Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/65/2020 z 28. 7. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. júla 2020, sp. zn. 2S/65/2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1015201913.1 Krajský súd Bratislava | 2S/65/2020 | ECLI:SK:KSBA:2020:1015201913.1 | 2020-07-28 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 190 SSP, § 44 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6c02d87e-2fa0-4ffb-a534-bdbdcc556d1c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1015201913.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/65/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201913
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1015201913.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a
členov senátu JUDr. Jeanette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: SD-
spoločnosť, s.r.o., IČO: 31 390 927, Bárdošova 20, Bratislava, právne zastúpený: ŘEHÁK & TISOŇ,
spol. s r.o., IČO: 47 235 349, Komenského 437/62, Skalica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, osoba zúčastnená na konaní: GRAPP s.r.o.,
Pod Urpínom 21, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 45 377 235, právne zastúpená: WITT & KLEIM
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA S.R.O., Horná 65/A, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1307915/2015 zo dňa 19.08.2015, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Žalovanému ani osobe zúčastnenej na konaní sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnymi orgánmi

1. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že daňová kontrola u žalobcu sa začala dňa
15.04.2010 (Zápisnica o začatí daňovej kontroly zo dňa 15.04.2010 č. j. 500/322/9002/10/Vlc). Nakoľko
Daňovému úradu pre vybrané subjekty (správcovi dane) neboli predložené žiadne doklady tento
požiadal o súčinnosť PPZ, UBOK, ktorý disponoval dokladmi žalobcu z dôvodu prebiehajúceho trestného
stíhania. Následne dňa 04.06.2010 si pracovníci správcu dane vyhotovili dňa 04.06.2010 fotokópie
zaistených účtovných dokladov. V administratívnom spise sa taktiež nachádzajú zápisnice o ústnom
pojednávaní zo dňa 19.05.2010 a 27.05.2010, kde v priebehu ústneho pojednávania došlo k nahliadnutiu
žalobcu do spisu a doloženiu dokladov (v elektronickej forme). Následne dňa 20.10.2011, dňa 11.01.2011
a dňa 22.02.2011 sa žalobca dostavil pred správcu dane za účelom podania vysvetlení. Okrem iného
dňa 11.04.2011 a 31.05.2011 boli doručené správcovi dane vysvetlenia žalobcu (písomné podania)
k daňovej kontrole. V nadväznosti na žiadosť o súčinnosť doručil Daňový úrad Košice IV správcovi
dane fotokópie dokladov spoločnosti Michal Hromjak - MIDIKOV za zdaňovacie obdobie 2006. Dňa
02.01.2014 bolo žalobcovi doručené „Oboznámenie daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou
za zdaňovacie obdobia január 2006 až december 2006“, pričom žalobca na toto podanie reagoval
vyjadrením doručeným správcovi dane dňa 10.01.2014. Následne, dňa 18.03.2015, zaslal správca
dane žalobcovi „Oboznámenie daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou za zdaňovacie
obdobia január 2006 až december 2006“, kde uviedol ďalšie zistené výsledky predmetnej daňovej
kontroly. Na základe výsledkov následne vypracoval správca dane protokol zo dňa 06.03.2015. V tomto
uviedol všetky zistené výsledky daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie január 2006 až december
2006, dokumenty a iné podklady, na základe ktorých dospel k týmto výsledkom. V súvislosti s týmto



protokolom bolo následne vykonané ústne pojednávanie dňa 15.04.2015, kde došlo k jeho prerokovaniu
so žalobcom.

2. Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 19.08.2015 žalovaný potvrdil rozhodnutie vydané správcom
dane (Daňový úrad pre vybrané subjekty) č. 361945/2015 zo dňa 29.04.2015, ktorým správca dane
nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie júl 2006 vo výške XXX.XXX,XX eur,
ale naopak určil vlastnú daňovú povinnosť za toto obdobie v sume XXX.XXX,XX eur.

3. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak,
ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Rozhodnutie žalovaného boli odôvodnené obdobné
ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam tohto rozhodnutia a k skutočnostiam medzi účastníkmi
sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení v časti VII. tohto rozsudku.

II.
Žaloba

4. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako aj
jemu predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť orgánu verejnej správy
prvého stupňa na ďalšie konanie.

5. Žalobca namietal, že správny orgán prvého stupňa nevykonal žiadny z dôkazov navrhnutých
žalobcom vo vyjadrení k protokolu a v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru. Podľa
žalovaného tiež napadnuté rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie
skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

6. Podľa žalobcu žalovaný neprihliadal na prechodné ustanovenie č. I. § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „DP“ alebo „daňový poriadok“) a doplnenie odvolania posudzoval nie podľa § 46
ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správne daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSDP“) ale podľa § 72 ods. 3 DP a uzavrel, že bolo
podané oneskorene. Žalovaný teda pri posudzovaní odvolania neposudzoval celý obsah odvolania ale
podľa neúčinného právneho predpisu rozhodoval len na základe jednej časti odvolania.

7. Žalobca v žalobe uviedol, že v období júl 2006 bol účastníkom obchodov, ktoré zahŕňali odoslania
tovaru medzi troma aj štyrmi členskými štátmi EÚ, pričom s tovarom obchodovalo postupne za sebou
niekoľko subjektov z rôznych štátov únie i mimo úniu. Uvedené obchodné prípady obsahovali množstvo
medzinárodných prvkov a obchodné transakcie mali výrazný intrakomunitárny charakter. Žalovaný podľa
žalobcu ignoroval usmernenia, ktoré pre interpretáciu Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o
spoločnom systéme daní z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a teda i interpretáciu zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o DPH“
alebo „ZDPH“).

8. Žalobca poukázal na skutočnosť, že pri reťazci transakcií, ako ho chápe žalobca, je tovar postupne
predávaný a kupovaný viacerými účastníkmi a nakoniec dodaný poslednému odberateľovi. Z pohľadu
občianskeho práva jednotliví účastníci môžu ale aj nemusia, nadobúdať k tovaru vlastníctvo. Na účely
dane z pridanej hodnoty, vzhľadom na existenciu špeciálnej definície „dodania tovaru", každá transakcia
predaj/kúpa predstavuje zdaniteľný obchod t.j. dodanie tovaru. Svoje argumenty podporil rozsudkami
ESD vo veci C-430/09 Euro Tyre Holding B.V. a vo veci C-245/04 EMAG Handel Eder OHG.

9. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/12/2010 zo dňa 26.10.2010, z
ktorého vyplýva, že „správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods.
2/ zákona č. 511/1992 Zb.“). Objasnenie všetkých otázok okolností, či vytváranie pochybností nemožno
totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.).
Na tento účel má správca dane využiť prostriedky (len exemplikatívne uvedené v ustanovení § 29 ods.
4 ZSDP), ktorým možno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen cieľovo pre správne určenie daňovej
povinnosti), pre posúdenie toho - ktorého výdavku, lebo tieto vo svojom súhrnne aj jednotlivo podmieňujú
správnosť určenia dane“. „Za situácie, keď právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu



obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon
výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Pri ukladaní
a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány
verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. V daňovom konaní sa právne
úkony, či iné rozhodujúce skutočnosti posudzujú podľa svojho obsahu. V pochybnostiach orgány verejnej
moci postupujú voči daňovému subjektu miernejšie (in dubio mitius)“. V tejto súvislosti žalobca poukázal
aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 241/07 zo dňa 18.09.2008.

10. Žalobca zdôraznil, že nevykonal dopravu tovaru z územia členského štátu, ani neobstarával jeho
prepravu a ani nijako neznášal náklady s týmto spojené. Tovar bol na územie Slovenskej republiky
prepravený v mene a na účet inej osoby, ktorej totožnosť nie je toho času žalobcovi známa. Opísal, že
tovar predala spoločnosť A spoločnosti B, tá ho následne predala spoločnosti C atď., ktorá ho predala
spoločnosti N. Identita a počet spoločností v reťazi transakcií A až N nie je žalobcovi známa. Spoločnosť
N predala tovar spoločnosti M, ktorá je slovenským platiteľom registrovaným pre DPH na území SR.
Spoločnosť M dodala tovar spoločnosti O, ktorá je taktiež slovenským platiteľom registrovaným pre DPH
na území SR. Spoločnosť M je dodávateľom žalobcu (spoločnosť O). Z argumentácie ESD uvedenej
vyššie potom vyplýva, že k intrakomunitárnemu dodaniu došlo medzi spoločnosťami A až M a niektoré
z nich aj musela prepravu na Slovensko obstarať i zaplatiť. Dodanie tovaru spoločnosťou M spoločnosti
O sa teda uskutočnilo po tomto intrakomunitárnom dodaní a keďže tovar sa nachádzal na území SR,
šlo o vnútroštátne dodanie, ktoré podľa § 13 ods. 1 písm. c) ZDPH podlieha slovenskej dani z pridanej
hodnoty.

11. Podľa žalobcu správca dane nezistil, že by sa preprava tovaru na územie Slovenskej republiky
uskutočnila na účet platiteľa dane alebo na jeho príkaz, správca dane ďalej nezistil, že by sa preprava
tohto tovaru na územie Slovenskej republiky uskutočnila na účet bezprostredného dodávateľa, platiteľa
dane alebo na jeho príkaz, správca dane ani nezistil, že by sa preprava tohto tovaru na územie
Slovenskej republiky uskutočnila na účet bezprostredného odberateľa platiteľa alebo na jeho príkaz.
V čase dodania tovaru platiteľovi dane sa však tovar nachádzal na území Slovenskej republiky. Z
okolností je zrejmé, že odoslanie tovaru na územie Slovenskej republiky obstaral niektorý z ďalších
účastníkov na seba nadväzujúcich transakcií, ktorý však v časovej postupnosti nadobúdal tovar ešte
pred bezprostredným dodávateľom platiteľa dane, odoslanie tovaru sa tak malo pripísať dodaniu, ktoré
predchádza dodaniu tovaru od bezprostredného dodávateľa platiteľovi dane v dôsledku čoho sa dodanie
platiteľovi uskutočňuje v štáte určenia zásielky, t.j. Slovenskej republiky a je s prihliadnutím na ostatné
okolnosti predmetom dane podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZDPH.

12. Žalobca argumentoval tým, že právne posúdenia a skutkové zistenia iných správcov dane
formulované týmito inými správcami dane pri vykonávaní inej daňovej kontroly u iných daňových
subjektov nie sú priamymi poznatkami, ale iba výsledkami hodnotenia takýchto poznatkov (dôkazov)
a aplikácie právnych noriem iným konajúcim orgánom v konaniach, ktorých priebeh a výsledok
kontrolovaný daňový subjekt nemohol nijako ovplyvniť. Toto hodnotenie poznatkov v rámci iných daňový
konaní bolo nepochybne ovplyvnené tým, aké dôkazné prostriedky sa v rámci týchto kontrol vykonali,
aké ďalšie informácie a akú súčinnosť iné kontrolované daňové subjekty poskytli a či a ako si plnili
svoje procesné povinnosti. T.j. skutkové zistenia iných správcom dane vôbec nemusia zodpovedať
skutkovému stavu, ako by ho zistil správca dane v rámci tejto daňovej kontroly na základe dôkazov
vykonaných priamo v rámci tejto daňovej kontroly. Takýto postup získavania „dôkazov“ nezodpovedá §
29 ods. 4 ZSDP.

13. Záverom žalobca namietal, že nebol oboznámený s obsahom protokolov z daňových kontrol
vykonaných u iných daňových subjektov. Bolo pre neho zarážajúce, že po piatich rokoch trvania daňovej
kontroly správny orgán označil za „rozhodujúce zdroje dôkazov“ iba inštitúty dožiadania a medzinárodnej
výmeny informácií a protokoly z daňových kontrol dodávateľov platiteľa.
III.
Vyjadrenie žalovaného

14. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručením súdu dňa 18.01.2016, zotrval na svojom
doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.



15. Uviedol, že daňovú kontrolu vykonával správca dane v zmysle § 15 od. 3 ZSDP na podnet orgánov
činných v trestnom konaní (Zápisnica o začatí daňovej kontroly 500/322/9002/10/Vlc zo dňa 15.04.2010).
Dňa 23.02.2010 boli kontrolovanému daňovému subjektu zadržané doklady Prezídiom policajného
zboru, Úradom boja proti korupcii, Odborom boja proti korupcii Východ, Rastislavova 69, 040 01 Košice
(ďalej len „.PPZ, UBOK“) aj za kontrolované zdaňovacie obdobia január 2006 až december 2006.
Kontrolovaný daňový subjekt poskytol správcovi dane v technickej forme, v .pdf formáte záznamy
podľa § 70 zákona o DPH za zdaňovacie obdobia január 2006 až december 2006, hlavné knihy za
zdaňovacie obdobia január 2006 až december 2006, knihy dodávateľských faktúr a odberateľských
faktúr za zdaňovacie obdobia január 2006 až december 2006. Okrem uvedených dokladov a evidencií pri
výkone daňovej kontroly správca dane využil ako dôkazný prostriedok výsledky tuzemských dožiadaní,
odpovedí na žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií, výsledky preverovaní vykonaných
v rámci daňových kontrol u dodávateľa Michal Hromjak MIDIKOV za kontrolované zdaňovacie obdobia,
ktorí boli súčasťou vyšetrovania PPZ, UBOK.

16. Ďalej žalovaný uviedol, že v priebehu výkonu daňovej kontroly daňový subjekt na výzvu správca
dane podával vyjadrenia k zisteniam, o ktorých správca dane spísal zápisnicu z ústneho pojednávania
č.500/322/4324/11/Vle zo dňa 22.02.2011. K uvedenej zápisnici daňový subjekt podal vyjadrenie č.
8224 dňa 11.04.2011, ďalej spísal zápisnicu z ústneho pojednávania č. 9900450/5/239550/2015/
Vlc, ku ktorej podal platiteľ vyjadrenie dňa 31.05.2011 č. 12148. Správca dane v dostatočnom
časovom priestore oboznámil platiteľa zo zistenými skutočnosťami listom č. .9900450/5 5587115/2013/
Vlc zo dňa 16.12.2013, ku ktorým sa platiteľ vyjadril dňa 10.01.2014 listom č. 98756/2014. S
predbežnými výsledkami daňovej kontroly bol daňový subjekt kompletne oboznámený listom č.
9900450/5/5587115/2013/Vlc zo dňa 16.12.2013, ďalej bol daňový subjekt oboznámený s predbežnými
výsledkami daňovej kontroly listom č. 99450/5/239550/2015 zo dňa 02.03.2015. Podľa jeho názoru
žalobca mal dostatok časového priestoru a možností, aby preukázal vierohodnosť, správnosť a
úplnosť evidencii a záznamov, ktoré je povinný viesť, ako aj oprávnenosť odpočítania dane v
súlade s ustanovením § 49 zákona o DPH. Toto svoje zákonné právo daňový subjekt nevyužil.
Okrem vyjadrovania v procese kontroly, oboznamovania s výsledkami zistení v priebehu kontroly a
pochybnosťami správcu dane, ktoré mohol platiteľ riadne preukazovať využil svoje právo nahliadať do
spisu. Z pohľadu uplatnenia jeho práv v procese výkonu daňovej kontroly nebolo preukázané pochybenie
zo strany správcu dane.

17. Ohľadom daňovej kontroly žalovaný konštatoval, že správca dane začal daňovú kontrolu v zmysle
ZSDP a ukončil daňovú kontrolu v zmysle § 165 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého daňová
kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov.
t. j. podľa ZSDP. Správca dane viedol preverovanie a dokazovanie v zmysle príslušných ustanovení
ZSDP. Podľa § 29 ods. 2 ZSDP správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Správca dane pri dokazovaní dbal, aby skutočnosti nevyhnutné pre účely správy daní boli zistené čo
najúplnejšie. Podľa § 2 ods. 3 zákona správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy V ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo. Z uvedeného dôvodu správca dane nemohol neprihliadnuť na výsledky vykonaných kontrol
u daňového subjektu s možným vzájomným prepojením alebo stretom a tieto náležite vyhodnotil. Podľa
§ 15 ods. 19 ZSDP lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa odsekov 17 a 18 neplatia, ak sa daňová
kontrola vykonáva na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní. Správca dane očakával výsledky
z prebiehajúceho trestného konania, ktoré mal v úmysle zapracovať do zistení uvedených v protokole.
Na základe uvedených dôvodov trvala predmetná daňová kontrola 5 rokov.

18. Ďalej žalovaný uviedol, že predmetný dodatočný platobný výmer bol žalobcovi doručený dňa
20.05.2015. Žalobca podal odvolanie proti predmetnému rozhodnutiu v zákonnej lehote dňa 04.06.2015
a toto odvolanie doplnil dňa 19.06.2015. Doplnenie dokazovania, ktoré žalobca navrhol v bode 2
odvolania proti dodatočnému platobnému výmeru, bolo v rozpore s ustanovením § 15 ods. 10 ZSDP, v
zmysle ktorého kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do
8 pracovných dní odo dňa doručenia protokolu. Zmeškanie lehoty nie je možné odpustiť. Z uvedeného
dôvodu nebolo možné navrhované dokazovanie vykonať. Spôsob dokazovania mal možnosť žalobca
navrhnúť v priebehu výkonu daňovej kontroly, čo však nevykonal. Odvolacie konanie bolo začaté dňa
04.06.2015 a teda podlieha právnej úprave zakotvenej v ustanoveniach § 72 Daňového poriadku.
Doplnenie odvolania proti dodatočnému platobnému výmeru č. 361919/2015 z 29.04.2015, ktoré daňový



subjekt podal dňa 19.06.2015, správca dane posúdil ako neprípustné z dôvodu jeho podania po určenej
lehote. Rozhodnutie správcu dane bolo žalobcovi doručené 20.5.2015. Od tohto dátumu začína plynúť
lehota na podanie odvolania ako aj jeho doplnenia. Odvolanie spolu s jeho možným doplnením malo byť
podané správcovi dane do 04.06.2015. Doplnenie odvolania bolo správcovi dane doručené 19.06.2015
t.j. po zákonom stanovenej lehote. Žalovanému nie je zrejmé, na základe čoho dospel žalobca k
záveru, že v dôsledku včas podaného odvolania s odvolaním sa na odkladný účinok odvolania, ktorý
znamená, že odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer nenadobudol právoplatnosť, vyrubovacie
konanie vedené podľa ustanovení ZSDP pokračovalo ďalej. V ZSDP nie je upravený dátum ukončenia
vyrubovacieho konania, ako je tomu v prípade daňového poriadku, podľa ktorého vyrubovacie konanie
končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu.

19. Žalovaný poukázal taktiež na skutočnosť, že pri výkone daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom
konaní konal správca dane v súlade s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku a zákona o
DPH. Nedošlo k ukráteniu žalobcu na jeho zákonných procesných právach, žalobca mal právo sa
vyjadrovať ku všetkým zisteniam, ktoré vyšli najavo v priebehu daňovej kontroly, ale toto právo nevyužil.
Z uvedeného vyplýva, že správca dane postupoval aj v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu č.
5Sžf/12/2010 zo dňa 26.10.2010, na ktorý sa žalobca podanej žalobe odvoláva. Žalovaný poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu č. 5 Sžf/97/2009 zo dňa 27.01.2010. Všetky dôkazné prostriedky, ktoré
správca dane využil počas výkonu daňovej kontroly, boli získané v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi a závery z kontroly, spísané v protokole č. 9900450/5/441971/2015/Vlc zo dňa
06.03.2015 sú v súlade s platnou legislatívou Slovenskej republiky, technickými normami a právom
Európskej únie. Predmetný dodatočný platobný výmer a rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR boli
vydané v súlade s platnou legislatívou Slovenskej republiky a obsahovali všetky zákonom predpísané
náležitosti. V rámci výkonu daňovej kontroly správca dane formou dožiadaní a medzinárodnej výmeny
daňových informácií preveroval skutočnosti súvisiace s obchodmi, ktoré deklaroval platiteľ. Predmetné
preverovanie správca dane vykonával z dôvodu správneho posúdenia vzniku daňovej povinnosti
v tuzemsku u obchodných partnerov daňového subjektu, a tým aj správnosť uplatnenia práva na
odpočítanie dane kontrolovaným platiteľom za kontrolované zdaňovacie obdobia v zmysle § 49 až § 51
zákona o DPH.

20. Žalovaný uviedol, že z preverovaní získaných slovenskou daňovou správou a zahraničnou
daňovou správou (odpovede na dožiadania, informácie získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny
daňových informácií) vyplynulo, že predmetné obchody (nákup a predaj tovaru, ktorý bol určený na
prepracovanie) platiteľ uskutočňoval v rámci reťazca. Uvedené znamená, že ten istý tovar bol dodávaný
medzi viacerými podnikateľmi a bol prepravovaný od nákupu u prvého dodávateľa k poslednému
odberateľovi v reťazci. Pri posudzovaní správnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane v prípade
dodania tovaru v rámci reťazového obchodu je nevyhnutné určiť miesto dodania tovaru. V nadväznosti
na uvedenú skutočnosť správca dane pri nákupe toho istého tovaru v rámci reťazca preveroval reálnosť
predmetných zdaniteľných obchodov (dodávok tovaru) v rámci celého reťazca, pričom sa zameral na
pohyb tovaru, t.j. reálnosť prepravy tovaru a podmienky prepravy tovaru z dôvodu posúdenia miesta
dodania tovaru v zmysle § 13 ods. 1 písm. a), resp. písm. c) zákona o DPH a tým aj vznik daňovej
povinnosti v tuzemsku. Pokiaľ je s dodaním tovaru spojená jeho preprava, miestom dodania je podľa §
13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava
tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať. Ak sa tovar dodáva bez odoslania alebo
prepravy, miestom dodania je podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH miesto, kde sa tovar nachádza v
čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje. V prípade žalobcu správca dane v kontrolovanom zdaňovacom
období zistil porušenie § 49 ods. 1 zákona o DPH, v zmysle ktorého právo odpočítať daň z tovaru
alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Kontrolou dokladov získaných od PPZ ÚBOK Košice bolo zistené, že platiteľ si v kontrolovanom
zdaňovacom období odpočítal daň v celkovej sume X.XXX.XXX,XX eur z nákupu tovaru na základe
faktúr vyhotovených dodávateľom Michal Hromjak MIDIKOV, Osloboditeľov 62, 040 17 Košice. Pri
posudzovaní uskutočnenia zdaniteľných obchodov uvedených na faktúrach správca dane vychádzal
aj z kontrolných zistení Daňového úradu Košice IV, ktorý vykonával opakovanú daňovú kontrolu dane
z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie u daňového subjektu Michal Hromjak MIDIKOV
a preveroval prepravu tovaru. Uvedené faktúry sa medzi zaistenými dokladmi nenachádzali, boli len
deklarované v záznamoch DPH. Daňový úrad Košice IV preveroval, či bola skutočne vykonaná preprava
tovaru. Daňový subjekt Michal Hromjak MIDIKOV nepredložil žiadne dôkazy o tom, že fakturovaný
skutočne tovar dodal.



21. V ďalšom žalovaný argumentoval, že platiteľ Michal Hromjak MIDIKOV vyhotovil pre odberateľa
SD-spoločnosť, s.r.o. faktúry za predaj tovaru s vyčíslením slovenskej DPH, ktorú platiteľ požadoval
zaplatiť. Prijatie faktúr s formálne splnenými náležitosťami podľa ustanovenia § 71 zákona o DPH
ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých faktúr. Právo na
odpočítanie dane u platiteľa SD spoločnosť, s.r.o. sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu,
že ju platiteľ Michal Hromjak MIDIKOV uviedol na faktúre. Samotné dodávateľské faktúry, vyhotovené
pre spoločnosť SD spoločnosť, s.r.o., nie sú dôkazom toho, že zdaniteľný obchod sa uskutočnil tak,
ako bol deklarovaný a že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť. Uvedené faktúry v týchto prípadoch
nie sú faktúrami vyhotovenými podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH za uskutočnené dodávky na základe
vzniku daňovej povinnosti v tuzemsku, ale je ich možné považovať iba za doklady, na ktorých je
uvedená daň. Právo na odpočítanie dane sa v takomto prípade nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z
dôvodu, že je uvedená na faktúre. Žalobca vykonával zdaniteľnú činnosť formou reťazových obchodov.
Uvedené znamená, že ten istý tovar bol dodávaný medzi viacerými podnikateľmi a bol prepravovaný od
nákupu u prvého dodávateľa v inom členskom štáte k poslednému odberateľovi v reťazci v tuzemsku
alebo v inom členskom štáte. Pri posudzovaní správnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane v
prípade dodania tovaru v rámci reťazového obchodu je nevyhnutné určiť miesto dodania tovaru a tým
aj vznik daňovej povinnosti v tuzemsku. Pri posudzovaní zdaniteľných obchodov s dodávateľom Michal
Hromjak MIDIKOV správca dane využil aj informácie zo systému VIES, podľa ktorých platiteľ Michal
Hromjak MIDIKOV ani žiadny zo zistených obchodníkov, zapojených do reťazca dodávok, za uvedené
zdaňovacie obdobie nenahlásil intrakomunitárne nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského
štátu. Fakturované dodávky tovaru neboli predmetom dane v tuzemsku v zmysle § 2 ods. 1 písm. a)
zákona o DPH, preto dodávateľovi Michal Hromjak MIDIKOV nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku
podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Na základe uvedeného platiteľ SD-spoločnosť, s.r.o. nemal právo na
odpočítanie dane, čím porušil § 49 ods. 1 zákona DPH, v zmysle ktorého právo odpočítať daň z tovaru
alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

22. V rámci výkonu predmetnej daňovej kontroly správca dane postupoval v zmysle zásad daňového
konania podľa § 2 ZSDP, pričom chránil záujmy štátu a dbal pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňového subjektu. V podanej žalobe žalobca vykladal hypoteticky v nadväznosti
na smernicu rady č. 2006/112/ES z 28.11.2006 a rozsudkov ESD uskutočňovanie zdaniteľných obchodov
dodanie tovaru, dodanie služby, nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a dovoz tovaru.
Tieto tvrdenia žalobcu sú podľa žalovaného čisto teoretické, nezakladajú sa na materiálnej pravde a
správca dane a žalovaný ich vyvrátil získanými dôkazmi v rámci predmetnej kontroly, ktoré uviedol v
svojom rozhodnutí a zároveň vo svojom vyjadrení. K predmetnému obchodu tak ako to tvrdí žalobca
nedošlo a v tomto prípade správanie žalobcu mohlo viesť k získaniu listinných podkladov (faktúr a
dokladov) pre uplatnenie si vstupu na DPH a z týchto odkladov následné uplatnenie odpočítania dane.
Takéto konanie žalobcu vykazuje znaky získania daňovej výhody a zmysle rozhodnutia Súdneho dvora
EU vo veci C-255/02 Halifax. užitie práva. Právny rámec medzinárodnej administratívnej spolupráce v
oblasti DPH upravuje v rámci členských štátov EU Nariadenie Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra
2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, ktoré je špecifickým predpisom pre
oblasť DPH a upravuje práva a povinnosti členských štátov pre administratívnu spoluprácu vnútri EU
s účinnosťou od 01.01.2004. Ustanovenie § 49 ZDPH vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie
dane. Toto právo Vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (§ 19
ZDPH). Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Splnenie
podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 29 ods. 8 ZSDP preukazuje
daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a
vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým
subjektom. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremená je na daňovom subjekte. Správca dane
dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie
skutkového stavu veci. Preto správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané
dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je pritom ich pravdivosť a preukazná hodnota. Faktúry musia
jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanej skutočnosti objekt, subjekt i právnu skutočnosť.
Ako dôkaz sú použiteľné len vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť. Overenie
oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré Umožnia prijať závery, či



podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok
nie je vylúčený.

23. Z vyššie uvedených skutočností, ako aj z predloženého spisového materiálu a vykonaného
dokazovania dospel žalovaný k názoru, že správca dane daňovou kontrolou a šetrením objektívne
spochybnil preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok predloženými faktúrami ktorých
vierohodnosť a pravdivosť s ohľadom na zistenia týkajúce sa predložených dôkazov: nebola daňovým
subjektom preukázaná. Správca dane obchodné vzťahy medzi jednotlivými spoločnosťami vyhodnotil
tak, že nebolo preukázané fyzické dodanie fakturovaného tovaru a služieb medzi uvedenými
spoločnosťami, t.j. zdaniteľné obchody deklarované predmetnými faktúrami neboli reálne uskutočnené,
čím nevznikla daňová povinnosť a nevzniklo právo na uplatnenie odpočítania dane tak, ako to
predpokladá zákon č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Povinnosťou správcu dane nie je
vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní nadmerného
odpočtu, ale je povinnosťou správcu dane tieto nároky prejednať a umožniť daňovému subjektu
preukázať existenciu nároku dôkazmi. Daňový subjekt nepredložil dôkazy, ktoré by uskutočnenie
zdaniteľného obchodu potvrdzovali.

24. Záverom k námietke žalobcu o nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobou
napadnuté rozhodnutie má presvedčivo a dostatočne štruktúrované odôvodnenie, v ktorom sú uvedené
všetky dôkazy, skutkový stav, vysporiadanie sa s námietkami žalobcu v jeho odvolaní, dôvody a úvahy
žalovaného na základe ktorých pristúpil k nepriznaniu odpočítania dane. Takto vypracované rozhodnutie
spĺňa zákonom stanovenú podmienku v zmysle § 30 ods. 3 ZSDP preto nemôže byť posúdené ako
nepreskúmateľné, nakoľko konal v zmysle § 2 cit. zákona. Záver, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, a preto nebolo možné uznať odpočítanie dane zo sporných faktúr, je záverom, ktorý logicky
vyplýva z vykonaného dokazovania.

IV.
Osoba zúčastnená na konaní

25. Na základe návrhu spoločnosti GRAPP s.r.o. rozhodol správny súd uznesením sp. zn. 2S/255/2015
zo dňa 08.03.2018, právoplatným dňa 27.03.2018, o priznaní postavenia osoby zúčastnenej na konaní
uvedenej spoločnosti.

V.
Relevantné právne predpisy

26. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v
tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

27. Podľa § 13 ods. 1 zákona o DPH miestom dodania tovaru: písm. a/ ak je dodanie tovaru spojené
s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo
preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena
b), odseku 2 a § 14;
písm. c/ ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase,
keď sa jeho dodanie uskutočňuje.

28. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

29. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.



30. Podľa § 69 ods. 12 zákona o DPH pri dodaní kovového odpadu a kovového šrotu v tuzemsku je
povinný platiť daň platiteľ, ktorému je tento tovar dodaný. Na účely tohto zákona sa kovovým odpadom
a kovovým šrotom rozumie kovový odpad a šrot z výroby alebo z mechanického opracovania kovov
a kovové predmety ďalej už nepoužiteľné vzhľadom na ich zlomenie, rozrezanie, opotrebenie alebo z
podobných dôvodov.

31. Podľa § 29 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové
konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli
zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

32. Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinné uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo
na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

VI.
Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR

33. Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 2S/255/2015-68 zo dňa 06.06.2018, ktorým
napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1307915/2015 zo
dňa 19.08.2015, ako aj rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané subjekty č. 361945/2015 zo dňa
29.04.2015 zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

34. Žalovaný podaním doručeným dňa 07.08.2018 proti rozsudku krajského súdu podal kasačnú
sťažnosť.

35. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6Sžfk/14/2019 zo dňa 13.02.2020 zrušil rozsudok Krajského
súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

36. Najvyšší súd poukázal na svoje skoršie rozhodnutia, z ktorého vyplýva právny záver o zákonnosti
žalobou napadnutých rozhodnutí, pričom zaviazal krajský súd, aby v ďalšom konaní v zmysle uvedených
právnych názorov kasačného súdu (§ 469 SSP) opätovne rozhodol.

37. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods.
1 S.s.p.) opätovne súc viazaný právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v zrušujúcom
rozhodnutí preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že v intenciách žalobných námietok žalobe nemožno vyhovieť.

VII.
Právne posúdenie veci

38. Ako už správny súd vyššie uviedol, je právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí súdu vyššieho
súdu (kasačného súdu) v predmetnej veci v zrušujúcom rozsudku viazaný.

39. Najvyšší súd rozhodoval o kasačných sťažnostiach žalovaného vo viacerých veciach tých istých
účastníkov konania, kde prezentoval rovnaký právny názor zdôvodňujúci správnosť a zákonnosť
rozhodnutí žalovaného i jemu predchádzajúcich rozhodnutí správcu dane. Príkladom, ide o veci
vedené pred správnym súdom pod spisovými značkami 2S/252/2015, 2S/247/13 alebo 2S/254/13.
Možno teda konštatovať, že právny názor Najvyššieho súdu je ohľadom posúdenia postupu daňových
orgánov, priebehu daňovej kontroly a jej záverov konzistentný, pričom námietky žalobcu, ktoré sa
v jeho jednotlivých žalobách opakujú, nezakladali podľa Najvyššieho súdu SR dôvody na zrušenie
žalobami napadnutých rozhodnutí. Najvyšší súd SR v odôvodneniach svojich rozhodnutí, obdobne ako
v predmetnej veci, poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia ako napr. vo veci sp.zn. 4Sžfk/43/2017 alebo
vo veci sp. zn. 6Sžfk/33/2017.



40. Z uvedených dôvodov sa preto za daných okolností javí ako vhodné a účelné poukázať na
odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/14/2019 zo dňa 13.02.2020. Keďže Najvyšší
súd svoj právny názor, ktorým je správny súd viazaný, podrobne v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysvetlil, aj s ohľadom na spomínanú ustálenosť právneho názoru Najvyššieho súdu pokiaľ ide o
zákonnosť rozhodnutí žalovaného v skutkovo a právne obdobných veciach týkajúcich sa tých istých
účastníkov, považoval správny súd za nadbytočné dopĺňať toto odôvodnenie svojimi úvahami či
hodnotením ostatných námietok žalobcu, ktorými sa nezaoberal, ako mu to vytkol Najvyšší súd SR v
rozsudku sp. zn. 6Sžfk/14/2019 zo dňa 13.02.2020, navyše keď Najvyšší súd považoval tieto námietky,
ako vo svojom rozsudku explicitne tiež vyjadril, za irelevantné.

41. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/14/2019 zo dňa 13.02.2020 vyplýva nasledovný
záväzný právny záver:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal zo skutkového stavu, ktorý v odôvodnení napadnutého
rozsudku popísal krajský súd. Pre účastníkov konania sú zistenia, fakty a skutočnosti skutkového stavu
zrejmé, a preto kasačný súd uvedie len vybraté časti.
V posudzovanej veci správca dane vykonal daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia január 2006 až
december 2006 na podnet orgánov činných v trestnom konaní (OČTK) na základe Zápisnice o začatí
daňovej kontroly č. 500/322/9002/10/Vlc zo dňa 15. apríla 2010 a táto bola ukončená na základe
protokolu z kontroly zo dňa 6. marca 2015. Protokol bol žalobcovi doručený s výzvou na vyjadrenia sa
k zisteniam z daňovej kontroly v ňom uvedeným a so žalobcom bol prerokovaný dňa 15. apríla 2015.
Platiteľ SD - spoločnosť, s.r.o. (žalobca) podal za kontrolované zdaňovacie obdobie júl 2006 daňové
priznanie dane z pridanej hodnoty v zmysle § 78 ods. 1 zákona o DPH dňa 1. augusta 2006, v ktorom
uviedol nadmerný odpočet vo výške XX XXX XXX,-S.k. Dodatočné daňové priznanie za uvedené
zdaňovacie obdobie žalobca nepodal.
Kontrolou dodávateľských faktúr spadajúcich do kontrolovaného zdaňovacieho obdobia bolo zistené, že
žalobca si v postavení platiteľa dane uplatnil právo na odpočítanie dane z nákupu tovaru na základe
faktúr vyhotovených dodávateľom Michal Hromjak - MIDIKOV.
Z preverovaní získaných slovenskou daňovou správou a medzinárodnou daňovou správou (odpovede a
dožiadania, informácie získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií) vyplynulo,
že predmetné obchody (nákup a predaj tovaru, ktorý bol určený na prepracovanie) platiteľ uskutočnil
v rámci reťazca.
Správca dane pri preverovaní prepravy tovaru vychádzal aj z kontrolných zistení Daňového úradu Košice
IV, ktorý vykonával opakovanú daňovú kontrolu DPH za uvedené zdaňovacie obdobie u dodávateľa
žalobcu Michal Hromjak - MIDIKOV a preveroval prepravu tovaru.
V kontrolovanom zdaňovacom období predmetom fakturácie bolo dodanie Cu-katód. V prípade faktúr
č. XX-XX-XX., č. XX-XX-XX, č. XX-XX-XX, č. XX-XX-XX a č. XX-XX-XX podľa CMR dokladov bol tovar
prepravený z jedného členského štátu - Holandska a Veľkej Británie priamo odberateľovi v Českej
republike.
V prípade sporných faktúr č. XX-XX-XX a č. XX-XX-XX bolo predmetom fakturácie dodanie Zn blokov.
Podľa CMR dokladov bol tovar naložený v INCITY, Košice a vyložený v sklade platiteľa SD - spoločnosť,
s.r.o. v Čunove. Porovnaním obdobných obchodov za iné zdaňovacie obdobia, je ale predpoklad, že
pri uvedených zdaniteľných obchodoch bola prepravná trasa podobná, t.j. miesto nakladania v inom
členskom štáte a miesto vykladania v sklade platiteľa SD- spoločnosť s.r.o., prípadne ďalší tuzemský
odberateľ, a to aj napriek skutočnosti, že na CMR dokladoch bolo uvedené miesto nakladania v
Košiciach.
V kontrolovanom zdaňovacom období júl 2006 bola spornou aj faktúra č. XX-XX-XX, v ktorej prípade
predmetom fakturácie bolo dodanie Zn blokov. Podľa CMR dokladov bol tovar prepravený z iného
členského štátu - Holandska priamo ďalšiemu odberateľovi ZIN, s.r.o.
K faktúram č. 06-07-04, č. XX-XX-XX, č. XX-XX-XX, č. XX-XX-XX, č. XX-XX-XX, č. XX-XX-XX, č.
XX-XX-XX, predmetom fakturácie ktorých bolo dodanie Zn blokov, medzi dokladmi získanými od PPZ
ÚBOK Košice neboli doklady preukazujúce prepravu tovaru. Porovnaním obdobných obchodov za iné
zdaňovacie obdobia, je ale predpoklad, že vo všetkých prípadoch bola prepravná trasa podobná, t.j.
miesto nakladania v inom členskom štáte a miesto vykladania v sklade platiteľa SD- spoločnosť s.r.o.,
prípadne ďalší odberateľ ZIN, s.r.o.
Aj v prípade faktúr č. XX-XX-XX, č. XX-XX-XX, č. XX-XX-XX a č. XX-XX-XX, predmetom fakturácie,
ktorých bolo dodanie Zn blokov podľa CMR dokladov bol tovar prepravený z jedného členského štátu -
Veľkej Británie do Českej republiky pre odberateľa Signum, spol. s r. o.



Preverovaním prepravy tovaru nebolo možné zistiť, v akom zmluvnom vzťahu bola preprava vykonaná,
ale bolo zistené, že tovar bol naložený v inom členskom štáte a vyložený v sklade platiteľa SD-
spoločnosť s.r.o.
Platiteľ Michal Hromjak- MIDIKOV vyhotovil pre odberateľa SD- spoločnosť s.r.o. faktúry za predaj tovaru
s vyčíslením slovenskej DHP, ktorú požadoval zaplatiť.
Za daných skutkových okolností bolo potrebné posúdiť miesto dodania tovaru, a či nedošlo k dodaniu
tovaru za protihodnotu v tuzemsku v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Bolo teda potrebné
zodpovedať otázku, kde došlo k dodaniu tovaru. Vychádzajúc z vlastných zistení a zistení dožiadaných
daňových orgánov správca dane dospel k záveru, že miestom dodania tovaru v rámci reťazového
obchodu je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa preprava, alebo odosielanie začína
uskutočňovať podľa § 13 ods. 1 písm. aJ zákona o DPH, t.j. členský štát, v ktorom sa uskutočnilo
nakladanie tovaru platiteľovi.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku
uskutočnené zdaniteľnou osobou.
Podľa § 13 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ zákona o DPH, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo
prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru
osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b/, odseku 2 a §
14; ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď
sa jeho dodanie uskutočňuje.
Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru
je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode
nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako
deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe
zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 69 ods. 12 písm. a/ zákona o DPH platiteľ, ktorý je príjemcom plnenia od iného platiteľa, je
povinný platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie kovového odpadu a kovového šrotu v tuzemsku; kovovým
odpadom a kovovým šrotom sa rozumie kovový odpad a kovový šrot z výroby alebo z mechanického
opracovania kovov a kovové predmety ďalej už nepoužiteľné vzhľadom na ich zlomenie, rozrezanie,
opotrebenie alebo z podobných dôvodov.
Právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na
vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného
systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach opakovane
zdôraznil, že právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 147 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou
súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje
bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe. Na odpočítanie je potrebné,
aby dotknutá osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná
osoba využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich
vlastných zdaniteľných plnení a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou
osobou. Ak sú tieto podmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté.
Na druhej strane nie je možné v tomto ohľade akceptovať žiaden protiprávny stav a osoby podliehajúce
súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva únie.
Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s
ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim
spôsobom. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou,
že sa na základe objektívnej skutočnosti preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo
poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto
nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod
týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na
výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.
Kľúčovou otázkou vo veci bolo posúdenie, či záveru správcu dane a žalovaného o nesplnení zákonných
podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/
zákona o DPH z dokladov vzťahujúcich sa na kontrolované zdaňovacie obdobie júl 2006, ktorými žalobca
deklaroval nákup tovaru (Zn bloky) od dodávateľa Michal Hromjak - MIDIKOV, predchádzalo zistenie
skutkového stavu dostačujúce na riadne posúdenie veci a či vec bola správcom dane a žalovaným
správne právne posúdená.



V predmetnej veci krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia
správcu dane tieto rozsudkom č.k. 2S/255/2015- 68 zo dňa 6. júna 2018 podľa §191 ods. 1 písm.
e/ SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pretože dospel k záveru, že argumentácia
daňových orgánov uvedená v preskúmavaných rozhodnutiach nie je podložená skutkovými zisteniami
odôvodňujúcimi prijatie záveru uvedeného vo výroku rozhodnutia správcu dane. Z bodu 49 citovaného
rozsudku možno vyvodiť tiež názor krajského súdu, že v prípade pochybností o reálnosti deklarovaných
obchodov bolo potrebné vytvoriť žalobcovi priestor pre preukázanie hodnovernosti predložených
účtovných dokladov vykonaním navrhnutých dôkazov. Preto krajský súd po vrátení veci žalovanému
uložil doplniť dokazovanie v naznačenom smere (k protiprávnosti daňového priznania podaného
žalobcom a k dôvodnosti odopretia odpočtu DPH) a následne vydať vo veci nové rozhodnutie s náležitým
odôvodnením.
Neušlo ale pozornosti kasačného súdu, že v bode 41 citovaného rozsudku krajský súd konštatoval
arbitrárnosť rozhodnutia daňových orgánov k záveru, že žalobcovmu dodávateľovi nevznikla v tuzemsku
daňová povinnosť pri dodávkach tovaru, ktorého existenciu správca dane preveroval. Krajský súd ďalej
vytýkal daňovým orgánom, že na základe zhromaždených skutkových zistení neoznačili, ktorá z dodávok
v reťazci transakcií od prvotného dodania z krajiny pôvodu tovaru až po preverované nadobudnutie
tovaru žalobcom, bola intrakomunitárna, a preto oslobodená od dane, či sa za intrakomunitárnu dodávku
považovalo dodanie tovaru žalobcovým dodávateľom, v čom sa prejavil intrakomunitárny rozmer
preverovaných obchodov, a ako sa premietol do záverov o nepriznaní odpočítania DPH z predmetných
obchodov žalobcovi.
S uvedeným, navyše si aj vnútorne odporujúcim názorom krajského súdu, sa kasačný súd nemôže
stotožniť, pretože dôvody, ktoré krajský súd uviedol, by skôr nasvedčovali nepreskúmateľnosti
rozhodnutia žalovaného i správcu dane, a teda zrušeniu týchto rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. d/
SSP. Ak krajský súd konštatoval, že v prípade pochybností o reálnosti deklarovaných obchodov bolo
potrebné žalobcovi vytvoriť priestor pre preukázanie hodnovernosti predložených účtovných dokladov aj
vykonaním navrhnutých dôkazov, zo zistení zadokumentovaných v administratívnom spise nevyplývajú
žiadne pochybnosti správcu dane o zachovaní práv kontrolovaného daňového subjektu. Správca dane
postupoval v úzkej súčinnosti so žalobcom po celú dobu výkonu daňovej kontroly, oboznamoval ho s
priebežnými výsledkami daňovej kontroly, ku ktorým žalobca podával svoje vyjadrenia a o prejednaní
týchto boli spísané zápisnice. Žalobca bol riadne oboznámený aj s protokolom z kontroly zo dňa
6. marca 2015 (dňa 15. apríla 2015) s procesnými právami, ktoré mu prináležali. Správca dane z
vlastného dokazovania, i z podkladov dožiadaní od miestne príslušného správcu dane dodávateľa
žalobcu, nadobudol dostatok podkladov pre svoj vecne správny záver o zneužití DPH a porušení § 49
ods. 1 a 2 zákona o DPH.
Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše považuje za potrebné poukázať na to, že v kasačnom konaní
v obdobnej veci tých istých účastníkov konania v rozsudku vo veci sp. zn. 4Sžfk/43/2017 zo dňa 4. júna
2019 už vyslovil, že zistenie skutkového stavu daňovými orgánmi bolo postačujúce pre riadne posúdenie
veci a že správca dane a žalovaný dospeli k vecne správnemu právnemu záveru. S poukazom na § 464
ods. 1 SSP preto v ďalšom uvádza nasledovnú časť odôvodnenia citovaného rozsudku:
,, 69. Zo zistených dôkazov, ktoré vykonal správca dane, podľa názoru kasačného súdu jednoznačne
vyplýva, že v danom prípade sa jednalo o dodanie tovaru v rámci reťazového obchodu, pri ktorom išlo
o predaj toho istého tovaru medzi viacerými obchodnými spoločnosťami. Išlo teda o jednu pohyblivú
dodávku v zmysle §13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. so začiatkom v štáte EU, ktorá bola
prerušená v Českej republike, kde boli vodičom vymenené doklady CMR za nové doklady s novým
dodávateľom a následne bola prerušená v Slovenskej republike z toho istého dôvodu a ukončená v
ďalšom štáte Európskej únie (malo dôjsť k tzv. neutralizácii dokladov)....
73. Na základe vyššie uvedených skutočností je dostatočne zrejmé, že obchodné operácie, vyhotovenie
faktúr so slovenskou daňou z pridanej hodnoty medzi platiteľmi na území Slovenska, čiastočné
medzinárodné nákladné listy a faktúry za čas prepravnej trasy boli vyhotovované účelovo v rámci
jedného reťazového obchodu, na základe čoho kasačný súd konštatuje, že je možné stotožniť sa so
závermi správcu dane, že v danom prípade došlo k porušeniu ustanovení § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004
Z.z., nakoľko zo zisteného skutkového stavu nesporne vyplynulo, že pohyb tovaru sa uskutočnil od
prvého dodávateľa k poslednému odberateľovi s cieľom uplatniť si právo na odpočítanie dane, pričom
daňová povinnosť pri dodaní farebných kovov nevznikla, pretože dodanie tovaru dodávateľmi tak, ako
to deklaroval žalobca, reálne nevzniklo.
74. Takéto konanie nasvedčuje tomu, že v danom prípade išlo o zneužitie práva na odpočet DPH.
75. Správca dane v tomto prípade správne posúdil dodanie tovaru od dodávateľov



Midikov, s.r. o. Košice, SENEKAB spol. s r. o. Bratislava, Zberné suroviny, a.s. Žilina a SKA Metal,
s.r. o. ako nepohyblivé dodávky, ktoré neboli predmetom dane v tuzemsku aj s poukazom na
rozsudok Súdneho dvora EU vo veci C-245/04 EMAG Handier Eder. Tovar sa počas prepravovanej
trasy nevykladal a prevzatie zásielky prezentované prepravným dokladom CMR bolo len formálne.
Vyhodnotenie viacerých prepravných dokladov na jeden pohyb tovaru bolo podľa názoru kasačného
súdu účelové a neodrážalo skutkový stav. V danom prípade predmetné dodávky tovaru od tuzemského
dodávateľa neboli predmetom dane v tuzemsku a tým ani nemohla tuzemskému dodávateľovi vzniknúť
daňová povinnosť v tuzemsku podľa § 19 ods.l zákona č. 222/2004 Z.z. a potom si ani žalobca ako
platiteľ nemohol uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., keďže
toto právo vzniká platiteľovi v deň, keď pri tovare vznikla daňová povinnosť.
89. Kasačný súd konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.,
nakoľko bolo nesporne preukázané, že pohyb tovaru sa uskutočnil od prvého dodávateľa k poslednému
odberateľovi, s cieľom uplatniť si právo na odpočítané dane z dodávateľských faktúr jednotlivými
platiteľmi v reťazci dodávateľov a čerpať nadmerné odpočty.
90. Podľa názoru kasačného súdu v danom prípade bolo dostatočne preukázané, že daňová povinnosť
pri dodaní farebných kovov nevznikla, pretože k dodaniu tovaru, tak ako to deklaroval sťažovateľ,
nedošlo, a preto mu ani nemohlo vzniknúť právo na odpočítame dane.
91. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 6Sžfk/33/2017 z 21. marca 2018, ktorý bol uverejnený ako judikát pod č. 51/2018 v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí SR 6/2018 s právnou vetou „ V prípade pohybu toho
istého tovaru, ktorý sa uskutoční od prvého k poslednému dodávateľovi, ak z celého komplexu
okolností reťazového obchodu je dostatočným spôsobom zjavné, že obchodné operácie, vyhotovenie
faktúr so slovenskou daňou z pridanej hodnoty medzi platiteľmi na území Slovenska, čiastočných
medzinárodných nákladných listov, a faktúr za čas prepravnej trasy, uskutočnili sa zjavne iba formálne
bez reálneho obchodu, došlo k podvodnému konaniu, ktorého cieľom a účelom je čerpanie nadmerných
odpočtov zo štátneho rozpočtu.
92. Kasačný súd, vzhľadom na dôvody kasačnej sťažnosti uplatnenej žalovaným uvádza, že napadnutý
rozsudok správneho súdu nedostatočne vychádza zo zisteného skutkového stavu a nestotožňuje sa so
skutkovými zisteniami a právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku..... “
Pre právne posúdenie veci kasačným súdom má zásadný význam aj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 6Sžfk/33/2017 zo dňa 21. marca 2018, ktorým bola v kasačnom
konaní riešená obdobná otázka iných účastníkov tohto obchodného reťazca (o.i. aj dodávateľa žalobcu
v tom čase Midikov s.r.o.). Najvyšší súd i v tejto veci vyslovil právny záver o zneužití DPH a porušení § 49
ods. 1 a 2 zákona o DPH, keď konštatoval: „ V danom prípade predmetné dodávky tovaru od tuzemských
dodávateľov neboli predmetom dane v tuzemsku (t.j. neboli predmetom dane na Slovensku) v zmysle §
2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH a tak tuzemským dodávateľom nemohla vzniknúť daňová povinnosť v
tuzemsku podľa §19 ods. 1 zákona o DPH a tým platiteľ Zberné suroviny a.s.
nemohol uplatniť právo na odpočítame dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. V zmysle
§ 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri
tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. ' ' (bod 47).
Správca dane i v tomto prípade vychádzal zo zistení tak vlastného dokazovania ako aj z medzinárodných
daňových dožiadaní, z ktorých mu vyplynulo, že:,, daňový subjekt Midikov, s.r.o. nakupoval tovar v rámci
reťazového obchodu, ktorý bol predmetom ďalšieho predaja pre spoločnosť ..." (bod 40). „Odberateľom
nakúpeného tovaru od dodávateľa Midikov, s.r.o. a SKA Metal, s.r.o. bol platiteľ SD- spoločnosť s.
r.o.“ (bod 37). „Keďže dodávateľovi Midikov, s.r.o. pri predaji tovaru nevznikla daňová povinnosť v
tuzemsku, nevzniklo ani platiteľovi Zberné suroviny a. s. právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1
zákona o DPH.... “ (bod 36).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní kasačnej sťažnosti
v rozsahu jej dôvodov, preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu s poukazom aj na vyššie
uvedené závery v obdobnej veci tých istých účastníkov konania a veci súvisiacej, považoval námietky
žalovaného vznesené v kasačnej sťažnosti za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu
podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.“

42. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR správny súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov správne zistili skutkový stav
a vec správne právne posúdili v intenciách právnej úpravy a v ich konaní sa nevyskytli vady, ktoré by
mali negatívny vplyv na zákonnosť ich rozhodnutí. Správny súd preto podľa § 190 SSP žalobu žalobcu
ako nedôvodnú zamietol.



43. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal
právo na náhradu trov konania, pretože nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo
požadovať. Žalovanému nevznikli ani trovy právneho zastúpenia. Súd nepriznal náhradu trov ani osobe
zúčastnenej na konaní podľa § 169 SSP, keďže mu trovy nevznikli v súvislosti s plnením uloženej
povinnosti.

44. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2
SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti
neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).