Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/138/2017 z 26. 2. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. februára 2019, sp. zn. 15Co/138/2017, ECLI:SK:KSBA:2019:1610207476.3 Krajský súd Bratislava | 15Co/138/2017 | ECLI:SK:KSBA:2019:1610207476.3 | 2019-02-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vydržanie Citované ustanovenia: OZ, § 130 OZ, CSP, § 185 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0ec58b67-186f-457f-b581-160d91360c63 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1610207476.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/138/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610207476
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1610207476.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcov: v 1. rade: U. A. , narodený
dňa XX.X.XXXX, trvale bytom F. Q. č. XXX, v 2. rade: P. A. , narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom
F. Q. č. XXX, obaja zastúpení JUDr. Ester Bujnovskou, advokátkou, Malacky, Záhorácka č. 5478/15B,
proti žalovaným v I. rade: U. H. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom P., N. č. XX, v II. rade: H.
H. , narodená dňa X.X.XXXX, trvale bytom P., N. č. XX, obaja zastúpení JUDr. Jozefom Naništom,
advokátom, Malacky, Kukučínova č. 67, o zaplatenie sumy X.XXX,XX € s príslušenstvom, o zriadenie
vecného bremena, na odvolanie žalovaných v I., II. rade proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo
dňa 13. januára 2017, č.k. 7 C 244/2010-308, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 13. januára 2017, č.k. 7 C 244/2010-308,
p o t v r d z u j e .

II. Žalobcom v 1., 2. rade p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 13.1.2017, č.k. 7 C 244/2010-308, uložil žalovaným v I.,
II. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v 1., 2. rade sumu X.XXX,XX € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 950,67 € od 1.10.2010 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 462,58 € od 1.10.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 8,75 % ročne zo sumy 452,69 € od 1.10.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo
výške 5,50 % ročne zo sumy 437,36 € od 1.10.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 422,11 € od 1.10.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 418,28 € od 1.10.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 418,28 € od 1.10.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; zriadil
v prospech žalovaných v I., II. rade vecné bremeno spočívajúce v práve užívania pozemku parcely
I. zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2 v katastrálnom území F. Q., zapísaného na liste
vlastníctva č. XXX, vedeného na Okresnom úrade P., katastrálnom odbore, ktoré je nevyhnutné pre
výkon vlastníckeho práva k domu so súpisným č. XXX za náhradu vo výške X.XXX,- €, ktorú sumu sú
žalovaní v I., II. rade povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcom v 1., 2. rade do troch dní
od právoplatnosti rozsudku; žalobcom v 1., 2. rade priznal náhradu trov konania v rozsahu 100
%, o ktorých výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Vychádzal zo
žaloby doručenej súdu dňa 27.9.2010, ktorou sa žalobcovia v 1., 2. rade domáhali voči žalovanému v
I. rade uloženia povinnosti zaplatiť im sumu 3.300,- € s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného
obohatenia. Žalobu dôvodili tým, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na
liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie F. Q., parcela č. XX/X, zastavané plochy nádvoria vo
výmere XXX m2; parcela č. XX/X, zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2, parcela registra „E“



č. XX, záhrady vo výmere XXX m2 a parcela č. XX, zastavané plochy a nádvoria vo výmere XX m2.
Uvedené pozemky boli pôvodne evidované v pozemnoknižnej vložke č. XXX pre katastrálne územie F.
Q. ako parcely č. XX, č. XX a č. XX, ktoré v celosti odkúpil kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 8.10.1947
žalobca v 1. rade so svojimi piatimi súrodencami od pôvodných majiteliek P. T. a U. L. za kúpnu
cenu XX.XXX,- Kčs. Neskôr kúpnou zmluvou z roku 1957 registrovanou pod Čd. XXXX/XX, odkúpili
spoluvlastnícke podiely na predmetných nehnuteľnostiach o veľkosti 5/6 a stali sa ich bezpodielovými
spoluvlastníkmi. V 90. rokoch na parcele č. 60/4 postavili rodinný dom, ktorému bolo pridelené súpisné
číslo XXX. Až v dobe užívania tohto rodinného domu zistili, že na parcele č. XX, ktorá je vedená na
liste vlastníctva č. XXX a ktorú legálne nadobudli, má žalovaný v I. rade (pôvodne žalovaný iba on)
postavený rodinný dom, t.j. užíva ich pozemok bez právneho titulu, a preto mu navrhli ústne i písomne
vyporiadanie výmenou ich pozemku pod stavbou za rovnakú výmenu pozemku susediaceho s ich
pozemkami, a to časti parcely č. XX vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný odmietol akýkoľvek návrh na
vyporiadanie, či už zámenu, predaj, resp. náhradu platením nájmu alebo odkúpením rodinného domu a
oznámil im dňa 23.7.2010, že pozemok je jeho z dôvodu vydržania, s čím nesúhlasili, nakoľko žalovaný
nepreukázal žiadnym relevantným dôkazom, že by bol oprávneným držiteľom a že by bol držiteľom
dobromyseľným. Ceny pozemkov sa v obci F. Q. pohybujú v rozpätí XX,- až XX,- €/m2, s prihliadnutím
na ceny pozemkov, potom vychádza nájomné za uvedený pozemok približne XX,- €/m2 za rok, t.j. za
výmeru XXX m2 predstavuje ušlý nájom sumu X.XXX,- €. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia v
1., 2. rade podaním zo dňa 10.2.2011 navrhli pripustenie H. H. do konania ako žalovanej v II. rade z
dôvodu, že je bezpodielovým spoluvlastníkom parcely č. XX, z dôvodu ktorého uznesením č.k. 7
C 244/2010-40 zo dňa 19.4.2011, pripustil vstup H. H. do konania ako žalovanej v II. rade. V priebehu
konania žalobcovia v 1., 2. rade navrhli zmenu petitu tak, že žalovaní v I., II. sú povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť im sumu X.XXX,- € spolu s príslušenstvom; uznesením zo dňa 26.4.2011 bola
uvedená zmena petitu žaloby pripustená. Ďalej žalobcovia v 1., 2. rade rozšírili žalobu a žiadali od
žalovaných v I., II. rade zaplatenie sumy X.XXX,- € titulom vydania bezdôvodného obohatenia za ďalšie
obdobie od októbra 2010 do septembra 2012 a následne zaplatenie celkovo sumy 16.500,- € za obdobie
od októbra 2012 do septembra 2014, uvedenú zmenu pripustil uzneseniami zo dňa 4.1.2013 a dňa
9.12.2014. Poslednými návrhmi na zmenu žaloby žalobcovia v 1., 2. rade žiadali pripustiť zmenu petitu
tak, aby žalovaní v I., II. rade boli zaviazaní na zaplatenie sumy X.XXX,XX € (vzhľadom na vypracovaný
znalecký posudok) za obdobie od septembra 2008 do septembra 2016 a zároveň, aby bolo zriadenie
vecné bremeno za náhradu vo výške X.XXX,- €; tieto navrhované zmeny pripustil uzneseniami zo dňa
6.10.2016 a dňa 19.12.2016.

2. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkov, oboznámením sa
s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca v
1. rade časť parcely č. XX vo výmere XXX m2 zapísanú na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne
územie F. Q. nadobudol kúpnou zmluvou zo dňa 8.0.1947 (správne 8.10.1947, poznámka odvolacieho
súdu) ako maloletý spolu so svojimi súrodencami od pôvodných majiteliek pani T. a L.. V roku 1957 si
žalobca 1. rade vysporiadal nehnuteľnosti a odkúpil od súrodencov podiel 5/6 spolu s manželkou, t.j.
žalobkyňou v 2. rade parcely č. XX, č. XX a č. XX. V tom čase stál na parcele č. XX starý storočný
dom a žalobca v 1. rade uviedol, že ešte v roku 1957 chcel s manželkou stavať, ale k stavbe nedošlo.
V roku 1968 sa išla stavať v F. Q. škola, pričom Miestny národný výbor im vtedy zobral časť pozemku
z parcely č. XX. V roku 1986 bolo žalobcom v 1., 2. rade vydané stavebné povolenie a dom postavili
do roku 1990. Pred začatím stavby bola vykonaná identifikácia parciel s tým, že z parcely č. XX odišlo
XXX m2 a z parcely č. XX odišlo XX m2 do parcely č. XXX/XX. Pri stavbe domu, keď si dali zamerať
pozemok zistili, že parcelu č. XX, ktorú majú odkúpenú, užívajú žalovaní v I., II. rade. Následne aj po
konzultácii s geodetom, navrhli žalobcovia v 1., 2. rade žalovaným v I., II. rade odkúpenie pozemku,
resp. jeho zámenu, na čo žalovaní v I., II. rade odpovedali vyhýbavo a neskôr odmietli akýkoľvek návrh
s odôvodnením, že parcelu vydržali. Žalobca v 1. rade tvrdil, že žalovaného v I. rade upozorňoval, aby
si dal všetko do poriadku, pričom bol prítomný aj švagor žalovaného v I. rade na dvore. Žalobcovia v 1.,
2. rade nesúhlasia s vydržaním, pretože spornú parcelu riadne nadobudli a platia za ňu dane. K nákresu
stavby z roku 1929 žalobca v 1. rade uviedol, že pôvodný dom, ktorý kupovali aj s parcelami č. XX,
č. XX a č. XX bol pravdepodobne postavený na parcele č. XX. Vedľa starého domu, kde bývali jeho
rodičia, mali postavený dom H., t.j. rodičia žalovaného v I. rade. Žalovaní v I., II. rade argumentovali
tým, že parcelu vydržali, užíva ju žalovaný v I. rade od roku 1972, kedy ako dobromyseľný držiteľ dedil
jednu polovicu po svojom otcovi a druhú polovicu odkúpil od svojej matky spolu so žalovanou v II. rade.
Spornú parcelu užívali ich predchodcovia už od roku 1929, kedy starý otec žalovaného v I. rade C.
H. na nej postavil rodinný dom a sám žalovaný v I. rade si pamätá, ako mu dedo hovoril, že toto sú



ich hranice pozemku. Žalobcovia v 1., 2. rade robili plot medzi obomi domami, ale nepovedali, čo je
ich, upozornili ich, že ich dom je postavený na parcele č. XX až v roku 2008, kedy mali vypracovaný
geometrický plán geodetom Q., t.j. po uplynutí vydržacej doby. Žalovaný v I. rade ďalej uviedol, že mal
vedomosť o tom, že dedí dom aj s parcelou č. XX, pričom o parcele č. XX nevedel, spolu so žalovanou
v II. rade boli a sú dobromyseľní, o čom svedčí zápis na liste vlastníctva č. XXX, kde je uvedené, že
rodinný dom so súpisným č. XXX je postavený na parcele č. XX. O ich dobromyseľnosti svedčí aj úradne
overený výkres, ktorý bol súčasťou stavebného povolenia z roku 1929, na ktorom je zakreslený pohľad,
dispozičné riešenie rodinného domu a situácia umiestnenia rodinného domu a je z neho aj zrejmé, že
dom je postavený na hranici, ktorú si asi určili vtedajší vlastníci - rodina U. a H. tak, že časti domov U. a H.
sa dotýkajú a tvoria hranicu. Z uvedeného dôvodu majú za to, že pravdepodobne došlo k dohode medzi
vtedajšími vlastníkmi, ktorá nebola zanesená do pozemkovej knihy. Žalovaní v I., II. rade poukázali na
skutočnosť, že v rokoch 2003 a 2004 postavil žalobca v 1. rade nový plot na mieste pôvodného plotu,
tak ako je vytýčená pôvodná hranica pozemkov z výkresu z roku 1929. Až v roku 2008 bolo zasiahnuté
do ich pokojnej držby, pričom žalobca v 1. rade mohol už v roku 1957 vedieť, že na odkupovanej parcele
stojí rodinný dom C. H.. Kúpou uvedenej parcely konkludentne súhlasil s užívaním uvedenej parcely
rodinou predchodcov žalovaného v I. rade. Ani v prípade výstavby nového rodinného domu v roku 1990
sa žalobcovia v 1., 2. rade nezaujímali o parcelu č. XX a tak sa domnievajú, že žalobcovia v 1., 2. rade až
do konca roka 2008 kvalifikovaným spôsobom nezasiahli do ich pokojnej držby parcely č. XX a preto túto
parcelu vydržali. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Žalovaní v I., II.
rade dôvodili aj tým, že od doby, kedy získali podiel na dome a na parcele dedením po otcovi žalovaného
v I. rade (v roku 1972) a taktiež v roku 1992 odkúpením zvyšného podielu od matky žalovaného v I.
rade, nemali so zreteľom ku všetkým okolnostiam a pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na
okolnosti prípadu po každom požadovať, dôvodné pochybnosti o tom, že im vec patrí, teda aj parcela
na ktorej je rodinný dom postavený. Od roku 1938 všetky štátne orgány, vrátane katastra nehnuteľností
a listu vlastníctva č. XXX uvádzajú, že rodinný dom so súpisným č. XXX je postavený na parcele č.
XX. V prípade, že by súd posúdil, že nedošlo k vydržaniu, tvrdili, že v zmysle § 486 Občianskeho
zákonníka dobromyseľne nadobudli dedičstvo od nepravého dediča a sú tak chránení tak, ako keby boli
nadobudli dedičstvo od pravého dediča. Svedkyňa Q. X. uviedla, že pracovala na bývalom Miestnom
národnom výbore v čase, keď sa začali vykupovať pozemky pod školu a žalobca v 1. rade v tom čase
uviedol, že má problémy so susedom, ktorý má postavený dom na jeho parcele, bolo to medzi rokmi
1978/1980. Žalobcovi v 1. rade bolo povedané, že si to musí vyriešiť so žalovaným dohodou alebo na
súde. Svedkyňa P. N. tvrdila, že žalobca v 1. rade jej hovoril o pozemku pod domom, ktorý patrí jemu, ale
dom patrí susedovi (žalovanému). Túto informáciu sa mohla dozvedieť cca okolo roku 1990; žalobca v 1.
rade sa chcel so žalovaným v I. rade dohodnúť, ale z dôvodu nesúhlasu žalovaného k dohode neprišlo.
Svedok C. N. vo výpovedi potvrdil, že dom žalovaných v I., II. rade stojí na tom istom mieste od kedy
si pamätá, asi pred 15 až 20. rokmi stavali žalobcovia v 1., 2. rade dom, o vlastníctve pozemkov rodiny
A. a H. nemal vedomosť. Prvoinštančný súd z výpisu lista vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie
F. Q. zistil, že žalobcovia v 1., 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi (okrem iných nehnuteľností)
parcely reg. „C“ č. XX vo výmere XXX m2, zastavané plochy nádvoria. Podľa listu vlastníctva č. XXX pre
katastrálne územie F. Q., žalovaný v I. rade je vlastníkom v podiele 1/2 a spolu so žalovanou v II. rade
sú bezpodielovými spoluvlastníkmi v podiele 1/2 parcely reg. „C“ č. XX vo výmere XXX m2, zastavané
plochy a nádvoria a stavby - rodinný dom so súpisným č. XXX, ktorý je postavený na parcele č. XX.
Z pozemnoknižnej vložky č. XXX pre F. Q. vyplýva, že v časti A sú uvedené parcely č. XX, č. XX
a č. XX; v časti B ako poslední vlastníci sú vedení H. P., P. A., P. A., Y. A., mal. U. A. a mal. P. A.,
každý v podiele X/X s titulom nadobudnutia - kúpna zmluva čd. XXXX/XX od pôvodných vlastníčok P.
T. a U. L.. Kúpnou zmluvou čd. XXXX/XX žalobcovia v 1., 2. rade nadobudli nehnuteľnosti zapísané v
uvedenej pozemnoknižnej vložke od súrodencov žalobcu v 1. rade do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. Z nákresu geometrického plánu č. XX/XXXX vyhotovenom geodetom H. Q. zistil, že na
parcele č. XX je zakreslený dom a na parcele č. XX nie je zakreslená žiadna nehnuteľnosť, predmetom
tohto geometrického plánu nebolo zlučovanie ani odčleňovanie parcely č. XX. Z potvrdenia Obce F. Q.
zo dňa 7.1.2009 vyplýva, že rodinný dom so súpisným č. XXX (vo vlastníctve žalovaných v I., II. rade)
je postavený na parcele č. XX, bol daný do užívania v roku 1938. Podľa rozhodnutia Štátneho notárstva
č. D XXX/XX zo dňa 22.5.1972, dedičstvo (polovica rodinného domu a parcela č. XX) po nebohom U.
H. nadobúda syn U. H. (žalovaný v I. rade). Z dotazníka a čestného prehlásenia zo dňa 25.1.1988 je
zrejmé, že Miestny národný výbor súhlasí s prevodom nehnuteľností - X/X rodinného domu so
súpisným č. XXX a pozemku parcela č. XX na žalovaného v I. rade od matky. Kúpnou zmluvou zo dňa
19.10.1992 nadobudli žalovaní v I., II. rade do bezpodielového spoluvlastníctva od matky žalovaného v
I. rade v podiele 1/2 nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXX, a to parcelu č. XX, zastavané



plochy a nádvoria vo výmere XXX m2 a dom so súpisným č. XXX. Vo výkaze plôch zo dňa
30.9.1968 je uvedená parcela č. XX vo výmere XXX m2 s popisom doterajšieho stavu ako záhrada,
vlastníkmi sú H. P., P. A., P. A., Y. A., mal. U. A. (žalobca v 1. rade) a mal. P. A. každý v podiele X/X.
Podľa nového stavu vlastníci zostávajú tí istí, pričom pri popise parcely č. XX ako kultúra je uvedené
dom a dvor. Okresný národný výbor výmerom zo dňa 4.6.1956, udelil súhlas na rozšírenie kuchyne,
resp. prístavby. Dňa 9.3.1992 bol vyhotovený znalecký posudok na cenu rodinného domu so súpisným
č. XXX postaveného na parcele č XX znalcom G.. U. C.. Podľa evidencie súpisných čísiel budov, dom so
súpisným č. XXX (s predošlým súpisným č. XXX s uvedením čísla parcely č. XX) bol daný do užívania
v roku 1938. Podľa znaleckého posudku č. XX/XXXX vypracovaného v rámci konania znalkyňou G..
X. E., bola stanovená výšku nájmu za parcelu č. XX vo výmere XXX m2 zapísanej na liste vlastníctva
č. XXX za obdobie október 2008 až september 2014 a zároveň bola stanovená všeobecná hodnota
vecného bremena (jednorazová odplatu) ku dňu vypracovania znaleckého posudku, t.j. ku dňu 7.7.2016.
Za obdobie október 2008 až december 2008 znalkyňa určila alikvotnú časť nájomného vo výške 143,43
€, za rok 2009 stanovila nájomné vo výške 466,79 €, za rok 2010 vo výške 453,92 €, za rok 2011 vo
výške 465,47 €, za rok 2012 vo výške 448,47 €, za rok 2013 vo výške 433,62 € a za obdobie január
2014 až september 2014 alikvotnú časť nájomného vo výške 313,71 €; všeobecná hodnota vecného
bremena (jednorazová odplata) bola určená na sumu 5.700,- €.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 134 ods. 1, § 135c ods.
3, § 151n, § 451 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/195 v znení účinnom do 31.1.2013 a dôvodil tým, že žaloba je dôvodná.
Uviedol, že medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že napriek zápisu na liste vlastníctva žalovaných
v I., II. rade, že dom so súpisným č. XXX je postavený na parcele č. XX, je tento dom v skutočnosti
postavený na parcele č. XX, ktorá je podľa listu vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie F. Q. vo
vlastníctve žalobcov v 1., 2. rade, čo bolo potvrdené aj geometrickým plánom č. XX/XXXX vyhotovený
geodetom H. Q., ktorého správnosť žalovaní v I., II. rade nenamietali. Z viacerých listinných dôkazoch,
a to listu vlastníctva č. XXX, potvrdenia Obce F. Q. zo dňa 10.12.2008, znaleckého posudku G.. C. zo
dňa 9.3.1992, listu evidencie súpisných čísiel budov, dotazníka zo dňa 25.1.1988, je zrejmé, že dom
so súpisným č. XXX je postavený na parcele č. XX, ale v skutočnosti uvedený dom stál od počiatku
na parcele č. XX, ako to vyplýva aj z výkresu z roku 1929. V konaní však nebolo preukázané, ani
svedeckými výpoveďami, žeby došlo medzi právnymi predchodcami žalovaných v I., II. rade C. H. a
právnymi predchodcami žalobcov v 1., 2. rade rodinou U. k dohode o stavbe domu na pozemku č.
XX. Je tak možné sa domnievať a objektívne nie je možné túto skutočnosť zistiť, že došlo k chybe pri
zápise domu a k zámene parciel č. XX a č. XX v teréne, pretože skutočné umiestnenie parciel
sa v teréne pri stavbe domu so súpisným č. XXX v rokoch 1929 až 1938 nemeralo, resp. o takejto
skutočnosti nie sú záznamy. Žalovaní v I., II. rade tvrdili, že pozemok č. XX vydržali z dôvodu, že zo
všetkých úradných dokladov vyplýva, že dom so súpisným č. XXX je postavený na parcele č. XX a svoju
oprávnenú držbu odvodzujú už od právneho predchodcu C. H., ktorý bol starým otcom žalovaného v
I. rade, pričom do ich držby pozemku parcely č. XX žalobcovia v 1., 2. rade kvalifikovaných spôsobom
nezasiahli. Z uvedeného dôvodu si preto ako predbežnú otázku musel vyriešiť, či mohlo dôjsť zo strany
žalovaných v I., II. rade k vydržaniu predmetnej parcely č. XX a až následne sa zaoberať
odplatou za užívanie, resp. bezdôvodným obohatením.
Poukázal na skutočnosť, že vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade
splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu
rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia
byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom
veci po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania
predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom
vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo
právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť,
resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom
na všetky okolnosti“. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv
držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na
všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre
seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec
alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú
aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia



sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento
pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. V dobrej viere je teda
držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti
tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať
k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je teda
ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval
s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať.
O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbalosti nevyužila možnosť
overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti
jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ
držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Preto ak sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na
základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, nemôže byť s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej
viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu
vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľnosti je len formálnym úkonom. Držba
nehnuteľnosti, ktorá sa o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu. Pri posudzovaní oprávnenosti
držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa
prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi
základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol, či
mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Pri posúdení, či došlo v danej veci na strane žalovaných
v I., II. rade k vydržaniu sa zaoberal tým, či títo boli dobromyseľnými držiteľmi. Z rozhodnutia Štátneho
notárstva v Bratislave zo dňa 22.5.1972, č. D 327/72 zistil, že žalovaný v I. rade dedil od svojho otca U.
H. polovicu rodinného domu a parcelu č. XX. Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 19.10.1992, žalovaní v I., II.
rade kúpili nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXX, parcelu č. XX a rodinný dom so súpisným
č. XXX v podiele X/X. Ani v jednom z týchto nadobúdacích titulov nie je uvedená ale parcela č. XX, práve
naopak, žalobcovia v 1., 2. rade preukázali, že parcelu č. XX nadobudli kúpnou zmluvou čd. XXX/XX
a následne kúpnou zmluvou čd. XXX/XX a preto žalovaným v I., II. rade nesvedčí žiadny nadobúdací
titul k parcele č. XX. Námietka žalovaných v I., II. rade o nadobudnutí dedičstva od nepravého dediča
neobstojí, pretože v konaní nepreukázali, že by dedili na základe dedičského rozhodnutia predmetnú
parcelu. Žalovaní v I., II. rade ďalej tvrdili, že parcelu č. XX užívali v omyle, vychádzajúc z listu vlastníctva
č. XXX a aj ďalších listinných dôkazov, že ide o parcelu č. XX, na ktorej majú dom postavený, ale
takýto omyl nie je ospravedlniteľný, nakoľko žalovaní v I., II. rade pri užívaní nepostupovali so všetkou
opatrnosťou, ktorú možno od nich požadovať. Pri užívaní svojich nehnuteľností - rodinného domu so
súpisným č. XXX a parcely č. XX vo výmere XXX m2 im muselo byť zrejmé, že v skutočnosti užívajú
väčší priestor, a to o parcelu č. XX vo výmere XXX m2. Už z výkazu výmer z roku 1968 vyplynulo, že na
parcele č. XX je postavený dom. Skutočnosť, že žalobcovia v 1., 2. rade stavali v rokoch 1986 až 1990
dom na svojich pozemkoch a následne oplotenie v rokoch 2003 a 2004 taktiež nezakladá žalovaným v I.,
II. rade dobrú vieru v to, že parcela č. XX im patrí. Žalovaní v I., II. rade mohli objektívne zistiť, že parcela
pod ich domom nie je parcelou č. XX a tak sa z uvedených dôvodov nikdy nestali dobromyseľnými
držiteľmi parcely č. XX a preto ani zákonom vyžadovaná 10 ročná vydržacia lehota tak nemohla začať
plynúť. K vydržaniu parcely č. XX zo strany žalovaných v I., II. rade tak neprišlo. Ďalej prvoinštančný
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k vydaniu bezdôvodného obohatenia titulom užívania parcely
č. XX za obdobie dva roky spätne ku dňu podania žaloby od 1.10.2008 do 1.10.2016 a k náhrade za
zriadenie vecného bremena dôvodil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaní v I., II. rade užívajú
parcelu č. XX v celosti, t.j. vo výmere XXX m2. Výška požadovaného bezdôvodného obohatenia ako aj
náhrada za zriadenie vecného bremena bola určená znaleckým posudkom č. XX/XXXX vyhotoveným
v konaní znalkyňou G.. X. E., s ktorou žalovaní v I., II. rade súhlasili. Z vykonaného dokazovania mal
preukázané, že žalovaní v I., II. rade užívajú uvedenú parcelu bez právneho dôvodu a tak im uložil
povinnosť zaplatiť náhradu za takého užívanie tak ako požadovali žalobcovia v 1., 2. rade. Celkovo uložil
žalovaným v I., II. rade zaplatiť žalobcom v 1., 2. rade sumu X.XXX,XX € ako náhradu za užívanie vo
výške 950,67 € ku dňu 01.10.2010 (október až december 2008 + rok 2009 + január až september 2010),
vo výške 462,58 € ku dňu 1.10.2011 (október 2010 až september 2011), vo výške 452,69 € (október
2011 až september 2012), vo výške 437,36 € [október 2012 až september 2012 (pravdepodobne 2013,
poznámka odvolacieho súdu)], vo výške 422,11 € (október 2013 až september 2014), vo výške 418,28
€ (október 2014 až september 2015) a vo výške 418,28 € (október 2015 až september 2016). Záverom
uviedol, že nehnuteľnosť, dom so súpisným č. XXX vo vlastníctve žalovaných v I., II. rade, tak ako
už konštatoval, je postavený na parcele č. XX, ktorej vlastníkmi sú žalobcovia v 1., 2. rade, ktorí sa
domáhali zriadenia vecného bremena k tejto parcele v prospech žalovaných v I., II. rade. V konaní bolo



preukázané splnenie podmienok v zmysle § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže žalovaní v I.,
II. rade nepreukázali oprávnenosť stavby so súpisným č. XXX na parcele č. XX, odmietli akékoľvek iné
riešenie, resp. majetkovoprávne vyporiadanie buď odkúpením tejto parcely alebo zámenou a tak zriadil
vecné bremeno spočívajúce v práve užívania parcely č. XX v prospech nehnuteľnosti domu so
súpisným č. XXX za náhradu vo výške X.XXX,- €, ktorá bola určená znaleckým posudkom č. XX/XXXX.
Zriadením vecného bremena dochádza k vyriešeniu sporných vzťahov medzi stranami do budúcna a
žalobcovia v 1., 2. rade sa nebudú musieť domáhať novými žalobami zaplatenia náhrad za užívanie.
3.2. Žalovaným v I., II. rade uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe
úrokov z omeškania, ktorý priznal žalobcom v 1., 2. rade ako požadovali, keďže žalovaní v I., II. rade k
jednotlivým dňom vedeli, že za užívanie pozemku parcely č. XX neplatia, t.j. sú v omeškaní s plnením
peňažnej sumy, pričom úrok je v súlade s nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.
3.3. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods.
1 C.s.p. a žalobcom v 1., 2. rade, ktorí mali vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania vo výške
100 % s tým, že o výške trov rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia.

4. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní v I., II. rade dôvodiac ustanovením § 365 ods.
1 písm. b/, d/, f/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Uviedli, že po splnení zákonom
predvídaných skutočností vydržali nehnuteľnosť - parcelu č. XX vo výmere XXX m2 a tak sa stali jej
vlastníkmi. Nehnuteľnosť zapísanú na liste vlastníctva č. XXX, rodinný dom so súpisným č.
XXX spolu s pozemkom, na ktorom je tento dom postavený a zostávajúcu časť oploteného pozemku
- záhradu, vedeného na liste vlastníctva č. XXX, a to parcelu č. XX nadobudli od rodičov žalovaného
v I. rade, ktorý 1 rodinného domu získal na základe rozhodnutia o dedičstve v roku 1972 po nebohom
U. H., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX a druhú polovicu rodinného domu so zostávajúcou časťou parcely
odkúpil od svojej matky Y. H. aj so svojou manželkou v roku 1992. Preukázateľným právnym úkonom,
ktorým nadobudli nehnuteľnosť je v prvom rade rozhodnutie o dedičstve (právoplatnosť nadobudlo dňa
22.5.1972) a druhým je kúpna zmluva z roku 1992. Na základe týchto skutočností sa ujali užívania
rodinného domu so súpisným č. XXX, oplotenej parcely záhrady a parcely, na ktorej je uvedený rodinný
dom postavený v katastrálnom území F. Q.. K dobromyseľnosti dodali, že nadobudnutie nehnuteľnosti
dedením a kúpou, boli v presvedčení, že poručiteľ a predávajúca sú ozajstnými vlastníkmi všetkých
nehnuteľností vymedzených oplotením pozemku. Dobromyseľnosť je možné doložiť aj tým, že žalovaný
v I. rade v nehnuteľnosti žil už ako malý chlapec až do dospelosti v presvedčení, že rodinný dom
a celý oplotený pozemok patrí, vlastnia jeho rodičia, ktorí ho zdedili od jeho starého otca, ktorý ho
začal stavať v roku 1929. Z úradne overeného výkresu, ktorý bol súčasťou stavebného povolenia v
roku 1929 je zakreslený pohľad, rez a dispozičné umiestnenie domu a je tam vytýčená hranica ako je
realizovaná v súčasnosti oplotením, ktoré v rokoch 2003 a 2004 vytvoril žalobca v 1. rade. Tým, že
tento plot sa nachádza na hranici pozemkov, ako je to zakreslené na výkrese v roku 1929, existuje ich
proklamovaná dobromyseľnosť, keď v súčasnosti spornú nehnuteľnosť nerušene užívali viac ako desať
rokov do konca roka 2008, kedy boli upozornení právnym zástupcom žalobcov v 1., 2. rade U.. W. A.
(list zo dňa 15.12.2008) a vyzvaní na mimosúdne usporiadanie vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam.
Uvedeným listom bolo zasiahnuté do ich pokojnej držby spornej nehnuteľnosti, ale už po lehote potrebnej
na vydržanie, pretože uplynutím vydržacej lehoty sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti - parcely č. XX.
Žalobca v 1. rade tvrdil, že vedel, že rodinný dom so súpisným č. XXX je postavený na parcele č. XX,
pričom sám postavil oplotenie na hranici pozemkov tak ako je zakreslené vo výkrese v roku 1929, čím
prispel k prehĺbeniu a upevneniu ich dobromyseľnosti. Rovnako aj nečinnosťou žalobcu v 1. rade od
roku 1957, kedy sa dozvedel, že na parcele č. XX je postavený rodinný dom so súpisným č. XXX, keďže
tak konkludentne súhlasil s užívaním uvedenej parcely ich právnymi predchodcami. Ak by sa predošlý
vlastník snažil dobromyseľnú držbu prerušiť aj kvalifikovaným spôsobom po zavŕšení vydržania, už by
potom nemohol uspieť bez ohľadu na to, či zavŕšenie držby bolo deklarované. Prvoinštančný súd aj
napriek deklarovanej skutočnosti žalobcom, nevzal do úvahy tvrdenie žalobcu v 1. rade, ktoré je zrejmé
zo zápisníc o pojednávaní, že od roku 1957 vie o tom, že na parcele č. XX stojí ich rodinný dom a
až do konca roka 2008 nekonal kvalifikovaným spôsobom. K nečinnosti žalobcu poukázali na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.3.2016, sp.zn. I. ÚS 549/2015. K zriadeniu vecného
bremena uviedli, že vecné bremeno je možné zriadiť iba pre nevlastníka nehnuteľnosti, v tejto časti
považujú napadnuté rozhodnutie za predčasné, keď napríklad chýba geometrický plán, ktorým by bolo
vymedzené vecné bremeno. Záverom dodali, že súd prvej inštancie pred vynesením rozhodnutia ako je



to zrejmé zo zápisnice o pojednávaní i zvukového záznamu z pojednávania, neoboznámil sporové strany
so svojim predbežným právnym posúdením veci tak, aby rozhodnutie vo veci samej nebolo pre strany
prekvapivé a mali možnosť reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany, aj na právne hodnotenie
zistenej skutkovej situácie súdom. V tejto súvislosti poukázali na ustanovenie § 171 ods. 1 C.s.p., pričom
nekonaním prvoinštančného súdu v súlade s týmto ustanovením, bola narušená ich právna istota, ktorú
môže každý legitímne očakávať. Odvolaciemu súdu preto navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalobcovia v 1., 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných v I., II. rade uviedli, že sa stotožňujú
s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v napadnutom rozhodnutí, že ak sa žalovaní v I., II.
rade ujali držby pozemku na základe dedičského rozhodnutia po nebohom otcovi žalovaného v I. rade v
roku 1972, nemohli byť so zreteľom na uvedené dedičské rozhodnutie a všetky okolnosti v dobrej viere,
že sú vlastníkmi pozemku parcelné č. XX. Táto parcela vôbec nebola predmetom dedenia, aj keď
si to mysleli žalovaní v I., II. rade, ktorí nepredložili žiaden dôkazný prostriedok, z ktorého by sa dalo
vyvodiť, že dobromyseľne vstúpili do držby predmetného pozemku. Majú za to, že žalovaní v I., II. rade
nikdy nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku parcelné č. XX vydržaním z dôvodu, že z ich
strany nikdy nešlo o oprávnenú, dobromyseľnú držbu ako to predpokladá zákon. Z pozemkovej knihy,
vložky č. XXX pre katastrálne územie F. Q. vyplýva, že žalobca v 1. rade bol jedným zo spoluvlastníkov
tohto pozemku od roku 1948 a v roku 1960 si so žalobkyňou v 2. rade odkúpili podiely súrodencov
na parcele č. XX, č. XX a č. XX, čím sa stali vlastníkmi pozemkov v celosti. Nakoľko žalovaní v I.,
II. rade nesplnili podmienku oprávnenej držby, nemohli nadobudnúť predmetný pozemok do svojho
vlastníctva a tak považujú rozhodnutie súdu o zriadení vecného bremena v rozsahu určenom v rozsudku
za správne, zákonné, v súlade so znaleckým posudkom, ktorý bol za týmto účelom vyhotovený. Dodali,
že prvoinštančný súd náležite vykonal dokazovanie, vec objasnil po skutkovej stránke, správne vec aj
právne posúdil, pričom rozhodnutie odôvodnil presvedčivo. Odvolaciemu súdu preto navrhli napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadali trovy odvolacieho konania.

6. Žalovaní v I., II. rade vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov v 1., 2. rade k ich odvolaniu uviedli, že sa
stotožňujú s tvrdeniami žalobcov v 1., 2. rade ohľadne ujatia sa držby parcely č. XX a toho, že táto parcela
nebola predmetom dedičského konania de iure. Na preukázanie dobromyseľnosti predložili súdu dôkazy,
a to rozhodnutie Štátneho notárstva Bratislava-vidiek zo dňa 22.5.1972, č. D XXX/XX, kúpnu zmluvu zo
dňa 19.10.1992, list vlastníctva č. XXX, potvrdenie Obce F. Q. o tom, že rodinný dom so súpisným č.
XXX bol daný do užívania v roku 1938, znalecké posudky z rokov 1987, 1990, 1992 a výkres z roku
1929. Zo všetkých týchto dôkazov vyplýva, že uvedený rodinný dom je postavený na parcele č. XX, a
preto nemali dôvod pochybovať o správnosti úradných listín, že tento dom nie je postavený na parcele
č. XX. Zopakovali priebeh nadobudnutia parciel č. XX, č. XX a č. XX do vlastníctva najskôr žalobcu v 1.
rade a potom žalobkyne v 2. rade a poukázali na to, že ich dobromyseľnosť nebola zo strany žalobcov v
1., 2. rade nijakým spôsobom spochybnená, keď nebolo ani kvalifikovaným spôsobom zasiahnuté do 10.
ročnej nepretržitej držby, ktorá je potrebná k vydržaniu nehnuteľnosti, pretože spochybnenie dobrej viery
musí vychádzať z nepreukázania presvedčenia konajúcich osôb (II. ÚS XXX/XXXX-XX, 15
žr 46/2011). Nestotožnili sa s tvrdením žalobcov v 1., 2. rade ohľadne postavenia oplotenia na hranici
pozemkov tak ako je zo zakreslené na výkrese z roku 1929, ktoré postavili v rokoch 2003 až 2004,
pretože žalobca v 1. rade v konaní nespochybnil ich tvrdenia, že toto oplotenie tak ako je zakreslené na
výkrese z roku 1929, t.j. medzi parcelami č. XX, č. XX a č. XX postavili žalobcovia v 1., 2. rade v rokoch
2003 a 2004. Zotrvali na svojom odvolaní.

7. Žalobcovia v 1., 2. rade sa k vyjadreniu žalovaných v I., II. rade k ich vyjadreniu k odvolaniu žalovaných
v I., II. rade nevyjadrili.

8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods.
2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej
len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre
jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaných v I., II. rade nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. februára 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
boli strany sporu, právna zástupkyňa žalobcov v 1., 2. rade a právny zástupca žalovaných v I., II. rade,
upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok
súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a



keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za
potrebné uviesť ešte nasledovné.

9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku.
Odvolatelia v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil tak v časti týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia, zriadení vecného
bremena, ako aj posúdenia predbežnej otázky týkajúcej sa či zo strany žalovaných v I., II. rade došlo
k vydržaniu pozemku, parcelné č. XX. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič
nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením
§ 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení §
380 ods. 2 C.s.p., takú ani samy odvolatelia netvrdili, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

11. V danej veci je predmetom sporu (po zmenách žaloby) zaplatenie peňažnej sumy X.XXX,XX €
s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku parcelné č. XX vo
výmere XXX m2, zapísané na liste vlastníctva č. XXX, pre katastrálne územie F. Q. žalovanými v I.,
II. rade, ako aj zriadenie vecného bremena v prospech žalovaných v I., II. rade spočívajúce v práve
užívania uvedeného pozemku za náhradu vo výške X.XXX,- €, ktorú sumu sú povinní zaplatiť spoločne
a nerozdielne žalobcom v 1., 2. rade. Prvoinštančný súd správne postupoval, keď si ako predbežnú
otázku najskôr riešil, či došlo zo strany žalovaných v I., II. rade k vydržaniu uvedeného pozemku, na
ktorom sa nachádza ich rodinný dom.

12. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenom v napadnutom rozsudku,
že žalovaní v I., II. rade nepreukázali, že sú dobromyseľnými držiteľmi predmetného pozemku, keď
jedným zo základných predpokladov vydržania je dobrá viera držiteľa, ktorá musí existovať po celú
vydržaciu dobu. Existenciu dobrej viery musí vydržateľ nielen tvrdiť, ale aj preukázať v súdnom
konaní. Žalovaní v I., II. rade ako strana sporu mali povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé
preukázať pravdivosť ich tvrdení, že oni, aj ich právni predchodcovia boli dobromyseľní v tom, že im
sporný pozemok patrí. Odvolací súd poznamenáva, že teória procesného práva podmieňuje úspech
strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť
jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou
bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8 C.s.p. v spojení s § 185 C.s.p. (120 ods.
1 veta prvá O.s.p.), podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre
rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a
podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní,
t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne
na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce
navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do
záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle,
že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré
súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.

13. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie správne dôvodil, že ani v jednom z
nadobúdacích titulov (rozhodnutie Štátneho notárstva v Bratislave zo dňa 22.5.1972, č. D XXX/XX a
kúpna zmluva zo dňa 19.10.1992), nie je uvedená parcela č. XX. Z rozhodnutia Štátneho notárstva
v Bratislave-vidiek zo dňa 22.5.1972, č. D XXX/XX, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.5.1972,
vyplýva, že predmetom dedičstva je ideálna polovica rodinného domu - parcela č. XX, katastrálne
územie F. Q., ktorú v X/X nadobudol žalovaný v I. rade (č.l. XX spisu). Kúpnou zmluvou zo dňa



19.10.1992 uzavretou medzi Y. H. ako predávajúcou a žalovanými v I., II. rade ako kupujúcimi,
predávajúca ako podielová spoluvlastníčka nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území F.
Q., zapísanej na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. XX, zastavaná plocha - dom č.s. XXX vo
výmere XXX m2 v X/X, odpredáva túto nehnuteľnosť kupujúcim, ktorí ju nadobúdajú do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov s tým, že kupujúci - žalovaný v I. rade je už podielovým spoluvlastníkom X/
X tejto nehnuteľnosti. Podľa bodu V. tejto zmluvy, predávajúca ručí za vlastníctvo, jeho nespornosť a
bezbremennosť; kupujúci prehlasujú, že im nie je známy stav prevádzanej nehnuteľnosti, o čom mali
možnosť sa presvedčiť jednak na mieste samom a jednak z dokladov tvoriacich prílohu tejto zmluvy (č.l.
54 spisu). Uvedená kúpna zmluva obsahuje presné označenie parcely a výmery, takže žalovaní v I.,
II. rade mali vedomosť o tom, aký konkrétny pozemok kupujú, keď aj samy prehlásili, že im je známy
stav tejto nehnuteľnosti (článok V. zmluvy). Pozemok - parcelné číslo XX má menšiu výmeru, a to XXX
m2, ako to vyplýva z výpisu listu vlastníctva č. XXX, geometrického plánu vyhotoveného v roku 2008
a znaleckého posudku č. XX/XXXX. Žalovaní v I., II. rade svoju dobromyseľnosť odvodzujú od vyššie
uvedených nadobúdacích titulov (rozhodnutie o dedičstva a kúpna zmluva) a oplotením pozemku, ale
v kúpnej zmluve bola presne uvedená výmera zakúpenej parcely, takže mohli pri zachovaní náležitej
opatrnosti zistiť, že užívajú pozemok, ktorý má podstatne menšiu výmeru, než aký kúpili. Na tom nič
nemení ani skutočnosť, že subjektívne boli, ako aj ich právni predchodcovia presvedčení, že im sporný
pozemok patrí. Plocha sporného pozemku, parcelné č. XX (XXX m2) je takmer o polovicu menšia ako
parcela č. XX (XXX m2), takže nemohli byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že
im tento pozemok patrí alebo náleží, aj keď možno dodať, že subjektívne mohli byť o svojom práve
presvedčení. Žalovaní v I., II. rade tvrdili, že túto spornú parcelu užívajú omylom, k čomu odvolací súd
uvádza, že ospravedlniteľným je taký omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval
obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno požadovať od každého so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 7.2.2005, sp.zn. 22 Cdo 442/2004, podľa ktorého, posúdenie toho, či je rozdiel medzi plochou
nadobudnutého a skutočne držaného pozemku natoľko veľký, že to vylučuje dobrú vieru držiteľa, je
vždy individuálne, s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu, pričom v súlade s konštantnou
judikatúrou sú prípustné rozdiely dosahujúce okolo 50 % a výnimočne aj viac z výmery pozemku,
ktorého je držiteľ skutočne vlastníkom; nemožno teda uvažovať o ospravedlniteľnom omyle držiteľa iba
v prípade minimálneho, t.j. celkom zanedbateľného rozdielu. V danom prípade však o zanedbateľný
rozdiel nejde, pretože tak ako je uvedené vyššie, parcela č. XX má výmeru XXX m2 a parcela č. XX
má výmeru XXX m2. Dobrá viera držiteľa musí byť teda posudzovaná aj z hľadiska, či mal alebo mohol
mať pochybnosti, že plocha, výmera držaných pozemkov zodpovedá ploche uvedenej v kúpnej zmluve,
prípadne v pozemnoknižnej vložke, ako tomu bolo v danom prípade. Odvolací súd dodáva, že ak niekto
kupuje pozemok, patrí, a určite aj patrilo k bežným a zachovávaným zvyklostiam, že sa oboznámi s jeho
výmerou, keď sami žalovaní v I., II. rade ako kupujúci pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 19.10.1992
prehlásili, že im je známy stav prevádzanej nehnuteľnosti, o čom mali možnosť sa presvedčiť na mieste
samom a z dokladov tvoriacich prílohu tejto zmluvy (článok V. zmluvy). Z uvedeného je zrejmé, že
neobstojí tvrdenie žalovaných v I., II. rade, že nevedeli, že ich rodinný dom stojí na pozemku parcelné
č. XX. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX vypracovaného znalkyňou G.. X. E. za účelom
určenia výšky nájomného za užívanie nehnuteľnosti - predmetného pozemku, parcelné č. XX a určenia
ceny vecného bremena, ktoré bolo zriadené k tejto nehnuteľnosti vyplýva, že stav evidencie katastra
nehnuteľností nie je v súlade so skutkovým stavom zisteným pri miestnej obhliadke, pri ktorej bolo
zistené, že rodinný dom súpisné č. XXX, ktorý by sa mal podľa listu vlastníctva č. XXX nachádzať
na pozemku C-KN, parcelné č. XX, v skutočnosti stojí na posudzovanom pozemku C-KN parcelné
č. XX, zapísanom na liste vlastníctva č. XXX; podľa katastrálnej mapy na pozemku parcelné č. XX
nejaká stavba zakreslená je, avšak pôdorys rodinného domu stojaceho na tomto pozemku nezodpovedá
tomuto zákresu, nakoľko rodinný dom má dve postavené časti, jednu na pravej bočnej strane a jednu v
zadnej časti domu; nebolo možné v teréne presne určiť, či predmetná stavba rodinného domu vrátane
prístavieb stojí celá na posudzovanej parcele č. XX, alebo malou časťou bočnej prístavby aj na parcele
č. XX; celý pozemok parcelné č. XX, jeho zastavaná aj nezastavaná časť, je užívaný výlučne vlastníkmi
domu súpisné č. XXX (bod II písm. e/). Z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 8.10.1947, ktorá bola dňa
3.2.1948 Okresným súdom v Malackách schválená za maloletého žalobcu v 1. rade jednoznačne
vyplýva, že parcelu č. XX pozemok zapísaný v pozemnoknižnej vložke č. XXX, žalobca v 1. rade
(spolu s ďalšími kupujúcimi) kúpil do vlastníctva v podiele X/X a následne kúpnopredajnou zmluvou
zo dňa 23.7.1957 žalobcovia v 1., 2. rade od ostatných spoluvlastníkov zakúpili predmetnú parcelu.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že neboli



splnené zákonné predpoklady nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním pre nepreukázanie jedného z
predpokladov nadobudnutia vlastníctva, ktorým je dobromyseľnosť (§ 130 Občianskeho zákonníka).

14. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie správne právne posúdil ako predbežnú otázku, že zo
strany žalovaných v I., II. rade nedošlo k vydržaniu pozemku - parcelné č. XX, zriadil vecné bremeno
k tomuto pozemku v prospech žalovaných v I., II. rade za jednorazovú náhradu (X.XXX,- €), keďže
na tomto pozemku stojí ich rodinný dom, čo odvolatelia nenamietali. Rovnako žalovaní v I., II. rade
nemali námietky k určeniu výšky bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd poznamenáva, že odvolatelia
navrhli odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, ale v odôvodnení jeho odvolania úplne absentuje uvedenie odvolacích dôvodov
týkajúcich sa veci samej, t.j. z akého dôvodu nesúhlasia s výrokom, ktorým boli zaviazaní na zaplatenie
sumy X.XXX,XX € s príslušenstvom a s výrokom, ktorým bolo zriadené v ich prospech vecné bremeno
za náhradu. Žalovaní v I., II. rade v odvolaní iba tvrdili, že po splnení zákonom predvídaných skutočností
vydržali nehnuteľnosť - parcelu č. XX vo výmere XXX m2 a poukázali, na základe čoho
nadobudli vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti, dobromyseľnosť, a na zásah zo strany žalobcu v 1.
rade do ich pokojnej držby. Odvolací súd je však odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods.
1 C.s.p. viazaný, preto ak žalovaní v I., II. rade vo svojom odvolaní výroky, ktorými boli zaviazaní na
zaplatenie sumy 3.561,97 € s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia a ktorým bolo zriadené
v ich prospech vecné bremeno za náhradu, žiadnym spôsobom nenamietali a neuviedli tak podstatné,
rozhodujúce a konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu,
než ako rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, nemal sa odvolací súd čím zaoberať a
posúdiť správnosť týchto výrokov. Tým, že žalovaní v I., II. rade neuviedli konkrétne dôvody, pre ktoré
napadnuté rozhodnutie v uvedených výrokoch považujú za nesprávne, odvolací súd nemôže podrobiť
napadnutý rozsudok odvolaciemu prieskumu.

15. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov
súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon
súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu
odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť,
čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd
prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj
podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú
v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne
vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovanými v I., II. rade v odvolaní vo vzťahu k
spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by
nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto
súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani
právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

16. K odvolacej námietke žalovaných v I., II. rade týkajúcej sa toho, že súd prvej inštancie neoboznámil
sporové strany so svojim predbežným právnym posúdením veci tak, aby rozhodnutie vo veci samej
nebolo pre strany prekvapivé, odvolací súd uvádza, že účelom predbežného posúdenia veci nie je
podrobne zodpovedať na všetky otázky sporu, a ak sa tak nestane, neznamená to, že konajúci súd
automaticky vystaví stranu sporu prekvapivosti. O prekvapivé rozhodnutie totiž ide vtedy, ak súd použije



inú právnu normu pri právnom posúdení veci (ktorá doposiaľ použitá nebola, a ktorá je pre danú vec
rozhodujúca) a súčasne, dotknutej sporovej strane sa k jej požitiu neumožní vyjadriť sa. O tzv. prekvapivé
rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd (nie súd prvej inštancie) založí svoje rozhodnutie
vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že
proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana sporu možnosť vyjadrovať
sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. V danom prípade rozhodnutie súdu prvej
inštancie nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane. Predmetom sporu od začiatku bola (okrem iných)
aj právna otázka, či žalovaní v I., II. rade predmetný pozemok vydržali, keď žalobcovia v 1., 2. rade
nesúhlasili s vydržaním pozemku, za ktorý riadne platia dane, takže tu proti sebe stáli dva názory,
ktoré súd prvej inštancie vyhodnocoval interpretáciou dobromyseľnosti žalovaných v I., II. rade, pričom
k tejto otázke mali možnosť vyjadriť sa obe strany sporu (žalovaný tak urobil podaniami doručenými
súdu dňa 25.10.2010, 23.11.2016). Žalovaným v I., II. rade bol v konaní zo strany súdu prvej inštancie
daný dostatok priestoru obhajovať svoj právny názor v otázke vydržania a skutočnosť, že svoje
tvrdenia v konaní nepreukázali, nerobí toto rozhodnutie prekvapivým. Prekvapivosťou nie je dotknutý
ani taký postup súdu, ktorý by následne dokonca vydal rozsudok v rozpore s predchádzajúcim právnym
posúdením (za predpokladu že by nepoužil doposiaľ neprejednávanú právnu normu a nedal by možnosť
stranám sa k tejto vyjadriť). Odvolací súd opätovne uvádza, že žalovaní v I., II. rade mali dostatok
možností obhajovať, prezentovať a preukazovať svoj názor o vydržaní pozemku parcelné č. XX, keď
samotná skutočnosť, že sa súd prvej inštancie k tejto argumentácii výslovne počas konania nevyjadril,
neznamená, že ho rozsudkom, ktorým ju neuznal, prekvapil. Ak by sa aj súd prvej inštancie v rámci
predbežného posúdenia veci vyjadril k otázke dobromyseľnosti, jeho posúdenie by súd nezaväzovalo i
v ďalšom konaní, ak by strany sporu predložili ďalšie dôkazy vyvracajúce skutočnosti, z ktorých by pri
predbežnom vyjadrení právneho názoru na vec vychádzal. Žalovaní v I., II. rade v konaní pred súdom
prvej inštancie (ani v odvolacom konaní) nepredložili žiaden dôkaz, ktorý by potvrdzoval nimi tvrdenú
skutočnosť o dobromyseľnosti, keď sa iba snažili dokazovať právny titul nadobudnutia predmetnej
nehnuteľnosti a neoprávnený zásah do ich pokojnej držby zo strany žalobcu v 1. rade.

17. K súvisu tzv. prekvapivosti súdneho rozhodnutia s predbežným právnym posúdením veci súdom
prvej inštancie odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 22.2.2017, sp.zn. 6 Cdo 17/2017, ktoré je možné aplikovať aj na právnu úpravu podľa Civilného
sporového poriadku, z ktorého vyplýva, že neuvedenie, prípadne nedostatočné uvedenie predbežného
právneho posúdenia veci súdom, nemá za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t.j. porušenie základných
zásad občianskeho súdneho konania, t.j. odňatie možnosti stranám sporu konať pred súdom. V
danej veci totiž z obsahu zápisníc súdu prvej inštancie nevyplýva žiadna výhrada právneho zástupcu
žalovaných v I., II. rade voči nesplneniu si povinnosti súdu prvej inštancie vysloviť predbežný právny
názor na vec, hoci tento bol na pojednávaniach prítomný. Z povahy tejto procesnej povinnosti je však
(aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uvedenom rozhodnutí) zrejmé,
že k zhojeniu (skonzumovaniu) jej prípadného nesplnenia dochádza samotným rozhodnutím súdu v
dôvodoch, ktorého podľa § 220 ods. 2 C.s.p. je súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Je zbytočné, aby odvolací súd
zrušil rozhodnutie a vec vrátil súdu prvej inštancie s tým, že by mu dal pokyn na dodržanie ustanovenia
§ 118 ods. 2 O.s.p. (§ 181 ods. 2 C.s.p.), pretože tento uvedené už vyslovil v rozsudku. Náprava
prípadného nesprávneho postupu prvoinštančného súdu v tomto smere je daná tiež možnosťou podania
odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalovaní v I., II. rade v predmetnej veci aj využili.
Z uvedených dôvodov námietka žalovaných v I., II. rade, aj keby bola dôvodná, nebola spôsobilá mať
za následok tzv. zmätočnostnú vadu, t.j. porušenie základných zásad občianskeho súdneho konania
a odňatie možnosti žalovaným v I., II. rade konať pred súdom. Napokon nikde v zákone nie je
uvedené, že aj keď sudca vysloví predbežný právny názor, že ním bude aj do budúcna viazaný. Striktné
dodržiavanie uvedeného ustanovenia by znamenalo absolútne formalistický proces. Dôležité je, aby to
bolo v písomnom odôvodnení rozsudku uvedené, čo v predmetnej veci splnené bolo.

18. Žalovaní v I., II. rade podali odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t.j. aj do
výroku o náhrade trov konania. Odvolanie ale v tomto rozsahu vôbec neodôvodnili, a preto odvolací
súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom
výroku; so zdôraznením, že žalobcovia v 1., 2. rade odvolanie nepodali. Odvolací súd pripomína, že



ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania.

19. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadné ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1,
v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcom v 1., 2. rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech,
priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).



Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).