Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/218/2017 z 28. 10. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. októbra 2019, sp. zn. 3Co/218/2017, ECLI:SK:KSBA:2019:1711216574.1 Krajský súd Bratislava | 3Co/218/2017 | ECLI:SK:KSBA:2019:1711216574.1 | 2019-10-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti Citované ustanovenia: OZ, § 13 ods. 3 OZ, § 11 OZ, § 13 ods. 2 OZ, § 13 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9a3f5b0f-d684-4883-95c6-5d1dd351599a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1711216574.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/218/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711216574
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1711216574.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.
Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobcu: O.. K.. N. S., U.., J.. XX.X.XXXX,
K. X, U. A., zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Polákom, Miletičova 64, Bratislava, proti žalovanému:
News and Media Holding a.s., Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 47 256 281, zastúpenému Schwarz
advokáti, s.r.o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, o ochranu osobnosti s nárokom na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k.
6C/309/2011-157, zo dňa 2.2.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, ktorou bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.000 eur mení tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.000 eur;
vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania 9,09 %. V odôvodnení
uviedol, že žalobca sa žalobou podanou 29.11.2014 domáhal zaplatenia 33.000 eur na skutkovom
základe, že v piatkovom vydaní denníka „Plus JEDEN DEŇ“ zo dňa 1.7.2011 uverejnil žalovaný (bez
súhlasu žalobcu a ostatných dotknutých osôb) obrazové snímky žalobcu, jeho manželky H. S. M.
K.. O. K., K. (kolegyne žalobcu) s textom v štylizácii a koláži, z ktorej vyplýva, že žalobca: a) je
motivovaný pomstou za neveru svojej manželky, b) strávil noc s inou mladšou ženou - PhDr. O. K.,
K.., U.) N. K.. O. K., K.. prežíva milostný vzťah. V koláži na titulnej strane periodika upútava žalovaný
čitateľa dominujúcom nadpisom: „Manžel H. S. /60/: Pomsta je sladká!“ s podtitulom „Prichytený s
mladšou slečnou“. V koláži na dvojstránke periodika - strana 14-19 upútava žalobca čitateľa titulmi,
podtitulmi a textami: „H., kde si bola, keď bol tvoj N. N. O.?“, „Záhradná noc s mladou dekankou“,
„21.23h 24. jún Piešťany“, „S. M. K.: Spolu nasadli uprostred noci do jedného auta.“ Viac info nájdete
na www.pluska.sk/magal . V samotných článkoch na titulnej strane a
dvojstránke 14-19 sa potom žalovaný venuje žalobcovi a O. K., nielen ako účastníkom golfového
stretnutia, ale predovšetkým ako aktérom udalostí, ktoré majú viesť k záveru, že majú spolu milenecký
vzťah. V ďalšom sobotňajšom vydaní denníka „Plus JEDEŇ DEŇ“ zo dňa 2.7.2011 uverejnil žalovaný
(bez súhlasu žalobcu a ostatných dotknutých osôb) na dvojstránke 14/19 obrazové snímky žalobcu,
PhDr. Dany Petranovej, PhD. Kamily Magálovej a Mariána Geišberga spolu s článkom v ironizujúcej
koláži obrázkov a textov: „Štyria noví kamaráti: S.J. &. H., N. &. O. Bez sĺz do leta“. „N. M. O.:
Vycestujeme už teraz alebo neskôr?“ „Deň po úlete s mladou dekankou.“ V súvisiacom článku
žalovaný potom rozvíja vlastné úvahy o tom, ako sa manželka žalobcu vyrovnáva s jeho neverou
a dramaticky odhaľuje ďalšie z „prekvapení“, ktorým je skutočnosť, že O. K. je dekankou fakulty
masmediálnej komunikácie na Trnavskej univerzite (hoci túto skutočnosť uviedol v predchádzajúcom



vydaní periodika) s tým, že je na dovolenke a v rovnaký deň nastúpil na dovolenku aj žalobca.
Na strane 19 súčasne žalovaný prirovnáva O. K. k manželke žalobcu tak, že fotomontážou zmenil
podobu O. K. prirobením účesu H. S. s titulkou: „Pohrali sme sa s vlasmi S. dám Veď O. Z. H.
kópia“. V súvisiacom článku potom podsúva čitateľovi záver o ich vzájomnej podobe (ako vajce
vajcu) a O. K. predstavuje ako „blízku N. srdcu“. Totožné články a fotky uverejnil žalovaný na svojej
internetovej stránke://www.pluska.sk/soubiznis/správy-klebety/nase-celebrity/pomsta-byva.sladka-
manzel-kamily-magalovej-prichyteny-mladsou-zenou.html //www.pluska.sk/soubiznis/spravy-klebety/nase-celebrity/styria-novi-kamarati-marian-
kamila-slavomir-dana-bez-slz-do-leta.html spolu so sériou ďalších fotografií a vlastných situačných
komentárov.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
na základe výsledkov vykonaného dokazovania, po zhodnotení dôkazov jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je podaná čiastočne dôvodne. Poukázal na
to, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá mu
mala vzniknúť v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného do jeho práv na ochranu osobnosti
(súkromia, mena, cti, povesti, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti ako aj zverejnenia obrazovej snímky
bez jeho súhlasu). K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu malo dôjsť zverejnením
článkov právneho predchodcu žalobcu (SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s. r. o.) v denníku Plus JEDEN DEŇ
a na internetovej stránke www.pluska.sk, ktorých vydavateľom resp. prevádzkovateľom bol právny
predchodca žalovaného. Konštatoval, že medzi stranami nebola sporná pasívna vecná legitimácia
žalovaného ako právneho nástupcu obchodnej spoločnosti SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s.r.o., ktorý bol
vydavateľom denníka Plus JEDEN DEŇ a prevádzkovateľom internetovej stránky www.pluska.sk .; medzi stranami nebolo sporné ani zverejnenie predmetných článkov v denníku a na
internetovej stránke 1.7.2011 a 2.7.2011. Sporným bola skutočnosť neoprávneného zásahu do práva
na ochranu osobnosti žalobcu, postavenie žalobcu ako osoby verejného záujmu a dôvodnosť a výška
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3. Súd prvej inštancie vychádzajúc z ustálenej judikatúry poukázal na to, že predpokladom úspešného
uplatnenia práva na ochranu osobnosti je existencia neoprávneného zásahu do osobnostných práv
a objektívna spôsobilosť uvedeného zásahu vyvolať ujmu na právach chránených § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Uvedené predpoklady pritom musia byť splnené kumulatívne. Nevyžaduje
sa vyvolanie následkov, ale postačuje, ak je zásah objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť právo
na ochranu osobnosti. Z vykonaného dokazovania mal preukázanú existenciu neoprávneného zásahu
právneho predchodcu žalovaného do práv žalobcu chránených ustanoveniami § 11 a § 12 Občianskeho
zákonníka, ale aj čl. 19 Ústavy SR, ktorý bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na uvedených právach
žalobcu. Bol názoru, že zverejnením článkov právneho predchodcu žalovaného boli porušené práva
žalobcu na ochranu súkromia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti aj na ochranu podobizne. Ozrejmil,
že obsahom práva na ochranu súkromia je právo fyzickej osoby samostatne rozhodnúť o tom, či a ktoré
údaje z jej súkromia budú sprístupnené ďalším subjektom alebo zverejnené a taktiež právo, aby sa
bránila proti neoprávnenému zásahu v prípade zverejnenia takýchto údajov. Do rámca ochrany v zmysle
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka patrí právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej
osoby, najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového
života. V najširšom zmysle sa toto právo týka aj života v rodine a manželských a partnerských alebo
priateľských či obdobných vzťahov (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 137/2008). Súd
prvej inštancie mal preukázané, že zverejnením článkov v denníku a na internetovej stránke právneho
predchodcu žalovaného jednoznačne došlo k porušeniu práva na ochranu súkromia žalobcu, nakoľko
bez jeho súhlasu boli zverejnené informácie týkajúce sa jeho súkromia v intímnej sfére, manželskom
a rodinnom živote (údajný mimomanželský vzťah žalobcu). Dôvodil, že ak sa aj žalovaný bránil tým,
že v článkoch nebolo výslovne tvrdené, že žalobca má mimomanželský vzťah s O. K., celkový kontext
a formulácie článkov, doplnené fotografiami a textami vo fotografiách, jednoznačne mali u čitateľov
vyvolať dojem existencie uvedeného vzťahu, pričom považoval za potrebné v danom prípade posúdiť
celkový charakter článkov, nielen jednotlivé skutkové tvrdenia, ale aj nadpisy, fotografie a hodnotiace
úsudky, ktoré vo svojom celku jednoznačne mali a museli u bežného čitateľa viesť k záveru o existencii
mimomanželského vzťahu žalobcu a O. K.. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že zverejnením
článkov bolo zasiahnuté do práva na ochranu súkromia žalobcu.



4. Súd prvej inštancie mal preukázaný aj neoprávnený zásah právneho predchodcu žalovaného do
práva žalobcu na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ktorý bol spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu
na uvedených právach. Poukázal na § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka podľa ktorého predmetom
ochrany je aj česť fyzickej osoby v odborných kruhoch, v ktorých je svojou prácou a činnosťou známa,
teda nielen občianska česť v užšom slova zmysle. Upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 1941/2007, podľa ktorého Občiansky zákonník poskytuje ochranu
osobnej cti výlučne proti takému konaniu, ktoré je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti
subjektu práva tým, že znižuje jeho česť u iných ľudí a tým ohrozuje vážnosť jeho postavenia a uplatnenia
v spoločnosti. Nie je rozhodujúce, či k ujme skutočne došlo, stačí objektívna spôsobilosť príslušného
konania takúto ujmu spôsobiť. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp zn. 28 Cdo 2099/2002
a rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1224/2004 objasnil, že ústny alebo písomný zásah
môže spočívať v rozširovaní nepravdivých informácií týkajúcich sa osobnosti fyzickej osoby alebo vo
zverejňovaní pravdivých informácií z intímneho a rodinného života fyzickej osoby proti jej vôli, ako
aj v nepravdivom obvinení z nečestného konania, ktoré obsahom, formou a cieľom presahuje rámec
pravdivej a objektívnej kritiky. K porušeniu alebo ohrozeniu práva fyzickej osoby na ochranu občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti (vážnosti občana vo svojej rodine, susedov, spoluobčanov, na pracovisku
u kolegov) teda v zásade môže dôjsť len nepravdivými tvrdeniami (pravdivá informácia spravidla
nezasahuje do práva na ochranu osobnosti) resp. pravdivými tvrdeniami, ktoré sú však podané takým
spôsobom, že skresľujú pravdu a pôsobia difamačne. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby
nejde okrem iného v prípadoch, keď pôvodca skutkových tvrdení zasahujúcich česť resp. dôstojnosť
fyzickej osoby preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy).

5. Poznamenal, že výnimkou sú prípady, v ktorých pôjde o skutočnosti zo súkromného života, pri
ktorých je dôkaz pravdy spravidla vylúčený. Vzhľadom na preukázaný neoprávnený zásah do súkromia
žalobcu, súd prvej inštancie nevykonával v konaní dôkazy, preukazujúce pravdivosť skutkových tvrdení,
uvedených právnym predchodcom žalovaného v predmetných článkoch. Bol názoru, že celkový
charakter článkov bol difamačný, jeho cieľom bolo vyvolať u čitateľa zdanie mimomanželského vzťahu
žalobcu a O. K.; uvedené „smerovanie“ článkov bolo dané už aj samotnými titulkami a podtitulkami (pri
ktorých sa síce pripúšťa istá forma zveličenia), kolážou žalobcu, kolážou O. K., ktorej boli prirobené vlasy
H. S., vytvorením dvoch párov nových „kamarátov“ v texte nad nadpisom článku. S ohľadom na rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 332/2007 pripomenul, že difamačné tvrdenie treba posúdiť nielen
podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového vyznenia, s prihliadnutím na všetky súvislosti
a okolnosti, za ktorých k tvrdeniu došlo. Súd prvej inštancie mal tiež preukázané porušenie práva žalobcu
na ochranu podobizne, ku ktorému došlo zverejnením jeho fotografií bez jeho súhlasu. Skutočnosť,
že fotografie boli vyhotovené na verejne prístupnom mieste, ktorou sa bránil žalovaný, vyhodnotil
ako právne bezvýznamné; navyše, žalovaný zverejnil bez súhlasu žalobcu aj fotografiu, ktorá nebola
vyhotovená na verejne prístupnom mieste (koláž s vlasmi H. S. M. O. K.M.).

6. Súd prvej inštancie nemal za preukázané tvrdenie žalovaného, že zverejnenie fotografií žalobcu
bolo vykonané v súlade so zákonným ustanovením § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, teda že sa
jednalo o tzv. spravodajskú licenciu, keď nemal preukázané, že by zverejnenie informácií zo súkromia
žalobcu, resp. jeho podobizní bolo v priamej súvislosti s jeho činnosťou vo verejnom živote. Vychádzal
z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 3063/2009, podľa ktorého Občiansky zákonník na
zabezpečenie verejného záujmu na informácie v prospech spravodajstva stanovuje zákonnú licenciu na
použitie podobizní, obrazových snímok, aj obrazových a zvukových záznamov a iných prejavov osobnej
povahy. V tomto zmysle nie je daná akákoľvek prípadná zákonná licencia, ktorá by sa týkala zásahov
do osobného súkromia vo forme uvádzania skutočností zo súkromného života. Je tomu tak preto, že
skutočnosti týkajúce sa súkromného života sú zásadne súčasťou osobného súkromia (vnútornej intímnej
sféry) a nemôžu preto byť vecou verejného záujmu (relatívna výnimka je prípustná iba u osôb tzv.
verejného záujmu, ale len potiaľ, ak je uvádzanie takýchto skutočností na verejnosti v priamej súvislosti
s činnosťou tejto fyzickej osoby vo verejnom živote - konkrétne, ak majú význam pre hodnotenie
schopností a spôsobilostí vykonávať verejnú činnosť).

7. Z vykonaného dokazovania mal ďalej za preukázané, že žalobca je osobou verejného záujmu, nakoľko
v čase zverejnenia predmetných článkov (a aj doposiaľ), pôsobí ako pedagóg, predseda akademického
senátu na Univerzite Sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Podľa ustálenej judikatúry (napr. nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 558/2012) aj osoba pedagóga, resp. riaditeľa školy, je osobou verejného
záujmu. Osoby verejného záujmu musia predpokladať zvýšený záujem verejnosti o ich súkromný život.



V týchto prípadoch je však potrebné určiť hranicu medzi slobodou prejavu a právom verejnosti na
informácie a právom fyzickej osoby na ochranu osobnostných práv tak, aby jedno z uvedených práv
nebolo nedôvodne zvýhodnené. Konflikt medzi ústavou garantovanou slobodou prejavu a základným
právom vyhľadávať a rozširovať informácie podľa čl. 26 Ústavy SR a právom na ochranu osobnosti,
ktoré je taktiež garantované Ústavou SR (najmä čl. 19 Ústavy SR) je potrebné riešiť prostredníctvom
zásady spravodlivej rovnováhy, pričom všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere
a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či
dokonca popretiu iného práva alebo slobody. V niektorých situáciách musí sloboda prejavu ustúpiť. Súd
prvej inštancie bol názoru, že žalobca síce nepodlieha verejnému záujmu v rozsahu napr. politikov,
avšak verejnému záujmu podlieha jednak ako manžel celebritnej osobnosti (herečka H. S., bývalá
manželka) prípadne ako pedagóg, predseda akademického senátu a vyšší predstaviteľ fakulty Trnavskej
univerzity, i ako podnikateľ (majiteľ a prevádzkovateľ hotela H.). Skutočnosti súkromného charakteru,
najmä intímneho a rodinného života, teda aj týkajúce sa údajného mimomanželského vzťahu žalobcu,
však podľa súdu prvej inštancie podliehajú právnej ochrane podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka;
mal za nepochybné, že povolanie pedagóga je spojené s jeho verejným pôsobením, ktoré je napríklad
oproti politikom do značnej miery limitované, ale je tiež pravdou, že na týchto pracovníkov sú kladené
zvýšené odborné aj morálne nároky, teda v tomto zmysle podliehajú kontrole verejnosti, a to najmä tej,
ktorá sa s ich prácou stretáva. Na druhej strane však treba zdôrazniť hranice takéhoto posudzovania,
ktoré treba určiť prísnejšie v porovnaní s verejne všeobecne činnými a známymi osobnosťami (politici,
umelci a pod.). Vychádza sa z toho, že až na výnimky bude treba rešpektovať súkromie takejto osoby
v súlade s požiadavkami obsiahnutými v čl. 7 Listiny základných práv a slobôd, najmä pokiaľ ide o ich
súkromné vzťahy v rodine (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2563/2009).

8. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, napriek tomu, že žalobca je osobou verejného záujmu, súd prvej
inštancie uzavrel, že zverejnením článkov právnym predchodcom žalovaného došlo k zásahu do jeho
súkromia neprimeraným spôsobom a jednalo sa o neoprávnený zásah do práv žalobcu v zmysle § 11
Občianskeho zákonníka.

9. Skutočnosti, uvádzané žalovaným na svoju obranu, že články sa týkali aj ďalších osôb verejného
záujmu, o ktorých mu prislúchalo právo zverejňovať informácie, považoval vo vzťahu k právnemu
posúdeniu veci o neoprávnenému zásahu do práv žalobcu za bezvýznamné, nakoľko zverejňovanie
informácií o iných osobách resp. zverejňovanie ich podobizní, a to aj v prípade, ak by sa jednalo o osoby
verejného záujmu, nemôže odôvodňovať a legalizovať zverejňovanie informácií resp. podobizní iných
osôb.

10. Keďže súd prvej inštancie mal preukázanú existenciu neoprávneného zásahu zo strany právneho
predchodcu žalovaného do práva na ochranu osobnosti, ktorý bol spôsobilý vyvolať ujmu vo sfére
osobnostných práv žalobcu ako aj príčinnú súvislosť medzi zásahom a ujmou (mal preukázané, že
zverejnenie fotografií a článkov v takom rozsahu bolo priamou a bezprostrednou príčinou ujmy vo sfére
práv žalobcu chránených podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka), pristúpil následne ku skúmaniu
splnenia predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej výšky.

10.1. V tejto súvislosti skonštatoval, že nemal žalobcom preukázaný dopad zverejnenia článkov právnym
predchodcom žalovaného v jeho rodinnej a pracovnej sfére, ani tvrdenia žalobcu, že týmto zásahom
mu bola spôsobená ujma v manželskom živote; vyslovil názor, že žalobca ako verejná osoba musí
vo vyššej miere znášať a trpieť zverejnenie informácií o jeho manželskom, prípadne rodinnom živote.
Súd prvej inštancie nemal takisto za preukázané, že by zverejnenie článkov malo negatívny dopad
v pracovnej sfére žalobcu, ktorý naďalej pôsobí na fakulte masmediálnej komunikácie na Trnavskej
univerzite v postavení predsedu akademického senátu i ako pedagóg a vedecký pracovník, čo potvrdil
vo svojej výpovedi a skutočnosť, že si študenti pošuškávali o ňom informácie z jeho súkromného života,
ohľadom vzťahu k O. K., prípadne, ak nadviazal s ňou intímny vzťah, čo sa neskôr aj potvrdilo, by boli
tieto informácie i bez uverejnenia článkov spôsobilé uvedenú situáciu navodiť.

11. K náhrade nemajetkovej ujmy poznamenal, že podľa ustálenej judikatúry podmienkou priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je vždy, v závislosti
od individuálnych okolností daného prípadu, existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať
ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,
jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú, pričom nie sú rozhodujúce subjektívne



pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej
situácii, príp. spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba (napr. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 81/2011).

12. Vzhľadom na charakter neoprávneného zásahu právneho predchodcu žalovaného a jeho intenzitu
a skutočnosť, že zásah nemal až taký závažný dopad v rodinnej a pracovnej sfére žalobcu, nie je
postačujúce nepeňažné zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, skonštatoval súd
prvej inštancie a uzavrel, že je daný dôvod na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ďalej
argumentoval tým, že predmetným zásahom nedošlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti žalobcu a
jeho vážnosti v spoločnosti, a postavenia v zamestnaní, preto pri výške náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch prihliadol na skutočnosti, za akých došlo k získaniu fotografií žalobcu. Na uvedenom základe
v zmysle § 11, § 12 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, čl. 19
ods. 1, ods. 2, ods. 3 Ústavy SR, žalobcovi priznal náhradu 3.000 eur, ktorú považoval za primeranú;
v zostávajúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi
priznal náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci vo výške 9,09 %.

13. Proti rozsudku v časti uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 3.000 eur a v časti uloženej
povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania, podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne žiadal rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím
skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v
ňom namietal, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnutý
rozsudok je zmätočný, arbitrárny a nepreskúmateľný.

14. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že „zverejnením článkov právneho predchodcu
žalovaného boli porušené práva žalobcu na ochranu súkromia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti aj
na ochranu podobizne“ a že „celkový kontext a formulácie článkov, doplnené fotografiami a textami
vo fotografiách, jednoznačne mali u čitateľov vyvolať dojem existencie uvedeného vzťahu (pozn.
mimomanželského vzťahu žalobcu s O. K.). Poukázal na to, že články na žiadnom mieste netvrdili,
že by bol žalobca v mimomanželskom pomere s O. K.; takúto skutočnosť nie je možné podľa názoru
žalovaného vyvodiť ani z celkového kontextu článkov, resp. zo zverejnených fotografií, ako nesprávne
tvrdí súd prvej inštancie, ktorý sa v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku odvoláva na to, že
články mali u čitateľov takýto dojem vyvolať.

15. Pokiaľ by sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že napádané články vyvolávajú
dojem existencie mileneckého vzťahu žalobcu s O. K., ani v takomto prípade by zaoberanie sa touto
otázkou žalovaným nepredstavovalo neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, nakoľko šlo
o legitímnu tému verejného záujmu. Žalobca ako vedúci katedry a predseda Akademického senátu
na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda by mal byť nielen odbornou, ale
aj morálnou autoritou, a predstavovať pre širokú verejnosť vzor (role model), tak ako uviedol Ústavný
súd SR v náleze SR sp. zn. II. ÚS 558/2012-49, zo dňa 28.2.2013. Zdôraznil, že v prípade vedúceho
katedry a predsedu akademického senátu sú nároky na odbornú a morálnu autoritu podstatne vyššie
ako v prípade riaditeľa stredoškolského gymnázia. Informácia o tom, že vedúci katedry a predseda
akademického senátu má mimomanželský pomer s nadriadeným zamestnancom, dekankou na tej istej
fakulte, ktorý v čase vydania článkov bol rovnako ako žalobca v manželskom zväzku (teda prípad
obojstrannej nevery), je podľa názoru žalovaného legitímnou témou verejného záujmu a táto informácia
má vplyv na spôsobilosť žalobcu vykonávať verejné funkcie, ktoré zastáva.

16. Poukázal na to, že Univerzita sv. Cyrila a Metóda v Trnave je verejnou vysokou školou financovanou
z verejných zdrojov, a teda aj z tohto pohľadu má verejnosť právo vyhľadávať a prijímať informácie
o činnosti žalobcu, ako jedného z predstaviteľov univerzity (vedúci katedry a predseda akademického
senátu). Zároveň samotná univerzita, ako aj zákon č. 201/1997 Z.z., ktorým bolo predmetná univerzita
zriadená, uvádzajú, že na univerzite má dochádzať k vychovávaniu a výučbe študentov v duchu
kresťanských ideálov, a teda ak by aj z článkov vyplývala informácia o mileneckom vzťahu žalobcu,
tak táto informácia by bola témou legitímneho záujmu širokej verejnosti, študentov danej univerzity
či rodičov daných študentov, keďže prípad vzájomnej manželskej nevery vrcholných predstaviteľov
univerzity a fakulty nepochybne nie je v duchu kresťanských ideálov. Zároveň, ako bolo uvedené aj



vyššie, vzťah žalobcu s O. K. môže mať vplyv na výkon funkcie žalobcu ako vedúceho katedry a
predsedu akademického senátu a podriadeného pracovníka O. K. z pohľadu profesionality, nestrannosti,
objektívnosti či nezaujatosti, keďže žalobca je vedúcim Akademického senátu predmetnej fakulty, pričom
akademický senát schvaľuje volebný poriadok pre voľby dekana fakulty a Akademický senát je tým
orgánom, ktorý volí dekana fakulty.

17. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že zverejnením fotografie žalobcu bez jeho súhlasu došlo
k porušeniu práva na ochranu podobizne žalobcu a zverejnenie fotografií v článkoch nebolo vykonané v
súlade s § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nakoľko nemal preukázané, že by zverejnenie informácií
zo súkromia žalobcu, resp. jeho podobizni bolo v priamej súvislosti s jeho činnosťou vo verejnom živote.
Mal za to, že fotografie boli vyhotovené a zverejnené v súlade so spravodajskou licenciou v zmysle §
12 ods. 3 Občianskeho zákonníka; boli vyhotovené na verejných dostupných priestranstvách, nešlo o
fotografie vyhotovené napr. v obydlí žalobcu, kde verejnosť nemá prístup. Navyše polemizovanie nad
možným mileneckým vzťahom žalobcu s O. K. (ktorého základom boli práve vyhotovené fotografie)
predstavovalo tému verejného záujmu a týkalo sa otázky posúdenia spôsobilosti žalobcu vykonávať
verejné funkcie. Zverejnenie fotografií preto bolo v priamej súvislosti s činnosťou žalobcu vo verejnom
živote.

18. Namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 3.000 eur, avšak
svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „vzhľadom na charakter neoprávneného zásahu právneho
predchodcu žalovaného a jeho intenzitu a skutočnosť s tým, že zásah nemal až taký závažný dopad v
rodinnej i pracovnej sfére žalobcu, nie je postačujúce nepeňažné zadosťučinenie v zmysle zákonného
ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je daný dôvod na priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Predmetným zásahom právneho predchodcu žalovaného nedošlo v značnej miere
k zníženiu dôstojnosti žalobcu a jeho vážnosti v spoločnosti a postavení v zamestnaní, z toho dôvodu
prihliadol súd na výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom prihliadol na skutočnosti, za
akých došlo k získaniu fotografii žalobcu, preto priznal žalobcovi náhradu vo výške 3.000 eur, ktorú
považoval za primeranú.“ Poukázal na rozporuplnosť argumentácie súdu prvej inštancie, ktorý na jednej
strane tvrdil, že zverejnením článkov nedošlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti žalobcu a jeho
vážnosti v spoločnosti, a postavení v zamestnaní, na druhej strane však žalobcovi priznal náhradu
nemajetkovej ujmy 3.000 eur. Zdôraznil, že v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by
sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. V zmysle uvedeného považoval za zrejmé, že pokiaľ súd prvej inštancie
dospel k správnemu záveru, že zverejnením článkov nedošlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti
žalobcu a jeho vážnosti v spoločnosti, a postavení v zamestnaní, nemal žalovanému priznať ani náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. V zmysle súdnej judikatúry platí, že primerané zadosťučinenie v
peniazoch je koncipované ako výnimočná forma satisfakcie, pričom dôvodnosť jeho priznania je už
potrebné žalobcom riadne preukázať, t.j. dôkazné bremeno leží na žalobcovi. Žalobca tak v konaní
o ochranu osobnosti musí tvrdiť a dokázať, že morálna satisfakcia je nedostatočná, pričom súd je v
zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka povinný skúmať závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za
ktorých došlo k zásahu. Nepostačuje teda teoretická možnosť či objektívna spôsobilosť zásahu znížiť
dobrú povesť žalobcu. Rovnaký názor pritom prezentoval aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5 Cdo
202/2009, zo dňa 19.5.2010. Žalobca musí tiež preukázať, že vznik ujmy bol v príčinnej súvislosti so
zverejnenými článkami.

19. Žalovaný bol teda názoru, že ak súd prvej inštancie dospel k (správnemu) záveru, že žalobca v
konaní žiadnym spôsobom nepreukázal vznik ujmy v rodinnom, pracovnom či inom prostredí, žalobcovi
tak v dôsledku článkov nevznikla akákoľvek ujma, a to už nie ujma značnej intenzity, a teda neboli
splnené ani predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

20. Poukázal tiež na to, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje odôvodnenie, prečo súd
prvej inštancie považoval náhradu nemajetkovej ujmy 3.000 eur za primeranú; keď iba uviedol, že
„prihliadol na skutočnosti, za akých došlo k získaniu fotografii žalobcu, preto priznal žalobcovi náhradu
vo výške 3.000 eur, ktorú považoval za primeranú“. O to viac, že ak súd prvej inštancie konštatoval, že
v súvislosti so zverejnením článkov nedošlo u žalobcu ku vzniku žiadnej ujmy a nebola ani v značnej
miere znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti, postavení a v zamestnaní.



21. Vyčítal ďalej súdu prvej inštancie, že pri určení výšky neprihliadol ani na výšku náhrady, ktorá je
priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam trestných činov (najmä násilných
trestných činov) a žalobcovi aj napriek nepreukázaniu vzniku žiadnej ujmy priznal náhradu 3.000 eur.
Takúto výšku náhrady nemajetkovej ujmy považoval za zjavne neprimeranú a významným spôsobom
presahujúcu výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov a ktorá ujma v porovnaní s
údajnou ujmou žalobcu (navyše nepreukázanou) je podľa jeho názoru podstatne vyššia.

22. Vo vzťahu k výroku o trovách vytýkal súdu prvej inštancie, že žalobca sa v konaní domáhal voči
žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy 33.000 eur; súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy 3.000 eur; žalobcov pomer úspechu v konaní bol 9,09 %. Súd prvej inštancie však
pri rozhodovaní o náhrade trov konania vôbec nezohľadnil to, že pomer úspechu žalovaného v konaní
bol 90,91 %. Vzhľadom na túto skutočnosť mal súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. priznať
náhradu trov konania žalovanému (a nie žalobcovi), a to vo výške 81,82 %.

23. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 378, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
rozsudok v napadnutých častiach, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem; rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti odvolací súd zmenil,
nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.). Rozsudok
verejne vyhlásil dňa 29.10.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

24. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu
prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa
aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem
iného) ochrany povesti alebo práv iných.

25. Podľa čl. 26 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory, slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom,
ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

26. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena.

27. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

28. Podľa § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

29. Predmetom konania bola náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej zaplatenia sa žalobca
domáhal od žalovaného a ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného do
jeho práv na ochranu osobnosti (súkromia, mena, cti, povesti, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti ako aj
zverejnenia obrazovej snímky bez jeho súhlasu) článkami zverejnenými 1. 7. 2011 v denníku Plus jeden
deň a na internetovej stránke www.pluska.sk pod názvom „Manžel H. S. /60/:
Pomsta je sladká!“ s podtitulom „Prichytený s mladou slečnou“, „H., kde si bola, keď bol tvoj N. N.
O.?“ „Záhradná noc s mladou dekankou“ „21.23h 24. jún Piešťany“ a 2.7.2011 pod názvom „Štyria noví



kamaráti: S. &. H., N. M. O.“ „Bez sĺz do leta“, „N. M. O.: Vycestujeme už teraz alebo neskôr?“, „Deň
po úlete s mladou dekankou.“

30. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak súd použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán).

31. V prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že konanie žalovaného vykazuje znaky
neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi
ujmu na osobnostných právach. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, z vykonaného
dokazovania mal preukázané - vzhľadom na charakter neoprávneného zásahu právneho predchodcu
žalovaného a jeho intenzitu - že zásah nemal až taký závažný dopad v rodinnej a pracovnej sfére
žalobcu; predmetným zásahom právneho predchodcu žalovaného nedošlo v značnej miere k zníženiu
dôstojnosti žalobcu a jeho vážnosti v spoločnosti a postavení v zamestnaní. V nadväznosti na skutkové
závery súdu prvej inštancie odvolací súd v súlade s odvolacou argumentáciou žalovaného konštatuje,
že ak súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zásahom do osobnostných práv
žalobcu nevznikla žalobcovi závažná ujma, potom je nesprávny jeho právny záver o naplnení zákonných
predpokladov pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Záver súdu prvej inštancie je tak výsledkom nesprávnej aplikácie § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka na zistený skutkový stav veci. Podmienkou pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je totižto vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach
daného prípadu - existencia závažnej ujmy.

32. Na ozrejmenie právnej stránky odvolací súd dopĺňa, že fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka). Písomnosti osobnej povahy, podobizne,
obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej
povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením (§ 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Privolenie nie je potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky
alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona (§ 12 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia
fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom aj na vedecké a umelecké účely a pre
tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s
oprávnenými záujmami fyzickej osoby (§ 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

33. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho
zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa
negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou
povahou alebo stupňom závažnosti: a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu,
b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu
satisfakciu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie)
je však vždy (ako už bolo uvedené vyššie) - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu
- existencia závažnej ujmy.

34. Vlastný zásah do osobnostných práv je však zakaždým potrebné hodnotiť objektívne s prihliadnutím
ku konkrétnej situácii, za akej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho
kritéria), ako aj k osobe postihnutej zásahom (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria).



Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o zníženie dôstojnosti
postihnutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za
konkrétnej situácie, za akej došlo k neoprávnenému zásahu, ako aj s prihliadnutím k osobe postihnutej
zásahom, možno spoľahlivo dovodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k intenzite a trvaniu
nepriaznivého následku spočívajúcom v znížení dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti, pociťovala ako
závažnú spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej fyzické
osoby. Ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere) môže nastať
aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie alebo do práva na podobizne alebo do práva na
ochranu mena.

35. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je „len“ jedno z čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov
ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti, ktoré vzniká vtedy, ak ostatné potenciálne satisfakčné
nástroje odvodzované z § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka k vyváženiu a zmierneniu nepriaznivých
následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nepostačujú, pričom finančné zadosťučinenie v
peniazoch nemá slúžiť k vyvažovaniu a zmierňovaniu len krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy na
osobnosti fyzickej osoby a ku kompenzácii nemajetkovej ujmy nemá slúžiť ani vtedy, ak nie sú v konaní
preukázané negatívne následky v živote dotknutej osoby z hľadiska vyššej intenzity závažnosti, tak ako
tomu bolo aj v prejednávanej veci.

36. Odvolací súd tak po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností namietaných
žalovaným v podanom odvolaní rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil a žalobu
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, v napadnutej vyhovujúcej časti zamietol. Vychádzal pritom v
celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je viazaný (§ 383 C.s.p.)
a ktorý po právnej stránke posúdil inak a preto nemusel opakovať, príp. dopĺňať dokazovanie.

37. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na
náhradu trov konania.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).