Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/105/2019 z 28. 10. 2019
Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 28. októbra 2019, sp. zn. 3Co/105/2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1715207980.3
Krajský súd Bratislava | 3Co/105/2019 | ECLI:SK:KSBA:2019:1715207980.3 | 2019-10-28 | Uznesenie
Citované ustanovenia: § 55 CMP, CMP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8d7dc27d-d691-42fb-9a3d-a9ab62750988
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1715207980.3

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/105/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1715207980
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1715207980.3

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v právnej veci navrhovateľa: V.. M. R., T..
XX.X.XXXX, W.. T. XX, C., zastúpeného JUDr. Máriou Bustinovou, advokátkou, Ľ. Štúra 330/5,
Trenčianske Teplice, proti osobe oprávnenej z vyživovacej povinnosti: Y.na R., T.. X.X.XXXX, I. XX,
Š., zastúpenej JUDr. Silviou Jakubcovou, advokátkou, Štúrova 34, Modra, o zníženie výživného,
na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok č. k. 7C/110/2015-201, zo dňa
12.6.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol tak, že osoba oprávnená z vyživovacej
povinnosti má právo na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. V odôvodnení uviedol, že uznesením č. k. 7C/110/2015-176, zo dňa 24.2.2017, súd prvej inštancie
zastavil konanie z dôvodu, že navrhovateľ vzal návrh v celom rozsahu späť; o trovách konania
rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti výroku o náhrade
trov konania podala odvolanie osoba oprávnená z vyživovacej povinnosti. Uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3Co/234/2017-197, zo dňa 31.1.2018, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v predmetnom uznesení uviedol,
že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s § 55 zákona č. 161/2015 Z. z.
Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“) a nevyhodnotil, či je s ohľadom na okolnosti prípadu
spravodlivé priznať nárok na náhradu trov konania. Na podklade rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým
bol viazaný, súd prvej inštancie preskúmal možnosť priznania náhrady trov konania podľa § 55 C.m.p.
Súd prvej inštancie prihliadol predovšetkým k majetkovým pomerom účastníkov konania. Navrhovateľ
bol zamestnancom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky s
nadpriemernou mesačnou mzdou vo výške cca 1.670 eur brutto (priemerná mesačná mzda v 1.
štvrťroku 2018 bola vo výške 955 eur), pričom v návrhu na začatie konania ani v priebehu konania
neuviedol navrhovateľ iné výraznejšie výdavky okrem vyživovacej povinnosti. Osoba oprávnená z
vyživovacej povinnosti bola študentkou vysokej školy vo Veľkej Británii, s vysokými výdavkami na život
a na splatenie pôžičky na štúdium, pričom bola odkázaná na podporu zo strany rodiny a o priznanie
náhrady trov konania požiadala vo vyjadrení zo dňa 11.1.2016. Nepriznanie náhrady trov konania osobe
oprávnenej z vyživovacej povinnosti považoval súd prvej inštancie za výrazne nespravodlivé, vzhľadom
na diametrálne odlišné majetkové pomery účastníkov konania a na skutočnosť, že konanie skončilo po
späťvzatí návrhu na začatie konania zo strany navrhovateľa. Predmetné rozhodnutie bolo podľa súdu
prvej inštancie v súlade so zisteniami odvolacieho súdu a v súlade s § 55 C.m.p.



3. Uznesením č. k. 7C/110/2015-229, zo dňa 7.5.2019, súd prvej inštancie uložil navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť osobe oprávnenej z vyživovacej povinnosti náhradu trov konania pozostávajúcich z
náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 658,36 eura, k rukám právneho zástupcu osoby oprávnenej
z vyživovacej povinnosti, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

4. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie č. k. 7C/110/2015-201, zo dňa 12.6.2018, podal odvolanie
navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že napadnuté uznesenie považoval za
nesprávne a nespravodlivé z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný
stav veci, súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

5. V odôvodnení odvolania uviedol, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní po zrušení uznesenia
č. k. 7C/110/2015-176, zo dňa 24.2.2017, v napadnutej časti, nedostatočne vysporiadal so závermi
odvolacieho súdu. Odvolací súd totiž vo svojom uznesení č. k. 3Co/234/2017-197, zo dňa 31.1.2018,
nekonštatoval, že osoba oprávnená z vyživovacej povinnosti má mať právo na náhradu trov konania, ale
uviedol, že súd prvej inštancie svoje prvé rozhodnutie o trovách konania, ktorým žiadnemu z účastníkov
konania nepriznal právo na náhradu trov konania, nedostatočne odôvodnil. Súd prvej inštancie odôvodnil
nové rozhodnutie o náhrade trov konania strohým konštatovaním, podľa ktorého by nepriznanie náhrady
trov konania osobe oprávnenej z vyživovacej povinnosti bolo výrazne nespravodlivé, vzhľadom na
diametrálne odlišné majetkové pomery účastníkov konania a na skutočnosť, že konanie skončilo po
späťvzatí návrhu na začatie konania zo strany navrhovateľa a toto rozhodnutie bolo v súlade so
zisteniami odvolacieho súdu a v súlade s § 55 C.m.p. S poukazom na § 234 ods. 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“) a § 220 ods. 2 C.s.p.
navrhovateľ uviedol, že rozhodnutie súdu musí obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Podľa
navrhovateľa bolo nepochybné, že odôvodnenie napadnutého uznesenia nezodpovedalo požiadavkám
podľa § 220 ods. 2 C.s.p. ani Ústavou Slovenskej republiky garantovanému právu účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s nárokmi uplatňovanými na súde. Porušením tejto povinnosti
bolo navrhovateľovi odoprené právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia súdu a možnosť náležite
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov.
Odôvodnenie rozhodnutia má umožniť účastníkovi konania posúdiť, ako v ich veci súd aplikoval
príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil pri rozhodovaní vo veci samej. Nedostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia malo za následok odopretie možnosti navrhovateľa konať pred
súdom a zasiahlo do jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu.

6. Ďalej poukázal na záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého navrhovateľ v návrhu na začatie
konania ani v priebehu konania neuviedol iné výraznejšie výdavky okrem vyživovacej povinnosti. Podľa
navrhovateľa sa súd prvej inštancie bezdôvodne nevysporiadal s jeho podaním zo dňa 25.10.2016,
spolu s ktorým predložil súdu prvej inštancie potvrdenia o splátkach hypotéky, doklady o cestovnom
do zamestnania, prehľad mesačných zálohových platieb za bývanie, a pod. Tieto listiny preukazovali
iné výraznejšie výdavky navrhovateľa okrem vyživovacej povinnosti. Tiež pripomenul, že riadne
dokazovanie sa nevykonalo, keďže jednotlivé pojednávania boli odročené bez prejednania veci z
dôvodov na strane osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti. Navrhovateľ poukázal aj na postoj osoby
oprávnenej z vyživovacej povinnosti k veci, ktorá sa nezúčastnila ani na jednom pojednávaní a rovnako
na prístup jej právnej zástupkyne, ktorá spôsobovala odročenie pojednávania tým, že nepredkladala
listiny a vyjadrenia v potrebnom počte vyhotovení. Aj z tohto dôvodu bol navrhovateľ presvedčený,
že zaviazať ho náhradou trov konania nebolo s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Záverom
uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava tvrdení obsiahnutých v jeho vyjadrení zo dňa 28.6.2017.
Priznanie náhrady trov konania osobe oprávnenej z vyživovacej povinnosti vo výške 100 % bolo podľa
navrhovateľa nielen v rozpore s § 52 a § 55 C.m.p., teda bolo nespravodlivé a nesprávne, ale vzhľadom
na neodôvodnenie tohto rozhodnutia bolo tiež nepreskúmateľné.

7. Osoba oprávnená z vyživovacej povinnosti sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.



8. Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1
C.s.p., pričom bol viazaný rozsahom odvolania (§ 65 C.m.p.), nebol viazaný odvolacími dôvodmi (§ 66
C.m.p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne.

9. Pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania v právnych veciach, ktoré sa spravujú ustanoveniami
C.m.p., sa vychádza z východiskového princípu vyjadreného v § 52 C.m.p., v zmysle ktorého žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Uvedený princíp je
odôvodnený povahou konaní, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia C.m.p., keďže v týchto zväčša prevláda
prítomnosť verejného záujmu na konaní, v dôsledku ktorého nemožno v plnej miere aplikovať základné
funkcie inštitútu náhrady trov konania, ktorými sú preventívna funkcia a sankčná funkcia. V súvislosti s
rozhodovaním o náhrade trov konania však zákon zakotvil aj výnimky z aplikácie generálnej klauzuly
vyjadrenej v § 52 C.m.p., a to konkrétne v prípade konaní taxatívne vymenovaných v § 53 C.m.p. (t. j. vo
veciach určenia rodičovstva a vo veciach notárskych úschov), a tiež v prípade zakotvenia moderačného
práva súdu pri náhrade trov konania vyjadreného v § 55 C.m.p., ktorými sa má zabezpečiť, aby konajúci
súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadol tiež na princíp všeobecnej spravodlivosti, na
ktorom spočívajú predpisy upravujúce konanie pred civilným súdom.

10. Predmetom prejednávanej veci bol návrh navrhovateľa na zníženie výživného voči osobe oprávnenej
z vyživovacej povinnosti, ktorou bola plnoletá dcéra navrhovateľa. Vzhľadom na to, že zo strany osoby
oprávnenej z vyživovacej povinnosti došlo k uplatneniu si nároku na náhradu trov konania podľa §
55 C.m.p., súd prvej inštancie viazaný zákonom a právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným
v odôvodnení uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/234/2017-197, zo dňa 31.1.2018, bol
povinný z úradnej moci vyhodnotiť, či vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci boli v konaní splnené
podmienky pre aplikáciu moderačného práva súdu v zmysle § 55 C.m.p. Z odôvodnenia napadnutého
uznesenia vyplývalo, že súd prvej inštancie považoval predpoklady pre priznanie náhrady trov konania v
zmysle § 55 C.m.p. za splnené, keď konštatoval, že prihliadol na majetkové pomery účastníkov konania,
pričom podľa súdu prvej inštancie z predložených listinných dokumentov vyplývalo, že navrhovateľ
mal nadpriemernú mzdu vo výške cca 1.670 eur brutto mesačne, pričom iné významnejšie výdavky
navrhovateľa v konaní podľa súdu prvej inštancie neboli zistené. Osoba oprávnená z vyživovacej
povinnosti bola študentkou vysokej školy vo Veľkej Británii, s vysokými výdavkami na život a splatenie
pôžičky na štúdium, pričom bola odkázaná na podporu svojej rodiny. Okrem odlišných majetkových
pomerov účastníkov konania prihliadol súd prvej inštancie aj na to, že konanie skončilo po späťvzatí
návrhu na začatie konania zo strany navrhovateľa a na základe uvedeného dospel k záveru, podľa
ktorého by za daných okolností nebolo spravodlivé, ak by osobe oprávnenej z vyživovacej povinnosti
náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal najmä nedostatočné
odôvodnenie napadnutého uznesenia a nesprávne alebo neúplné zistenie skutočného stavu zo strany
súdu prvej inštancie, ktorý sa podľa navrhovateľa nedostatočne vysporiadal s predloženými listinnými
dôkazmi, ktorými navrhovateľ preukazoval svoje majetkové pomery, a ktoré mali deklarovať jeho iné
výraznejšie výdavky okrem vyživovacej povinnosti. Po preskúmaní napadnutého uznesenia a ostatného
obsahu spisového materiálu však aj odvolací súd dospel k záveru, že v konaní boli splnené podmienky
pre priznanie náhrady trov konania osobe oprávnenej z vyživovacej povinnosti podľa § 55 C.m.p. tak,
ako to deklaroval súd prvej inštancie v napadnutom uznesení a tento záver neboli spôsobilé zmeniť ani
argumenty navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní.

11. Pri hodnotení naplnenia predpokladov pre aplikáciu výnimky z generálnej klauzuly zakotvenej v §
52 C.m.p. bolo potrebné vychádzať najmä z osobných, majetkových či iných relevantných pomerov
účastníkov konania, a tiež z okolností prejednávanej veci, v rámci čoho bolo možné zohľadniť
najmä skutočnosť, ktorý z účastníkov konania spôsobil, že konanie muselo prebehnúť a dôvody jeho
právoplatného skončenia. Pokiaľ išlo o osobné či majetkové pomery účastníkov konania, z listinných
dokumentov založených do súdneho spisu vyplývalo, že navrhovateľ bol zamestnancom Ministerstva
zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky s mesačným príjmom významne
prevyšujúcim priemernú mesačnú nominálnu mzdu zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
v rozhodnom období, ako to uvádzal aj súd prvej inštancie v napadnutom uznesení. V komparácii s
navrhovateľom bola osoba oprávnená z vyživovacej povinnosti študentkou denného štúdia na vysokej
škole vo Veľkej Británii, bez preukázateľného pravidelného príjmu, odkázaná na materiálnu podporu
svojej rodiny. Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní odkazoval na svoje podanie zo dňa 25.10.2016,
v ktorom preukazoval svoje výdavky (napr. splátky hypotéky, cestovné náklady súvisiace s dopravou
do zamestnania, platby výživného, mesačné zálohové platby za bývanie a energie, a pod.), a ktorým



sa podľa navrhovateľa súd prvej inštancie dostatočne nezaoberal, k tomu odvolací súd uvádza, že
pri hodnotení splnenia predpokladov pre aplikáciu § 55 C.m.p. nebola existencia výdavkov na strane
navrhovateľa zo strany súdu prvej inštancie, ako ani zo strany odvolacieho súdu, spochybnená; rovnako
však nebolo možné spochybniť a bolo potrebné vziať do úvahy aj existenciu podstatných výdavkov
na strane osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti (napr. náklady na bývanie, cestovné výdavky,
školné, a pod.), ktorých existencia a výška boli tiež v priebehu konania pred súdom prvej inštancie
zo strany osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti rozsiahlym spôsobom preukazovaná. Prihliadajúc
na to, že bežné a prípadne aj významnejšie, nepravidelne vyskytujúce sa výdavky boli nepochybne
prítomné na strane oboch účastníkov konania, pričom existencia výdavkov účastníkov konania nemohla
byť výlučným hodnotiacim kritériom pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa § 55 C.m.p.,
v konaní nebolo nevyhnutné a vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania ani žiaduce, aby sa v
súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania vykonávalo ďalšie rozsiahle dokazovanie za účelom
preukazovania výšky jednotlivých výdavkov účastníkov konania, a preto odvolací súd nepovažoval
námietku navrhovateľa o nedostatočnom zistení skutočného stavu za skutočnosť odôvodňujúcu potrebu
zrušenia napadnutého uznesenia tak, ako to v podanom odvolaní žiadal navrhovateľ.

12. Keďže úmyslom zákonodarcu vyjadreným v § 55 C.m.p. bolo zabezpečiť spravodlivé rozhodnutie
o náhrade trov konania, k tomu mohlo v prejedávanej veci nepochybne dôjsť iba v prípade posúdenia
aj ďalších okolností súvisiacich s konaním ako takým. V tomto smere bolo potrebné poukázať na to,
že konanie bolo iniciované doručením návrhu na začatie konania súdu prvej inštancie dňa 5.10.2015
z dôvodu, že navrhovateľ žiadal  v dôsledku zmeny svojich majetkových pomerov znížiť výživné
na svoju plnoletú dcéru, ktoré bolo naposledy určené rozsudkom Okresného súdu Pezinok č. k.
9P/4/2013-190, zo dňa 26.3.2014, vo výške 500 eur mesačne, tzn. konanie na zníženie výživného bolo
zo strany navrhovateľa iniciované len niekoľko mesiacov po poslednom určení výšky výživného súdnym
rozhodnutím. Podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 7.2.2017, vzal navrhovateľ návrh na začatie
konania v celom rozsahu späť, a to bez uvedenia dôvodu pre takýto procesný postup navrhovateľa.
Tento nebol špecifikovaný ani v doplnení späťvzatia návrhu na začatie konania, doručenom súdu
prvej inštancie dňa 20.2.2017. Na základe späťvzatia návrhu na začatie konania súd prvej inštancie
uznesením č. k. 7C/110/2015-176, zo dňa 24.2.2017, konanie zastavil; keďže dôvod pre späťvzatie
návrhu na začatie konania nebol zo strany navrhovateľa špecifikovaný a ani z ostatného obsahu súdneho
spisu či priebehu konania nebolo možné tento dôvod nepochybne ustáliť, bolo potrebné dospieť k záveru,
že z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania navrhovateľ.

13. Prihliadajúc na všetky vyššie uvedené skutočnosti bolo aj v odvolacom konaní potrebné dospieť
k záveru, že v konaní o zníženie výživného na plnoletú dcéru navrhovateľa bolo spravodlivé priznať
náhradu trov konania osobe oprávnenej z vyživovacej povinnosti ako účastníčke konania, ktorej nebolo
možné pripísať žiadnu zodpovednosť za iniciovanie či nedôvodné predlžovanie konania, a ktorá po
procesnej stráne nezavinila ani jeho zastavenie. Keďže z predložených listinných dôkazov navyše
nepochybne vyplývalo, že osoba oprávnená z vyživovacej povinnosti mala menej priaznivé majetkové
pomery ako navrhovateľ, ktorému svedčila zákonná vyživovacia povinnosť rodiča voči plnoletej dcére, a
ktorý sa podaným návrhom domáhal zníženia výšky súdom určeného výživného, v prejednávanej veci
bolo možné konštatovať, že súd prvej inštancie aplikoval moderačné právo súdu v súlade so zákonným
znením a účelom sledovaným § 55 C.m.p., a preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku
navrhovateľa, podľa ktorej došlo v konaní k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

14. Vyššie uvedený záver nebolo spôsobilé zmeniť ani tvrdenie navrhovateľa, podľa ktorého napadnuté
uznesenie nebolo spravodlivé aj z dôvodu postoja osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti, ktorá sa
nezúčastnila ani na jednom pojednávaní. K tomu odvolací súd uvádza, že účasť na súdnom pojednávaní
je predovšetkým právom účastníka konania, nie jeho povinnosťou, pokiaľ súd za konkrétnych okolností
nepovažuje jeho prítomnosť na pojednávaní za potrebnú. V prejednávanej veci bola oprávnená
z vyživovacej povinnosti študentkou denného štúdia vysokej školy vo Veľkej Británii a v konaní
bola zastúpená advokátkou, ktorá vyvíjala procesnú aktivitu v konaní a riadne sa zúčastňovala na
nariadených pojednávaniach súdu prvej inštancie, a preto súd nepovažoval osobnú prítomnosť osoby
oprávnenej z vyživovacej povinnosti na pojednávaní pre prejednanie a rozhodnutie veci samej, za
nevyhnutnú. Pokiaľ navrhovateľ ďalej tvrdil, že priznanie náhrady trov konania osobe oprávnenej z
vyživovacej povinnosti podľa § 55 C.m.p. nebolo spravodlivé tiež z dôvodu prístupu jej zástupkyne,
ktorá spôsobovala odročenie pojednávania tým, že nepredkladala listiny a vyjadrenia v potrebnom počte
vyhotovení, k tomu bolo potrebné uviesť, že ani toto tvrdenie nemenilo nič na zistení, že osobné a



majetkové pomery osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti, a tiež okolnosti prejednávanej veci tak,
ako boli špecifikované v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, dostatočne odôvodňovali
aplikáciu moderačného práva súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania. K tomu navyše odvolací
súd uvádza, že zo zvukových záznamov z pojednávaní v predmetnej veci (zo dňa 4.5.2016 a dňa
22.6.2016) vyplývalo, že dôvodom odročenia pojednávaní nebola výlučne skutočnosť, že zo strany
zástupkyne osoby oprávnenej z vyživovacej povinnosti neboli predložené listiny v potrebnom počte
rovnopisov tak, ako to tvrdil navrhovateľ. Z obsahu jednotlivých pojednávaní nepochybne vyplývalo, že
k odročeniu pojednávaní došlo najmä z dôvodu potreby doplnenia, resp. spresnenia a sprehľadnenia
vyjadrení a listinných dôkazov zo strany oboch účastníkov konania, aby tak bol súdu prvej inštancie
predložený zrozumiteľný prehľad nákladov a príjmov oboch účastníkov konania, a aby bolo možné
nepochybne vymedziť rozsah preskúmavacej činnosti súdu a zodpovedať sporné otázky v konaní. Preto
v konaní neboli splnené ani podmienky pre aplikáciu zásady zavinenia vyjadrenú v § 54 C.m.p., ktorá
predpokladá zmarenie konkrétneho procesného úkonu (napr. pojednávania) práve a len v príčinnej
súvislosti so zavineným konaním účastníka, jeho zástupcu alebo tretej osoby, ktorá mala v konaní
určitú povinnosť. Ak mal navrhovateľ výhrady voči postupu zástupkyne osoby oprávnenej z vyživovacej
povinnosti, ktorým mala byť dotknutá rýchlosť či efektívnosť konania, tieto mal právo uplatniť tiež v
súvislosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie o výške priznanej náhrady trov konania, v rámci ktorého
prichádzalo do úvahy aj posudzovanie dôvodnosti a účelnosti jednotlivých úkonov právnej služby; k
tomu však zo strany navrhovateľa tiež nedošlo, a preto odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania
navrhovateľa, uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o výške priznanej náhrady trov
konania, osobitne nepreskúmaval a vyššie uvedenú námietku navrhovateľa vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu nepovažoval za dôvodnú.

15. Ďalším odvolacím dôvodom uplatneným navrhovateľom bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie mu
nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to konkrétne z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia napadnutého uznesenia. K tejto námietke navrhovateľa odvolací súd uvádza, že v
odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré bolo potrebné hodnotiť v nadväznosti na predchádzajúce
rozhodnutie súdu prvej inštancie č. k. 7C/110/2015-176, zo dňa 24.2.2017, v spojení s uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/234/2017-197, zo dňa 31.1.2018, a s prihliadnutím na skutočnosť,
že nešlo o rozhodnutie vo veci samej, ale o procesné rozhodnutie, súd prvej inštancie vysvetlil,
ako posúdil podstatné skutočnosti a argumenty strán a nimi uplatnené procesné návrhy v súvislosti
s rozhodovaním o náhrade trov konania, z ktorých skutočností a dôkazov v napadnutom uznesení
vychádzal, akú právnu normu na zistený stav aplikoval a ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie
svoje závery stručne a zrozumiteľne v odôvodnení napadnutého uznesenia odôvodnil, a preto uznesenie
súdu prvej inštancie, ako rozhodnutie procesného charakteru vydané po právoplatnom skončení konania
vo veci samej, spĺňalo náležitosti odôvodenia súdneho rozhodnutia tak, ako vyplývajú z § 234 ods.
2 v spojení s § 220 ods. 2 C.s.p. Záverom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktorým súd objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a vysporiadal sa s dôvodnosťou relevantných
argumentov strán sporu, stačil na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany
sporu na spravodlivý proces.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C.m.p. tak, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže účastníci konania si nárok
na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).