Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/95/2018 z 26. 8. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. augusta 2019, sp. zn. 16Co/95/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1517215634.2 Krajský súd Bratislava | 16Co/95/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1517215634.2 | 2019-08-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 53 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6e81b341-1ee2-417f-843e-e5b5f74974e7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1517215634.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/95/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517215634
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1517215634.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.
Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v sporovej veci žalobcu: R Collectors s. r. o., Dvořákovo
nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297, zastúpeného Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o.,
Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: J. S.J., J.. X.XX.XXXX, G. X, G.,
o zaplatenie 1.500 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
V č.k. 24Csp/181/2017-43, zo dňa 28.2.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba v časti
o zaplatenie 39,46 eura, potvrdzuje.

II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej zamietajúcej časti mení tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi dlžné úroky 1.344,27 eura, zmluvný úrok vo výške 25,12 % ročne zo sumy
1.500 eur od 1.9.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97,26 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.500 eur
spolu 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.500 eur od 1.9.2017 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 11.9.2017 domáhal,
aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 1.500 eur s príslušenstvom pozostávajúcim zo
zmluvného úroku z istiny v sume 1.344,27 eura, zmluvného úroku 25,12 % ročne z istiny 1.500 eur od
1.9.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania 5,05% ročne z istiny 1.500 eur od 1.9.2017 do zaplatenia,
poplatkov v sume 39,46 eura a náhrady trov konania; uvedené žiadal žalobca na to skutkovom základe,
že žalovaný nesplnil záväzok vyplývajúci zo L. Q. Ú. Č.. XXXXXXXXXX, ktorú s ním uzavrel dňa
19.8.2014.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie z
vykonaného dokazovania zistil, že žalobca uzavrel so žalovaným Zmluvu o úvere Č.. XXXXXXXXXX
(ďalej ako „Zmluva o úvere“), predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 1.500
eur, so splatnosťou v 12 mesačných splátkach po 143 eur, termínom splatnosti prvej splátky 20.9.2014,
pri konečnej splatnosti úveru 20.8.2015, ročnej percentuálnej miere nákladov 28,22 % a výške úrokovej
úverovej sadzby 25,12 % ročne. Žalovaný podpisom Zmluvy o úvere potvrdil, že bol oboznámený
s obchodnými podmienkami ako aj so sadzobníkom poplatkov. Vzhľadom na to, že podľa prehľadu
platobnej disciplíny žalovaný splátky úveru neuhrádzal a to ani sčasti, žalobca ho listom z 8.1.2015



vyzval na úhradu dlžnej sumy a súčasne mu oznámil, že v dôsledku porušenia povinností vyplývajúcich
zo Zmluvy o úvere sa stáva úverová pohľadávka predčasne splatná ku dňu 8.1.2015 v celom rozsahu.

3. Na ozrejmenie právnej stránky veci súd prvej inštancie uviedol, že spotrebiteľské zmluvy ako
zmluvy typové či adhézne, uzatvárajú dodávatelia o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane
s veľkým počtom zákazníkov s tým, že v návrhu zmluvy vopred stanovia obsah týchto zmlúv a
podmienky ich realizácie. Návrhy zmlúv bývajú často predtlačené na formulároch, pričom fyzická osoba
- spotrebiteľ nemá možnosť dosiahnuť zmenu v návrhu zmluvy, nemôže vyjednávať a môže návrh
buď prijať alebo neprijať a zmluvu neuzavrieť. Občiansky zákonník zakotvuje všeobecné pravidlá
pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorých zmluvné ustanovenia
spôsobujúce nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto
neplatné; v súlade s prílohou Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, Občiansky zákonník príkladne uvádza také podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré
je potrebné považovať za neprijateľné. Súd prvej inštancie ďalej poznamenal, že v prejednávanej veci
strany sporu uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, majúcu podobu formulárovej zmluvy s vopred určenými
podrobnými podmienkami, bez možnosti žalovaného ovplyvniť, resp. zmeniť znenie zmluvy, v prípade
ak chcel do zmluvného vzťahu vstúpiť. Skonštatoval, že predmetná Zmluva o úvere obsahuje všetky
potrebné zákonné náležitosti a procesné strany sa predpísanou písomnou formou dohodli na predmete
zmluvy, spôsobe úhrady; zmluva obsahuje potrebný údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, pri
uzavretí zmluvy neboli obídené príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva ani príslušné ustanovenia
smernice č. 93/13/EHS.

4. Pokiaľ sa jedná o skutkový stav veci, súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za
preukázané, že žalovaný porušil svoju povinnosť zo Zmluvy o úvere spočívajúcu v splácaní finančných
prostriedkov poskytnutých žalobcom v splátkach. Splnenie zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného si
žalobca zabezpečil 25,12 % zmluvným úrokom z úveru. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že
ak je splnenie niektorej povinnosti zabezpečené v zmluve viacerými právnymi inštitútmi, je nevyhnutné
v takej zmluve, ktorej obsah jedna strana nemá možnosť ovplyvniť, posúdiť primeranosť použitia
viacnásobného zabezpečenia povinnosti, v prípade spotrebiteľských zmlúv je k tomu súd povolaný
z úradnej povinnosti. Vzápätí vyslovil názor, že 25,12 % zmluvný úrok dohodnutý v Zmluve o úvere
predstavuje zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka, zakladajúcu
značný nepomer medzi právami a povinnosťami strán z hľadiska jej kauzy, t.j. ekonomického dôvodu
vedúceho k zakotveniu do zmluvy a preto nepožíva právnu ochranu; zároveň poznamenal, že výška
predmetných zmluvných úrokov ku dňu 31.8.2017 predstavuje 1.344,27 eur, t.j. skoro rovnakú sumu
ako bola suma samotného poskytnutého úveru; napokon uviedol, že takáto výška úrokov sa nejaví
byť v súlade s dobrými mravmi ako spôsobom uplatňovania práva, zodpovedajúcemu požiadavkám
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

5. Na vyššie uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca oprávnene požadoval zaviazať
žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny, predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutými peňažnými
prostriedkami, t.j. reálnym čerpaním spotrebiteľského úveru zo strany žalovaného a sumou, ktorú
žalobcovi reálne vrátil na úverovej istine; a za použitia § 52 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, § 53 ods. 1 veta prvá,
§ 54 ods. 1 a ods. 2, § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. g) a § 9 ods. 1
a ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. rozhodol tak, že žalovaného zaviazal na zaplatenie dlžnej istiny 1.500
eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 1.9.2017 do zaplatenia; objasnil, že vzhľadom na to,
že žalovaný si nesplnil povinnosť uhradiť svoj peňažný záväzok voči žalobcovi riadne a včas vznikla mu
povinnosť uhradiť zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni, ku ktorému bol vyčíslený
aktuálny stav úveru, teda od 1.9.2017 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti príslušenstva pozostávajúceho zo
zmluvného úroku v sume 1.344,27 eura, zmluvného úroku 25,12 % ročne z istiny 1.500 eur od 1.9.2017
do zaplatenia a poplatkov v sume 39,46 eura žalobu za použitia § 53 ods. 1 a ods. 4 a § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi,
ktorý mal úspech v časti žalovanej istiny v celom rozsahu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Proti rozsudku v časti, ktorou súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol (výrok II.) podal
odvolanie žalobca a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie, alternatívne žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť v plnom
rozsahu. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2
C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové



zistenia súdu prvej inštancie. Nestotožnil sa so záverom, že zmluvný úrok z úveru 25,12 % ročne má
povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorý súd prvej inštancie vyvodil v nadväznosti na to, že ak
je splnenie niektorej povinnosti zabezpečené v zmluve viacerými právnymi inštitútmi, je nevyhnutné
posúdiť primeranosť použitia viacnásobného zabezpečenia. Bol názoru, že súd prvej inštancie jednak
nesprávne právne posúdil, že zmluvný úrok je zabezpečovacím prostriedkom; pričom žalobca sa
domnieval, že predstavuje odplatu za poskytnutie úveru, je bežnou náležitosťou spotrebiteľských zmlúv
pri poskytovaní finančných prostriedkov a nemožno ho jednoznačne charakterizovať ako zabezpečovací
inštitút; zároveň súdu prvej inštancie vytýkal, že v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, na
základe čoho mal za to, že zabezpečovacích inštitútov je v dotknutej Zmluve o úvere viac; naviac sa
domnieval, že ide o podstatnú skutočnosť, ktorá mala zásadný vplyv na výsledné rozhodnutie súdu a
napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný kvôli nedostatočnému odôvodneniu.

7. V odvolaní žalobca ďalej namietal, že výška úrokovej sadzby bola v Zmluve o úvere dojednaná
v bežnej výške pre rok 2014 pre obdobné produkty, pričom žiadnym spôsobom neodporuje dobrým
mravom a teda bola dohodnutá platne. Argumentoval, že najvyššia prípustná výška odplaty pri
poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa vypočítava zo súhrnných informácií o údajoch o
novo poskytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk ako dvojnásobok
priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorú je možné nájsť na webovom sídle Ministerstva
financií SR; výška úroku 25,12 % ročne bola v takomto zákonnom limite, nakoľko pre 2. štvrťrok roku
2014 bola zistená hodnota váženého priemeru priemerných hodnôt ročnej percentuálnej miery nákladov
za všetky typy spotrebiteľských úverov 16,21 %, dvojnásobok tejto hodnoty predstavuje až 32,44 %.
Zdôraznil, že vzhľadom na to, že pri určovaní výšky úveru a ročných nákladov na úver postupoval v
intenciách platnej právnej úpravy, nemožno a priori označiť za „v rozpore s dobrými mravmi“ to čo, ukladá
samo právo. Poznamenal, že nezodpovedá za zlú finančnú situáciu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní
splácať svoje úvery a ktorí zmluvy o úvere uzatvárajú dobrovoľne; v tejto súvislosti skonštatoval, že
európske právo stále viac naznačuje, že ďalšia „automatická“ pomoc spotrebiteľom už nie je účelná
a pokračovať by sa malo skôr nazeraním na priemerného spotrebiteľa ako schopného urobiť vlastné
rozhodnutie ohľadom svojho právneho postavenia v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Poukázal na
rozsudok Európskeho súdneho dvora sp. zn. C-361/04, zo dňa 12.01.2006, podľa ktorého priemerný
spotrebiteľ vykazuje najvyšší stupeň pozornosti vo chvíli, keď si pripravuje a realizuje svoj výber medzi
rôznymi výrobkami dotknutej kategórie, pričom tento model je platný pre všetky výrobky bez ohľadu na
druh.

8. Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že pochybil, keď mu nepriznal sumu 39,46 eura
titulom bankových poplatkov (za upomienku), pričom dôvodil, že žalovaný v zmysle bodu 4.7 Zmluvy
o úvere svojím podpisom potvrdil, že sa oboznámil jednak so všeobecnými obchodnými podmienkami,
obchodnými podmienkami a taktiež so sadzobníkom poplatkov. Bol názoru, že predmetné poplatky za
upomienku nie sú skryté sankcie a nezvyšujú neprimerane jeho príjem, nakoľko predstavujú primerané
sumy, ktoré museli byť vynaložené z dôvodu, že žalovaný odmietol plniť riadne. Objasnil, že poplatky
za upomienky predstavujú náklady spojené so sústavným sledovaním porušovania zmluvy, prípravou a
odoslaním upomienky a následnou kontrolou, či došlo k splneniu povinností podľa upomienky, alebo či
naďalej trvá protiprávny stav. Citoval rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.9.2008, sp. zn. 3 Obdo
3/2009, v zmysle ktorého, ak sa občan v úverovej zmluve zaviazal zaplatiť banke poplatky za jednotlivé
úkony súvisiace s poskytnutím a správou úveru podľa sadzobníka vydaného bankou, platného v čase
spoplatňovania úkonu; z takej úverovej zmluvy vyplýva, že pohľadávku veriteľa, ktorá bola zabezpečená
podľa predmetnej zmluvy ručením, tvorí nielen samotný úver s dohodnutou úrokovou sadzbou, ale i
uvedené poplatky. Na záver žalobca poukázal na to, že Občiansky zákonník v § 121 ods. 3 výslovne
stanovuje, že príslušenstvom pohľadávky sú aj náklady spojené s jej uplatnením.

9. Odvolací súd uznesením č.k. 16Co/95/2018-87, zo dňa 31.10.2018, podľa § 80 ods. 1 a ods. 2 a § 378
ods. 1 C.s.p. pripustil, aby do konania na miesto pôvodného žalobcu Poštová banka, a.s., Dvořákovo
nábrežie 4, Bratislava, vstúpil ako žalobca R Collectors s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava.

10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, prejednal
odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p.,
keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a
nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie



v zamietajúcej časti o zaplatenie 39,46 eura ako vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.) potvrdil a v
zamietajúcej časti o zaplatenie istiny 1.344,27 eura a zmluvného úroku vo výške 25,12 % ročne zo sumy
1.500 eur od 1.9.2017 do zaplatenia napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, nakoľko neboli
splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil
27.8.2019 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.).
11. Na ozrejmenie právnej stránky posudzovanej veci odvolací súdu uvádza, že zmluvou o úvere sa
veriteľ zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté finančné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky (§ 497 Obchodného
zákonníka). Najvšeobecnejšie možno úver definovať ako odloženú platbu za poskytnutie peňažných
prostriedkov. Veriteľ má prebytočné finančné prostriedky a za zhodnotenie (úroky) ich poskytne niekomu
kto ich potrebuje (dlžník). V rámci delenia právnych úkonov podľa kritéria je úver odplatným právnym
úkonom; odplatu za hlavný predmet plnenia predstavujú úroky, ktorým sa zvykne hovoriť cena úveru
alebo odplata.

12. Zároveň platí, že v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a
zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

13. V danom spore nepochybne vyplýva, že úrok z úveru vo výške 25,12 % ročne tvorí hlavný predmet
L. Q. Ú. Č.. XXXXXXXXXX zo dňa 19.8.2014, a preto je jeho súdny prieskum v zmysle neprijateľnosti
zmluvných podmienok podľa § 53 Občianskeho zákonníka vylúčený.

14. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu v odvolaní, že úroková sadzba 25,12 %
ročne bola dohodnutá v zákonnom limite, nakoľko plne zodpovedá normatívnej úprave v zmysle §
1a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. upravujúcej najvyššiu prípustnú výšku odplaty pri poskytnutí
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, ktorá nesmie prevyšovať dvojnásobok priemernej ročnej
percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne, t.j. 31,3 %
(2 x 15,65 %, https://www.finance.gov.sk). V nadväznosti na uvedené preto nemôže byť ani úroková
sadzba vo výške 25,12 % vyhodnotená ako nesúladná s neformálnym normatívnym systémom dobrých
mravov, nakoľko tomuto korektívu by nezodpovedala iba taká výška úrokovej sadzby, ktorá by bola
neprimeraná až úžernícka; takou však nemôže byť úroková sadzba, ktorá nepresahuje úrokové sadzby v
dobe dojednania obvyklé, určené najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, pričom ani vyčíslenie úrokov z úveru ku dňu 31.8.2017
vo výške 1.344,27 eura nie je vo vzťahu k istine poskytnutého úveru vo výške 1.500 eur dôkazom o
neprimeranosti záväzku žalovaného.

15. Pokiaľ ide o pohľadávku žalobcu predstavujúcu poplatky za upomienky 39,46 eura, považuje
odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že poplatok za upomienku nemôže mať sankčný charakter, ale môže
spočívať iba v náhrade preukázaných vecných nákladov spojených s upomienkou (výzvou), v opačnom
prípade by totiž mal povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné
a netransparentné. Podstatou týchto poplatkov je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi
nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané, pričom je za hranicou rozumného úsudku, aby
bankové poplatky žalobcu v súhrnnej výške 39,46 eura predstavovali skutočné (oprávnené) výdavky
spojené s vyhotovením a zaslaním upomienok.

16. Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou (poplatky za výzvy a poplatky za upomienky)
predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie žalobcu spočívajúce v účtovaní
takýchto poplatkov možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce, preto sa s poplatkami
za takéto plnenia spája záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie
akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale
naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa. Poplatok za upomienku
nemožno chápať ani ako poplatok za službu (plnenie), ktorá je poskytovaná spotrebiteľovi.

17. Podľa odvolacieho súdu je v účtovaní takýchto paušálnych poplatkov prítomná aj citeľná
snaha žalobcu o minimalizovanie nevymožiteľnosti vlastných pohľadávok a navyšovanie konečného



finančného zaťaženia spotrebiteľa neplniaceho si svoje záväzky, a to v rozpore s účelom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv obsiahnutej najmä v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

18. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol
uplatňované poplatky za upomienky dodáva, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,
ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná
sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s
ratio legis zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit
podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá
vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži
v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti
s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).

19. Za neprijateľnú je preto potrebné považovať zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný
záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti
záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami
v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky
a upomienok obdobného charakteru je zrejmý vlastný ekonomický záujem žalobcu ako veriteľa. Na
poplatok spojený s upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá žalobca zákonný nárok, keďže
poplatok je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za poskytnutý úver (úrok z úveru).

20. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 2 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 97,26 %, nakoľko mal vo veci úspech v tomto pomere. Pre potrebu určenia
úspešnosti sporovej strany v súdnom konaní odvolací súd pri výpočte vychádzal z uplatňovanej istiny
1.500 eur, dlžného úroku z istiny 1.344,27 eura, poplatkov 39,46 eura a právoplatne priznanej sumy
bez príslušenstva. Pomer medzi priznanou (2.844,27 eura) a uplatňovanou sumou (2.883,73 eura) je po
zaokrúhlení 0,9863; žalobca bol úspešný na 98,63 % a žalovaný bol úspešný na 1,37 %, potom celkový
úspech žalobcu je 97,26 %.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).