Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/200/2018 z 30. 5. 2019
Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 30. mája 2019, sp. zn. 3Co/200/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1316212698.1
Krajský súd Bratislava | 3Co/200/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1316212698.1 | 2019-05-30 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu
Citované ustanovenia: zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/611d458e-aff7-405c-811a-43cca15cc53d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1316212698.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/200/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316212698
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1316212698.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného advokátkou JUDr. Barborou Korenecovou,
Slnečná 3, Malinovo, proti žalovanému: Marián Hajko, Budmerice 460, o zaplatenie 756,82 eura s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 22.01.2018,
č.k. 19Csp/19/2016-54, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   z r u š u j e   a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu zo dňa 26.07.2016, ktorou sa žalobca
domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 756,82 eura spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 756,82 eura od 30.07.2003 do zaplatenia.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca skutkovo žalobu odôvodnil tým, že dňa 27.06.2003
uzatvoril ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o úvere č. 1070826, na základe ktorej mu
poskytol úver v sume 663,88 eura, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť spolu s poplatkom vo výške
92,94 eura (spolu 756,82 eura) v dvojtýždňových splátkach po á 378,41 eura, počnúc odo dňa
11.07.2003. Strany sporu sa dohodli, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve
tretiny poplatku zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktorej neoddeliteľnou
súčasťou boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Žalovaný v dôsledku neuhradenia ani jednej
mesačnej splátky úveru, porušil zmluvné dojednania a stratil výhodu splátok, preto sa jeho dlh stal dňa
30.07.2003 splatným. Keďže žalobca nadobudol podozrenie, že žalovaný uzavrel zmluvu o úvere v
úmysle úver vôbec nesplácať, ktorej skutočnosti nasvedčovalo to, že napriek deklarovaným mesačným
príjmom žalobcovi neuhradil ani jednu mesačnú splátku, podal dňa 12.11.2003 trestné oznámenie vo
veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona.
Okresný súd Bratislava III trestným rozkazom zo dňa 17.04.2012, sp. zn. 1T/214/2012 (správne má byť
rozsudkom v trestnej veci sp. zn. 1T/214/2004 - pozn. odvolacieho súdu), uznal žalovaného vinným zo
spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona a žalobcu odkázal ako
poškodeného so svojim nárokom na občianske súdne konanie; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 17.04.2012.

3. Súd prvej inštancie s odvolaním sa na ustanovenie § 297 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) konštatoval, že na prejednanie veci nenariadil verejné pojednávanie,
nakoľko išlo o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci a hodnota sporu bez príslušenstva
neprevyšovala 1.000 eur; preto v súlade s § 219 ods. 3 C.s.p. oznámil v zákonnej lehote na úradnej
tabuli a na webovej stránke súdu verejné vyhlásenie rozsudku.



4. Konajúci súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca uzavrel dňa 27.06.2003
so žalovaným zmluvu o úvere a poskytol mu úver v sume 663,88 eura, ktorý sa žalovaný zaviazal
zaplatiť v dvojtýždňových splátkach po á 378,41 eura, počnúc od 11.07.2003. Mal ďalej za preukázané,
že žalovaný neuhradil ani jednu mesačnú splátku úveru, pričom pri podpise zmluvy uviedol nepravdivé
údaje o zamestnaní, čím žalobcu uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru
a spôsobil mu škodu, za čo bol aj odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III zo dňa
17.04.2012, sp. zn. 1T/214/2012 (správne má byť rozsudkom v trestnej veci sp. zn. 1T/214/2004 - pozn.
odvolacieho súdu), pre prečin úverového podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona. Žalobca si
v trestnom konaní voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu škody a bol odkázaný na konanie vo
veciach občiansko-právnych.

5. Následne sa súd prvej inštancie zameral na posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu uplatneného titulom
zodpovednosti žalovaného za škodu, ktoré posúdenie predpokladalo preukázanie porušenia právnej
povinnosti, vznik škody, existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou
škodou a napokon aj zavinenie. Vychádzajúc z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava III, sp. zn.
1T/214/2004, v ktorom bol žalovaný právoplatne odsúdený za prečin úverového podvodu podľa § 250
ods. 1 Trestného zákona súd prvej inštancie konštatoval splnenie prvého predpokladu zodpovednosti
za škodu, a to existenciu protiprávneho úkonu.

6. Pokiaľ išlo o vznik škody, konajúci súd bral zreteľ na to, že zmluva o úvere mala povahu jednostrannej
adhéznej zmluvy, obsahujúcej veľké množstvo ustanovení znevýhodňujúcich žalovaného ako dlžníka,
pričom jej obsah nenasvedčoval tomu, že by jej uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre
uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Vzhľadom na to, že predmetná zmluva bola uzavretá bez
hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán, ale z postavenia zmluvne nadriadeného subjektu voči
subjektu podriadenému a bola vopred pripravená na predtlačenom formulári, predstavovala zmluvu
spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahovali ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občiansky zákonník“), ako aj zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č.
258/2001 Z.z.“).  Preskúmaním jej obsahu dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluva neobsahovala
náležitosti vyžadované zákonom č. 258/2001 Z.z., keďže neobsahovala údaj o termíne konečnej
splatnosti tohto úveru, o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru a tiež ani údaj o ročnej percentuálnej
miere nákladov. Rovnako v nej absentovala informácia o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, ako aj prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom; zmluva totiž obsahovala len sumu poskytnutého úveru, sumu poplatku, ktorý mal žalovaný
vrátiť žalobcovi spolu s poskytnutým úverom, celkovú sumu úveru, počet a výšku splátok úveru a
splatnosť prvej splátky. Predmetný úver preto súd prvej inštancie vyhodnotil v zmysle § 4 ods. 3 zákona
č. 258/2001 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalovaný neuhradil žalobcovi z poskytnutého
úveru v sume 663,88 eura žiadnu splátku, pri jeho vyhodnotení ako bezúročného a bez poplatkov, bol
povinný vrátiť žalobcovi len istinu poskytnutého úveru, ktorú zároveň konajúci súd považoval za škodu
spôsobenú protiprávnym konaním žalovaného.

7. Súd prvej inštancie ďalej poznamenal, že s účinnosťou odo dňa 01.05.2014 bol v zmysle ustanovenia
§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa z úradnej moci povinný prihliadať na premlčanie
uplatneného nároku žalobcu, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa žalovaný ako spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával. Konštatoval, že v danej veci, ktorej predmetom bol nárok na náhradu škody,
sa začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka viazal k
okamihu vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru, t.j. k dátumu 30.07.2003, kedy žalobca ako poškodený
preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že došlo ku škode na jeho úkor a kto za ňu zodpovedá.
Žalobca si v rámci plynutia premlčacej doby, riadne uplatnil svoje právo na náhradu škody v trestnom
konaní (§ 112 Občianskeho zákonníka), a preto sa plynutie premlčacej doby od tohto momentu
zastavilo a počas celého priebehu trestného konania neplynulo (premlčacia doba spočívala), a to až do
právoplatného rozhodnutia v trestnej veci žalovaného, t.j. do dňa 17.04.2012. Keďže premlčacia doba
začala plynúť od 30.07.2003, pričom v čase od 12.11.2003 do 17.04.2012 t.j. po dobu viac ako 9 rokov
neplynula, mal súd prvej inštancie za preukázané, že 2 - ročná subjektívna premlčacia doba, počas ktorej
mal byť nárok žalobcu uplatnený na súde, uplynula dňa 17.04.2012. Pokiaľ žalobca podal žalobu na súd
prvej inštancie až dňa 26.07.2016, podal ju nepochybne po uplynutí  2 - ročnej subjektívnej premlčacej
doby, t.j. oneskorene. Na tomto základe konajúci súd aplikujúc ustanovenia § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods.
1, 3, 5, 6, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a 2, § 121 ods. 3, § 420 ods. 1, 3, § 517 ods. 1,



2, § 657 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1 až 5 zákona č.
258/2001 Z.z. žalobu zamietol.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2 v spojení s §
262 ods. 1 a 2 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, nepriznal náhradu trov konania,
nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

9. Záverom súd prvej inštancie poznamenal že s poukazom na § 2 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 2 písm. j)
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov nezaviazal v konaní
neúspešného žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, nakoľko tento bol od poplatkovej povinnosti
oslobodený; osobitným výrokom preto rozhodol, že štát (Slovenská republika) nemá právo na zaplatenie
súdneho poplatku z podanej žaloby.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a navrhol
ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Uviedol, že
v konaní si uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom žalovaného, a nie nárok
vyplývajúci zo zmluvy o úvere uzavretej so žalovaným. V takom prípade, bez vznesenia námietky
premlčania žalovaným, nebol konajúci súd oprávnený zaoberať sa skúmaním premlčania. Ak tak urobil,
jeho procesný postup nebol správny a v konaní preto aplikoval právnu normu, ktorá na daný prípad
nedopadala. V tomto smere poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 04.10.2017, sp. zn. 15Co/187/2017, ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
07.02.2018, sp. zn. PL. ÚS 11/2016.

11. Pokiaľ išlo o samotný nárok na náhradu škody žalobca zopakoval, že Okresný súd Bratislava III
trestným rozkazom zo dňa 17.04.2012, sp. zn. 1T/214/2012 (správne má byť rozsudkom v trestnej
veci sp. zn. 1T/2014/2004 - pozn. odvolacieho súdu), uznal žalovaného vinným zo spáchania prečinu
úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona (správne má byť § 250 ods. 1 Trestného
zákona - pozn. odvolacieho súdu). Podľa jeho mienky, vychádzajúc i z rozsudku Krajského súdu v Žiline
zo dňa 12.09.2017, sp. zn. 11Co/108/2017, je civilný súd v konaní o náhradu škody viazaný výrokom
právoplatného odsudzujúceho rozsudku, ktorý obsahuje tak právnu, ako aj skutkovú časť, pričom práve
skutková časť výroku rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu. Ak je súčasťou skutkovej
podstaty aj vznik škody a jej následok, je civilný súd viazaný záverom o zavinenom protiprávnom konaní
páchateľa, ale aj o vzniku škody a existencii príčinnej súvislosti medzi zavineným protiprávnym konaním
a spôsobenou škodou. V takom prípade vykonáva dokazovanie len o výške škody spôsobenej trestným
činom, a nie aj o vzniku a existencii škody. V tomto smere sa žalobca stotožnil s názorom vysloveným
v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 13.04.2017, č.k. 17C/277/2016-36, podľa
ktorého, aj keby záväzkový vzťah strán sporu posudzoval ako spotrebiteľský, nemôže mu poskytnúť
ochranu spotrebiteľa, nakoľko by došlo k zneužitiu práva v prospech žalovaného a k jeho neprimeranej
ochrane.

12. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

13. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu  je dôvodné, a preto je
potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

14. V prvom rade treba uviesť, že vychádzajúc zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe, ako aj v
písomnom podaní žalobcu zo dňa 24.10.2016 (č.l. 26-27) sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 756,82
eura s príslušenstvom titulom náhrady škody, keď ho žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere zo dňa
27.06.2003 uviedol do omylu ohľadne splácania poskytnutého úveru (vedel, že ho nebude schopný
splácať), za ktoré konanie bol aj právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. Súd
prvej inštancie, vedomý si právnej kvalifikácie uplatneného nároku ako nároku na náhradu škody, sa síce
zaoberal zisťovaním predpokladov zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
avšak zároveň s poukazom na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ex
offo posudzoval, či si žalobca uplatnil nárok včasným podaním žaloby na súd. Možno potom súhlasiť
s argumentáciou žalobcu, že pokiaľ bol predmetom konania nárok na náhradu škody, a nie nárok
zo zmluvy o úvere uzavretej stranami sporu, konajúci súd nebol bez vznesenia námietky premlčania



zo strany žalovaného, oprávnený posudzovať ex offo, či si žalobca uplatnil svoj nárok na súde včas,
t.j. v rámci plynutia premlčacej doby. Žalovaný totiž nemal postavenie spotrebiteľa, ktoré prichádza
do úvahy len pri zmluvnom záväzku, nie záväzku mimozmluvnom. Súd prvej inštancie preto nemal
oprávnenie, ani povinnosť aplikovať ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
(účinného od 01.05.2014), podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy
prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči
spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Predmetné ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa pritom medzičasom stratilo účinnosť, nakoľko Ústavný súd Slovenskej republiky
nálezom zo dňa 07.02.2018, sp. zn. PL. ÚS 11/2016, uverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky pod č. 271/2018, vyhlásil, že je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca preto v
odvolaní dôvodne konajúcemu súdu vytýkal, že bez vznesenia námietky premlčania žalovaným (viď §
100 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka) sa nemal zaoberať skúmaním plynutia premlčacej doby
podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka a následne ustáliac, že žalobca podal žalobu na súd po
uplynutí subjektívnej premlčacej doby, túto v celom rozsahu zamietnuť. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
tak vychádza s nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Pokiaľ ide o ďalšiu argumentáciu žalobcu v odvolaní týkajúcu sa najmä samotnej škody spôsobenej
trestným činom žalovaného, odvolací súd udáva, že v zmysle ustanovenia § 193 veta tretia C.s.p. je
všeobecný súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, ako aj o
tom, kto ho spáchal. Je nesporné, že žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa
17.04.2012, sp. zn. 1T/214/2004, právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestného činu úverového
podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona. Protiprávne konanie žalovaného spočívalo v obohatení
sa na žalobcovom majetku tým, že žalobcu uviedol do omylu a spôsobil mu škodu. Žalobca, ktorý si
ako poškodený uplatnil riadne nárok na náhradu škody, bol odkázaný na konanie vo veciach občiansko-
právnych.

16. Možno súhlasiť s názorom žalobcu, že rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným
v trestnom konaní nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t.j. o spáchaní trestného
činu a o tom, kto ho spáchal. Pokiaľ je znakom skutkovej podstaty trestného činu aj spôsobenie škody,
tak ako aj v danom prípade, potom si konajúci súd, rozhodujúci o žalobe poškodeného (žalobcu), ktorý
bol so svojim nárokom na náhradu škody spôsobenej takým trestným činom odkázaný na civilné súdne
konanie, nemôže vytvoriť vlastný názor na to, či žalobcovi bola trestným činom spôsobená škoda a kto
ju spôsobil. Viazanosť rozhodnutím trestného súdu podľa § 193 veta tretia C.s.p. sa pritom vzťahuje  k
otázke zavinenia, ako aj k existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou (k tomu
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26.09.2000, sp. zn. 25Cdo 676/1999). Odlišnou
je však otázka výšky spôsobnej škody, kde stále platí, že všeobecný súd nie je viazaný výškou škody, a
to aj v prípade, keby táto bola vo výroku trestného rozsudku presne vyčíslená. Pramení to z toho, že v
trestnom konaní trestný súd spravidla výšku škody nezisťuje presne vzhľadom na podstatne nižší rozsah
dokazovania v tomto smere. Preto je otázka výšky náhrady škody (nie však jej základu) predmetom
dokazovania.

17. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie pri posudzovaní výšky
náhrady škody vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, pričom konštatoval, že neobsahovala náležitosti
požadované zákonom č. 258/2001 Z.z., čo malo za následok, posúdenie poskytnutého úveru ako
bezúročného a bezpoplatkového v zmysle § 4 ods. 3 veta druhá citovaného zákona. Konajúci súd teda
nemal pochybnosti o dôvodnosti výšky škody v rozsahu len 663,88 eura. Žalobca tento záver súdu prvej
inštancie spochybňoval poukazom na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, v ktorých mu ako
žalobcovi súdy priznali celú žalovanú sumu. Dôvodil, že i keby konajúci súd posudzoval vzťah strán
sporu ako spotrebiteľský, nemohol by poskytnúť žalovanému ochranu, nakoľko tento mu škodu spôsobil
úmyselne; nešlo teda o výkon práva, ale o protiprávne konanie.

18. Odvolací súd má za to, že žalobcovu argumentáciu možno považovať za čiastočne dôvodnú. V
prvom rade treba uviesť, že žalovaný, ktorému bola žaloba spolu s prílohami riadne doručená (č.l. 45),
výšku uplatnenej náhrady škody nenamietal. So zreteľom na ustanovenie § 151 C.s.p., ako aj na princíp
formálnej pravdy, na ktorom je založený Civilný sporový poriadok, potom skutkové tvrdenia žalobcu
týkajúce sa výšky škody bolo možné považovať za nesporné. Tým, že súd prvej inštancie, napriek



nespornosti skutkových tvrdení ohľadne výšky škody, posudzoval jej rozsah, možno usudzovať, že mal
dôvodné pochybnosti o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 veta prvá C.s.p.). Za týmto účelom sa preto zaoberal
posudzovaním obsahu zmluvy o úvere z hľadiska prítomnosti zákonom stanovených náležitostí. V tomto
smere sa odvolací súd nestotožnil s myšlienkovým postupom konajúceho súdu. Pokiaľ sa totiž žalobca
domáhal zaplatenia sumy 756,82 eura (pozostávajúcej z poskytnutého úveru v sume 663,88 eura a z
poplatku v sume 92,94 eura) ako náhrady škody, mal súd prvej inštancie skúmať, či medzi žalobcom
tvrdenou škodou, spočívajúcou v nedostavení sa prírastku v jeho majetkovej sfére, a protiprávnym
konaním žalovaného, spočívajúcim v uvedení žalobcu do omylu v otázke splnenia podmienok splácania
úveru (t.j. v porušení povinnosti pred vznikom zmluvy), existovala príčinná súvislosť a ak áno, v
akom rozsahu; tieto rozhodujúce skutočnosti však konajúci súd neskúmal a dôvodnosťou žalobcovho
nároku z tohto hľadiska sa nezaoberal. Z obsahu spisu sa pritom zatiaľ javí, že deklarovaná ujma v
majetkovej sfére žalobcu v sume 92,94 eura (zodpovedajúca „príslušným poplatkom“) nie je v príčinnej
súvislosti s vyššie popísaným protiprávnym konaním žalovaného, ale v príčinnej súvislosti s neplnením
si dojednaných povinností žalovaného podľa zmluvy o úvere.

19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a jeho sumarizáciou možno uzavrieť, že pokiaľ súd prvej inštancie
bez vznesenia námietky premlčania žalovaným, posudzoval, či došlo k zániku súdnej vymáhateľnosti
žalobcovho nároku a následne dospejúc k záveru, že žalobca si žalobný nárok uplatnil po uplynutí
premlčacej doby žalobu v celom rozsahu zamietol, postupoval procesne nesprávne a vec nesprávne
právne posúdil (aplikoval právnu normu, ktorá sa na daný prípad nevzťahuje). Keďže následne sa
nárokom žalobcu vo veci samej, z hľadiska splnenia predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu,
najmä pokiaľ išlo o príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a uplatňovanou škodou,
nezaoberal a v tomto smere nevykonal dokazovanie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec na ďalšie
konanie. Odvolací súd pritom zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t.j.
vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania a súvisiaceho výroku o tom, že štát (Slovenská
republika) nemá právo na zaplatenie súdneho poplatku z podanej žaloby, keďže oba výroky mali v
rozhodnutí o merite veci svoj podklad. Pre účely ďalšieho postupu vo veci odvolací súd udáva, že
súd prvej inštancie sa bude opätovne zaoberať dôvodnosťou nároku žalobcu na náhradu škody. V
prípade, že žalovaný po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu vznesie právne účinným spôsobom
námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu škody, súd prvej inštancie riadiac sa princípom
hospodárnosti konania najprv posúdi dôvodnosť tejto námietky podľa § 106 Občianskeho zákonníka a k
dokazovaniu pristúpi len v prípade, že vyhodnotí námietku premlčania ako nedôvodnú alebo ak žalovaný
námietku premlčania nevznesie. V takom prípade konajúci súd vykoná dokazovanie v smere zisťovania
predpokladov zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu (pri viazanosti závermi trestného súdu),
a to aj z hľadiska jej výšky, ako aj príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a
deklarovanou výškou škody, pričom zohľadní právny názor vyslovený odvolacím súdom vyššie, ktorým
je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci
odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby obsahovalo dostatok dôvodov a ich
uvedenie bolo zrozumiteľné.

20. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§
262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti  rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a  iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).