Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/248/2018 z 28. 5. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. mája 2019, sp. zn. 15Co/248/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1617208500.2 Krajský súd Bratislava | 15Co/248/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1617208500.2 | 2019-05-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: OZ, § 53 ods. 1 OZ, § 517 ods. 2 OZ, § 53 ods. 5 OZ, § 52 OZ, § 53 ods. 9 OZ, § 517 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d64cf8bf-5e99-4630-8d95-dd9f1fc07a9c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1617208500.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/248/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617208500
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1617208500.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a
členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: BENCONT
COLLECTION, a. s., IČO: 47 967 692, Bratislava, Vajnorská č. 100/A, zastúpený spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., IČO: 50 361 368, Bratislava,
Martinčekova č. 13, za ktorú koná JUDr. Veronika Doláková, PhD., proti žalovanému: M. N. , narodený
dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom R., o zaplatenie sumy X.XXX,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 20. júna 2018, č.k. 31 Csp 335/2017-139, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 20. júna 2018, č.k. 31 Csp 335/2017-139, vo výroku II.,
ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 20.6.2018, č.k. 31 Csp 335/2017-139, I.
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu X.XXX,- €, úroky v sume 984,55 €, vyčíslený
úrok z omeškania v sume 560,96 €, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 4.000,- € od
1.6.2017 do zaplatenia, poplatky v sume 4,42 €, všetko v splátkach po 77,- € mesačne vždy k 20.
dňu v mesiaci až do úplného zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok pri nezaplatení čo i len
jednej splátky, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu; II. vo zvyšku žalobu zamietol;
III. žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu
dňa 22.9.2017, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy X.XXX,- €, úrokov v
sume 984,55,- € a v sume 2.591,24 €, úrokov zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 4. 000,-€
vo výške 19 % ročne od 8.6.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy
4.000,- € od 8.6.2017 do zaplatenia, poplatkov vo výške 4,42 €. Žalobca žalobu dôvodil tým, že dňa
4.6.2012 bola medzi jeho právnym predchodcom Poštovou bankou, a.s. v právnom postavení veriteľa a
žalovaným v právnom postavení dlžníka, uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, súčasťou ktorej
sú Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné podmienky pre úver. Pohľadávku voči žalovanému
nadobudol titulom Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.6.2017, uzatvorenou medzi spoločnosťou
Poštová banka, a.s. ako postupcom a ním ako postupníkom. Na základe zmluvy o úvere bol žalovanému
poskytnutý zo strany Poštovej banky, a.s. úver vo výške X.XXX,- €, ktorý sa podľa zmluvy zaviazal vrátiť v
splátkach vo výške podľa zmluvy o úvere, výška každej splátky, vrátane skladby a splatnosti jednotlivých
splátok, je zrejmá z predpisu splátok. V prípade, ak je súčasťou zmluvy aj dohoda strán o poistení
schopnosti splácať úver, v mesačnej splátke je zahrnuté aj dohodnuté poistné podľa Sadzobníka.
Uviedol, že poistné sa nezapočítava do celkových nákladov úveru a poukázal na § 2 písm. g/ zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.



Ďalej tvrdil, že v dobe od uzatvorenia zmluvy žalovaný splatil svoj záväzok len čiastočne,
pričom jednotlivé platby a spôsob ich započítania sú uvedené v časti zaplatené splátky-Aktuálny stav
úveru. Pred zosplatnením úveru aplikoval voči žalovanému postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka a zaslal mu upozornenie pred zosplatnením úveru, následne pristúpil k zosplatneniu listom-
výzva na úhradu dlžnej sumy. Okrem istiny vznikla žalovanému povinnosť uhradiť aj zmluvné úroky
vo výške 19 % ročne, pričom si v konaní uplatňuje aj zákonné úroky vo výške 5,25 % ročne. Dátum
začatia úročenia percentom z dlžnej sumy od 8.6.2017 je daný dňom nasledujúcim po dni vystavenia
listiny-Aktuálny stav úveru zo dňa 7.6.2017, pretože do tohto času sú úroky vyčíslené, a to zmluvné
a aj úroky z omeškania, za obdobie od uzatvorenia zmluvy do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
ako položka Aktuálneho stavu úveru-Pohľadávkový účet úroky a za obdobie od vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru do vyhotovenia listiny Aktuálny stav úveru zo dňa 7.6.2017 ako položka Aktuálneho
stavu úveru-úroky na účte ČR (čerpanej rezervy). Tento popis aktuálneho stavu úveru platí v prípade,
ak žalovaný nevykonal úhrady po dátume predčasnej splatnosti úveru. V prípade, ak žalovaný hradil
platby po dátume predčasnej splatnosti, v položke aktuálneho stavu úveru s názvom Pohľadávkový
účet, úroky sú zosumarizované zmluvné aj sankčné úroky za obdobie od uzatvorenia zmluvy po dátum
poslednej čiastkovej úhrady žalovaného. Ďalej dôvodil, že mu nárok na úroky vznikol už skôr, nie až od
8.6.2017, tento dátum je dňom, od ktorého si uplatňuje nárok na úroky z omeškania a zmluvné úroky z
dlžnej istiny percentom a nie ich vyčíslením. K uplatneným poplatkov vo výške 4,42 € dodal, že tieto
sú špecifikované v Aktuálnom stave úveru zo dňa 7.6.2017 a boli vynaložené na predchádzanie sporu.

2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa nedostavil žalobca, zástupca žalobcu,
ktorí svoju neúčasť písomne ospravedlnili, z dôvodu ktorého konal v ich neprítomnosti v zmysle § 180
C.s.p; vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými
v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa
16.5.2018, v ktorom ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, uviedol, že žalovaný uhradil celkovo
sumu 943,61€, ktorá bola započítaná na poplatky vo výške 118,67 €, zmluvné úroky a úroky z omeškania
vo výške 824,94 € a istinu vo výške 9,- €. Úver bol vyhlásený za predčasne splatný dňom 29.9.2014.
Ďalej uviedol, že suma zmluvných úrokov do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru predstavuje sumu
1.763,62 € a úroky z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru predstavujú sumu 45,82 €,
teda spolu vo výške 1.809,44 €, od tejto sumy odrátal úhrady žalovaného vo výške 824,92 € a výsledná
suma zmluvných úrokov a úrokov z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru predstavuje
sumu 984,50 €. Špecifikoval, že suma 2.591,10 € je výslednou sumou zmluvných úrokov a úrokov z
omeškania po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru do 31.5.2017, samotné úroky z omeškania po
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru do 31.5.2017 špecifikoval na sumu 560,96 €. Tvrdil, že došlo k
zrejmej nesprávnosti v písaní a vyhotovovaní žalobného návrhu týkajúceho sa nároku na zmluvný
úrok zo žalovanej sumy ako zákonný úrok z omeškania, v žalobe bol vyčíslený úrok do 31.5.2017,
uplatnil si úroky až odo dňa 8.6.2017, pričom správne malo byť uvedené od 1.6.2017 do zaplatenia.
Súhlasil s postupným splatením dlhu žalovaným pravidelnými mesačnými splátkami po
77,- € pod hrozbou straty výhody splátok v prípade nesplácania čo i len jednej splátky. Žalovaný
uviedol, že na začiatku úver normálne platil, rozviedol sa a všetky dlhy prešli na neho, nezvládal
úver splácať, má tri deti, platí výživné, musel predať trojizbový byt a vyplatiť z toho úver. Je schopný
splácať dlh v splátkach po 77,- €. Úver si bral ako fyzická osoba-spotrebiteľ pre svoju potrebu na bežnú
spotrebu, kúpil si nábytok domov a podobne, úver si nebral na podnikanie. Navrhol splácanie dlhu v
splátkach tak ako uviedol žalobca, poistenie nebolo podmienkou uzatvorenia zmluvy, bolo dobrovoľné;
potvrdil výšku úveru, ktorý mu bol poskytnutý. Prvoinštančný súd zo zmluvy o úvere, dostupná pôžička,
uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu Poštovou bankou, a.s. a žalovaným, podpísanou dňa
4.6.2012 zistil, že v predmetnej zmluve boli uvedené údaje, a to číslo zmluvy: XXXXXXXXXX, dátum
konečnej splatnosti: 9.6.2018, počet mesačných splátok: 72, výška úveru: 4.000,- €, dátum prvej platby
do: 9.7.2012, priemerná RPMN trh: 19,59 %, výška mesačnej splátky: 98,85,- €, úrok sadzba p.a.: 19
%, RPMN banky: 20,74 %, celková výška nákladov: 2.737,93 €, dátum prvej platby k: 9. dňu, poistenie:
základný súbor poistenia s tým, že celková suma úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových
nákladov spojených s úverom. Obchodné podmienky Poštovej banky, a.s., pre úver dostupná pôžička
účinné od 16.2.2012 ustanovovali v bode 2.3, že zmluva je uzatvorená a nadobúda platnosť
doručením jej akceptácie zo strany banky klientovi. ZoÚ nadobúda účinnosť čerpaním úveru podľa
čl. 3 OP. Článok 6.2 ustanovoval, že ak klient je v omeškaní s platením čo i len jednej Splátky
v plnej, resp. čiastočnej výške alebo poskytol banke nepravdivé údaje, alebo na majetok klienta bol
vyhlásený konkurz, alebo exekúcia, alebo klient zomrel, je banka oprávnená požadovať predčasné
splatenie celej istiny úveru vrátane príslušenstva. Článok 6.5 ustanovoval, že klient je povinný zaplatiť



banke i príslušenstvo pohľadávky, a to vrátane poplatkov spojených s upomínaním klienta v zmysle
Sadzobníka a nákladov vynaložených na úhrady poistného podľa čl. 11 obchodných podmienok.
Článok 6.6 Obchodných podmienok ustanovoval, že všetky výdavky banky spojené s vymáhaním
pohľadávky sú účtované na ťarchu klienta, pričom klient súhlasí, že banka je oprávnená postúpiť tretej
osobe svoje pohľadávky. V článku 11, pomenovaný osobitné ustanovenia o poistení, v bode 11.3 je
uvedené, že uzatvorením poistenia je spojená povinnosť platiť náklady spojené s poistením, ktorých
výška je uvedená v Sadzobníku poplatkov a v poistnej zmluve. Ak si klient vybral poistenie, súhlasí s
tým, že akékoľvek náklady spojené s poistením sú súčasťou splátky úveru. Právny predchodca žalobcu
výzvou zo dňa 29.9.2014 predčasne zosplatnil úver poskytnutý žalovanému ku dňu 29.9.2014 z dôvodu,
že žalovaný svojím konaním podstatným spôsobom porušil ustanovenia zmluvy o úveru a uviedol výšku
dlhu ku dňu zosplatnenia, dlžná istina v sume X.XXX,- €, úrok v sume 984,55 €, poplatky za upomienky
v sume 4,42 €, poistné v sume 0,- €. Súčasne vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy v lehote do
10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Z výpisu zo systému Poštovej banky, a.s., s
označením Aktuálny stav úveru ku dňu 7.6.2017 súd zistil, že žalovaný podľa údajov o
zaplatených splátkach platil splátky do 14.7.2014. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok č. III/2017
mal preukázané, že postupca Poštová banka, a.s., postúpila žalovanú pohľadávku žalobcovi.
3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 497, § 502 ods. 1,
§ 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 52 ods. 1, ods. 2,
§ 53 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 53 ods. 5, § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády
Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., § 232 C.s.p. a dôvodil čiastočnou dôvodnosťou žaloby. Uviedol,
že právny predchodca žalobcu Poštová banka, a.s. poskytol žalovanému na základe zmluvy o úvere-
dostupná pôžička sumu X.XXX,- €, pričom táto zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle
zákona č. 129/2010 Z.z. (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Z uvedeného dôvodu musí
byť podriadená režimu zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnej úpravy spotrebiteľských
zmlúv upravenej v Občianskom zákonníku. Uzatvorená zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti citovaného
zákona. Právny predchodca žalobcu je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania
poskytuje bankové služby a tiež spotrebiteľské úvery a žalovaný bol spotrebiteľom, keďže je fyzickou
osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania. Z uvedeného dôvodu podrobil uzavretú zmluvu súdnej kontrole v otázke splnenia zákonných
podmienok uzavretia zmluvy v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a dospel k
záveru, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9
ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., má písomnú formu, obsahuje i osobitné náležitosti, t. j. druh
úveru, obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, údaj o osobe, ktorá za neho zmluvu uzavrela,
adresu trvalého pobytu, meno a priezvisko spotrebiteľa, dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského
úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, úrokovú sadzbu, RPMN a celkovú čiastku, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Žalobca úver
zosplatnil dňa 29.9.2014 potom, ako žalovaný bol v omeškaní so splátkami úveru, a k splateniu dlžného
zostatku ho vyzval v lehote do 10 kalendárnych dní. Žalovaný bol už výzvou zo dňa 30.1.2014 vyzvaný
na zaplatenie omeškaných splátok. Z výzvy zo dňa 29.9.2014 mal preukázané, že ku dňu zosplatnenia
predstavovala nezaplatená istina sumu X.XXX,- €, vyčíslené zmluvné úroky a úroky z omeškania sumu
984,55 €, poplatky sumu 4,42 €. Žalobca špecifikoval výšku uplatnených úrokov do zosplatnenia na
sumu 984,50 €. Žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť nesplatenú istinu úveru vo výške X.XXX,- €, ako
aj vyčíslené zmluvné úroky a úroky z omeškania do zosplatnenia, t.j. do 29.9.2014 vo výške 984,55
€ a poplatky vo výške 4,42 €. Žalobcovi ďalej priznal právo na zaplatenie vyčíslených úrokov z
omeškania odo dňa zosplatnenia pohľadávky právnym predchodcom žalobcu, t.j. odo dňa 29.9.2014
do 31.05.2017, ktoré vyčíslil na sumu 560,96 €, ktoré si uplatnil v rámci sumy 2.591,24 €. Žalobca si v
žalobe uplatnil úroky vo výške 984,55 € a 2.591,24 € a úroky zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo
sumy X.XXX.,- € vo výške 19 % ročne zo sumy X.XXX,- € od 8.6.2017 do zaplatenia. Akceptoval opravu
žalobného návrhu, v ktorom žalobca opravil dátum uplatnenia úrokov od 1.6.2017, pretože to vyplýva
aj zo žaloby. Preto posúdil iba časť uplatneného nároku vyčíslených úrokov ako dôvodný, a to v sume
984,55 € a 560,96 €. V prevyšujúcej časti, t.j. v časti vyčíslených úrokov vo výške 2.030,28 €
(2.591,24 € mínus 560,96 €) a v časti úroku vo výške 19 % ročne zo sumy 4.000,- € od 1.6.2017 do
zaplatenia, posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný a v tejto časti žalobu zamietol. Zamietnutie časti žaloby
dôvodil prvoinštančný súd tým, že dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutého úveru patria veriteľovi len
do splatnosti dlhu. Po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť
platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká. Žalobca v zmysle zmluvných dojednaní



pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru,
žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí, keď vychádzal z uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.9.2012, sp.zn. ÚS IV. 476/2012, v ktorom Ústavný súd Slovenskej
republiky odobril názor odvolacieho a prvoinštančného súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len
do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania.
Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že
následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom
prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru
ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami sporu.
Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom odôvodnení konštatuje, že by namietané rozhodnutie
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. že by popieralo zmysel práva
na súdnu ochranu. Navyše súd považuje za potrebné dodať, že splácanie úveru v splátkach, na strane
veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a
spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Stav výhody splátok je obvyklý,a
teda justifikuje nárok dodávateľa na úroky, ako cenu dočasne „obetovaných“ peňazí, ktorých dispozície
sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za
celé obdobie postupného splácania úveru. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne
zosplatnenie úveru, kde žalobcovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane
úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ
navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov,
v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou
úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody
splátok. Práve v tomto zásadnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky
za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať
veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok
mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo
zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by
mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky
veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku
nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy
pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie
hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať
a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí
trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Poukázal na to, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo
vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým
dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným
zosplatnením úveru, tak s týmto stavom sa spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní
s vrátením dlžnej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné
plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných
prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s
protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna
úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a ods. 5 Občianskeho zákonníka, robí absolútne
neplatnou. Povedané inak, v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je
kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti
dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto
nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm.
k/ Občianskeho zákonníka [porovnaj aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. (správne
sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) 4 Obo 143/98, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 476/2012]. Z uvedených dôvodov zamietol vyčíslený úrok presahujúci sumu 984,55 € a sumu
560,96 €, pretože v prevyšujúcej časti ide nesporne o zmluvné úroky po zosplatnení pohľadávky tak,
ako to napokon samotný zástupca žalobcu uviedol vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 16.5.2018.



Taktiež z týchto dôvodov zamietol nárok žalobcu na priznanie úroku vo výške 19 % ročne zo sumy
X.XXX,- € odo dňa nasledujúceho po 1.6.2017 do zaplatenia. Z hľadiska právnej istoty dal do pozornosti
aktuálne rozhodnutia odvolacích súdov v oblasti zmluvných úrokov po vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru, ktoré jednoznačne potvrdili rozhodnutia súdov prvej inštancie, ktorými zamietli nárok na zmluvný
úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, napríklad rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa
14.2.2018, č.k. 7 Co 347/2017-64; zo dňa 14.12.2017, sp.zn. 9 Co 12/2017; zo dňa 13.7.2017, sp.zn.
10 Co 136/17; Krajského súdu Prešov zo dňa 7.12.2017, sp.zn. 3 Co 125/2017; Krajského súdu Trnava
zo dňa 4.10.2017, sp.zn. 25 Co 251/2016; Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.2.2018, sp.zn. 22 Co
35/2017; zo dňa 19.2.2018, sp.zn. 2 Co 80/2017; zo dňa 13.2.2018, sp.zn. 18 Co 138/2017; Krajského
súdu v Nitre zo dňa 21.2.2018, sp.zn. 25 Co 183/2017; Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
21.12.2017, sp.zn. 16 Co 255/2017. Dodal, že Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo
dňa 14.2.2018, č.k. 7 Co 347/2017-64 konštatoval, že ak nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny
titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky,
ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V protiprávnom stave
patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a zákona č. 87/1995 Z.z. Ak by sa žalobca
odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po
jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády. Alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy, subsidiárne ani
testom § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka). Záverom uviedol, že žalovanému povolil zaplatiť
dlžnú sumu v splátkach po 77,- € mesačne, nakoľko požiadal o povolenie splatenia dlžnej sumy
splátkami a žalobca navrhol splatenie dlhu žalovaným pravidelnými mesačnými splátkami v uvedenej
výške. Neskúmal preto pomery žalovaného, keďže žalobca výslovne so splátkami v danej výške súhlasil
a to bez splnenia ďalších podmienok na strane žalovaného. Na ochranu žalobcu ale povolil splátky pod
hrozbou straty výhody splátok tak, že ak čo i len jednu splátku žalovaný nezaplatí, má žalobca právo
domáhať sa zaplatenia celého dlhu, nakoľko sa stane splatným celý dlh.
3.2. Žalovanému uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z
omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 4.000,- € odo dňa 1.6.2017 do zaplatenia, pretože žalobca
má nárok na úrok z omeškania, ktorý si uplatnil v zákonnej výške.
3.3. O trovách konania rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1 C.s.p., keď pri
určovaní pomeru úspechu, neúspechu strán v konaní, vychádzal len z uplatnenej istiny, ktorá bola
v celom rozsahu žalobcovi priznaná, a tak mal plný úspech vo veci. O výške náhrady trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

4. Proti tomuto rozsudku vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol, podal
včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. a/, f/, h/ C.s.p. (neboli splnené
procesné podmienky; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci). Uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé z akého
právneho predpisu vychádzal súd prvej inštancie, keď konštatoval, že po vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky, pričom súd a akýkoľvek štátny orgán v Slovenskej
republike má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru
prvoinštančného súdu bez podpory právnym predpisom zjavne naplnené nebolo. Pokiaľ by uvažoval,
že otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mala byť zodpovedaná
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obo 143/1995, tak ako to uviedol súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nemôže s týmto súhlasiť, nakoľko ide o rozhodnutie,
ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu, nakoľko po jeho vydaní Slovenská republika
vstúpila do Európskej únie a následne došlo k implementácii relevantných smerníc do nášho právneho
poriadku a aj vydaniu nových právnych predpisov, ktoré sú pre danú oblasť regulácie smerodajné.
Poukázal na § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a na to, že rozhodovacia prax súdov v otázke
priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom
právneho štátu a dal do pozornosti odlišné stanovisko sudcu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej
republiky JUDr. Milana Ľalíka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Domnieva sa, že v prípade zmluvného
úroku ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy, takéto plnenie je nevyhnutne spojené
s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa za
poskytnutie úveru. Žalovaný si bol tohto nároku vedomý a svojim podpisom zmluvy sa zaviazal zmluvné
úroky uhrádzať. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej
zmluvy predstavujú cenu úveru, pričom dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia



peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia buď v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky
z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru, táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia
poskytnutého úveru, s poukazom na bod 6.4 Obchodných podmienok. Ďalej dôvodil, že doteraz neprišlo
k vráteniu celej poskytnutej istiny a tak nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, podľa
ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Nestotožnil sa s argumentáciou súdu
prvej inštancie uvedenou v napadnutom rozsudku, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov
z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa, pretože oba typy úrokov sú diametrálne odlišným
právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť potom o dvojité sankcionovanie žalovaného. Záverom
dodal, že v prípade nepoctivého dlžníka by tento zo špekulatívnych dôvodov mohol bezprostredne po
čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, spôsobiť predčasnú splatnosť úveru, čím by
sa vyhol plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadzbe určenej trhovými mechanizmami. Nepoctivý
dlžník by tak bol zaviazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi
regulovanej výške úrokovej sadzby a súd by takejto nepoctivosti poskytoval ochranu. Odvolaciemu súdu
navrhol preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie,
alebo rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť; žiadal trovy konania.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie nepodal.

6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. mája 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
boli strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219
ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu
potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi,
rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu
prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na
ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

9. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v
odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorým nepriznal žalobcovi úroky po zosplatnení úveru vo výške
19 % zo sumy X.XXX,.- € od 1.6.2017 do zaplatenia a v sume 2.030,28 €. Prvoinštančný súd správne
v danom prípade posúdil, že ide o spotrebiteľský zmluvný vzťah, pretože právny predchodca žalobcu
ako dodávateľ pri uzatváraní predmetnej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti
a uzavrel so žalovaným, ktorý je fyzickou osobou-nepodnikateľom (v zmluve je identifikovaný údajmi
typickými pre nepodnikateľa, t.j. menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom, číslom občianskeho
preukazu) zmluvu o spotrebiteľskom úvere dobrá pôžička č.XXXXXXXXXX dňa X.X.XXXX, z dôvodu
ktorého aplikoval aj príslušné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách upravené v Občianskom
zákonníku.

10. Nebolo možné sa stotožniť s odvolacou námietkou žalobcu, že má nárok na zaplatenie úroku aj po
jeho predčasnom zosplatnení, pretože podľa rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.9.2015,
sp.zn. 6 Co 587/2015, keďže tento stav netrvá (stav trvania záväzku pred zosplatnením úveru), je
zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním dlžníka (spotrebiteľa) a súčasne
predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku prináša aj zmenu pomerov plnenia



a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa ustanovenia § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. K predčasnému zosplatneniu záväzku došlo konaním veriteľa. Predčasné
zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou
záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej sumy. Rozdiel stavu výhody splátok
a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá
povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva
stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne vracia a spláca, za čo patrí veriteľovi
úrok. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové
vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ
teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných
prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou
úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a
tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej
držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne
nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia
povinnosti a plnenia a veriteľ by inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.
Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru,
navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa
ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. Ak napriek
tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v
právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona,
čo zmluvnú podmienku podľa ustanovenia § 52, resp. § 53 ods. 1, ods. 5 Občianskeho zákonníka robí
absolútne neplatnou. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je
kogentným určujúcim pravidlom ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3, §
3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti
spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za
obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus
úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely
aplikácie ustanovenia § 3a ods. 2 uvedeného nariadenia, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

11. Odvolací súd nevzhľadal dôvod odchýliť sa od uvedeného právneho názoru v danej veci a na podporu
jeho správnosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.9.2012,
sp.zn. ÚS IV. 476/2012, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že považuje za ústavne akceptovateľný
výklad rozhodnutia krajského súdu, keď po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z
omeškania a nie už úrokov z úveru, na ktoré rozhodnutie správne poukázal aj súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že aj keď má spotrebiteľ popri úrokoch
z omeškania prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru
do splatenia úveru, spôsobuje to značnú nerovnováhu na strane spotrebiteľa, značné zhoršenie jeho
postavenia oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným
navýšením dlhu oproti výške úveru. Keďže niet kogentnej úpravy o úrokoch popri úrokoch z
omeškania (zákon reguluje úroky za úver bez časovej úpravy) je takáto dohoda o takýchto úrokoch
odklonom od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech spotrebiteľa, ale vyvoláva aj neprimeranú
nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Odvolací súd dodáva, že rovnaký právny názor
zastáva aj Krajský súd v Bratislave, ktorý na zasadnutí občianskoprávneho kolégia dňa 1.3.2017, prijal
Stanovisko č. 1/2019, podľa ktorého v prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru zmluvný úrok odo dňa
účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do
vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká,
vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k
dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú
nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

12. Tvrdenie žalobcu v odvolaní, že sa nestotožňuje s tým, že otázka nároku na zmluvný úrok po
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mala byť zodpovedaná uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 4 Obo 143/1998, nakoľko ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje súčasným potrebám, keď
od tej doby Slovenská republika vstúpila do Európskej únie a prevzala smernice do nášho právneho
poriadku a došlo k vydaniu nových právnych predpisov pre danú oblasť, odvolací súd vyhodnotil ako
nedôvodné, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v prvom rade poukázal na



vyššie uvedené rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj na rozhodnutia všeobecných
súdov, ktoré boli vydané v rokoch 2017 a 2018, t.j. po vstupe Slovenskej republiky do Európskej
únie, prevzatí smerníc, ako aj prijatí noviel zákonov a prijatí nových zákonov týkajúcich sa ochrany
spotrebiteľa.

13. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá
určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku
hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia
rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil
skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti
namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným
súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

14. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

15. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a arbitrárny, odvolací
súd uvádza, že prvoinštančný súd sa dôsledne riadil ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., pretože z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné zistiť čoho sa žalobca domáhal, ako sa vyjadril
žalovaný, aké skutočnosti tvrdili, aké dôkazy označili, aké prostriedky procesnej obrany a útoku použili.
Prvoinštančný súd jasne a stručne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán sporu, ktoré skutočnosti považuje preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako
ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil, a preto nie je možné napadnutý rozsudok považovať za
arbitrárny alebo nepreskúmateľný. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

16. K námietke žalobcu, že nie je jednotná rozhodovacia prax súdov ohľadne priznávania zmluvných
úrokov po zosplatnení úveru, odvolací súd uvádza, že odpoveď na túto spornú otázku doteraz nedala



najvyššia súdna autorita. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp.zn. IV. ÚS 697/2013, v ktorom Ústavný súd Slovenskej
republiky poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v
obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Z rozsudku Európskeho súdu
pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v
skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach, je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho
systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch
práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska
princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov
judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach. Na tomto mieste odvolací súd dôvodí, že súd prvej inštancie,
odvolací súd, v predmetnej právnej rozhodol v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej
republiky, s prevažnou väčšinou rozhodnutia odvolacích súdov, v súlade so zjednocujúcim stanoviskom
sudcov občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave (všetky presne vyššie označené).

17. Odvolací súd osobitne nepreskúmaval výrok III. napadnutého rozsudku, ktorým bola žalobcovi
priznaná náhrada trov prvoinštančného konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, pretože žalovaný
voči rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania odvolanie nepodal.

18. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).



(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).



V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).