Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/241/2019 z 16. 12. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 16. decembra 2019, sp. zn. 5Co/241/2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1218203271.1 Krajský súd Bratislava | 5Co/241/2019 | ECLI:SK:KSBA:2019:1218203271.1 | 2019-12-16 | Rozsudok Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/86be0a37-0627-4273-a6f9-8e4599b9739d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1218203271.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/241/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1218203271
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1218203271.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Jany Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobcu: F. O., Z.. XX.XX.XXXX, B.: L.
XXX, L., zast. JUDr. Pavol Gráčik, advokát so sídlom: Farská 40, Nitra, proti žalovaným: 1/ Zoznam,
s.r.o., IČO: 36 029 076, so sídlom: Bratislava, Viedenská cesta 3-7, v zast. JUDr. Rudolf Adamčík,
advokátska kancelária s.r.o., Liptovská 2/A, P.O.BOX 67, Bratislava, 2/ Nový čas, a.s., IČO: 51 249 979,
so sídlom: Bratislava, Prievozská 14, zast. Advokátska kancelária BÁNOS s.r.o., advokátska kancelária
so sídlom: Galanta, Hlavná 979/23, 3/ N Press s.r.o., IČO: 46 887 491, so sídlom: Bratislava, Jarošova
1, zast. JUDr. Ľubomír Zlocha, PhD., advokát so sídlom: Bratislava, Kamenárska 17/A, o ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy a bolestného, na odvolanie žalobcu voči rozsudku Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 27. mája 2019 č.k. 21C/16/2018-283 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa čl. 16 ods. 1, č. 19 ods. 1, čl. 26 ods.
1, 2, 4 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, § 11, § 12 ods.1, 2, 3
Občianskeho zákonníka, čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 2
ods. 7, § 5 ods. 1, 2 zákona č. 167/2008 Z.z. Tlačový zákon a vecne tým, že žalobou doručenou súdu
dňa 05.04.2018, sa žalobca titulom ochrany osobnosti domáhal, aby súd uložil žalovaným povinnosť
odstrániť zo svojho webového sídla článok s názvom ". C. X. F. T. V. O.: L. K. Z. P. O. (Č. Ž. X/), Č. ".
Q. X. C.: F. Q. Z.K. T. K. Z. (Č. Ž. X/, J.. P. X. X.) T. Č. ". O. V. O., A. I. Q. L. na H. Ž. C.Z. X. L. V. ... I.
po Ň. P. J. O. F. T. L. O. XX C. T. Z. Ď. X. P.... L. Q. V. R. Z. T. po Ľ. H.. V. O. za I. Q. Z.Š. I. X. F. ...".
(Č. Ž. X/). Žalobca taktiež žiadal aby súd uložil žalovaným povinnosť písomne požiadať o odstránenie
uvedených príspevkov z webového sídla N..T..H., ako aj požiadať prevádzkovateľov vyhľadávačov U.,
B. T. W. o odstránenie výsledkov súvisiacich s predmetnými článkami. Ďalším žalovaným nárokom
bolo uloženie povinnosti, aby žalovaní zverejnili na svojom webovom sídle v žalobnom petite konkrétne
špecifikované ospravedlnenie žalobcovi. Žalobca zároveň požadoval od žalovaných 50.000,00 eur ako
náhradu nemajetkovej ujmy a 22.958,00 eur ako náhradu za bolestné.

3. Súd na základe vykonaného dokazovania výsluchom strán, oboznámením sa s
listinnými dôkaznými prostriedkami, ako aj ostatných listín, tvoriacich obsah spisu dospel k nasledovným
skutkovým zisteniam:



4. Dňa 22.11.2016 o 16:00 hod. zverejnila TASR článok (č. l. 59-60) s názvom: ". V.: L. I. O. na Ž. C.. L.Á.
V. XX. Z. (K.) - ". A. V. K. B. V. na X. A. X. V. O. na H. Ž. C. X. L. V.. Na D. X. R. V. K., A. Z. F. Q. L., na F. X.
H. V.. K. C. Z. H.. Článok ďalej cituje F. Q. z KPÚ: "Zostalo po ňom jedno rozkopané hrobové miesto asi
do hĺbky 40 centimetrov a niekoľko ďalších plytkejších jám. V honbe za zlatom sa neštítil zhanobiť pietne
miesto". Podľa krajskej policajnej hovorkyne v Trnave F. A. polícia v tejto súvislosti začala trestné stíhanie
zo zločinu poškodzovania a znehodnocovania archeologického dedičstva a prečinu hanobenia miesta
posledného odpočinku. "Vykonávame procesné úkony a zároveň pátrame po totožnosti podozrivého
muža, ktorý je zachytený na záberoch. Polícia žiada občanov, ktorí muža na fotkách poznajú, aby
nahlásili jeho totožnosť na polícii prostredníctvom linky 158" uviedla hovorkyňa. Na konci článku sa
nachádza upozornenie: "TASR vydá k správe policajnú fotodokumentáciu".

5. Dňa 22.11.2016 o 19:40 hod. bol na internetovej stránke N..C..sk zverejnený článok (č. l. 15, resp. 17)
s nadpisom: ". Q. X. C.: ...". T. X.: ". O. za I. I. X. F. H. Mužovi s detektorom kovov, ktorý vyčíňal v L. V. (H..
K.), ide po krku polícia". Článok, ktorý obsahuje aj výpoveď F. Q. z KPÚ V. K.: V F. A. sa takéto prípady,
žiaľ, opakujú často. Len pred krátkym časom sme boli pri X. pri hroboch dvoch okradnutých nemeckých
vojakov. Tam sa nehanbili porozhadzovať ich kostrové pozostatky ležiace v zemi 70 rokov.", pokračuje
v znení: "Polícia v tejto súvislosti začala trestné stíhanie zo zločinu poškodzovania a znehodnocovania
archeologického dedičstva a z prečinu hanobenia miesta posledného odpočinku a po podozrivom
mužovi pátra". Ako zdroj článku je uvedená TASR.

6. Dňa 23.11.2016 bol v denníku Z. Č., ktorého vydavateľom je žalovaný 2/, na strane 10 a s fotografiou
žalobcu v sekcii J., uverejnený článok (č. l. 16) s titulkom: ". Q. X. C.. K. P. V. O. ?!.. Úvod do článku, ktorý
je písaný zvýrazneným písmom znie: "V honbe za zlatom zneuctil miesto posledného odpočinku! Mužovi
s detektorom kovov, ktorý vyčíňal v L. V. (H.. K.) ide po krku polícia...". Článok, ktorý obsahuje aj výpoveď
F. Q. z KPÚ V. K.: "pod hradným vrchom sme našli desiatky kráterov po detektoristoch", pokračuje v
znení: "Polícia v tejto súvislosti začala trestné stíhanie zo zločinu poškodzovania a znehodnocovania
archeologického dedičstva a z prečinu hanobenia miesta posledného odpočinku a po podozrivom
mužovi pátra". Ako autor článku i fotografie je uvedená TASR.

7. Dňa 24.11.2016 o 9:00 hod. bol na internetovej stránke L. Z. zverejnený článok (č. l. 28-31) spolu
s fotografiou žalobcu v znení: ". O. V. O., A. I. Q. L. na H. Ž.D. C. X. L. V.. Na incident pamiatkarov
upozornil turista, ktorý neznámeho muža s detektorom na mieste posledného odpočinku vyrušil. Ten
cintorín následne opustil. Zostalo po ňom jedno rozkopané hrobové miesto asi do hĺbky 40 centimetrov
a niekoľko ďalších plytkejších jám. V honbe za zlatom sa neštítil zhanobiť pietne miesto´." povedal F.
Q. I. A.. Polícia začala trestné stíhanie zo zločinu poškodzovania a znehodnocovania archeologického
dedičstva a prečinu hanobenia miesta posledného odpočinku. (tasr)

8. Dňa 24.11.2016 o 18:30 hod. bol na internetovej stránke N..K..sk zverejnený článok (č. l. 19-22) s
nadpisom: ". C. X. F., T. V. O.: L. K. Z. P. O.. Úvod článku, znie "Pracovníci KPÚ V. K. boli vypovedať na
polícii k prípadu vykrádania hrobov na opustenom židovskom cintoríne pri L. V.. Na incident pamiatkarov
upozornil všímavý turista, ktorý neznámeho muža s detektorom, na mieste posledného odpočinku
vyrušil. Ten cintorín následne opustil". Článok ďalej cituje vyjadrenie F. Q. I. A.: "V honbe za zlatom sa
neštítil zhanobiť pietne miesto" a "Pod hradným vrchom sme našli desiatky čerstvých i starších kráterov
po detektoristoch. V okolí hradu sa dajú nájsť artefakty po jeho obyvateľoch, ale i obliehateľoch, ktoré
sú súčasťou archeologického dedičstva a je vlastníctvom SR". Článok tiež cituje vyjadrenie hovorkyne
KR PZ v Trnave: "Vykonávame procesné úkony a zároveň pátrame po totožnosti podozrivého muža,
ktorý je zachytený na záberoch. Polícia žiada občanov, ktorí muža na fotkách poznajú, aby nahlásili jeho
totožnosť na polícii prostredníctvom linky 158".

9. Uznesením (č. l. 32) Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 22.06.2017, č. 2Pv 342/17/2207-9
bolo zrušené uznesenie, ktorým bol žalobca obvinený pre prečin poškodzovania a znehodnocovania
archeologického dedičstva s tým, že prokurátor Okresnej prokuratúry uložil vyšetrovateľovi, aby vo veci
znovu konal a rozhodol.

10. Posudkom zo dňa 13.12.2017 vypracovanom F.. L. F. (č. l. 42) bolo žalobcovi priznané ohodnotenie
bolestného vo výške 1300 bodov.



11. Žalobca pred súdom na podanej žalobe zotrval a k veci osobne na pojednávaní dňa 22.03.2019
vypovedal, že po inkriminovaných udalostiach mu lekárka zakázala viesť motorové vozidlo a namiesto
toho, že sa mal starať o manželku a syna, museli sa starať oni o neho. Bol PN 49 dní. Stávalo sa mu,
že keď išiel na ulicu, ľudia sa otáčali, nemohol ísť ani so synom na zmrzlinu, hovorili mu, že je zlodej,
hrobár. Susedom museli vysvetľovať, ako to bolo, že tam bola aj manželka so synom a hlavne, že to
bolo pred pomaly troma rokmi. Bál sa, že príde o prácu. Od bratranca, ktorý má pohostinstvo o
štyri domy ďalej sa dozvedal, čo o ňom hovoria, že či ho už vyhodili z práce. Tak isto mal problémy
v práci, kde to musel vysvetľovať konateľovi firmy. Tak isto syn musel chodiť k psychiatrovi, lebo mal
pocity strachu, prenasledovania. Rovnako manželka, keď navštívila lekára počúvala poznámky, napr.
čo si ten chmuľo myslel, že tam nájde. Synovi sa v škole vysmievali, že "tvoj tatko je vykrádač hrobov".
Sesternica ho nepustila do domu z dôvodu, že kade to chodí, museli odmietnuť aj ozdobovanie kostola,
lebo sa obávali, čo na to povedia ľudia. Manželka dostávala maily, že čo to je. Nemôžu navštevovať
kultúrne podujatia v obci, dva roky sú doma, tak isto nechodia na jarmok. Ľudia, ktorých stretnú väčšinou
nezdravia; keď tak pozdravia manželku. Táto nálepka mu zostane už do smrti. U psychologičky sa
priznal, že má problémy s libidom, schudol 10 kíl, má časté návštevy sociálneho zariadenia, nemôže
spať. Rok navštevoval psychiatrickú ambulanciu. Nie je dňa, aby mu celý ten deň neprebehol pred očami.
6. januára 2014 keď bol odfotený X.. V., sa nachádzal v listnatom lese a vo vzdialenosti pol kilometra
od hradu L. V.. Hrad nebolo ani vidieť. Detektor kovov si manželka požičala, žalobca chcel zistiť jednu
oceľovú trubku, samozrejme to nič nezaznamenalo. Na tom mieste žiadne trubky nehľadal lebo vedel,
že v tom čase je detektor, ktorý vyskúšal predtým doma, nefunkčný. Detektor zobral len z dôvodu, že si
to syn vydupal. Žalobca bol na prechádzke s rodinou, na žiadnom židovskom cintoríne sa nenachádzal,
ani v nejakom kvázi ochrannom pásme a preto je tvrdenie žalovaného 3/ o jeho prispení k
trestnému stíhaniu klamstvo. Právny zástupca žalobcu v záverečnej reči (č. l. 245) opakovane poukázal
a zopakoval argumentáciu obsiahnutú vo všetkých jeho doterajších vyjadreniach a záverom uviedol, že
žalovaní si neoverili nimi uvádzané informácie všetkými dostupnými krokmi, hoci si ich overiť mohli a
pravdivosť nimi publikovaných informácií nebola nijako zisťovaná.

12. Právni zástupcovia žalovaných sa v priebehu konania pridŕžali všetkých svojich doterajších vyjadrení
k veci, pričom v záverečných rečiach (č. l .217 a nasl., č. l. 223 a nasl. a č. l. 229 a nasl.) opätovne
zopakovali argumentáciu obsiahnutú v ich predošlých vyjadreniach. Súd mal v konaní za preukázané,
že žalobca sa dňa 06.01.2014 spolu s manželkou a ich synom pohyboval v lesnom prostredí pri obci L.
V.. Počas tejto prechádzky bol žalobca odfotografovaný so slúchadlami na ušiach a s detektorom kovov,
na čo boli vzápätí upovedomení príslušní pracovníci KPÚ V. K., ktorí boli následne vo veci vypovedať
na polícii. O uvedených skutočnostiach informovala TASR dňa 22.11.2016 o 16.00 hod. Na základe
tejto správy TASR (správa obsahovala aj výzvu Polície SR ohľadne hľadania podozrivej osoby) vydali
žalovaní predmetné články, ktoré mali spôsobiť žalobcovi ujmu. Sporným v konaní bol charakter článkov
žalovaných, a síce, či sa jedná o prebraté články od TASR vylučujúce ich zodpovednosť podľa § 5
ods. 2 Tlačového zákona, alebo či je dôvodný záver žalobcu, že poskytovateľom predmetnej informácie
nemohol byť TASR, pretože TASR neposkytla obsah informácie, ale poskytla iba zdroj týchto informácií.

13. Po podrobnom preskúmaní predmetných článkov mal súd za jednoznačne preukázaný liberačný
dôvod podľa § 5 ods. 2 Tlačového zákona, čo znamená vylúčenú zodpovednosť vydavateľa periodickej
tlače, teda žalovaných s následnou absenciou pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní na ich strane.
Žalovaní nenesú zodpovednosť za ujmu, resp. škodu, ktorá žalobcovi vznikla (súd túto ujmu - jej
vznik, výšku a opodstatnenie - ani neskúmal, nakoľko samotná absencia vecnej legitimácie žalovaných
predstavuje dôvod na zamietnutie žaloby). Články predstavujú prebratú správu od TASR. Z týchto
článkov je bez pochýb zrejmé označenie ako autora a pôvodcu odkazovanej správy TASR. TASR konala
na základe výzvy KR PZ s poukazom na tvrdenia zamestnanca KPÚ K.. Tieto skutočnosti navyše ani
neboli sporné; žalobca ich nevyvrátil a ani sa k ním počas konania nevyjadroval. Ak teda TASR konala
na základe výzvy štátnych orgánov (orgánov verejnej moci), je bez pochýb daný záver o aplikácii § 5
ods. 2 Tlačového zákona na prejednávanú vec: išlo o informáciu, resp. o jej obsah, ktorú poskytol orgán
verejnej moci (KR PZ) a právnická osoba zriadená zákonom (KPÚ), a to pri nezmenení pôvodného
obsahu, tak ako to predpokladá písm. a) uvedeného zákonného ustanovenia. Navyše sa jednalo aj o
informáciu zverejnenú vo verejnom záujme podľa písm. b) predmetného zákonného ustanovenia. Pri
výklade pojmu "vo verejnom záujme", ktorý definuje § 2 ods. 7 Tlačového zákona, je zrejmé, že v danom
prípade išlo o verejný záujem - oznámenie orgánu Policajného zboru zverejňované na jeho žiadosť pri
výkone činnosti podľa osobitného predpisu, a teda pri vyhlásení pátrania po podozrivej osobe. Pokiaľ
žalobca argumentoval, že si žalovaní obsah a pravdivosť tejto informácie mohli a mali overiť, tak tu



súd uviedol, že pokiaľ ide o informáciu zverejnenú TASR a navyše s riadnym označením zdroja, resp.
odkazom na konkrétne subjekty (KR PZ a KPÚ), tak takáto povinnosť žalovaných nevyplýva zo žiadneho
právneho predpisu. Takáto konštrukcia navyše odporuje samotnému účelu Tlačového zákona. Pokiaľ
ide o informáciu vo verejnom záujme, pochádzajúcu od subjektov uvedených v § 5 ods. 2 písm. a)
Tlačového zákona, pričom zverejnená informácia nebola médiami upravená a pozmenená, je ponúknutý
výklad žalobcu v rozpore s platnou právnou úpravou. Ide o príliš subjektívny výklad právnych noriem
a ich zmyslu s cieľom úspechu vo veci, a to bez zváženia ďalších objektívnych veličín, majúcich na
prejednávaný prípad podstatný vplyv.

14. Žalobca ďalej uvádzal, že "poskytovateľom informácie nemôže byť TASR, pretože tá neposkytla
obsah informácie, ale obsah poskytol ´všímavý turista´ a krajská policajná hovorkyňa v K.. TASR by
bola poskytovateľom informácií iba vtedy, ak by niektorý z jej orgánov poskytol obsah informácie...".
Ak by bol uvedený výklad správny (čo ale nie je), súd konštatoval, že nerozumie postupu žalobcu,
ktorý žaluje žalovaných (teda médiá). Touto argumentáciou žalobca vlastne naznačil, že TASR obsah
informácie neposkytla a ani nemohla poskytnúť a teda žalovaným mala byť TASR, nakoľko zverejnila
"nepravdivú" informáciu, resp. prebrala obsah informácie. Keďže však informáciu poskytol orgán verejnej
moci a právnická osoba zriadená zákonom, nie je uvedená argumentácia žalobcu spôsobilá zmeniť
pevne zistený a nerozporovaný skutkový stav. Ide (ako už súd spomenul vyššie) iba o špekulatívny
výklad práva s cieľom zvrátiť pre žalobcu negatívne výsledky a závery prejednávaného prípadu. Ak
obsah informácie poskytla krajská policajná hovorkyňa v K. (teda orgán verejnej moci), čo navyše sám
žalobca uviedol, je bezpochýb daný liberačný dôvod podľa § 5 ods. 2 písm. a) Tlačového zákona (aj §
5 ods. 2 písm. b) zákona).

15. To, že informáciu TASR poskytol KR PZ v K. ako i KPÚ v K. je fakt. To, že TASR tieto informácie
(bez ich zmeny či pozmenenia) zverejnila je taktiež fakt. Taktiež je faktom to, že žalovaní vo svojich
článkoch tieto informácie od TASR prebrali, pričom v nich výslovne odkázali na TASR ako na autora tejto
správy (v článkoch je uvedené - autor/zdroj: TASR, foto: TASR), čo znamená, že nenesú zodpovednosť
za obsah predmetných článkov. Pokiaľ majú v demokratickom a právnom štáte média pri sledovaní
záležitostí týkajúcich sa verejného záujmu zvláštne postavenie, tzv. "strážny pes", je zrejmý a najmä
dôvodný záver, že ak je daná výzva od príslušných orgánov (KR PZ a KPÚ) ohľadom hľadania podozrivej
osoby zo spáchania trestného činu, média túto správu, a to bez potreby jej overovania, nakoľko ju poskytli
príslušné orgány, prevezmú, a s odkazom na jej pôvodcu zverejnia.

16. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje a pripomína, že privilegované postavenie z aspektu ochrany slobody
prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr.
rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995 sťažnosť č. 1594/90, ESĽP rozsudok
Bladet Troms a Stensaas v. Nórsko z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). V právnom štáte sa nesmie
zabúdať na nezastupiteľnú úlohu tlače. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a
myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie
dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie (napr. Perna
v. Taliansko, rozsudok z 25. júla 2001). Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej judikatúre poskytuje
žurnalistom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu. Súd len na okraj
uviedol, že takýto výklad je akceptovaný aj u nás, a to Ústavným súdom SR (napr. II.ÚS 152/08 alebo
IV.ÚS 107/2010). Je povinnosťou tlače poskytovať informácie o veciach verejného záujmu a s tuto
funkciou je spojené právo verejnosti získať a obdržať informácie. Tlač musí v demokratickej spoločnosti
zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné problémy, nežiaduce javy a podobne (napr. Fressoz a
Roire v. Francúzsko, rozsudok z 21. januára 1999, Thorgein Thorgeison v. Island, z 5. júna 1992, Jersild
v. Dánsko z 23. septembra 1994 a iné).

17. Na záver súd prvej inštancie pripustil, že zverejnením týchto článkov mohlo dôjsť k ujme na strane
žalobcu, avšak vzhľadom na uvedené nie je potrebné sa touto otázkou zaoberať (keďže hmotnoprávnu
zodpovednosť nenesú žalovaní - samozrejme za predpokladu, že k predmetnej ujme skutočne došlo).
V naznačenom smere je ale tiež potrebné uviesť, že za vzniknutú situáciu môže v prvom rade
sám žalobca. Ak je v právnom poriadku SR (trestný zákon) zakotvený trestný čin "Poškodzovanie a
znehodnocovanie archeologického dedičstva", resp. "Hanobenie miesta posledného odpočinku", čo pri
existencii zásady "neznalosť zákona (práva) neospravedlňuje" znamená, že nemožno na ľahkú váhu ísť
vybavený detektorom kovov (je nepodstatné či funkčným) do prostredia prírodnej rezervácie (tu je taktiež
nepodstatné, či sa žalobca v nej priamo nachádzal a či bol pri jej hraniciach), kde sa nachádza pietne



miesto a archeologická lokalita - zrúcanina hradu. S vedomosťou o existencii uvedených právnych zásad
a predpisov nie je možné takéto konanie aprobovať, resp. ho uprednostniť na úkor slobody prejavu,
navyše ak sa jedná o vec verejného záujmu. Je zrejmé, že žalobca musel mať vedomosť do akého
prostredia a ako vybavený vchádza, resp. sa nachádza, a to najmä s poukazom, že býva neďaleko
tejto lokality. To, že jeho cieľom bola iba prechádzka s rodinou totiž uvedený subjekt, ktorý ho odfotil
(podľa uznesenia 2Pv 342/17/2207 - 9 z 22.06.2017 - č. l. 32 - to bol pravdepodobne zamestnanec
KPÚ) nemohol vedieť a ani predpokladať, navyše ak podľa zverejnených fotografií mal žalobca uvedený
detektor opásaný a v rukách spolu so slúchadlami na ušiach (pozícia priam predpokladajúca reálne
hľadanie predmetov prostredníctvom detektoru). Tu je irelevantná skutočnosť, či žalobca predmetné
hroby aj naozaj "vykradol" (to je otázka na OČTK a nie civilné konanie). Je však logické predpokladať
zvýšenú pozornosť konkrétnych subjektov a aj spoločenskú citlivosť, ak sa jedná o miesto posledného
odpočinku v blízkosti zrúcaniny stredovekého hradu, navyše v prírodnej rezervácii Q. (príloha č. 79
vyhlášky č. 83/1993 Z. z. Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky o štátnych prírodných
rezerváciách). Ide tak v prvom rade o nedbanlivé konanie žalobcu, za ktoré žalovaní nemôžu a ani
nenesú občianskoprávnu zodpovednosť. Vzhľadom na uvedené nemožno klásť za vinu postup či
už "fotografa", ktorý odfotil žalobcu, KPÚ či OČTK, ktoré stíhali žalobcu, alebo TASR a napokon aj
žalovaných, ktorí výzvu KPÚ a KR PZ zverejnili, nakoľko pohyb žalobcu s nasadeným detektorom
a slúchadlami priam nabáda minimálne na podozrenie z páchania trestnej činnosti, a to navyše s
prihliadnutím, že "vykrádanie" hrobov, resp. nedovolené hľadanie historických artefaktov sa v danej
lokalite pravidelne deje.

18. Súd prvej inštancie po dôkladnom zvážení skutkového stavu, vyhodnotení dôkazných prostriedkov
jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, z dôvodov vyššie uvedených, žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie žalovaných zamietol.

19. Žalovaným, ako plne úspešným vo veci priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100% v
zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

20. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca, ktorý žiadal odvolací
súd, aby rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie, alebo zruší rozsudok a vráti vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie žalobca odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm.
b), d), e), j), g) a h) CSP. Žalobca v rámci svojho odvolania sumarizuje ním tvrdený skutkový stav a
pridržiava sa podanej žaloby. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkový stav, keď samotné
tvrdenie o tom, že informácia, ktorá bola uvedená v správe TASR, mala pochádzať od KPÚ, je
nepravdivá, celkovo žalobca namieta postup TASR pri uverejňovaní správy o žalobcovi, ktorú prebrali
žalovaní. Úvaha, že voči TASR boli poskytnuté oficiálne informácie zo strany KR PZ V. K. a KPÚ V.
K., bola pre súd prvej inštancie nosnou pri vyvodení svojho záveru. Ako je však zrejmé, KPÚ v K.
oficiálnu informáciu voči TASR neposkytol, preto je uvedená východisková úvaha označená súdom
prvej inštancie ako fakt, nesprávna. Pokiaľ ide o informáciu oficiálne poskytnutú zo strany KR PZ V. K.
podľa správy TASR, v tejto sa o žalobcovi ako o vykrádačovi hrobov a pod. nič nehovorí, konštatuje
sa len, že polícia sa začala vecou zaoberať a hľadajú muža na priloženej fotografii (avšak určite nie,
že by muž na fotke mal spraviť niečo protiprávne). Žalobca taktiež namietal, že mu nebol v rámci
TASR poskytnutý priestor na vyjadrenie. Odvolateľ ďalej uvádza, že TASR je právnickou osobou,
ktorá bola zriadená na základe zákona o TASR a súčasne je tlačovou agentúrou, ktorá má podľa
ustanovení zákona o TASR a Tlačového zákona kompetenciu v oblasti agentúrneho spravodajstva a to
tým spôsobom, že informácie vyhľadáva a následne sprostredkuje, resp. uverejňuje. TASR poskytuje
agentúrne spravodajstvo, ktoré musí byť podľa ust. § 3 ods. 8 Zákona o TASR v spojení s ust. § 3
ods. 2 Zákona o TASR overené, neskreslené, nestranné a objektívne, čo však predmetná informácia
TASR o žalobcovi nebola. Nazeraním na ustanovenie § 5 ods. 2 písm.a) Tlačového zákona cez prizmu
nosnej argumentácie súdu prvej inštancie by bolo nutné dospieť k ad absurdum záveru, podľa ktorého by
akákoľvek informácia uvedená TASR požívala zodpovednostnú imunitu, čo je záver nie želaný zákonnou
úpravou a navyše úplne opomínajúci zmysel a účel právnej úpravy ochrany osobnosti, keďže v takom
prípade by voľnosť TASR bola nadradená človeku a jeho dôstojnosti. V prípade akceptácie súdom
deklarovaného záveru o neexistencii zodpovednosti médií len preberajúcich obsah z TASR v súvislosti s
preberaným obsahom je vlastne daný záver, že ak niečo poruší štátom zriadená právnická osoba, pričom
to niečo je právo na ochranu osobnosti, zodpovedným nebude nikto a ak aj vznikne škodlivý následok,
nik zaň nebude niesť zodpovednosť. Absurdnosť výkladu svedčí o nesprávnosti takýchto záverov. Ani len
okrajovo súd prvej inštancie nezavadil o jednu z podstatných častí žalobcom uvádzanej argumentácie



(napr. TASR nie je štátny orgán; ekvita - a s ňou spojená nemožnosť izolovanej interpretácie zákona bez
ohľadu na iné spojené právne inštitúty; proporcionalita). Vnímanie TASR ako neomylného zdroja, nad
ktorého informáciami nemajú povinnosť novinári premýšľať, je nielen legálne ničím nepodložená: TASR
totiž nie je štátny orgán, rovnako nie všetko, čo ako informáciu uvedie do obehu TASR, je zodpovedajúce
pravidlám jej činnosti. Pri zverejnení informácií difamačného charakteru nemožno správanie toho, kto
takéto informácie šíri, považovať za legitímne v prípade, že tento nepreukáže, že mal rozumné dôvody
spoliehať sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej ak preukáže, že podnikol dostupné
kroky na to, aby si overil pravdivosť informácie, a to v miere a intenzite, v ktorej tu bolo overenie prístupné,
a konečne, pokiaľ sám nemal dôvod neveriť, že difamačná informácia je nepravdivá. Zverejnenie takejto
informácie nemožno považovať za rozumné, ak si šíriteľ informácie neoverí jej pravdivosť u osoby, ktorej
sa informácia týka, a nezverejní jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto postupu alebo tam,
kde to nebolo nutné. Žalovaní si neoverili nimi uvádzané informácie všetkými dostupnými krokmi, hoci
si ich overiť mohli, rovnako ako to, že akákoľvek úvaha žalovaných o pravdivosti nimi publikovaných
informácií nebola nijako zisťovaná.

21. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 1/, ktorý považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné
a rozsudok súdu prvej inštancie za správny po vecnej aj právnej stránke. Žalovaný 1/ v konaní v
rámci svojej procesnej obrany preukázal, že ním zverejnený žalovaný článok, ktorý bol zverejnený na
internetovom portáli N..K..sk pod názvom „Na C. X. F., T. V. O.: L.V. K. Z. P. O. dňa 24.11. 2016 (ďalej len:
„Článok“) vo svojom obsahu zverejnil len informácie poskytnuté v článku TASR a informácie poskytnuté
hovorcom policajného zboru. Žalovaný 1/ mal preto v zmysle žalobcom označeného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky zn. IV.ÚS 302/2010 dostatok rozumných dôvodov šíriť ďalej
informácie zverejnené týmito autoritami. Zverejnenie podobizne žalobcu bolo plne legitímne, nakoľko
polícia žiadala verejnosť o prípadnú identifikáciu zobrazenej osoby na účel pokračovania trestného
konania.

22. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril taktiež žalovaný 2/, ktorý sa plne pridržiava všetkých svojich podaní
a vyjadrení, a s rozsudkom súdu sa v plnej miere stotožňuje, považuje ho za správny a vychádzajúci
z náležitého právneho posúdenie skutkového stavu. Žalobca v rámci odvolania neuviedol žiadne
skutočnosti alebo okolnosti, pre ktoré by bolo vyhovenie jeho odvolaniu dôvodné. Žalovaný 2/ má za to,
že prvoinštančný súd správne vyhodnotil skutkový stav, keď v rámci bodu 45. rozsudku konštatoval, že
„to, že informáciu TASR poskytol KR PZ V. K. ako i KPÚ V. K. je fakt. To, že TASR tieto informácie (bez
ich zmeny či pozmenenia) zverejnila je taktiež fakt. Taktiež je faktom to, že žalovaní vo svojich článkoch
tieto informácie od TASR prebrali, pričom v nich výslovne odkázali na TASR ako na autora tejto správy
(v článkoch je uvedené - autor/zdroj: TASR, foto: TASR), čo znamená, že nenesú zodpovednosť za
obsah predmetných článkov.“ Žalovaný 2/ uvádza, že pre právne posúdenie veci je irelevantné, odkiaľ
mala TASR informáciu o tom, že nejaké osoby pracujúce v KPÚ v K. mali vypovedať na polícií, a tiež
čo mali vypovedať, úlohou, resp. povinnosťou médií nie je poskytovať podrobné a rozsiahle informácie
verejnosti, ale informácie v stručnej a vecnej forme. Žalovaný 2/ prevzal obsah predmetného článku
od TASR ako celok, teda od právnickej osoby zriadenej zákonom, pričom z toho dôvodu v súlade
s ust. § 5 ods, 2 písm. a) zákona č. 167/2008 Z. z. nemôže zodpovedať za obsah informácie bez
ohľadu na to, či sa poskytnutie informácie pracovníkom KPÚ V. K. považuje za vyjadrenie samotného
KPÚ V. K. alebo nie. Žalobca na viacerých miestach odvolania poukazuje a analyzuje práve článok
TASR, ktorý žalobca 2/ prevzal, no samotnú TASR nežaluje, a rovnako tiež ani osoby, ktoré označili
žalobcu nepriamo za „vykrádača hrobov“. Ďalej k námietke žalobcu o tom, že v rámci článku TASR sa
neuvádzalo, že by mal žalobca rozkopávať hroby na cintoríne alebo že by mal kradnúť zlato z hrobov,
ako to vyplýva z článkov, uviedol, že X.. Q. sa v rámci článku TASR vyjadril, že „zostalo po ňom jedno
rozkopané hrobové miesto“ a tiež že „v honbe za zlatom sa neštítil zhanobiť pietne miesto“ Uvedené
tvrdenie žalobcu tak nie je pravdivé. Žalobca ďalej uviedol, že tvrdenia o jeho údajnom protiprávnom
konaní boli založené len na výpovedí F. Q., ktorý nevystupoval ako oficiálny hovorca KPÚ v K., teda
určil, že by mal byť de facto zodpovedný za namietaný zásah do osobnostných práv, no tohto rovnako
ako TASR nežaloval. Žalobca neustále poukazuje na nepravdivosť tvrdení pracovníka KPÚ, rovnako
na to, že zo strany TASR nebola k článkom poskytnutá relevantná pôda, no ich pasívnu legitimáciu aj
napriek tomu neurčil a týchto za pôvodcov informácie sprostredkovanej žalobcom 2/ v žalobe neoznačil.
Žalovaný 2/ poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že nie je možné ani spravodlivé požadovať
od médií, aby sa dištancovali od výrokov tretích osôb, ktoré môžu provokovať, urážať alebo poškodzovať
česť, keďže takýto postup by bol nezlučiteľný s poslaním tlače informovať o veciach verejného záujmu.
Žalovaný 2/ je aj naďalej toho názoru, že vyhovenie žalobe čo i len sčasti by znamenalo popretie



dôležitej úlohy média ako strážneho psa právneho štátu, a tiež rozpor s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Bladet Tromso a Stensaas vs Nórsko) či Ústavného súdu SR (nález zo dňa
28.10.2010, IV. ÚS 107/2010-58), na ktoré v konaní poukázal, a ktoré kladú dôraz na právo média
spoľahnúť sa na obsah informácie poskytnutej štátnou inštitúciou, či právo v dobrej viere sa spoľahnúť
na poznatky tvrdené orgánmi činnými v trestnom konaní. Povinnosť média dodatočne, aj oficiálne
informácie overovať, by predstavovala neprimeranú záťaž, neúčelnosť, ale najmä by spomalila proces
informovania verejnosti o správach, na základe ktorých by mohli identifikovať páchateľa trestnej činnosti
či vyvarovať sa kontaktu s ním. Z hľadiska zodpovednosti štátnych inštitúcií za zverejnené informácie
sa priklonil k názoru Ústavného súdu SR, spočívajúceho v povinnosti práve týchto pôvodcov informácií
riadne zvážiť, aké informácie sú verejnosti sprístupnené (napr. II.ÚS 342/09, IV.ÚS 107/2010). Z tohto
záveru Ústavného súdu SR potom vyplýva í zrejmá zodpovednosť štátnych inštitúcií za zverejnený a
ďalej rozširovaný obsah. Na strane 13 a nasl. odvolania žalobca poukazuje na výklad ust. § 5 ods. 2 písm.
a) tlačového zákona, v zmysle ktorého vydavateľ periodickej dače a tlačovú agentúra nezodpovedajú
za obsah informácie, ktorú poskytol ústavný činiteľ, orgán verejnej moci, rozpočtová organizácia alebo
príspevková organizácia zriadená orgánom verejnej moci alebo právnická osoba zriadená zákonom,
ak je táto informácia uverejnená v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve v pôvodnom
znení a jej spracovaním pre uverejnenie sa nezmenil jej pôvodný obsah. Namieta pritom, že nazeraním
na ustanovenie § 5 ods. 2 písm. a) Tlačového zákona cez prizmu nosnej argumentácie súdu prvej
inštitúcie by bolo nutné dospieť k ad absurdum záveru, podľa ktorého by akákoľvek informácia uvedená
TASR požívala zodpovednostnú imunitu, čo je záver nie želaný zákonnou úpravou a navyše úplne
opomínajúci zmysel a účel právnej úpravy ochrany osobnosti, keďže v takom prípade by voľnosť TASR
bola nadradená človeku a jeho dôstojnosti. Uviedol, že má za to, že predmetné ustanovenie tlačového
zákona je potrebné vykladať v širšom zmysle. Z citovaného ustanovenia tlačového zákona okrem iného
vyplýva, že vydavateľ periodickej tlače nezodpovedá za obsah informácie, ktorú poskytla právnická
osoba zriadená zákonom, ak je táto informácia uverejnená v periodickej tlači v pôvodnom znení a jej
spracovaním sa nezmenil jej pôvodný obsah. Z tohto ustanovenia však nevyplýva, akému subjektu by
mal byť obsah informácie, za ktorý vydavateľ periodickej tlače nezodpovedá, poskytnutý. Možno tak
vyvodiť záver o tom, že takáto informácia môže byť poskytnutá aj širokej verejnosti formou internetového
článku. Pokiaľ ju iný subjekt prevezme z tohto článku, pričom jej zdroj riadne označí, rovnako nemôže
zodpovedať za jej obsah, pokiaľ sa jej spracovaním nezmenil. Žalovaný 2/ má legitímne právo spoliehať
sa na informácie poskytnuté štátnymi inštitúciami, ako TASR, čo je zrejmé aj z ust § 5 ods. 2 písm.a)
tlačového zákona, keďže za tieto poskytnuté, resp. sprostredkované informácie štátnymi inštitúciami
nemôže niesť médium, ktoré ich publikuje, zodpovednosť. Urážky žalobcu na adresu novinárov sú
vzhľadom na uvedené nepodložené, navyše priečiace sa platnej právnej úprave. Tiež na zverejnení
podobizne žalobcu, resp. na jej sprostredkovaní, bol toho času verejný záujem, keďže podľa vyhlásenia
krajskej hovorkyne v K., uvedeného v článku zverejnenom TASR, polícia v súvislosti s incidentom začala
trestné stíhanie, pričom tiež žiadala občanov, ktorí muža na fotkách poznajú, aby nahlásili jeho totožnosť
na polícií. Napriek uvedenému verejnému záujmu žalovaný 2/ dňa 09.12.2016, na základe žiadosti
manželky žalobcu, jeho podobizeň z internetového článku odstránil.

23. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril taktiež žalovaný 3/, ktorý mal za to, že napadnuté rozhodnutie je
riadne odôvodnené, pričom súd sa vysporiadal s každým jedným argumentom žalobcu. Žalovaný 3/
tvrdí, že sa nejednalo o článok, ale sa jednalo skôr o zverejnenú informáciu s titulkom: „. O. V. O., A.O.
I. Q. L. na H. Ž. C. X. L. V..“., kde bola vyobrazená podobizeň žalobcu a pripojený text. Žalovaný 3/
(ani jeho redaktor) nie je pôvodcom žiadneho zo žalovaných výrokov. Žalobca zavádza, pokiaľ tvrdí, že
KR PZ nikdy neuviedlo, že by to mal byť žalobca. Tlačová správa KR PZ V. K. obsahovala fotografie
(podobizne) žalobcu, na základe zverejnenia ktorých KR PZ V. K. pátralo po jeho osobe. Jednou zo
základných úloh, ktoré plní Policajný zbor v zmysle § 2 ods. 1 písm. l zákona NR SR č. 171/1993 Z.z.
o Policajnom zbore, je pátranie po osobách a pátranie po veciach. Pátranie po neznámom páchateľovi
je úlohou orgánov činných v trestnom konaní a ostatných operatívnych služieb, pri ktorej je potrebné
zistiť, či skutok, ktorý sa stal, je trestným činom a kto je jeho páchateľom. V prípade žalobcu sa jednalo o
osobu hľadanú v súvislosti s podozrením zo spáchania trestného činu. Zverejneniu žalovaných článkov
taktiež prechádzalo oznámenie TASR, ktoré vychádzalo z informácii poskytnutých pracovníkom KPÚ
V. K. F. Q. a krajskou policajnou hovorkyňou V. K.. Na základe obsahu tlačovej správy KR PZ V. K.
a oznámenia TASR, ktoré predchádzali zverejneniu žalovaných článkov, je nepochybné, že rozsah
zverejnených informácií žalovaným 3/ pochádzal výlučne z týchto zdrojov, t.j. informácia bola uverejnená
v pôvodnom znení. Na strane žalovaného 3/ celkom absentuje protiprávnosť konania a tým nie je
daná ani neoprávnenosť zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcu. Žalované výroky



boli zverejnené v rámci operatívno-pátracej činnosti Policajného zboru SR, ktorá na základe zákona
vyhlasuje pátranie po osobách podozrivých zo spáchania trestných činov, zverejňuje ich osobné údaje
a podobizne. Overenie pravdivosti oznámenia OČTK, že určitá osoba sa mala dopustiť trestného činu
a je po nej vyhlásené pátranie, nie je možné. Proti žalobcovi sa naviac viedlo trestné konanie ako voči
obvinenému.

24. K vyjadreniam žalovaných sa žalobca nevyjadril.

25. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach a z dôvodov podaného odvolania
podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z. (CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a
podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie
nie je dôvodné.

26. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) priznáva slobode prejavu kľúčový význam pre fungovanie
demokratickej spoločnosti. ESĽP pri rozhodovaní uplatňuje tieto princípy a kritériá:
a) média majú v spoločnosti kľúčovú úlohu, pretože sú „strážnym psom“ demokracie. Každý zásah do
slobody prejavu médií treba posudzovať veľmi prísne.
b) zvýšenú ochranu treba poskytovať šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu
c) osoby verejne činné alebo verejne známe musia zniesť väčšiu mieru kritiky než súkromné osoby
d) je potrebné rozlišovať, či je informácia skutkovým tvrdením alebo či je hodnotiacim úsudkom.
Hodnotiace úsudky požívajú vysokú mieru ochrany, avšak musia vychádzať z určitého skutkového
základu.
e) chráni sa nielen obsah prejavu, tvrdenia či myšlienky, ale aj spôsob, forma, ktorými sú vyjadrované.
Médiám je dovolená určitá miera preháňania a provokácie.
f) tvrdenia urobené v dobrej viere požívajú zvýšenú ochranu. Médiá majú právo na ospravedlniteľný omyl.
g) sankcia za poškodenie dobrej povesti musí byť primeraná a predvídateľná.

27. Súdy majú akceptovať, že tvrdenie médií pochádza zo zdroja, ktorý je považovaný za spoľahlivý a
nie je potrebné pred zverejnením tohto tvrdenia overiť s úplnou istotou jeho pravdivosť, pretože toto ani
nie je vždy možné. ESĽP uznáva, že médiá často disponujú informáciami, ktoré je potrebné zverejniť
vo verejnom záujme a to v čo najkratšom čase: „Správy sú pominuteľným produktom a zdržiavať ich
zverejnenie, dokonca na krátky čas, môže výrazne znížiť ich hodnotu a zaujímavosť.“ Veľa dôležitých
informácií zverejňovaných v médiách (skutkových tvrdení) však pochádza zo zdrojov, ktorých pravdivosť
nie je možné v súdnom spore o ochranu osobnosti preukázať. Nebolo by spravodlivé požadovať od
médií, aby informácie zverejňovali až vtedy, keď bude ich pravdivosť potvrdená s úplnou istotou. Médiá
by boli postavené pred nesplniteľnú úlohu, preto ESĽP chráni tvrdenia zverejnené médiami „v dobrej
viere“.

28. Z vykonaného dokazovania má odvolací súd za preukázané, že žalovaní 1/, 2/ a 3/ v rámci
predmetných článkov vychádzali z informácii zverejnených Tlačovou agentúrou SR dňa 22.11.2016 a
výzvou polície adresovanej verejnosti o pomoc pri pátraní po podozrivom mužovi.

29. Podľa § 5 ods. 2 písm. a/ zákona č. 167/2008 Z.z. tlačový zákon,
vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nezodpovedajú za obsah informácie, ktorú poskytol
ústavný činiteľ, orgán verejnej moci, rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zriadená
orgánom verejnej moci alebo právnická osoba zriadená zákonom, ak je táto informácia uverejnená v
periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve v pôvodnom znení a jej spracovaním pre uverejnenie
sa nezmenil jej pôvodný obsah.

30. Napriek tomu, že sa odvolací súd nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie o nedostatku
pasívnej legitimácie žalovaných v konaní, považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne
v súlade s § 378 ods. 1 CSP. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom
hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom)
alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca
v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje
žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník
subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom
konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia



vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba
len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom
objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je
nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia,
o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca
tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti,
o ktorú v konaní ide (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo 192/2004 citovaný v uznesení ústavného
súdu III. ÚS 473/2017).

31. V tejto súvislosti je možné chápať § 5 ods. 2 písm. a) Tlačového zákona len ako liberačný dôvod,
na základe ktorého vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nezodpovedajú za obsah informácie,
ktorú im v prejednávanom prípade právnická osoba zriadená zákonom (TASR) poskytla. Čo sa týka
žalobcovej námietky o tom, že sa o žalobcovi v správe TASR nehovorí výslovne ako o vykrádačovi
hrobov, ako to uvádzajú vo svojich článkoch žalovaný 2/ a žalovaný 3/, odvolací súd poukazuje na to,
že už zo samotného vyjadrenia Krajskej policajnej hovorkyne V. K. je zrejmé, že polícia začala trestné
stíhanie podozrivej osoby zo zločinu poškodzovania a znehodnocovania archeologického dedičstva
a prečinu hanobenia miesta posledného odpočinku, vzhľadom na čo je možné pochopiť rozhodnutie
žalovaných o označení podozrivého ako možného vykrádača hrobov, nakoľko snahou médií je aj určité
zaujatie svojho čitateľa ľahko rozpoznateľným, výstižným, ba niekedy až trocha prifarbeným titulkom,
pričom zachovali účel § 5 ods. 2 písm. a) Tlačového zákona a týmto označením nezmenili obsah
pôvodného článku prebratého z TASR.

32. Ohľadom uverejnenia fotografie žalobcu odvolací súd poukazuje najmä na to, že v rozhodnom čase
začala polícia trestné stíhanie zo zločinu poškodzovania a znehodnocovania archeologického dedičstva
a prečinu hanobenia miesta posledného odpočinku v súvislosti s konaním žalobcu, pričom identita
podozrivej osoby nebola polícii známa. Od zverejnenia fotografii podozrivej osoby a ich následného
rozšírenia médiami si polícia sľubovala pomoc verejnosti pri identifikácii osoby podozrivej a zrýchlenie
trestného konania, čo sa nakoniec aj potvrdilo, keď žalobca sám uvádza, že na základe zverejnených
fotografii uverejnených na webovej stránke žalovaného 1/ sa dozvedel o začatom trestnom stíhaní voči
jeho osobe a sám sa prihlásil na policajnom oddelení v Jaslovských Bohuniciach.

33. Pokiaľ sa jedná o námietku, že tvrdenia F. Q. sú z jeho vlastnej iniciatívy vystupujúcej osoby a
nie z pozície oficiálneho stanoviska KPÚ V. K., odvolací súd opätovne poukazuje na správu TASR,
ktorá pána Q. cituje, ako zamestnanca KPÚ a takto ich aj prezentuje. Ohľadom zdrojov žalovaných,
z ktorých vychádzali, odvolací súd poukazuje taktiež na to, že články médií pochádzajú zo zdrojov,
ktorý je považovaný za spoľahlivý, a nie je potrebné (a ani dobre možné) pred zverejnením tohto
tvrdenia overiť s úplnou istotou jeho pravdivosť, toto sa od žalovaných ani nevyžaduje. Pokiaľ teda
informácia pochádza zo zdroja polície ako orgánu verejnej moci, resp. z Krajského pamiatkového úradu,
ktorého zriaďovateľom je Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, má súd za to, že sa jedná o skutočne
spoľahlivý zdroj. Ako bolo uvedené vyššie, ESĽP uznáva, že médiá často disponujú informáciami, ktoré
je potrebné zverejniť vo verejnom záujme, a to v čo najkratšom čase, v danom prípade v záujme
prevencie a poskytnutia ochrany prípadným obetiam (poškodeným) novo zavedeného trestného činu.
Takéto informovanie verejnosti je prinajmenšom obvyklé a javí sa ako prípustné, pokiaľ nezasiahne do
osobnostných práv jedinca. Súd na tomto mieste poukazuje na judikatúru ESĽP, ktorá i v nadväznosti
na Dohovor dáva médiám v tomto smere určitú voľnosť - s obmedzením osobnostných práv - tak, aby
včas mohli informovať verejnosť bez toho, aby boli povinní pravdivosť informácie preverovať.

34. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ a 3/ náhradu
trov odvolacieho konania priznal v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262
ods. 2 CSP).

36. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).