na tomto vyjadril tak, že takú vedomosť nemá (súčasťou výpovede bolo aj oznámenie o
organizačnej zmene priamo v texte výpovede), čím však v skutočnosti nepoprel tvrdenie žalobcu. Súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že vymedzenie výpovedného dôvodu nadbytočnosti
žalobcu je natoľko skutkovo vágne a neúplné (neurčité), že má za následok neplatnosť výpovede, a preto
sa ďalej námietkou žalobcu o neplatnosti výpovede z dôvodu jej nepodpísania riaditeľom žalovaného
nezaoberal, avšak doplnil, že žalovaný predložil výpoveď z pracovného pomeru opatrenú podpisom
jeho riaditeľa a podpisom žalobcu s dátumom prevzatia dňa 28. 04. 2015, kedy by bolo nanajvýš
neštandardnou a málo pravdepodobnou chybou žalovaného doručiť žalobcovi výpoveď bez podpisu
riaditeľa žalovaného na predmetnej výpovedi, aj vzhľadom k právnej podpore P.. A.. S tvrdeniami žalobcu
o vyvíjaní násilia a psychoteroru, bossingu ergo v rozpore s dobrými mravmi, pri motívoch priečiacich
sa základným zásadám právneho poriadku v čase pred daním výpovede a v čase dávania výpovede
žalobcovi a za účasti SBS-ky, sa nestotožnil, nakoľko žalobca síce mohol sled týchto udalostí subjektívne
pociťovať ako určitý nátlak a mohlo to u neho vyvolať stres, bez ďalšieho však nejde o taký objektívne
existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle dotknutého zamestnanca uzatvoriť dohodu o skončení
pracovného pomeru alebo prijať výpoveď či realizovať výkon svojich práv v súlade so Zákonníkom práce
a skutkový záver preto zodpovedá výsledkom dokazovania a dospel k nemu postupom zodpovedajúcim
podľa ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo s tým, že pri hodnotení dôkazov platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov, ktorá znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne
ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. a vecne plným úspechom žalobcu v konaní, ktorému
priznal nárok na náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozsudku.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť
alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že v rozpore
s ust. § 181 ods. 2 C. s. p. neuviedol predbežné právne posúdenie veci a neurčil, ktoré skutkové
tvrdenia sú medzi stranami sporné, a ktoré považuje za nesporné, čím porušil jeho práva a týmto
nesprávnym procesným postupom mu odňal právo pred súdom konať, a preto napadnutý rozsudok trpí



vadou nezákonnosti pre jeho svojvoľnosť, nakoľko je neprípustné založiť rozhodnutie na domnienkach a
úvahách, ktoré nemajú oporu v platnom právnom poriadku. Uviedol, že výrok napadnutého rozhodnutia
je prekvapivý najmä v spojitosti s jeho odôvodnením, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a zmätočnosti celého rozhodnutia, čím súd prvej inštancie zasiahol do jeho práva na spravodlivý
proces. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, na ktorom založil svoje rozhodnutie, že si nesplnil
ponukovú povinnosť, keď v inom konaní predložil organizačnú štruktúru platnú ku dňu 28. 04. 2015,
z ktorej malo vyplývať, že mal k tomuto dňu 15 neobsadených voľných pracovných miest operátora
záchrannej zdravotnej služby a žalobca ju v tejto právnej veci do spisu založil na CD, ktoré mu bolo
doručené na pojednávaní dňa 28. 11. 2017, avšak z nej nevyplýva tvrdenie prvoinštančného súdu, že
disponoval 15 - timi voľnými pracovnými miestami, nakoľko je z nej zrejmý celkový počet pracovných
miest, ktoré mal, okrem iného aj 15 miest operátora záchrannej zdravotnej služby. Namietol, že ak by
bol pripustený výklad, že číslo 15 znamená pri uvedenej pracovnej pozícii počet neobsadených voľných
pracovných miest, tak logickým postupom by sa muselo dospieť k záveru, že v tom čase bolo voľných až
498 pracovných miest vrátane riaditeľa a vedúcich zamestnancov. Uviedol, že 15 voľných pracovných
miest má vyplývať z organizačnej štruktúry platnej k 02. 05. 2015, ktorú do konania predložil žalobca,
pričom mu bola daná len na nahliadnutie na pojednávaní dňa 06. 02. 2018, ale do dnešného dňa mu
nebola doručená s tým, že na túto skutočnosť upozornil aj v podaní zo dňa 13. 02. 2018 , keďže voľné
pracovné miesta ku dňu 02. 05. 2015, na ktoré poukázal žalobca mu nebol povinný ponúknuť z dôvodu,
že ponuková povinnosť je viazaná na deň dania výpovede, t. j. 28. 04. 2015, nakoľko ponuková povinnosť
je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede zamestnávateľa a musí byť preto splnená ešte
predtým, než zamestnávateľ pristúpi k výpovedi (zjednodušene uvedené, predtým, než zamestnávateľ
dáva/doručuje výpoveď), pričom uvedené vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR, napr. R 54/1998,
obdobne 4 M Cdo 5/2010, alebo judikatúry Najvyššieho súdu ČR 21 Cdo 2738/2000 a 21 Cdo 369/2000.
Poukázal na skutočnosť, že rovnaký právny názor vyslovil aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa
26. 10. 2016, sp. zn. 4CoPr/10/2016 alebo zo dňa 08. 06. 2015, sp. zn. 6Co/139/2013, a preto súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď ustálil, že ku dňu 28. 04. 2015 mal 15 voľných pracovných
miest, ktoré mal ponúknuť žalobcovi a dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď skúmal
splnenie jeho ponukovej povinnosti voči žalobcovi ku dňu 02. 05. 2015 a nie ku dňu dania (doručenia)
výpovede, čím sa súd prvej inštancie zároveň odklonil od rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR
ako najvyššej súdnej autority a tento svoj odklon sa ani len nepokúsil odôvodniť. Namietol, že

súd prvej inštancie svojvoľným odklonom od zmyslu zákona a judikatúry Najvyššieho súdu SR
zasiahol do jeho práva na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a narušil tak jeho právnu istotu. K
prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie svojou
úvahou dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nakoľko predložil zápisnicu z prerokovania
skončenia pracovného pomeru zo dňa 24. 04. 2015 medzi zamestnávateľom (žalovaným) a zástupcami
zamestnancov (predsedom zamestnaneckej rady) s tým, že svoju povinnosť výpovede prerokovať
so zástupcami zamestnancov a túto skutočnosť preukázať, splnil predložením predmetnej zápisnice,
pričom rokovací poriadok zamestnaneckej rady, na ktorý odkazuje v odôvodnení súd prvej inštancie
je interným predpisom tejto zamestnaneckej rady, ktorý slúži výlučne na úpravu vnútorných procesov
v zamestnaneckej rade a nemožno ho zamieňať so zápisnicou z prerokovania skončenia pracovného
pomeru medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov (v zmysle ustanovení § 74 Zákonníka
práce), nakoľko ako zamestnávateľ nemá oprávnenie určovať formu a spôsob prerokovania jeho žiadosti
vo vnútri zamestnaneckej rady a zároveň nemôže ani niesť dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti
preukázať dodržanie vnútorných postupov zamestnaneckej rady, a preto je vykonanie tohto dôkazu v
kontexte vyššie uvedeného zbytočne zmätočné a zavádzajúce, odvádzajúce pozornosť od skutočnej
podstaty veci. Namietol, že súd prvej inštancie predmetnú zápisnicu posudzoval ako záznam z rokovania
zamestnaneckej rady a posudzoval jej platnosť podľa náležitosti rokovacieho poriadku zamestnaneckej
rady, čím si vytvoril nesprávny základ pre rozhodnutie, keďže záznam z rokovania zamestnaneckej rady
nikdy vyhotovený ani nebol (toto ani v konaní nebolo medzi stranami sporné), čo potvrdili aj výpovede
svedkov (Z.. B.. E.) a tým, že považoval zápisnicu z prerokovania výpovede medzi zamestnávateľom
a zástupcom zamestnancov (zastúpených predsedom zamestnaneckej rady) za zápisnicu (záznam)
z rokovania samotnej zamestnaneckej rady, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia veci a to
navyše konajúc nad rámec zákona. Poukázal na výpoveď svedka B.. E., z ktorej jasne vyplynulo, že
k prerokovaniu výpovedí samotnou zamestnaneckou radou skutočne došlo a zároveň, že informoval
zamestnaneckú radu (prostredníctvom jej predsedu B.. E.) o mennom zozname zamestnancov, s ktorými
má dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou a tiež o dôvodoch výpovedí, ktorým bola
nadbytočnosť dotknutých zamestnancov vyplývajúca z rozhodnutia o organizačnej zmene zo dňa 23.



04. 2015 (ktorá bolo tiež ako dôkazný prostriedok predložená súdu prvej inštancie), a preto nesprávne
právne posúdenie tejto otázky súdom prvej inštancie malo za následok nesprávnosť výroku napadnutého
rozhodnutia. Vytkol súdu prvej inštancie, že v rozpore so zásadami formálnej logiky konštatoval, že
pri prerokovaní výpovedí zamestnaneckou radou išlo iba o informáciu o jeho úmysle skončiť pracovný
pomer s týmito zamestnancami a ani v tomto prípade nerešpektoval rozhodovaciu činnosť najvyšších
súdnych autorít, keď rozhodol v priamom rozpore s názorom Najvyššie súdu SR (rozsudok zo dňa 28.
09. 2010, sp. zn. 5 Cdo/140/2010, obdobne rozsudok zo dňa 30. 10. 2012, sp. zn. 4 Cdo 160/2012
alebo rozsudok zo dňa 28. 09. 2006, sp. zn. 1 Cdo 72/2006), podľa ktorého zákon nestanovuje formu
prerokovania výpovede, neustanovuje teda povinnosť, aby nevyhnutne k prerokovaniu muselo dôjsť
ústnym rokovaním za prítomnosti oboch strán, nakoľko  prerokovanie neznamená, že by sa malo
prikročiť k spoločnému zasadnutiu zamestnávateľa a odborovej organizácie, keď cieľom tejto zákonnej
podmienky je, aby zámer zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom bol oznámený
odborovej organizácii a zároveň aby jej bola daná možnosť sa (po vlastnom prerokovaní) k tomuto
zámeru vyjadriť (resp. nevyjadriť), a preto sa nestotožnil s ničím nepodloženým záverom súdu, že
neuniesol dôkazné bremeno preukázania riadneho prerokovania výpovede zamestnaneckou radou. K
tvrdeniu súdu prvej inštancie, že výpoveď bola údajne neplatná z dôvodu neurčitosti prejavu vôle uviedol,
že zo žiadneho právneho predpisu mu nevyplývala povinnosť doručovať žalobcovi ako zamestnancovi
rozhodnutie o organizačnej zmene, na základe ktorého sa stal žalobca nadbytočný a bola mu z
jeho strany daná výpoveď, nakoľko predmetné rozhodnutie o zmene organizačnej štruktúry predložil
zamestnaneckej rade a požiadal ju o prerokovanie zamýšľaných výpovedí, keď vo výpovedi, ktorú
doručil žalobcovi (a bola predložená aj súdu) je jasne uvedené, že výpoveď je daná žalobcovi z dôvodu
nadbytočnosti v zmysle organizačnej zmeny zamestnávateľa (žalovaného) zo dňa 23. 04. 2015, ktorou
došlo k zrušeniu jeho pracovného miesta a z tohto rozhodnutia musí byť, bez akýchkoľvek pochybností
zrejmé, k akej zmene v organizačnej štruktúre dochádza (zrušenie pracovných miest), ktorých pozícii
sa táto zmena týka (zoznam zrušovaných pracovných pozícii), od kedy je táto zmena účinná (od 01.
05. 2015) a tiež účel tejto organizačnej zmeny (zefektívnenie činnosti organizácie, chod organizácie
sa stane účelnejším, čo bude mať dopad na operatívnejšiu a pružnejšiu prácu organizácie, prepojenie
a činnosť jednotlivých oddelení a úsekov) a rovnako musí byť každému zrejmé, čo bolo výpovedným
dôvodom pre výpoveď danú žalobcovi a na podklade čoho bola uskutočnená, pričom vymedzené dôvody
sú natoľko špecifikované (zrušenie pracovnej pozície žalobcu, nadbytočnosť zamestnanca, organizačná
zmena zo dňa 23. 04. 2015), že ich nie je možné dodatočne zamieňať s inými dôvodmi, a preto neobstojí
tvrdenie súdu prvej inštancie, že vymedzenie výpovedného dôvodu nadbytočnosti je natoľko skutkovo
vágne a neúplné (neurčité), že má za následok neplatnosť výpovede. Poukázal na skutočnosť, že
dôvodom výpovede nadbytočnosti žalobcu bolo zrušenie jeho pracovnej pozície ku dňu 01. 05. 2015
a rovnako je vo výpovedi uvedená skutočnosť, že v dôsledku tejto organizačnej zmeny zo dňa 23.
04. 2015 sa stal žalobca nadbytočným a nemá možnosť ho ďalej zamestnávať a napokon je v nej
uvedené, že bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov dňa 24. 04. 2015, a preto ak takto jasne
a presne vymedzil dôvody skončenia pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou, nie je potom jasná
úvaha súdu, ktorou dospel k záveru o vágnosti a neurčitosti vymedzenia výpovedného dôvodu, keď
takouto úvahou prekročil svoju právomoc a začal právo vytvárať a meniť, pričom týmto de facto porušil
aj princíp zákazu retroaktivity, keď mu uložil spätne také povinnosti pre platné skončenie pracovného
pomeru výpoveďou, ktoré v čase výpovede neboli súčasťou právneho poriadku SR. Uviedol, že je preňho
absolútne nepochopiteľné, čo súd prvej inštancie sledoval zasahovaním do iného konania vo veci C.
proti Operačnému stredisku záchrannej zdravotnej služby, keď sa zaoberal a prejudikoval (ne)možnosť
skončenia pracovného pomeru výpoveďou s X.. C., resp. možnosťou skončenia pracovného pomeru
s X.. C. dohodou, keďže na takéto konanie nebol súd prvej inštancie oprávnený, nakoľko táto vec mu
nebola nikdy náhodným výberom elektronickou podateľňou pridelená. Namietol, že súd prvej inštancie
na viacerých miestach poukazuje na svedecké výpovede z iných konaní (formou pripojenia zápisníc z
týchto pojednávaní) a preberá svedkami uvedené informácie ako hodnoverné skutočnosti, pričom sa
však žiadnym spôsobom nevysporiadal s hodnovernosťou týchto svedkov (napr. svedkyňa C.) v zmysle
zaužívanej tzv. doktríny RAVEN, kedy je pri hodnotení svedka významné, ako sa svedok správal, ako
sa jeho výpoveď odchyľuje od tvrdení strán a iných svedkov, keď ani nehodnotil vierohodnosť svedkov
vo vzťahu k ich prípadnému záujmu na výsledku sporu. Poukázal na skutočnosť, že ako vyplynulo
z dokazovania, napr. svedok C. je v obdobnej pozícii ako žalobca, a rovnako sa domáha určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru s tým, že žalobcovia v týchto konaniach krížovo argumentujú
práve rozhodnutiami súdov v ich prospech, a teda majú záujem na určitom spôsobe rozhodnutia
súdu v konaniach, v ktorých vystupujú v procesnom postavení svedkov. K záverečnej konštatácii
súdu prvej inštancii o zásade voľného hodnotenia dôkazov uviedol, že postup voľného hodnotenia



dôkazov musí byť objektivizovaný konceptom takého hodnotenia dôkazov, ktoré obstojí z hľadiska jeho
prípadného rozporu so zákazom arbitrárnej jurisdikčnej ľubovôle, nakoľko voľnosť hodnotenia dôkazov
neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, ale
naopak, konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s
priebehom konania, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky,
musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi a
musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe a súd musí vychádzať zo všetkého, čo v konaní vyšlo
najavo, pričom tieto skutočnosti má súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah (R V/1968).
Namietol, že celé napadnuté rozhodnutie pôsobí ako odôvodňované nie s istotou (a znalosťou veci), ale
pre istotu, keď súd prvej inštancie použil na odôvodnenie svojho rozhodnutia také argumenty, ktoré sú
z hľadiska vnútornej konzistentnosti, správnosti a zákonnosti rozhodnutia, absolútne neudržateľné.

3.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že jeho žalobe bolo vyhovené z
dôvodu, že dať pracovníkovi výpoveď z pracovného pomeru nebol riadne a náležíte prerokovaný
so Zamestnaneckou radou pri OS ZZS SR, skutočnosť, ktorá bola preukázaná radom svedkov, o. i.
tajomníčkou Rady p. P.. C. a vedúcou kancelárie riaditeľa p. L.. Q.. F., s čím harmonizoval opis deja
podaný vtedajším predsedom Zamestnaneckej rady p. B.. E.. E., ako i z dôvodu nesplnenia ponukovej
povinnosti žalovaným, keď prvostupňový súd (od 01. 07. 2016 súd prvej inštancie) rozhodol právne
korektne a na báze preukázanej situácie s voľnými pracovnými miestami v rámci OS ZZS SR a v
intenciách judikátu, rozsudku NS SR sp. zn. 6 Cdo 138/2012 zo dňa 30. 09. 2013, nakoľko ak v
konkrétnom súdnom spore zamestnávateľ argumentuje, že v čase podania výpovede nemal možnosť
zamestnanca ďalej zamestnávať, je práve na zamestnávateľovi, aby tvrdil a preukázal, že ku dňu
výpovede boli všetky ostatné pracovné miesta v rámci firmy obsadené inými zamestnancami.

4.

Žalovaný, ktorému bolo vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu doručené dňa 16. 07. 2018, sa k nemu
nevyjadril.

5.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p.
(zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval
to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 31. januára 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení
s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni
zástupcovia upovedomené zákonným spôsobom.

6.

Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8.

K odvolacím námietkam žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu
odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo
vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich



komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa  ust. § 191 ods. 1 C. s. p. dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu.
Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo
výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku
hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia
rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má
povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti
a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať stranou
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

9.

K námietke žalovaného, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery, avšak v prejednávanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia,
odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za
správne.

10.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým žalobe žalobcu, domáhajúce sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru,
ktorú mu dal žalovaný dňa 28. 04. 2015 a určenia, že jeho pracovný pomer trvá naďalej (po čiastočnom
späťvzatí žaloby v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 6. 000 eur) vyhovel, keď dospel k záveru, že žalovaný nesplnil hmotnoprávne podmienky
platného skončenia pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov pre nadbytočnosť
žalobcu ako zamestnanca, ako i z dôvodu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal,
že zamestnanecká rada výpoveď žalobcu riadne prerokovala.

11.

Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (účinného v čase výpovede) zamestnávateľ môže dať
zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné
rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo
o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných
zmenách.

12.



Výpoveď je jednostranný právny úkon, ktorý nadobúda právne účinky doručením druhému účastníkovi
bez ohľadu na jeho vôľu. Riadne doručenie výpovede má význam aj z hľadiska začiatku výpovednej
doby, ktorá začína plynúť zásadne prvým dňom mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede.
Zamestnávateľ môže výpoveďou skončiť pracovný pomer len z dôvodov taxatívne uvedených v
Zákonníku práce. Platnosť výpovede zo strany zamestnávateľa je v niektorých prípadoch podmienená
predchádzajúcim súhlasom príslušného odborového orgánu. Výpovedný dôvod musí existovať v čase
výpovede a je nutné ho uviesť tak, aby bolo zrejmé, aký je skutočný dôvod výpovede. Nedostatočná
konkretizácia výpovedného dôvodu môže ovplyvniť aj platnosť výpovede z dôvodu neurčitosti. Zákonník
práce stanovuje nielen povinnosť zamestnávateľa výpovedný dôvodu skutkovo vymedziť ale súčasne
zakotvuje i požiadavku na spôsob tohto vymedzenia, ktorý je nutné skutkovo vymedziť tak, aby nebol
zameniteľný s iným výpovedným dôvodom. Výpovedný dôvod je skutkovo vymedzený vo výpovedi
nezameniteľným spôsobom iba vtedy, ak sú vo výpovedi skutkové okolnosti výpovedného dôvodu
uvedené tak, že vo svojom súhrne tvoria skutok nezameniteľný s inými skutkami. Skutkovo vymedzený
výpovedný dôvod je dôvod, v ktorom sú uvedené okolnosti, ktoré je ako celok možné subsumovať pod
niektorú zo skutkových podstát ust. § 63 ods. 1 Zákonníka práce.

13.

Pri výpovedi pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce musia byť splnené
všetky zákonné predpoklady vymedzujúce tento výpovedný dôvod (t. j. zmena úloh zamestnávateľa,
jeho technického vybavenia alebo iná organizačná zmena ako príčina nadbytočnosti zamestnanca
pre zamestnávateľa, nemožnosť zamestnávateľa zamestnávať zamestnanca inou prácou, a to ani po
predchádzajúcej príprave, alebo skutočnosť, že zamestnanec túto zmenu odmieta), ako aj ostatné
hmotno-právne predpoklady platnej výpovede podľa Zákonníka práce. Medzi organizačnou zmenou a
nadbytočnosťou musí byť príčinný vzťah, ktorý v prípade súdneho sporu preukazuje zamestnávateľ.
Výber nadbytočného zamestnanca prislúcha však výlučne zamestnávateľovi a súd správnosť tohto
výberu nemôže preskúmavať. Pri uplatnení tohto výpovedného dôvodu platí povinnosť zamestnávateľa
ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce.

14.

V ust. § 74 ods. 1 Zákonníka práce je vymedzená povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného
pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vopred
prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru
ako hmotnoprávnu podmienku platnosti týchto právnych úkonov, nesplnenie ktorej v nadväznosti na §
17 ods. 2 Zákonníka práce, spôsobuje ich neplatnosť. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa
nastanú iba vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo
priložený návrh výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie
adresovanej zástupcom zamestnancov obsahuje náležitosti výpovede určené ust. § 61 ods. 2 Zákonníka
práce, to znamená, že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s
iným dôvodom, keďže tento nie je možné dodatočne meniť. Prerokovaním sa rozumie taká forma
spolupráce medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, pri ktorej sa prejednajú všetky
podstatné okruhy otázok skôr ako sa vo veci rozhodne; právo vo veci rozhodnúť má však iba
zamestnávateľ. Keďže v kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch sa v prípade výpovede prerokúvajú
skutočnosti individuálnych pracovných vzťahov, musí ísť o individuálne prerokovanie výpovede aj v
prípade hromadného prepúšťania (R 47/2007).

15.

Povinnosť zamestnávateľa urobiť ponuku ustanovenú v citovaných zákonných ustanoveniach
Zákonníka práce má v podstate povahu smerujúcu k uzavretiu dohody o prevedení na inú prácu (ku
zmene dohodnutých pracovných podmienok vo veci druhu vykonávanej práce). Po jej vykonaní je
výlučne na rozhodnutí zamestnanca, voči ktorému zamestnávateľ ponuku urobil, či túto ponuku odmietne
alebo ju prijme. Ak zamestnanec ponúknutú pracovnú príležitosť odmietne, je tým dovŕšená podmienka
uvedená v ustanovení § 63 ods. 2 Zákonníka práce pre platnosť výpovede. Ponúknuté pracovné
miesto zostáva aj naďalej neobsadené. V opačnom prípade, t. j., ak zamestnanec prijme ponúknutú
prácu, dochádza ku zmene dojednaných pracovných podmienok, týkajúcich sa dohodnutého druhu



práce a predtým existujúca potreba rozviazania pracovného pomeru sa stáva neaktuálna. Okamihom
prijatia ponuky zo strany zamestnanca prestáva byť toto miesto voľným pracovným miestom. O tento
prípad však v prejednávanej veci nejde. Zamestnávateľ má síce voči každému svojmu zamestnancovi
ponukovú povinnosť, avšak jediným rozhodujúcim kritériom je skutočnosť, či v čase dania výpovede mal
zamestnávateľ k dispozícii voľné pracovné miesto, ktoré je pre zamestnanca vhodné.
16.

V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca svoj právny nárok v konaní uplatnil majúc za to, že výpoveď
daná žalovaným je neplatná, keďže neboli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z ust. § 63 ods. 2
písm. a) Zákonníka práce, nakoľko žalovaný nepreukázal, že v čase dania výpovede ho nemal možnosť
ďalej zamestnávať, keďže disponoval 15 - timi voľnými pracovnými miestami, ktoré mu neponúkol, a
preto sa nadbytočným zamestnancom nemohol stať, ako i z dôvodu, že zamestnanecká rada jeho
výpoveď vopred riadne neprerokovala

17.

Súd prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie v posudzovanom spore na to, či boli splnené
zákonné predpoklady na uplatnenie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
a dospel zároveň k správnemu záveru, že v čase dania výpovede z dôvodu nadbytočnosti žalobcu
ako zamestnanca, ale aj počas plynutia výpovednej doby mal žalovaný k dispozícii 15 neobsadených
pracovných miest operátora záchrannej zdravotnej služby, na ktoré žalobca potrebnú kvalifikáciu mal,
avšak žiadne z voľných miest mu neponúkol, čím nebola splnená hmotnoprávna podmienka platného
skončenia pracovného pomeru z organizačných dôvodov pre nadbytočnosť, a preto je výpoveď neplatná.

18.

Námietku žalovaného v podanom odvolaní, že z jeho Organizačnej štruktúry platnej ku dňu 28. 04. 2015
(doručená žalovanému na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 28. 11. 2017 na CD), ktorú do
spisu založil žalobca, je zrejmý iba celkový počet pracovných miest, ktoré mal, okrem iného aj 15 miest
operátora záchrannej zdravotnej služby, avšak nešlo o 15 voľných pracovných miest posúdil odvolací súd
ako účelovú a zavádzajúcu, nakoľko v Organizačnej štruktúre žalovaného (viď prílohová obálka na č. l. 36
spisu) je jasne a zrozumiteľne pri jednotlivých pracovných pozíciách uvedené nielen meno a priezvisko
zamestnanca, ale v prípade niektorých pracovných pozícií je zároveň uvedené, že je neobsadená, napr.
„Referát projektov“ - projektový manažér - neobsadené, samostatný odborný referent - neobsadené,
„Oddelenie technickej podpory“, vedúci oddelenia technickej podpory - J. I., technik servisnej podpory
- P. A. + 1 miesto neobsadené, a identicky je zrozumiteľne uvedené pri pracovnej pozícii „operátor
záchrannej zdravotnej služby“ - 15 - neobsadené, keď význam slova „neobsadené“ explicitne vyjadruje
skutočnosť, že žalovaný v čase dania výpovede disponoval 15 - timi neobsadenými pracovnými miestami
na pracovnej pozícii operátor záchrannej zdravotnej služby.

19.

Odvolací súd aj argumentáciu žalovaného v podanom odvolaní tvrdiaceho, že súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal riadne
prerokovanie výpovede danej žalobcovi zamestnaneckou radou, nakoľko zápisnicu z prerokovania
skončenia pracovného pomeru zo dňa 24. 04. 2015 posudzoval „ako záznam z rokovania
zamestnaneckej rady a jej platnosť posudzoval podľa náležitosti rokovacieho poriadku zamestnaneckej
rady, čím si vytvoril nesprávny základ pre rozhodnutie, keďže záznam z rokovania zamestnaneckej rady
nikdy vyhotovený ani nebol (toto ani v konaní nebolo medzi stranami sporné), čo potvrdili aj výpovede
svedkov (napr. B.. E.) a tým, že považoval zápisnicu z prerokovania výpovede medzi zamestnávateľom
a zástupcom zamestnancov (zastúpených predsedom zamestnaneckej rady) za zápisnicu (záznam)
z rokovania samotnej zamestnaneckej rady posúdil ako účelovú, nakoľko v konaní pred súdom prvej
inštancie bolo jednoznačne preukázané, že na prerokovaní skončenia pracovného pomeru výpoveďou
zo strany zamestnávateľa konaného dňa 24. 04. 2015 nebol prítomnému zástupcovi zamestnancov (J. -
F.. D. B. T. B.. Ľ. E. - zástupca zamestnancov) predložený návrh výpovedí, t. j. nebol ani zrejmý konkrétny
výpovedný dôvod, ktorý bol zamestnávateľ povinný vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
výpovedným dôvodom.



20.

Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21.

S poukazom na citované zákonné ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej
a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého medzitýmneho rozsudku
prvoinštančného súdu, a vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci
samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a nakoľko žalovaný
v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa súd prvej inštancie  nebol
v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový
stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce
zákonné ustanovenia, odvolací súd sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozsudku, ktorým rozhodol vecne správne, a preto tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil.

22.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust.
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

23.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak



a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,  z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného  útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "58Cpr/3/2015", "guid": "1236696f-0348-424d-b969-c7c860c8f56a:19e78f08-ebe0-44f2-8161-77c926947425", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "b33c645a-8072-442d-a6d0-2820112a6f3c:cdfb3b84-d98a-42bc-91b1-43acd75ed479", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1215213084.2", "spisova_znacka": "10CoPr/9/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/9/2018 z 30. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1215213084.2"}, {"guid": "596d3d47-40e5-48b3-9653-e6b5a77b8435:800e343b-ddf8-4b4d-863d-540784176b0e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1114221772.1", "spisova_znacka": "4CoPr/10/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/10/2016 z 25. 10. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-10-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1114221772.1"}, {"guid": "9a9da387-ec06-488d-85f4-f475b6e12323:d8162422-e247-48fe-8a85-68358ee574dd", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2013:4312202016.1", "spisova_znacka": "6Co/139/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 6Co/139/2013 z 29. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2013-10-29", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4312202016.1"}, {"guid": "176e0569-803c-4cdf-be99-556f81c2dd1a:9c3c390d-3d72-4713-adb4-8ab87ab3198d", "ecli": null, "spisova_znacka": "52Cpr/3/2015", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 52Cpr/3/2015 z 29. 11. 2019", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2019-11-29", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/176e0569-803c-4cdf-be99-556f81c2dd1a:9c3c390d-3d72-4713-adb4-8ab87ab3198d"}], "citovane_v": []}