Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/84/2016 z 28. 1. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. januára 2019, sp. zn. 8Co/84/2016, ECLI:SK:KSBA:2019:1311206188.1 Krajský súd Bratislava | 8Co/84/2016 | ECLI:SK:KSBA:2019:1311206188.1 | 2019-01-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spoluvlastníctvo Citované ustanovenia: § 142 ods. 1 OZ, § 142 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4101e6a3-2044-43b2-a308-cd299b66995e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1311206188.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/84/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311206188
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1311206188.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: P. K., L. P. Č.. XXX, proti Ž.: A..
B. K., L. X.P. Č.. X, L., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na odvolanie žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30.10.2015 č. k. 12C/88/2011 - 378, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že súd zrušuje podielové
spoluvlastníctvo žalobcu a žalovanej k nehnuteľnosti - byt č. XX, S. Y.H. XX,XX H., X. J.. L. G., R..Č..
XXXX, na X. N.. Č.. X Y. L., L. G. X.M. R. na J. Č.. XXXX/XX, Č.. XXXX/XX, Č.. XXXX/XX, Č.. XXXX/XX,
Č.. XXXX/XX, F..Ú.. K., B. na Z. Č.. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor,
pre obec L. - H..Č.. K., okres Bratislava a nariaďuje predaj nehnuteľnosti - bytu Č.. XX, S. Y. XX,XX H., X.
J.. L. G., R.J..Č.. XXXX, na X. N.. Č.. X Y. L., L. G. X. R. na J. Č.. XXXX/XX, Č.. XXXX/XX, Č..
XXXX/XX, Č.. XXXX/XX, Č.. XXXX/XX, F..Ú.. K., B. na Z. Č.. XXXX, Y. Okresným Ú. L., F. S., pre S. L.
- H..Č.. K.C., okres Bratislava s tým, že výťažok predaja bude rozdelený podľa výšky spoluvlastníckych
podielov strán sporu na predmetnej nehnuteľnosti, a to žalobcovi v podiele 1/4 a žalovanej v podiele 3/4.
O trovách konania a trovách štátu rozhodne súd osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovanej
k bytu Č.. XX S. Y.H. XX,XX H., X. J.. L. G., R.. Č.. XXXX, na X. N.. Č.. X Y. L., s tým, že výťažok
z predaja bude rozdelený podľa výšky spoluvlastníckych podielov účastníkov konania na predmetnej
nehnuteľnosti, a to žalobcovi v podiele 1/4 a žalovanej v podiele 3/4. Rozhodol, že o trovách štátu
rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti vo veci samej. Rozhodol tak podľa § 139 ods. 1 a 2 a
§ 142 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že žalobca domáhal zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva strán k predmetnému bytu, navrhol byt prikázať do výlučného vlastníctva
žalovanej s tým, že mu je povinná z titulu náhrady za spoluvlastnícky podiel zaplatiť sumu 14 000
eur. Zo Zmluvy o nájme bytu zo dňa 02.06.1997 a Zápisnice o prevzatí bytu zo dňa 12.06.97 zistil,
že Železnice SR dali žalovanej do nájmu sporný jednoizbový byt, na X. N.. Č.. X Y. L.. Zo Zmluvy o
dielo zo dňa 02.02.1999 zistil, že žalovaná za sumu 1 670 eur dala do bytu osadiť lodžiu a zatepliť
balkón. Podľa LV č. XXXX B.o dňa 27.10.2000 žalovaná sa stala výlučnou vlastníčkou predmetného
bytu na základe kúpy V - 339/2000 zo dňa 18.07.2000. Darovacou zmluvou zo dňa 25.01.2002 žalovaná
darovala byt svojej matke, t. č. zomrelej H. K., ktorá podľa predložených poštových poukážok za rok 2003
po nadobudnutí vlastníctva k bytu platila za byt a služby s ním spojené Železniciam SR. Po smrti H. K.,
B.. G. XX.XX.XXXX v rámci dedičského konania 5D/181/2003 - 113 zo dňa 21.12.2005, právoplatného
dňa 09.02.2006 sporný byt nadobudli jej deti, účastníci konania, a to žalobca v podiele 1/4 a žalovaná
3/4, na základe dohody ostatných dedičov. Ďalej vykonaným dokazovaním zistil, že vzťahy medzi



stranami ako podielovými spoluvlastníkmi sú hlboko narušené, viac ako 9 rokov sa nedohodli na zrušení
spoluvlastníctva a vzájomnom vyporiadaní, a preto pristúpil k jeho zrušeniu a vyporiadaniu na návrh
žalobcu. V konaní bolo nesporné, že 1- izbový byt nie je reálne deliteľný na dve samostatné jednotky. Pri
vyporiadaní ďalej vychádzal z výšky spoluvlastníckych podielov, ktorá je nesporná, prihliadol aj na účelné
využitie veci, a preto sa snažil o prikázanie bytu do vlastníctva väčšinovej spoluvlastníčky, teda žalovanej,
ktorý byt dlhodobo užívala a užíva a toto sa javilo i naďalej ako účelné využitie veci. Nariadil
znalecké dokazovanie znalkyňou Ing. Magdalénou Podluckou, za účelom určenia trhovej hodnoty bytu,
avšak žalovaná odmietla poskytnúť súčinnosť znalkyni, neumožnila jej fyzickú ohliadku bytu, a preto ju
požiadal o odborné vyjadrenie k hodnote sporného bytu. Z odborného vyjadrenia súdom ustanovenej
znalkyne zistil, že predpokladaná hodnota sporného bytu je 60 800 eur, čo pri podiele žalobcu 1/4
predstavuje sumu 15 200 eur a podiel žalovanej vo výške 3/4 predstavuje hodnotu 45 600 eur. Žalovaná
sa vyjadrila, že je ochotná podiel žalobcu odkúpiť, ale nie v zmysle znalkyňou zistenou
hodnotou bytu, z ktorej súd pri zrušení spoluvlastníctva vychádzal a rezolútne zotrvávala na názore,
že je žalobcovi ochotná vyplatiť hodnotu jeho podielu iba za nešpecifikovanú sumu administratívnych
poplatkov, najviac v sume 1000 eur, pretože sa zaslúžila o nadobudnutie a zveľadenie predmetného bytu.
Návrh žalovanej posúdil ako vysoko neprimeraný vzhľadom na zistenú hodnotu bytu súdnou znalkyňou,
a preto tento návrh nepovažoval za skutočný záujem o prikázanie veci za primeranú náhradu, ako to má
na mysli ustanovenie § 142 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že žalovaná sa ani nesnažila o
získanie úveru, či pôžičky alebo inú možnosť získania finančných prostriedkov, alebo možnosť splatenia
podielu v splátkach, a preto nerešpektoval jej vôľu a túto vyhodnotil tak, že nemá ozajstný záujem
na zotrvaní v spornom byte. S poukazom na ústavnoprávnu judikatúru konštatoval, že podmienka pre
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nariadením jej predaja a rozdelením výťažku
podľa podielov, ktorou je, že vec spoluvlastník nechce, je splnená aj v prípade, ak spoluvlastník o
predmet spoluvlastníctva má záujem, ale absentuje u neho solventnosť. Žalobca tvrdil, že má nízky
príjem, nemá možnosť získať cca 45 000 eur na primeranú náhradu pre žalovanú a žalovaná tvrdila,
že je v debete, nemá žiadne úspory a vzhľadom na to mal u oboch splnené aj hľadisko insolventnosti.
Nezistil násilné správanie žalobcu voči žalovanej, poukázal na to, že žalobca žije po celý čas približne
400 km od žalovanej, ich vzťahy sú dlhodobo narušené, nenavštevujú sa, žalovaná mu neumožnila
9 rokov vstup do bytu, čím odpadá akákoľvek možnosť vzájomného stretu, a teda i násilia žalobcu voči
nej vo vzťahu k predmetu sporu, žalovaná o takomto násilí žalobcu k predmetu sporu žiaden dôkaz
nepredložila a jej tvrdenia ohľadne chamtivosti žalobcu vyhodnotil iba ako pejoratívne vyjadrenia jej
subjektívneho názoru na neho. Skutočnosť, že žalobca v rámci dedičského konania po svojej matke
nepristúpil k dohode ostatných dedičov a nevzdal sa svojho zákonného podielu na spornom byte,
posúdil tak, že postupoval v zmysle § 473 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nevykonal preto výsluch
žalovanou navrhnutých svedkov, keď tento posúdil ako nadbytočný a nehospodárny, pretože nebola
podstatná otázka, či sporný byt patril alebo nepatril do ich dedovizne na P. a tiež správanie žalobcu
na notárskom úrade pri prejednaní dedičstva po ich matke, ktoré okolnosti mala ich výpoveď objasniť.
Pokiaľ ide o dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nezrušenie a nevyporiadanie
spoluvlastníctva v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na ktoré sa odvolávala žalovaná, tieto
na strane žalovanej nezistil, pričom vychádzal zo zistenia, že zdravotný stav žalovanej je dobrý, jej
sociálna situácia je priemerná až uspokojivá, je dlhodobo zamestnaná s príjmom 800 eur netto,
vlastníčka viacerých nehnuteľností a hoci sa zaslúžila o nadobudnutie nehnuteľností,
nie je na bývanie v nej odkázaná, svoje potreby si môže uspokojovať aj inde, nakoľko je slobodná a
bezdetná. Neprihliadol na žalovanou preukázané investície do sporného bytu s odôvodnením, že v tom
čase bola iba nájomníčkou bytu, a teda investovala do cudzej veci, niektoré investície investovala skôr,
ako sa žalobca stal spoluvlastníkom bytu a naviac tým, že zamedzila vstup do bytu súdnej znalkyni,
nemal za preukázané žiadne z jej tvrdení týkajúcich sa investícií a zveľadenia bytu, keď aj pred súdom
deklarovala, že má dlhy a nie je schopná vyžiť zo svojho príjmu. Taktiež ňou uvádzané investície posúdil
ako bežné slúžiace chodu domácnosti, ktoré využívala sama pre svoju vlastnú potrebu, keď žalobcu od
roku 2006 do bytu nevpustila. Žalobca sa taktiež zaslúžil svojou vlastnou odbornou prácou o zveľadenie
bytu, a to položením dlažieb, parkiet a pod. Tvrdenie žalovanej, že má k bytu osobný vzťah, považoval
za vyvrátené jej vyjadrením, že sporný byt pre ňu nemá cenu a žalobcovi povedala nech si uplatní na
trhu predaj svojho podielu. Ďalej uviedol, že výťažkom z predaja bytu získa žalovaná sumu, za ktorú si
bude môcť kúpiť inú nehnuteľnosť iba do jej výlučného vlastníctva, hoci možno nie v danej lokalite, ale
niekde na vidieku v okolí Bratislavy a do úvahy pripadá aj prenájom bytu tak, ako činí mnoho iných, menej
solventných ľudí. Dospel k záveru, že žalovaná ako majoritná spoluvlastníčka bytu zneužíva toto svoje
postavenie voči žalobcovi ako minoritnému spoluvlastníkovi, keď aj vo vzťahu k znalkyni sa vyjadrila, že
jej byt nesprístupnila preto, že je jej obydlím a ako väčšinový spoluvlastník rozhoduje o všetkých bežných



a mimoriadnych veciach, čo je v rozpore s § 139 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a taktiež v rozpore so
zákonom žalobcovi zamedzila prístup do jeho vlastnej nehnuteľnosti, za ktorú platí daň bez jej faktického
užívania. Vzhľadom na to, že žalovaná nebola naklonená žiadnej dohode alebo alternatíve a zotrvala
na stanovisku, aby súd ponechal doterajší stav pri užívaní spoločnej vec, pričom nemohol žalobcu i do
budúcna vystaviť neužívaniu svojej nehnuteľnosti, nemožnosti s ňou nakladať a poberať z nej úžitky,
ako mu to priznáva ako vlastníkovi ustanovenie § 123 Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že
jediným možným spôsobom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva medzi
stranami je práve predaj predmetnej nehnuteľnosti. Uviedol, že o trovách konania rozhodne osobitným
uznesením po právoplatnosti vo veci samej v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaná, žiadala napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť alebo zmeniť tak, že súd rozhodne o nevyporiadaní
podielového spoluvlastníctva sporného bytu a o zamietnutí žaloby z dôvodov existencie dôvodov
osobitného zreteľa, spočívajúcich v okolnostiach založenia tohto spoluvlastníctva a v životnej situácii
a zdravotnom stave žalovanej, ako aj v potrebe zachovania aspoň doterajšej úrovne zabezpečenia jej
základných ľudských práv. Namietala, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a tým, že opakovane zamietol jej návrhy na doplnenie dokazovania, naposledy podané na pojednávaní
30.10.2015, ani sa náležite a dôsledne nezaoberal všetkými okolnosťami, vyplývajúcimi zo skutočností
uvedených v jej vyjadreniach vrátane jej vyjadrenia k Odbornému vyjadreniu č. 53/2015 znalkyne Ing.
Magdalény Podluckej a nepožiadal znalkyňu o podanie vysvetlení, nedostatočne zistil skutkový stav
a následne nemohol ani vec správne právne posúdiť a nestranne a spravodlivo
rozhodnúť. Poukázala na spôsoby javiace sa jej ako prejavy sudkyne alebo sympatií k žalobcovi alebo
antipatií voči nej, keď na pojednávaní dňa 08.06.2012 jej nebolo umožnené adekvátne bezprostredne
zareagovať pri výsluchu žalobcu na jeho nepravdivé tvrdenia, čo riešila podaním písomného vyjadrenia
k niektorým skutočnostiam z jeho výsluchu; na druhom pojednávaní bol vykonaný výsluch žalovanej, kde
samosudkyňa pod zámienkou preformulovávania vyjadrenia prednesov žalovanej taktiež upravovala
znenie zápisnice; na pojednávaní dňa 30.10.2015 vystupovala voči nej nervózne, arogantne až
útočne a tým, že žalovanú pri jej prednesoch opakovane zahriakovala, prerušovala a vyhrážala sa
jej poriadkovými opatreniami, jej vždy prerušila myšlienkové pochody, čím jej vlastne znemožňovala v
náležitej miere vyjadriť to, čo chcela predniesť. O zaujatosti súdu voči nej svedčí podľa jej názoru
aj jednostranný a zrejme účelový výber jej vyjadrení v odôvodnení rozsudku, a to napr. prekrútený a
z kontextu vytrhnutý výrok žalovanej o tom, že "sporný byt pre ňu nemá cenu", pričom žalovaná sa v
skutočnosti snažila poukázať súdu na rozdiel medzi pojmami "cena" a "hodnota". Keďže žalovaná nemá
iné obydlie a sporný byt užíva a nemieni ho nikomu dobrovoľne predávať, skutočne pre ňu nemá žiadnu
"cenu" - teda, že za žiadnu cenu nie je ochotná ho dobrovoľne predať - hoci samozrejme má pre ňu
tento konkrétny byt celkom konkrétnu úžitkovú hodnotu (ktorú aj využíva tým, že v ňom skutočne býva).
Pojem "cena" znamená už konkrétne zmluvne dojednanú čiastku v peňažnom vyjadrení pri trhovom
predaji medzi subjektmi konajúcimi dobrovoľne; v súčasnom zriadení ide o tzv. trhovú cenu, ustálenú
dohodou účastníkov zmluvy v závislosti od vzájomného pomeru na strane ponuky a na strane dopytu v
danom mieste a čase, pričom súdnym znalcom stanovená "všeobecná hodnota majetku" je
podľa definície obsiahnutej vo Vyhláške č. 492/2004 o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v platnom
znení najpravdepodobnejším znaleckým odhadom tejto ceny. Naproti tomu pojem "hodnota" predstavuje
konkrétnu úžitkovú alebo inú hodnotu veci - či už pre jej majiteľa alebo držiteľa alebo iný subjekt a táto
hodnota môže byť podľa charakteru veci a subjektívneho postoja konkrétneho subjektu k nej aj omnoho
vyššia alebo aj nižšia, než by bola "cena", ktorá by sa dosiahla pri jej predaji na voľnom trhu. V tejto
súvislosti poukázala na definíciu všeobecnej hodnoty majetku upravenú vo Vyhláške č. 492/2004 Z. z.
a na odbornú literatúru. O nerovnakom prístupe prvoinštančného súdu voči stranám
v rozpore so zásadou nestrannosti súdu svedčí podľa jej názoru i skutočnosť, ako posudzoval tú istú
skutočnosť rozdielne z hľadiska žalobcu a z hľadiska žalovanej, keď napr. pokiaľ ide o úpravy
sporného bytu, osvojil si za preukázané aj také výroky žalobcu, ktoré žiadnym spôsobom vierohodne
nepreukázal (napr. že on sám celý sporný byt poprerábal a zveľadil, hoci akékoľvek úpravy v byte
mu žalovaná umožnila urobiť iba v čase, keď bol byt iba v nájme), a na strane žalovanej neprihliadol
na argumenty žalovanej, napriek ich podloženiu aj príslušnou listinou formou, keď tieto buď účelovo
prehliadol alebo v odôvodnení popísal ako nepreukázané, resp. ich síce uviedol, avšak v jej prípade už
s poukazom, že boli investované v čase nájmu bytu - teda do cudzej veci. Namietala aj zľahčovanie
žalovanou namietaného násilníckeho správania žalobcu ako podielového spoluvlastníka voči nej i voči
členom rodiny prvoinštančným súdom, pričom žalobca na ňu aj v minulosti už vztiahol ruku, čo ju
viedlo k predloženiu návrhu zmluvy o vyporiadaní spoluvlastníctva sporného bytu. Pri jej
návštevách na rodičovských nehnuteľnostiach ju slovne i fyzicky napáda a tým, že súd nechce vidieť, tým



vlastne mlčky schvaľuje takéto terorizovanie okolia žalobcom. Súd zamietol jej návrh na výsluch sestier,
ktoré by mohli objasniť aj tieto okolnosti. Uviedla, že nechcela len poukázať na násilnícke správanie
žalobcu ako spoluvlastníka, ale aj malo byť podľa jej názoru zohľadnené násilnícke správanie voči matke.
Namietala, že súd nezistil o priebehu konania o dedičstve po matke H. K. na Notárskom úrade JUDr.
Ľubomíra Barabáša v Spišskej Novej Vsi všetky potrebné skutočnosti, ktoré viedli k spoluvlastníctvu
spornej nehnuteľnosti. Konanie, ktoré bolo ukončené dohodou dedičov, neviedol súdom určený súdny
komisár notár JUDr. Barabáš, ale viedla ho jeho manželka, taktiež notárka JUDr. Mária Barabášová, a to
formou neprípustného nátlaku, ktorý si uvedomila až následne. Poukázala na to, že žalobca sa namiesto
vlastného pričinenia a vlastnej práce súdne domáha zlepšenia svojej životnej úrovne na jej úkor. Uviedla,
že napriek všetkej svojej snahe patrí aj po rokoch náročnej práce medzi nezámožnú, námedz. tzv.
pracujúcu chudobu, vedie bežný život, ničím mimoriadny nákladný životný štýl, nefajčí, je abstinent,
nevlastní a neprevádzkuje žiadny automobil a napriek tomu zvláda prevádzkovať svoju domácnosť iba
systémom od výplaty k výplate. Bez ohľadu na tieto skutočnosti sudkyňa napriek jej návrhom na
doplnenie dokazovania vypočutím svedkov sa len povrchne ponáhľala uzavrieť dokazovanie a
rozhodnúť o nútenom predaji jej strechy nad hlavou. Poukázala aj na daňovo - odvodovú politiku v SR,
ktorá má taktiež zásluhu na tom, že nedisponuje finančnými prostriedkami v takej výške, akú si
nehanebne uplatňuje fakticky za nič jej brat ako žalobca. Ďalej uviedla, že žalobca sa dlhodobo správa
aj voči ostatným osobám v rodine tak, že voči nim uplatňuje všetky formy násilia a nátlaku až vydierania,
v posledných rokoch vyvíja voči nim aj početné ekonomické útoky formou podávania žalôb, pomocou
ktorých si nárokuje od nich a ich príjmovým možnostiam rôzne neadekvátne, početné, neprimerane
vysoké finančné požiadavky, jednou z ktorých je aj jeho nárok voči nej na zaplatenie 14 000 eur, ktorý si
uplatňuje v tomto konaní a ďalšie nároky si uplatňuje vo veci spoločných nehnuteľností v k.
ú. P. na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi bez toho, aby sa najskôr pokúsil o dosiahnutie
dohody s ostatnými spoluvlastníkmi. Za porušenie zásady nestrannosti súdu považuje aj to, že bez
akejkoľvek podrobnej zdravotnej prehliadky, príp. zohľadnenia vyjadrení lekárov príslušných odborných
špecializácií, konajúca sudkyňa komplexne posúdila aj jej celkový zdravotný stav, keď v odôvodnení
rozsudku bez akéhokoľvek lekárskeho posudku uviedla, že jej zdravotný stav je dobrý, avšak zdravotným
stavom žalobcu sa nezaoberala. Uviedla, že už od detstva trpí anémiou, bronchiálnymi problémami
a špecifickými kožnými problémami; jej zdravotný stav je už celé desaťročia kompenzovaný nutnosťou
podstupovať rôznu medikamentóznu liečbu, a to viacročnú imuno - modulačnú liečbu, je nútená tlmiť
svoje zdravotné problémy súvisiace s reakciami jej imunitného systému antihistaminikami pod dohľadom
imunológa, lieči si rôzne iné interné a metabolické zdravotné problémy, ako napr. nedostatočná funkcia
štítnej žľazy, osteoporóza; v onkologickom Ústave Sv. Alžbety, Preventívnom centre
Bratislava je vzhľadom na mamilárne displázie, kalcifikáty a opacity v častých intervaloch pravidelne
podrobovaná vyšetreniam (sono, mamografia) a aj návštevy iných špecializovaných ambulancií sú v
jej prípade často nevyhnutné. Tieto skutočnosti však v prvoinštančnom konaní nemohla rozviesť alebo
navrhnúť na ne doplnenie dokazovania, a to bez jej zavinenia, keď otázka jej zdravotného stavu nebola
na žiadnom z uskutočnených pojednávaní nastolená a otázky pri jej výsluchu k tejto oblasti nesmerovali.
Poukázala v tejto súvislosti na skutočnosť, že ani jeden z rodičov žalovanej sa nedožil svojej 70-ky,
pričom každý z nich trpel rôznymi vážnymi chorobami, hoci z bežného laického pohľadu taktiež neboli
zjavné. Podľa jej názoru išlo o preukázanie moci predajom jediného jej obydlia, napriek jej
nesúhlasu a opakovanej výslovnej žiadosti o ponechanie režimu spoluvlastníctva z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, spočívajúcich vo všetkých okolnostiach vedúcich k spoluvlastníctvu sporného bytu
so žalobcom a v súčasnej životnej situácii žalobkyne. Žalobcovi aj naďalej zostáva možnosť zhodnotenia
jeho majetku na trhu v podmienkach voľnej súťaže - teda predaja jeho podielu na dobrovoľnom, a nie
nútenom základe. Namieta preto odôvodnenie súdu prvej inštancie ohľadne potreby predaja jej jediného
obydlia s tvrdením, že súd žiadne dôvody osobitného zreteľa na jej strane nezistil s tým, že nech sa
vráti čo aj k provizórnej forme bývania, ktorú musela akceptovať vzhľadom na svoje možnosti až do
svojich 30-tich rokov, alebo nech do zamestnania v Bratislave aj dochádza a býva niekde na vidieku
v okolí Bratislavy, veď pracuje na železniciach a bude si ho mať za čo kúpiť, pričom aj právo nájomcu
bytu, ktoré je slabšie, než je právo vlastníka na ochranu jeho majetku a tiež ústavné právo každého na
ochranu nedotknuteľnosti jeho obydlia, požíva určitú ochranu, keď pri rozhodnutí o týchto právach musí
byť zabezpečená aj určitá forma bytovej náhrady alebo prístrešia. Ďalej v odvolaní poukázala
na ďalšie aspekty, ktorých riešenie v dôsledku núteného predaja jej obydlia jej spôsobia veľké škody,
keďže nemá kde umiestniť zariadenie svojej domácnosti, ďalšie veci, domáce zvieratá a pod. Namietala,
že napadnutý rozsudok porušuje jej ľudské práva garantované Ústavou SR a medzinárodným právom,
a to najmä právo na ochranu nedotknuteľnosti obydlia a právo na bývanie, ktoré v skutočnosti obsahuje
aj ďalšie neoddeliteľne, vzájomne súvisiace a od seba závislé ľudské práva, a to právo na adekvátne



bývanie; právo na adekvátny životný štandard; právo na prístup k bezpečnej pitnej vode a
hygienickému vybaveniu; právo na najvyšší možný štandard fyzického a duševného zdravia; právo na
bezpečné a zdravé prostredie; právo dieťaťa na prostredie vhodné na fyzický a duševný
vývoj; právo na prístup k zdrojom vrátane energie na varenie, kúrenie a osvetlenie; právo na prístup k
základným službám, školám, doprave a pracovným príležitostiam; právo na dostupnosť takého bývania,
ktoré by neohrozovalo iné základné potreby; právo na prístup k bývaniu a pridruženým
službám bez diskriminácie na základe pohlavia, rasy, etnickej príslušnosti a iného postavenia; právo
vybrať si miesto bydliska a určovať, kde a ako bude človek bývať a právo na slobodu pohybu; a pod.
Namietala, že súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 139 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a príkry
rozpor konania žalovanej s nimi, ale nespresnil, v čom konkrétne vo vzťahu k spornému
bytu spočívajú tieto tvrdenia a v tejto súvislosti poukázala na to, že byt užíva od roku 1997
neprerušene a je jeho majoritnou vlastníčkou. Žalobca pri nadobudnutí minoritného podielu mal všetky
relevantné informácie o tomto byte, žiadnu dôležitú zmenu tejto veci odvtedy neurobila a nevie, aké
úžitky chce brať žalobca zo spoločnej veci, keď neprispieva alikvotne ani na úhradu nákladov spojených
s vlastníctvom bytu. Napadnutý rozsudok považuje za nespravodlivý, a to nielen na základe osobného
pocitu existenčného ohrozenia, ale aj vzhľadom na skutočnosti uvedené v jej odvolaní, napriek tomu,
že vlastne nič zlé ani zavrhnutiahodné nevykonala. Súd rozhodol o bezpracnom značnom výnose pre o
omnoho mladšieho žalobcu na úkor staršej a jemu dokonca blízkej osoby, ktorá sa nachádza v
životnej situácii s perspektívou a vysokou pravdepodobnosťou už iba v smere jej zhoršenia, prevrátil jej
doposiaľ usporiadaný život na zásadné existenčné problémy; žalobca bude odmenený a ona naopak
potrestaná iba za to, že sa pred rokmi snažila nejako pomôcť vlastnej matke, že patrí napriek svojmu
úsiliu iba do vrstvy tzv. mestskej chudoby. Ďalej namietala nekvalitu podaného znaleckého úkonu č.
53/2015 znalkyne Ing. Podluckej a že súd prvej inštancie sa s jej námietkami uvedenými už v odvolaní
proti uzneseniu o priznaní znalečného nevysporiadal. Strany nedostali vierohodnú informáciu k tomu,
aby mohli vyhodnotiť, v akom intervale by sa mohla pohybovať budúca výťažnosť núteného predaja,
oproti navrhovateľom navrhovaného spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti
prikázaním veci žalovanej za požadovanú náhradu 14 000 eur, v dôsledku čoho im bola odňatá možnosť
adekvátne konať pred súdom. Za nesprávny považuje rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti o náhrade
trov konania, o ktorých rozhoduje súd osobitným uznesením po právoplatnosti vo veci samej a
s poukazom na ustanovenie § 151 O.s.p. namietala, že dané konanie sa nevyznačuje ani mimoriadnou
zložitosťou, ani väčším počtom účastníkov.
3. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku
(ďalej len "C.s.p.") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219
ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel
k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
4. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom
na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal
zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva strán k bytu, ako aj pre posúdenie opodstatnenosti
argumentácie žalovanej, na ktorej založila svoju obranu v konaní, jeho skutkové
zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli
najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov; správne vyhodnotil a dospel
tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správny záver, že v prejednávanej veci
nie sú dané dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali zamietnutie žaloby a jediným možným
spôsobom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je predaj predmetného bytu. Svoje
zistenia a závery, pre ktoré žalobe vyhovel, podielové spoluvlastníctvo zrušil a vyporiadal práve týmto
spôsobom aj náležite odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., účinným v čase vydania
napadnutého rozsudku, keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu (príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka) uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil
po stránke skutkovej, ako aj po právnej stránke, vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán
súvisiacimi s predmetom konania a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých záverov. Proti týmto záverom súdu
prvej inštancie mohla žalovaná náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo
zachované jej základné právo na spravodlivý súdny proces a nebola jej odňatá možnosť konať pred
súdom. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie preto nemožno považovať za svojvoľné či zjavne



neodôvodnené. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam strán. S ohľadom na uvedené žalovanou
uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, nemôže
obstáť.
5. Ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožňuje súdu autoritatívnym rozhodnutím zrušiť
podielové spoluvlastníctvo na návrh niektorého spoluvlastníka, v prípade, ak nedôjde k dohode medzi
spoluvlastníkmi. Právo ktoréhokoľvek zo spoluvlastníkov požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a
o jeho vyporiadanie vyplýva zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval
v spoluvlastníckom vzťahu. Možnosť zamietnutia návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v prípade, ak nie je možné rozdelenie veci a ani prikázanie veci za primeranú náhradu niektorému
zo spoluvlastníkov, je výnimkou z uvedenej zásady a prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych
prípadoch, pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa možno v zmysle ustálenej judikatúry považovať
najmä vysoký vek žalovaných v spojení napr. s nepriaznivým zdravotným stavom a skutočnosťou, že
v nehnuteľnosti prežili väčšinu svojho života, nedostatok možností uspokojiť svoje bytové potreby inde
a pod.
6. Súd prvej inštancie vzhľadom na to, že medzi stranami nedošlo k dohode, v súlade s
ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka skúmal podmienky pre použitie jednotlivých
zákonom stanovených spôsobov vyporiadania spoluvlastníctva a tiež v súlade so zákonom stanoveným
poradím ich použitia. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetný malometrážny jednoizbový byt nie je
reálne deliteľný na dve samostatné jednotky, ktorá nebola medzi stranami sporná, postupoval správne,
keď nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou Ing. Magdalénou Podluckou za účelom určenia trhovej
hodnoty bytu a následne správne pri skúmaní možností vyporiadania podielového spoluvlastníctva
prikázaním niektorému zo spoluvlastníkov do vlastníctva vychádzal z odborného vyjadrenia súdom
ustanovenej znalkyne, na základe ktorého bola zistená hodnota sporného bytu v sume 60
800 eur. V súlade s citovaným ustanovením zohľadnil, že žalovaná je väčšinová spoluvlastníčka
predmetného bytu, tento byt dlhodobo užívala a má záujem naďalej ho užívať, ktoré skutočnosti by
odôvodňovali prikázanie jej bytu do vlastníctva, na základe čoho zisťoval aj záujem žalovanej o tento
byt, a to v súvislosti aj so zákonom stanovenou povinnosťou spoluvlastníka, ktorému sa vec prikazuje,
vyplatiť primeranú náhradu ostatným spoluvlastníkom. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie, že postoj žalovanej, ktorá bola ochotná vyplatiť žalobcovi za jeho spoluvlastnícky
podiel najviac sumu 1 000 eur a podľa jej tvrdení je v debete a nemá žiadne úspory, nemožno
považovať za jej skutočný a vážny záujem o prikázanie jej bytu do vlastníctva za primeranú náhradu
v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaná aj podľa názoru odvolacieho súdu svojím
postojom prejavila len záujem o ďalšieho užívanie predmetného bytu, ale nie záujem o jeho prikázanie
do výlučného vlastníctva žalovanej za primeranú náhradu, keď ňou navrhnutú sumu 1 000 eur na
výplatu spoluvlastníckeho podielu žalobcu aj bez ohľadu na dôvodnosť, resp. nedôvodnosť jej námietok
týkajúcich sa vecnej správnosti určenej hodnoty bytu odborným vyjadrením súdom ustanovenej
znalkyne, nemožno považovať za primeranú náhradu a z prejaveného postoja žalovanej nevyplýva ani
jej snaha o získanie finančných prostriedkov vo vyššej sume napr. pôžičkou, alebo snaha smerujúca k
dohode so žalobcom o splácaní mu sumy zodpovedajúcej primeranej náhrade jeho podielu
v splátkach. Vzhľadom na takýto postoj žalovanej k prikázaniu jej bytu za náhradu, sú irelevantné
jej námietky týkajúce sa správnosti odborného vyjadrenia znalkyne. Na základe všetkých skutočností,
ktoré v konaní vyšli najavo, možno konštatovať, že vzťahy medzi stranami ako súrodencami sú vážne
narušené, avšak nebolo preukázané tvrdenie žalovanej, že by sa žalobca voči nej dopúšťal násilného
správania, pričom irelevantné pre posúdenie dôvodnosti žaloby o zrušenie a vyporiadanie
spoluvlastníctva je správanie sa spoluvlastníka k iným členom rodiny (napr. sestrám, ktoré nie sú
spoluvlastníčky nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu, príp. k matke, a pod.), a preto aj žalovanou
navrhnuté dokazovanie výsluchom svedkov by bolo v danom prípade nadbytočné, keď skutočnosti, na
ktoré malo byť toto dokazovanie vykonané, nesúvisia s predmetom konania. Vzhľadom na zistenú
absenciu solventnosti aj na strane žalobcu správne preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že jediným
možným spôsobom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva medzi stranami je nariadenie
predaja predmetného bytu a rozdelenie výťažku z predaja stranám podľa výšky ich spoluvlastníckych
podielov.
7. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci neboli zistené
ani také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zamietnutie žaloby, keď za dôvody hodné osobitného
zreteľa v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať okolnosti založenia
spoluvlastníctva strán k predmetnému bytu, na ktoré poukazovala žalovaná v konaní a aj vo svojom



odvolaní. I keď sa žalovaná zaslúžila o získanie bytu do jej výlučného vlastníctva, tento byt zhodnotila
oproti pôvodnému stavu, avšak za účelom využívať ho na bývanie pre seba, následne sa z vlastnej
slobodnej vôle (dobrovoľne) rozhodla previesť svoje výlučné vlastnícke právo na svoju matku ako
dar. Toto odôvodňovala tým, že chcela matke poskytnúť domov, čo však podľa názoru odvolacieho
súdu nevyžaduje prevod vlastníckeho práva, pretože pre poskytnutie pocitu domova blízkej osobe,
nie je rozhodujúce nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti touto osobou, ale rozhodujúce
je umožnenie jej pokojného trvalého užívania nehnuteľnosti, v ktorej má mať domov zabezpečený.
Žalovaná aj vzhľadom na jej vzdelanie musela mať vedomosť o právnych následkoch
takéhoto jej rozhodnutia, t. j. že darovaním stratí svoje vlastnícke právo k bytu, ktoré je jej obydlím a
nemôže mať istotu ani vedomosť, či v budúcnosti bude mať možnosť vlastnícke právo k bytu znovu
nadobudnúť, v dôsledku čoho si musela byť vedomá, že dôsledkom takého úkonu smerujúceho k
strate vlastníckeho práva k bytu, ktorý je jej obydlím, môže byť aj strata tohto obydlia a vznik potreby
zabezpečiť si iné obydlie. Vzhľadom na uvedené žalovaná nedôvodne namieta, že "žalobca sa sám
svojvoľne nanominoval do spoluvlastníctva k bytu", keď nesporné je, že žalobca svoj spoluvlastnícky
podiel nadobudol zákonným spôsobom, a to dedením po matke, pričom správne súd prvej inštancie
poukázal na to, že postupoval v zmysle § 473 a nasl. Občianskeho zákonníka. Správne súd prvej
inštancie vyhodnotil aj sociálnu situáciu žalovanej ako priemernú a uspokojivú,
keď je nesporné, že je dlhodobo zamestnaná s pravidelným príjmom 800 eur netto, je vlastníčkou
viacerých nehnuteľností, pričom výšku jej príjmu možno považovať aj podľa názoru odvolacieho súdu
za dostatočnú na zabezpečenie jej vlastných potrieb, pričom nemá iné vyživovacie povinnosti alebo
výdavky, keďže je slobodná a bezdetná. Žalovaná v odvolaní namietala, že jej zdravotný stav
nie je dobrý, avšak z jej vyjadrení a taktiež z predložených listinných dôkazov nevyplýva, že
by v dôsledku závažnosti konkrétneho ochorenia, resp. viacerých ochorení, nemohla vykonávať prácu
a dosahovať príjem. Vzhľadom na uvedené, nemožno okolnosti týkajúce sa sociálnej situácie žalovanej
a jej zdravotného stavu aj s prihliadnutím na ochorenia, ktoré uviedla v odvolaní, považovať za celkom
mimoriadne a odôvodňujúce výnimočné zamietnutie žaloby žalobcu na zrušenie a vyporiadanie
spoluvlastníctva.
8. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné aj námietky žalovanej týkajúce sa nestrannosti súdu ako
konajúcej sudkyne, keď tieto odôvodňovala okolnosťami týkajúcimi sa procesného postupu konajúcej
sudkyne vo veci, ktoré nemôžu byť dôvodom námietky zaujatosti sudcu a na ktoré súd
neprihliada, pričom v danom prípade bola z týchto dôvodov aj sťažnosť žalovanej posúdená čiastočne
ako neprípustná. Predmetom sťažnosti boli aj tvrdenia žalovanej uvedené v jej odvolaní, týkajúce
sa údajného arogantného a útočného správania sa konajúcej sudkyne voči nej, avšak z odpovede
na sťažnosť predsedu súdu zo dňa 22.12.2015 vyplýva, že v tejto časti bola sťažnosť žalovanej
vyhodnotená ako nedôvodná, pri jej prešetrení bolo zistené, že práve žalovaná bola napomínaná za
nevhodné správanie a nerešpektovanie pokynov súdu. Za vecne nesprávny
nemožno považovať ani postup súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď
podľa § 151 ods. 3 O.s.p., účinného v čase vydania napadnutého rozsudku, rozhodol, že o trovách
konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, keď citované
ustanovenie takýto postup súdu umožňuje, pričom zložitosť prípadu nemusí spočívať len vo väčšom
počte účastníkov alebo väčšom počte uplatňovaných nárokov v konaní. Nedôvodne žalovaná namieta,
že súd sa dostatočne nevysporiadal s jej námietkami a vyjadreniami, pretože nie je potrebné zaoberať sa
tvrdeniami a skutočnosťami, ktoré nesúvisia s predmetom konania (napr. priebeh dedičského konania po
matke strán na notárskom úrade, správanie sa žalobcu voči ďalším sestrám a pod.), alebo nie sú právne
významné pre posúdenie veci. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami ,
týkajúcimi sa dôvodov hodného zreteľa, aj spôsobov vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ktoré
sú v danej veci relevantné.
9. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalovanej nie je spôsobilý
spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v
ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych
záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Súd prvej inštancie však opomenul
vo výroku rozsudku na rozdiel od jeho odôvodnenia, výslovne uviesť v spojení s rozdelením výťažku z
predaja nehnuteľnosti, že predaj nehnuteľnosti nariaďuje a že osobitným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej rozhodne aj o trovách konania účastníkov, a teda nielen o trovách štátu, a
preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že uviedol
výrok v správnom znení.



10. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.
a žalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu.
11. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§
421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).