Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/148/2018 z 29. 4. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. apríla 2019, sp. zn. 5Co/148/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1217207704.1 Krajský súd Bratislava | 5Co/148/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1217207704.1 | 2019-04-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dc6b875a-963e-4970-89cc-e524e63d1c61 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1217207704.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/148/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217207704
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1217207704.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcov: 1/ Z. G., X.. XX.XX.XXXX,
L.: H.F. XX, J., 2/ X. G., X.. XX.XX.XXXX, L.: H. XX, J., obaja v zast.: URBAN FALATH GAŠPEREC
BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Havlíčkova 16, proti žalovanému:
Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, so sídlom: Mlynské Nivy 1, Bratislava, v zast.:
ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Kýčerského 7, o vydanie
bezdôvodného obohatenia a iné, na odvolanie žalobcov i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II zo dňa 22. januára 2018, č.k. 13Csp/59/2017-244, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e.

Žiadnej zo strán sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy 355,81 eur
s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 355,81 Eur od 21.6.2016 do zaplatenia zastavil.
II. Konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.928,84 Eur od
21.6.2016 do 3.4.2017 zastavil. III. Vo zvyšku nároku na plnenie súd žalobu zamietol. IV. Žalobu v časti
o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, uvedenej v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru
"Flexipôžička", reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, uzavretej medzi žalobcom v 1.rade a žalobkyňou v
2.rade na strane dlžníkov a žalovaným na strane veriteľa dňa 29.6.2012, v článku I bod 3, v znení: "výška
mesačného poplatku za vedenie úverového účtu je 2,99 €", zamietol. V. Súd určil že zmluvná podmienka
uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach VÚB a.s. na poskytovanie spotrebných úverov
fyzickým osobám- občanom, účinných dňom 1.6.2012, v článku X bod 4, v znení: " zmluvné vzťahy
medzi dlžníkom a bankou, ktoré nie sú výslovne upravené v texte úverovej zmluvy, prípadne v týchto
obchodných podmienkach, sa riadia Obchodným zákonníkom, Zákonom o spotrebiteľských úveroch a
Zákonom o bankách. Zmluvné strany sa riadia právnym poriadkom platným v Slovenskej republike a
rozhodovacím jazykom je slovenský jazyk", je neprijateľná. VI. Žalovanému priznal voči žalobcovi 1/ a
žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 1/3, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 144, § 145, § 146 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj ako „CSP“), § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 52 ods. 2 Občianskeho zákona, § 9
ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
a vecne tým, že Žalobou, doručenou súdu dňa 5.4.2017 sa žalobcovia domáhali voči žalovanému
zaplatenia sumy 3.284,65 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.284,65 Eur od
21.6.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobcovia taktiež žiadali, aby súd rozhodol o určení



neprijateľnosti zmluvných podmienok a to v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, uvedenej
v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru "Flexipôžička", reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX, uzavretej
medzi žalobcom v 1.rade a žalobkyňou v 2.rade na strane dlžníkov a žalovaným na strane veriteľa dňa
29.6.2012, v článku I bod 3, v znení: "výška mesačného poplatku za vedenie úverového účtu je 2,99 €",
podmienky vo všeobecných zmluvných podmienkach vúb v článku X bod 4, v znení: " zmluvné vzťahy
medzi dlžníkom a bankou, ktoré nie sú výslovne upravené v texte úverovej zmluvy, prípadne v týchto
obchodných podmienkach, sa riadia Obchodným zákonníkom, Zákonom o spotrebiteľských úveroch a
Zákonom o bankách. Zmluvné strany sa riadia právnym poriadkom platným v Slovenskej republike a
rozhodovacím jazykom je slovenský jazyk",

3. Žalobcovia v podaní zo dňa 12.7.2017 zobrali žalobu v časti o zaplatenie sumy 355,81 Eur s
príslušenstvom späť, pričom zotrvali na svojej žalobe v rozsahu nároku na zaplatenie sumy 2.928,84
Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.928,84 Eur od 21.6.2016 do zaplatenia.

4. Následne predmetom konania vo veci samej zostal nárok na zaplatenie sumy 2.928,84 € s
príslušenstvom, a určenia neprijateľnosti dvoch zmluvných podmienok.

5. Súd prvej inštancie v súvislosti s posudzovaním neprijateľnosti zmluvnej podmienky poukázal na
ustanovenie § 298 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ktoré umožňuje súdu v rozsudku, ktorý sa týka
spotrebiteľského sporu, vysloviť, že určitá podmienka v zmluve je neprijateľná. Samotný zákonodarca
umožňuje spotrebiteľovi aj v individuálnom spotrebiteľskom spore podať návrh na podanie takéhoto
rozhodnutia, kedy znenie § 298 ods. 1 odkazuje na možnosť súdu takto rozhodnúť " aj bez návrhu".
Jednoznačným právnym výkladom tohto ustanovenia možno preto dospieť k záveru, že návrh na
určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky môže podať aj spotrebiteľ. Súd preto pristúpil ku skúmaniu
neprijateľnosti žalobcami označených zmluvných podmienok. Pri ich skúmaní vychádzal najmä z toho,
že aby súd mohol konštatovať neprijateľnosť tej ktorej zmluvnej podmienky, musel nielen jej formuláciu,
znenie, výklad ale aj jej praktické dopady v reálnom záväzkovoprávnom vzťahu vyhodnotiť v kontexte
možnosti spôsobenia značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán. Znamená
to, že samotný zákon ( v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyžaduje následok v
podobe značného zásahu do zásady rovnosti, kedy intenzita musí presahovať bežnú a primeranú
nerovnosť, spôsobenú charakterom záväzkovoprávnych vzťahov v tej ktorej časti plnenia povinností, z
nich vyplývajúcich.

6. Ďalším tvrdením žalovaného s ktorým sa súd prvej inštancie vyrovnal bolo, že súd by mal podania
žalobcov vyhodnotiť v kontexte článku 5 Civilného sporového poriadku. Mal za to, že sa jedná o zjavné
zneužitie práva a toto nepožíva právnu ochranu. Odvolával sa na celkový opisovaný skutkový stav,
kedy žalobcovia sa snažili navodiť dojem osôb, ktoré boli prinútené podpísať zmluvu o úvere, ako aj
na ich argumentáciu, ktorá bola postavená na zavádzajúcich a účelových argumentoch. V tejto otázke
sa súd nemôže prikloniť k názoru žalovaného a to z dôvodu, že žalobcovia si v tomto konaní, a to
spôsobom, aprobovaným právnymi predpismi Slovenskej republiky, len uplatňovali nároky, ktoré im
podľa ich názoru, prislúchali. Skutočnosť, že časť z nich súd vyhodnotil ako nedôvodnú v žiadnom
prípade nemôže znamenať, že podaním žaloby na súd zneužili právo ako také. Podanie žaloby a
uplatňovanie si nárokov, vyplývajúcich z občianskoprávneho vzťahu predstavuje výkon práva, ktorý
každej fyzickej osobe priznávajú právne predpisy, vrátane Ústavy Slovenskej republiky. Súd preto
pristúpil k preskúmaniu argumentácie žalobcov ako aj žalovaného, tieto vyhodnotil, a výsledkom tohto
zákonom aprobovaného postupu bolo vydanie rozhodnutia vo veci samej.

7. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie pristúpil k skúmaniu jednotlivých vecnoprávnych
argumentov sporových strán. Najskôr skúmal odôvodnenosť žalobného návrhu v časti o uloženie
povinnosti zaplatiť sumu 2.928,84 Eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. Aplikácia
inštitútu bezdôvodného obohatenia v záväzkovoprávnych vzťahoch prichádza do úvahy za splnenia
podmienok vymedzených v § 451 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Podľa § 451 OZ kto sa na úkor
iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnení z neplatného úkonu alebo plnením z právneho dôvodu,
ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. V tomto prípade odvodzovali
žalobcovia svoj nárok od tvrdenia, že úverová zmluva z titulu obsahovej absencie zákonných náležitostí,
je bezúročná a bezpoplatková a teda ich plnenie poskytnuté žalovanému nad rámec požičanej istiny



je plnením, bez právneho dôvodu, teda plnením, na ktoré nevznikol žalovanému nárok. Súd uviedol,
že v prípade prijatia záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy, by táto argumentácia
obstála. V tomto konkrétnom prípade však súd musel konštatovať, že zmluva o zo dňa 29.6.2012 bola
zmluvou so všetkými zákonnými náležitosťami.

8. Prvým argumentom žalobcov v otázke prijatia záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o
úvere bolo tvrdenie, že žalovaný v obsahu zmluvy nereflektoval nutnosť konkrétneho uvedenia výšky,
počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v tom kontexte, že v zmluve absentovalo
konkrétne rozdelenie splátok na jednotlivé sumy zodpovedajúce práve výške pripisujúcej sa úhrade
samostatnej istiny, samostatných úrokov, prípadne iných poplatkov. Podľa ich názoru nebola splnená
podmienka zákona, určená ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., čo bez ďalšieho
spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť celého úveru. K uvedenému súd prvej inštancie uviedol,
že celé posúdenie aplikácie a najmä výkladu tohto právneho ustanovenia, musí reflektovať viaceré
hľadiská, spôsoby samotného výkladu, pričom nemožno stratiť zo zreteľa už spomenutú zásadu
proporcionality a taktiež racionality, ktoré je nutné uplatňovať aj v spotrebiteľskom spore. Súd dospel
k záveru, že nie je možné pristúpiť k výkladu tohto ustanovenia tak, ako to prezentujú žalobcovia.
Hoci sa jedná o nepochybne kogentné ustanovenie, podľa názoru súdu úmysel zákonodarcu pri
jeho gramatickom vyjadrení jednoznačne smeroval k ustáleniu požiadavky určenia konkrétnej výšky,
počtu a termínom splátok, ktoré v sebe zahŕňajú istinu, úroky a iné poplatky. Súd sa nestotožnil
so žalobcami prezentovaným názorom, že sa jedná o jednoznačné gramatické vyjadrenie, ktoré
nepripúšťa inú interpretáciu ako tú, že každá splátka má byť rozdelená na jednotlivé časti zodpovedajúce
výške istiny, úrokov a poplatkov. Gramatickým výkladom možno totižto rovnako dospieť k záveru, že
zákon vyžaduje určenie výšky, počtu a termínov splátok, pričom ďalšie pokračovanie legislatívneho
vyjadrenia v podobe " splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" predstavuje konkretizáciu obsahu každej
splátky, ktorá pozostáva z uvedených jednotlivých zložiek. Na výklad tohto ustanovenia však práve
pre možné rozdielne interpretácie nemožno použiť len gramatický výklad. Súd zdôraznil práve potrebu
aplikácie logického, ale najmä systematického výkladu, kedy k interpretácii právnej normy musí pristúpiť
porovnaním jej znenia a umiestnenia v celom právnom systéme. Práve pri spotrebiteľskom práve je
nutné právnu normu vyložiť aj v kontexte súladu so sekundárnym komunitárnym právom, ktoré koniec
koncov predstavuje v tejto oblasti základný zdroj úpravy, ktorý sú jednotlivé štáty povinné transponovať
do národných právnych úprav. Je nesporné, že prijatie právnej úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch
nadväzovalo na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ( ďalej len "smernica"), ktorá
stanovovala rozsah, obsah a jednotlivé aspekty zákonných úprav členských štátov, týkajúcich sa práve
zmlúv o spotrebiteľských úveroch. V zmysle čl. 10 ods. 2 písm. h) tejto smernice zmluva o úvere
zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia. Obom sporovým stranám bol v konaní známy rozsudok SD EU č. C-42/15 vo
veci Home Credit Slovakia c/a F. L. z 9.11.2016. Tento jednoznačne konštatoval, že v zmluve o úvere
nemusí byť jednoznačne určené, aká časť každej splátky bude započítavaná na istinu, prípadne iné
časti splátky. Súd mal za to, že takýto výklad je nutné aplikovať aj na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k)
citovaného zákona a to z viacerých dôvodov. V prvom rade zákonodarcovi pri transponovaní smernice
do právneho systému SR bol jednoznačne zrejmý a jasný obsah celej smernice aj povinnosti, ktoré mu
z nej vyplývali. Táto v čl. 22 ods. 1 jednoznačne určovala, že obsahuje harmonizované ustanovenia,
pričom členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujú od jej ustanovení. Je teda zrejmé, že aj keď vnútroštátny predpis sa v jazykovom vyjadrení
líši od čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice, za žiadnych okolností ho nemožno vykladať rozširujúco,
nakoľko samotná smernica kladie dôraz na harmonizáciu a teda stanovenie jednoznačných pravidiel,
okrem iného, aj pri stanovovaní obsahových náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch. V žiadnom
prípade súd nemôže prisvedčiť názoru žalobcov, že zákonodarca sa vedome odchýlil od ustanovení
smernice a v podstate rozšíril povinnosti dodávateľa. Absentuje teda osvedčenie úmyslu zákonodarcu
takýmto spôsobom postupovať a preto ani vnútroštátnu právnu normu nemožno vykladať (práve v
kontexte systematického výkladu) tak, že každá splátka má byť rozdelená na jednotlivé komponenty
v podobe istiny, úrokov a iných poplatkov. V tomto prípade nemožno aplikovať ani ustanovenie §
54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko podľa názoru súdu nemožno mať pochybnosti o výklade
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. Zákonodarca vo vnútroštátnej právnej úprave len
jednoducho konkretizoval, z čoho každá splátka pozostáva, pričom vzhľadom na nemožnosť odklonenia
sa od ustanovení smernice, výklad podávaný žalobcami je neprípustný. Súd na zdôraznenie správnosti
svojej argumentácie cituje aj ustanovenie čl. 23 smernice, v zmysle ktorého členské štáty ustanovia



pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a
príjmu potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Z uvedeného možno prijať záver, že
hoci smernica neumožňuje (v zmysle čl. 22 ods. 1) zavádzanie ustanovení, ktoré sa od jej obsahu
odchyľujú, v otázke sankcií za porušovanie vnútroštátnych ustanovení ponecháva členskému štátu
možnosť rozhodnúť sa o ich charaktere, rozsahu a obsahu za podmienky zabezpečenia ich účinnosti,
primeranosti a odrádzajúceho účinku. Aj z tohto súd vyvodil záver, že ak je obsahom smernice konkrétne
ustanovenie, určujúce v tomto prípade konkrétne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
nemožno sa od tohto odchýliť a teda ho ani vykladať v rámci transponovania a aplikácie vo vnútroštátnom
predpise inak, ako to urobil Súdny dvor EU v následnom rozhodnutí. Nakoľko teda súd vylúčil možnosť
rozšírenia, resp. sprísnenia právnej normy upravujúcej náležitosti zmluvy o úvere vo vnútroštátnych
predpisoch (oproti úprave prijatej v smernici), nemožno dospieť k inému výkladu ako k tomu, že v
prípade, ak dodávateľ v zmluve o úvere uviedol konkrétnu výšku, termíny a počet splátok úveru (ktoré
v sebe zahŕňajú istinu, úroky a poplatky), splnil zákonnú podmienku určenú ustanovením § 9 ods.
2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a nemožno zmluvu sankcionovať vyhlásením jej bezúročnosti a
bezpoplatkovosti. Záverom k tejto otázke súd dodal, že pri ustálení výkladu sporného ustanovenia
vychádzal aj zo zásady proporcionality. Podľa názoru súdu totiž aj prípadné rozdelenie splátky úveru
resp. jej pripísania na konkrétne istinu, úroky, prípadne poplatky, by nemalo žiadny vplyv na ekonomické
správanie spotrebiteľa, nemalo by to pre neho inú ako informačnú hodnotu. Preto aj v tomto prípade,
kedy na výklad sporného ustanovenia existujú rôzne názory, nemožno za žiadnych okolností pričítať na
ťarchu žalovaného, že sa jeho výklad nezhodoval s následným výkladom žalobcov a sankcionovať to
konštatovaním bezúročnosti a bezpoplatkovosti celého úveru.

9. Súd prvej inštancie ohľadne názoru žalobcov, podľa ktorých bola zmluva bezúročná a bezpoplatková
aj z toho dôvodu, že v zmluve o úvere bola uvedená nesprávna celková čiastka, ktorú museli zaplatiť,
mal za to, že argumentácia žalobcov bola založená na tvrdení, že správna čiastka činila 12.354,58 Eur
a teda že zo strany žalovaného došlo k nekalému zavádzaniu klienta, kedy ho viedol do omylu o sumu
0,01 Eur. Súd, už len poukazujúc na obsah a charakter takejto argumentácie konštatoval, že je sama
osebe účelová a postrádajúca právnu relevanciu. Ak by sa súd stotožnil s názorom žalobcov, prekročil
by nielen prípustné hranice prijatia dôvodnosti právnej argumentácie, ale úplne poprel zásadu logiky
a zachovania rovnováhy v zmluvných záväzkových vzťahoch, ako i princíp proporcionality pri aplikácii
sankcie v podobe konštatácie bezúrokovosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Jednoducho
povedané, tvrdenie, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, nakoľko v zmluve o úvere došlo k
nesprávnemu uvedeniu celkovej čiastky, pričom odchýlka od správnej sumy činí 1 cent, nemožno pri
aplikácii zásady spravodlivosti zobrať na zreteľ. Primárnym dôvodom, prečo súd argumentáciu žalobcov
v tejto otázke vyhodnotil ako neosvedčenú je však ten, že žalovaný v konaní jasne osvedčil, že ku vzniku
odchýlky došlo len v súvislosti s matematickým zaokrúhľovaním jednotlivých súm, tvoriacich základ pre
určenie súčtu výslednej čiastky, ktorú mali spotrebitelia zaplatiť. Ak teda k rozdielu 1 centu došlo len v
súvislosti s aritmetickou odchýlkou, je nemožné prijať záver o adekvátnosti aplikácie sankcie v podobe
bezúrokovosti a bezpoplatkovosti celého poskytnutého úveru.

10. Ďalším tvrdením žalobcov, s ktorým sa súd prvej inštancie vyrovnal bola konštatácia o nesprávnosti
uvedenia RPMN v zmluve o úvere. Vzhľadom na záver, ktorý súd prijal v predchádzajúcom odseku
odôvodnenia tohto rozhodnutia, kedy výška celkovej čiastky, ktorú museli spotrebitelia zaplatiť bola v
zmluve určená správne, nemožno prijať záver o nesprávnosti výpočtu RPMN práve z dôvodu určenia
nesprávnej výšky celkovej čiastky, z ktorej bola táto vypočítaná. Okrem toho žalovanému sa v konaní
podarilo osvedčiť správnosť výpočtu RPMN priamo na pojednávaní dňa 22.11.2017, kedy súd pristúpil
k jej prepočtu. Výsledkom je konštatácia, že po zadaní všetkých údajov k výpočtu, vyplývajúcich zo
zmluvy, bola výška RPMN určená v zmluve správne. Rovnako súd nemôže súhlasiť s argumentáciou
žalobcov, že do výpočtu RPMN nemal byť zarátaný poplatok za vedenie účtu vo výške 2,99 Eur
mesačne, pričom v tomto závere odkázal na nasledujúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom
súd podrobne vysvetlil svoje stanovisko k otázke údajnej neprijateľnosti zmluvnej podmienky v podobe
určenia poplatku za vedenie účtu. Nakoľko mal súd za to, že zmluvné dojednanie tohto poplatku
nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, jeho zarátanie do základu pre určenie výšky RPMN bolo
správne. S poukazom na prezentovanú právnu argumentáciu súd nemohol konštatovať bezúročnosť
a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru a teda vznik bezdôvodného obohatenia. Zmluva o splátkovom
úvere bola totiž vo svojom obsahu jasná, zrozumiteľná, priemernému spotrebiteľovi neskresľujúco
a pravdivo uvádzala všetky podmienky úveru, definovala jeho povinnosti a v neposlednom rade
obsahovala všetky náležitosti predpokladané zákonom č. 258/2001 Z.z. Žalobcom jednoznačne vznikla



povinnosť zaplatiť nielen istinu ale aj úroky a poplatky, spojené s jeho poskytnutím, čo nepochybne
predstavuje vyjadrenie základného princípu úverovej zmluvy, kedy veriteľ sa zaväzuje poskytnúť
dlžníkovi peňažné prostriedky a dlžník sa zaväzuje tieto vrátiť a zaplatiť úroky. Súd z tohto dôvodu žalobu
v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2.928,84 Eur s príslušenstvom zamietol.

11. Ďalším uplatneným nárokom žalobcov bolo určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a to určenie
povinnosti zaplatiť poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 2,99 Eur mesačne. Súd prvej
inštancie pri skúmaní tejto zmluvnej podmienky zistil, že povinnosť úhrady poplatku je zrejmá z obsahu
samotnej zmluvy (kde je špecifikovaná uvedením výšky a periodicity jeho platenia). Súd sa v tejto otázke
priklonil k argumentačnej línii českých súdov. NS ČR v rozhodnutí sp. zn. Cpjn 203/2013 konštatuje,
že poplatok za správu úveru je cenou v zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
preto sa na tento nevzťahuje požiadavka primeranosti a je vylúčený zo súdneho prieskumu. Obdobne
argumentuje aj Ústavní soud ČR v náleze III. ÚS 2725/13 zo dňa 10.4.2014. Tento právny názor
si osvojil súd aj v tomto konaní, pričom dodal, že poplatok za vedenie úverového účtu (vo svojom
obsahovom vyjadrení zodpovedá poplatku za správu úveru) predstavuje bežnú súčasť poskytovania
bankových služieb, kedy banke so spracovaním a spravovaním úveru vznikajú nielen náklady spojené so
zabezpečením riadneho vedenia úverového účtu, jeho založením, kontrolou, spárovaním jednotlivých
splátok, odrátavaním z konečnej sumy a podobne, ale na tento účel je banka nútená mať k dispozícii
personálny a technický aparát. Nemožno preto súhlasiť s názorom žalobcov, že by banka neposkytovala
žiadnu službu za úhradu poplatkov, práve naopak. S možnosťou úhrady poplatkov počíta koniec koncov
aj právna úprava spotrebiteľských vzťahov, tieto z úhrad nevylučuje a dokonca im vymedzuje podmienky
a možnosti ich uplatnenia a úhrad ( samotný zákon č. 129/2010 Z.z. na viacerých miestach spomína
platenie poplatkov veriteľovi). Nakoľko poplatky boli v zmluve dojednané zrozumiteľne a zreteľne a tieto
predstavujú cenu plnenia, sú v zmysle citovaného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
vylúčené z prieskumu z titulu ich neprijateľnosti. Okrem toho podľa názoru súdu rozhodne nespôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko ich
výška zodpovedá službe, ktorú banka klientovi poskytuje. Súd preto nevyhovel žalobe v časti o určenie
neprijateľnosti zmluvného dojednania o povinnosti uhrádzať poplatok za vedenie účtu.

12. Jedinou časťou žaloby, ktorej súd prvej inštancie vyhovel, bol uplatnený nárok na určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorá stanovovala aplikáciu Obchodného zákonníka pri
posudzovaní vzťahov založených zmluvou o úvere. Napriek tomu, že žalobcovia znenie tejto časti petitu
naformulovali odlišne od znenia, ktoré je súčasťou výroku rozsudku, kde v podstate odkazovali a do
výroku rozsudku chceli zahrnúť aj čl. III bod 6 zmluvy, ktoré len určovalo, že neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy sú Obchodné podmienky, súd pri rozhodnutí vo veci výrok rozsudku prispôsobil praktickým
potrebám, kladúc dôraz na jeho zrozumiteľnosť. Zo žalobného návrhu ako aj odôvodnenia bolo súdu
zrejmé, že žalobcovia považovali za neprijateľnú skutočnosť, že vo VOP bolo stanovené, že zmluvné
vzťahy sa riadia Obchodným zákonníkom, napriek tomu, že spotrebiteľský vzťah je svojim obsahom
a charakterom vzťahom občianskoprávnym. Taktiež okrem určenia neprijateľnosti tohto dojednania,
žiadali určiť aj jeho neplatnosť. Súd aj v tomto prípade korigoval znenie výroku rozsudku, kedy určil
len neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Vychádzal zo znenia ustanovenia § 298 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, ktorý vyslovene stanovuje, že súd určuje neprijateľnosť podmienky. Určenie aj
jej neplatnosti by bolo nadbytočné, nakoľko tento následok konštituuje priamo zákon v ustanovení §
53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Súd teda žalobe v tejto časti vyhovel a určil, ž čl. X bod 4 VOP
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Vychádzal zo záveru, že vzťah medzi spotrebiteľom a
dodávateľom je vzťahom občianskoprávnym. Znamená to, že všetky vzťahy, ktoré nie sú vyslovene
upravené v samotnej zmluve sa majú riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Hoci v čase
uzavretia zmluvy, nebolo ešte účinné znenie novely č. 102/2014 ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktoré jednoznačne konštatovalo, že na spotrebiteľské zmluvy sa použijú prednostne
ustanovenia Občianskeho zákonníka, predsa len možno z tohto znenia vychádzať a konštatovať,
že v priebehu kryštalizácie právnej úpravy spotrebiteľských vzťahov, sám zákonodarca považoval za
potrebné tento sporný moment upraviť a etabloval do zákonného znenia ustanovenie jednoznačne
preferujúce použitie Občianskeho zákonníka pri úprave práv zo spotrebiteľských vzťahov. Nepochybne
aplikácia Občianskeho zákonníka je pre spotrebiteľa priaznivejšia a jej použitie vystihuje charakter
vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Súd preto, vychádzajúc zo skutočnosti, že Občiansky
zákonník nemenuje neprijateľné podmienky taxatívne, ale demoštratívne, má za to, že podradenie
zmluvných spotrebiteľských vzťahov pod normy Obchodného práva, predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, spôsobujúcu vznik značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach medzi zmluvnými



stranami, čo následne reflektoval aj zákonodarca, keď do znenia zákonnej úpravy etabloval nutnosť
preferencie Občianskeho zákonníka. Súd vychádzal aj zo samotného znenia tejto zmluvnej podmienky,
ktorá jednoznačne konštatovala aplikáciu Obchodného zákonníka na zmluvné vzťahy ako také
(neobsahovala konštatáciu, že aplikácia Obchodného zákonníka sa obmedzuje na skúmanie zmluvy
o úvere ako zmluvného typu a jej náležitostí). Z takto naformulovaného znenia je zrejmé, že aj
prípadná otázka premlčania by sa mala riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, kde je
premlčanie upravené odlišne ( v neprospech spotrebiteľa), nakoľko umožňuje dodávateľovi úspešne
sa domáhať prípadných nárokov zo zmluvy v dlhšom časovom horizonte. Súd by takto naformulovanú
zmluvnú podmienku nepovažoval za neprijateľnú práve vtedy, ak by v nej bolo explicitne vyjadrené,
že Obchodný zákonníkom sa upravujú len podstatné náležitosti zmluvy o úvere. Hoci toto zmluvné
dojednanie obsahuje aj odkaz na zákonnú úpravu spotrebiteľských vzťahov, predsa len jeho výklad
neumožňuje použitie Občianskeho zákonníka pri posudzovaní vzťahov, vzniknutých zo zmluvy, resp.
jeho použitie vylučuje, alebo minimálne poskytuje priestor na špekulatívne interpretácie tohto zmluvného
dojednania. V rámci svojej argumentácie žalovaný neuviedol, resp. nekonkretizoval, ktoré inštitúty
upravené v Obchodnom zákonníku sú menej prísne pre spotrebiteľa a ani súd pri porovnaní úpravy
Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka takýto príklad nenašiel. Možno zhrnúť, že vzťah
medzi spotrebiteľom a dodávateľom má jednoznačne občianskoprávny charakter, sám zákonodarca
mal za to, že aplikácia Obchodného zákonníka je v neprospech spotrebiteľa, preto zmluvné dojednanie
odkazujúce na použitie Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy, je
jednoznačne neprijateľnou zmluvou podmienkou.

13. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa pomeru úspechu vo veci v súlade s §
255 ods. 1 CSP.

14. Proti výroku V. a VI. predmetného rozhodnutia súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorý
žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v týchto výrokoch zmenil a to tak,
že žalobu v danom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania, ako aj náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. Svoje odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. h/, f/ a d/
CSP. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že ustanovenie článku X. bod 4
obchodných podmienok je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a navyše neskúmal, či vôbec a ako v
neprospech spotrebiteľa malo byť dané zmluvné dojednanie použité v zmluvnom vzťahu, v tomto smere
odkazuje na § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti uvádza, že tieto dojednania
sa v predmetnom článku žiadnym spôsobom neodkláňajú od vyššie citovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka a nevylučujú ani možnosť použitia kogentnej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Právny
vzťah založený zmluvou o úvere sa v tomto prípade spravuje všetkými kogentnými právnymi normami
ochrany spotrebiteľa, no v ostatnom sa spravuje aj Obchodným zákonníkom upravujúcim zmluvu o úvere
ako zmluvný typ, ktorý môže niektoré čiastkové otázky v jednotlivých situáciách upravovať v konkrétnej
situácii výhodnejšie aj pre spotrebiteľa. Žalobcovia neuviedli v konaní žiaden príklad, kedy by dané
zmluvné ustanovenie bolo v zmluvnom vzťahu aplikované v ich neprospech. Taktiež žalovaný namieta,
že súd v konaní vykonal de facto abstraktnú kontrolu zmluvného dojednania v zmysle § 301 - 306 C.c.p.,
čo mu v tomto konaní neprislúcha. Žalovaný taktiež nepovažuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v jeho odôvodnení za jasný a presvedčivý a teda nespĺňa podmienku presvedčivosti a poukazuje v tejto
súvislosti na súdu známe súdne rozhodnutia.

15. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia, ktorí žiadajú odvolací súd, aby v žalovanom
napadnutom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcom priznal náhradu trov odvolacieho
konania. V súvislosti s ustanovením čl. X všeobecných zmluvných podmienok uvádzajú, že právna
úprava Občianskeho zákonníka je vždy výhodnejšia pre spotrebiteľa než právna úprava Obchodného
zákonníka, pričom pri porovnaní úpravy sa vychádza z celosti právnej úpravy a nie z čiastkového
porovnávania právnej úpravy. Dojednanie obsiahnuté v uvedenom článku X je nielen dojednaním v
neprospech spotrebiteľa, ale aj v rozpore s § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tomto poukazujú na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.04.2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014 a ďalšie
súdu známe rozhodnutia a podotýkajú, že s uvedeným sa už jednoznačne vyporiadal súd prvej inštancie
v rámci svojho odôvodnenia. Ohľadom určenia neprijateľnej podmienky súdom žalobcovia majú zato,
že súd svoju právomoc odvodil od § 298 ods. 1 CSP a súčasne aj s poukazom na § 3 ods. 3 a § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a dodávajú, že predmetom tohto konania bol
spotrebiteľský spor, pričom súd prvej inštancie v súlade s § 298 CSP konštatoval, že niektorá zmluvná



podmienka je neprijateľná. Rozsudok v žalovaným napadnutej časti považujú za jasný, zrozumiteľný a
dostatočne odôvodnený.

16. K tomuto vyjadreniu žalobcov sa žalovaný už nevyjadril.

17. Voči predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie čo do výrokov III, IV, a VI, podali odvolanie aj
žalobcovia, ktorí žiadali odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmenil
a to tak, že ich žalobe v tomto rozsahu vyhovie, resp. aby napadnutý rozsudok v týchto výrokoch zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobcovia trvali na všetkých právnych argumentoch,
ktoré doteraz prezentovali v konaní, ktoré odôvodňujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého
spotrebiteľského úveru v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. a ktoré tým pádom odôvodňujú vydanie
bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ kogentné ustanovenie zákona expressis verbis jasne stanovuje, že
v zmluve o spotrebiteľskom úvere sa uvedie výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, nie je možné uvedené zákonné ustanovenie následne znegovať cez logický a systematický
výklad. V tomto smere dodávajú, že zmluvné strany sa nemôžu od kogentných ustanovení zákona
odchýliť a teda zákon určuje konkrétne práva a povinnosti zmluvných strán. K naplneniu uvedeného
účelu preto nemôže dôjsť, ak zmluva neobsahuje vyčíslenie výšky splátok istiny, výšky úrokov a výšky
prípadných iných poplatkov (u každej takejto čiastkovej položky), nakoľko uvedené je podľa žalobcov
práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa. Reálne spotrebiteľ pri zvažovaní,
či zmluvu uzavrie, nevie odhadnúť, čo presne sa skrýva pod percentuálnym vyjadrením údajov ako sú
úroky, RPMN alebo priemerná hodnota RPMN. Rovnako tak mu ani údaj o mesačnej anuitnej splátke
neposkytne dostatočnú odpoveď na to, aké je skutočné a reálne navýšenie poskytnutej sumy, ktorú si
požičiava a ktorú následne prostredníctvom pravidelných mesačných splátok bude povinný veriteľovi
vrátiť späť navýšenú o dohodnuté úroky. Práve rozpísanie splátok na istinu, úrok a prípadné poplatky
pomôže spotrebiteľovi dostatočne pochopiť, aká suma z mesačnej anuitnej splátky predstavuje istinu
(t.j. časť sumy, ktorú si požičal) a aká suma predstavuje úroky (t.j. finančné navýšenie za to, že mu
boli peňažné prostriedky zo strany veriteľa požičané) a aká suma predstavuje prípadné poplatky (za
skutočné reálne protiplnenie zo strany veriteľa). Žalobcovia majú za to a trvajú na svojom právnom
názore, že jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, pričom zákon jednoznačne stanovuje a požaduje členenie jednotlivých čiastok
úveru na istinu, úrok a prípadné poplatky. Uvedené nie je svojvoľné, ale naopak, odporujúc tak právnemu
názoru súdu prvej inštancie, toto členenie predstavuje jednak prehľadné vymedzenie povinností dlžníka
tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a jednak, aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj
nároky, na ktoré nemá právo. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 21Co/104/2016 zo dňa 30.03.2017 a ďalšie súdu známe rozhodnutia. Nerozčlenenie jednotlivých
splátok na istinu, úroky a iné poplatky nemôže byť považované v zmysle § 9 ods. 2 plsm. k/ zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch za splnenie povinnosti, ktorá expressis verbis vyplývala
z tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie nesprávne aplikuje euro-
konformný výklad, napriek tomu, že žalobcovia podali rozsiahlu právnu argumentáciu, v rámci ktorej
podrobili dôkladnému rozboru zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v spojení so Smernicou
Európskeho Parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“), ktorej transpozíciou má byť §9 zákona č.
129/2010 Z.z. a to aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EV vo veci C- 42/15. V súvislosti
s amortizačnou tabuľkou majú žalobcovia za to, že právo žalobcov ako spotrebiteľov na poskytnutie
amortizačnej tabuľky je ich subjektívnym právom a toto právo je inkorporované do § 9 ods. 2 písm. 1/ v
spojení s § 9 ods. 3 a § 9 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Naopak kogentná
povinnosť veriteľa zahrnúť ako obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere rozpis mesačnej
anuitnej splátky na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, je daná zákonodarcom kogentne ako
povinnosť veriteľa v ustanovení S 9 ods. 2 písm. k/, nie ako právo. V súvislosti s nesprávnosťou výpočtu
RPMN a nesprávnosťou výpočtu celkovej čiastky žalobcovia uviedli, že podľa § 2 písm. g/ zákona
č. 129/2010 Z,z. sa celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom rozumejú
všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych
poplatkov. Vzhľadom na čo žalovaný do výšky RPMN započítal aj poplatok za vedenie úverového
účtu. Takýto poplatok predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto na takýto poplatok podľa
práva v konečnom dôsledku žalovaný ani nikdy nemal mať žiaden právny nárok, a tak nemal podľa
zákona žalovaný takýto poplatok (poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 2,99 Eur) ani nikdy



zahrnúť do výpočtu RPMN. Z rovnakého dôvodu tak žalovaný nesprávne určil aj výšku celkovej čiastky
úveru, nakoľko podľa § 2 písm. h/ zákona č. 129/2010 Z.z. „celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom, “. Žalobcovia v súvislosti s uvedeným podotýkajú, že z jednotlivých podaní
žalobcov je zrejmé, že nesprávnosť výpočtu RPMN spočívala v tom, že ak by Žalovaný poplatok za
vedenie úverového účtu do výpočtu RPMN nezahrnul (nakoľko takýto poplatok predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku), tak by bola bývala výška RPMN v skutočnosti nižšia ako je výška RPMN uvedená
v zmluve. Žalobcovia následne majú za to, ak by sa súd nestotožnil s týmto ich názorom, údaj o RPMN
je uvedený v nesprávnej výške. V tomto smere poukazujú na skutočnosť, že žalovaný nesprávne určil
celkovú výšku úveru, ktorý majú žalobcovia splatiť. Žalobcovia sa nestotožňujú so záverom súdu prvej
inštancie, že odchýlka 1 cent vznikla „v súvislosti s matematickým zaokrúhľovaním jednotlivých súm“ a
majú za to žalovaný klamlivo a spotrebiteľsky nekalo zaviedol žalobcov do omylu, keďže matematickým
výpočtom je zrejmé, že ak sa vynásobí výška splátok a počet splátok, suma celkovej čiastky by mala po
správnosti byť v sume 12.354,58 EUR a nie vo výške 12.354,59 EUR ako žalovaný uviedol v zmluve.
Rozsudok súdu prvej inštancie v nimi napadnutej časti žalobcovia považujú taktiež za nedostatočne
odôvodnený.

18. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný, ktorý žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v žalobcami napadnutom rozsahu potvrdil a zaviazal ich k náhrade trov konania.
Uviedol, že zákonná požiadavka uvádzať rozpis splátok v zmluve o spotrebiteľskom úvere neexistuje.
Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva povinnosť uvádzať
v zmluve o spotrebiteľskom úvere osobitne informáciu o tom, aká suma sa z každej splátky úveru
započítava na istinu, úroky, poplatky. Informáciu o postupnej amortizácii svojho dlhu spotrebiteľ zistí
z tzv. amortizačnej tabuľky. Zákon rozpis splátok v zmluve o úvere nevyžaduje a nikdy nevyžadoval.
Na podporu svojej argumentácie žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
04.10.2017 sp. zn. 17Co/344/2017. Smernica EU 87/102 EHS nevyžaduje rozdelenie splátok na istinu,
úroky a poplatky, pričom tento záver potvrdil aj rozsudok SDEÚ Home Credit a ďalšie. Ohľadom poplatku
za vedenie úveru žalovaný podotýka, že poplatok nebol a ani nemohol byť neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, nakoľko nespôsoboval nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pričom
takýto poplatok bol bežnou praxou na tomto segmente trhu. V súvislosti so zahrnutím poplatku do RPMN
žalovaný uvádza, že pokiaľ do výpočtu RPMN nemal byť tento poplatok zahrnutý, tak výsledná RPMN
by bez tohto poplatku bola nižšia než uvedená v zmluve o úvere.

19. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia, ktorí sa nestotožňujú s argumentáciou žalovaného
a to z dôvodu, že žalobcovia dostatočným spôsobom preukázali oprávnenosť žalovaných nárokov, v
priebehu konania riadne označili všetky relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Rovnako
žalobcovia poukázali na právne závery obsiahnuté v rozsiahlej judikatúre, ktoré jednoznačne potvrdzujú
uvedenú právnu argumentáciu žalobcov v tomto konaní. Ohľadom požiadavky na rozpísanie splátok
v zmluve o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. opätovne sú
toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne a poukazujú na 9 ods. 2 písm. k/ tohto
zákona, z ktorého jasne vyplýva, že ide o kogentné ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť a to ani
dohodou strán. Na danom tvrdení podľa žalobcov nič nemení ani novela zákona č. 129/2010 Z.z., keďže
táto nadobudla účinnosť až od 10.05.2018.Ohľadom poplatku za vedenie účtu žalobcovia odkazujú na
svoje doterajšie argumentácie a vyjadrenia, na ktorých zotrvávajú.

20. K vyjadreniu žalobcov sa vyjadril žalovaný, ktorý nesúhlasí s argumentáciou žalobcov a zotrváva
na svojich doterajších vyjadreniach. Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 22.02.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017.

21. K vyjadreniu žalovaného sa žalobcovia nevyjadrili.

22. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach a z dôvodov podaného odvolania
podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a
podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov, ale ani odvolanie žalovaného nie
je dôvodné.

23. Odvolací súd po oboznámení sa so súdom prvej inštancie vykonaným dokazovaním a jeho
odôvodnením napadnutého rozsudku, ako aj argumentáciou strán sporu v prvoinštančnom a odvolacom



konaní v súvislosti s odvolaním žalovaného uvádza, že ustanovenie nachádzajúce sa vo Všeobecných
obchodných podmienkach VÚB a.s., článku X bode 4, má povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky
podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

24. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že predmetné ustanovenie, ktoré ustanovuje Obchodný
zákonník ako právny predpis, podľa ktorého sa riadia zmluvné vzťahy medzi dlžníkom a bankou,
ktoré nie sú výslovne upravené v texte úverovej zmluvy, prípadne v úverových podmienkach, je
svojím obsahom neprijateľné. Nakoľko vzťah medzi dlžníkom a veriteľom v predmetnom zmluvnom
vzťahu je vzťahom spotrebiteľským, pričom v rovine súkromného práva a osobitne zmluvného práva
je pre úpravu právnych vzťahov a spotrebiteľských záväzkov určujúcim právnym predpisom Občiansky
zákonník, ktorý v tejto sfére predstavuje lex specialis právny režim spotrebiteľských zmlúv ku všetkým
ostatným právnym predpisom s obdobným predmetom súkromnoprávnej regulácie dotýkajúcim sa
spotrebiteľských zmlúv a záväzkov z nich plynúcich. Ide o prioritné pôsobenie Občianskeho zákonníka
na všetky záväzkové vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ a ktoré môžu byť upravené aj v
osobitných právnych predpisoch. Občiansky zákonník v tejto časti preto pôsobí ako právny predpis
nielen osobitnej právnej povahy, ale aj ako právny predpis absolútnej výkladovej priority pre celú
sféru spotrebiteľských záväzkov a normatívnu úpravu ich prvkov obsiahnutú v Občianskom zákonníku.
Celý právny režim sa tak bude spravovať ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda v
našom prípade žalovaný v niektorom ustanovení všeobecných obchodných podmienok, ktoré sa
vzťahujú na úverovú zmluvu ustanoví, že „zmluvné vzťahy medzi dlžníkom a bankou, ktoré nie
sú výslovne upravené v texte úverovej zmluvy, prípadne v týchto obchodných podmienkach, sa
riadia Obchodným zákonom...“ obmedzuje tým práva spotrebiteľa. Hoci v čase uzavretia zmluvy
nebolo ešte účinné znenie novely č. 102/2014 Z.z., ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktoré jednoznačne konštatovalo, že na spotrebiteľské zmluvy sa použijú prednostne
ustanovenia Občianskeho zákonníka, cieľom tohto ustanovenia bolo len deklaratórne potvrdiť
správnosť aj predtým platného výkladu, podľa ktorého mali normy Občianskeho zákonníka vždy výkladovú prednosť pred normami
Obchodného zákonníka Z tohto dôvodu neprinieslo predmetné
ustanovenie žiaden nový právny režim a jeho použitie v rámci režimu oddialenia účinnosti nemalo
nijaký význam pre jeho potenciálnu použiteľnosť už od okamihu jeho platnosti. V tomto smere odvolací
súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/12/2014, v
zmysle ktorého „Aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o
tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho)
zákonníka je zrejmé, že ak by Najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b
 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa, pričom by ako ,orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy' bol
povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež
zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka , podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe
tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom”

25. Ohľadom samotného skúmania neprijateľnosti zmluvnej podmienky, odvolací súd poukazuje na §
298 ods. 1 CSP, ktoré súdu priamo ukladá právomoc vysloviť v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského
sporu neprijateľnosť niektorej zo zmluvných podmienok, a to aj bez návrhu. Aj prostredníctvom
tohto ustanovenia, ktoré súdu priznáva právo zhodnotenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, sa
napĺňa povinnosť, ktorú Slovenskej republike zverila Rada Európskej únie článkom 6 Smernice Rady
93/13 EHS, zabezpečenia spotrebiteľovi vysokej miery ochrany jeho práv. Dané ustanovenie taktiež
nepredstavuje ani nóvum v procesnej právomoci súdov, nakoľko obdobnú právnu úpravu obsahoval
aj Občiansky súdny poriadok v § 153 ods. 3 a 4. Vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v
individuálnom spotrebiteľskom spore, (ako je tomu v prebiehajúcom konaní) podľa § 298 ods. 1 CSP, je
záväzné len pre strany sporu v tomto konaní a nie pre každého, pričom konanie o abstraktnej kontrole je
konanie v ktorom súd skúma neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných



zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou a nekalé obchodné praktiky nezávisle
od okolností konkrétneho prípadu a samotný rozsudok vydaný v tomto konaní je záväzný pre každého.
Vzhľadom na to je možné uviesť, že súd prvej inštancie konal v rámci svojej právomoci a posúdil
uvedené zmluvné dojednanie v zmysle § 298 ods. 1 CSP v konaní o individuálnom spotrebiteľskom
spore a nevykonal abstraktnú kontrolu zmluvného dojednania v zmysle § 301 CSP, ako sa nesprávne
domnieval žalovaný.

26. V súvislosti so žalobcami namietanou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru v dôsledku
nedodržania podmienok § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., odvolací súd konštatuje,
že žalobcami bol nesprávne tvrdený nedostatok náležitostí ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z. 
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, spočívajúcich v rozpise splátok, rozčlenenie splátky na to, koľko z nej pripadá na
splátku istiny úveru a koľko na splátku úrokov, prípadne poplatkov, ktoré rozčlenenie v danom prípade nie
je uvedené, ktorý výklad žalovaná strana nepovažovala za správny, keď sa dovolávala eurokonformného
výkladu daného ustanovenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR k danej otázke, a to sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa
23.04.2018. Najvyšší súd SR v týchto rozhodnutiach sa venoval výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k)
vyššie citovaného zákona, podľa ktorých je zrejmá možnosť a tým aj nutnosť eurokonformného výkladu
daného ustanovenia s poukazom na článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice Európskeho parlamentu
Rady 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008, pričom pri svojej argumentácii oba senáty Najvyššieho súdu SR
reagovali aj na rozsudok SD EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C42-15 Home Credit Slovakia, a.s. proti F.
L.. Z odôvodnenia rozhodnutia NS SR 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.04.2018 vyplýva, že „pokiaľ ide o to, či
zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok
úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z. 
umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné
vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej
splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného
ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení
informáciu, aká časť tej ktorej anuitnej splátky (výška ktorej je konštantná) pripadá na istinu, úverový
úrok a iné platby“. Obdobný záver vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia NS SR 3Cdo/146/2017 zo dňa
22.02.2018, podľa ktorého „eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona, ktorý je v
danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných
podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis
plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok
a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“,
alebo „počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného
výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje“.
Preto ani odvolací súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu žalobcu k ním uvádzanej bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru.

27. V rámci odvolania týkajúceho sa nesprávne uvedenej celkovej čiastky, ktorú mali žalobcovia
zaplatiť, má odvolací súd za to, že ako bolo preukázané aj jej prepočítaním súdom prvej inštancie, táto
bola vypočítaná správne. Čo sa týka žalobcami prezentovanej odchýlky v sume 1 centu, táto vznikla
aritmetickou odchýlkou, ako už uviedol súd prvej inštancie v rámci svojho rozhodnutia.

28. V otázke poplatku za vedenie úverového účtu v hodnote 2,99 eur mesačne je odvolací súd
toho názoru, že správu úveru možno vyložiť ako činnosť úverového veriteľa, ktorá nie je krytá inými
dojednanými platbami (úrokom ako cenou poskytnutého kapitálu a ostatnými poplatkami za konkrétne
služby), a ktorú úverový veriteľ na podklade zmluvy o úvere zabezpečuje službami (typicky poradenstvo
a klientsky servis, informácie o úverovom vzťahu, zmeny zmluvy, vydávanie rôznych potvrdení)
úverovému dlžníkovi po dobu trvania úverového vzťahu. Z ekonomického hľadiska každá cena odráža
náklady predajcu a jeho maržu, a preto nebolo neobvyklé ani nelegitímne, aby náklady úverového
veriteľa na správu úveru kryl príslušný poplatok ako súčasť ceny plnenia. Poplatok za spravovanie
úveru bol v zmysle občianskeho práva cenou plnenia, preto sa na dojednanie o ňom nevzťahuje
možnosť súdneho prieskumu jeho primeranosti v zmysle ustanovení o ochrane spotrebiteľa. Neexistuje
všeobecný zákaz brať na seba v rámci jedného zmluvného vzťahu iné povinnosti než tie, ktoré pre



daný zmluvný typ stanoví zákon a na tom nemení nič ani princíp ochrany spotrebiteľa a zakotvený v §
51 občianskeho zákonníka a v rozhodnutí Rady č. 93/13/EHS. Smernica rady ES 93/13/EHS vylučuje
z preskúmavania práve dojednávanie ceny, ktoré ponechala na dohodu zmluvných strán v súlade so
zákonmi trhového hospodárstva a hospodárskej súťaže. Uvedený poplatok bol do zmluvy o úvere
zakomponovaný v súlade so zákonom o bankách, pričom tento je uvedený aj v zákone o spotrebiteľských
úveroch, a to v čl. 4 ods. 1 písm. i). Tento poplatok, ako všetky iné poplatky, ktoré peňažné ústavy účtujú,
je teda možné preskúmavať len z hľadiska ich primeranosti k poskytnutému plneniu, ktorá neprimeranosť
v danom prípade nebola preukázaná.

29. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie tak v žalovaným,
ako i v žalobcami 1/ a 2 napadnutých častiach, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní nepriznal náhradu trov konania žiadnej
zo sporových strán, keďže žiadna z nich nemala v odvolacom konaní úspech.

31. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).