Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/176/2019 z 28. 10. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. októbra 2019, sp. zn. 5Co/176/2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1718202049.1 Krajský súd Bratislava | 5Co/176/2019 | ECLI:SK:KSBA:2019:1718202049.1 | 2019-10-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e1ceb08d-23ee-4374-a118-e2dc06da3ae1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1718202049.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/176/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1718202049
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1718202049.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu
JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: BENCONT COLECTION,
a.s., IČO : 47 967 692, so sídlom: Vajnorská 100/A, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom: Martinčekova 13, Bratislava, proti žalovanému: F. E., A..
XX.XX.XXXX, W.: Q.S. XXX, Q., o zaplatenie 1.149,01 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 9Csp/22/2018-104 zo dňa 15.05.2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1.149,01 eur, úroky v sume 92,13 eur, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.149,01
eur od 01.07.2018 do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. Vo zvyšku súd
žalobu zamietol. III. Žalobcovi súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 90 %.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému
zaplatenia sumy 1149, 01 eur s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia.
Dôvodil, že žalovaný uzavrel s právnym predchodcom žalobcu Poštová banka, a.s. zmluvu o úvere zo
dňa 14.01.2013 predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov v sume 1500 eur. Žalovaný
sa zaviazal splácať úver mesačnými splátkami po 51 eur s tým, že svoju povinnosť si prestal plniť.
Zaplatil celkom sumu 350 eur na istinu a sumu 854,74 na úroky. Žalovaná suma predstavuje nezaplatenú
pohľadávku, ktorú prešla na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok.

3. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise
a zistil tento skutkový stav: Dňa 14.01.2013 uzatvoril právny predchodca žalobcu so žalovaným zmluvu
úvere, kedy bola žalovanej poskytnutá suma 1500,- eur s ročnou úrokovou sadzbou v sume 25,5 %
a RPMN 28,70 % ročne. Žalovaný sa zaviazal splácať úver formou splátok v sume 51 mesačne, v
počte 48 splátok, do 14. dňa každého kalendárneho mesiaca. Celkovo sa zaviazal zaplatiť sumu 2448
eur ( istina úveru, úroky, poplatky ). Právny predchodca žalobcu vyhlásil celkovú splatnosť úveru dňa
23.10.2015, nakoľko žalovaný porušil povinnosť splácať pôžičku riadne a včas. Nezaplatená istina,
spolu z nezaplateným poistením a poplatkami predstavovala sumu 1245,79 eur. Žalovaný na výzvu na
zaplatenie nereagoval a právny predchodca žalobca pohľadávku proti žalovanému postúpil na žalobcu.
Túto skutočnosť oznámil žalobca žalovanému písomne.



4. Súd na základe takto zisteného skutkového stavu vyhodnotil zmluvný vzťah medzi stranami sporu
ako spotrebiteľskú zmluvu, ktorá bola uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Pri závere
o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je nutné na ňu aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

5. Zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane
spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle
smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách Pre
spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom,
ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom
spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie
špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne
ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým
spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na
jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k
podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje
ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Zmluva bola uzavretá
jednoznačne v prospech žalobcu ako silnejšej zmluvnej strany a za nápadne nevýhodných podmienok.
Suma, ktorú je žalovaný povinná vrátiť žalobcovi, predstavuje nezaplatenú istinu a úroky do vyhlásenia
splatnosti úveru, úrok z omeškania v zákonom stanovenej výške. Žalovaný porušil zmluvné podmienky,
dostal sa do omeškania so splatnosťou jednotlivých splátok, v čoho dôsledku bola vyhlásená mimoriadna
splatnosť úveru.

6. Súd zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy nároku na zaplatenie úrokov 25,5 % úveru po vyhlásení
splatnosti úveru, úroku 943 eur, ako aj v časti nároku na zaplatenie poplatkov, nakoľko tieto nároky
súd posúdil ako nedôvodné. Žalovaný sa spotrebiteľskou zmluvou zaviazal zaplatiť splátkami celkom
sumu 2448,- eur, ktorá zahŕňa tak istinu úveru ( 1500 ) ako aj dohodnuté zmluvné úroky ( 948 ). Ku
dňu vyhlásenia splatnosti úveru dňa 23.10.2016, žalovaný zaplatil podľa tvrdenia žalobcu 350 eur na
istinu a 854,74 eur na úroky. V oznámení o vyhlásení splatnosti a vo výzve na celkovú úhradu zostatku
úveru, právny predchodca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy 1245,79 eur ( úroky + istina +
poplatky za upomienky). Pokiaľ ide ú úrok, tento patrí veriteľovi iba do vyhlásenia splatnosti úveru, teda
do 23.10.2015 a tento veriteľ vyčíslil na sumu 92,13 eur. Po dátume splatnosti úveru dochádza k zmene
úverových podmienok a veriteľovi už patrí iba úrok z omeškania. Súdy už mnohokrát jasne judikovali,
že poplatky, ktoré si banky účtujú a o ktorých bol spotrebiteľ oboznámený iba formou Všeobecných
úverových podmienok, respektíve v sadzobníku, sú neprijateľné a žalobca na ich zaplatenie nemá
nárok. Žalobca tieto poplatky ani bližšie nešpecifikoval a neuviedol, aké sú to poplatky. Poplatky tiež
neboli súčasťou Zmluvy, ale iba sadzobníka a preto možno uzavrieť, že neboli platne dohodnuté medzi
zmluvnými stranami.
10. Žalobcovi bola priznaná náhrada trov konania v rozsahu 90 % podľa § 255 ods. 2 CSP.

7. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. podal odvolanie žalobca,
ktorý žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutom rozsahu zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. rozsudok v danom rozsahu zmenil a žalobe v
plnom rozsahu vyhovel. Svoje odvolanie žalobca odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. a/, f/ a h/ C.s.p.
a ďalej tým, že žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože
nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek
štátny orgán v SR má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho
názoru súdu bez podpory právnym predpisom zjavné naplnené nebolo. Pokiaľ by sme uvažovali o tom,
že otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mala byť zodpovedaná
Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/1998, tak, ako to uvádza vo svojom odôvodnení
súd, s týmto záverom sa stotožniť nemožno, nakoľko ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám
súčasného právneho stavu, keďže po jeho vydaní došlo k vstupu SR do EÚ a následne k implementácii
relevantných smerníc do nášho právneho poriadku, ako aj k vydaniu nových právnych predpisov, ktoré
sú pre danú oblasť regulácie smerodajné. V tejto súvislosti žalobca poukazuje napríklad na § 16 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov



a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ďalej žalobca poukazuje na rozhodnutia I. ÚS 87/93, PL.
ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06 a ďalšie súdu známe rozhodnutia.
V prípade zmluvného úroku Žalobca zastáva názor, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej
povahy. Uvedené znamená, že takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie
závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa (Žalobcu) za poskytnutie predmetného úveru.
S poskytnutím úveru bol teda spätý aj nárok Žalobcu na zmluvné úroky, pričom Žalovaný si bol tohto
nároku vedomý a svojím podpisom Zmluvy sa tieto zmluvné úroky zaviazal uhrádzať. Úroky z úveru sú
odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavujú cenu úveru.
Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia,
a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie
úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. V zmysle vyššie
uvedeného s ohľadom na bod 6.4 Obchodných podmienok: „V prípade, ak sa stane úver predčasne
splatným, Banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou
úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku Klienta voči Banke.“ Je nepochybné, že
úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom
Žalobcu a Žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom formuláciu jasný. S obchodnými podmienkami
úveru sa Žalovaný oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojím podpisom na Zmluve. Tento záver
konštatoval vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd ČR Rozsudkom 32Cdo 3830/2014. Vzhľadom na
fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku
Žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Možno teda
zhrnúť, že v prípade zmluvného úroku ide de facto o odmenu veriteľa za poskytnutie úveru, pričom v
uvedenom prípade k vráteniu plnej výšky úveru zo strany Žalovaného doposiaľ nedošlo, na základe
čoho je Žalobca naďalej oprávnený aj na zaplatenie tejto položky. Zároveň týmto žalobca dáva súdu do
pozornosti ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať úroky z omeškania, pokiaľ nie je zo zákona daná povinnosť platiť poplatok
z omeškania. Dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní, tak pribúda ďalšia platobná povinnosť popri už
existujúcom peňažnom dlhu. Žalobca poukazuje na Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.:
41Co/13/2018 zo dňa 16.08.2018, Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 11Co/22/2018 zo dňa
28.06.2018, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 43Co/1/2018 zo dňa 25.01.2018.

8. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach a z dôvodov podaného odvolania
podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p.
a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v ním napadnutých výrokoch II. a
III. rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné.

10. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,
jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.).

11. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387
ods. 2 C.s.p.

12. V súvislosti s nepriznaním nároku na úrok po zosplatnení úveru poukazuje odvolací súd na to, že
splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa
iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok.
Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa,
ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk
pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento
stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne
obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe
kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný
stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na



jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru.
V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť
celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie
jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník
nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická
podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky
tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu
peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré
právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy
spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na
to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto
by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a
veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli
garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd
takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa
voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového
vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania
svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto
zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom
veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej
nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie
veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu
na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí
k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením
vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované
úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený
sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene
spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s
protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis,
a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky
patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná
od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods.
1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou (pozri ďalej). Povedané inak v protiprávnom
stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných
plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom
mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4
písm. k) Občianskeho zákonníka.

13. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania priznal v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( § 262 ods.
2 CSP).

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).