Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/185/2018 z 30. 10. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. októbra 2019, sp. zn. 4Cob/185/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1217200682.1
Krajský súd Bratislava | 4Cob/185/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1217200682.1 | 2019-10-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Bezdôvodné obohatenie
Citované ustanovenia: § 454 OZ, § 451 ods. 2 OZ, § 451 ods. 1 OZ, § 1 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z., § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1aff848f-8277-482d-8f49-4e79c18682ac
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1217200682.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/185/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217200682
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1217200682.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu
JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Železnice Slovenskej
republiky, Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, proti žalovanému: DEKONTA s.r.o., Pod
brehmi 4, 841 03 Bratislava, IČO: 31 398 553, o zaplatenie 13.444,53 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 26Cb/10/2017-123 zo dňa 22.11.2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 26Cb/10/2017-123 zo dňa
22.11.2017   p o t v r d z u j e .

Žalovaný má proti žalobcovi právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške náhrady trov bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 16.01.2017 domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 13.444,53 eur s príslušenstvom,
titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
Žalobu odôvodnil tým, že je správcom majetku štátu a to pozemkov "S." KN registra,  nachádzajúcich sa
v katastrálnom území I., obec I. - parc. č. XXXX/X o výmere X.XXX T.X, druh pozemku Z. L. H. B., parc. č.
XXXX o výmere XXX T.X, druh pozemku Z. L. H. B. a parc. č. XXXX o výmere XXX T.X, druh pozemku Z.
L. H. B., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX. Uviedol, že žalovaný užíva parcely č. XXXX o výmere
XXX T.X a parc. č. XXXX o výmere XXX T.X, ako parcely pod nehnuteľnosťami so súpisným číslom
XXX, ktoré sú vo vlastníctve žalovaného a sú zapísané na liste vlastníctva č. XXXX. Ďalej uviedol, že
žalovaný užíva aj parcelu č. XXXX/X o výmere X.XXX T.X, na ktorej sa nachádza U., C. U. X. L., P.
L., W. L., C. T. atď., pričom žalovaný tieto nehnuteľnosti užíva bez právneho titulu, nakoľko mu bola
žalobcom dňa 11.10.2012 vypovedaná Nájomná zmluva č. XXXXXXXXX-X-XXXX zo dňa 23.04.2007 z
dôvodu neplnenia si platobnej povinnosti, žalovaný prevzal výpoveď dňa 29.10.2012 a výpovedná doba
skončila 31.01.2013.
Súd vo veci vydal dňa 14.06.2017 platobný rozkaz, v ktorom zaviazal žalovaného na zaplatenie
žalovanej istiny s príslušenstvom. Proti tomuto platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonom
stanovenej lehote odpor, v ktorom uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.
Žalovaný namietol výšku žalobcom uplatňovanej sumy s poukazom na skutočnosť, že žalovaný neužíva
celú plochu parcely č. XXXX/X v katastrálnom území I.. Namietol tiež majetkové vyjadrenie prospechu
(t.j. výšku bezdôvodného obohatenia), pričom uviedol, že pri určení majetkového prospechu je potrebné
vychádzať z nájmu obvyklého v mieste a v čase a nie z pôvodne dohodnutého nájomného na základe



Zmluvy o nájme zo dňa 23.04.2007. Taktiež namietol premlčanie žalobcových nárokov na vydanie
bezdôvodného obohatenia.
Súd po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa ustanovení § 451 ods. 1 a 2, § 454, § 456
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), 261 ods. 3, písm. d), § 397 zákona č.
513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), 1 ods. 1, § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a 2, § 10 ods. 1
zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu (ďalej len „zákon o správe majetku štátu“), § 1 ods. 2,
§ 5, § 7 zákona č. 258/1993 Z.z. o Železniciach Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o ŽSR“), § 255
ods. 2, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Súd ako základnú otázku v tomto konaní riešil otázku premlčania. Poukázal na to, že v zmysle § 1 ods. 2,
§ 5 a § 7 zákona o ŽSR sa žalobca považuje za osobu uvedenú v § 261 ods. 3 písm. d) OBZ, nakoľko ide
o osobu zriadenú za účelom plnenia potrieb verejného záujmu (prevádzkovanie železničnej dopravnej
cesty) a zároveň ide o osobu, v ktorej subjekt verejného práva (minister) vymenúva a odvoláva členov
kontrolných a riadiacich orgánov. Z uvedených skutočností považoval súd za zrejmé, že aj vzťahy medzi
žalobcom a žalovaným sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Konštatoval, že charakter
obchodného vzťahu má aj záväzkový vzťah vzniknutý z bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo
preto, že pôvodný právny dôvod užívania pozemku z dôvodu výpovede danej žalobcom odpadol.
Uviedol, že pre posúdenie žalobcom uplatnených nárokov bolo potrebné vychádzať z § 397 OBZ,
vymedzujúceho štvorročnú premlčaciu dobu. Dospel preto k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia, za obdobie od 01.02.2013 do 12.01.2017, premlčaný byť nemohol a
námietka premlčania, vznesená žalovaným, je nedôvodná. Napriek uvedenému, súd nepriznal žalobcovi
právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože v zmysle § 456 OZ, predmet bezdôvodného
obohatenia sa musí vydať tomu na koho úkor bolo získané. Konštatoval, že ak došlo k bezdôvodnému
obohateniu užívaním pozemkov bez právneho dôvodu, subjektom aktívne legitimovaným na vydanie
bezdôvodného obohatenia je práve ich vlastník, pretože práve na jeho úkor došlo k bezdôvodnému
obohateniu. Uviedol, že z vykonaného dokazovania a zo skutkových tvrdení žalobcu vyplýva, že
žalobcovi nesvedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, keďže ich vlastníkom je štát, pričom žalobca
vykonáva iba správu tohto majetku. Poukázal na to, že postavenie žalobcu pri výkone správy majetku
štátu upravuje nielen zákon o správe majetku štátu, ale aj zákon o ŽSR, pričom v zmysle týchto
zákonov má žalobca postavenie správcu majetku štátu, a plní úlohy, ktoré mu vyplývajú z jeho oprávnení
uvedených v zákone o správe majetku štátu. Zdôraznil, že žalobca je právnickou osobou zriadenou
zákonom o ŽSR a jeho právne, majetkové aj finančné postavenie upravuje tento zákon, ako osobitný
predpis. Dospel k záveru, že podľa zákona o ŽSR ide o subjekt, ktorý hospodári s majetkom štátu a
je priamym subjektom vzťahov k štátnemu rozpočtu a jednou z jeho kompetencií je i oprávnenie konať
v mene štátu v súdnych konaniach, dotýkajúcich sa majetku štátu, konania o vydanie bezdôvodného
obohatenia spôsobeného užívaním majetku štátu bez právneho dôvodu, nevynímajúc. Zdôraznil, že
v tomto konaní však žalobca nekonal v mene štátu, ale vo vlastnom mene, domáhajúc sa vydania
bezdôvodného obohatenia nie v prospech štátu, ale vo svoj. Konštatoval, že z § 2 ods. 2 zákona o
správe majetku štátu nemožno vyvodiť záver, že žalobca má zákonné oprávnenie (vecnú legitimáciu)
konať namiesto štátu v žalobách, ktoré sa týkajú nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, z tohto
ustanovenia možno dovodiť len oprávnenie žalobcu konať v mene štátu pred súdmi vo veciach, ktoré
sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca bol v súlade
s citovaným zákonom, ako správca majetku, oprávnený a zároveň povinný uplatniť voči žalovanému
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spôsobeného na úkor štátu, avšak nie vo svojom mene,
ale v mene štátu. Keďže usúdil, že žalobcovi nesvedčí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia voči
žalovanému, nepovažoval za potrebné vykonať dokazovania a vysporiadať sa so skutkovými tvrdeniami
žalovaného, spochybňujúcimi rozsah a výšku bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na uvedené súd
dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná, preto ju zamietol.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil
tým, že, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Uviedol, že hoci na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Železnice Slovenskej republiky (ďalej len „ŽSR“)
spadajú pod normatívne vymedzenie správcu majetku štátu podľa § 1 ods. 1 písm. c) zákona o správe
majetku štátu, keďže ŽSR sú právnickou osobou zriadenou osobitným zákonom (zákon o ŽSR) a
na základe tohto zákona spravujú majetok štátu, takýto záver nie je správny. Poukázal na to, že
zákon o správe majetku štátu upravuje správu majetku vo vlastníctve štátu len vo verejnoprospešnej
a nepodnikateľskej sfére, ktorú vykonáva správca majetku štátu, ŽSR však vykonávajú svoju činnosť



nielen vo verejnoprospešnej sfére, ale zároveň i ako podnikateľský subjekt za účelom dosahovania
zisku (§ 12 písm. b) a § 14 zákona o ŽSR), tzn. nespadajú pod predmet zákona o správe majetku
štátu v § 1 ods. 1. Ďalej uviedol, že samotný autor novely zákona o správe majetku štátu v
dôvodovej správe výslovne uviedol, že za správcov, ktorí majú postupovať podľa tohto zákona, sa
naďalej nepovažujú štátne podniky a ani subjekty, ktoré popri (prevládajúcej) podnikateľskej činnosti
plnia aj verejnoprospešné úlohy, ak nemajú postavenie štátnej príspevkovej organizácie alebo štátnej
rozpočtovej organizácie, napr. ŽSR a za správcov sa taktiež nepovažujú podnikateľské subjekty, napr.
akciové spoločnosti, aj keď sú založené so 100 % majetkovou účasťou štátu. Mal za to, že záver o
nemožnosti aplikácie § 1 ods. 1 písm. c) zákona o správe majetku štátu na ŽSR je možné odvodiť aj
s poukazom na § 9 ods. 2 zákona o správe majetku štátu, podľa ktorého platí, že „ na platnosť zmluvy
o prevode správy nehnuteľného majetku štátu, uzavretej medzi správcom podľa § 1 ods. 1 písm. a)
a b) a správcom podľa § 1 ods. 1 písm. c), alebo správcom podľa osobitného predpisu, sa vyžaduje
súhlas ministerstva financií“. Správcom podľa osobitného predpisu sa v zmysle poznámky pod čiarou
č. 16a) rozumie napr. štátny podnik podľa zákona č. 111/1990 Zb. alebo ŽSR podľa zákona o ŽSR, tzn.
zákon o správe majetku štátu stanovuje, že okrem správcov majetku štátu vymedzených v § 1 ods. 1, na
ktorých sa zákon o správe majetku štátu vzťahuje, existuje skupina správcov majetku štátu, ktorí správu
štátneho majetku vykonávajú na základe osobitných právnych predpisov a na činnosť ktorých sa zákon
o správe majetku štátu neaplikuje (napr. štátne podniky a ŽSR). Vzhľadom na uvedené sa domnieval,
že ŽSR sa nepovažujú za správcu majetku štátu podľa § 1 ods. 1 písm. c) zákona o správe majetku
štátu. Zdôraznil, že jedným z rozdielov medzi správcom podľa zákona o správe majetku štátu a zákona
o ŽSR je ten, že zatiaľ čo správca, ktorý patrí do skupiny správcov spravujúcich sa podľa zákona o
správe majetku štátu má explicitne v § 2 ods. 2 uvedené, že správu majetku štátu vykonávajú v mene
štátu, na druhej strane ŽSR ako správca podľa osobitného predpisu, nemá v zákone o ŽSR uvedené
rovnaké ani podobné ustanovenie, ktoré by uvádzalo, že správu s majetkom štátu, majetkovými právami
a záväzkami vykonáva v mene štátu. Žalobca z toho  odvodil, že ak by štát chcel, aby ŽSR vykonávalo
správu v mene štátu a nie vo vlastnom, prenieslo by uvedenú povinnosť aj do zákona o ŽSR. Uviedol,
že bezdôvodné obohatenie žalovaného je záväzkovým vzťahom v zmysle § 456 OZ, podľa ktorého
„predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal“ a z tohto záväzkového
vzťahu je oprávnený priamo správca. Na podporu svojho názoru poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2 Cdo 94/02 zo dňa 25.02.2003. Dospel k záveru, že ŽSR výkon správy majetku štátu majú
zverenú priamo zákonom a výkon tejto správy môžu vykonávať vo vlastnom mene. Mal za to, že ŽSR
vstupuje do tohto záväzkového právneho vzťahu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako správca
majetku štátu, oprávnený vymáhať vydanie bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene, nakoľko do
tohto právneho vzťahu vstúpil ako správca pri výkone správy majetku štátu. Vzhľadom na uvedené
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaný je povinný vydať bezdôvodné
obohatenie za užívanie pozemkových plôch parc. reg. “S.“ KN č. XXXX/X, parc. reg. “S.“ KN č. XXXX a
parc. reg. “S.“ KN č. XXXX, bez právneho titulu za obdobie od 01.02.2013 do 12.01.2017, nachádzajúcich
sa v katastrálnom území I., obec I. zapísaných na LV XXXX v celkovej výške 13.444,53 eur, spolu s
úrokom z omeškania 9,00 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému až do
zaplatenia; a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj trovy konania za zaplatený súdny
poplatok vo výške 806,00 eur, taktiež do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prípade, že nebude
možné napadnutý rozsudok zmeniť navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 19.02.2018. Uviedol, že
s napadnutým rozsudkom v celom rozsahu súhlasí, nakoľko je vecne správny. Mal za to, že súd
dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Vzhľadom na uvedené
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 13.07.2018. Nesúhlasil s
vyjadrením žalovaného a zotrval na podanom odvolaní.

5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 08.10.2018. Vyjadril súhlas
s napadnutým rozsudkom, považoval ho za vecne správny.

6. Ďalšie vyjadrenie nebolo podané.



7. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k.
26Cb/10/2017-123 zo dňa 22.11.2017 je potrebné potvrdiť ako vecne správny.

8. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), tento zákon
upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s
podnikaním.

9. Podľa § 1 ods. 2 OBZ, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak
niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva.
Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet,
podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

10. Podľa § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

11. Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

12. Podľa § 21 OZ, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou.

13. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu (ďalej len „zákon o správe majetku
štátu“), tento zákon upravuje správu majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky (ďalej len „majetok
štátu“) vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére, ktorú vykonáva správca majetku štátu (ďalej len
„správca“), a to
a) štátna rozpočtová organizácia a štátna príspevková organizácia,
b) štátny fond,
c) právnická osoba zriadená osobitným zákonom, 3) ak na základe zákona spravuje majetok štátu,
d) štátny orgán bez právnej subjektivity, ak podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu spravuje
majetok štátu; práva a povinnosti správcu vykonáva len v rozsahu ustanovenom týmto zákonom alebo
osobitným predpisom.

14. Podľa  § 2 ods. 1 zákona o správe majetku štátu, na účely tohto zákona majetkom štátu sú veci
vo vlastníctve Slovenskej republiky vrátane finančných prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné majetkové
práva Slovenskej republiky.

15. Podľa § 2 ods. 2 zákona o správe majetku štátu, Slovenská republika ako právnická osoba vlastní
majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu v súlade s týmto zákonom. Správca
podľa § 1 ods. 1 písm. a), b) a d) môže nadobúdať majetok len do vlastníctva štátu. Správca majetku
štátu vykonáva právne úkony pri správe majetku štátu v mene štátu. Správca koná v mene štátu pred
súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje, alebo sporného majetku,
ktorého správcom by mal byť podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

16. Podľa § 3 ods. 1 zákona o správe majetku štátu, správa majetku štátu je súhrn oprávnení a povinností
správcu k tej časti majetku štátu, ktorý mu štát zveril do správy.

17. Podľa § 3 ods. 2 zákona o správe majetku štátu, správca je oprávnený a povinný majetok štátu
užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, nakladať s ním podľa tohto
zákona, udržiavať ho v riadnom stave, využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby
nedošlo najmä k jeho poškodeniu, strate, zneužitiu alebo zmenšeniu.

18. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 258/1993 Z.z. o Železniciach Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o
ŽSR“), železnice majú správu majetku, majetkovými právami a záväzkami, ku ktorým mali už do svojho
zániku právo hospodárenia Železnice Slovenskej republiky, š.p., ako aj s majetkom nadobudnutým v
priebehu ich podnikania.



19. Podľa § 10 ods. 3 zákona o ŽSR, železnice sú priamym subjektom vzťahov k štátnemu rozpočtu,
štátnym fondom a rozpočtom obcí.

20. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

21. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
Okresného súdu Bratislava II, č.k. 26Cb/10/2017-123 zo dňa 22.11.2017, pretože vykazuje známky
vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali
za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom
iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva, a v odvolaní uvedené argumenty
nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného
rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:

23. Vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou, sa vo všeobecnosti v civilnom konaní rozumie
oprávnenie účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu
svedčí stav vyplývajúci z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná
legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná
legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej,
je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez
návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická osoba alebo právnická osoba subjektívne
cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je
alebo nie je. Nedostatok aktívnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom
hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v
konaní ide, o nedostatok pasívnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný) nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v
konaní ide.

24. Podstatnou v posudzovanom prípade bola skutočnosť, ktorú súd prvej inštancie uviedol v bode 6.
odôvodnenia napadnutého rozsudku a to, že z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie
Leopoldov súd zistil, že vlastníkom pozemkov "S." KN registra,  nachádzajúcich sa v katastrálnom území
I., obec I. - parc. č. XXXX/X o výmere X.XXX T.X, druh pozemku Z. L. H. B., parc. č. XXXX o výmere
XXX T.X, druh pozemku Z. L. H. B. a parc. č. XXXX o výmere XXX T.X, druh pozemku Z. L. H. B. je
Slovenská republika, pričom správcom tohto majetku štátu je žalobca.

25. Základom odvolacej argumentácie žalobcu bolo, že ŽSR nie sú správcom majetku štátu podľa § 1
ods. 1 písm. c) zákona o správe majetku štátu, ale patria medzi správcov podľa osobitného predpisu
(zákon o ŽSR). Žalobca sa domnieval, že mu svedčí domáhať sa na súde vydania bezdôvodného
obohatenia vo vlastnom mene voči žalovanému, nakoľko do tohto právneho vzťahu vstúpil ako správca
pri výkone správy majetku štátu. Odvolací súd sa s takýmto právnym názorom žalobcu nestotožnil.
Pri posudzovaní otázky bezdôvodného obohatenia, je potrebné vychádzať z ustanovenia    § 456 OZ,
v zmysle ktorého predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
Keďže v danom prípade predmetom bezdôvodného obohatenia bolo užívanie pozemkov bez právneho
dôvodu, subjektom ktorému prislúcha aktívna legitimácia na vydanie bezdôvodného obohatenia je ich
vlastník, pretože práve na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu. Z vykonaného dokazovania
pred súdom prvej inštancie, ako aj zo skutkových tvrdení žalobcu, bolo preukázané, že žalobca (ŽSR)
nemá vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam. Naopak, z výpisu z listu vlastníctva odvolací zistil,
že vlastníkom predmetných nehnuteľností je Slovenská republika, a žalobca je len ich správcom.

26. Žalobca je právnickou osobou zriadenou zákonom č. 258/1993 Z.z. o Železniciach Slovenskej
republiky. Postavenie žalobcu pri výkone správy majetku štátu upravuje zákon č. 278/1993 Z.z. o správe
majetku štátu a zákon č. 258/1993 Z.z. o Železniciach Slovenskej republiky. V zmysle uvedených
zákonov má žalobca postavenie správcu majetku štátu a plní úlohy, ktoré mu vyplývajú z jeho oprávnení,



uvedených v zákone o správe majetku štátu. Podľa § 2 ods. 2 posledná veta zákona o správe majetku
štátu, správca koná v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu,
ktorý spravuje, alebo sporného majetku, ktorého správcom by mal byť podľa tohto zákona alebo podľa
osobitných predpisov. V prejednávanom prípade však žalobca nekonal v mene štátu, ale vo vlastnom
mene, a to domáhajúc sa vydania bezdôvodného obohatenia vo svoj prospech, nie v prospech štátu.
Takéto konanie žalobcu nemá oporu v právnom poriadku SR, nakoľko v zmysle § 21 OZ účastníkom
občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát, ktorý v takomto prípade je právnickou osobou, v dôsledku
čoho sa môže domáhať vo svojom mene a vo svoj prospech na súde svojich práv, a to aj v prípade
keď má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd na základe uvedeného, v súlade
s právnym názorom súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že žalobca bol ako správca majetku štátu
oprávnený a zároveň povinný uplatniť voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v
mene štátu (nie vo svojom mene). Tento právny záver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5 Cdo 109/2008 zo dňa 24.03.2010, v ktorom uviedol „Z obsahu ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č.
278/1993 Z.z. v znení jeho novely nemožno vyvodiť záver, že žalobca má zákonné oprávnenie (vecnú
legitimáciu) konať namiesto štátu v žalobách, ktoré sa týkajú samotnej existencie vlastníckeho práva
štátu (...). Z tohto ustanovenia možno dovodiť len oprávnenie žalobcu konať v mene štátu pred súdmi vo
veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje...“ I keď v prejednávanej veci nebolo predmetom
sporu určenie vlastníckeho práva, závery Najvyššieho súdu SR, vyslovené v uvedenom rozhodnutí,
možno aplikovať aj na tento prípad. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že žalobcovi nesvedčí právo na
vydanie uplatneného bezdôvodného obohatenia voči žalovanému. Odvolací súd preto dospel k záveru
o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní.

27. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97).

28. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

29. Odvolací súd, s ohľadom na vyššie uvedené, napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k.
26Cb/10/2017-123 zo dňa 22.11.2017 potvrdil ako vecne správny.

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešný žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov
odvolacieho konania.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia  byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).