{"guid": "e50d0796-3c54-4e28-9fc3-b7333a219f99:6818348e-ba47-4a74-92e3-e82cf7c180d3", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1711211553.2", "spisova_znacka": "15Co/245/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/245/2017 z 22. 10. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. októbra 2019, sp. zn. 15Co/245/2017, ECLI:SK:KSBA:2019:1711211553.2", "identifikacne_cislo": "1711211553", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Katarína Benczová", "sudca_id": 62, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-katarina-benczova-62", "datum_vydania": "2019-10-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "nazov": "§ 13 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6818348e-ba47-4a74-92e3-e82cf7c180d3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1711211553.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1711211553.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1711211553.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/245/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711211553
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1711211553.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: D.. F.. P. Q. , narodený
dňa X.XX.XXXX, trvale bytom E., E. č. XXX/X, proti žalovanému: P.. F. A. , narodený dňa X.X.XXXX,
trvale bytom J., A. č. XXX/XX, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Pezinok zo dňa 3. apríla 2017, č.k. 9 C 244/2011-416, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok  zo dňa 3. apríla 2017, č.k. 9 C 244/2011-416, vo výroku, ktorým
súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zdržať sa šírenia informácie, že „žalobca bol odsúdený
za falšovanie a pozmeňovanie verejnej listiny v konaní Okresného súdu Pezinok 1T 56/03 a má teda
dostatočné skúsenosti v tejto oblasti“                 p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 3. apríla 2017, č.k. 9 C 244/2011-416, čiastočne vyhovel
žalobe žalobcu a žalovanému uložil povinnosť zdržať sa šírenia informácie, že „žalobca bol odsúdený
za falšovanie a pozmeňovanie verejnej listiny v konaní Okresného súdu Pezinok 1 T 56/2003 a má
teda dostatočné skúsenosti v tejto oblasti“. Žalobu v časti uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa
pokračujúcej neprípustnej kriminalizácie žalobcu šírením informácií o jeho trestnom stíhaní za marenie
spravodlivosti, ako aj v časti o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- €, zamietol. O nároku na
náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 50 %. Zároveň
rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania tak, že návrh zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, čl. 26
ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci oproti
sebe stoja dve ústavné práva a to na strane žalobcu právo na ochranu mena, občianskej cti a dôstojnosti
a na strane žalovaného právo na slobodu prejavu. Tieto práva sú právne rovnocenné. Súd prvej inštancie
konštatoval, že realizácia akéhokoľvek práva nie je bezbrehá. Pomyselným mantinelom výkonu práva
je právo iných, teda výkonom práva nesmie dôjsť k zásahu do  práv iných osôb. Ďalším ústavným
právom, ktoré v prejednávanom prípade, podľa názoru súdu prvej inštancie, nesmie byť opomenuté,
je tzv. prezumpcia neviny. Článok 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje základné právo na
prezumpciu neviny každému, proti komu sa vedie trestné konanie. Žalobca doložil do súdneho spisu
množstvo listinných dôkazov, z ktorých bolo preukázané, že sporové strany sa dostali v období od roku
2006 do osobného konfliktu, ktorý vyústil do desiatok súdnych konaní, ako aj konaní pred orgánmi
činnými v trestnom konaní. Žalobca tvrdil, že od tohto obdobia žalovaný neprestajne kriminalizuje
osobu žalobcu šírením informácie, že žalobca je falšovateľ, že falšoval a pozmenil verejnú listinu
a že má dobré skúsenosti v tejto oblasti. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný vo



svojich písomných podaniach adresovaných viacerým subjektom (manželka žalobcu, p. F.), najmä však
pred súdmi Slovenskej republiky, v období od roku 2007, sa opakovane na adresu žalobcu vyjadruje
spôsobom objektívne spôsobilým zásahu do práva na ochranu osobnosti. Podľa názoru súdu prvej
inštancie je pravdou, že žalobca bol trestne stíhaný pre trestný čin falšovania                  a pozmeňovania
verejnej listiny a je tiež pravdou, že bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III., sp.zn. PK 1 T 56/03,
uznaný vinným. Následne bol uvedený rozsudok zrušený v celom rozsahu Krajským súdom v Bratislave,
sp.zn. 3 To 102/2009, zo dňa 28.4.2011         a vrátený súdu prvej inštancie na nové konanie. To znamená,
že žalobca nebol nikdy právoplatne uznaný vinným z trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej
listiny a za tento čin nebol právoplatne odsúdený. Žalovaný uviedol na adresu žalobcu v liste zo dňa
23.11.2006, adresovanom G. F., že „D.. Q. bol prvostupňovým súdom odsúdený na nepodmienečný
trest odňatia slobody za nelegálne konanie“, na pojednávaní pred Okresným súdom Bratislava III. dňa
22.5.2012 žalovaný uviedol, že „žiada predložiť spis, ktorý preukazuje, že žalobca falšoval zmenky a iné
listiny“, v písomnom podaní zo dňa 28.06.2011, adresovanom Okresnému súdu Nové Zámky, žalovaný
uviedol, že „žalobca bol odsúdený za falšovanie a pozmeňovanie verejnej listiny PK 1 T 56/03, má teda
dostatočné skúsenosti v tejto oblasti“, v konaní pred Okresným súdom Pezinok, sp.zn.           4 C
501/2008, žalovaný v písomnom podaní zo dňa 21.06.2012 uviedol, že „pokiaľ ide          o údajnú pôžičku
s doložkou bezodplatného poskytovania právnych služieb, je ďalším falšovateľským výtvorom žalobcu“.
V konaní pred Okresným súdom Bratislava V., sp.zn.    10 C 61/2009, dňa 19.9.2012 žalovaný uviedol:
„poukazujem na odôvodnenie rozsudku, ktorý nie je ešte právoplatný a z ktorého vyplýva, že žalobca
spolu s pánom F. sfalšovali pôžičku, teda vyfabulovali listiny, podľa ktorých mi mal žalobca poskytnúť
pôžičku 10 miliónov SK“, v konaní pred Okresným súdom Bratislava V., sp.zn.                   42 C
148/2012, v podaní zo dňa 17.12.2012 žalovaný uviedol, že „dovoľujem si dať na vedomie súdu, že
jeho falšovateľské aktivity boli zistené vtedajším Krajským riaditeľstvom polície v Bratislave v konaniach
ČVS: KRP-77/OEK-BA-2007 a ČVS: KRP-90/OEK-BA-2008, ďalšie falšovateľské výtvory žalobcu rieši
OR PZ v Bratislave II. pod ČVS: OKP-1261/1/-OVK/B12-2012“. Podľa súdu prvej inštancie uvedené
výroky žalovaného všetky vyvolávajú dojem, že žalobca je osoba opakovane sa dopúšťajúca trestného
konania, ktorého spoločným menovateľom je falšovanie listín. V súdnej praxi je už ustálený taký výklad
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, že neoprávneným zásahom je zásadne každé
nepravdivé alebo pravdu skresľujúce tvrdenie, a to bez ohľadu na to, či bolo vykonané ústne, písomne
alebo inak, pokiaľ sa z neho dá vyvodiť jeho zmysel a význam. Skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol
vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, nemá pritom žiadny význam. Sloboda prejavu v sebe zahŕňa
možnosť voľby, čo bude jeho obsahom. Predmetom prejavu môže byť samozrejme aj kritika, môžu to
byť aj negatívne informácie, či šokujúce informácie. Pokiaľ osoba o inej osobe uvedie, že spáchala
trestný čin, ide o zásah do jej osobnostných práv v prípade, ak sa táto informácia ukáže byť nepravdivou.
Páchanie trestnej činnosti je všeobecne spoločnosťou považované za odsúdenia hodné konanie a preto,
ak o niekom nepravdivo tvrdíme, že je páchateľom trestného činu a túto informáciu šírime, ide o zásah
do jeho práva na občiansku česť. Objektívne spôsobilý vyvolať následky týkajúce sa osobnosti fyzickej
osoby môže byť aj zásah urobený v rámci súdneho konania, napr. aj podaním uplatneným v konaní za
podmienky, že ide o závažnejší zásah. Žalovaný prakticky pri každej príležitosti, kedy sa môže vyjadriť
k žalobcovi, vyzdvihuje, resp. upriamuje pozornosť oslovených subjektov na „falšovateľské aktivity“
žalobcu. Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade už nejde o legitímne uplatňovanie práva
na slobodu prejavu   a uplatňovanie procesných práv v súdnom konaní, keďže neustále opakovanie  a
označovanie osoby žalobcu za „falšovateľa“ už prekročilo mieru primeranosti prípustnú v rámci súdneho
konania. Na podporu tejto úvahy súd prvej inštancie odkázal na judikatúru Najvyššieho súdu Českej
republiky: R NS č. C 4680-NS sp.zn. 30 Cdo 1404/2006: „Pokud osoba vypovídající   v soudním řízení
zasáhne do osobnostních práv jiného, nejde o zásah neoprávněný,                 s výjimkou případu, kdy
se vypovídající dopustí excesu; o neoprávněný zásah zejména nejde, stal-li se přiměřeným způsobem
a není-li v rozporu s takovými oprávněnými zájmy fyzické osoby, na kterých je třeba trvat s ohledem
na zajištění základní úcty k její důstojnosti“. Alebo: R NS č. C 4679-NS sp.zn. 30 Cdo 2232/2006 „Je-
li konkrétní fyzická osoba nepravdivě spojována (byť nedopatřením) s kritizovanou nebo odsuzovanou
činností, resp.    s takovou osobou, jde pravidelně o zásah proti právu na čest a důstojnost takové
osoby“. Zamietnutie žaloby v časti uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa pokračujúcej neprípustnej
kriminalizácie žalobcu šírením informácií o jeho trestnom stíhaní za marenie spravodlivosti súd prvej
inštancie odôvodnil tým, že nešlo o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, a to z niekoľkých
dôvodov. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave III., zo dňa 9.10.2014,
ČVS: ORP-25/1-OVK-B3-2013, bolo začaté trestné stíhanie žalobcu ako obvineného za trestný čin
marenia spravodlivosti. Uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava III., č. 3Pv 131/13/1103-15 zo dňa
14.11.2014 bolo uznesenie ČVS: ORP-25/1-OVK-B3-2013 zrušené a vyšetrovateľovi policajného zboru



bolo uložené, aby vo veci konal a rozhodol. Informácia o trestnom stíhaní žalobcu pre trestný čin
marenia spravodlivosti je preto informáciou pravdivou, pričom samotný fakt, či dňa 5.3.2015 žalobca
aktuálne ešte bol alebo už nebol trestne stíhaný pred OR PZ Bratislava III. sama osebe nepredstavuje
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Súd prvej inštancie dôvodil, že na pojednávaní
dňa 24.6.2015 v konaní sp.zn. 9 C 244/2011 sám žalobca uviedol, že vec sa stále nachádza na
prvom stupni, čo znamená, že ukončená nebola. Tvrdenie žalovaného o trestnom stíhaní žalobcu
pre trestný čin marenia spravodlivosti malo preto reálny základ a spôsob, akým boli tieto informácie
interpretované žalovaným, nedosiahol mieru neprimeranosti v rámci vyjadrení sa žalovaného v súdnom
konaní. Zamietnutie žaloby v časti o náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie odôvodnil tým,
že bolo na žalobcovi, aby preukázal vznik nemajetkovej ujmy  a jej závažnosť. K vzniku nemajetkovej
ujmy nenavrhol žalobca vykonať prakticky žiadne dôkazy. Predložil súdu iba vyjadrenie manželky, v
ktorom uviedla, že kriminalizácia žalobcu spôsobila zásah do cti         a dôstojnosti žalobcu, zasiahla
do súkromia a práva na pokojný rodinný život, žalobca ochorel na cukrovku v marci 2008, čo malo
za následok zníženie kvality jeho života, bol uznaný za invalidného dôchodcu. Aktivity žalovaného
roztrhli fungujúcu rodinu, výchovu školopovinných detí, narušili ich mimoškolské aktivity, výrazne narušili
citový vzťah              s deťmi. Za vymyslené trestné činy bol žalobca väzobne stíhaný, bol
neprávoplatne odsúdený, ponížený v očiach obyvateľov E., predvádzali ho ako zviera v putách na
pojednávanie na Krajskom súde v Bratislave. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval,
že vierohodnosť vyjadrenia manželky žalobcu je znížená skutočnosťou, že ho písala (i keď obsah textu
výrazne pripomína rétoriku žalobcu ) osoba žalobcovi  blízka, jeho manželka. Navyše ide o tvrdenia,
ktoré nie sú preukázané žiadnymi ďalšími dôkazmi, napr. lekárskymi správami, potvrdením o invalidite,
vyjadreniami spolupracovníkov, susedov atd. a to pokiaľ ide o preukázanie vzniku ujmy a jej závažnosti
na poli zdravotnom, spoločenskom                  i pracovnom. Pokiaľ ide o rodinný život, manželstvo
žalobcu zostalo zachované, manželia žijú naďalej spoločne. Deťom sa podľa vyjadrenia darí, nemuseli
absolvovať žiadnu psychologickú terapiu, dosahujú športové úspechy. Uvedené znamená, že žalobca
nepreukázal dostatočným spôsobom vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi zásahom do
osobnostných práv zo strany žalovaného a vznikom nemajetkovej ujmy.  Rozhodnutie o trovách konania
súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 2 C.s.p. a čiastočným úspechom žalobcu v konaní.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému
povinnosť zdržať sa šírenia informácie, že „žalobca bol odsúdený za falšovanie    a pozmeňovanie
verejnej listiny v konaní Okresného súdu Pezinok 1 T 56/03 a má teda dostatočné skúsenosti v tejto
oblasti“, podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac, že rozsudok nezodpovedá skutočnosti. Poukázal na
to, že v roku 2006 podal návrh na ochranu osobnosti proti žalobcovi, o ktorom návrhu do dňa podania
odvolania nebolo rozhodnuté. Vyslovil názor, podľa ktorého je zákonná sudkyňa proti nemu zaujatá, keď
pravdivé skutočnosti, ktoré sa reálne stali, neberie do úvahy. Uvedené skutočnosti potvrdzuje, podľa
odvolateľa, rozsudok sp.zn. 1 T 56/03. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa odvolateľa odporuje týmto
skutočnostiam. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že žalobný návrh v prejednávanej veci bol podaný dňa
23.8.2011, kedy vec bola aktuálna, s odstupom 6 rokov sa situácia zmenila. Odvolateľ vytýkal súdu prvej
inštancie, že neberie do úvahy, že žalobca neustále kriminalizuje žalovaného, iniciuje proti nemu trestné
stíhanie, v čom má ako bývalý aktívny pracovník ŠtB dlhoročnú prax. Na internete je možné vyhľadať
jeho funkčný postup a pôsobnosť v tejto inštitúcii. Odvolateľ uviedol, že dokladá kópie listov žalobcu, z
ktorých obsahu je zrejmé, ako ohovára žalovaného a jeho kolegov. Odvolateľ ďalej vytýkal súdu prvej
inštancie, že zámerne nedodržiaval rovnosť účastníkov konania, zásadu rovnosti zbraní a nerešpektoval
skutočnosť, že žalovaný je dlhodobo chorý, podľa tvrdenia odvolateľa, tento pripojil k odvolaniu doklad
o zdravotnom stave. Navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca v podaní označenom ako „vyjadrenie k odvolaniu žalovaného“ uviedol, že je zbytočné sa k
odvolaniu vyjadrovať a tým dať žalovanému príčinu na pokračovanie v udávaní ďalších osôb.

4. Žiadne ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli.

5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania                      [§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od
1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.



Rozsudok verejne vyhlásil dňa                 23. októbra 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1
C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l C.s.p.),
keď jeho výrok, ktorým čiastočne vyhovel žalobe žalobcu, považoval za vecne správny. Na zdôraznenie
správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

6. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že v danom spore vykonal súd prvej
inštancie všetko navrhované dokazovanie, ktoré bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby,  ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení,
ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu (§ 132 ods. 1,      § 182 C.s.p.), zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich
základe následne vyvodil aj správny právny záver, že časť žaloby, ktorou sa žalobca domáha uloženia
povinnosti žalovanému zdržať sa tvrdení, že „žalobca bol odsúdený za falšovanie a pozmeňovanie
verejnej listiny PK 1 T 56/03, má teda dostatočné skúsenosti v tejto oblasti“ je dôvodná, pričom na
vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 11, § 13 ods. 1, ods. 2), Ústavy
Slovenskej republiky (čl. 26 ods. 1, ods. 2) a Dohovoru o ochrane ľudských práv                     a základných
slobôd (čl. 10 ods. 1, ods. 2) a svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel aj riadne
odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne
posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom
konania.

7.1. Ustanovenia § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka upravujú právo na ochranu osobnosti ako
jednotné právo zabezpečujúce v občianskoprávnej oblasti rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a
jej všestranný slobodný rozvoj. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka). Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a
aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
7.2. Z citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva, že predpokladmi úspešného uplatnenia
práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, že a/ došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti, b/ tento
zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach, c/ medzi konaním
neoprávnene zasahujúceho subjektu a vzniknutou nemajetkovou ujmou je vzťah príčinnej súvislosti.
Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne (kumulatívne); pokiaľ z nich nie je splnený čo i len jeden,
je vylúčené uplatnenie sankcií podľa § 13 Občianskeho zákonníka.
7.3. Základnou hmotnoprávnou podmienkou pre vznik osobitných občianskoprávnych sankcií v zmysle
§ 13 Občianskeho zákonníka je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu
buď v porušení, alebo i len ohrození osobnosti fyzickej osoby. Tento znak je daný, ak zásah do cti alebo
dôstojnosti fyzickej osoby je v konkrétnom prípade objektívne, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu,
spôsobilý ohroziť uvedené chránené hodnoty ľudskej osobnosti. Pri konštrukcii, ktorá bola zvolená v
ustanovení § 11      a nasledujúcich Občianskeho zákonníka nie je významná subjektívna stránka (teda
to, ako určitá fyzická osoba zo svojich subjektívnych hľadísk vníma určité konanie a jeho dôsledky).
Objektívne spôsobilé zasiahnuť do chránených osobnostných práv je konanie, ktorého dôsledky by v
rovnakej situácii negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti
u spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti.
Vzhľadom na to, že právna úprava ochrany osobnosti je založená na objektívnom princípe, nevyžaduje
sa, aby na strane pôvodcu zásahu existoval úmysel priamy alebo nepriamy, alebo nedbanlivosť či už
vedomá alebo nevedomá. V dôsledku toho môže byť uvedený znak daný aj v prípade mimovoľného
konania alebo konania zo žartu a napokon aj konania v dobrej viere, pri ktorom si konajúci neuvedomuje
objektívnu spôsobilosť svojho konania zasiahnuť do osobnosti inej fyzickej osoby (napríklad aj vtedy,
ak je osobne presvedčený o pravdivosti ním prednesených nepravdivých skutkových tvrdení o niekom
inom).
7.4. Neoprávneným je zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Môže k nemu dôjsť ústne,
písomne alebo aj inak, vždy však musí byť jeho súčasťou rozpor so zákonom spočívajúci v tom, že ten,
kto do chránených práv zasiahol, nemal na to zákonné oprávnenie    a že nebol daný žiadny z dôvodov
výnimočne vylučujúcich protiprávnosť zásahu. Vo všeobecnosti sa pripúšťa, že neoprávnenosť vylučuje



predchádzajúci súhlas dotknutej osoby so zásahom do jej osobnosti, ale tiež existencia zákonom
uznávaného dôvodu pre určitý zásah (napríklad výkon iného subjektívneho práva stanoveného zákonom
alebo pri plnení povinnosti vyplývajúcej zo zákona).
7.5. O vzťah príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým negatívne
zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich fyzickú a morálnu integritu osobnosti      a vznikom jej
nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo aspoň ohrození chránených osobnostných práv
ide vtedy, ak ujma je dôsledkom zásahu. Ako bolo vyššie uvedené, objektívne spôsobilé zasiahnuť
do chránených osobnostných práv je každé také konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej situácii
negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti alebo aj len
hrozili možnosťou nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti. Vychádzajúc z dokazovania
vykonaného súdom prvej inštancie, je treba prisvedčiť súdu prvej inštancie, že žalovaný sa na adresu
žalobcu opakovane vyjadroval spôsobom, ktorý vyvoláva dojem, že pácha trestnú činnosť spočívajúcu
vo falšovaní listín (č.l. 85, 87, 89, 93, 96, 98, 99, 157, 342). Tieto vyjadrenia zo strany žalovaného
boli adresované predovšetkým súdom v konaniach, v ktorých žalobca a žalovaný vystupujú ako strany
sporu. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu, zhodne s názorom súdu prvej inštancie, nesú takéto
vyjadrenia znaky konania objektívne spôsobilého zasiahnuť do cti a dobrého mena každej inej fyzickej
osoby v obdobnej situácii.

8. Posudzujúc odvolanie žalovaného podľa obsahu (§ 124 ods. 1 C.s.p.), žalovaný podal odvolanie
z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), dôvodiac, že rozhodnutie súdu nezodpovedá skutočnosti,
vecnému stavu veci. Avšak odvolateľ túto svoju odvolaciu námietku žiadnym spôsobom nekonkretizoval,
neuviedol, v čom rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá skutočnosti, príp. ktoré vecné zistenia,
o ktoré súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutia, nepovažuje odvolateľ za správne. Podľa odvolateľa
nebola v konaní dodržaná rovnosť účastníkov, rovnosť zbraní, opäť však odvolateľ túto svoju námietku
žiadnym spôsobom nekonkretizoval, akým postupom, resp. úkonmi súd prvej inštancie porušil zásadu
rovnosti strán sporu. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že pravdivé skutočnosti, ktoré sa reálne
stali, neberie do úvahy, neuviedol však, ktoré skutočnosti má na mysli, príp., ktoré zistenia, ktoré
boli výsledkom dokazovania pred súdom prvej inštancie, tento nevyhodnotil a nezohľadnil pri svojom
rozhodovaní. Ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že nerešpektoval skutočnosť, že žalovaný je dlhodobo
chorý, neuviedol však, ako súvisí jeho zdravotný stav s predmetom sporu. Pokiaľ odvolateľ poukazoval
na to, že žalobca podával žalobu ešte v roku 2011, kedy bola vec aktuálna, pričom za šesť rokov sa
situácia zmenila, odvolací súd poukazuje na to, že z obsahu odvolania žalovaného a vyjadrenia žalobcu
k odvolaniu žalovaného, nevyplýva, že zásah do osobnostných práv žalobcu zo strany žalovaného
netrvá, resp. nepokračuje. V ďalšom sa odvolateľ v odvolaní obmedzil na konštatovanie, že v roku 2006
podal žalobu na ochranu osobnosti proti žalobcovi, o ktorej žalobe nebolo doposiaľ rozhodnuté, spolu
s odvolaním doložil kópie listov žalobcu ako doklad ohovárania žalovaného a jeho kolegov zo strany
žalobcu, uvedené skutočnosti však nesúvisia s predmetom sporu a nemajú vplyv na vecnú a právnu
správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.

9. K odvolaniu žalovaného považuje za potrebné odvolací súd záverom uviesť, že jeho obsah vo
vzťahu k výroku napadnutého rozsudku, ktorým bolo čiastočne žalobe vyhovené, nie je spôsobilý
spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku predmetného rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacích dôvodov výslovne v nich uvedených, pričom ani   v odvolacom konaní neboli zistené také
nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo
by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z uvedených dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie, postupom podľa § 387 odsek 1 C.s.p., ako vecne správny potvrdil.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto má aj
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle    § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

11. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393                ods. 2 C.s.p.).



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci  samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu  a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už  prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo                 k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa  potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie  odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej  praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak  odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n)  (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje  desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch             s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška  príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa  písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1  je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia  odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej  inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od  doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na  príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti  ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,  z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody)  a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.  Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie  druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu  koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov               o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou



organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní  došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto  vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že  rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie  veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto  právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje  podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433  C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na  podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku   a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/244/2011", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "e50d0796-3c54-4e28-9fc3-b7333a219f99:f9c6e295-8d6d-4c53-8d2f-a20eef3fd18d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1711211553.2", "spisova_znacka": "15Co/245/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/245/2017 z 22. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-10-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1711211553.2"}], "citovane_v": [{"guid": "8f0c22e3-8bd6-446f-ab99-ec21b81685e5:438e7517-87a7-490e-8c54-a2fab2691780", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2024:1218201711.17", "spisova_znacka": "B2-13C/12/2018", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B2-13C/12/2018 z 14. 6. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2024-06-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2024:1218201711.17"}]}