Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/179/2017 z 9. 1. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 9. januára 2019, sp. zn. 9Co/179/2017, ECLI:SK:KSBA:2019:1410214593.7
Krajský súd Bratislava | 9Co/179/2017 | ECLI:SK:KSBA:2019:1410214593.7 | 2019-01-09 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5eb866de-e7cd-460b-998b-b850745b0a45
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1410214593.7

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/179/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410214593
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1410214593.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Juraja Považana v právnej veci žalobcu : O. Š., nar. X. X.
XXXX, bytom F. XXX, zastúpený JUDr. Petrom Kocianom, advokátom, Bratislava, Miletičova 7, proti
žalovanej : L. A., nar. X. XX. XXXX, bytom N., Š. G. XX, zastúpená Advokátskou kanceláriou FARDOUS
PARTNERS, s.r.o., Šaľa, Hlavná 6, o zaplatenie 86.304,19 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zodňa 23. 2. 2017 č.k. 23C/155/2011 - 770, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie     p o t v r d z u j e.
Žalovaná     m á      voči žalobcovi  právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu  100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa
voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 86.304,19 € s príslušenstvom, titulom vydania bezdôvodného
obohatenia, ktoré mala žalovaná získať tým, že jej bola zaplatená na základe neplatnej kúpnej zmluvy
kúpna cena za byt, ktorého nebola vlastníkom. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že
vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ako kupujúci a žalovaná ako predávajúca dňa  14. 5. 2007
uzavreli kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod trojizbového bytu č. XX na 1.poschodí bytového
domu v N., na S. X.. XX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach bytového
domu, nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. A.. Zmluvné strany v predmetnej kúpnej
zmluve dohodli okrem iného kúpnu cenu vo výške 86.304,19 € (v tom čase 2.600.000,- Sk); žalovaná
čestným prehlásením zo dňa  20. 5. 2007 potvrdila, že od žalobcu kúpnu cenu v dohodnutej výške v
hotovosti aj prevzala.  Okresný súd Bratislava V rozsudkom č.k. 7C 343/09-44 zo dňa  25. 5. 2010,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 6. 7. 2010 určil, že výlučnou vlastníčkou predmetného bytu ako aj
spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve domu, je M. G., rodená
M., nar. XX. XX. XXXX, ktorá sa žalobou domáhala určenia vlastníctva na príslušnom súde.  V uvedenom
konaní Okresný súd Bratislava V zistil, že v priebehu rokov 2007  bol označený byt predmetom šiestich
kúpnych zmlúv, okrem iného aj zmluvy uzatvorenej dňa 14. 5. 2007 medzi žalobcom a žalovanou a že
už prvá zmluva uzavretá ešte dňa  14. 2. 2007 bola neplatná, z dôvodu, že túto neuzatvorila s kupujúcim
vlastníčka žijúca v cudzine, ktorá vlastníctvo bytu nadobudla dedením a ktorá sa následne dozvedela,
že byt bo, predmetom trestnej činnosti. Konajúci súd ustálil, že s poukazom na uvedené sú všetky kúpne
zmluvy, ktorých predmetom bola označená nehnuteľnosť, neplatné.
2/ Uvedené skutočnosti medzi stranami sporu neboli sporné, otázne bolo, či došlo k vyplateniu kúpnej
ceny, a teda či žalobcovi, ktorý tvrdil, že kúpnu cenu vo výške 2.600.000,- Sk odovzdal žalovanej v
A. na T. X.. v 5.000,- korunových bankovkách, za prítomnosti svedka M. N., vznikol nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, keď žalovaná sa v konaní bránila tým, že na stretnutí peniaze neprevzala,
čestné prehlásenie o prevzatí peňazí podpisovala neuvážene a že prítomní boli okrem žalobcu aj M.
W., O. V. a syn žalovanej Š. Š.. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie tiež vypočutím svedkov,



a to : svedok M. N. vypovedal, že bol prítomný, keď žalobca nejakej žene odovzdával peniaze, od
žalovaného mal vedomosť, že sa jednalo o peniaze za kúpu bytu, na predmetnom  stretnutí iné osoby
prítomné neboli.  Svedok O. F.. V., t.č. S. vypovedal, že pri odovzdávaní peňazí vôbec  nebol prítomný.
Svedok M. W. rod. A. vypovedal, že za účelom  odovzdania peňazí sa stretnutie žalobcu so žalovanou
neuskutočnilo, peniaze neboli nikdy vyplatené. Z. F. R. vypovedal, že v A. na T. X..  bol prítomný pri
odovzdávaní peňazí žalovanej, kto bol ešte prítomný okrem žalobcu svedok uviesť nevedel. Svedok
Š.H. A. vypovedal, že na predmetnom stretnutí na parkovisku v A.  za prítomnosti žalobcu a M. W.
žalobca žalovanej žiadne peniaze neodovzdal, žalovaná podpisovala len nejaké papiere. Zo zápisníc
z výsluchov M. W., O. V., F. R., ako aj žalobcu na bývalom Úrade boja proti organizovanej kriminalite
v trestnej veci  vedenej pod č. ČVS : PPZ-68/BOK-CA-210 súd zistil, že okrem iných aj byt na S. X..
XX S. N. bol predmetom trestnej činnosti, organizovanou skupinou boli byty  dávané do zábezpeky,
prípadne prevádzané do vlastníctva ľuďom, ktorí mali voči členom organizovanej skupiny pohľadávky,
v prospech takýchto veriteľov boli uzatvárané kúpno-predajné zmluvy, skutočným účelom však bolo iba
dosiahnutie určitého majetkového vyrovnania poskytnutím  nepeňažného plnenia v podobe bytu, zo
strany kupujúceho nedochádzalo reálne k zaplateniu kúpnej ceny.
3/ Súd prvej inštancie dospel k záveru, že  žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko žalobca jednoznačne
a bez pochybností nepreukázal, že kúpnu cenu žalovanej vyplatil a následkom kúpnej  zmluvy mu
tak vznikol nárok na vrátenie sumy 86.304,19 € ( 2.600.000,- Sk ) titulom  bezdôvodného obohatenia.
Svedecké výpovede navrhovaných svedkov vyhodnotil súd prvej inštancie ako nepresvedčivé a
rozporné s tým, že svedkovia M. N., M. W., F. R. a Š. A. vo svedeckých výpovediach uvádzali, že na
parkovisku na Farského ul.  v Petržalke síce osobne boli, v tom, kto ale na stretnutí okrem žalobcu
a žalovanej bol, sa však  ich výpovede rozchádzali  a treba uviesť, že svedok O. V. - S., aj napriek
tomu, že  jeho svedeckú výpoveď navrhla žalovaná, ktorá tvrdila, že prítomný bol, uviedol, že na
predmetnom stretnutí vôbec nebol. V konaní nebolo preukázané, kto okrem žalobcu a žalovanej vôbec
bol na stretnutí, pri ktorom malo dôjsť k odovzdaniu kúpnej ceny za byt, nebolo spoľahlivo preukázané, že
žalobca žalovanej, ktorá tvrdila opak, peniaze odovzdal a žalobca ďalšie prostriedky procesného útoku
v uvedenom smere v konaní neuplatnil. Súd prvej inštancie vychádzajúc zo skutočností, preukázaných
listinnými dôkazmi - zápisnicami o výsluchu na bývalom Úrade boja proti organizovanej kriminalite - a
to, že predmetný byt na S. X.. XX S. N. bol predmetom  trestnej činnosti, opakovane bol prevádzaný
v krátkom časovom období od februára  2007 do  27. 7. 2007, kedy bola uzavretá posledná kúpno-
predajná zmluva, ktorej predchádzal prevod  bytu z predávajúceho žalobcu na základe zmluvy zo dňa  4.
6. 2007, čo súd prvej inštancie zistil z rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 7C/343/09-44 zo dňa
25. 5. 2010, po posúdení podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán a po vykonaní
dokazovania skutočnosti tvrdené žalovanou považoval za vierohodnejšie, preukázané. Úspech žalobcu
v konaní bol podmienený unesením  bremena tvrdiť skutočnosti, ktoré mohli privodiť v spore jeho úspech
a bremena skutočnosti preukázať. Dôsledkom toho, že tvrdenia žalobcu neboli spoľahlivo preukázané,
súd tieto nepovažoval za pravdivé, nebolo možné v konaní žalobcovi priznať úspech a preto súd prvej
inštancie  žalobu zamietol. Po právnej stránke oprel svoje rozhodnutie o ust. § 451 ods. 1, ods. 2 Obč.
zák. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie na základe ust. § 255 ods.1 CSP tak, že v konaní
úspešnej žalovanej priznal plnú náhradu trov konania.
4/ Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca, v celom rozsahu,
domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobe žalobcu vyhovie a prizná mu tiež náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že dňa  14. 5. 2007 bola medzi žalovanou
ako predávajúcou a žalobcom ako kupujúcim uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod
vlastníckeho práva k trojizbovému bytu č. XX na 1.poschodí  bytového domu na S. X.. XX S. N., vrátane
spoluvlastníckeho podielu  na spoločných častiach a zariadeniach vo veľkosti 620/10.000. V čl. VI
predmetnej zmluvy si zmluvné strany dohodli kúpnu cenu vo výške 2.600.000,- Sk, v prepočte 86.304,19
€. V čl. VII sa zmluvné strany dohodli, že kúpna cena bude uhradená v hotovosti po vydaní LV príslušným
katastrálnym úradom na meno kupujúceho - žalobcu. V súlade so znením kúpnej zmluvy vyplatil žalobca
žalovanej na parkovisku  pri N. na T. ul. v A. dňa  20. 5. 2007 kúpnu cenu vo výške  2.600.000,- Sk, čo
žalovaná potvrdila  vlastnoručne  napísaným a podpísaným čestným prehlásením o tom, že jej v súlade
s príslušným ustanovením kúpnej zmluvy bola v hotovosti vyplatená suma 2.600.000,- Sk. Žalobca pri
odôvodňovaní svojho žalobného návrhu poukazoval najmä na  toto čestné prehlásenie, kde žalovaná
jasne deklarovala prevzatie kúpnej ceny za danú nehnuteľnosť. Žalovaná v konaní potvrdila pravosť
tohto čestného prehlásenia o úhrade kúpnej ceny. Žalovaná vo svojej výpovedi potvrdila, že v daný deň
sa stretla so žalobcom na parkovisku pri N. na T. ul. v A.Ž., kde čestné prehlásenie  aj vlastnoručne
napísala a podpísala; na svoju obranu uviedla, že žiadne peniaze neprevzala, pričom jej vyjadrenie
mali byť potvrdené navrhnutými svedkami, ktorí mali byť prítomní na stretnutí so žalobcom a to M.



W. a O. V..  Následne uviedla, že na stretnutie mal prísť aj jej syn Š. A..  Žalobca zdôraznil, že pri
úhrade kúpnej ceny postupoval v súlade s podmienkami dohodnutými v zmluve, svoju argumentáciu v
spore podoprel odkazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 3Cdo 2547/2011 zo dňa  21. 6. 2012, podľa
ktorého „účastníkom občianskoprávnych zmluvných vzťahov by malo byť umožnené spoľahnúť sa na
to, že úplne zrejmý obsah ich zmluvných dohôd nemôže byť vyvrátený len na základe popretia zo strany
účastníka, ktorý nechce niesť následky porušenia povinností zo zmluvného vzťahu (resp. nechce byť
nositeľom povinností založených zmluvným vzťahom).“ Potom žalovanou vlastnoručne napísané čestné
prehlásenie o uhradení kúpnej ceny by malo byť dostatočným dôkazom na preukázanie dôvodnosti
žalobného návrhu a to i s prihliadnutím na rozporuplné vyjadrenia svedkov navrhnutých žalovanou.  S
uvedeným rozhodujúcim dôkazom sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nijako nevysporiadal.
Svoje rozhodnutie založil len na rozpornosti svedeckých výpovedí. Žalovaná na svoju obrana v konaní
uviedla, že by peňažné prostriedky za vyplatenie bytu v takejto výške nikdy nepreberala v hotovosti, ale
by si ich dala poukázať na účet.  Toto tvrdenie však odporuje predloženou Zmluvou o pôžičke zo dňa
30. 3. 2005, na základe ktorej poskytla žalovaná v hotovosti  M. W. pôžičku vo výške  2.100.000,- Sk.
svedok M. W. vo svojej výpovedi potvrdil, že mu žalovanou boli poskytnuté pôžičky v celkovej výške cca
5.000.000,- Sk, čo korešponduje s predloženou Zmluvou o pôžičke vo výške 2.100.000,- Sk a vyjadrením
svedka F. R. o poskytnutí kúpnej ceny za byt vo výške 2.600.000,- Sk M. W. zo strany žalovanej vo forme
pôžičky.  Výpoveď svedka M. W. bola značne ovplyvnená skutočnosťou, že žalobca v konaniach, kde
M. W. je obžalovanou osobou, vypovedá ako svedok, alebo ako osoba poškodená trestnou činnosťou
M. W.. Osobitne k svedeckej výpovedi syna žalovanej žalobca poukazoval na to, že tento uviedol, že na
stretnutí nikoho nevidel a nikto o jeho prítomnosti nevedel.  Skutočnosť, že svedok Š. A. na stretnutí nebol
sa podľa žalobcu preukázala pri jeho výsluchu, keď v rozpore s tvrdením žalovanej tvrdil, že žalovaná
čestné prehlásenie podpisovala na okne auta, pričom táto vypovedala, že to bolo na kapote auta, pričom
svedok nevedel identifikovať, o aké auto išlo. Svedok M. N. jasne potvrdil, že bol prítomný pri odovzdaní
kúpnej ceny za byt žalovanej.
5/ Na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná tak, že sa stotožňuje so závermi, ku ktorým
dospel súd prvej inštancie, o neunesení dôkazného bremena žalobcom ohľadom tvrdenia, že žalovanej
zaplatil kúpnu cenu za byt. súd prvej inštancie správne vychádzal zo zistenia, že tento byt bol predmetom
organizovanej  trestnej činnosti, pričom jej súčasťou boli aj dispozície s predmetným bytom, ktoré
riadili páchatelia tejto trestnej činnosti a ktoré boli realizované za účelom majetkových kompenzácií
či zábezpek rôznych existujúcich záväzkových vzťahov, ktorých subjektami boli osoby stojace za
touto organizovanou trestnou činnosťou. Že k takýmto  majetkovým kompenzáciám v prostredí tejto
organizovanej skupiny dochádzalo, potvrdil nepriamo aj samotný žalobca, ako na to upozornila žalovaná
aj vo svojom písomnom záverečnom vyjadrení. Žalobca za danej situácie nepreukázal dostatočne
vierohodne svoje tvrdenie o tom, že žalovanej zaplatil kúpnu cenu, ktorá jej mala byť odovzdaná v
hotovosti v igelitovej taške na parkovisku. Žalovaná opätovne uviedla, že žalobca nepreukázal, z akých
zdrojov mala predmetná peňažná hotovosť pochádzať, ani nepredložil žiadne potvrdenie o výbere
týchto  prostriedkov z bankového účtu, prípadne ich získaní iným spôsobom, pričom vzhľadom na
výšku uvedenej sumy (2,6 mil. Sk) je vysoko nepravdepodobné, že ide o sumu, ktorú by žalobca bežne
držal doma, o to viac, že súdny poplatok za podanie predmetnej žaloby za žalobcu uhradila osoba,
ktorá zhodou okolností mala byť očitým svedkom odovzdania peňazí žalobcom žalovanej. Jediným
dôkazom, ktorým žalobca preukazoval odovzdanie peňazí, bolo čestné prehlásenie  žalovanej o úhrade
kúpnej ceny, ktorého obsah však bol v konaní spochybnený nielen tvrdením žalovanej, že toto čestné
prehlásenie vypisovala pred žalobcom, ktorý jej text čestného prehlásenia diktoval, ale aj svedeckými
výpoveďami M. W. a Š. A., ktorí vypovedali, že na mieste uvedenom žalobcom k odovzdaniu žiadnych
peňazí nedošlo, pričom M. W. tiež uviedol, že takéto prehlásenia sa v prípade inkriminovaných bytov
vystavovali iba z dôvodu krytia a to práve preto, že reálne k vyplateniu kúpnej ceny nedochádzalo.
Žalovaná vo vyjadrení ďalej uviedla, že v konaní pred súdom prvej inštancie boli vypočutí viacerí
svedkovia, ktoré boli zároveň vypočúvané aj na bývalom Úrade boja proti organizovanej kriminalite v
procesnom postavení obvineného, jednou z týchto osôb bol práve F. R., na ktorého svedeckú výpoveď
sa žalobca odvoláva pri spochybňovaní dôveryhodnosti svedka M. W.. Dôveryhodnosť svedkov teda
žalobca hodnotí účelovo a dvojitým metrom, keď trestnú minulosť pri jednom považuje za okolnosť
vylučujúcu jeho dôveryhodnosť, pri druhom už nie. Žalovaná zdôraznila, že práve svedok M. W. bol
tým, kto v trestnej veci spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní a ktorý vypovedal rovnako
v trestnom konaní tak aj v predmetnom súdnom spore.  Naproti tomu svedok R. vypovedal rozporne
nielen pri vzájomnom porovnaní jeho výpovedí v trestnom a civilnom konaní, ale aj v rámci samotnej
výpovede v civilnom konaní. V prípade svedka Š. A., ostatní svedkovia neboli vypočúvaní k otázke, či
tohto svedka na stretnutí videli (a preto z ich výpovedí nemožno vyvodiť, že ho nikto nevidel), tiež išlo



o svedka, ktorý nebol prítomný priamo na stretnutí, ale stál obďaleč, kde čakal na žalovanú, pričom na
miesto stretnutia mal výhľad.  Žalovaná uviedla, že ona rovnako tak nevidela na mieste stretnutia svedka
N., ktorý mal na stretnutie prísť so žalobcom a ďalej na neho čakať v aute. Pokiaľ ide o identifikáciu
auta, na ktorom mala žalovaná vypisovať text prehlásenia, ktoré svedok Š. A. nevedel detailne popísať,
je to prirodzené vzhľadom na odstup času, navyše ide o skutočnosť právne bezvýznamnú.  Skutočnosti
uvádzané v odvolaní žalobcom podľa žalovanej nijako nespochybňujú dôveryhodnosť svedkov M. W. a
Š.H. A., ktorí potvrdili procesnú obranu žalovanej. Naopak žalovaná v konaní uviedla skutočnosti, ktoré
objektívne spochybnili dôveryhodnosť svedkov M. N. (záujem na výsledku sporu) i F. R. (neustále zmeny
výpovedí a rozpory v nich). Žalovaná navrhovala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.
6/ Na vyjadrenie žalovanej reagoval žalobca písomným vyjadrením (č.l. 788, 789 spisu), v ktorom
zotrval na svojom názore, že konajúci súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s podľa jeho názoru
rozhodujúcim dôkazom - čestným prehlásením žalovanej o úhrade kúpnej ceny za byt.  svedecké
výpovede svedkov navrhnutých žalovanou bolo rozporuplné a navzájom si odporujúce. Svedok V. tvrdil,
že sa na stretnutí nezúčastnil, hoci žalovaná tvrdila, že tam bol osobne prítomný. Svedok M. W. sa vo
svojej výpovedi vyjadroval len všeobecne o „údajných praktikách“, avšak vypovedal, že na stretnutí, na
ktorom žalovaná vypísala čestné prehlásenie o úhrade kúpnej ceny a kde bola vyplatená kúpna cena,
sa nezúčastnil.  Svedok Š. A., ktorý podľa žalovanej s ňou prišiel na stretnutie, vypovedal v rozpore
s vyjadreniami žalovanej k spôsobu a miestu vypisovania čestného prehlásenia, pričom na stretnutie
mal prísť až neskôr. Žalovaná nevysvetlila, prečo po skončení stretnutia nešla za svojím synom, aby
spolu odišli, ale išla smerom k svojmu autu a odišla preč bez toho, aby svojho syna nejakým spôsobom
kontaktovala. K svojím majetkovým pomerom žalobca uviedol, že ako on tak aj svedkovia potvrdili, že
v tom čase disponoval značnou hotovosťou; majetkové pomery preukazovalo aj jeho motorové vozidlo,
ktoré žalobca v tom čase vlastnil - S. H., ktorého hodnota v tom čase bola cca 2.000.000,- Sk.
7/ Na vyjadrenie žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná (č.l. 792. 793 spisu) tak, že  sa naďalej
pridržiava svojich predchádzajúcich vyjadrení, pričom zdôraznila, že časťami spisu z Úradu boja proti
organizovanej kriminalite, i svedeckou výpoveďou svedka M. W. bolo v konaní preukázané, že byt na
S. XX v N. bol spolu s ďalšími bytmi a nehnuteľnosťami predmetom organizovanej trestnej činnosti,
v rámci ktorej boli i všetky civilnoprávne dispozície s týmito nehnuteľnosťami, t.j. ich predaj aj kúpa,
riadené páchateľmi uvedenej trestnej činnosti, a to za účelom rôznych majetkových kompenzácií, ku
ktorým dochádzalo na základe kúpnych zmlúv, pretože tak bolo možné dosiahnuť zápis vlastníctva vo
verejnom registri v prospech osoby, ktorá mala majetkovú kompenzáciu v podobe nehnuteľnosti obdržať.
To znamenalo, že ak aj bola k nejakej nehnuteľnosti uzavretá kúpna zmluva, reálne na jej základe
nedochádzalo k poskytnutiu žiadneho protiplnenia, teda k zaplateniu kúpnej ceny. Uvedené potvrdil vo
svojej svedeckej výpovedi aj M. W., z takto zisteného skutkového stavu vychádzal aj súd prvej inštancie
a správne z neho vyvodil záver, že čestné prehlásenie, obsah ktorého žalovaná v konaní spochybňovala,
nemôže byť v tejto situácii dostačujúcim dôkazom pre unesenie dôkazného bremena žalobcu o zaplatení
kúpnej ceny žalovanej.  Svedok M. W. potvrdil, že byt na S. XX S. N. bol práve žalobcovi poskytnutý ako
kompenzácia za iný, nevydarený obchod. Svedok W. tiež vypovedal, že v prípade týchto majetkových
kompenzácií bolo vystavovanie obdobných fiktívnych čestných prehlásení úplne bežné, tieto mali byť
krytím pre protistranu práve z dôvodu, že v skutočnosti nedochádzalo k vyplácaniu žiadnych peňazí.
Rovnako svedok Š. A. vypovedal, že žalovaná si zo stretnutia z parkoviska žiadnu igelitku ani žiadne
peniaze neodnášala, čo potvrdzuje tvrdenia žalovanej. Námietky žalobcu proti výpovediam svedkov W. a
A. označila žalovaná za bezpredmetné. Svedok W. bol sám ako jeden z páchateľov zapojený do trestnej
činnosti súvisiacej s predmetným bytom, z tejto pozície mal vedomosť, že uvedený byt bol určený ako
kompenzácia práve pre žalobcu, preto je irelevantné, že na stretnutí na parkovisku nebol. Výpoveď
svedka A. spochybňuje žalobca na základe banálnych skutočností (či bolo prehlásenie vypisované na
kapote alebo dverách auta, alebo či žalovaná po stretnutí išla za svedkom alebo nie). Pokiaľ ide o
tvrdenie žalobcu o jeho solventnosti, práve túto skutočnosť žalobca v konaní nijako nepreukázal, navyše
tvrdenie, že žalobca prišiel na stretnutie s autom S. H. nemá s tvrdením žalobcu o jeho solventnosti
žiadny súvis. Väčšiu spojitosť s výškou  peňažného majetku žalobcu má zistenie, že súdny poplatok
za žalobu nebol žalobca schopný uhradiť a tento za neho zaplatila osoba, ktorá v konaní následne
vypovedala ako svedok v prospech žalobcu.
8/ Ďalšie podania v konaní stranami sporu urobené neboli.
9/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.



10/  Odvolací súd preskúmal a prejednal  vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380
ods. 1 CSP (t.j. v celom rozsahu), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď vo veci verejne vyhlásil
rozsudok; dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
11/ V súdenej právnej veci žalobca tvrdil, že žalovanej na základe neplatnej  kúpnej zmluvy odovzdal
kúpnu cenu v sume 2.600.000,- Sk (v prepočte 86.304,19 €), a to v hotovosti, na parkovisku; žalovaná mu
ako doklad o odovzdaní a prevzatí kúpnej ceny v tejto výške  vlastnoručne napísala a aj podpísala čestné
prehlásenie o úhrade kúpnej ceny. Sporové konanie (ako je aj konanie o prejednávanej právnej veci) je
ovládané  prejednacou zásadou, ktorá je založená na tom, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy na
ich preukázanie je zásadne vecou strán sporu. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov spočíva na stranách a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Zákon ukladá stranám tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; ktoré skutočnosti sú potrebné - teda okruh
v danej veci rozhodujúcich skutočností - je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá sporný
právny vzťah účastníkov upravuje. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena (t.j.
okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj kto je nositeľom dôkazného bremena (t.j. ktoré
skutočnosti preukazuje žalobca, ktoré žalovaný).
12/ V predmetnej právnej veci je určujúcou hmotnoprávnou normou, ktorou sa riadi právny vzťah strán
sporu, ust. § 451 ods. 1, ods. 2, tiež § 457 Obč.zák., ktoré upravujú podmienky vydania bezdôvodného
obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu (tu kúpnej zmluvy); v danom prípade
nebolo sporné, že kúpna zmluva uzavretá zmluvnými stranami, bola neplatná, na základe čoho vzniklo
žalobcovi právo na vrátenie  kúpnej ceny.  Žalovaná sa v konaní bránila tvrdením, že žalobca jej (ako
kupujúci) v skutočnosti žiadne peniaze titulom kúpnej ceny neuhradil a čestné prehlásenie, ktorým
potvrdzovala zaplatenie kúpnej ceny, bolo fiktívne, slúžilo ako krytie údajného odovzdania kúpnej ceny
protistrane. Podľa tvrdenia žalobcu mala byť kúpna cena žalovanej odovzdaná v hotovosti; tu je namieste
poznamenať, že úhrada kúpnej ceny za nehnuteľnosť vo výške 2.600.000,- Sk v hotovosti nie je
obvyklým spôsobom, používaným pri platení  tak vysokého obnosu, nakoľko  logickým by bolo zvoliť taký
spôsob úhrady kúpnej ceny, ktorý by neskôr nevyvolával žiadne pochybnosti a ktorý by bolo jednoduché
zdokladovať. Prevod peňažných prostriedkov napr. cez bankový účet (alebo napr. do notárskej úschovy)
by zásadným spôsobom uľahčil postavenie žalobcu pri preukazovaní jeho tvrdenia, že kúpnu cenu v
prospech žalovanej naozaj uhradil.  Je pravdou, že žalobca preukazuje vyplatenie kúpnej ceny čestným
prehlásením spísaným a podpísaným samotnou žalovanou, avšak vystavenie čestného prehlásenia
o zaplatení kúpnej ceny samotnou žalovanou nemožno chápať ako dôkaz takej sily, ktorý nemožno
spochybniť, či vyvrátiť. Ani obranu žalovanej nemožno vykladať len  ako jej účelovú obranu, motivovanú
snahou vyhnúť sa plneniu. Fakt, že prvoinštančnému a rovnako tak aj odvolaciemu súdu sa obrana
žalovanej nejaví ako účelová, plynie z okolností, za akých bola uzavretá predmetná kúpna zmluva, t.j. že
bola súčasťou celého radu  za sebou idúcich prevodov vlastníctva k označenej nehnuteľnosti,  ktorá bola
predmetom trestnej činnosti organizovanej skupiny. S ohľadom na dôkazné bremeno, ktoré zaťažovalo
žalobcu na okolnosť skutočnej úhrady kúpnej ceny, bolo potrebné, aby žalobca preukázal, že potrebným
finančným obnosom, t.j. 2.600.000,- Sk, v čase uzavretia kúpnej zmluvy naozaj disponoval, keďže
nebolo možné - vzhľadom na tvrdenie, že kúpna cena bola údajne zaplatená v hotovosti - preukázať
úhradu napr. potvrdením o bankovom prevode. Vychádzať zo svedeckých výpovedí svedkov, ktoré si
navzájom odporovali, nebolo možné práve s ohľadom na rozpornosť v ich výpovediach. Žalobca si sám
skomplikoval dôkaznú situáciu tým, aký spôsob údajnej úhrady kúpnej ceny zmluvné strany v kúpnej
zmluve zvolili, a naopak vyvoláva dojem, že úhrada kúpnej ceny vo výške 2,6 mil. Sk bola náročky
zvolená v hotovosti práve preto, aby  poslúžila ako krytie  okolnosti, že v skutočnosti k žiadnemu
odovzdaniu kúpnej ceny nedošlo. Bolo teda vecou žalobcu, aby v konaní inými dôkaznými prostriedkami
preukázal svoje tvrdenie o vyplatení kúpnej ceny. Žalobca však nebol schopný produkovať také dôkazy,
ktorými by preukázal, že obnosom vo výške 2.600.000,- Sk v čase uzatvárania spornej kúpnej zmluvy
naozaj disponoval. Takýmto dôkazom nemohlo byť samotné tvrdenie, že uvedený obnos mal žalobca
doma v trezore a že ho získal zo svojej podnikateľskej činnosti, bez toho, aby zdokladoval napr. listinnými
dôkazmi príp. inými dôkazmi, takéto príjmy z jeho podnikania. Pokiaľ by tieto skutočnosti boli v konaní
preukázané, žalobca by uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i bremeno dôkazné.
13/ V prípade, že strana sporu neunesie v konaní dôkazné bremeno, t.j. ak stranou tvrdené rozhodujúce
skutočnosti zostanú nepreukázané, nesie nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Dôkazné
bremeno je teda procesnou zodpovednosťou strany sporu za výsledok konania v prípadoch, kedy je
výsledok sporu určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany
sporu nie je preukázané, je neúspech tejto strany  v spore. V zhode so závermi prvoinštančného súdu
dospel aj odvolací súd k názoru, že v súdenej veci žalobca nepreukázal, že žalovanej uhradil kúpnu



cenu vo výške 2.600.000,- Sk,  ako to tvrdil; v konaní teda nebolo preukázané, že sa žalovaná na úkor
žalobcu bezdôvodne obohatila.
14/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2  CSP), včítane vecne správneho rozhodnutia vo výroku o náhrade trov
prvoinštančného konania.
15/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd  v zmysle § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná mala v odvolacom konaní plný úspech,
preto jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
16/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu  je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať   pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu  záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/  je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§  421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva  v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické  vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 CSP).



Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že  dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).