{"guid": "c9ec0d53-7629-4f76-b15a-9ea5c7c37411:bfdcde21-8cc0-4142-9938-abb0c17b35ed", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1313209573.4", "spisova_znacka": "6Co/36/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/36/2018 z 15. 1. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 15. januára 2019, sp. zn. 6Co/36/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1313209573.4", "identifikacne_cislo": "1313209573", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Soňa Zmeková", "sudca_id": 52, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-sona-zmekova-52", "datum_vydania": "2019-01-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bfdcde21-8cc0-4142-9938-abb0c17b35ed", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1313209573.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1313209573.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1313209573.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/36/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313209573
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1313209573.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu
JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: T. X. X. Y. N. pre X. H.,
G.: XX XXX XXX, X. X.T. F. Q. XXX, W., zast.: Advokátska kancelária Kolíková & Partners, s.r.o., so
sídlom Radvanská 21, Bratislava, proti žalovanej: Š. D., A.. XX.XX.XXXX, W. F. Q. XXX, W., zast.: JUDr.
Ľubomír Zlocha, IČO: 50 324 284, so sídlom Kamenárska 17/A, Bratislava, o zaplatenie 4 718,07 eur
s prísl., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 12C/182/2013-663 zo
dňa 14. júna 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi  p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
4.718,07 eur spolu s 5,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1973,33 eur od 5.4.2013 do
zaplatenia; 5,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 258,13 eur od 1.8.2013 do zaplatenia; 5,25 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy  492,04 eur od 14.3.2014 do zaplatenia; 5,00 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 1994,57 eur od 26.10.2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.  Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

2.  Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že zriaďovateľ Bratislavský samosprávny kraj
v Bratislave dňa 22.06.2009 pod č. 012/2009 vydal Zriaďovaciu listinu pre T. X. X. Y. N. pre X.  H., F.
Q. XXX, W., ktorý je rozpočtovou organizáciou, svojimi príjmami a výdavkami je napojený na rozpočet
Bratislavského samosprávneho kraja, bol zriadený na dobu neurčitú. V článku IV. bol vymedzený
predmet činnosti. V T. X. X. Y. N. pre X. H. sa poskytujú sociálne služby na riešenie nepriaznivej
sociálnej situácie z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia, nepriaznivého zdravotného stavu alebo z
dôvodu dovŕšenia dôchodkového veku. Sociálna služba sa poskytuje na základe zmluvy o poskytovaní
sociálnej služby, ktorá musí byť uzatvorená písomne a spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby
zrozumiteľný / bod 11. / Štatutárnym orgánom domova sociálnych služieb a zariadenia pre seniorov
Rača je riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva Zastupiteľstvo Bratislavského samosprávneho kraja. T.
X. X. Y. N. pre X. H. hospodári s majetkom vo vlastníctve Bratislavského samosprávneho kraja, ktorý
mu bol zverený na plnenie predmetu jeho činnosti. Zriaďovacia listina nadobudla účinnosť dňom 1.
júla 2009. Z Rozhodnutia Domova dôchodcov Rača č. DD-196/2008 zo dňa 10.06.2008 mal súd prvej
inštancie za preukázané, že žalovanej bol poskytnutý W. Č.. XXX od 16.6.2008, na dobu neurčitú. Z



Rozhodnutia Hlavného mesta SR Bratislava č. MAGS OSV 53660/2010-324389/1342 zo dňa 15.11.2010
mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná s odkázanosťou na pomoc inej fyzickej osoby
I. stupňa na základe dosiahnutia 115 bodov a určenia priemerného rozsahu odkázanosti 0 hod/deň
sa nepovažuje za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 23.12.2010.  Z návrhu zmluvy č. 41/2010 ZP, v zmysle jej dodatku č. 2 mal
súd prvej inštancie za preukázané,  že výška úhrady za bývanie činila sumu 204,90 eur. Z návrhu zmluvy
č. 13/2013/P o poskytovaní soc. služby, čl. VII, bod 2 mal súd prvej inštancie za preukázané,  že výška
úhrady za bývanie činila sumu 204,90 eur.  Mesačný príjem žalovanej bol v r. 2013 vo výške 397,50
eur, 20% sumy životného minima činí 38,92 eur a príjem od 01.01.2014 vo výške 417,50 eur, 20% sumy
životného minima činí 49,52 eur. Z osobnej karty žalovanej súd prvej inštancie zistil, že táto za obdobie od
12/2010 do 08/2016 platila  úhradu za bývanie mesačne vo výške od 143,01 eur, pričom od 01.01.2011
do 30.07.2011 mala platiť sumu 268,72 eur mesačne, za august 2011 sumu 244,70 eur a od 01.09.
2011 do 31.06.2014 sumu 204,90 eur a od 01.07.2014 do 30.09.2016 sumu 205,73 eur, čím za uvedené
obdobie rozdiel v požadovaných nezaplatených úhradách za bývanie predstavuje sumu 4.718,07 eur.
Ekonomicky oprávnené náklady / EON / za T. X. X. a Zariadenie pre X. H. v roku 2011 dosahovali sumu
574,94 eur mesačne, v roku 2012 dosahovali sumu 531,83 eur mesačne, za rok 2013 sumu 533,67 eur
mesačne. Ekonomicky oprávnené náklady / EON / v Košickom, Žilinskom a Banskobystrickom kraji za
r. 2012 činili sumu 605,18 eur. Z písomného stanoviska Ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny SR
Bratislava v liste zo dňa 26.02.2014 vyžiadané na žiadosť žalobcu ohľadne zariadenia T. X. X. Y. N.Y.
pre X. H. súd prvej inštancie zistil, že T. X. X. Y. N. pre X. H., W. X. X. F. Q. XXX, W., predstavuje jeden
právny subjekt, ktorý poskytuje dva druhy sociálnych služieb \"domov sociálnych služieb\" a \"zariadenie
pre  seniorov\", oba celoročnou pobytovou formou. Uvedené dva druhy sociálnych služieb poskytuje
poskytovateľ, na troch miestach v W.: F. XX, F. Q. XXX Y. X. XX. V mieste poskytovania sociálnej služby F.
XX sú poskytované dva druhy sociálnej služby a to  domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov.
V mieste poskytovania sociálnej služby Pri Q. XXX je poskytovaný jeden druh sociálnej služby zariadenie
pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby X. XX je poskytovaný jeden druh sociálnej
služby a to domov sociálnych služieb. Skutočnosť, že daný druh sociálnej služby je poskytovaný
jedným poskytovateľom sociálnej služby v rôznych budovách, neznamená, že ide o samostatného
poskytovateľa, resp. samostatné zariadenie, čo bolo overené na základe rozhodnutia a zápisu z registra
z príslušného vyššieho územného celku, ktorý vykonal zápis predmetného poskytovateľa. Pri výpočte
EON konkrétneho poskytovateľa je potrebné vychádzať z EON daného druhu poskytovanej sociálnej
služby bez ohľadu na to, že poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej služby na viacerých miestach s
tým, že, mnohé činnosti zabezpečuje spoločne pre obe alebo viaceré miesta a preto pri výpočte EON pre
daný druh sociálnej služby nachádzajúcej sa na dvoch miestach / zariadeniach / sa vychádza z celkových
nákladov, ktoré vznikli na danú sociálnu službu v oboch miestach. V prípade, že by sa pri výpočte EON
nepostupovalo vyššie uvedeným spôsobom, zariadenie / budova / miesto, v ktorom sa nezabezpečujú
spoločné činnosti priamo, by mala EON nižšie, ktoré by však nezodpovedali reálnym nákladom danej
sociálnej služby. Z listu Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, Odbor sociálnych vecí v Bratislave
zo dňa 14.01.2015 súd prvej inštancie zistil, že DSS a ZPS Rača poskytuje sociálne služby podľa Zák.
č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách v znení neskorších predpisov a podľa Registračnej karty platnej
k 31.12.2014 poskytuje druhy sociálnej služby: domov sociálnych služieb / § 38 zákona o sociálnych
službách/ a zariadenie pre seniorov / § 35 zákona o sociálnych službách/. DSS a N. H. prevádzkuje
jedno zariadenie pre seniorov a tento druh sociálnej služby poskytuje podľa Registračnej karty na dvoch
miestach poskytovania sociálnej služby, F. XX, W. Y. F. Q. XXX, W.. Zariadenia sociálnych služieb v
zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja sú samostatné právne subjekty, ktoré
hospodária na základe schváleného rozpočtu, vedú podvojné účtovníctvo a zodpovedajú za správnosť
údajov v ňom uvedených. Na základe týchto údajov vypočítavajú ekonomicky oprávnené náklady za
príslušný rok podľa § 72 ods. 5 cit. zák. Bratislavský samosprávny kraj overil, že DSS a N. H. predložil
Odboru sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja ekonomicky oprávnené náklady za
roky 2011 až 2013 v súlade s § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách a metodickými usmerneniami
Odboru sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, o čom zaslal súdu ekonomicky
oprávnené náklady za roky 2011 - 2013 DSS a ZPS Rača. Odbor sociálnych vecí Úradu Bratislavského
samosprávneho kraja  relevantné údaje použil na účely prepočtu finančných príspevkov neverejným
poskytovateľom sociálnych služieb v zmysle zákona o sociálnych službách. Z prednesu právneho
zástupcu žalobcu súd prvej inštancie zistil, že skutkový základ pohľadávky spočíva v neplatení žalovanej
za ubytovanie v zariadení žalobcu, v zákonom predpísanej výške. Najprv si žalobou uplatnil nárok
vo výške 2.231,46 eur za čas od 23.12.2010 do 30.4.2013, podaním zo dňa 21.2.2014 žalobný petit
rozšíril o ďalšie obdobie do 31.12.2013 na sumu 2.723,50 eur a naposledy na sumu 4.718,07 eur za



obdobie do 31.08.2016, pretože žalovaná naďalej neplatila za poskytnuté ubytovanie mesačné úhrady
vo výške, akú stanovil právny predpis, a mesačne platila sumu nižšiu, a to podľa predošlej právnej
úpravy, iba vo výške 143,01 eur, namiesto predpisu za čas od 01.01.2011 do 30.06.2011 vo výške
268,72 eur mesačne, za august 2011 sumu 244,70 eur, za čas od septembra 2011 do 31.06.2014
sumu 204,90 eur a za čas od 01.07.2014 do 30.09.2016 sumu 205,73 eur, čo za uvedené obdobie
predstavuje rozdiel v požadovaných nezaplatených úhradách za bývanie vo výške žalovanej sumy. Na
žiadosť žalovanej  žalobca predložil súdu výšku ekonomicky oprávnených nákladov, z ktorej vyplývalo,
že sú vyššie, ako mesačná úhrada, ktorú požaduje od žalovanej. EON v roku 2012 totiž činili priemerne
mesačne sumu 574,94 eur, v r. 2011 sumu 531,83 eur. Ďalej argumentoval tým, že kým EON u žalobcu
v r. 2012 predstavovali výšku 531,83 eur /mesiac, tak v zariadeniach pre seniorov v Košickom, Žilinskom
a Banskobystrickom kraji, bol priemerný EON v r. 2012 vo výške až 605,18 eur/ mesiac. Žalobca tiež
uvádzal, že dodržal i druhý limit a to ten, že žalovanej po zaplatení mesačnej úhrady za ubytovanie
ostalo zákonom stanovené percento životného minima, čo v rozhodnom období predstavovalo sumu 40
eur, pričom príjem žalovanej predstavoval sumu cca 400 eur. Z hľadiska právnej kvalifikácie pohľadávku
považoval za nárok z bezdôvodného obohatenia, keďže žalovaná využívala služby žalobcu v rozhodnom
období bez riadnej zmluvy, ako výlučného právneho titulu.  V zmysle prechodných ust. zák. č.448/2008 Z.
z. o soc. službách a nadväznosti na ust. § 106 až § 108 vyplýva, že jediným právnym titulom poskytovania
soc. služby, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti, ku ktorému došlo 23.12.2010, je
zmluva. Tento záver podporuje aj právne stanovisko MPSVaR SR zo dňa 3.5.2011. Podporne citoval aj
z vyjadrenia verejnej ochrankyne práv zo dňa 28.8.2014 „Zmluva o poskytovaní soc. služieb je jediným
právnym  titulom, na základe ktorého poskytovateľ poskytuje soc. služby. Keďže žalovaná predloženú
zmluvu odmieta podpísať, je iba na dobrej vôli poskytovateľa soc. služieb, v akom rozsahu a či takejto
osobe služby poskytne. Žalobca sa po niekoľkomesačných, až ročných rokovaniach rozhodol podať
túto žalobu, keďže aj v samotnom zariadení nastal veľmi nerovnovážny stav, kedy väčšina klientov
má uzatvorenú zmluvu a platí úhrady podľa cenového predpisu, kým v súčasnosti skupina približne
20 seniorov, odmieta zmluvu podpísať a platiť úhrady v predpísanej výške. Žalovanej sa poskytuje iba
služba ubytovania a žalobou sa domáhajú iba nedoplatku za túto službu. Je totiž iba na slobodnom
rozhodnutí žalovanej, či ako iní seniori, bude odoberať stravu, zúčastňovať sa na záujmovej činnosti,
prijímať upratovacie a iné služby, ktoré žalobca poskytuje v budove, kde je žalovaná ubytovaná. Avšak
väčšina klientov, až 80 %, má so žalobcom uzatvorenú zmluvu a za služby platí riadne. Napokon
poukázal aj na to, že medzičasom už súdy v obdobnej veci rozhodli a to rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III. č. k. 44C/184/2013-343  v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu č. k.
5 Co 494/2015-390,  a konanie je právoplatne skončené dňa 14.02.2017.  Z výsluchu žalovanej súd
prvej inštancie zistil, že sa necíti byť vinná a už vôbec nie obohatená, pretože v r. 2010 bez toho, aby
sa v domove niečo zmenilo, prišiel rozkaz, aby sa zvýšilo nájomné o 100%. Bolo to pre nich hrozné,
pretože  ona sa v živote „narobila“ preto, aby mala dôchodok na pokojnú starobu a teraz jej ho chce
niekto zobrať. Nie je ochotná spor vzdať, jej je už všetko jedno, hoci jej je to nepríjemné a nebude brať
ohľad na nikoho. Po rozšírení žaloby za ďalšie obdobia neplatenia žalovanej za poskytované služby
súd prvej inštancie ako poslednú pripustil zmenu petitu na pojednávaní konanom dňa 19.04.2017 a to
uznesením  č.k. 12 C 182/2013 - 191 v nasledovnom znení: Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
sumu 4.718,07 Eur spolu s 5,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1973,33 eur od 5.4.2013 do
zaplatenia; 5,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 258,13 eur od 1.8.2013 do zaplatenia; 5,25 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy  492,04 eur od 14.3.2014 do zaplatenia; 5,00 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 1994,57 eur od 26.10.2016 do zaplatenia. Z tohto skutkového stavu súd prvej
inštancie vyvodil, že žaloba je dôvodná.

3.  Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1, § 2 ods. 1, 3, 4, 5, § 3 ods.2  písm. a), § 3 ods.
3, § 17 ods. 1, 2, § 72 ods. 1, 2, § 74 ods. 1, 7, 8, 9,  12, 13, 14, § 106 ods. 5, 6, 7 zák. č. 448/2008
Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, § 451 ods. 1, 2, § 456 Občianskeho zákonníka.

4.  Súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcu posúdil podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych
službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)
v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sociálnych služieb, účinného
od 01.01.2009. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca poskytuje
sociálne služby za podmienok stanovených  citovaným zákonom, zriaďovateľ Bratislavský samosprávny
kraj so sídlom v Bratislave vydal Zriaďovaciu listinu číslo: XXX/XXXX zo dňa 22.06.2009 pre Domov
sociálnych služieb a zariadenie pre X. H., F. Q. XXX, W., ktorý je rozpočtovou organizáciou, svojimi



príjmami a výdavkami je napojený na rozpočet Bratislavského samosprávneho kraja, bol zriadený na
dobu neurčitú  a poskytuje sociálne služby na základe zápisu do registra, ktorý vedie vyšší územný
celok, v  Registračnej karte vydanej Bratislavským samosprávnym krajom zo dňa 21.07.2010. Žalobca
ako rozpočtová organizácia vymáha pohľadávky v súvislosti s výkonom správy a je aktívne vecne
legitimovaným účastníkom na uplatňovanie pohľadávok pred súdom. Z vyjadrení žalobcu vyplynulo, že
Bratislavský samosprávny kraj každý rok zo svojho rozpočtu poskytuje určitý finančný objem na krytie
jeho nákladov. Žalovaná bola prijatá do T. X. X. a zariadenie pre seniorov Rača na základe Rozhodnutia
T. T. H. č. DD-196/2008 zo dňa 10.06.2008. Rozhodnutím Hlavného mesta SR Bratislava  č. MAGS
OSV 53660/2010-324389/1342 zo dňa 15.11.2010 bola žalovanej stanovená odkázanosť na pomoc inej
fyzickej osoby I. stupňa,  a nepovažovala sa za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení
pre seniorov.

5.  Podľa  zák. č. 448/2008 Z. z.  účinného od  01.01.2009, prijímatelia sociálnej služby sú povinní
platiť úhradu za sociálnu službu určenú poskytovateľom sociálnej služby podľa § 72 ods. 1 citovaného
zákona. Verejný poskytovateľ sociálnej služby určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia
a platenia úhrady zmluvou podľa § 74  a nasl. cit. zák., a v súlade so Všeobecne záväzným nariadením
obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov podľa§ 72
ods. 2 cit. zák. Nová právna úprava v zákone o sociálnych službách upravuje poskytovanie sociálnej
služby na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby podľa § 74 ods. 1 citovaného zákona, pričom
poskytovateľ sociálnej služby bol povinný uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona
účinného od 01.01.2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na
sociálnu službu v zmysle § 106 ods. 7 cit. zák.

6.  Z predložených listinných dôkazov, návrhov zmlúv č. 41/2010 ZP o poskytovaní soc. služby  v
zmysle jej dodatkov č. 1 a 2, zmluvy č. 13/2013/P o poskytovaní soc. služby, jej čl. VII, bod 2, a
č. 24/2014 P mal súd prvej inštancie za preukázané,  a medzi stranami  ani nebolo sporné, že
žalovaná k podpisu ani jedného návrhu žalobcu na uzavretie zmluvy nepristúpila, odmietla ich podpísať.
Konkrétne v čl. VII zmluvy č. 13/2013/P bolo dojednané, že úhrada za sociálnu službu sa určuje od
1.01.2011 podľa Všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009
o bližších podmienkach poskytovania sociálnych služieb, o spôsobe určenia úhrady, výške úhrady a
spôsobe platenia úhrady za sociálne služby, ktoré sú poskytované zariadeniami sociálnych služieb v
zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja (ďalej len „VZN BSK“), v znení VZN
BSK č. 35/2010 zo dňa 23.07.2010 a VZN BSK č. 39/2010 zo dňa 15.12.2010, v znení VZN BSK č.
43/2011 zo dňa 24.06.2011. Prijímateľ sociálnej služby je povinný s účinnosťou od 6.08.2011 platiť
úhradu za poskytovanú službu v sume 204,90 eur mesačne. V tomto návrhu je uvedený i  mesačný
príjem žalovanej vo výške 397,50 eur, pri zohľadnení kritéria 20% sumy životného minima, čo činí 38,92
eur, čo po odrátaní služby za bývanie spĺňa zákonom stanovené kritéria.

7.  Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie ďalej preukázané, že žalovaná bola povinná podľa
cenového predpisu, a to ust. § 72 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách (ďalej len „zákon č.
448/2008 Z.z.“) v spojení so Všeobecne záväzným nariadením Bratislavského samosprávneho kraja č.
31/2009 v znení neskorších predpisov a návrhom celkom 3 zmlúv, ktoré žalovaná neuzatvorila a mala
platiť mesačnú úhradu vo výške vykonávacích predpisov v období od 01.01.2011 do 30.06.2011 vo výške
268,72 eur mesačne, za august 2011 vo výške 244,70 eur, za čas od septembra 2011 do 31.06.2014
vo výške 204,90 eur a za čas od 01.07.2014 do 30.09.2016 vo výške 205,73 eur, avšak žalovaná platila
v tomto období mesačne len sumu 143,01 eur, čím jej za obdobie poskytovania sociálnej služby od
23.12.2010 do 31.08.2016 vznikol rozdiel medzi úhradou, ktorú mala žalovaná platiť a úhradou, ktorú v
danom období zaplatila za poskytnutú sociálnu službu v peňažnej sume vo výške 4.718,07 eur.

8.  Súd prvej inštancie v ďalšom uviedol, že aj keď žalovaná neuhrádzala za predmetné obdobia sumu za
prijímanie sociálnej služby vo výške stanovenej v zmysle cenového predpisu, žalobca ako poskytovateľ
sociálnej služby, ktorý do 31. decembra 2008 poskytoval starostlivosť v zariadení sociálnych služieb s
celoročným pobytom fyzickej osobe, bol naďalej povinný žalovanej poskytovať sociálnu službu podľa
zákona účinného od 1.1.2009 podľa § 106 ods. 6 prechodných a záverečných ustanovení zákona o
sociálnych službách. Nakoľko žalovaná chce naďalej zotrvať v Domove sociálnych služieb a zariadenie
pre seniorov Rača, pričom žalobca poskytuje žalovanej sociálne služby, avšak táto platila obvyklé úhrady
v nižšej sume ako boli stanovené cenovým predpisom, došlo zo strany žalovanej k bezdôvodnému
obohateniu na úkor žalobcu, preto sa žalobca  domáhal voči žalovanej, po rozšírení žalobného petitu



zaplatenia sumy 4.718,07 eur s príslušenstvom, titulom vydania bezdôvodného obohatenia podľa §
451 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie poukázal na zmenu
právnej úpravy poskytovania sociálnych služieb od 1.1.2009, podľa ktorej prijímatelia sociálnej služby sú
povinní platiť úhradu poskytovateľovi sociálnej služby, ale výška úhrady sa určuje zmluvou a v súlade so
všeobecne záväzným nariadením, pričom zásadnou zmenou je to, že seniori už nedostávajú rozhodnutie
o výške úhrady za poskytovanú sociálnu službu /jednostranný právny akt/, ako tomu bolo počas právnej
úpravy podľa zák. č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci, od ktorého sa odvodzovala povinnosť platiť
úhradu. Pri zmluvnej úprave predmetu plnenia a úhrady za poskytovanie sociálnej služby sú zmluvné
strany teda žalobca aj žalovaná povinné dodržiavať zákon o sociálnych službách, pričom poskytovateľ
sociálnej služby nemá právo dojednať úhradu v inej výške, ako je určená právnymi predpismi, podľa
Všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja. Verejný poskytovateľ sociálnej
služby teda určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenie úhrady zmluvou,
dodatkami a v súlade so všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac
vo výške ekonomicky oprávnených nákladov (ďalej len „EON“).

9.  Žalovaná namietala, že Zmluva neobsahuje výpočet - kontrolu na zákonný limit úhrady podľa § 73
ods. 2 zákona č. 448/2008 Z.z., pričom v žiadnom z dodatkov nie je akákoľvek zmienka o dostatočnosti
príjmu. Poskytovateľ nerešpektuje subjektivizáciu úhrady pre konkrétneho prijímateľa určenej na základe
VZN BSK a povinnú objektivizáciu maximálnej výšky úhrady určenej na základe VZN BSK povinnou
aplikáciou limitu úhrady vo výške EON v rozsahu činností identifikovaných v § 72 ods. 5. Čo sa týka
námietky žalovanej ohľadne subjektivizácie úhrady pre konkrétneho prijímateľa určenej na základe VZN
BSK a povinnej objektivizácie maximálnej výšky úhrady určenej na základe VZN BSK, túto súd prvej
inštancie neakceptoval, a to s poukazom na skutočnosť, že došlo k zmene rozhodujúcich skutočností
na určenie úhrady za sociálnu službu, ktorú žalovaná bola povinná platiť žalobcovi a to v zmysle VZN
BSK  č. 31/2009, ktoré bolo zmenené VZN BSK č. 35/2010 zo dňa 23.07.2010 a VZN BSK č. 39/2010
zo dňa 15.12.2010, pričom mesačná úhrada pripadajúca na žalovanú mala byť 204,90 eur mesačne.
Z § 15 a nasl. zákona č. 448/2008 Z. z. vyplýva, že sociálne služby sa delia na odborné činnosti,
obslužné činnosti a ďalšie činnosti. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z. z. ubytovanie podľa odseku
1 je poskytovanie bývania v obytnej miestnosti alebo v jej časti s príslušenstvom, užívanie spoločných
priestorov a poskytovanie vecných plnení spojených s ubytovaním alebo poskytnutie prístrešia na účel
prenocovania. Podľa § 30 ods. 3 VZN BSK č. 31/2009 v znení neskorších predpisov (t.j. pred novelou
VZN BSK č. 43/2011) sa delia jednotlivé položky výpočtu výšky mesačnej úhrady za ubytovanie na
3 časti, a to za užívanie spoločných priestorov a za vecné plnenia spojené s ich užívaním 10 eur /
mesačne; za užívanie 1 m2 podlahovej plochy obytnej miestnosti a príslušenstva obytnej miestnosti
0,20 eur / denne / 1 m2; vecné plnenia spojené s bývaním 0,07 eur / denne. Okrem toho VZN BSK č.
31/2009 upravovalo zvýšenie úhrady, ak obytnú miestnosť užíva jeden občan (§ 30 ods. 6, písm. a/),
potom ak na jedného občana pripadá viac ako 16 m2 (§ 30 ods. 6, písm. d/) a upravuje aj zníženie
úhrady, ak je obytná miestnosť vybavená elektromerom (§ 30 ods. 7). Po novele - VZN BSK č. 43/2011
(§ 30 ods. 3) sa delia jednotlivé položky výpočtu úhrady za ubytovanie nasledovne: za užívanie obytnej
miestnosti s príslušenstvom (0,20 eur / denne / 1 m2, najviac v sume 170 € mesačne; za užívanie
spoločných priestorov navrhovateľa (10 eur / mesačne) a za vecné plnenia spojené s ubytovaním (0,07
eur / denne ). Naďalej pritom zostali v platnosti pravidlá, podľa ktorých je upravené zvýšenie úhrady,
ak obytnú miestnosť užíva jeden občan (§ 30 ods. 6, písm. a/), potom ak na jedného občana pripadá
viac ako 16 m2 (§ 30 ods. 6, písm. d/) a upravuje aj zníženie úhrady, ak je obytná miestnosť vybavená
elektromerom (§ 30 ods. 7). Vzhľadom na ust. § 17 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych
službách, podľa ktorého ubytovanie pozostáva z troch zložiek, pričom novela VZN BSK č. 43/2011
limitovala iba jednu zo zložiek úhrady na 204,90 eur mesačne, konkrétne za užívanie obytnej miestnosti
s príslušenstvom, preto nie je v rozpore so zákonom č. 448/2008 Z.z. a VZN BSK č. 43/2011, ak je
žalobcom prirátavaná k sume 170 eur sadzba 10 eur / mesačne za spoločné priestory  a sadzba 0,07
eur / denne ako réžia vecných plnení spojených s ubytovaním, navýšená, resp. znížená o úhrady podľa
§ 30 ods. 6 a 7 VZN BSK č. 43/2011. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že
poskytovateľ a prijímateľ sociálnej služby, aj keď uzatvárajú zmluvu o poskytovaní sociálnej služby a
dodatky k tejto zmluve, nemajú právo dojednať inú sumu úhrady ako sumu kogentne určenú právnymi
predpismi v súlade s VZN obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške EON podľa § 72 ods.
2 cit. zák..

10.  Podľa § 72 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z. z. môže byť úhrada za sociálnu službu najviac vo výške
ekonomicky oprávnených nákladov. Podľa § 73 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z. z. musí prijímateľovi



sociálnej služby zostať po zaplatení úhrady minimálne 20 % sumy životného minima pre jednu plnoletú
fyzickú osobu. Námietky žalovanej, že Zmluva v znení jej neskorších dodatkov ju zaväzuje k úhrade bez
ohľadu na objektívny limit v podobe ekonomicky oprávnených nákladov a bez ohľadu na subjektívny
limit v podobe zostatku príjmu najmenej vo výške 20 % sumy životného minima neboli podľa súdu prvej
inštancie  dôvodné, nakoľko žalovanej aj po zaplatení úhrady musí zostať zákonom stanovené percento
sumy životného minima podľa § 73 ods. 2 cit. zák. / subjektívny limit / a výška úhrady nesmie byť vyššia
ako ekonomicky oprávnené náklady podľa § 72 ods. 2 cit. zák. / objektívny limit /. Uvedené ustanovenia
cit. zákona teda predstavujú ochranu prijímateľa sociálnej služby pred neprimeranou výškou úhrady za
sociálnu službu. Z listinných dôkazov mal potom súd prvej inštancie za preukázané, že EON napr. za
rok 2011 predstavovali sumu 574,94 eur mesačne, za rok 2012 sumu 531,83 eur mesačne a za rok
2013 sumu 533,67 eur mesačne, pričom úhrady, ktorú požadoval žalobca od žalovanej boli najviac vo
výške 268,72 eur, v poslednom období 205,73 eur, teda v každom období bola suma úhrady za sociálnu
službu, ktorú si uplatnil žalobca nižšia ako EON, žalobca teda neprekročil EON, ako objektívny limit v
zmysle § 72 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z.z.. Po zaplatení úhrady za sociálnu službu musí prijímateľovi
sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu zákonom stanovené percento sumy životného minima pre
jednu plnoletú fyzickú osobu stanovenej osobitným predpisom, podľa § 73 ods. 2 cit. zák. / subjektívny
limit /. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na to, že v každom období bol zachovaný povinný
minimálny zostatok príjmu žalovanej po zaplatení úhrady, pričom výška úhrady žalovanej nebola v
rozpore s objektívnym alebo subjektívnym limitom, ktoré predstavovali ochranu jej príjmu zo zákona.

11.  Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca poskytuje dva druhy sociálnych služieb -
domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby F.
XX sú poskytované dva druhy sociálnej služby a to domov sociálnych služieb a zariadenie pre
seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby X. X je poskytovaný jeden druh sociálnej služby
a to domov sociálnych služieb. V mieste poskytovania sociálnej služby Pri Q. XXX je poskytovaný
jeden druh sociálnej služby a to zariadenie pre seniorov. Uvedenú skutočnosť mal súd preukázanú zo
zriaďovateľskej listiny a registračnej karty žalobcu.

12.  Súd prvej inštancie sa tak nestotožnil s námietkou žalovanej, že EON sa majú vyčísľovať na každé
zariadenie sociálnej služby /ZpS  F. XX,  ZpS na ul. F. Q. XXX, T. na J.. F. XX, T. na J.. X. X/, teda
podľa jednotlivých budov. Aj keď žalobca ako jeden poskytovateľ poskytuje dva druhy sociálnej služby
na rôznych miestach, neznamená to, že každé z uvedených miest je samostatným zariadením alebo
poskytovateľom. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na list Ministerstva práce, sociálnych
veci a rodiny SR Bratislava zo dňa 26.02.2014, že pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov
konkrétneho poskytovateľa je potrebné vychádzať z ekonomicky oprávnených nákladov daného druhu
poskytovanej sociálnej služby a to bez ohľadu na to, že poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej
služby na viacerých miestach. Poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej služby na viacerých miestach,
mnohé činnosti však zabezpečuje spoločne pre obe alebo viaceré miesta (poskytovateľ nemá všetky
činnosti spojené s poskytovaním danej sociálnej služby zabezpečované v oboch budovách, ale sú
spoločne zabezpečované z jednej z nich pre obe budovy, napríklad mzdové záležitosti, vzdelávanie
zamestnancov, príprava stravy, rôzne obslužné činnosti) a preto pri výpočte EON pre daný druh sociálnej
služby nachádzajúcej sa na dvoch miestach (zariadenia) sa vychádza z celkových nákladov, ktoré vznikli
na danú sociálnu službu v oboch miestach.

13.  Námietku žalovanej, ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, súd prvej inštancie
nepovažoval za dôvodnú, nakoľko zo zriaďovateľskej listiny č. 012/2009 zo dňa 22.06.2009 jednoznačne
vyplývalo, že žalobca je rozpočtovou organizáciou s vlastnou právnou subjektivitou, ktorá svojimi
príjmami a výdavkami je napojená na rozpočet Bratislavského samosprávneho kraja. Vo vzťahu k
Bratislavskému samosprávnemu kraju (ďalej len „BSK“) má teda žalobca postavenie správcu majetku
BSK, čo ho oprávňuje podľa § 6 ods. 3 zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov,
v rámci správy tohto majetku konať v mene vyššieho územného celku pred súdmi a inými orgánmi
vo veciach, ktoré sa týkajú majetku vyššieho územného celku, ktorý spravuje. Z uvedeného súd prvej
inštancie vyvodil,  že žalobca, ako správca majetku BSK je aktívne vecne legitimovaný, teda je oprávnený
domáhať sa vo vlastnom mene majetkových práv zriaďovateľa, pre ktorého vykonáva správu majetku.

14.  Z osobnej karty klienta (žalovanej) mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaná si svoju
povinnosť platiť úhradu za sociálnu službu /bývanie/ v sume určenej poskytovateľom sociálnej služby
nesplnila a za uplatňované obdobie od 23.12.2010 do 31.08.2016 zaplatila len čiastočnú úhradu vo



výške 143,01 eur mesačne, teda nezaplatila žalobcovi v celom rozsahu úhradu za sociálnu službu za
uplatňované obdobie vo výške 4.718,07 eur.

15.  Súd prvej inštancie v tomto smere poukázal na to, že kogentná mesačná suma úhrady za ubytovanie
vyplývajúca zo VZN BSK č. 31/2009 bola v období od 01.01.2011 do 31.07.2011 vo výške 268,72 eur; za
august 2011 v sume 244,70 eur; v období od 01.09.2011 do 31.06.2014 v sume 204,90 eur a v období od
1.07.2014 do 31.8.2016 v sume 205,73 eur mesačne. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná neuhradila
žalobcovi na základe Zmluvy o poskytovaní sociálnej služby č. 13/2013/P o poskytovaní sociálnej služby
v znení jej neskorších dodatkov úhrady za žalobcom poskytované sociálne služby v plnej výške, t.j.
prijala plnenie bez riadneho protiplnenia, vzniklo na jej strane bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods.
1, 2 Obč. zák., čo jej zakladá povinnosť vydať žalobcovi predmet bezdôvodného obohatenia v zmysle §
456 Obč. zák.. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe vyhovel a  žalovanú zaviazal na zaplatenie
istiny vo výške 4.718,07 eur.

16.  Pokiaľ ide o žalované príslušenstvo, súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná sa dostala do
omeškania so zaplatením dlžnej sumy 1.973, 33 eur   ako 2. deň po doručení výzvy na zaplatenie zo
dňa 05.03.2013, čo jej zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi zákonný úrok z omeškania, s účinnosťou
od 05.04.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu podľa
§ 3 Nariadenia vlády  SR č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorá ku dňu 05.04.2013 bola
vo výške 0,75 % , t.j. 5,75 %, podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z. v znení neskorších
predpisov, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalovaná sa dostala
do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 258,13 eur  od 01.08.2013, čo je druhý deň po doručení
platobného rozkazu na sumu 2231,46 eur (1.973, 33 + 258,13), nakoľko návrh, platobný rozkaz jej bol
doručený, tento prevzala, na neho zaplatením nereagovala, čo jej   zakladá povinnosť  zaplatiť žalobcovi
zákonný úrok z omeškania z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po doručení platobného rozkazu do
zaplatenia.  S  účinnosťou od 1.08.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu podľa § 3 Nariadenia vlády  SR č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorá
ku dňu 01.08.2013 bola vo výške 0,50 % , t.j. 5,50 %, podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č.87/1995
Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 492,04 eur, od 2. dňa po pripustení
zmeny petitu na pojednávaní dňa 12.03.2014, čo jej zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi zákonný úrok z
omeškania, s účinnosťou od 14.03.2014 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu podľa § 3 Nariadenia vlády  SR č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov. ktorá ku
dňu 14. 03. 2014 bola vo výške 0,25 % , t.j. 5,25 % , podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č.87/1995
Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Napokon žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 1994,57 eur, ako 2. deň po
doručení výzvy na zaplatenie zo dňa 24.10.2016, čo jej zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi zákonný
úrok z omeškania, s účinnosťou od 26.10.2016 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu podľa § 3 Nariadenia vlády  SR č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov,
ktorá ku dňu 26.10.2016 bola vo výške 5 %, podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z. v znení
neskorších predpisov, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

17.  O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku a trovy konania priznal žalobkyni ako úspešnej strane sporu  podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, pričom o ich výške bude súd rozhodovať po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2 Civilného
sporového poriadku.

18.  Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Uviedla, že v danej veci neexistuje fakticky
ani právny dôvod na uplatňovanie nároku, ktorý je predmetom žaloby. S poukazom na § 106 ods.
6  a § 106 ods. 7 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách, sociálne služby, ktoré sa fyzickej
osobe poskytovali k 31.12.2008, sa po tomto dni poskytujú podľa zákona účinného do 31.12.2008,
a to až do okamihu, kedy sú kumulatívne naplnené 2 podmienky: 1/do nadobudnutia právoplatnosti



rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu a 2/do uzatvorenia zmluvy o poskytovaní
sociálnej služby podľa zákona účinného od 01.01.2009. Z jazykového výkladu § 106 ods. 7 zákona
o sociálnych službách je zrejmé, že pokiaľ sa nenaplnia tieto  podmienky, sociálne služby, ktoré sa
fyzickej osobe poskytovali k 31. decembru 2008, sa po tomto dni poskytujú podľa zákona účinného
do 31.12.2008 (t.j. zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci). Keďže k uzatvoreniu zmluvy o
poskytovaní sociálnych služieb medzi žalobcom a žalovanou nedošlo a žalovanej je povinný žalobca
naďalej poskytovať sociálne služby, tie môže ďalej poskytovať len za podmienok podľa zákona č.
195/1998 Z.z.. Samotný zákon o sociálnych službách v ustanovení § 106 ods. 7 explicitne ukladá
žalobcovi zákonnú povinnosť uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od
01.01.2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu.
Povinnosť poskytovateľa uzatvoriť s touto fyzickou osobou zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb,
však neznamená vznik tejto povinnosti na strane fyzickej osoby. Právnym titulom na poskytovanie
sociálnej služby a požadovanie úhrady za sociálnu službu podľa zákona o sociálnych službách je výlučne
zmluva o poskytovaní sociálnych služieb, a to len za predpokladu, že je uzatvorená. V  opačnom prípade
sa poskytujú sociálne služby podľa zákona o sociálnej pomoci účinného do 31.12.2008 pre nenaplnenie
kumulatívnych podmienok § 106 ods. 7 zákona o sociálnych službách. Zákon o sociálnych službách
je verejnoprávnym predpisom, ktorého ustanovenia sú kogentné. Žaloba je preto podaná predčasne,
nakoľko jediným titulom pre uplatňovanie žalovaného nároku je existencia riadne uzavretej zmluvy
medzi žalobcom a žalovanou. Žalobcovi neprislúchajú žiadne nároky ex lege, teda na základe platného
zákona o sociálnych službách a predpisov na neho odkazujúcich. S ohľadom na uvedené, podľa
žalovanej nie je naplnená ani 1 podmienka na uplatňovanie žalovaného nároku titulom bezdôvodného
obohatenia, nakoľko absentuje získanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, protiprávnosť
získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje žalobcu a príčinná súvislosť medzi
protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia žalovanou a majetkovou ujmou žalobcu. Žalovanej
zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť uzavrieť zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb.
Pokiaľ k uzatvoreniu zmluvy nedošlo a žalobca naďalej poskytuje sociálne služby žalovanej, tieto
poskytuje podľa zákona účinného do 31.12.2008 a za podmienok v ňom uvedených. Je zrejmé, že sa
v tomto prípade žalovaná bezdôvodne neobohacuje, nekoná protiprávne a hradí úhradu za sociálne
služby v zodpovedajúcej výške aktuálnemu právnemu stavu a právnym vzťahom so žalobcom. Zo
strany žalobcu ide o výkon práva in fraudem legis. Žalobca koná protiprávne, keď uplatňuje svoje
nároky titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko tým obchádza zákon, a to konkrétne povinnosť
podľa § 106 ods. 7, keď poskytovateľ sociálnej služby je povinný uzatvoriť zmluvu o poskytovaní
sociálnej služby podľa zákona účinného od 01.01.2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o
odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu. Spôsob uplatňovania žalobného nároku je v rozpore i
so zásadou subsidiarity uplatňovania nárokov titulom bezdôvodného obohatenia, keďže aj v prípade, že
by súd žalobe vyhovel, nedôjde k urovnaniu - náprave sporných právnych vzťahov medzi žalobcom a
žalovanou. V ďalšom žalovaná uviedla, že žalobca žiada o vydanie majetkového prospechu bez ohľadu
na docielenie (náprave) sporných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovanou, ktoré nezodpovedajú
súčasnej právnej úprave (zákona o sociálnom poistení) a povinnosti, ktorú zákon žalobcovi ukladá.
Žalovaná sa domnieva, že takýto postup počas existencie sporných právnych vzťahov nie je možný
a vyvodzovať reparačné nároky (titulom bezdôvodného obohatenia) samostatne, t.j. bez odstránenia
sporných právnych vzťahov respektíve bez odstránenia protiprávneho stavu, nemožno. Vzhľadom
na povinnosť poskytovateľa - žalobcu podľa § 106 ods. 6 zákona o sociálnych službách naďalej
poskytovať sociálnu službu podľa zákona účinného od 01.01.2009, ako jediný zákonný postup žalobcu
pre uplatňovanie svojich nárokov podľa zákona o sociálnych službách sa v tomto smere javí podanie
žaloby o nahradenie prejavu vôle uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, tak ako to predpokladá
zákon o sociálnych službách, inak je povinný žalobca naďalej poskytovať sociálne služby, tie môže ďalej
poskytoval len za podmienok podľa zákona č. 195/1998 Z.z..
V ďalšom žalovaná namietala nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. V tomto
smere uviedla, že žalobca je verejným poskytovateľom sociálnych služieb, ktorého predmet činnosti
je vymedzený v ustanovení § 9 a § 15 zákona o sociálnych službách a zriaďovacej listine.
Žalobca odôvodňuje vecnú legitimáciu len postavením správcu majetku Bratislavského samosprávneho
kraja. V zriaďovacej listine sa síce uvádza, že hospodári s majetkom vo vlastníctve Bratislavského
samosprávneho kraja, ktorý mu bol zverený na plnenie predmetu jeho činnosti a vo vzťahu k iným
právnickým a fyzickým osobám vystupuje ako správca a užívateľ tohto majetku, čo však neznamená,
že s výkonom správy sa automaticky spája aj vecná legitimácia v súdnom konaní vo veci poskytovania
sociálnych služieb. Uviedla, že žalobca je rozpočtovou organizáciou s právnou subjektivitou a financuje
všetky svoje výdavky prostredníctvom dotácie z rozpočtu BSK v záväznej štruktúre podľa ekonomickej



klasifikácie. Príjmy za výkony odvádza priamo do príjmovej časti rozpočtu BSK. Zriaďovacia listina
zveruje žalobcovi majetkové a finančné hodnoty v majetku BSK slúžiace na výkon činností tu uvedených
a neexistuje žiadna finančná ani bilančná previazanosť medzi príjmom zo zaplatených úhrad a výdavkom
na poskytovanie sociálnej služby. Skutočnosť, že žalobca vedie operatívnu evidenciu predpísaných
úhrad a skutočne splatených úhrad za ním poskytnuté sociálne služby, nie je dôkazom o vecnej
aktívnej legitimácii verejného poskytovateľa v tomto prípade. Žalobca spravuje (hospodári) výhradne s
rozpočtovými prostriedkami poskytnutými z výdavkovej časti rozpočtu zriaďovateľa BSK.
V ďalšom žalovaná poukázala na to, že zmluva, ktorú je povinný uzatvoriť žalobca so žalovanou má
spotrebiteľský charakter. Žalovaná namietala i správnosť, pravdivosť výsledku vyčíslenia a predložených
EON. Uviedla, že okrem skutočnosti, že žalobca priemeruje EON pre sociálnu službu s rôznym
rozsahom poskytovaných činností, zastiera aj účelové vyčísľovanie  obsahujúce neoprávnené náklady.
Žalobca zneužíva postavenie tým, že v rozpore so zriaďovacou listinou ako aj internou smernicou
č. 44/2011, ktorá identifikuje 2 samostatné zariadenia, vykazuje EON za obe spolu ako za jediné,
čím nepravdivo zvýši EON v jednom z nich. A takto získanú hodnotu obsahujúcu náklady na činnosti
v tomto zariadení neposkytované naviac porovnáva iba s jednou položkou zo sumy úhrady za
poskytovanú sociálnu službu, a to úhradou za bývanie určenou žalovanej. Výsledok porovnania EON
zverejňovaných inými verejnými poskytovateľmi nie je dôkazom správnosti vyčísľovania respektíve
pravdivosti výšky EON. Špecificky žiadny poskytovateľ z porovnania neposkytuje sociálnu službu pre
skupinu § 35 ods. 1 písm. b) iba ak v ojedinelom prípade už vôbec nie v kapacitách 200 miest v
pomere jedna ku jednej. Prezentovaný výsledok výborného hospodárenia žalobcu je dosiahnutý práve
spriemerovaním EON zariadenia (F. XX), kde sa poskytuje služba cieľovej skupine § 35 ods. 1 písm.
a) a zariadenia (Pri vinohradoch 267) cieľovej skupine § 35 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnych
službách. Pokiaľ ide o usmernenie ministerstva zo dňa 26.02.2014, toto sa nevzťahuje na žalobcu.
Je verejným poskytovateľom sociálnych služieb dvoch druhov výhradne v pobytovej forme v štyroch
zariadeniach sociálnej služby zriadených zriaďovateľom (nejedná sa o viaceré miesta poskytovania
poskytovateľa poskytujúceho službu jedného druhu). Podmienka „....za predpokladu, že je zapísaný v
registri poskytovateľ ako jeden poskytovateľ jedného druhu sociálnej služby ....“ nie je v prípade žalobcu
splnená. Tvrdenia žalobcu a jeho zriaďovateľa o výške EON pre roky 2011, 2012 a 2013 súd prvej
inštancie prijal bez dokazovania názor žalobcu o tom, že v žiadnom mesiaci nebola prekročená hranica
ochrany príjmu po zaplatení sumy úhrad za sociálnu službu. Súd zamieňa pojem „suma úhrady za
sociálnu službu“, ktorú určuje verejný poskytovateľ za pojem „úhrada za ubytovanie“. Teda iba za jednu
z obslužných činností uvedenú v § 35 ods. 2 písm. a) bod 4 zákona o sociálnych službách. Suma
úhrady za sociálnu službu je sumou všetkých úhrad (čiastkových) za jednotlivé činnosti v súlade s celým
povinne poskytovaným obsahom činností v rámci danej sociálnej služby. V tejto súvislosti úhrada iba
za jedinú obslužnú činnosť a neobsahujúcu všetky čiastkové úhrady podľa ocenení vo VZN dochádza
z jeho strany k výkonu práva in fraudem legis tým, že úhradu za obslužnú činnosť - ubytovanie určenú
na podklade § 30 VZN BSK 32/2009 dal do rovnosti so sumou úhrady za poskytnutie sociálnej služby
podľa § 35 zákona o sociálnych službách, t. j. v rozsahu činnosti najmenej podľa ods. 2 písm. a) a
ods. 3 zákona o sociálnych službách. Pričom je zrejmé, že iné obslužné činnosti neposkytované v
rámci vecného rozsahu služby „dohodnuté“ konkludentne alebo na základe povinnosti poskytovateľa
ohraničené v súlade s § 106 ods. 6 najmä stravovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne ako aj osobné
vybavenie nie je možné uhradiť zo zostatku 20 % životného minima dospelej osoby. V rámci  obslužných
činností predpokladaných zákonom v rámci sociálnej služby, žalovaná hradí spotrebu elektrickej energie
v byte (19,92 eur/mes.) - žalovaná tak platí aj 50 % koncesionárskeho poplatku a žalobca nezabezpečuje
bežnú údržbu spotrebičov vlastnených žalovanou a užívaných v byte, tak isto pranie a žehlenie ani
údržbu bielizne a šatstva a ani osobné vybavenie. Tieto náklady vyčísľuje ŠÚ SR pre jednočlennú
domácnosť dôchodcu v sume 32,50 eur na mesiac. V rámci odbornej činnosti žalobca neposkytuje lieky,
zdravotnícky materiál prípadne liečebné pomôcky, náklady na ne vyčísľuje ŠÚ SR vo výške 18,42 eur
mesačne. Novelou zákona o sociálnych službách účinnou od 01.01.2014 sa v § 73 ods. 2 určuje aj
výška „subjektívneho“ limitu pre prípad neposkytovania stravy. Do toho času, pre riadne vyčíslenie limitu
mesačnej úhrady podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách, je nevyhnutné zohľadniť výdavky
žalovanej na najlacnejšiu celodennú stravu poskytovanú žalobcom v cene 104,33 eur za tridsaťdňový
mesiac. Pre posúdenie dodržania nedotknuteľného ostatku príjmu  po zaplatení sumy úhrady za sociálnu
službu, je preto nevyhnutné zohľadniť aj výdavky hradené žalovanou mimo úhradu zaplatenú žalobcovi
za jedinú obslužnú činnosť, a to 104,33 eur za celodennú stravu a 52,92 eur mesačne za ostatné
obslužné činnosti podľa § 30 ods. 2 písm. a) bod 6 a 7 zákona o sociálnych službách žalobcom
neposkytované. K mesačnej úhrade za ubytovanie vo výške určenej žalobcom je pre aplikáciu ochrany
príjmu je tak nevyhnutné pripočítať mesačne minimálne 157,25 eur. Súd prvej inštancie riadne nezistil



respektíve neuviedol v odôvodnení výšku príjmu žalovanej, ale ani výšku nedotknuteľného ostatku príjmu
po zaplatení sumy úhrady. Pre rok 2013 zistil súd mesačný príjem 397,50 eur a nedotknuteľnú sumu
38,92 eur. Najnižšia určená úhrada za ubytovanie v rozhodnom období bola určená vo výške 204,73 eur
(rok 2013) a najvyššia 268,72 eur (rok 2011). Suma úhrady za sociálnu službu poskytovanú u verejného
poskytovateľa zriadeného BSK pre účel zistenia pohľadávky voči žalovanej teda dosahuje 361,98 eur
až 425,97 eur. Žalovaná napokon v podanom odvolaní namietala porušenie rovnosti strán v súdnom
konaní tým, že súd nepripustil jej zastúpenie G.. Š..

19.  Žalobca, vo svojom  vyjadrení k odvolaniu žalovanej, navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť. Uviedol, že zo zákona o sociálnych službách jednoznačne vyplýva, že jediným
právnym titulom pre poskytovanie/prijímanie sociálne služby je s účinnosťou od 01.01.2009 zmluva
podľa § 74. Výnimku obsahujú prechodné ustanovenia zákona o sociálnych službách, ktoré na
prechodné obdobie (do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu)
umožňujú poskytovanie sociálnej služby podľa predchádzajúcej právnej úpravy, a teda na základe
iného právneho základu, akým je zmluva, napríklad na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej
starostlivosti (§ 106 ods. 7). Výklad zaujatý žalovanou nezohľadňuje zásady temporálnych účinkov pri
zmene právnej úpravy a súčasne prehliada systematický výklad prechodných ustanovení zákona o
sociálnych službách. Je potrebné brať ohľad nielen na doslovné znenie § 106 ods. 7 ale aj na znenie
§ 106 ods. 6 a 8 zákona o sociálnych službách. Podľa ustanovenia § 106 ods. 6  je poskytovateľ
povinný poskytovať sociálnu službu podľa zákona o sociálnych službách osobe, ktorá sa nepovažuje za
odkázanú na danú sociálnu službu ak poskytovateľ jej starostlivosť do 31.8.2008 (ide o prípad žalovanej,
keďže žalovaná sa nepovažuje za odkázanú na zariadenie pre seniorov podľa svojho rozhodnutia o
odkázanosti z roku 2010 a do 31.12.2008 jej žalobca poskytoval starostlivosť). Je potrebné si položiť
otázku, čo znamená poskytovať sociálnu službu podľa zákona o sociálnych službách? Neznamená to
nič iné, ako poskytovať sociálnu službu na základe zmluvy. Kým podľa zákona o sociálnej pomoci sa
poskytovala starostlivosť na základe rozhodnutia, tak podľa zákona o sociálnych službách sa poskytuje
sociálna služba na základe zmluvy. Zmluva sa uzatvára až na základe posúdenia odkázanosti, t.j. až
po právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti. Aby sa osobám, ktoré prijímali starostlivosť do 31.12.2008
vytvoril plynulý prechod na nový právny režim a boli splnené podmienky na uzatvorenie zmluvy, v
ustanovení § 106 ods. 8 je zakotvená povinnosť zriaďovateľov začať z vlastného podnetu konanie vo
veci odkázanosti a vydať rozhodnutie najneskôr do 30. novembra 2010. Zákonodarca, uvedomujúc si,
že uzatvorenie zmluvy predpokladá posúdenie odkázanosti, uložil povinnosť zriaďovateľom, aby ex offo
vydali vo veci osôb, ktorým sa poskytovala starostlivosť do 31.12.2008, rozhodnutie o odkázanosti a
mohlo sa pristúpiť k uzatvoreniu zmluvy. Aby sa posilnilo postavenie týchto osôb, ustanovenie § 106 ods.
7 priamo ukladá povinnosť poskytovateľa uzatvoriť zmluvy po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o
odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu. Osoby, ktorým sa poskytovala starostlivosť podľa právnej
úpravy účinnej do 31.12.2008, bude poskytovaná sociálna služba podľa zákona o sociálnych službách,
t.j. na základe zmluvy (§ 106 ods. 6), pričom o zabezpečenie podmienky potrebnej k uzatvoreniu zmluvy,
t. j. o rozhodnutie o odkázanosti osoby, sa postará zriaďovateľ z vlastného podnetu (§ 106 ods. 8) a
následne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu,
je povinný poskytovateľ uzatvoriť zmluvu s touto osobou (§ 106 ods. 7). Zo žiadneho z ustanovení
zákona o sociálnych službách nevyplýva, že by aj po splnení podmienky potrebnej k uzatvoreniu
zmluvy (po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu podľa zákona
o sociálnych službách) mal prijímateľ na výber, či zostane v zariadení na základe rozhodnutia o
umiestnení vydaného podľa predchádzajúcej právnej úpravy, alebo zostane v zariadení, na základe
zmluvy podľa zákona o sociálnych službách. Je zrejmé, že rozhodnutie o umiestnení nemôže slúžiť
ako právny titul poskytovania sociálnej služby podľa zákona o sociálnych službách, pretože v zákone
o sociálnych službách neexistuje žiadne ustanovenie o tom, že by poskytovateľ sociálnej služby mal
právo vydávať či meniť individuálne právne akty, obsahom, ktorých by boli podmienky poskytovania
sociálnej služby. Poskytovateľ nemá žiadnu kompetenciu meniť pôvodné rozhodnutie o umiestnení.
Ustanovenie § 106 ods. 7 prvá veta treba chápať ako potvrdenie § 74, t.j. že zákon o sociálnych službách
predpokladá iba jediný právny titul pre ďalšie zotrvávanie v zariadení, a to uzatvorenie zmluvy. Ak sa
žalovaná rozhodla zmluvu neuzatvoriť, realizovala svoje právo, tak ako mohla v zmysle § 6 zákona o
sociálnych službách - vybrať si poskytovateľa sociálnej služby. Následkom jej rozhodnutia bolo to, že je
po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti nevznikol právny titul na prijímanie sociálnej
služby u žalobcu. Jediným právnym titulom na poskytovanie sociálnych služieb je od nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti v zmysle § 74 ods. 1 v spojení s § 106 ods. 5 zákona
o sociálnych službách, zmluva o poskytovaní sociálnej služby. Moment nadobudnutia právoplatnosti



rozhodnutia o odkázanosti je predpokladom pre vznik povinnosti poskytovateľa sociálnej služby uzavrieť
zmluvu a súčasne je predpokladom pre zánik dovtedajšieho titulu poskytovania sociálnej služby -
rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti. Žalovaná zmluvu o poskytovaní sociálnej služby
neuzatvorila a teda po právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti zo dňa 15. 11. 2010, nemá žalovaná
právny titul na prijímanie sociálnej služby, čo je predpokladom na vznik nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Žalobca poskytoval žalovanej sociálnu službu napriek absencii zmluvy a dodatkov k zmluve
o poskytovaní sociálnej služby, pričom zámerom žalobcu nie je poskytovať žalovanej sociálnu službu
bezodplatne alebo za nižšiu úhradu aká vyplýva z VZN BSK č. 31/2009, avšak jednostranné ukončenie
poskytovania sociálnej služby (ubytovania) nepovažoval žalobca za vhodné riešenie, keďže návrat
žalovanej do stabilného rodinného prostredia by nemusel byť jednoduchý, respektíve vôbec možný.
Žalovaná vyjadruje názor, že v prípade žalobcu ide o výkon práva in fraudem legis, pretože žalobca
obchádza svoju zákonnú povinnosť uzavrieť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby. Touto námietkou sa
žalovaná fakticky dožaduje, aby žalobca uzatvoril zmluvu za prijímateľa sociálnej služby (keďže žalovaná
zmluvu odmieta uzavrieť). Takýto postup nemá oporu v zákone o sociálnych službách, nakoľko žalovaná
má možnosť výberu poskytovateľa a nemá povinnosť uzavrieť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby (§
6). Žalobca poukázal na to, že žalovanej boli predložené celkom 3 návrhy zmlúv (41/2010/P, 13/2013/P,
24/2014/P) a príslušných dodatkov k nim (1/2011/P a 2/2011/P), ktoré obsahovali náležitosti rešpektujúce
kogentné ustanovenia zákona o sociálnych službách. Žalobca súhlasí s názorom žalovanej, že táto
nemá povinnosť uzavrieť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby. Potom, čo nadobudlo rozhodnutie o
odkázanosti žalovanej právoplatnosť, vznikla žalobcovi povinnosť uzavrieť zmluvu so žalovanou, čo
splnil opakovaným predložením návrhov zmlúv. Žalovaná je po nadobudnutí rozhodnutia o odkázanosti v
situácii, že má na výber, či uzavrie alebo neuzavrie zmluvu s tým, že právnym následkom neuzatvorenia
zmluvy je neexistencia titulu ďalšieho poskytovania sociálnej služby a právnym následkom uzatvorenia
zmluvy je existencia titulu pre ďalšie poskytovanie sociálnej služby. Žalovaná však neuzatvorila zmluvu,
ale naďalej trvá na poberaní sociálnej služby (ubytovania), hoci k tomu nemá žiaden právny titul, čím
je daný znak bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, ktoré je protiprávne (prijímať  sociálnu
službu môže osoba na základe zmluvy) a súčasne žalovaná nedáva žalobcovi adekvátne (cenovým
predpisom predpísané) protiplnenie v podobe úhrady za sociálnu službu, ale uhrádza menej. Keďže
žalovaná nemá povinnosť, ale právo uzatvoriť zmluvu, neprichádza do úvahy, aby žalobca sa domáhal
nahradenia prejavu vôle žalovanej pri uzatvorení zmluvy.
K aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, uviedol, že táto bola už v obdobných veciach opakovane
konštatovaná (napr. rozsudok Krajského súdu Bratislave č.k. 5Co/494/2015-390). Poukázal na to, že
žalobca je rozpočtovou organizáciou BSK. Rozpočtová organizácia je subjektom práva s vlastnou
právnou subjektivitou. Vo vzťahu k BSK má žalobca postavenie správcu majetku BSK, čo ho oprávňuje
uplatňovať pohľadávky pred súdom. Pokiaľ ide o (ne)spotrebiteľský charakter zmluvy o poskytovaní
sociálnych služieb, tento nemá žiadny súvis s predmetným súdnym konaním, ktorého predmetom je
vydanie bezdôvodného obohatenia. Navyše zmluva o sociálnych službách nemá ani nemôže mať
spotrebiteľský charakter. Podstatnou okolnosťou pre identifikovanie právnickej osoby ako dodávateľa
nie je jeho verejný či neverejný charakter, ale skutočnosť, že vykonáva podnikateľskú alebo obchodnú
činnosť. Zákon o sociálnych službách neposkytuje verejnému poskytovateľovi možnosť poskytovať
sociálnu službu za účelom zisku, teda podnikať v oblasti sociálnych služieb. Žalobca poskytuje sociálne
služby ako rozpočtová organizácia BSK, t.j. ako verejný poskytovateľ. Bol zriadený sa účelom plnenia
úlohy BSK - poskytovania sociálnych služieb, a to za čiastočnú úhradu nákladov. Zákon o sociálnych
službách  neumožňuje verejnému poskytovateľovi sociálnych služieb poskytovať sociálnu službu za
účelom zisku, a teda neumožňuje mu podnikať v oblasti sociálnych služieb. Žalobca preto nemôže byť
dodávateľom podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a preto ani zmluva o poskytovaní sociálnej
služby nie je zmluvou spotrebiteľskou. Pokiaľ ide o EON, výška ani správnosť výpočtu EON nemá
zásadný vplyv na predmet súdneho konania. Žalobca totiž žaluje žalovanú o vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré je možné vyčísliť ako výšku obvyklej úhrady za sociálnu službu faktúru upravuje VZN
BSK č. 32/2009 v znení účinnom vždy v čase poberania sociálnej služby. Ide o úhradu, ktorú musia platiť
všetci poberatelia sociálnej služby. EON  v zmysle § 72 ods. 2 predstavuje objektívny limit výšky úhrady
za sociálnu službu, ale takú, ktorá je poberaná na základe právneho titulu - na základe zmluvy (čo nie
je prípad žalovanej). Navyše výška EON  u žalobcu je primeraná a je aj správne vypočítaná. Žalobca
predložil v konaní výšku svojich ekonomicky oprávnených nákladov v štruktúre stanovenej § 72 ods. 5 a
za každý prevádzkovaný druh sociálnej služby. Opodstatnenosť EON  vyplýva aj z vyjadrenia úradu BSK
zo dňa 14.01.2015. Súčasne žalobca predložil porovnanie s inými zariadeniami pre seniorov zriadených
Košickým samosprávnym krajom, Banskobystrickým samosprávnym krajom a Žilinským samosprávnym



krajom, z ktorého vyplýva, že priemerné mesačné ekonomicky oprávnené náklady v týchto zariadeniach
pre seniorov boli, napríklad v roku 2012 na úrovni 605,18 eur, kým u žalobcu to bolo 531,83 eur.
V ďalšom žalobca poukázal na to, že žalovaná prijímala od žalobcu ubytovanie ako časť sociálnej
služby. Takéto ubytovanie nemá charakter len poskytnutia určitého bytu, alebo bytovej jednotky, ale
je tiež špecifické povinnosťou poskytovateľa sociálnej služby zabezpečovať rad činností podľa § 35
ods. 2 zákona o sociálnych službách. Je pritom vždy na konkrétnom prijímateľovi, ktoré z uvedených
činností sa rozhodne počas svojho pobytu v zariadení pre seniorov prijímať, avšak nič to nemení
na tom, že žalobca, ako poskytovateľ je tieto činnosti povinný nielen poskytovať, ale aj utvárať
podmienky na ich vykonávanie. Ubytovanie tiež nepredstavuje len samotné ubytovanie, ako sa to
snaží navodiť žalovaná. Ubytovanie predstavuje poskytovanie bývania v obytnej miestnosti alebo v
jej časti s príslušenstvom, užívanie spoločných priestorov a poskytovanie vecných plnení spojených s
ubytovaním alebo poskytnutie prístrešia na účel prenocovania (§ 17 ods. 2). Každý ubytovaný prijímateľ
sociálnej služby v zariadení pre seniorov u žalobcu je kontrolovaný, či sa v poriadku ráno zobudil,
je k dispozícii údržbár, vrátnik, zdravotné sestry, upratovanie spoločných priestorov, starostlivosť o
vonkajšie plochy a riešenie rôznych životných situácií v zariadení. Objektívnym limitom podľa § 72 ods.
2 zákona o sociálnych službách porozumieme výšku EON . Teda výška úhrady za sociálnu službu
nemôže prevyšovať výšku EON  žalobcu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že EON  žalobcu
predstavovali sumu v zásade v rozpätí medzi  533,67 až 574,94 eur. Žalobcom požadovaná výška úhrady
bola vypočítaná vždy podľa VZN BSK č. 31/2009 a predstavovalo sumu od 205,73 do 268,72 eur. V
danom prípade preto zjavne nedošlo k prekročeniu objektívneho limitu úhrady za sociálnu službu. Pokiaľ
ide o subjektívny limit pre úhradu za sociálnu službu, tento špecifikoval zákon o sociálnych službách
v ustanovení § 73 ods. 2. Naplnenie subjektívneho limitu sa vypočíta podľa vzorca: príjem žalovanej -
úhrada za sociálne služby = zostatok. Pričom zostatok musí byť rovný alebo vyšší ako 20 % zo sumy
životného minima (do 31.12.2013) respektíve rovný alebo vyšší ako 25 % zo sumy životného minima
alebo 75 % zo sumy životného minima v zariadení bez stravovania (od 1. januára 2014). Do vzorca sa
preto nezapočítavajú žiadne ďalšie výdavky žalovanej ako sa snaží navodiť v odvolaní. Výška príjmu
žalovanej vyplýva z osobných kariet žalovanej predložených súdu, a to v roku 2011 mala príjem 384,
80 eur, v roku 2012 to bolo 397,50 eur, v roku 2013 to bolo 408,70 eur, v roku 2014 to bolo 417,50 eur,
v roku 2015 422,70 eur a v roku 2016 424,60 eur. Najvyššiu úhradu požadoval žalobca od žalovanej v
roku 2011 - 268,72 eur, pričom v tomto roku mala žalovaná aj najnižší príjem 384,80 eur. Preto je zrejmé,
že ak zostatok žalovanej v roku 2011 spĺňal subjektívny limit, tak ho museli spĺňať aj zostatky v ďalších
rokoch. Výška životného minima v roku 2011 predstavovala 189,83 eur. Subjektívny limit predstavoval 20
% zo sumy životného minima - žalovanej malo zostať 37,80 eur. Po odpočítaní výšky úhrady za sociálnu
službu od príjmu žalovanej v roku 2011 zostalo 116,08 eur. Subjektívny limit žalovanej sa zmenil v roku
2014, kedy subjektívny limit v prípade žalovanej chránil až 75 % životného minima. V roku 2014 mala
žalovaná príjem 417,50 eur a úhrada za sociálnu službu predstavovala 204,90 eur. Životné minimum
v roku 2014 predstavovalo 198,09 eur. Subjektívny limit predstavoval čiastku 148,57 eur. Žalovanej
po odpočítaní úhrady za sociálnu službu v roku 2014 zostalo 212,60 eur. Žalobca teda vo všetkých
žalovaných obdobiach dodržal subjektívny limit pre úhradu za sociálnu službu. Napokon k namietanému
porušeniu práva na spravodlivý proces žalobca uviedol, že, ak by aj išlo o procesné pochybenie súdu,
tak G.. Š. pred právoplatnosťou rozhodnutia o nepripustení nevzniesol žiadne podstatné meritórne
námietky, s ktorými by sa súd prvej inštancie mal vysporiadať. Navyše po rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci nepripustenia zastúpenia žalovanej G.. Š. sp. zn. 7Cdo 1038/2015 sa stal
právnym zástupcom žalovanej U.. Ľ. N., ktorému bolo umožnené namietať proti argumentáciu žalobcu
na pojednávaní dňa 19.04.2017, písomným vyjadrením zo dňa 4. 5. 2017 a tiež aj na nasledujúcom
pojednávaní dňa 14.06.2017.

20.   Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu (bod 19) písomne nevyjadrila.

21.    Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

22.  Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C.s.p.)
z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil



(§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
23. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov),  by
sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj
v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa  ust. § 191 ods. 1 C.s.p.,
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov
súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch
zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193 C.s.p.). Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu
odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku
uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného
útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a
výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na
ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom
prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil
skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a  presvedčivo
odôvodnil;  z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti
a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalovanou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú  za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do  práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa  všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. I právne závery súdu prvej inštancie
zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania.

24.  Podľa § 61 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č.
455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o sociálnych službách“) zariadenia možno účelne a vhodne zlučovať.
Podľa § 71 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách sociálne služby poskytované verejným
poskytovateľom sociálnej služby môžu byť financované z úhrad za sociálne služby od prijímateľa
sociálnej služby na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby a z úhrad za iné činnosti podľa § 15
ods. 3 uvedených v osobitnej zmluve podľa § 74 ods. 8.
Podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách  prijímateľ sociálnej služby je povinný platiť úhradu za
sociálnu službu v sume určenej poskytovateľom sociálnej služby, ak tento zákon neustanovuje inak. Do
úhrady za sociálnu službu nemožno započítať úhradu za vykonávanie, zabezpečovanie alebo utváranie
podmienok na vykonávanie iných činností podľa § 15 ods. 3.
Podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách verejný poskytovateľ sociálnej služby určuje sumu
úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady zmluvou podľa § 74 v súlade so
všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky
oprávnených nákladov znížených o príjem z finančného príspevku na financovanie sociálnej služby
v zariadení podľa § 71 ods. 6 a príjem z úhrady ekonomicky oprávnených nákladov spojených s
poskytovaním sociálnej služby podľa § 71 ods. 7.
Podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30.12.2013 po zaplatení úhrady
za celoročnú pobytovú sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho
príjmu najmenej 20 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným
predpisom.
Podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 01.01.2014 po zaplatení úhrady
za celoročnú pobytovú sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho



príjmu najmenej 25 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným
predpisom. Po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu v zariadení bez poskytovania
stravovania musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej 75 % sumy
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom.
Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30.12.2013 poskytovateľ
sociálnej služby poskytuje sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Zmluva o
poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby
zrozumiteľný.
Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 01.01.2014 poskytovateľ
sociálnej služby poskytuje sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Zmluva o
poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby
zrozumiteľný. Zmluvné strany sa môžu odchýliť od ustanovení tohto zákona uvedených pre túto zmluvu,
len ak tento zákon takúto možnosť výslovne pripúšťa. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby uzatvorená
písomnou formou nesmie mať charakter zmiešanej zmluvy.
Podľa § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30.12.2013 ak sa zmenia
skutočnosti rozhodujúce na určenie úhrady za sociálnu službu podľa § 73, poskytovateľ sociálnej služby
a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby.
Podľa § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 01.01.2014 ak sa zmenia
skutočnosti rozhodujúce na určenie sumy úhrady a platenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ
sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní
sociálnej služby.
Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.
Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva
mal plniť sám.

25.    Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva a medzi stranami sporu ani nebolo
sporné, že žalovaná bola prijatá do T. X. X. Y. N. pre X. H. na základe rozhodnutia o poskytovaní
celoročnej starostlivosti zn. DD-196/2008 zo dňa 10.6.2008 podľa § 93 ods. 1 písm. a) zákona č.
195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci. Dňa 30.10.2008 bol schválený zákon o sociálnych službách (č.
448/2008 Z.z.), ktorý menil právny stav v oblasti poskytovania sociálnych služieb s účinnosťou od
01.01.2009. Novým prvkom zavedeným týmto zákonom bola podmienka poskytovania sociálnej služby
v zariadení pre seniorov spočívajúca v tom, že fyzická osoba môže byť prijatá do zariadenia, ak dovŕšila
dôchodkový vek a je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby a jej stupeň odkázanosti je najmenej IV
podľa prílohy č. 3 zákona o sociálnych službách. Rozhodnutím o odkázanosti č.MAGS OSV 53660/2010
- 324389/1342 zo dňa 15.11.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.12.2010, bol zdravotný stav
žalovanej posúdený ako I stupeň odkázanosti. Hoci zdravotný stav žalovanej bol posúdený ako I stupeň
odkázanosti, t.j. nedostačujúci pre poskytovanie sociálnej služby v zariadení pre seniorov podľa § 35
ods. 1 písm. a) zákona o sociálnej pomoci, tým, že žalovaná bola prijatá do zariadenia na základe
rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti podľa predchádzajúcej právnej úpravy zákona o
sociálnej pomoci, splnila predpoklad pre aplikáciu § 106 ods. 6 zákona o sociálnych službách, podľa
ktorého je poskytovateľ sociálnej služby povinný tejto fyzickej osobe naďalej poskytovať sociálnu službu
podľa zákona účinného od 01.01.2009. Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách, poskytovateľ
sociálnej služby poskytuje sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Podľa §
106 ods. 7 druhá veta zákona o sociálnych službách, sociálne služby, ktoré sa fyzickej osobe poskytovali
k 31. decembru 2008, sa po tomto dni poskytujú podľa zákona účinného do 31. decembra 2008 do
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu a uzatvorenia
zmluvy o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 1. januára 2009. Poskytovateľ sociálnej
služby je povinný uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 01.01.2009
po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu. Medzi
žalobcom a žalobkyňou nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní sociálnej služby podľa § 74 zákona
o sociálnych službách.
Ustanovenie § 106 ods. 6 zákona č. 448/2008 Z.z. teda ukladalo žalobcovi povinnosť naďalej poskytovať
sociálnu službu žalovanej (ako fyzickej osobe, ktorej do 31.12.2008 poskytoval starostlivosť v zariadení
sociálnych služieb s celoročným pobytom a ktorá po 31.12.2008 nie je odkázaná na túto starostlivosť
na základe právoplatného rozhodnutia podľa zákona účinného od 01.01.2009) aj po 01.01.2009, a to
podľa zákona účinného od 1. januára 2009 (t.j. podľa zákona č. 448/2008 Z.z.). Podľa § 106 ods.
7 zák. č. 448/2008 Z.z. sociálne služby (v danom prípade ubytovanie - § 35 ods. 2 písm. a) bod



4), ktoré sa žalovanej  poskytovali k 31. decembru 2008, sa po tomto dni (t.j. od 01.01.2009) mali
poskytovať podľa zákona účinného do 31. decembra 2008 (t.j. zákona č. 195/1998 Z.z.) do nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu a uzatvorenia zmluvy o
poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 1. januára 2009. Poskytovateľ sociálnej služby
je povinný uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 1. januára 2009
po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu.
Zákon č. 448/2008 Z.z. vo svojich prechodných ustanoveniach výslovne neupravuje situáciu, kedy
by u fyzickej osoby, ktorej bola poskytovaná sociálna služba k 31.12.2008 po 01.01.2009 nedošlo
k vydaniu rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu (resp. by došlo k vydaniu rozhodnutia, že
fyzickú osobu nemožno považovať za odkázanú na sociálnu službu - tzv. negatívne rozhodnutie). Preto
na takéto prípady je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné aplikovať ust. § 106 ods. 6 zákona č.
448/2008 Z.z. a teda takejto osobe sa bude i naďalej poskytovať sociálna služba, avšak výlučne podľa
zákona účinného od 1. januára 2009 (t.j. podľa zák. č. 448/2008 Z.z.). Podľa zákona č. 195/1998 Z.z. o
sociálnej pomoci (účinného do 31.12.2008) sa sociálna služba mohla poskytovať iba do nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu a uzatvorenia zmluvy o
poskytovaní sociálnej služby, kedy  poskytovateľovi sociálnej služby vznikla povinnosť uzatvoriť zmluvu
o poskytovaní sociálnej služby po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby
na sociálnu službu (§ 106 ods. 7 zákona č. 448/2008 Z.z.). Inak povedané, kým ust. § 106 ods. 6
zákona č. 448/2008 Z.z. dopadá na prípady fyzických osôb, ktorým bola poskytovaná sociálna služba k
31.12.2008, avšak po 1.1.2009 nedošlo u nich k vydaniu rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu
resp. takéto vydané rozhodnutie bolo negatívne (čo je i prípad žalovanej), ust. § 106 ods. 7 zákona
č. 448/2008 Z.z. dopadalo na prípady fyzických osôb, u ktorých po 01.01.2009 došlo (očakávalo sa) k
vydaniu rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu príp. už takéto rozhodnutie v pozitívnej podobe
bolo vydané (avšak nenadobudlo ešte právoplatnosť), ktorým osobám mali byť sociálne služby dočasne
poskytované podľa zákona č. 195/1998 Z.z., avšak iba  do času nadobudnutia právoplatnosti pozitívneho
rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu a uzavretia zmluvy o poskytovaní sociálnej služby podľa
zákona účinného od 1. januára 2009.  Možno teda uzavrieť, že kým ust. § 106 ods. 6 zákona č.
448/2008 Z.z. upravuje prípady osôb, ktorým bola poskytovaná sociálna služba k 31.12.2008 a u ktorých
sa v budúcnosti neočakáva vydanie rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu (príp. bolo vydané
negatívne rozhodnutie o odkázanosti), ust. § 106 ods. 7 cit. zákona upravuje prípady osôb, ktorým  bola
poskytovaná sociálna služba k 31.12.2008 a u ktorých bolo po 01.01.2009 vydané (alebo sa očakáva
jeho vydanie) pozitívne rozhodnutie o odkázanosti na sociálnu službu, avšak toto ešte nenadobudlo
právoplatnosť (táto sa v tomto období poskytuje podľa zákona č. 195/1998 Z.z.).
V posudzovanej veci bola žalovanej poskytovaná sociálna služba (ubytovanie) v zariadení žalobcu k
31.12.2008, avšak po 01.01.2009 nebolo vydané pozitívne rozhodnutie o jej odkázanosti na sociálnu
službu (dňa 15.11.2010 bolo u nej rozhodnuté, že sa nepovažuje za osobu odkázanú na sociálnu službu).
Vydanie takéhoto rozhodnutia nemožno už očakávať (§ 106 ods. 8 zák. č. 448/2008 Z.z.). Ide teda
o prípad vymedzený v § 106 ods. 6 zákona č. 448/2008 Z.z., kedy žalobcovi od 01.01.2009 vznikla
povinnosť žalovanej i naďalej poskytovať sociálnu službu (ubytovanie) podľa zákona č. 448/2008 Z.z..
Poskytovanie sociálnej služby podľa zákona č. 448/2008 Z.z. je však viazané na uzavretie zmluvy
o poskytovaní sociálnej služby (§74 ods. 1), a v prípade jej neexistencie (neuzavretia) dochádza k
poskytovaniu sociálnej služby vo forme ubytovania bez zmluvného základu.  U žalovanej teda síce
existuje právny dôvod (titul) na poskytovanie sociálnej služby (je ním ust. § 106 ods. 6 zákona č.
448/2008 Z.z.), avšak výška jej úhrady musí zodpovedať ustanoveniam zákona č. 448/2008 Z.z.,
konkrétne § 72 ods. 1, 2. U žalovanej teda nastáva prípad získania bezdôvodného obohatenia, nie
však z dôvodu, že by prijímala samotnú sociálnu službu bez právneho dôvodu (túto totiž prijíma na
základe ust. 106 ods. 6 zákona č. 448/2008 Z.z.), ale z dôvodu, že za ňu neplatila úhradu zodpovedajúcu
zákonu č. 448/2008 Z.z. (keďže na jej poskytovanie i úhradu sa vzťahoval predpis účinný od 01.01.2009,
teda zákon č. 448/2008 Z.z.). Rozdiel medzi tým, čo žalovaná za poskytnutú službu skutočne uhradila
a tým, čo mala podľa zákona č. 448/2008 Z.z. (§ 72 ods. 1, 2, príp. zmluvy o poskytovaní sociálnej
služby) uhradiť, potom predstavuje na jej strane získanie bezdôvodného obohatenia (keďže u nej
nedošlo k očakávanému zmenšeniu aktív resp. u nej došlo k ušetreniu majetkových hodnôt, čo by
za normálneho priebehu vecí nenastalo). Za prípad bezdôvodného obohatenia súdna prax považuje
napr. i prípady nadužívania prenajatej veci, t.j. platenie nájomného, ktoré nezodpovedá výmere
prenajatej veci. Obdobne aj v tejto veci žalovaná za poskytnutú sociálnu službu (ubytovanie), neplatila
v rozhodnom období úhrady, ktoré by zodpovedali rozsahu takto poskytnutej sociálnej služby.  Preto
sa na úkor žalobcu, v rozsahu rozdielu medzi tým, čo za poskytnutú službu platila a tým čo mala
za ňu platiť, bezdôvodne obohatila. Bezdôvodné obohatenie tu predstavuje „ušetrenie“ úhrady, ktorá



neodzrkadľovala rozsah poskytnutej sociálnej služby.  Odvolací súd sa ďalej nestotožnil s argumentáciou
žalovanej, že jediným nárokom žalobcu za danej situácie bolo žalovať o nahradenie prejavu vôle
(uzavrieť za žalovanú zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb), nakoľko takýto nárok musí vyplývať
buď priamo z právneho predpisu (napr. § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka), alebo z uzavretej zmluvy.
V danej veci právo žalobcu žalovať nahradenie prejavu vôle žalovanej v prípade, že táto dobrovoľne
odmieta uzavrieť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, zákon č. 448/2008 Z.z. nepripúšťa (v tomto
smere nebola uzavretá medzi stranami sporu ani žiadna zmluva). Žalovaná mala teda na výber, buď
so žalobcom uzavrie zmluvu o poskytovaní sociálnej služby a na jej podklade bude platiť úhrady za
jej poskytnutie, alebo takúto zmluvu neuzavrie a bude do budúcna neustále čeliť žalobe o vydanie
bezdôvodného obohatenia.
26.  Ako už bolo uvedené, výška úhrady za sociálnu službu, ktorú je prijímateľ povinný platiť, vyplýva (od
01.01.2009) zo zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Nie je však určovaná dohodou medzi účastníkmi,
výška úhrady je podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách určovaná poskytovateľom sociálnej
služby. Ten je v zmysle § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách pri jej určovaní viazaný všeobecne
záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, pričom táto úhrada môže byť najviac vo
výške ekonomicky oprávnených nákladov znížených o príjem z finančného príspevku na financovanie
sociálnej služby v zariadení podľa § 71 ods. 6 a príjem z úhrady ekonomicky oprávnených nákladov
spojených s poskytovaním sociálnej služby podľa § 71 ods. 7 zákona o sociálnych službách. V prípade,
že poskytovateľ zmení výšku úhrady za sociálnu službu v súlade s § 72 ods. 2 zákona o sociálnych
službách, vzniká poskytovateľovi a prijímateľovi sociálnej služby povinnosť uzatvoriť dodatok k zmluve
o poskytovaní sociálnej služby, ktorá vyplýva z § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách. Na základe
takto uzavretého dodatku k zmluve je potom prijímateľ sociálnej služby povinný platiť zmenenú výšku
úhrady za sociálnu službu.

27.  V posudzovanej veci došlo k zmene skutočností rozhodujúcich pre výšku úhrady za sociálnu
službu, a to v súvislosti so zmenami všeobecne záväzného nariadenia BSK č. 31/2009, ktoré upravuje
výšku predmetných úhrad. Žalobca ako poskytovateľ preto podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych
službách určil pri každej zmene novú výšku úhrady a v súlade s § 72 ods. 2 zákona o sociálnych
službách predložil žalovanej ako prijímateľovi návrhy zmlúv a dodatky k zmluvám o poskytovaní sociálnej
služby, obsahujúce novostanovenú výšku úhrady. Žalovaná odmietla uzatvoriť so žalobcom zmluvu
o poskytovaní soc. služieb vrátane dodatkov k nej. Napriek tejto skutočnosti žalobca pokračoval v
poskytovaní sociálnej služby žalovanej a žalovaná prijímala sociálnu službu (bez riadne uzavretej zmluvy
o poskytovaní soc. služieb). Žalovaná za poskytnutú sociálnu službu nižšie sumy.

28.  Napriek tomu, že žalovaná neuhrádzala sumu za prijímanie sociálnej služby vo výške stanovenej
v zmysle cenového predpisu, žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby, ktorý do 31. decembra 2008
poskytoval starostlivosť v zariadení sociálnych služieb s celoročným pobytom fyzickej osobe, bol naďalej
povinný žalovanej poskytovať sociálnu službu podľa zákona účinného od 01.01.2009 podľa § 106 ods.
6 prechodných a záverečných ustanovení zákona o sociálnych službách. Na strane žalobcu v dôsledku
tejto situácie vznikol rozdiel medzi nákladmi na poskytovanie sociálnej služby a úhradami, ktoré za
týmto účelom dostával od svojho zriaďovateľa a od prijímateľa sociálnej služby - žalovanej. Zároveň
na strane žalovanej vznikol majetkový prospech, keď prijímala sociálnu službu (bez uzavretej zmluvy
o jej poskytovaní) v plnom rozsahu, ale zo svojho majetku platila za poskytovanie sociálnej služby
menšiu sumu, než by bola výška úhrady za sociálnu službu vyplývajúca zo všeobecne záväzného
nariadenia BSK č. 31/2009, pokrytie nákladov za poskytovanie sociálnej služby preto zostalo čiastočne
na žalobcovi. Z uvedeného dôvodu (ako už bolo uvedené vyššie) sa žalovaná bezdôvodne obohatila
na úkor žalobcu. Je potrebné súčasne zvýrazniť, že súčasťou sumy úhrady nebola ani strava a ani
opatrovanie (pomoc pri odkázanosti) a teda žalobca nepožadoval úhradu za žiadnu ďalšiu činnosť,
ktorú by si žalovaná neobjednala. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej (a ktorého vydania sa
žalobca touto žalobou domáhal) tak predstavuje obohatenie len za jedinú službu - ubytovanie, teda
za tú službu, ktorú žalobca žalovanej reálne v žalovanom období poskytol. Bezdôvodné obohatenie
žalovanej tak nepredstavovalo reálnu výšku nákladov, ktoré žalobca vynakladal na ubytovanie žalovanej,
a nezohľadňovalo ani úhradu za služby, ktoré žalovaná nevyužívala, akými boli stravovanie a úhrady
za úkony služby odkázanosti. Jeho výška zodpovedala výlučne výške úhrady za ubytovanie, ktorú
mal platiť ktorýkoľvek iný prijímateľ sociálnej služby v zariadení pre seniorov zriadenom Bratislavským
samosprávnym krajom.
29.  Podľa priloženej osobnej karty žalovanej bola táto povinná platiť podľa cenového predpisu VZN
BSK č. 31/2009, nasledovné sumy (za ubytovanie): za 12/2010 sumu 147,03 eur, za 1-7/2011 sumu



268,72 eur mesačne, za 8/2011 sumu 244,70 eur, za 9/2011 - 6/2014 sumu 204,90 eur mesačne, za
7/2014-8/2016 sumu 205,73 eur mesačne.
Z osobnej karty žalovanej vyplynulo, že táto za obdobie od 12/2010 do 08/2016 platila  úhradu za bývanie
mesačne vo výške od 143,01 eur, pričom od 01.01.2011 do 30.07.2011 mala platiť sumu 268,72 eur
mesačne, za august 2011 sumu 244,70 eur a od 01.09. 2011 do 31.06.2014 sumu 204,90 eur a od
01.07.2014 do 31.08.2016 sumu 205,73 eur.

30.  Podľa jednotlivých rokov žalovaná získala bezdôvodné obohatenie v nasledovnej výške:
Za rok 2010 (od 23.12.2010 do 31.12.2010) = 8,92 eur,
Za rok 2011 žalovaná uhradila sumu 1.716,12 eur (12 x 143,01), povinná však bola uhradiť sumu
2.945,34 (7 x 268,72+244,70+4 x 204,90), rozdiel = 1.229,22 eur,
Za rok 2012 žalovaná uhradila sumu 1.716,12 eur (12 x 143,01), povinná však bola uhradiť sumu
2.458,80 (12 x 204,90), rozdiel = 742,68 eur,
Za rok 2013 žalovaná uhradila sumu 1.716,12 eur (12 x 143,01), povinná však bola uhradiť sumu
2.458,80 (12 x 204,90), rozdiel = 742,68 eur,
Za rok 2014 žalovaná uhradila sumu 1.716,12 eur (12 x 143,01), povinná však bola uhradiť sumu
2.463,78 (6 x 204,90 + 6x 205,73), rozdiel = 747,66 eur,
Za rok 2015 žalovaná uhradila sumu 1.716,12 eur (12 x 143,01), povinná však bola uhradiť sumu
2.468,76 (12 x 205,73), rozdiel = 752,64 eur,
Za rok 2016 (do 9/2016) žalovaná uhradila sumu 1.144,08 eur (8 x 143,01), povinná však bola uhradiť
sumu 1.645,84 (8 x 205,73), rozdiel = 501,76 eur,
Bezdôvodné obohatenie za obdobie (12/2010 - 8/2016) celkom = 4.725,56 eur
(8,92+1.229,22+742,68+742,68+747,66+752,64+501,76).

31.  Starobný dôchodok žalovanej predstavoval za rok 2011  sumu 384,80 eur mesačne, za rok 2012
sumu 397,50 eur mesačne, za rok 2013 sumu 408,70 eur mesačne, a za rok 2014 sumu 417,50 eur
mesačne, za rok 2015 sumu 422,70 eur mesačne a za rok 2016 sumu 424,60 eur mesačne.

32.  Podľa § 73 ods. 2 zák. č. 448/2008 Z.z. účinného do 31.12.2013, po zaplatení úhrady za celoročnú
pobytovú sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej
20% sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom. S
účinnosťou od 01.01.2014 cit. ustanovenie platí v znení: po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú
sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej 25% sumy
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom. Po zaplatení
úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu v zariadení bez poskytovania stravovania (čo je i prípad
žalovanej) musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej 75% sumy
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom. Do 30.6.2011
suma životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu predstavovala čiastku 185,38 eur ( z toho 20%
= 37,08 eur), do 30.6.2012 predstavovala čiastku 194,58 eur (z toho 20% = 38,92 eur), od 1.7.2012
do 30.08.2016  predstavovala čiastku 198,09 eur (z toho 20% = 39,62 eur, 25% = 49,52 eur, 75% =
148,57 eur).
Žalovanej (v zmysle § 73 ods. 2 zák. č. 448/2008 Z.z.) tak po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú
sociálnu službu musela zostať do 30.6.2011  mesačne suma 37,08 eur, do 30.6.2012 mesačne suma
38,92 eur, od 01.7.2012 do 31.12.2013 mesačne suma 39,62 eur,  od 01.01. 02014 do 30.08.2016
mesačne suma 148,57 eur.
Ako už bolo uvedené vyššie, žalovaná do 30.6.2011 poberala dôchodok vo výške 384,80 eur mesačne, a
teda po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu by jej mesačne zostala suma 116,08 eur
(384,80 - 268,72), do 30.6.2012 poberala dôchodok 384,80 eur (za 7-12/2011) resp. 397,50 eur (za 1 -
6/2012), a teda po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu by jej mesačne zostala suma
116,08 eur, t.j. 384,80 - 268,72 (za 7/2011), suma  140,10 eur, t.j. 384,80 - 244,70 (za 8/2011), suma
179,90 eur, t.j. 384,80 - 204,90 (za 9/2011 - 12/2011), suma  192,60 eur, t.j. 397,50 - 204,90 (za 1/2012
- 6/2012), od 1. 7. 2012 do 31.12.2013 poberala dôchodok 397,50 eur (7 - 12/2012) resp. 408,70 eur (1
- 12/2013), a teda po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu by jej mesačne zostala
suma  192,60 eur, t.j. 397,50 - 204, 90 (za 7 - 12/2012) resp. suma  203,80 eur, t.j. 408,70 - 204,90 (za
1 - 12/2013), od 01.01.2014 do 31.12.2014 poberala dôchodok 417,50 eur, a teda po zaplatení úhrady
za celoročnú pobytovú sociálnu službu by jej mesačne zostala suma 212,60 eur, t.j. 417,50 - 204,90 (za
1 -6/2014), resp. suma  211,77 eur, t.j. 417,50 - 205,73 (za 7 - 12/2014), od 01.01.2015 do 31.12.2015
poberala dôchodok 422,70 eur, a teda po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu by jej



mesačne zostala suma  216,97 eur, t.j. 422,70 - 205,73 (za 1 -12/2015), a od 1.1.2016 do 30.08.2016
poberala dôchodok 424,60 eur, a teda po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu by
jej mesačne zostala suma 218,87 eur, t.j. 424,60 - 205,73 (za 1 -8/2016).
Z uvedeného potom vyplýva, že žalovanej, po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu,
by mesačne zostala suma 116,08 eur (do 30.6.2011), suma 116,08 eur (7/2011), suma 140,10 eur (za
8/2011), suma 179,90 eur (za 9/ - 12/2011), suma 192,60 eur (za 1 - 6/2012), suma 192,60 eur (za 7
- 12/2012), suma 203,80 eur (1 - 12/2013), suma 212,60 eur (za 1 - 6/2014), suma 211,77 eur (za 7 -
12/2014), suma 216,97 eur (za 1-12/2015) a suma 218,87 eur (za 1-8/2016).
Žalovanej by tak po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu zostala do 31.12.2013 suma
prevyšujúca 20% životného minima (teda viac ako 37,08 eur, 38,92 eur resp. 39,62 eur), od 1.1.2014
do 30.08.2016 by jej zostala suma prevyšujúca 75% životného minima (teda viac ako 148,57 eur).
Súd prvej inštancie tak pri aplikácii § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách (i v znení účinnom od
1.1.2014) nepochybil a ním priznaná výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá i obmedzeniam cit.
ustanovenia.

33.   Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobcom uplatnená suma bezdôvodného obohatenia za obdobie
od 12/2010 do 08/2016 vo výške 4.718,07 eur je vyčíslená správne (je dokonca o sumu 7,49 eur nižšia
než bola skutočná výška bezdôvodného obohatenia), v súlade so zákonom, i konkrétne s § 73 ods. 2
zákona o sociálnych službách.

34.   Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné v súvislosti s argumentáciou žalovanej
týkajúcej sa výšky povinného minimálneho zostatku uviesť, že do jeho výpočtu nevstupujú náklady
na elektrinu a stravu, na ktoré žalovaná poukazovala. Hoci možno mať za preukázané, že žalovaná
platila úhrady za elektrinu a sama si mala zabezpečovať (zaplatiť) stravu, v zmysle § 73 ods. 2 zákona
o sociálnych službách musí príslušná časť životného minima prijímateľovi sociálnej služby zostať po
úhrade za celoročnú pobytovú sociálnu službu, nie aj po úhrade ďalších výdavkov. Tzv. subjektívny
limit pre úhradu za sociálnu službu, špecifikuje zákon o sociálnych službách v ustanovení § 73 ods. 2.
Naplnenie subjektívneho limitu sa vypočíta podľa vzorca: príjem žalovanej - úhrada za sociálne služby
= zostatok. Pričom zostatok musí byť rovný alebo vyšší ako 20 % zo sumy životného minima (do
31.12.2013) respektíve rovný alebo vyšší ako 25 % zo sumy životného minima alebo 75 % zo sumy
životného minima v zariadení bez stravovania (od 1. januára 2014). Do vzorca sa teda nezapočítavajú
žiadne ďalšie výdavky žalovanej, na ktoré poukazuje v odvolaní. Navyše v období od septembra 2011
do augusta 2016 by žalovanej i po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu mesačne
zostala suma pokrývajúca aj tieto výdavky, v žalovanou vyčíslenej výške 157,25 eur (t.j. za celodennú
stravu a za ostatné obslužné činnosti podľa § 30 ods. 2 písm. a) bod 6 a 7 zákona o sociálnych službách,
ktoré jej žalobca neposkytuje), keďže zostatok jej príjmu sa v tomto období pohyboval od 179,90 eur
po 218,87 eur. Postup žalobcu ako poskytovateľa sociálnej služby, pokiaľ bol súladný s § 73 ods. 2
zákona o sociálnych službách, nemožno teda považovať za rozporný s dobrými mravmi, ako to namietala
žalovaná.

35.  Pokiaľ ide o námietky žalovanej prezentované v odvolacom konaní, tieto boli najmä zopakovaním
jej tvrdení prednesených už v prvoinštančnom konaní a neboli spôsobilé privodiť pre ňu priaznivejšie
rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa predovšetkým zaoberal namietaným nedostatkom aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v spore. Žalobca je rozpočtovou organizáciu vyššieho územného celku zriadenou
podľa § 21 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, pričom v zmysle ustanovenia § 21 ods. 4 tohto zákona má právnu subjektivitu.
Pokiaľ teda medzi žalobcom a žalovanou vznikol právny vzťah vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia,
je nepochybne daná aktívna vecná legitimácia žalobcu domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia.
Názor žalovanej, že príslušné ustanovenia zákona o sociálnych službách žalobcovi neumožňujú
domáhať sa dlžných úhrad, nemá v tejto súvislosti žiaden právny význam, nakoľko nárok žalobcu vyplýva
zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, nevyplýva priamo zo zákona o sociálnych službách. Len
pre úplnosť však odvolací súd dodáva, že aj keby si žalobca uplatňoval svoj nárok na plnenie úhrady
za sociálnu službu, bol by aktívne vecne legitimovaný. Ustanovenie § 71 ods. 2 zákona o sociálnych
službách, na ktoré poukázala žalovaná, nijakým spôsobom nevylučuje, aby sa žalobca ako poskytovateľ
sociálnej služby, domáhal na súde úhrad podľa § 71 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách.
Predmetný § 71 ods. 2 iba podmieňuje možnosť financovať poskytovanie sociálnych služieb úhradami
od prijímateľov súhlasom obce alebo vyššieho územného celku, ktorý je zriaďovateľom poskytovateľa.
Pokiaľ je takýto súhlas daný, (v posudzovanej veci nepochybne je), neznamená to, že úhrady podľa §



71 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách sú príjmom, či majetkom zriaďovateľa poskytovateľa.
Naopak patria priamo poskytovateľovi, ktorý je povinný a zároveň oprávnený vymáhať ich plnenie.

36.  Ďalšia zásadná odvolacia námietka žalovanej sa týkala ňou tvrdenej spotrebiteľskej povahy zmluvy
o poskytovaní sociálnych služieb, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a žalovanou. Žalovaná mala
za to, že žalobca ako poskytovateľ vystupoval pri uzatváraní zmluvy ako dodávateľ a žalovaná ako
spotrebiteľka. V zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Obdobnú definíciu dodávateľa obsahuje čl. 2 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, na ktorú poukázala žalovaná. Podľa tohto ustanovenia predajca alebo
dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto
smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to
či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.

37.   V posudzovanej veci je žalobca právnickou osobou, ktorá má povahu verejnoprávneho subjektu
zriadeného vyšším územným celkom, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie sociálnych služieb
podľa § 2 ods. 1 zákona o sociálnych službách. Žiadnu z činností vykonávaných žalobcom, a už vôbec
nie poskytovanie sociálnej služby žalovanej na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, nemožno
považovať za výkon obchodnej či podnikateľskej činnosti, resp. za akúkoľvek komerčnú aktivitu. Žalobca
je verejným poskytovateľom sociálnych služieb. O výkone podnikateľskej činnosti by bolo možné hovoriť
iba pri neverejných poskytovateľoch sociálnych služieb.

38.  Za takéhoto skutkového stavu, keď žalobca nespĺňa definíciu dodávateľa, nemožno zmluvu
uzavretú medzi stranami sporu považovať za spotrebiteľskú. Z tohto dôvodu je právne bezvýznamná
argumentácia žalovanej, ktorá poukazovala na podľa nej neprijateľné ustanovenia zmluvy o poskytovaní
sociálnej služby v zmysle predpisov spotrebiteľského práva. Takýto výklad je plne v súlade s normami
európskeho práva. Pokiaľ ide o rozsudok, na ktorý poukázala žalovaná vo svojom odvolaní (Khantum
and others v. Newham LBC), odvolací súd ním nie je viazaný.

39.  Žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie i v odvolacom konaní opakovane namietala voči
žalobcom vykazovanej výške ekonomicky oprávnených nákladov na poskytovanie sociálnych služieb,
ktoré považovala za nadhodnotené, pokiaľ išlo o žalovanej poskytovanú sociálnu službu - zariadenie
pre seniorov. Domáhala sa nariadenia znaleckého dokazovania za účelom určenia výšky ekonomicky
oprávnených nákladov za jednotlivé formy poskytovania sociálnych služieb žalobcom a vo vzťahu
ku konkrétnym miestam poskytovania sociálnych služieb žalobcom. Súd prvej inštancie sa podľa
názoru odvolacieho súdu podrobne vysporiadal s argumentáciou žalovanej o ekonomicky oprávnených
nákladoch a riadne tiež zdôvodnil, prečo v tejto veci nevykonal znalecké dokazovanie. Odvolací súd
sa dôvodmi prezentovanými súdom prvej inštancie stotožňuje. Len na zdôraznenie správnosti záverov
prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že je nepochybné, že výška úhrady prijímateľa sociálnej
služby je objektívne limitovaná výškou ekonomicky oprávnených nákladov na poskytovanie danej
sociálnej služby, čo znamená, že výška úhrady tieto náklady nemôže presiahnuť. Ekonomicky oprávnené
náklady sú definované v § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách, pričom je možné zjednodušene
skonštatovať, že sú tvorené nákladmi na hmotné a personálne zabezpečenie poskytovania sociálnej
služby. V súlade s § 71 ods. 1 písm. c/ zákona o sociálnych službách sa tieto náklady zisťujú vo
vzťahu ku konkrétnemu druhu poskytovanej sociálnej služby. Žalobca vykázal ekonomicky oprávnené
náklady na sociálnu službu „zariadenie pre seniorov“ vo výške 525,59 eur za rok 2011; 531,83 eur za
rok 2012 a 533,67 eur za rok 2013. Výška úhrady za sociálnu službu, ktorú by bola žalovaná povinná
platiť, pritom dosiahla maximálne sumu 268,72 eur (od 01.01.2011 do 05.08.2011), mimo tohto obdobia
bola ešte podstatne nižšia. V takomto prípade odvolací súd považuje návrh žalovanej na nariadenie
znaleckého dokazovania vo vyššie uvedenom smere za účelový a nemajúci význam pre rozhodnutie
vo veci. Na to, aby mohla mať výška ekonomicky oprávnených nákladov vplyv na úhrady žalovanej,
by bolo potrebné, aby tieto boli nižšie než výška úhrad, na ktoré by žalovaná bola povinná v zmysle
neuzatvorených dodatkov k zmluve, resp. v zmysle všeobecne záväzného nariadenia BSK č. 31/2009.
Aj keby žalobca nevykazoval ekonomicky oprávnené náklady úplne správne (čo preukázané nebolo),
nie je možné rozumne predpokladať takú odchýlku, ktorá by mala za následok čo i len ich priblíženie
k výške úhrad žalovanej sa sociálne služby. Tento názor potvrdzuje aj porovnanie s ekonomicky
oprávnenými nákladmi iných poskytovateľov sociálnych služieb, ktoré sú v zásade v obdobnej výške.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že ekonomicky oprávnené náklady by sa mali vykazovať na určitú



sociálnu službu a navyše vždy vo vzťahu k určitej prevádzke žalobcu, takýto spôsob ich určovania
zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva. Je len na vôli poskytovateľa sociálnych služieb alebo jeho
zriaďovateľa, v akom počte prevádzok budú sociálne služby poskytované. Nesprávnosť vykazovania
ekonomicky oprávnených nákladov nevyplýva ani z dôkazu predloženého žalovanou v odvolacom
konaní - Smernice č. 44/2011 Triedenie účtovných položiek v podmienkach T. X. X. Y. zaH. pre X. H..
Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 61 ods. 2 zákona o sociálnych službách, podľa ktorého možno
zriadenia (v ktorých sú poskytované sociálne služby) účelne a vhodne zlučovať. Za účelné a vhodné
zlúčenie je možné považovať spojenie zariadenia pre seniorov a domova sociálny služieb. Je zrejmé,
že pri takomto zákonom dovolenom zlúčení bude nevyhnutne dochádzať k zdielaniu určitých činností a
nákladov, pričom nie všetky náklady je možné s dokonalou presnosťou vykázať pre danú sociálnu službu.
Je preto potrebné ustanoviť určité pravidlá, na základe ktorých budú náklady pomerne rozpočítané
na jednotlivé sociálne služby. Táto skutočnosť má však zanedbateľný vplyv na výšku ekonomicky
oprávnených nákladov pre daný druh sociálnej služby a pre účely tohto konania je úplne bezvýznamná.
Odvolací súd zastáva názor, že ochranu žalovanej ako prijímateľa sociálnej služby prostredníctvom
stanovenia objektívneho limitu úhrad za prijímanie sociálnej služby, ktorú predstavuje inštitút ekonomicky
oprávnených nákladov, nemožno chápať ako nárok žalovanej na to, aby jej sociálna služba bola
poskytovaná v absolútne špecializovanom zariadení, ktoré bude v jednej prevádzke zabezpečovať
všetky činnosti spojené s poskytovaním práve konkrétnej, žalovanej poskytovanej, sociálnej služby.
Najmä keď takýto poskytovateľ by v konečnom dôsledku mohol mať vyššie náklady na prevádzku ako
väčší, širšie zameraný poskytovateľ.

40.   Zjavne neopodstatneným je tiež názor žalovanej, podľa ktorého by sa výška úhrad za poskytovanie
sociálnych služieb na území Hlavného mesta SR Bratislavy mala spravovať všeobecne záväzným
nariadením mesta a nie Bratislavského samosprávneho kraja. V konaní nebolo sporné, že zriaďovateľom
žalobcu ako poskytovateľa sociálnych služieb je vyšší územný celok - Bratislavský samosprávny kraj.
Logickým výkladom § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách možno jednoznačne dospieť k záveru,
že suma úhrady za sociálnu službu je určovaná poskytovateľom v zriaďovateľskej pôsobnosti vyššieho
územného celku v súlade so všeobecne záväzným nariadením tohto vyššieho územného celku. Nie
je pritom podstatné, že daný poskytovateľ sídli na území určitej obce, ktorá môže (ale nemusí) mať
vlastným všeobecne záväzným nariadením upravenú sumu predmetných úhrad pre poskytovateľov vo
svojej pôsobnosti. Zároveň vyššie spomenutý § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách vyvracia i
argument žalovanej, podľa ktorej vyšší územný celok nemá zákonné zmocnenie na vydanie všeobecne
záväzného nariadenia, ktorým upraví výšku úhrad za sociálne služby.

41.  Napokon súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobcovi spolu s dlžnou istinou priznal i úrok
z omeškania. Na nárok žalobcu zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie sa vzťahuje všeobecná
právna úprava záväzkov Občianskeho zákonníka, a to vrátane § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
ktoré ustanovuje ako následok omeškania dlžníka so splnením peňažného dlhu vznik nároku veriteľa
na úroky z omeškania, ktorých výška sa spravuje nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. Podľa § 563
Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený
v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Nakoľko
čas splnenia pri vydaní bezdôvodného obohatenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom,
ani určený v rozhodnutí, dlžník sa s jeho vydaním dostane do omeškania prvým dňom po tom, čo ho o
plnenie (vydanie bezdôvodného obohatenia) veriteľ požiadal. Správne preto súd prvej inštancie ustálil
začiatok omeškania žalovanej s vydaním bezdôvodného obohatenia ohľadne jednotlivých súm 1.973,33
eur, 258,13 eur, 492,04 eur a 1.994,57 eur, a to s ohľadom na doručenie jednotlivých výziev žalobcu
na ich zaplatenie.

42.    Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal,
keďže už prvoinštančný súd, ako bolo uvedené, sa vo svojom odôvodnení podrobne vysporiadal so
všetkými pre vec dôležitými argumentmi žalovanej. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne
pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z
tohto aspektu je plne realizované právo strany na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II.
ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).  Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo



svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý
argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti
Holandsku zo dňa 19. apríla 1994).

43.  Pokiaľ ide o namietané procesné pochybenie súdu prvej inštancie (porušenie rovnosti strán
v súdnom konaní tým, že súd nepripustil zastúpenie žalovanej G.. Š.Á.) odvolací súd poukazuje
na to, že o nepripustení tohto zastúpenia rozhodol nielen súd prvej inštancie, ale následne i súd
odvolací (ktorý napadnuté rozhodnutie potvrdil, nakoľko sa jednalo o tzv. pokútne zastúpenie), ako i
súd dovolací, ktorý dovolacie konanie zastavil. Je tak zrejmé, že táto otázka bola súdmi právoplatne
vyriešená a preto nemohlo dôjsť v tomto smere k žiadnemu procesnú pochybeniu súdu prvej inštancie.
Navyše po rozhodnutí dovolacieho súdu v tejto otázke sa stal právnym zástupcom žalovanej U.. Ľ. N.
(advokát), ktorému bolo umožnené namietať proti argumentácii žalobcu na pojednávaní dňa 19.04.2017,
písomným vyjadrením zo dňa 04.05.2017 a tiež aj na nasledujúcom pojednávaní dňa 14.06.2017.
Ochrana práv žalovanej prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu v tomto súdnom konaní
tak bola riadne zabezpečená už v konaní pred súdom prvej inštancie (a v dostatočnom predstihu pred
vydaním rozhodnutia vo veci samej).

44.  Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.
45.  Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu
doplnenia príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu (t.j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 C.s.p., odvolací súd
zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol
názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie.

46.  O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi  úspešnom v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p.
proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná
sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.).

47.   Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu  je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať   pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu  záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/  je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§  421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva  v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické  vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že  dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/182/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "0be0e260-38cc-4c1f-8159-535517d82af4:d151a1fb-453d-4d8f-a9f1-ffe233066c01", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3814207918.1", "spisova_znacka": "5Co/494/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/494/2015 z 27. 10. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-10-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3814207918.1"}], "citovane_v": []}