{"guid": "4a48ace2-875a-4796-92fe-d54b7bf2c2fb:16b1b11b-c86e-4541-91cc-a4bbfefc36d5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1217210163.2", "spisova_znacka": "5Co/188/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/188/2019 z 16. 9. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 16. septembra 2019, sp. zn. 5Co/188/2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1217210163.2", "identifikacne_cislo": "1217210163", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Tóth", "sudca_id": 92, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-toth-92", "datum_vydania": "2019-09-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/16b1b11b-c86e-4541-91cc-a4bbfefc36d5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1217210163.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1217210163.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1217210163.2/text", "citacie_n": 4, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/188/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217210163
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1217210163.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobkyne: J. J., Q.. XX.X.XXXX,
Y. XX, Y., zast. URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom v
Bratislave, Havlíčkova 16, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka a.s., so sídlom v Bratislave,
Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155, zast. ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o. , so sídlom v Bratislave,
Kýčerského 7, o určenie, že úver je bez poplatkov a bezúročný a iné, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 25. apríla 2019 č.k. 11Csp/80/2017-391 takto

r o z h o d o l :

Odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvej  inštancie  v   napadnutých  častiach   p o t v r d z u j e.
Žalovanému priznáva  nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1/Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Konanie o návrhu žalovaného na
prerušenie konania zastavil. Žalovanému proti žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2/Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 52 ods. 1, § 52 ods. 2, 3 a 4,
§ 53 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2, § 488, § 489 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občiansky zákonník“), § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d/, § 9 ods. 1, §
19 ods. 1 až 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“). Žalobkyňa
sa žalobou doručenou súdu dňa 24.5.2017 domáhala proti žalovanému určenia, že (I.) zmluva o
poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXXX uzatvorená dňa 16.10.2015
je bezúročná a bez poplatkov. Ďalej  žiadala, aby súd určil, že (II.) žalobkyňa je povinná zaplatiť
žalovanému z mesačnej anuitnej splátky č. 58 obsiahnutej v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX, uzatvorenej dňa 16.10.2015, iba čiastku sumy 19,60 €; že
(III.) žalobkyňa nie je povinná zaplatiť žalovanému z mesačnej anuitnej splátky č. 58 obsiahnutej v
zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX, uzatvorenej dňa
16.10.2015, čiastku sumy 64,05 € a že ( IV.)  žalobkyňa  nie je povinná zaplatiť žalovanému jednotlivé
anuitné mesačné splátky č. 59 (vrátane) až po splátku č. 108 (vrátane) obsiahnuté v zmluve o poskytnutí
spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX, uzatvorenej dňa 16.10.2015. Taktiež
žiadala, aby súd určil, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„Flexipôžička“ č.  XXXXXXXXXXXXXXX5  uzatvorenej dňa 16.10.2015, pod čl. I bod 3: „poplatok za
poskytnutie úveru 96,-Eur“  je ako neprijateľná podmienka podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neplatná.
3/Súd prvej inštancie  rozsudkom č.k. 11Csp/80/2017 zo dňa 7.12.2017 žalobu zamietol. Na odvolanie
žalobcu proti označenému rozsudku súdu Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č.k.
5Co/133/2008-215 zo dňa 28.6.2018 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.



4/Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania, po posúdení skutkovej stránky veci a právnom
posúdení za preukázané, že žaloba nie je dôvodná a preto túto zamietol. Medzi stranami nebolo
sporné, že žalobkyňa ako dlžník na jednej strane a žalovaný ako veriteľ na strane druhej uzatvorili
dňa 16.10.2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej
žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 4.800,-eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať v 108
mesačných splátkach po 83,65 eur, s dátumom prvej splátky dňa 11.11.2015 a poslednej splátky
dňa 11.10.2015, pri úrokovej sadzbe platnej ku dňu schválenia úveru vo výške 15,90% p.a., ročnej
percentuálnej miere nákladov 17,72 %, pričom celkové náklady dlžníka  tvoria sumu 4.329,15 eur, z
toho výška úrokovej sadzby 15,90% p.a., výška poplatku za poskytnutie úveru 96,-eur, celková čiastka,
ktorú musí dlžník zaplatiť v súvislosti s poskytnutím úveru je 9.129,15 eur. Zmluva, ktorej platnosť a
účinnosť nebola stranami sporu napadnutá, má nepochybne charakter spotrebiteľskej zmluvy, ktorú
bližšie špecifikuje nielen Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, ale aj zákon o spotrebiteľských
úveroch účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy.
5/V konaní nebolo sporné, že uzavretím spornej zmluvy o úvere došlo medzi zmluvnými stranami
k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, kedy žalobkyňa zastávala právne postavenie spotrebiteľa, teda
strany, ktorá v porovnaní s postavením žalovaného, a to najmä jeho znalosťami v oblasti uzatvárania
úverov, nepochybnou právnou a ekonomickou erudovanosťou, ako aj celkovým ekonomickým zázemím,
je v zmluvnom vzťahu slabšou stranou. Práve pre účely ochrany spotrebiteľov sa vytvoril systém
únijných a vnútroštátnych noriem, ktorých účelom je zabezpečenie teoretickej aj praktickej rovnováhy
v spotrebiteľských vzťahoch. Tu je ale nutné si uvedomiť, že účelom ochrany spotrebiteľa za žiadnych
okolností nie je poskytovanie neprimeranej ochrany, ktorá by negovala samotné princípy existencie
záväzkovoprávneho vzťahu, ako vzťahu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti obom zmluvným
stranám. Zároveň nemožno právnu úpravu ochrany spotrebiteľa vykladať tak, že by spotrebiteľ stratil
akúkoľvek zodpovednosť za svoje konanie. Aj spotrebiteľ, ako osoba plne disponujúca právnou
spôsobilosťou, musí v prípade uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, rešpektovať zásadu „pacta sunt
servanda“. Poskytovanie absolútnej a bezbrehej ochrany spotrebiteľovi by znamenalo popretie zásady
zmluvnej voľnosti vyjadrenej v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a preto v každom konkrétnom
spotrebiteľskom spore treba aplikovať princíp proporcionality a hľadať vyváženosť a spravodlivosť.
6/Prvým argumentom žalobkyne, ktorým odôvodňovala svoje tvrdenie o bezpoplatkovosti a bezúročnosti
zmluvy o úvere bolo tvrdenie, že žalovaný v obsahu zmluvy nereflektoval nutnosť konkrétneho
uvedenia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v tom kontexte, že v zmluve
absentovalo konkrétne rozdelenie splátok na jednotlivé sumy zodpovedajúce práve výške pripisujúcej
sa úhrade samostatnej istiny, samostatných úrokov, prípadne iných poplatkov. Podľa jej názoru nebola
splnená podmienka zákona, určená ustanovením § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z., čo bez
ďalšieho spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť celého úveru. Celé posúdenie aplikácie a najmä
výkladu tohto právneho ustanovenia, musí reflektovať viaceré hľadiská, spôsoby samotného výkladu,
pričom nemožno opomenúť už spomenutú zásadu proporcionality a taktiež racionality, ktoré je nutné
uplatňovať aj v spotrebiteľskom spore. Súd dospel k záveru, že nie je možné pristúpiť k výkladu tohto
ustanovenia tak, ako to prezentuje žalobkyňa. Hoci sa jedná o nepochybne kogentné ustanovenie, podľa
názoru súdu úmysel zákonodarcu pri jeho gramatickom vyjadrení jednoznačne smeroval k ustáleniu
požiadavky určenia konkrétnej výšky, počtu a termínov splátok, ktoré v sebe zahŕňajú istinu, úroky a
iné poplatky. Súd sa nestotožňuje so žalobkyňou prezentovaným názorom, že sa jedná o jednoznačné
gramatické vyjadrenie, ktoré nepripúšťa inú interpretáciu ako tú, že každá splátka má byť rozdelená na
jednotlivé časti zodpovedajúce výške istiny, úrokov a poplatkov. Gramatickým výkladom možno totižto
rovnako dospieť k záveru, že zákon vyžaduje určenie výšky, počtu a termínov splátok, pričom ďalšie
pokračovanie legislatívneho vyjadrenia v podobe „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ predstavuje
konkretizáciu obsahu každej splátky, ktorá pozostáva z uvedených jednotlivých zložiek. Prípustnosť
vyjadrenia splátky iba celkovou výškou splátky nie je výklad contra legem, pretože dané ustanovenie
neobsahuje gramatické vyjadrenie vylučujúce uvedenie tam vymenovaných zložiek splátky iba v súhrne
jednou sumou. Súd práve pre možné rozdielne interpretácie zdôrazňuje  potrebu aplikácie nielen
gramatického, ale aj autentického, logického ale najmä systematického výkladu, kedy k interpretácii
právnej normy musí pristúpiť porovnaním jej znenia a umiestnenia v celom právnom systéme. Práve pri
spotrebiteľskom práve je nutné právnu normu vyložiť aj v kontexte súladu so sekundárnym komunitárnym
právom, ktoré koniec koncov predstavuje v tejto oblasti základný zdroj úpravy, ktorý sú jednotlivé štáty
povinné transponovať do národných právnych úprav. Je nesporné, že prijatie právnej úpravy zákona o
spotrebiteľských úveroch nadväzovalo na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ( ďalej
len „smernica“), ktorá stanovovala rozsah, obsah a jednotlivé aspekty zákonných úprav členských štátov,
týkajúcich sa práve zmlúv o spotrebiteľských úveroch. V zmysle čl. 10 ods. 2 písm. h) tejto smernice



zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia. Aj Súdny dvor EÚ, v konaní č. C-42/15 vo veci Home Credit
Slovkia c/a Klára U. v rozhodnutí z 9.11.2016 konštatoval, že v zmluve o úvere nemusí byť jednoznačne
určené, aká časť každej splátky bude započítavaná na istinu, prípadne iné časti splátky. Súd má za
to, že takýto výklad je nutné aplikovať aj na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) citovaného zákona, a to z
viacerých dôvodov. V prvom rade zákonodarcovi pri transponovaní smernice do právneho systému SR
bol jednoznačne zrejmý a jasný obsah celej smernice aj povinnosti, ktoré mu z nej vyplývali. Táto v čl.
22 ods. 1 jednoznačne určovala, že obsahuje harmonizované ustanovenia, pričom členské štáty nesmú
zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od jej ustanovení.
Je teda zrejmé, že aj keď vnútroštátny predpis sa v jazykovom vyjadrení líši od čl. 10 ods. 2 písm. h)
smernice, za žiadnych okolností ho nemožno vykladať rozširujúco, nakoľko samotná smernica kladie
dôraz na harmonizáciu a teda stanovenie jednoznačných pravidiel, okrem iného, aj pri stanovovaní
obsahových náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch. V žiadnom prípade súd nemôže prisvedčiť
názoru žalobkyne, že zákonodarca sa vedome odchýlil od ustanovení smernice a v podstate rozšíril
povinnosti dodávateľa. Absentuje teda osvedčenie úmyslu zákonodarcu takýmto spôsobom postupovať
a preto ani vnútroštátnu právnu normu nemožno vykladať (práve v kontexte systematického výkladu)
tak, že každá splátka má byť rozdelená na jednotlivé komponenty v podobe istiny, úrokov a iných
poplatkov. V tomto prípade nemožno aplikovať ani ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
nakoľko podľa názoru súdu nemožno mať pochybnosti o výklade ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona
č. 129/2010 Z.z. Zákonodarca vo vnútroštátnej právnej úprave len jednoducho konkretizoval z čoho
každá splátka pozostáva, pričom vzhľadom na nemožnosť odklonenia sa od ustanovení smernice,
výklad tak, ako ho podáva žalobkyňa je neprípustný. Súd na zdôraznenie správnosti svojej argumentácie
cituje aj ustanovenie čl. 23 smernice, v zmysle ktorého členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za
porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a príjmu potrebné opatrenia,
aby zabezpečili ich vykonávanie. Z uvedeného možno prijať záver, že hoci smernica neumožňuje
(v zmysle čl. 22 ods. 1) zavádzanie ustanovení, ktoré sa od jej obsahu odchyľujú, v otázke sankcií
za porušovanie vnútroštátnych ustanovení ponecháva členskému štátu možnosť rozhodnúť sa o ich
charaktere, rozsahu a obsahu za podmienky zabezpečenia ich účinnosti, primeranosti a odrádzajúceho
účinku. Aj z tohto súd vyvodzuje záver, že ak je obsahom smernice konkrétne ustanovenie, v tomto
prípade určujúce konkrétne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno sa od tohto
odchýliť a teda ho ani vykladať v rámci transponovania a aplikácie vo vnútroštátnom predpise inak, ako
to urobil Súdny dvor EÚ v následnom rozhodnutí.
7/Eurokonformný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) [predtým písm. k), v súčasnosti písm. i)] zákona
o spotrebiteľských zmluvách účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, umožňuje dospieť k záveru, že
toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby
jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku
istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal
spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej-
ktorej anuitnej splátke pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Podrobné informácie o vnútornej
skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa a to bezplatne a kedykoľvek počas
doby trvania zmluvy vo forme amortizačnej tabuľky. Povinnou náležitosťou zmluvy o úvere teda nie je
podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej zo splátok podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) [predtým
písm. k), v súčasnosti písm. i)] zákona o spotrebiteľských úveroch, pokiaľ podmienky tejto zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez  ťažkostí a s istotou identifikovať výšku istiny, úrokov a iných poplatkov
vrátane dátumu týchto splátok a to i formou vyžiadania si amortizačnej tabuľky od žalovaného. To,
že by si žalobkyňa vyžiadala od žalovaného amortizačnú tabuľku, v ktorej by bol uvedený podrobný
rozpis splátok, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s
uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru
a prípadne i dodatočné náklady, žalobkyňa nepreukázala. Žalobkyňa mala možnosť spoľahlivo zistiť
rozloženie splátky, avšak toto svoje právo vyžiadania si amortizačnej tabuľky nevyužila. Na tomto mieste
súd opätovne zdôrazňuje potrebu aplikácie logického a najmä systematického výkladu ustanovenia §
9 ods. 2 písm. l) [predtým písm. k), v súčasnosti písm. i)] zákona o spotrebiteľských úveroch, kedy
k interpretácii právnej normy musí pristúpiť porovnaním jej znenia a umiestnenia v celom právnom
systéme. Práve pri spotrebiteľskom práve je nutné právnu normu vyložiť aj v kontexte súladu so
sekundárnym komunitárnym právom (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES), ktoré
koniec koncov predstavuje v tejto oblasti základný zdroj úpravy, ktorý sú jednotlivé štáty povinné
trasponovať do národných úprav. Na podporu argumentácie súdu, tento poukazuje na žalovaným



označené uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa
22.02.2018). Nakoľko teda súd vylúčil možnosť rozšírenia, resp. sprísnenia právnej normy upravujúcej
náležitosti zmluvy o úvere vo vnútroštátnych predpisoch (oproti úprave prijatej v smernici), nemožno
dospieť k inému výkladu ako k tomu, že v prípade, ak dodávateľ v zmluve o úvere uviedol konkrétnu
výšku, termíny a počet splátok úveru (ktoré v sebe zahŕňajú istinu, úroky a poplatky), splnil zákonnú
podmienku určenú ustanovením § 9 ods. 2 písm. l) [predtým písm. k), v súčasnosti písm. i)] zákona č.
129/2010 Z.z. a nemožno zmluvu sankcionovať vyhlásením jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti.
8/Záverom k tejto otázke súd prvej inštancie doplnil, že pri ustálení výkladu sporného ustanovenia
vychádzal aj zo zásady proporcionality. Podľa názoru súdu totiž aj prípadné rozdelenie splátky úveru
resp. jej pripísania na konkrétne istinu, úroky, prípadne poplatky, by nemalo žiadny vplyv na ekonomické
správanie žalobkyne, t.j. jej záujem o uzatvorenie zmluvy (ako i uzatvorenie samotnej zmluvy).   Preto
aj v tomto prípade, kedy na výklad sporného ustanovenia existujú rôzne názory, nemožno pričítať na
ťarchu žalovaného, že sa jeho výklad nezhodoval s následným výkladom žalobkyne a sankcionovať
to konštatovaním bezúročnosti a bezpoplatkovosti celého úveru. Súd sa v tomto smere v plnej miere
stotožňuje s argumentáciou žalovaného, uvedenej v jeho podaní doručenom súdu dňa 30.1.2019.
9/Žalobkyňa namietala aj rozpor zmluvy s § 9 ods. 2 písm. j) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona
č. 129/2010 Z.z., poukazujúc na neprávne vyčíslenie hodnoty RPMN v zmluve, a to v neprospech
spotrebiteľa. Súd preskúmal výpočet RPMN, kde pri výške úveru 4800,- €, dobe splácania 108 mesiacov
a výške mesačnej splátky 83,65 €, je RPMN vo výške 17,72 %. Rovnaká hodnota RPMN vyjde aj v
prípade, ak by suma mesačnej splátky bola nižšia o 0,0097 222223 € (ktorá suma pri 108 splátkach
predstavuje rozdiel v celkovej splatnej čiastke 1,05 €). Rozhodne však RPMN nebola uvedená v
neprospech spotrebiteľa (teda zavádzajúco/klamlivo nižšia).  Žalobkyňa v tejto súvislosti neuniesla
dôkazné bremeno, keď nepreukázala svoje skutkové tvrdenie o nesprávnosti výpočtu hodnoty RPMN v
zmluve, ktoré skutkové tvrdenie žalovaný popieral. Pokiaľ ide o nesprávne vyčíslenie celkovej čiastky
splatnej spotrebiteľom (ktorá bola uvedená v sume o 1,05 € nižšej než suma vyčíslená ako výsledok
súčinu 108 splátok po 83,65 €), súd konštatuje, že zmluva údaj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom
obsahovala, pričom rozdiel vznikol zaokrúhľovaním na dve desatinné miesta, preto nebola splnená
podmienka v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré ustanovenie pre vyslovenie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru predpokladá absenciu tohto údaja v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. Súd sa tiež stotožnil s obranou žalovaného v tom smere, že tak údajná chyba RPMN, resp.
celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ uhradiť,  je len otázkou výpočtu a nevyhnutného matematického
zaokrúhľovania, kedy rozdiel cca. 1 eur pri hodnote záväzku cez 9.000 eur nemá žiaden dopad na
schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Sankcia bezodplatnosti úveru by preto bola v
intenciách rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ aj z tohto dôvodu neprimeranou.
10/S ohľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že preskúmavaná zmluva nie
je v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. l) a j) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy, a preto je žalobkyňa ako dlžník povinná uhradiť poskytnutý úver v zmysle uzavretej
zmluvy, teda okrem istiny je povinná uhradiť aj ostatné zo zmluvy vyplývajúce nároky (úrok, poplatky,
atď.). Keďže súd nezistil preskúmaním zmluvy akýkoľvek rozpor s § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., podanú
žalobu v časti o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov ako aj v časti, v ktorej sa žalobkyňa
domáhala určenia, ktorú splátku a v akej výške je ešte povinná uhradiť žalovanému a ktoré splátky
mu už nie je povinná uhradiť, ako nedôvodnú zamietol. Súd napokon konštatoval, že v časti určenia
požadovaného žalobkyňou pod bodmi II.-IV. žaloby nie je daný ani naliehavý právny záujem na takomto
určení, ktorý na rozdiel od určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy je naďalej potrebné v
konaní preukazovať, čo však žalobkyňa neurobila. Rozsah záväzku, ktorý má žalobkyňa plniť je navyše
riadne vymedzený uzatvorenou zmluvou, podľa ktorej je žalobkyňa povinná poskytnutý úver splácať v
pravidelných mesačných splátkach v sume 83,65 eur, a to minimálne do výšky poskytnutej istiny. Na
tom by nič nemenila ani skutočnosť, ak by  zmluva  bola súdom určená za bezúročnú a bez poplatkov,
nakoľko skutočnosť, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov neznamená nič iné ako to, že splátka úveru,
ktorú je žalobkyňa povinná splácať v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok sa v celom rozsahu
započítava iba na istinu. Naviac skutočnosť, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov neoprávňuje súd
nahrádzať či meniť vôľu zmluvných strán rozhodnutím, ktorým by došlo k  zmene obsahu zmluvy.
11/Žalobkyňa sa svojou žalobou ďalej domáhala určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky
spočívajúcej v poplatku za poskytnutie úveru v sume 96,- eur. Zákon veľmi podrobne stanovuje obsahové
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s cieľom dať dlžníkovi jasnú predstavu o obsahu jeho
záväzku, a to najmä v časti jeho odplaty. Je samozrejmé, že činnosť veriteľov ako podnikateľov (bez
ohľadu na to, či ide o banky alebo nebankové subjekty) je vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku,
a preto aj poskytovanie finančných prostriedkov vo forme spotrebiteľského úveru nie je bezodplatné,



„zadarmo“, ale je spojené s určitou odplatou, ktorej podmienky dojednania zákon presne a pomerne
prísne upravuje. V tomto kontexte treba posudzovať aj akceptovateľnosť poplatku za poskytnutie úveru,
ktorý si veriteľ v predmetnom zmluvnom vzťahu nárokuje. Z označenia poplatok za poskytnutie úveru
je jednoznačné, že má ísť o poplatok za poskytnutie úveru, t.j. za úkony zo strany veriteľa súvisiace
s poskytnutím úveru, ako napr. oslovenie dlžníka, zistenie jeho údajov, vypracovanie a uzavretie
konkrétnej zmluvy, a teda úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie konkrétnej zmluvy,
ktoré sú internou záležitosťou veriteľa a súčasťou jeho nákladov. Práve poplatok za poskytnutie úveru
predstavuje cenu za poskytovanie služby žalovaným a možnosť jeho uplatňovania pripúšťajú aj predpisy
upravujúce spotrebiteľské vzťahy (samotný zákon o spotrebiteľských úveroch na viacerých miestach
vyslovene odkazuje na platenie poplatkov).
12/Z hľadiska aplikácie spotrebiteľského práva na uvedený právny vzťah („v duchu a zmysle
sekundárneho práva EÚ“) je kľúčovým ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide
o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto
zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky
individuálne dojednané.“ a ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka: „Neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“ Ak sa teda má skúmať neprijateľnosť podmienky
(za predpokladu, že táto je transparentne a zrozumiteľne vyjadrená), je nutné primárne ustáliť, či
to - ktoré  dojednanie takémuto prieskumu podlieha, inými slovami, či sa nejedná o  ustanovenie
(dojednanie), ktoré ani teoreticky takouto neprijateľnou podmienkou byť nemôže a to s ohľadom na
jej charakter (podstatný obsah). Ak sa má posudzovať, či dojednanie poplatku za poskytnutie úveru
je či nie je neprijateľným dojednaním, musí byť primárne vyriešená otázka, či sa nejedná o jednu z
vyššie zmieňovaných výluk, ktoré neprijateľnosť, resp. jej skúmanie, vylučujú. Pokiaľ sa zákonná úprava
premietne („skonkrétni“) v zmluvnej úprave, ak je zmluvná úprava využitím oprávnenia vyplývajúceho/
prevzatého zo zákonnej úpravy, potom je zrejmé, že takéto zmluvné dojednanie odráža záväzné
zákonné ustanovenie (resp. jeho obsah) a takéto dojednanie tak ani teoreticky nemôže byť neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, čo vylučuje i prieskum z „uvedeného aspektu“. Ratio legis uvedenej úpravy
je založené na premise, že vnútroštátny zákonodarca prijíma iba také právne normy, ktoré sú z
hľadiska predpokladaného cieľa (konkrétnej regulácie) s týmto cieľom v súlade, dostatočne vyvážené,
predstavujú pravidlá správania, ktoré zákonodarca vníma (čo vylučuje naplnenie podmienky značnej
nerovnováhy). Jedná sa o zrejmú teoretickú výluku z neprijateľnosti. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym
obchodom, a to s ohľadom na kogentné ustanovenie § 261 ods. 6 pís. d) Obchodného zákonníka, t.j.
úverové  zmluvy sa vždy budú vo svojej podstate spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka
(keďže sa jedná o absolútny obchod, t.j. povaha účastníkov zmluvy je právne irelevantná), a pravidlá,
ustanovené v ustanoveniach Obchodného zákonníka, sa v prípade, ak to je dôsledkom charakteru
kontrahujúceho dlžníka, dopĺňajú pravidlami ďalšími (tzv. spotrebiteľského práva). To, že sa na úverovú
zmluvu aplikujú ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, neznamená, že by zmluva bola
nejakým osobitným, nominátnym typom v zmysle pomenovaných zmlúv podľa Občianskeho zákonníka,
resp. Obchodného zákonníka. Zmluva podliehajúca režimu zákona o spotrebiteľských úveroch nie je
samostatným, osobitným, pomenovaným, záväzkovoprávnym vzťahom, ale jedná sa o pojem druhový,
ktorým sa označuje akákoľvek zmluva, kauzou (hospodárskym účelom) ktorej je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov veriteľom spotrebiteľovi (ak sa nejedná o poskytnutie peňažných prostriedkov
jedným zo spôsobov uvedených v ustanovení § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch), v §
1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je všeobecne (pozitívnou definíciou) vymedzené, že
spotrebiteľským úverom je na účely tohto zákona dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi, pričom výnimky z tejto všeobecnej definície
(napriek tomu, že sú splnené definičné znaky uvedené v ustanovení  § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch) sú stanovené v ustanovení § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere, reglementovaná i ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch, je primárne
zmluvou úverovou, ktorej podstata sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. V ustanovení §
499 Obchodného zákonníka je normované pravidlo, podľa ktorého „Za dojednanie záväzku veriteľa
poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je
predmetom podnikania veriteľa.“ Ustanovenie § 499 je zákonodarcom začlenené do zoznamu tzv.
kogentných ustanovení, pri ktorých sa zmluvným stranám neumožňuje od nich odchýliť prípadne
ich vylúčiť (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka). Spomedzi ustanovení Obchodného zákonníka
regulujúcich úverovú zmluvu ako absolútny obchod [§ 261 ods. 6 písm. d)] patrí do skupiny kogentných



ustanovení ustanovenie § 497 definujúce základnú typovú charakteristiku úverovej zmluvy a práve
ustanovenie § 499. Zákonodarca tým zreteľne vymedzil sledované priority v rámci úverových vzťahov,
keď ako jednu z priorít stanovil kogentne garantované právo mať možnosť dojednať odplatu za
dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť úver. Je teda evidentné, že slovenský právny poriadok inštitút
odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver vyslovene pozná a jeho používanie predpokladá, a
túto skutočnosť dlhodobo rešpektuje ako právna veda, tak aj súdna prax najvyšších súdnych autorít
(viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 86/99 zo dňa 01.05.2001). Zhodne bola
priznaná možnosť takýto poplatok účtovať aj napr. v Českej republike, ešte počas účinnosti Obchodného
zákonníka (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 813/2001 zo dňa 27.08.2003).
Odplata za dojednanie záväzku poskytnúť úver je premietnutím zákonnej úpravy § 499 Obchodného
zákonníka, predstavuje preto zrejmú výluku zo spotrebiteľského prieskumu. Je tu aj ďalšia výluka
(výluky) z (teoretického) prieskumu neprijateľnosti, ktorou je obsah dojednanej podmienky ako hlavného
predmetu plnenia a tiež cenové dojednanie. Ako už bolo uvedené, v ustanovení § 53 ods. 1, druhej
vety, Občianskeho zákonníka sa - vo vzťahu k tomu, čo nie je/nemôže byť neprijateľnou podmienkou,
hoci ide o zmluvné dojednanie - normuje: „To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito,
jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“. Inými slovami,
spotrebiteľský prieskum je vylúčený, ak by sa mal  týkať hlavného predmetu plnenia alebo primeranosti
ceny. Odplata za dojednanie záväzku poskytnúť úver je tak, ak je dohodnutá, súčasťou hlavného
predmetu plnenia. Je síce možné takúto odplatu nedohodnúť, no ak je do zmluvy zahrnutá, predstavuje
rovnako dôležitú zložku ako napr. dojednanie úrokov. Odplata za dojednanie záväzku poskytnúť úver
vykazuje preto relevantný parameter hlavného predmetu, čo akúkoľvek zmluvnú podmienku, ktorá
sa ho týka, vylučuje z prieskumu neprijateľnosti. Je bez akýchkoľvek pochybností, že dohoda o
uvedenom je cenovým dojednaním. Pri aplikácii výnimky (zo spotrebiteľského prieskumu potenciálnej
neprijateľnosti) primeranosti ceny - v tomto konkrétnom prípade primeranosti časti odplaty - sa dá dospieť
k rovnako jednoznačnému záveru o nemožnosti neprijateľnosti, resp. o vylúčení takéhoto prieskumu.
Primeranosť ceny sa štandardne radí medzi skutočnosti objektívne „neskúmateľné“ (nepreskúmateľné),
keďže neexistuje nijaký sadzobník alebo právne kritérium na určenie rámca pre jej preskúmanie (napr.
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.04.2014, X. G. X. N., C-26/13, bod 55). Stále je
však potrebné zdôrazniť, že uvedené závery o výnimke (výnimkách) zo spotrebiteľského prieskumu
prichádzajú do úvahy iba za predpokladu riadnej transparentnosti zmluvnej podmienky. Ak je však
podmienka transparentnosti splnená, čo v posudzovanom prípade rozhodne je, tak ďalší prieskum
prijateľnosti odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver už nie je dovolený. V nadväznosti na obsah
žaloby  je potrebné poukázať i na neaplikovateľnosť rozhodnutia Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe
(Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája 2011 č. k. AZ 17 U 192/2010 v pomeroch právneho poriadku SR.
Nemecký súd v tomto prípade síce skutočne konštatoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky upravujúcej
povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi spracovateľský poplatok, ale právne východiská boli v tomto prípade
diametrálne odlišné. Slovenský právny poriadok a nemecký právny poriadok neobsahujú totožnú právnu
úpravu úverových vzťahov. V slovenskom Obchodnom zákonníku je v § 499 výslovne normované
pravidlo kogentného charakteru, podľa ktorého je možné dojednať odplatu za dojednanie záväzku
poskytnúť úver. Nemecký BGB žiadne výslovné pravidlo o možnosti dojednať odplatu za dojednanie
záväzku poskytnúť úver v normatívnom systéme neobsahoval. Z uvedeného je zrejmé, že na základe
zisteného skutkového stavu, nemožno v súvislosti s dojednaním poplatku za poskytnutie úveru prijať
záver o existencii nekalej zmluvnej podmienky v zmluvnom vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným.
13/Na základe uvedených skutočností, ako aj citovaných zákonných ustanovení dospel súd prvej
inštancie k záveru, že žaloba žalobkyne je nedôvodná v celom rozsahu,  a preto súdu neostalo iné, ako ju
zamietnuť (výrok I. rozsudku). Zároveň súd vo výroku II. rozsudku zastavil konanie o návrhu žalovaného
na prerušenie konania, a to v súlade s jeho dispozičným prejavom.
14/Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý žalobkyňou v podobe jej výsluchu a dôkaz ňou
označenými  rozhodnutiami  Slovenskej obchodnej inšpekcie. Súd je toho názoru, že vykonanie
uvedených dôkazov nie je pre tento súdny spor relevantné, vzhľadom ku skutočnosti, že tieto by
neprejudikovali záver o opodstatnenosti nároku žalobkyne, ktorého sa touto žalobou domáha. Tieto
dôkazy sú pre merito veci nadbytočnými a ich vykonanie je nehospodárne, súd ich nepovažoval za
právne významné a pre rozhodnutie súdu za nevyhnutné. Súd je toho názoru, že nevykonanie týchto
dôkazov neviedlo a ani nemôže viesť k pripusteniu možnosti o neúplnom zistení skutkového stavu
veci a v konečnom dôsledku ani k vecne nesprávnemu rozhodnutiu súdu, vzhľadom na skutočnosť,
že súd považoval vykonané dokazovanie inými dôkaznými prostriedkami pre rozhodnutie vo veci
za postačujúce a umožňujúce náležité zistenie skutkového stavu. Posúdenie návrhu na vykonanie



dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a
nie strán sporu.
15/O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa pomeru úspechu vo veci a priznal žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
16/Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. podala včas odvolanie žalobkyňa,
ktorá žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tomto rozsahu zmenil a jej
žalobe v celom rozsahu vyhovel, resp. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Svoje odvolanie žalobkyňa odôvodnila podľa § 365 ods. 1 písm. h/ a f/ CSP. Ohľadom
rozpisu splátok na istinu, úroky žalobkyňa uvádza, že súhlasí s tvrdením, že euro-konformný výklad
sporného ustanovenia (výšku mesačnej splátky nie je nutné rozčleniť na splátku istiny, úrokov či iných
poplatkov) je možný, ale nie v čase uzatvorenia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy, ako sa súd prvej
inštancie mylne domnieva, až od 01.05.2018, kedy novela zákona č. 129/2010 Z.z. nadobudla účinnosť.
Je nesporné, že v danom prípade predmetná spotrebiteľská zmluva neobsahovala náležitosti aj podľa §
9 ods.2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z1., t.j. nikde v zmluve sa nenachádzal údaj o výške splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, ktoré mala žalobkyňa zaplatiť a preto žalobkyňa nadobudla presvedčenie, že
predmetná zmluva je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, nakoľko uvedené nedostatky
zákon č. 129/2010 Z.z. v § 11 ods. 1 písm. b/ sankcionuje tým, že takýto spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. V otázke náležitosti zmluvy o úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. l/ zákona
č. 129/2010 Z.z. žalobkyňa považuje úvahy súdu prvej inštancie za formalistické a rozhodne nie za
správne. Jednoznačnosť zákonného textu je totiž celkom zrejmá a výklad prezentovaný súdom prvej
inštancie ako aj žalovaným ide priamo proti jeho zmyslu a účelu. V kontexte apelovania na závery
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/15, žalobkyňa trvá na svojom tvrdení a to, že prijatý záver nemožno
aplikovať na aktuálny spor a to z viacerých dôvodov. Súdny dvor na základe prejudiciálnych otázok
položených Okresným súdom Dunajská Streda okrem iného v rozhodnutí uviedol, že článok 10 ods.
2 písm. h/ a i/ Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Niet absolútne žiadnych pochybností, že
slovenský zákon v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy išiel nad rámec smernice č. 2008/48/
ES a celkom jednoznačne požadoval, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny,
ako aj splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Žalobkyňa ďalej uvádza, že doposiaľ neexistuje žiadne
rozhodnutie Súdneho dvora ES v horizontálnom vzťahu, ktoré by umožnilo priamu aplikáciu práv zo
smernice, ergo ktoré by prelomilo zásadu zákazu výkladu contra legem, a súčasne neexistuje ani jedno
súdne rozhodnutie, ktoré má reprezentovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Žalobkyňa
odmieta záver, ktorý NS SR prezentuje v Uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017 a to z jednoduchého dôvodu,
že NS SR sa v predmetnom Uznesení nevyporiadal dostatočne, racionálne s otázkou (ne)možnosti euro-
konformného výkladu, neposkytol odpoveď resp. na základe akých právnych skutočností vlastne použil
euro-konformný výklad a prečo podľa jeho právneho názoru nie je tento výklad výkladom contra legem,
keď použitiu euro-konformného výkladu v horizontálnom vzťahu bráni samotná judikatúra Súdneho
dvora ES. Argumentácia súdu prvej inštancie ohľadom obligatórnych náležitostí v zmysle § 9 ods. 2
písm. k/ cit. zákona považuje žalobkyňa za nesprávnu. Ďalším dôvodom, pre ktorý žalobkyňa považuje
predmetnú úverovú zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú je skutočnosť, že žalovaný ako dodávateľ
nesprávne určil celkovú čiastku ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť a zároveň nesprávne určil aj výšku
RPMN. Žalobkyňa nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že údaj o celkovej čiastke neodzrkadľuje
skutočnosť, pričom súd tento „rozdiel“ uviedol vo výške 1,05 Eura,- k čomu dodal, že takýto rozdiel nemá
vplyv na bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Žalobkyňa v celom rozsahu nesúhlasí s tvrdením súdu a to s
poukazom na explicitné znenie zákona. Podľa názoru žalobkyne, ak zákonodarca konkrétne vymedzí, za
akých podmienok nastupuje zákonná sankcia v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti, tieto povinný
súd rešpektovať, pričom nemôže v rozhodovaní „zohľadniť svoj názor“, že ide v podstate o nepatrný
rozdiel a preto zákonná sankcia nenastupuje. Ohľadom neprijateľných zmluvných podmienok žalobkyňa
poukazuje na to, že súd uviedol, že poplatok za poskytnutie úveru je súvisiacim nákladom pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru, a súčasne uviedol, že činnosť veriteľov ako podnikateľov je vykonávaná za
účelom dosiahnutia zisku a preto aj poskytovanie finančných prostriedkov nie je bezodplatné, „zadarmo“,
ale je spojené s určitou odplatou... S týmto názorom súdu žalobkyňa nesúhlasí, keďže je nepochybné,
že poplatok za poskytnutie úver predstavuje výlučne „dvojitý“ zisk pre dodávateľa a pre spotrebiteľa
nepredstavuje žiadne protiplnenie. Žalobkyňa je presvedčená, že poplatkové zaťaženie spotrebiteľa bez
poskytnutého protiplnenia banky je potrebné vyhodnotiť ako neprijateľné. V tejto súvislosti žalobkyňa
poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011 zo dňa 21.11.2012. Poplatok
za poskytnutie úveru vytvára zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, nemá



pre spotrebiteľa žiaden preukázateľný prínos, pričom sa mu nedostáva žiadneho protiplnenia, ale slúži
výlučne záujmu dodávateľa na maximalizáciu zisku spojeného s existenciou zmluvného vzťahu. Okrem
uvedeného žalobkyňa rovnako považuje predmetný poplatok za nejasný a nezrozumiteľný, nakoľko z
predmetných formulácii nie je spotrebiteľovi zrejmé, čo v skutočnosti poplatky zahŕňajú. V danom prípade
je zrejmé, že ani sám súd nevie presne určiť, že čo konkrétne predmetný poplatok zahŕňa, ale len sa
domnieva, že ide s ohľadom na jeho označenie o administratívne úkony dodávateľa.
17/K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil ako vo výroku vecne správny, a aby zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho
konania. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zreteľný, jasný a porozumiteľný. Téma, na ktorú
žalobca opakovane v tomto spore poukazuje [t.j. výklad § 9 ods. 2 písm. l), predtým písm. k) a v
súčasnosti písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch], je nateraz vyriešená aktuálnou a už ustálenou
judikatúrou Najvyššieho súdu SR - poukázal na verejne dostupné uznesenie Najvyššieho súdu SR z
23.04.2018, sp. zn. 4Cdo/211/2017, z 17.04.2018, sp. zn. 3Cdo/56/2018, a z 22.02.2018, sp. zn. 3
Cdo 146/2017. Pokiaľ ide o parciálnu otázku určenia neplatnosti v žalobnom návrhu žalobcu označenej
zmluvnej podmienky, zamietnutie žaloby aj v tejto časti je podľa názoru žalovaného rozhodnutie správne
a ďalej sa žalovaný pridržiava svojich doterajších vyjadrení. Ohľadne poplatku žalovaný uvádza, že
poplatok (zreteľne komunikovaný spotrebiteľovi v predzmluvnej fáze i priamo označený v zmluve)
predstavuje popri úrokoch (a eventuálne iných, žalobcom nenamietaných poplatkoch) jednoducho
cenu za poskytnutie peňažných prostriedkov. Rovnaký záver prijala i česká právna teória, podľa
ktorej cenovým dojednaním sú aj dojednania v úverových zmluvách o poplatkoch, ktoré sú tak
vylúčené z prieskumu ich prípadnej neprijateľnej povahy podľa smernice o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (smernica Rady č. 93/13/EHS).
18/K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá má za to, že argumentácia, ktorú žalovaný
prezentuje v časti tzv. rozpisu splátok by bola správna za predpokladu, ak by žalobkyňa so žalovaným
uzatvorila spotrebiteľskú zmluvu až po 30.04.2018. Keďže však ide o zmluvu, ktorá nesporne bola
uzatvorená pred týmto dátumom, je potrebné vychádzať z právnej úpravy, ktorá bola platná a účinná v
danom čase. Žalobkyňa zotrváva na svojich doterajších argumentoch a podaniach.
19/K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý v plnom rozsahu zotrváva na svojich doterajších
vyjadreniach a procesných návrhoch.
20/Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach a z dôvodov podaného odvolania
podľa § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP,
a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne v ňou napadnutých výrokoch I. a III. rozsudku súdu prvej
inštancie nie je dôvodné.
21/Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie má odvolací súd za to, že odôvodnenie
súdu prvej inštancie je plne v súlade s § 220 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s
právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý tieto náležite a vyčerpávajúco vysvetlil v odôvodnení
napadnutého rozsudku, ktoré spĺňa všetky zákonom vyžadované náležitosti. Na tieto jeho závery
v celom rozsahu poukazuje, nepovažuje za potrebné ich opätovne uvádzať s tým, že nepochybne
nie sú dôvodné odvolacie námietky žalobkyne, ktorá odôvodnenie napadnutého rozsudku celkom
neopodstatnene na mnohých miestach v odvolaní označila ako \"en bloc\" arbitrárne, nezrozumiteľné,
nepresvedčivé, zmätočné, absurdné, contra legem a ignorujúce právnu úpravu, poukazujúc na to, že
súdu prvej inštancie (predsa) dostatočne objasnila všetky skutočnosti významné z hľadiska merita veci, z
ktorých jednoznačne vyplýva správnosť jej argumentácie. V tomto smere odvolací súd ešte na doplnenie
poukazuje aj na to, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces.
22/V súvislosti so žalobkyňou namietanou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru v dôsledku
nedodržania podmienok § 9 ods. 2 písm. l/ (predtým písm. k/) zákona č. 129/2010 Z.z., krajský
súd konštatuje, že žalobcom tvrdený nedostatok náležitostí ustanovenia § 9 ods. 2, písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-129/2010-ucinnost-od-01.01.2020>
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, spočívajúcich v rozpise splátok, zákon podľa žalobcu vyžaduje rozčlenenie splátky



na to, koľko z nej pripadá na splátku istiny úveru a koľko na splátku úrokov, prípadne poplatkov, ktoré
rozčlenenie v danom prípade nie je uvedené a ktorý výklad žalovaná strana nepovažovala za správny,
keď sa dovolávala eurokonformného výkladu daného ustanovenia. V tejto  súvislosti odvolací súd
poukazuje na  rozhodnutia Najvyššieho súdu SR k danej otázke, a to sp. zn.  3Cdo/146/2017 zo dňa
22.02.2018 a sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.04.2018. Najvyšší súd SR v  týchto rozhodnutiach sa
venoval výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) vyššie citovaného zákona,  podľa ktorých je zrejmá
možnosť a tým aj nutnosť eurokonformného výkladu daného ustanovenia s poukazom na článok 10
ods. 2 písm. h) a i) Smernice Európskeho parlamentu Rady 2008/48/ES zo dňa  23.04.2008, pričom pri
svojej argumentácii oba senáty Najvyššieho súdu SR reagovali aj na rozsudok SD EÚ zo dňa 09.11.2016
vo veci C42-15 Home Credit Slovakia, a.s. proti X. U.. Z odôvodnenia rozhodnutia NS SR sp. zn.
4Cdo/211/2017 zo dňa 23.04.2018 vyplýva, že „pokiaľ ide  o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere,
ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny  splátok úrokov a iných poplatkov, je
potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm.  k) zákona č. 129/2010 Z.z. <http://
zakony.judikaty.info/predpis/zakon-129/2010-ucinnost-od-01.01.2020> umožňuje dospieť k záveru, že
toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva  o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby
jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku
istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a  poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby
mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k  dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude
v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je  konštantná) pripadá na istinu, istinu, úverový úrok a iné
platby“. Obdobný záver vyplýva aj z odôvodnenia  rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa
22.02.2018, podľa ktorého „Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010
Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách
uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok
a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo
„počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu
dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje“. Preto ani odvolací súd
nepovažoval za dôvodnú argumentáciu žalobkyne k ňou uvádzanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru.
23/Odvolací súd však tiež v tejto súvislosti, a to aj v nadväznosti na žalobkyňou označené rozhodnutia
všeobecných súdov, ktoré boli vydané až po vydaní uznesenia vo veci sp. zn. 3Cdo/146/2017 (a
ktoré reprezentujú iný názorový smer), považuje za potrebné poukázať na to, že v predmetných
rozhodnutiach nebola pri výklade ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona  č. 129/2010 Z.z. celkom dôsledne
zohľadnená dôležitá zásada, vyplývajúca z práva EÚ, podľa ktorej každá sankcia za porušenie
relevantných vnútroštátnych noriem vydaná za účelom dosiahnutia cieľov vymedzených Smernicou,
musí spĺňať požiadavku proporcionality. V tomto ohľade opatrenia stanovené vnútroštátnou právnou
úpravou nemôžu ísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov
sledovaných danou právnou úpravou, a ak existuje možnosť rozhodnúť sa medzi viacerými primeranými
opatreniami, je potrebné sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu, a spôsobené nevýhody nesmú byť
neprimerané sledovaným cieľom (Rozsudok Súdneho Dvora z 26. septembra 2013 vo veci C 418/11,
Texdata Software GmbH, najmä body 51,52). Pokiaľ ide o otázku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
v danej veci, tento následok je nepochybne sankciou spojenou (aj) s absenciu obsahových náležitostí
zmluvy o úvere. Preto i otázku (ťažiskovú v danej veci) či za stavu, keď má dlžník možnosť kedykoľvek
požiadať o bezplatné poskytnutie údajov o plánovanej amortizácii dlhu a veriteľ má povinnosť tieto
informácie dlžníkovi poskytnúť na jeho žiadosť, možno od veriteľa v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k/
zákona č. 129/2010 Z.z. vyžadovať, aby už do zmluvy o úvere uviedol aj vnútornú štruktúru jednotlivých
splátok s tým, že v prípade jej absencie bude úver poskytnutý bezúročne a bez poplatkov, je nevyhnutné
hodnotiť z hľadiska, či takáto sankcia za neuvedenie vnútornej skladby každej splátky, zodpovedá
požiadavke proporcionality. V tomto smere treba poukázať na ciele Smernice, zohľadnené aj Súdnym
dvorom EÚ v rozsudku vo veci C 42/15, teda na to, že článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice stanovuje, že
zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia, ako i na to, že z článku 10 ods. 2 písm. i) a článku 10 ods. 3 Smernice vyplýva,
že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy
odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor
EÚ v citovanom rozhodnutí konštatoval i to, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice
2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje,
ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri



analogicky rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank România, C 602/10, EU:C, body 63 a 64) (body 52,
53 a 55 rozsudku). Za tohto stavu dospel odvolací súd k záveru, že nakoľko je nepochybné, že ciele
Smernice sú v plnej miere naplnené i v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje presnú špecifikáciu
vnútornej štruktúry splátok, nemožno ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. vykladať
tak, že absencia takýchto údajov má za následok bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru. Vzhľadom
na svoju závažnosť by totiž sankcia  v podobe odopretia nároku na akúkoľvek odplatu za poskytnutie
úveru veriteľovi napriek zjavnému naplneniu legitímneho cieľa sledovaného danou právnou úpravou v
prípade opačného výkladu citovaného ustanovenia nepochybne išla nad rámec toho, čo je primerané
a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných danou právnou úpravou.                     V
nadväznosti na uvedené sa potom odvolací súd nestotožnil ani so závermi žalobkyne, na ktoré v
odvolaní poukázala v rámci rozsiahleho všeobecného výkladu ohľadne otázok prameňov práva EÚ,
zásad a princípov harmonizácie, resp. transpozície smerníc, priameho a nepriameho účinku smerníc,
keď tieto sú s poukazom na uvedené bez významu vo vzťahu k preskúmavanej veci. Pokiaľ žalobkyňa
v tejto súvislosti za absurdný označuje postup,  v rámci ktorého sa súd prvej inštancie podľa jej názoru
odklonil od vnútroštátnej úpravy, odvolací súd poukazuje na to, že zo strany prvoinštančného súdu
o nerešpektovanie platnej                   a účinnej právnej úpravy nejde, nakoľko (ako už bolo
uvedené) posúdenie právnej stránky prejednávanej veci závisí od výkladu ust. ust. § 9 ods. 2 písm. k/
zákona č. 129/2010 Z.z. a v tomto smere sa odvolací súd s výkladovými závermi súdu prvej inštancie,
vychádzajúcimi z uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo/146/2017, stotožnil.
24/Ohľadom poplatku za poskytnutie úveru v hodnote 96 eur odvolací súd poukazuje na to, že poplatok
za poskytnutie úveru bol v zmysle občianskeho práva cenou plnenia, preto sa na dojednanie o ňom
nevzťahuje možnosť súdneho prieskumu jeho primeranosti v zmysle ustanovení o ochrane spotrebiteľa.
Neexistuje všeobecný zákaz brať na seba v rámci jedného zmluvného vzťahu iné povinnosti než tie, ktoré
pre daný zmluvný typ stanoví zákon a na tom nemení nič ani princíp ochrany spotrebiteľa a zakotvený v
§ 51 občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> a v rozhodnutí
Rady č. 93/13/EHS. Smernica rady ES 93/13/EHS vylučuje z preskúmavania práve dojednávanie
ceny, ktoré ponechala na dohodu zmluvných strán v súlade so zákonmi trhového hospodárstva a
hospodárskej súťaže. Pokiaľ mala žalobkyňa za to, že uvedený poplatok za poskytnutie úveru je pre ňu
neakceptovateľný, mohla sa obrátiť ohľadom poskytnutia úveru na inú banku, ktorá si za poskytnutie
úveru účtuje poplatok v nižšej hodnote.
25/Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v žalobkyňou
napadnutej časti, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
26/O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní  úspešnému žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania priznal v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262
ods. 2 CSP).
27/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Csp/80/2017", "guid": "8e2c9123-c632-4e72-98aa-b341db7dc61d:4360a861-a418-4f7a-8a44-ef221a3fc2f3", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "9d4e36a3-56de-48a7-a86c-a9bc4be42540:0d6acf1c-b510-4eb6-96a3-554ddeaa79d3", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8310213423.1", "spisova_znacka": "18Co/109/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/109/2011 z 20. 11. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-11-20", "citacie_n": 704, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8310213423.1"}, {"guid": "d1729f31-2ff0-4e56-b184-8810900729e7:9a95006f-8285-48a6-9e17-be59c4946f1f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2008:8105229083.1", "spisova_znacka": "5Co/133/2008", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/133/2008 z 18. 8. 2008", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2008-08-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2008:8105229083.1"}, {"guid": "8f13b1dd-9a3e-4efa-81d3-64b4b31e64fe:9cc616e0-c029-4384-9d59-5d9248e19041", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Csp/80/2017", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 11Csp/80/2017 z 23. 3. 2017", "sud": "Okresný súd Veľký Krtíš", "datum_vydania": "2017-03-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/8f13b1dd-9a3e-4efa-81d3-64b4b31e64fe:9cc616e0-c029-4384-9d59-5d9248e19041"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:54bb6d0f-f355-4a4d-9e9c-3a9f15d896a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.197.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 197/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/2022 z 31. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.197.2022.1"}, {"guid": "ussr:77b653c2-caac-4af8-8bc4-87630a5ec36c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.140.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 140/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.140.2021.1"}, {"guid": "909f01a2-d059-409c-aafd-fd3856966d29:a312568b-61e2-449e-a634-1e6b3622a16b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:5918200927.1", "spisova_znacka": "4Cdo/241/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/241/2020 z 15. 12. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-12-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:5918200927.1"}, {"guid": "ff2c0bd6-2a40-4690-b043-5276952b1efc:7ec8a1b0-837b-4517-ae30-2c960e0b6705", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1617208836.1", "spisova_znacka": "15Co/204/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/204/2018 z 28. 9. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-09-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1617208836.1"}]}