Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/39/2017 z 28. 10. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. októbra 2019, sp. zn. 8Co/39/2017, ECLI:SK:KSBA:2019:1414216080.1 Krajský súd Bratislava | 8Co/39/2017 | ECLI:SK:KSBA:2019:1414216080.1 | 2019-10-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 121 ods. 3 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3049bf0a-e3b6-40a1-8a94-02db98f8151f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1414216080.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/39/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414216080
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1414216080.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom
Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: J. V., B. B. XX, B., o zaplatenie 8.969,78 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23. novembra
2016, č. k. 16C/379/2015 - 29, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.382,78
eur spolu s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 8.969,78 eur od 22.10.2014 do zaplatenia,
to všetko v pravidelných mesačných splátkach, každá vo výške 300 eur vždy k 15.
dňu príslušného kalendárneho mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškaním s
jednou splátkou sa stáva splatným celý dlh. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98,07 %. Vykonaným dokazovaním zistil, že
strany uzavreli dňa 19.09.2012 úverovú zmluvu č. 5610, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému
bezúčelový úver v sume 10.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 120 pravidelných mesačných
splátkach, každá vo výške 154,43 eur, pri výške úrokovej sadzby 13,9 % ročne, konečná splatnosť
úveru bola 25.08.2022. V dôsledku porušenia zmluvných povinností žalovaným, žalobca listom zo dňa
25.09.2014 vyzval žalovaného na predčasné splatenie úveru v lehote do 17.10.2014. Žalovaný ku
dňu zosplatnenia na poskytnutý úver zaplatil celkovo 1.030,22 eur na istinu, sumu 2.358,44 eur
na úroky a sumu 8,76 eur na úroky z omeškania. Nezaplatená istina predstavuje sumu 8 969,78 eur,
nezaplatené úroky sumu 406,07 eur, nezaplatené úroky z omeškania sumu 8,22 eur. Zistený skutkový
stav posúdil podľa § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2, § 504 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a/
zákona č. 129/210 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
zmluvu o úvere uzavretú medzi stranami vyhodnotil ako platnú, spĺňajúcu všetky náležitosti vyžadované
Obchodným zákonníkom, ako aj Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval, že žalobca si
svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy splnil poskytnutím finančných prostriedkov v sume 10.000
eur, ktoré žalovaný aj vyčerpal. Žalovaný úver riadne nesplácal, čím mu na istine vznikol dlh vo
výške 8.969,78 eur a na zmluvných úrokoch a úrokoch z omeškania v sume 413 eur a v zmysle
citovaných ustanovení je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi nesplatenú časť poskytnutej výšky úveru,
ktorá predstavuje výšku žalovanej istiny spolu s úrokom uplatneným žalobcom v sume 413 eur, teda
spolu zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 9.382,78 eur. Žalobcovi priznal v zmysle § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka aj úroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy istiny 8.969,78 eur od



22.10.2014 (deň uplatnený žalobcom ako počiatok omeškania žalovaného, súčasne deň vypracovania
žaloby) v zmysle § 3 v spojení s § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. účinného k 1.
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Pokiaľ sa žalobca domáhal priznania úroku z omeškania
aj zo sumy uplatneného úroku, v tejto časti žalobu zamietol. Uviedol, že požadovať úroky z omeškania
(ktoré v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka predstavujú príslušenstvo pohľadávky) z úrokov
nemá oporu v zákone (Občianskom, ani Obchodnom zákonníku). Obchodný, ani Občiansky zákonník
neupravujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Definícia
príslušenstva pohľadávky obsiahnutá v ustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí aj pre
obchodné záväzkové vzťahy. Úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú teda podľa § 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky, ktorou sa v zmysle tohto ustanovenia a
v nadväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v § 488 Občianskeho zákonníka rozumie peňažné
plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene
dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním dlžníka. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom
akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného
záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká aj akcesorický záväzok úrokový; pretrváva len
povinnosť zaplatiť už dospelé úroky, pričom tým, že dlžník včas nesplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva
do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo
požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania z debetných úrokov), potom
veriteľ nemá preto, že ani Obchodný ani Občiansky zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Obchodný,
ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva
pohľadávky. Ak sa teda rozumie pohľadávkou v zmysle úpravy obsiahnutej v ustanovení § 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka istina (plnenie z hlavného peňažného záväzku), potom nemôže nárok na
príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky plynúť ani z dikcie ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Názor, že možno priznať úrok z omeškania alebo poplatok z omeškania z príslušenstva
pohľadávky, odôvodnený len úpravou obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, by totiž
bez väzby na ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka viedol k absurdnému záveru, že takto
priznané príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou samostatnou
pohľadávkou. Úprava obsiahnutá v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako úprava všeobecná
vo vzťahu ku všetkým občianskoprávnym záväzkom, pomenuváva príslušenstvo, ktoré možno pri
omeškaní s plnením peňažného dlhu (s plnením hlavného peňažného záväzku) žiadať vedľa istiny
v prípadoch, kedy zákon o kvalite príslušenstva mlčí, (ak neustanovuje zákon, že dlžník je povinný
platiť poplatok z omeškania, má veriteľ právo požadovať úrok z omeškania). Rovnako § 369 ods. 1
Obchodného zákonníka (čo do slovného spojenia „peňažný záväzok“) neposkytuje oporu pre iný výklad.
Právo účastníkov dohodnúť sa (typovo napr. v medziach zmluvy o úvere), že dojednané úroky sa stanú
súčasťou istiny (že k nej podľa dohody účastníkov budú pripočítané) a následne potom právo veriteľa
požadovať, aby dlžník pre prípad omeškania s platením takto zvýšenej istiny platil dojednanú alebo
zákonom stanovenú sadzbu úrokov z omeškania, nemení nič na skutočnosti, že sa takto opäť úročí len
istina, a nie príslušenstvo pohľadávky. Žalobca však so žalovaným neuzatvoril takúto dohodu, naviac
vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi stranami by takéto dojednanie považoval
za neprípustné odchýlenie sa od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech žalovaného ako
spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a preto v tejto časti žalobu zamietol. Taktiež zamietol
žalobu v časti uplatnených sankčných poplatkov v sume 12,39 eur a poplatkov v sume 75 eur, pretože
žalobca ani na výzvu súdu tieto sumy nešpecifikoval, neuviedol, ako boli vypočítané, na základe čoho,
ani za aké poskytnuté služby, a teda neuniesol v tejto časti dôkazné bremeno. Vo vzťahu k uplatneným
zmluvným úrokom z poskytnutého úveru za obdobie od zosplatnenia úveru až do jeho zaplatenia
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.06.2015 sp. zn. 6Co/190/2014, ktorý
vyslovil právny názor, s ktorým sa súd v plnom rozsahu stotožnil, že splácanie úveru v splátkach na
strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach vracia
a spláca) a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto prestavuje cenu
peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii,
nemôže touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný
spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý
a justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, dispozície s ktorými
sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé
obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je príznačný pre predčasné a
mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny
úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym
úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných



peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu
z úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime
výhody splátok. V tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za
požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Ďalej uviedol, že ak jednorazovým zosplatnením vzniká
spotrebiteľovi povinnosť jednorázovo vrátiť sumu požičaného úveru navýšenú o kapitalizované úroku
ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa, ide o protiprávny stav založený
sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. Konštatoval, že s protiprávnym stavom
sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy,
pričom naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú
len so stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Mal za to, že ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj
odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa
neprijateľne odchýlna od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. V protiprávnom stave
patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Ak by sa
žalobca odplatných plnení napriek uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po
jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády, alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani
testom § 53 ods. 4 písmeno k/ Občianskeho zákonníka. S prihliadnutím na postavenie žalovaného, ktorý
uviedol, že nedisponuje finančnými prostriedkami na zaplatenie celej pohľadávky v celku a na výšku
priznaného plnenia, určil postupom podľa § 232 ods. 4 C.s.p., že peňažné plnenie žalovaný vykoná v
splátkach. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku do zamietajúcej časti týkajúcej sa úroku z omeškania zo zmluvných úrokov
vo výške 413 eur podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny
tak, že odvolací súd žalobe žalobcu aj v tejto časti vyhovie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Uviedol,
že s argumentmi súdu prvej inštancie sa nestotožňuje a rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v
napadnutom rozsahu za nesprávne. K uplatneniu úroku z omeškania z obchodného úroku vyčísleného
ku dňu zosplatnenia úveru poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 27.03.2008 sp. zn.
4Cob/62/2007 v ktorom sa uvádza: " S poskytnutím peňažných prostriedkov sa viaže aj povinnosť platiť
úroky z úveru (§497 Obchodného zákonníka). S omeškaním s úhradou úroku je možné požadovať
platenie úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov (§ 369 v spojení s § 502 Obchodného
zákonníka). Ak je dlžník v omeškaní so splatením peňažného záväzku (§ 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka), je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania. Pri úrokoch z
poskytnutého úveru je možné pri omeškaní požadovať z týchto zmeškaných úrokov úroky z omeškania".
Vzhľadom na uvedené rozhodnutie s poukazom na ústavný princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je
aj predvídateľná a konzistentná judikatúra mal za to, že má popri nároku na úrok z omeškania z istiny
aj nárok na úrok z omeškania zo zmluvných úrokov. Poukázal na fakt, že zmluvné úroky boli vyčíslené
pevnou sumou ako zmluvný úrok naakumulovaný z istiny do dňa zosplatnenia a tento sa ďalej (t. j. po
zosplatnení celého dlhu) nenavyšuje. Uviedol, že práve z tohto dôvodu podľa neho nejde o rozpor
so zásadou anatocizmu, ktorá má zamedziť neodôvodnenému navyšovaniu nárokov veriteľov. Mal za
to, že požadovaný nárok na úroky z omeškania zo zmluvných úrokov je nárokom, ktorý predpokladá aj
vyššie citovaným judikátom uvádzané a vykladané ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, pretože
žiadne zákonné ustanovenie tento nárok svojím znením nespochybňuje.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v medziach
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné.

5. V prejednávanej veci z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
istiny 8.969,78 eur, úrokov v sume 413 eur, sankčných poplatkov v sume 12,39 eur, poplatku v sume 75
eur, úroku 13,90 % p. a. z nezaplatenej istiny od 22.10.2014 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške



8 % p. a. z nezaplatenej istiny a nezaplatených úrokov od 22.10.2014 do zaplatenia, a to titulom zmluvy
o úvere, uzavretej medzi stranami dňa 19.09.2012, na základe ktorej poskytol žalovanému úver v sume
10.000 eur, ktorý bol žalovaný povinný splácať v pravidelných mesačných splátkach. Konečná splatnosť
úveru bola dňa 25.08.2022. V dôsledku porušenia zmluvných povinností žalovaným žalobca listom zo
dňa 25.09.2014 vyzval žalovaného na predčasné splatenie úveru v lehote do 17.10.2014, žalovaný ku
dňu zosplatnenia na poskytnutý úver zaplatil celkovo 1.030,22 eur na istinu, 2.358,44 eur na úroky a
8,76 eur na úroky z omeškania.
6. Posúdením obsahu odvolania, odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu smeruje proti správnosti
záveru súdu prvej inštancie o nemožnosti priznať žalobcovi nárok na uplatnený úrok z omeškania zo
zmluvných úrokov, čím tento namietal nesprávne právne posúdenie uplatňujúc tak dôvod na odvolanie
uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.

7. Vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z
omeškania z nezaplatených úrokov pre rozpor s ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka (tzv.
anatocizmus) v dôsledku čoho žalobu v tejto časti zamietol. Svoje rozhodnutie vzťahujúce sa k dotknutej
- zamietajúcej časti súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými
v ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

8. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné argumenty, pre ktoré by bolo potrebné
považovať právny záver súdu prvej inštancie za neudržateľný, a teda nesprávny. Súd prvej inštancie,
ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo považoval nárok žalobcu
v tejto časti za neopodstatnený, náležite odôvodnil s poukazom na všetky podstatné skutočnosti
vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia,
a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené
odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu
sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré
viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne
odkazuje. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov;
spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie a napokon v odvolacom konaní neboli zistené; resp.
žalobcom riadne uplatnené, také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok
zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej
inštancie založil svoje rozhodnutie.

9. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti; vrátane súvisiaceho, odvolacími
dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania; ako vecne správny potvrdil podľa
§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.

10. Tvrdenie žalobcu, že zmluvné úroky boli vyčíslené pevnou sumou ako zmluvný úrok naakumulovaný
z istiny do dňa zosplatnenia, pričom tento sa ďalej nenavyšuje, nie je spôsobilou a opodstatnenou
argumentáciou na to, aby bol akokoľvek vylúčený preukázaný rozpor so zásadou zákazu anatocizmu v
danej veci, a teda takéto tvrdenie žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.

11. Pokiaľ žalobca poukazoval vo svojom odvolaní na; v tomto smere odlišné; rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove, toto nie je pre rozhodovanie v danej veci pre konajúci odvolací senát právne záväzné.

12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní v celom rozsahu, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože mu trovy v odvolacom konaní nevznikli.
13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§
421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).