Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/76/2019 z 18. 11. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 18. novembra 2019, sp. zn. 3To/76/2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1514010077.1 Krajský súd Bratislava | 3To/76/2019 | ECLI:SK:KSBA:2019:1514010077.1 | 2019-11-18 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Iné práva a slobody Citované ustanovenia: § 319 TP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cb2b224f-8b7c-4ab0-91b5-3a0b1224aff5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1514010077.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/76/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514010077
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1514010077.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov
JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Danice Veselovskej v trestnej veci obžalovaného C. G. a spol. pre
prečin výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a iné, o
odvolaní obžalovaného C. G. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 4T/15/2014-655 z 27.
marca 2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného C. G. U.. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4T/15/2014 z 27.03.2019 bol obžalovaný
C. G. (a spoluobžalovaný F. N.) v bode 1) uznaný vinným z prečinu výtržníctva spolupáchateľstvom
podľa § 20 § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323
ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

1) dňa 12.09.2006 v presne nezistenom čase od 03.10 hod. do 04.10 hod. v R. v mestskej časti D. na I.
ulici pred obytnom domom č. XX pod vplyvom alkoholických nápojov boli vyzvaní hliadkou PZ v zložení
ppráp. R. a strm. D. k preukázaniu totožnosti, lebo odmietali vystúpiť z taxíku, na čo obvinený C. G.
začal hrubo osočovať príslušníkov PZ apo vystúpení z taxíka sa obvinený F. N. premiestnil k vchodu do
domu č. 31, ale cestou taktiež hrubo urážal príslušníkov PZ, následne vošiel do vchodu domu a zavrel
vchodové dvere pred poškodeným ppráp. R.m, obvinený G. pokračoval v hlučnom správaní a v rušení
nočného kľudu, a preto mu bola uložená bloková pokuta vo výške 1 000 Sk, na čo z vchodu domu
č. 31 vyšiel obvinený N. a vulgárne sa obrátil na príslušníkov PZ, bolo mu oznámené, že je zaistený
podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. b) zák. č. 171/93 Z. z. o Policajnom zbore a bude predvedený na
útvar PZ, na čo sa obrátil a opäť smeroval k vchodu domu č. 31 a nereagoval na výzvu poškodeného
ppráp. R.ho, aby zostal stáť, lebo je zaistený, následne boli voči nemu použité donucovacie prostriedky
( hmaty a chvaty ), obvinený N. sa začal správať agresívne, spoločne s obvineným G.om hrubo osočovali
príslušníkov PZ, obvinený G. sa obvineného N.a pýtal, či príslušníkov PZ má zabiť, boli použité ďalšie
donucovacie prostriedky voči obvinenému N.ovi ( údery ), lebo obvinený na príslušníkov PZ kričal, že
ich zabije a rozseká a rukami zovretými v päsť sa snažil otočiť voči poškodenému ppráp. R., ktorému
sa obvineného podarilo znehybniť, vtedy k nim pristúpil obvinený G. a snažil sa poškodeného ppráp.
R.ho odtrhnúť od obvineného N.a a súčasne sa vyhrážal zabitím a pokúsil sa zaútočiť rukami zovretými
v päsť na poškodeného ppráp. R.ho, na čo poškodený stržm. D. vytiahol strelnú zbraň a namieril ju na
obvineného G.a, ktorý pokračoval v agresívnom konaní a ktorý sa vyhrážal poškodenému stržm. D.ovi,
že mu pištoľ vyberie z ruky a následne ho s ňou zabije, pričom obvinený N. napriek použitiu pút sa stále
bránil služobnému zákroku, spolu s poškodeným ppráp. R.m spadol na zem, kde zostal ležať a na to
poškodený ppráp. R. použil donucovacie prostriedky voči obvinenému G.ovi ( hmaty, chvaty a údery ),
ale obvinený sa aktívne bránil, chytil poškodenému ppráp. R.mu ľavú ruku a odstrčil jeho pravú ruku
od seba a pokúsil sa zdvihnutou rukou zovretú v päsť zaútočiť na poškodeného, ale po použití ďalších
donucovacích prostriedkov ( údery ) poškodení dali obvineného G.a na zem, kde kopal okolo seba apo



znehybnení a zaľahnutí mu boli nasadené na ruky putá a následne boli obvinení obmedzení na osobnej
slobode a predvedení na Obvodné oddelenie PZ Petržalka - sever.

Podľa § 323 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/, § 37 písm. h/ Trestného zákona, § 38
ods. 2 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 1 (jeden) rok.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Trestného zákona bol výkon trestu podmienečne odložený na
skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote uvedenej v ustanovení § 309 Trestného poriadku
odvolanie obžalovaný C. G. po porade s obhajcom proti všetkým výrokom rozsudku, ktoré odvolanie
písomne zdôvodnil, v mene obžalovaného, obhajca a toto bolo okresnému súdu doručené dňa
12.04.2019.

Obhajca v mene obžalovaného v dôvodoch odvolania uviedol: „Mám za to, že ani v prípravnom konaní
ani v konaní pred súdom nebolo dostatočne a bez vážnych pochybností preukázané, že obžalovaný
(klient) C. G. (a rovnako tak aj spoluobžalovaný F. N.), sa dopustil konania, ktoré má znaky prečinov
výtržníctva a útoku na verejného činiteľa tak, ako sú mu kladený za vinu. Z výpovede poškodených
príslušníkov polície - R. a D. síce vyplýva, že sa mali stať skutky, pre ktorý bol môj klient obvinený,
pravdivosť týchto výpovedí však spochybňuje jednak môj klient, ktorý poprel priebeh skutkového deja
tak, ako ho opísali poškodení a tiež aj spoluobvinený N.. Co je však najdôležitejšie, priebeh skutkového
deja

ako ho opísali poškodení spochybnil svojou výpoveďou nestranný svedok F., taxikár, ktorý privolal
policajnú hliadku, pričom vzhľadom na túto skutočnosť, nie je dôvod pochybovať o pravdivosti jeho
výpovede. Svedok F. opakovane uviedol, že v jeho prítomnosti cca 15 min, po príchode policajnej
hliadky (poškodených) sa im nikto a ničím nevyhrážal, nenadával, naopak, uviedol, že obvinení boli
opití, pričom jeden z nich tak, že nevedel vydať ani súvislé slovo, pričom boli slušní, spolupracovali s
políciou, na vyžiadanie im dali občianske preukazy. Toto ale nekorešponduje s tvrdením poškodených
policajtov, podľa ktorých mali obvinení už hneď po ich príchode im začať nadávať, urážať a vyhrážať
sa im. Podľa môjho klienta aj spoluobžalovaného N.a, to boli práve poškodení, ktorí sa agresívne
správali voči ním a po upozornení na toto správanie a nesúhlase s ním, sa ich agresivita voči nim
ešte zintenzívnila. Po porovnaní výpovede obžalovaných, poškodených a svedka je teda možno ustáliť,
že poškodení policajti vo svojich výpovediach nehovorili pravdu, minimálne co do začiatku incidentu
z čoho ich usvedčuje aj svedok F. a preto považujem za pochybné a nevierohodné aj výpovede o tej
časti incidentu, ktorý sa mal odohrať po odchode svedka F.a z miesta incidentu. Poukazujem na to, že
hodnota výpovede príslušníka polície je rovnaká ako výpoveď akéhokoľvek iného svedka a že policajt z
titulu postavenia v pozícii orgánu štátu nemôže byť považovaný za neomylného a nespochybniteľného
hlavne, ak táto dôveryhodnosť príslušníkov polície bola na Slovensku nespočetne krát kompromitovaná.
Za zmienku stoji tiež fakt, že snaha policajtov dosahovať ich nadriadenými určené a vyžadované
výkony, častokrát vedie ku konaniam, ktoré sú vyprovokované zo strany policajtov, alebo boli nimi
prikrášlené tak, aby im zapadali do požadovaných výkonov a ich následné úradne záznamy a výpovede
sú potom spoločne koordinované a zosúladené tak, aby vyhovovali do vopred pripravenej schémy
„objasnenia trestnej činnosti“, ako to bolo aj v tomto prípade. Mám za to, že obžaloba bez akýchkoľvek
pochybností nepreukázala, že sa skutky stali tak, ako boli opísané v obžalobe a že ich spáchali obvinení,
a preto súd nemohol založiť výrok vine len na základe jediného zdroja pochádzajúceho z tvrdení
obsiahnutom vo výpovedi policajtov, ktorému dal súd bez zjavného dôvodu prednosť pred rovnocennými
vyjadreniami obžalovaných a nezaujatého svedka F.a. Mám za to, že výpovede policajtov majú takú istú
váhu ako výpovede obžalovaných. Za stavu, ak existujú vzájomne si odporujúce výpovede policajtov
a výpovede obvinených, ktorí tvrdia, že prečiny nespáchali, by tieto mali rovnakú váhu a teda pri
neexistencii iných dôkazov by vznikla dôkazná núdza na strane obžaloby. Ak však existuje ešte iný
dôkaz a to výpoveď svedka F.a, ktorý svojou výpoveďou potvrdil pravdivosť výpovede obžalovaných (čím
sa zároveň spochybnila pravdivosť výpovede poškodených policajtov), nie je teda možné na základe
vyššie uvedených pochybností založiť skutkový záver o spáchaní skutku obžalovanými tak, ako to tvrdí
obžaloba a ako o tom rozhodol súd. Vina obžalovaného musí byť preukázaná nespochybniteľné a
musí sa opierať o dôveryhodné dôkazy. Treba konštatovať, že v tomto prípade výpovede svedkov -
poškodených sú jediným priamym dôkazom preukazujúcim údajnú vinu obžalovaných G.a a N.a. Ak má



ale slúžiť výpoveď poškodených - svedkov ako jediný priamy dôkaz, preukazujúci vinu obžalovaných,
bez ďalších podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný,
presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca vyvrátený.
V tejto trestnej veci však tak, ako som to uviedol vyššie, boli výpovede svedkov - poškodených
spochybnené výpoveďou nezaujatého svedka F.a. Nakoľko existujú dôvodné pochybnosti o existencii
skutku, ktorý je obžalovaným kladený za vinu, pričom platí, že výrok o vine sa môže zakladať len na
dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania
a tieto pochybnosti neboli v priebehu konania odstránené, s prihliadnutím na zásadu prezumpcie neviny
a v pochybnostiach v prospech obvineného navrhujem, aby odvolací súd oslobodil obžalovaného G.a
spod obžaloby, nakoľko nebolo preukázané, že skutok(ky), ktorý sa mu kladie za vinu sa stal.“

Na verejné zasadnutie sa obžalovaný C. G. nedostavil, termín verejného zasadnutia mu bol doručený
na ním udanú adresu, pričom sa zásielka vrátila s poznámkou „neprevzatá v odbernej lehote“. Pred
otvorením verejného zasadnutia obhajca obžalovaného súdu predložil písomnosť datovanú dňom
15.11.2019 a podpísanú obžalovaným, v ktorej obžalovaný požiadal o vykonanie verejného zasadnutia
v jeho neprítomnosti.

Teda za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 293 ods. 5 Trestného poriadku odvolací súd
rozhodol, že sa verejné zasadnutie vykoná v neprítomnosti obžalovaného C.a G.a a postupom podľa §
294 ods. 2 Trestného poriadku zároveň rozhodol, že sa zasadnutie vykoná v neprítomnosti poškodených:
Dôvera zdravotná poisťovňa a.s. Bratislava a Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s. Bratislava.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného uviedol: „Ja sa pridržiavam písomne
zdôvodneného odvolania. Čo sa týka záverečného návrhu poukazujem na návrh, ktorý som uviedol v
dôvodoch odvolania a navrhujem aby súd takto rozhodol.“.

Zástupkyňa krajskej prokuratúry považujúc rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých jeho výrokoch za
správny a zákonný, navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Vec bola krajskému súdu predložená na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku predkladacou
správou dňa 18.09.2019.

Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného,
kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne aj čl. 40 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd).

Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950 každý, kto
je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným
spôsobom.

Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa § 2 ods. 18 Trestného poriadku konanie pred súdom je ústne, výnimky ustanovuje tento zákon.
Dokazovanie riadi súd, ktorý však výsluch obžalovaného, svedkov, poškodeného a znalcov spravidla
ponecháva stranám, najprv tej, ktorá dôkaz navrhla či obstarala.

Podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí
alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní
vykonané, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 20 Trestného zákona Ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých
páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám.

Podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona Kto použije násilie
a) v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, alebo
b) pre výkon právomoci verejného činiteľa,
potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.



Podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona Kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo
na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že a) napadne
iného, ...potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.

Podľa § 34 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a ods. 5 Trestného zákona platí

(1) Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných
odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

(2) Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto
zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody.

(4) Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosť jeho nápravy.

(5) Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne
a) u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu,
b) u organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti na spáchanom
trestnom čine,
c) pri príprave na zločin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie páchateľa priblížilo
k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré k dokonaniu trestného činu
nedošlo....

Podľa § 36 písm. j/ Trestného zákona: Poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ
j) viedol pred spáchaním trestného činu riadny život,

Podľa § 37 písm. h/ Trestného zákona Priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ
h) spáchal viac trestných činov,

Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na
pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 49 ods. I písm. a/ Trestného zákona
(1) Súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho dva roky, ak
a) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a
nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, alebo...

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona
(1) Pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody určí súd skúšobnú dobu na jeden
rok až päť rokov. Skúšobná doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.



Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré
z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa §
317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného C.a G.a nie
je dôvodné.

Zo spisového materiálu a z vyjadrení strán na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde vyplýva,
že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním len obžalovaným C.om G.om a to ohľadom
všetkých výrokov týkajúcich sa obžalovaného a skutku, pre ktorý na neho bola podaná obžaloba.

Z pripojeného spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Na obžalovaného
C.a G.a (a spoluobžalovaných F.a N.a a A. L.) bola Okresnou prokuratúrou Bratislava V pod
č.k. 3Pv 1129/06/1105-101, dňa 04.02.2014 podaná obžaloba v bode 1) pre prečin výtržníctva
spolupáchateľstvom podľa § 20 § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a prečin útoku na
verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a na F.a N.a pre prečin výtržníctva
spolupáchateľstvom podľa § 20 § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a prečin útoku na verejného
činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a v bode 2) na F.a N.a a A. L. pre trestný čin
výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 § 202 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005
v jednočinnom súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 § 221
ods. 1 trestného zákona účinného do 31.12.2005.

Na hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaných C.a G.a,
F.a N.a a A. L., výsluchom svedkov - poškodených G. R., C. H., M. D.a, svedkov C. L., prečítaním
výpovedí svedkov - poškodených Mgr. G. T., Mgr, G. Q., Mgr. B. R. a G. R., ako aj svedkov D. F.a,
C.a F., H. R., G. N.ovej za súhlasu procesných strán z prípravného konania, prečítaním výpovede
svedka- poškodeného O. R.ho z prípravného konania postupom podľa § 263 ods. 3 písm. a/ Trestného
poriadku, prečítaním znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo, odvetvie chirurgia znalca MUDr.
Štefana Durdíka z prípravného konania za súhlasu procesných strán, ako aj oboznámením listinných
dôkazov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu a výrok o vine obžalovaného C.a G.a odôvodnil
nasledovne: „Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd vinu všetkých troch obžalovaných
jednoznačne preukázanú. Obžalovaní C. G. a F. N. síce uviedli, že sa zo skutku pod bodom 1/ cítia
byť nevinní, ale zo spáchania skutku sú usvedčovaní výpoveďou svedkov-poškodených O. R.ho a M.
D.a, ktorí podrobne popísali konanie oboch obžalovaných, s tým že obaja potvrdili že obžalovaní sa im
vyhrážali zabitím a urážali ich a keď použili služobnú zbraň vyhrážali sa, že ich tou zbraňou zabijú. Obž.
G. bol agresívny a i keď ležal na zemi, snažil sa kopať a brániť, pričom sa aj vytrhol z páky. Obž. N. sa
aj s putami snažil brániť a odtláčal poškodeného od auta. Neustále obaja používali vulgarizmy na ich
adresu. Svedok D. F. potvrdil, že obžalovaní i keď zaplatili odmietli vystúpiť z motorového vozidla a z
toho dôvodu zavolal políciu. Výpoveď oboch obžalovaných súd považoval z vyššie uvedených dôvodov
len za účelovú, prednášanú v snahe zbaviť sa zodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť.“

A rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že obžalovaných C.a G.a, F.a N.a a A. L. uznal vinných v súlade
s podanou obžalobou.

Vo vzťahu k obžalovaným F.ovi N.ovi a A. L. rozsudok nadobudol právoplatnosť a odvolanie podal len
obžalovaný C. G..

Teda pri plnení revíznej povinnosti v rozsahu podaného odvolania obžalovaným C.om G.om odvolací
súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe dôkazov vykonaných na hlavnom
pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti ako aj pri rešpektovaní práva
obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne i vyhodnotené v
zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku.

Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na
hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre
zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo ako aj v celom ich



súhrne logicky a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel
stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
nemožno nič vytknúť.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku
vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, i keď tieto úvahy možno považovať za úvahy na
hranici preskúmateľnosti. Z odôvodnenia rozsudku je však zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou
obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa
príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje so
správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu.

Teda odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného
činu (prečin výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a
prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona), je napadnutý
rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo
k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia
prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo
zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to, odvolací
súd v otázke skutkových zistení, odkazuje na rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými
sa v plnom rozsahu aj stotožnil (už vyššie citované). Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Je potrebné uviesť, že obžalovaný C. G. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby
použitých v konaní pred súdom prvého stupňa. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd
postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne a zodpovedne tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 12
Trestného poriadku, teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným
skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne
rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným
spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne
závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní.

V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy
s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ
primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu
vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní.

V naznačenom smere aj judikatúra ústavného súdu konštatuje, že do práva na spravodlivý proces však
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96 ,
III. ÚS 197/02 , III. ÚS 284/08 ). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich
vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,
že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (III. ÚS 877/2016 z
13.12.2016).



Teda právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi.
Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovaného C.a G.a
nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine.

Samotný odvolateľ v písomných dôvodoch odvolania síce navrhuje, aby odvolací súd po zrušení
napadnutého rozhodnutia obžalovaného spod obžaloby oslobodil, ale v samotnom odvolaní absentuje
argumentácia odôvodňujúca takýto postup odvolacieho súdu, nakoľko z návrhov nevyplýva, aké nové
skutočnosti by mali byť súdom prvého stupňa opätovne prejednané.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného C.a G.a prezentované prostredníctvom obhajcu, krajský
súd uvádza, okrem súdom prvého stupňa už zdôvodnené, nasledovné:

Ku konštatovaniu obhajcu, že ani v prípravnom konaní a ani v konaní pred súdom nebolo dostatočne a
bez vážnych pochybností preukázané, že by sa obžalovaní C. G. a F. N. dopustili žalovaného konania.
Tento svoj záver opiera o tvrdenie, že poškodení príslušníci PZ síce opisujú celý konflikt, ale tento ich
popis je v rozpore s výpoveďami obžalovaných a tento spochybnil aj svedok D. F.. K naznačenému
záveru obhajcu krajský súd dodáva, že tento názor obhajcu nemôže akceptovať. Ak uvádza, že
pravdivosť výpovedí poškodených - príslušníkov PZ (O. R.ho a M. D.a) spochybňuje a vyvracia práve
výpoveď jeho klienta - obžalovaného C.a G.a a aj spoluobžalovaného F.a N.a, je potrebné uviesť a
upozorniť na skutočnosť, že obžalovaný C. G. po vznesení obvinenia, ktoré uznesenie mu bolo riadne
doručené, sťažnosť vôbec nepodal a akceptoval popis skutku, ktorý je v uznesení o vznesení obvinenia
totožný so skutkom uvedeným v obžalobe. Obžalovaný C. G. pri svojom výsluchu (dňa 04.04.2012)
veľa informácií o priebehu skutku neposkytol, len uviedol, že on a aj F. N. boli pod vplyvom alkoholu,
ale policajti boli agresívni, zbytočne na nich útočili a ich zákrok voči obžalovaným nebol primeraný.
Obžalovaný C. G. poprel, že by na hliadku PZ fyzicky útočil, pripustil len verbálne ataky. Nemožno si
nevšimnúť, že výpoveď obžalovaného C.a G.a z hlavného pojednávania (s odstupom 9 rokov od skutku!)
je oveľa podrobnejšia ako sa vyjadroval v prípravnom konaní. Tiež za zaujímavé konanie a správanie
možno považovať jeho postup, kedy sa od počiatku, tj. začatia trestného konania a vznesenia obvinenia,
neohradil voči konaniu a správaniu zasahujúcich príslušníkov PZ (ktoré podľa všetkého považoval za
zásah neprimeraný a prekračujúci právomoc príslušníkov PZ) aj prípadným oznámení a žiadosťou o
prešetrenie, či ich zásahom skutočne nedošlo k prekročeniu ich právomoci, na Inšpekciu Ministerstva
vnútra SR, za účelom prešetrenia primeranosti ich zákroku voči obžalovaným (C.ovi G.ovi a F.ovi N.ovi).

Odvolací súd zdôrazňuje, že obrana obžalovaného C.a G.a je osamotená a nepodporuje ju ani výpoveď
obžalovaného F.a N.a, ktorý už v prípravnom konaní uvádzal, že bol opitý, na skutok si nepamätal a
neregistroval čo sa dialo s obžalovaným C.om G.om, ktorého len videl už s putami. Avšak zároveň,
i napriek tomu, že v dôsledku požitia značného množstva alkoholu si skutok nepamätal, zároveň
(nelogicky) tvrdil, že popiera priebeh skutku - bitky tak ako to popisovali zasahujúci príslušníci PZ. Ten
istý obžalovaný, F. N., na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je nevinný a odmietol k veci vypovedať.

Nemožno súhlasiť ani s konštatovaním, že popis skutku poškodenými (príslušníkmi PZ) spochybnil aj
nestranný svedok - taxikár D. F., ktorý na miesto obžalovaných priviezol. Obhajca prehliada, že to bol
práve tento taxikár - svedok Peter F., z ktorého taxíka obžalovaný F. N., i keď taxikárovi obžalovaní
zaplatili, odmietal vystúpiť a preto privolal hliadku PZ, ktorá ho, po opustení vozidla obžalovanými,
poslala preč, čo aj uposlúchol a z miesta odišiel. Teda skutočne už nemusel byť prítomný pri protiprávnom
konaní obžalovaných voči policajtom, pričom sám obžalovaný C. G. na hlavnom pojednávaní (čl. 452)
povedal: „K zmene chovania policajtov došlo, keď odišiel taxikár.“ Rovnako policajti uviedli, že k zmene
chovania obžalovaných došlo po odchode taxikára a otvorene začali voči policajtom útočiť, osočovať a
pokračovali v hlučnom správaní a vyhrážaní sa policajtom. Teda menovaný svedok Peter F. rozhodne nie
je tým svedkom, ktorý podľa obhajoby spochybňuje výpovede poškodených (príslušníkov PZ) o priebehu
skutku, pretože sa podľa všetkého už v čase rozvinutia a priebehu incidentu (keď obžalovaní vystúpili
z taxíka a presúvali sa ku vchodovým dverám obytného domu), na mieste nenachádzal, čo dosvedčuje
aj obžalovaný C. G. vyššie citovaným konštatovaním.



Teda oproti osamoteným obranným tvrdenia obžalovaného C.a G.a stoja aj výpovede poškodených
- príslušníkov PZ, ktorí v prípravnom konaní podrobne a zhodne popísali konanie a správanie sa
obžalovaných, z ktorých bol na hlavnom pojednávaní vypočutý len M. D., nakoľko poškodený O.
R. zomrel a jeho výpoveď z prípravného konania bola prečítaná. Na hlavnom pojednávaní vypočutý
poškodený - svedok M. D. vzhľadom na odstup času od skutku (10 rokov od skutku) si podrobnosti
zásahu a priebehu konania nepamätal, len si spomenul, že osoby (obžalovaní) odmietali vystúpiť z
taxíka. Vzhľadom na to, že si podrobnosti nespomenul bola jeho výpoveď z prípravného konania
prečítaná a k tejto po prečítaní doplnil, že sa zakladá na pravde.

V danom okamihu je potrebné podotknúť, že obžalovaný sa môže brániť akýmkoľvek spôsobom, ktorý
uzná za vhodný. Pri výsluchu poškodeného a rovnako aj svedka sa tak na hlavnom pojednávaní, ako
aj v prípravnom konaní uplatňujú osobitné pravidlá uvedené v § 131 ods. 3, § 265 až § 267 Trestného
poriadku. V prvom rade svedok vypovedá pod prísahou, že bude vypovedať pravdu a vedome nič
nezamlčí. Pred prísahou je svedok upozornený na význam svedeckej výpovede a na následky krivej
prísahy. Pri posudzovaní skutkového stavu sa preto kladie dôraz na dôkaz výsluchom svedka, ako
na najdôležitejší dôkazný prostriedok. Krajský súd upozorňuje, že výsluchy poškodeného M. D.a a
svedka D. F.a, usvedčujúce obžalovaného, resp. nevyviňujúce obžalovaného, boli vykonané procesným
spôsobom, po zložení prísahy.

Ani odvolací súd nezistil dôvod pre spochybnenie vierohodnosti výpovedí vypočutého poškodeného M.
D.a.

V konaní pred súdom vykonané dôkazy aj odvolací súd považuje za jednoznačné a ničím
nespochybnené, preukazujúce zavinenie obžalovaným C.ovi G.ovi (a F.ovi N.ovi), pričom obžalovaný
F. N. proti odsudzujúcemu rozsudku odvolanie nepodal a ohľadne tohoto odsúdeného a skutku 1) vo
vzťahu k jeho osobe rozsudok nadobudol právoplatnosť.

Čo sa týka výroku o treste obžalovaného C.a G.a odvolací súd rozhodne nesúhlasí s priznaním
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Trestného zákona spočívajúcej vo vedení riadneho života
pred spáchaním trestného činu, ktorú obžalovanému priznal súd prvého stupňa, avšak vzhľadom na
zákaz reformatio in peius, musel túto poľahčujúcu okolnosť aj sám akceptovať. Totiž v naznačenom
smere je odvolací súd presvedčený o neopodstatnenosti priznania tejto poľahčujúcej okolnosti, pretože
nie je možné jednoznačne tvrdiť, že obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život,
keďže v odpise z registra trestov je zistiteľné, že má šesť záznamov (z roku 2001, 2008, 2010,
2013 (2x) a 2014), pričom ostatným je odsúdenie práve z roku 2014, kedy bol odsúdený trestným
rozkazom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4T/160/2011, právoplatným dňa 09.04.2014, pre trestný
čin podvodu podľa § 221, ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a bol mu uložený podmienečný trest a i
keď sa na obžalovaného vo vzťahu ku všetkým odsúdeniam hľadí akoby trestaný nebol, zahladenie
odsúdenia alebo zákonná fikcia zahladenia nebráni súdu, aby pri hodnotení osoby obžalovaného vzal do
úvahy skutočnosť, že v minulosti spáchal trestný čin, a na základe vyhodnotenia minulého a terajšieho
trestného činu vyvodil príslušné závery z hľadiska jeho sklonov k páchaniu trestnej činnosti ako aj z
hľadiska jeho možnej nápravy. Odvolací súd opakuje, že vzhľadom na zásadu zákaz reformatio in peius,
uvedené pochybenie prvostupňového súdu napraviť nemohol berúc do úvahy skutočnosť, že zo strany
okresnej prokuratúry nebolo podané odvolanie v neprospech obžalovaného a práve nepriznanie tejto
poľahčujúcej okolnosti by bolo jednak v neprospech obžalovaného a jednak v rozpore s ustanovením §
322 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku - podľa ktorej:“ V neprospech obžalovaného môže odvolací
súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech
obžalovaného;...“ (zákaz reformatio in peius). Totiž pri nepriznaní tejto poľahčujúcej okolnosti by došlo k
zmene pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v neprospech obžalovaného, čo by sa následne
odzrkadlilo aj v úprave trestnej sadzby v jeho neprospech (prichádzalo by do úvahy ukladanie trestu
podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona),

V nadväznosti na uvedené zhodne s úvahami okresného súdu konštatuje správnosť ustálenia
priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Trestného zákona, nakoľko tento spáchal viac trestných činov,
nebola použitá zostrujúca zásada a priznanie tejto priťažujúcej okolnosti nevedie k dvojitému pričítaniu
tej istej skutočnosti v neprospech osoby obžalovaného, a potom poukazujúc na vyššie uvedené pri
vyhodnotení pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností nutne musel dospieť k záveru, že pomer



poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je v rovnováhe, tak ako k tomuto záveru, i keď nesprávne, dospel
prvostupňový súd.

Na podklade vyššie rozvedeného potom aj odvolací súd bol nútený akceptovať najmä výmeru uloženého
úhrnného trestu vo výmere jeden rok, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v
trvaní dva roky, ktorý trest teda považuje krajský súd nielen za zákonný, ale aj za spravodlivý a tento
zodpovedá nielen zmyslu trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov, ale aj účelu
trestu vymedzeného v ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona a ostaným rozhodným kritériám podľa
ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona.

S poukazom na vyššie uvedeného odvolací súd nemajúc zákonný dôvod na zmenu rozsudku
prvostupňového súdu, rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a odvolanie obžalovaného
C.a G.a ako nedôvodné, postupom podľa § 319 Trestného poriadku, zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.