Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/160/2018 z 3. 6. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 3. júna 2020, sp. zn. 1S/160/2018, ECLI:SK:KSBA:2020:1018201578.1 Krajský súd Bratislava | 1S/160/2018 | ECLI:SK:KSBA:2020:1018201578.1 | 2020-06-03 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, SP, SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2fbcf664-1a38-46ca-9940-ba45478bc4ff Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1018201578.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/160/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201578
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018201578.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek
senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: Prípravný orgán
pre registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska, so sídlom: Dom viery, Karpatská 17, 058 01
Poprad, zastúpený Mgr. Róbert Kučera, advokát, Veľká Okružná 39, 10 01 Žilina proti žalovanému:
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, so sídlom: Nám. SNP 33, 813 31 Bratislava o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MK-4513/2018-110/10888 zo dňa 22.08.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I .
Priebeh administratívneho konania

1. Prípravný orgán (ďalej aj ako „PO“) pre registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska, so
sídlom Dom viery, Karpatská 17, 058 01 Poprad (ďalej aj ako „CKSS“ alebo aj ako „žalobca“) ako
žiadateľ podal dňa 19.02.2007 na Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky žiadosť o registráciu Cirkvi
kresťanské spoločenstvá Slovenska.
2. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky návrh na registráciu CKSS odmietlo rozhodnutiami
č. MK-1487/2007-12/10307 zo dňa 22.06.2007 (zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Sž 86/2007 zo dňa 24.03.2009) a č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011 (zrušené
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2012).
3. Dňa 31.10.2012 Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, cirkevný odbor, so sídlom Námestie SNP
33, 813 31 Bratislava (ďalej aj ako „prvostupňový orgán”) zaslal prípravnému orgánu oznámenie č.
MK-2910/2012-12/15877 o ďalšom konaní vo veci registrácie CKSS v predmetnej veci.
4. Dňa 10.12.2012 prvostupňový orgán požiadal odbor cirkví Ministerstva kultúry Českej republiky
listom č. MK-2910/2012-12/18637 o vyjadrenie k súčasnému pôsobeniu a činnosti registrovanej Církvi
Kresťanské spoločenství v Českej republike.
5. Dňa 10.12.2012 prvostupňový orgán požiadal listom č. MK-2910/2012-12/18629 Ekumenickú radu
cirkví v Slovenskej republike prostredníctvom jej organizácie Ekumenickej spoločnosti pre štúdium siekt
o vyjadrenie k súčasnému pôsobeniu a činnosti CKSS a aktualizáciu pôvodného stanoviska zo dňa
09.03.2007.
6. Dňa 10.12.2012 prvostupňový orgán požiadal Radu banskobystrickej oblasti Apoštolskej cirkvi na
Slovensku listom č. MK-2910/2012-12/18617 o vyjadrenie k súčasnému pôsobeniu a činnosti PO CKSS
a aktualizáciu pôvodného stanoviska zo dňa 17.03.2009.



7. Dňa 17.12.2012 prvostupňový orgán požiadal listom č. MK-2910/2012-12/19109 Register obyvateľov
Slovenskej republiky o súčinnosť pri overovaní osobných údajov osôb CKSS, predložených PO pri
žiadosti o registráciu CKSS, a to prostredníctvom ich porovnania s údajmi, ktoré sú o týchto osobách
vedené v Registri obyvateľov Slovenskej republiky k dátumu 27.04.2007, kedy mu PO predložil
predmetné zberné hárky.
8. Dňa 22.04.2013 prvostupňový orgán požiadal listom č. MK-47/2013-12/6781 znalca P. C. M., M.Div., o
aktualizovanie a doplnenie pôvodného znaleckého posudku č.1/2010 zo dňa 29.08.2010 vo veci žiadosti
o registráciu CKSS.
9. Dňa 25.06.2013 prvostupňový orgán odstúpil listom č. MK-47/2013-12/11054 znalcovi P. C. M., M.Div.,
podklady k vypracovaniu znaleckého posudku predložené PO.
10. Dňa 12.09.2013 prvostupňový orgán prijal znalecký posudok č. 1/2013 pod číslom
MK-47/2013-12/15717 vypracovaný znalcom P. C. M., M.Div. zo dňa 31.08.2013 vo veci žiadosti o
registráciu CKSS v rozsahu 214 strán a 27 príloh.
11. Dňa 17.09.2013 prvostupňový orgán prijal stanovisko odboru správy registrov sekcie verejnej správy
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v ktorom je uvedené, že predložené zberné hárky preverili a
v kontrolovanej vzorke (1 480 osobných údajov) konštatovali 8,5 % chybných osobných údajov.
12. Dňa 17.02.2014 zaslal právny zástupca PO CKSS prvostupňovému orgánu vlastný znalecký
posudok vypracovaný znalcom C.. V. V. č. 3/1347/2013 zo dňa 13.01.2013 o činnosti a pôsobení CKSS.
13. Dňa 29.04.2014 prvostupňový orgán predvolal listom č. MK-29/2014-12/7577 až 7655 na výsluch
C.. P. O., Mgr. P. Y., Mgr. W. E. (INTEGRA) a W. P. na termín dňa 14.05.2014 na Ministerstvo kultúry
Slovenskej republiky a upovedomil o jeho konaní právneho zástupcu PO CKSS.
14. Mgr. P. Y. sa ospravedlnila a nezúčastnila výsluchu stanoveného na termín dňa 14.05.2014, preto
prvostupňový orgán stanovil náhradný termín jej vypočutia na deň 16.06.2014 (predvolanie zaslané
listom číslom č. MK-29/2014-12/9477) a následne opakovaný termín vypočutia na deň 08.07.2014
(predvolanie zaslané listom číslom č. MK-29/2014-12/11265). Zo všetkých navrhovaných termínov sa
Mgr. P. Y. ospravedlnila z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti a listom zo dňa 05.06.2014 (list. č.
MK-29/2014-12/10416) oznámila, že zasiela prvostupňovému orgánu nové prehlásenie k pôvodnému
vyjadreniu zo dňa 19.07.2010 s tým, že je ho podľa potreby ochotná písomne doplniť.
15. Prvostupňový orgán nariadil kontrolné znalecké dokazovanie z dôvodu odlišných záverov v
znaleckom posudku č.1/2013 pod číslom MK-47/2013-12/15717 vypracovaným znalcom P. C. M.,
M.Div. zo dňa 31.08.2013 a znalcom C.. V. V., a preto dňa 19.08.2014 ustanovil rozhodnutím č.
MK-29/2014-260/14331 za znalca doc. C.. T. T., G.. a určil, aby znalec v kontrolnom znaleckom posudku
posúdil činnosť a pôsobenie CKSS s prihliadnutím na ustanovenie § 15 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode
náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej
len ako „zákon č. 308/1991 Zb.“), v ktorom odpovedal na uvedené otázky.
16. Dňa 04.09.2014 PO CKSS podal odvolanie proti rozhodnutiu č. MK-29/2014-260/14331 zo dňa
19.08.2014 o ustanovení znalca doc. Mgr. T. T., PhD. z dôvodu zaujatosti pre jeho pomer k veci.
17. Dňa 21.11.2014 rozhodol minister kultúry Slovenskej republiky rozhodnutím č.
MK-2959/2014-110/19669 tak, že rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č.
MK-29/2014-12/14331 zo dňa 19.08.2014 zmenil tak, že vo výroku rozhodnutia sa pred slovo „znalecký“
vkladá slovo „kontrolný“, vo zvyšnej časti rozhodnutie potvrdil a odvolanie PO CKSS zamietol.
18. Dňa 06.07.2015 znalec doc. Mgr. T. T., PhD. doručil prvostupňovému orgánu kontrolný znalecký
posudok zo dňa 15.06.2015 v rozsahu 107 strán.
19. Dňa 24.07.2015 prvostupňový orgán zaslal listom č. MK-16/2015-12/11497 PO CKSS na vedomie
kópiu znaleckého posudku znalca doc. Mgr. T. T., PhD..
20. Dňa 29.09.2015 prvostupňový orgán zaslal listom č. MK-16/2015-12/14641 na základe
požiadavky právneho zástupcu PO CKSS predloženej počas nahliadnutia do administratívneho
spisu dňa 16.09.2015, písomnosti: kópiu rozhodnutia ministra kultúry Slovenskej republiky č.
MK-2959/2014-110/19669 zo dňa 21.11.2014 o rozklade podanom proti rozhodnutiu MK SR č.
MK-29/2014-12/14331 zo dňa 19.08.2014 o ustanovení doc. Mgr. T. T., PhD. za znalca v správnom
konaní s vyznačením nadobudnutia jeho právoplatnosti dňa 01.12.2014, kópiu podpísaného sľubu
znalca doc. Mgr. T. T., PhD. a zápisnice z nahliadnutia do spisu zo dňa 19.08.2014.
21. Dňa 13.10.2015 prvostupňový orgán zaslal znalcovi doc. Mgr. T. T., PhD. listom č.
MK-16/2015-121/15538, predvolanie na výsluch na termín dňa 27.10.2015 o 13.00 hod., konajúceho sa
na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky hod., ktorého vypočutie navrhol právny zástupca PO CKSS
na základe žiadosti zo dňa 03.09.2015.
22. Dňa 13.10.2015 prvostupňový orgán zaslal znalcovi Mgr. V. V. listom č. MK-16/2015-121/15540,
predvolanie na výsluch na termín dňa 27.10.2015 o 13.00 hod., konajúceho sa na Ministerstve kultúry



Slovenskej republiky hod., ktorého vypočutie navrhol právny zástupca PO CKSS na základe žiadosti
zo dňa 03.09.2015.
23. Dňa 13.10.2015 listom č. MK-16/2015-12/15541 prvostupňový orgán zaslal PO CKSS oznámenie o
termíne vypočutia navrhnutých svedkov - znalca doc. Mgr. T. T. a znalca Mgr. V. V..
24. Prvostupňový orgán z dôvodu oznámenia zo dňa 20.10.2015 právneho zástupcu PO CKSS o jeho
dočasnej pracovnej neschopnosti, oznámil predvolaným osobám - znalca doc. Mgr. T. T. a znalcovi Mgr.
V. V. zrušenie stanoveného termínu ich vypočutia.
25. Prvostupňový orgán na základe oznámenia právneho zástupcu PO CKSS o ukončení jeho dočasnej
pracovnej neschopnosti zo dňa 18.03.2016, stanovil nový termín výsluchu znalcov doc. Mgr. T. T., PhD a
Mgr. V. V. na termín dňa XX.XX.XXXX, ktorý bol zmenený z dôvodu žiadosti o jeho zmenu predvolanými
osobami, a preto bol stanovený náhradný termín ich výsluchu na termín dňa 18.10.2016.
26. Dňa 18.10.2016 sa uskutočnili na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky za účasti zástupcu PO
CKSS výsluchy svedkov znalca doc. Mgr. T. T., G.. a znalca Mgr. V. V.. Prvostupňový orgán vytvoril k
zápisnici č. MK-17/2016-12/13651 o výsluchu znalca doc. Mgr. T. T., PhD. písomný prepis zvukového
záznamu a taktiež k zápisnici č. MK-17/2016-12/13649 o výsluchu svedka Mgr. V. V., ktoré sú súčasťou
administratívneho spisu.
27. Dňa 04.11.2016 prvostupňový orgán vydal rozhodnutie č. MK-17/2016- 12/13812 o nárokoch znalca,
ktorým priznal peňažnú odmenu znalcovi doc. Mgr. T. T., PhD. za vyhotovenie znaleckého posudku zo
dňa 15.06.2015.
28. Dňa 04.11.2016 prvostupňový orgán vydal rozhodnutie č. MK-17/2016-12/13838 o nárokoch svedka,
ktorým priznal V. V. náhradu hotových výdavkov v súvislosti s podaním svedeckej výpovede zo dňa
18.10.2016.
29. Dňa 04.11.2016 prvostupňový orgán vydal rozhodnutie č. MK-17/2016- 12/14183 o nárokoch
svedka, ktorým priznal znalcovi doc. Mgr. T. T., PhD. náhradu hotových výdavkov v súvislosti s podaním
znaleckej výpovede zo dňa 18.10.2016.
30. Dňa 07.12.2016 prvostupňový orgán vyzval PO CKSS listom č. MK-17/2016-12/15399 na vyjadrenie
v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskoršívh predpisov (ďalej len „Správny poriadok”).
31. Dňa 20.12.2016 prvostupňový orgán predĺžil listom č. MK-17/2016-12/16122 termín výzvy na
uplatnenie práv PO CKSS na základe jeho žiadostí o predĺženie termínu zaslaných jeho právnym
zástupcom dňa 19.12.2016 a následne aj 09.01.2017.
32. Dňa 23.01.2017 doručil PO CKSS prvostupňovému orgánu návrh na vykonanie dôkazov so
žiadosťou o dopyt na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky za účelom vyžiadania stanoviska či
občianske združenie - Kresťanské spoločenstvá so sídlom Nám. sv. Egídia 114 v Poprade a jeho
organizačné zložky v Bratislave, Banskej Štiavnici, Žiline, Nových Zámkoch, Spišskej Novej Vsi, Lučenci,
Nitre, Liptovskom Mikuláši a Brezne nevykonávajú činnosť, ktorá je v rozpore so zákonom č. 83/1993
Zb. o združovaní občanov podľa ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 tohto zákona.
33. Dňa 27.01.2017 prvostupňový orgán požiadal listom č. MK-63/2017-260/1176 na základe návrhu
PO CKSS na vykonanie dôkazov zo dňa 19.01.2017, doručeného mu dňa 23.01.2017, Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, odbor všeobecnej vnútornej správy o informáciu, či občianske združenie
Kresťanské spoločenstvá, IČO: 31 949 428, so sídlom Námestie sv. Egídia 114, 058 01 Poprad a jeho
organizačné zložky nevykonávajú činnosť, ktorá je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 83/1990 Zb. o
združovaní občanov v znení neskorších predpisov, resp. či neeviduje podnety k ich činnosti.
34. Dňa 09.02.2017 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia verejnej správy č.
VVS/1-900/90-7827, zaslalo oznámenie, z ktorého vyplýva, že na občianske združenie s názvom
Kresťanské spoločenstvá boli doručené v rokoch 2001 a 2004 dva podnety a zároveň oznámilo, že nemá
zákonné kompetencie na vykonávanie kontroly činností registrovaných občianskych združení, a preto
nemôže zodpovedať otázku, či činnosť občianskeho združenia Kresťanské spoločenstvá je v rozpore
so zákonom.
35. Dňa 20.02.2017 PO CKSS zaslal prvostupňovému orgánu vyjadrenie vo veci konania o návrhu na
registráciu CKSS a návrh na vykonanie nových dôkazov a požiadal o nezávislé vyjadrenie príslušné
orgány a predstaviteľov Európskej únie: Frans Timmermans (prvý podpredseda EK),. (eurokomisár pre
migráciu, vnútorné záležitosti a občianstvo), S. (prvý podpredseda Európskeho parlamentu).
36. Dňa 06.02.2018 PO CKSS zaslal prvostupňovému orgánu vyjadrenie, v ktorom namietal, že znalecké
posudky, ktoré sú súčasťou registračného konania, nevychádzajú zo skutočného stavu veci existujúceho
v čase vydania rozhodnutia, a to z dôvodu výrazného časového odstupu od ich vypracovania po
rozhodnutie vo veci a opakovane poukázal na rozpory záverov znaleckých posudkov vyhotovených
znalcom doc. C.. T. T., PhD. a C.. V. V. a opätovne namietal zaujatosť znalca doc. C.. T. T., PhD.



37. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, cirkevný odbor, so sídlom Námestie SNP 33, 813 31
Bratislava, ako prvostupňový organ, rozhodnutím č. MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.03.2018 (ďalej
aj ako „prvostupňové rozhodnutie”) odmietlo registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstva Slovenska, so
sídlom Dom viery, Karpatská 17, 058 01 Poprad, ktoré mu bolo doručené prostredníctvom jeho právneho
zástupcu dňa 19.03.2018. Prvostupňový orgán ako registrujúci orgán na základe ustanovenia § 15
zákona č. 308/1991 Zb. prekúmal žiadosť PO CKSS o jeho registráciu cirkvi a na základe predložených
listinných dôkazov a vykonaného dokazovania dospel k záveru, že PO CKSS nespĺňa zákonné pojmové
znaky definície cirkvi stanovené v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., podľa ktorého,
cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa rozumie dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej
viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov
príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, a teda nie je cirkvou v tom zmysle, ako je definovaná v
citovanom ustanovení zákona, pretože takto definované členstvo v nej nespĺňa atribúty organizovanosti,
príslušnosti a jednoznačnej štruktúry a ide o nesúrodý konglomerát miestnych náboženských zborov bez
štrukturálnych mechanizmov a organizačného členenia, kde absentuje spoločná príslušnosť a vedomie
jej členov pod jednotiacim názvom CKSS.
38. Poukázal na to, že v danom prípade vnútorné predpisy CKSS definujú členstvo nekonkrétne a vágne
a člena CKSS nie je možné jednoznačne nábožensky identifikovať a vymedziť, pričom v Stanovách
CKSS, ktoré tvoria Prílohu č. 1 návrhu na registráciu CKSS, kde je v čl. 6 ods. 1 (Príslušnosť k CKSS)
uvedené, že „príslušníkom CKSS sa môže stať každý občan bývajúci na Slovensku (aj prechodne), ktorý
uveril v Nazaretského Ježiša Krista, na základe svojej viery sa dal pokrstiť, vidieť na ňom ovocie pokánia
a snaží sa žiť podľa Biblie.“ Zdôraznil, že definícia cirkvi podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991
Zb. obsahuje pojem organizácia utvorená podľa príslušnosti k rovnakej náboženskej viere. Organizácia
predstavuie organizované združenie osôb so spoločným programom a s premysleným usporiadaním
zložiek určitého celku podľa stanovených zásad.
39. Prvostupňový orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že v konaní doplnil
dokazovanie v zmysle záverov uvedených v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6 Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie č. MK-175/2011-12/6511
zo dňa 13.05.2011 a vec bola vrátená na ďalšie konanie, a to znaleckým posudkom vypracovaným
znalcom P. C. M., M.Div., Th.M., č. 1/2010 zo dňa 29.08.2010 (č. MK-120/2010-12/12009) a č.
1/2013 zo dňa 31.08.2013 (č. MK-47/2013-12/15717), znaleckým posudkom vypracovaným Mgr.
V. V. č. 3/1347/2013 zo dňa 13.01.2013, kontrolným znaleckým posudkom vypracovaným znalcom
doc. Mgr. T. T., PhD. zo dňa 15.06.2015), stanoviskom predsedu Ekumenickej spoločnosti pre
štúdium siekt prof. ThDr. I. E. PhD. zo dňa 20.03.2013. Stanoviskom Ústavu pre vzťahy štátu a
cirkví zo dňa 03.09.2009 (č. MK-3492/2009-12/11006), stanoviskom rady banskobystrickej oblasti
Apoštolskej cirkvi na Slovensku zo dňa 17.09.2009 (č. MK- 3492/2009-12/11913), stanoviskom rady
banskobystrickej oblasti Apoštolskej cirkvi na Slovensku zo dňa 08.01.2013 (č. MK-2910/2013-12/260),
odbornou štúdiou Neocharizmatické hnutie na Slovensku, Analýza základných aspektov teológie a
praxe Kresťanských spoločenstiev zo dňa 22.12.2010 (č. MK-120/2010-12/18034, od s. 154), ďalej
svedectvami z doručených dotazníkov - Mgr. I. T., farára Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku v Banskej
Bystrici - Radvaň - list č. MK-3492/2009-12/12879 zo dňa 16.10.2009, Ing. I. T., otca aktívneho člena
CKSS - list č. MK- 3492/2009-12/11048 zo dňa 04.09.2009, Mgr. X. N., bývalou členkou CKSS- list č.
MK- 3492/2009-12/14511 zo dňa 18.11.2011, vyhodnotením ďalších listov a dotazníkov vyplnených z
vlastnej iniciatívy členmi CKSS - p. J., p. T., p. C., p. T., D., p. K., p. N., p. E., p. Y., ako aj výsluchom
svedkov C.. P. O., C.. W. E. (W.) a W. P..
40. Na základe vyhodnotenia vykonaného dokazovania prvostupňový orgán konštatoval, že
rozsiahle znalecké zisťovanie preukazuje, že CKSS jednoznačne vykazuje znaky a praktiky
deštruktívnych náboženských skupín a je charakteristické náboženským radikalizmom, obsahujúcim
prvky podnecovania náboženskej neznášanlivosti s tým, že neznášanlivé správanie CKSS vyúsťuje
do exkluzívnych postojov a prah tolerancie a rešpektu voči ľuďom inej viery a náboženstva je nižší,
než je spoločensky žiadúce a prípustné. Na základe predložených dôkazov je tiež zrejmé, že v CKSS
jednoznačne prevládajú tendencie autoritárskeho vodcovstva, uzavretosti, fanatizmu, neznášanlivosti
a selektovania informácií a že tieto tendencie nemajú len okrajový charakter, ale prenikajú cez celú
činnosť, učenie a praktické postoje CKSS a majú dlhodobý a kontinuálny charakter.
41. V súvislosti s preukázanou náboženskou neznášanlivosťou prezentujúcou CKSS a v nadväznosti na
ustanovenie § 12 ods. e) zákona č. 308/1991 Zb., podľa ktorého má návrh na registráciu obsahovať aj
vyhlásenie, že cirkev alebo náboženská spoločnosť bude plne rešpektovať zákony a všeobecne záväzné
právne predpisy a bude tolerantná k ostatným cirkvám a náboženským spoločnostiam a osobám bez
vyznania, prvostupňový orgán uviedol, že CKSS vo svojom návrhu na registráciu zo dňa 19.02.2007



uvedenú požiadavku zákona vzťahujúcu sa na náboženskú znášanlivosť písomne síce deklarovala,
avšak svojim konaním, preukázaným v znaleckých posudkoch vypracovaných znalcami P. C. M., M.Div.,
Th.M., a doc. C.. T. T., PhD., CKSS túto požiadavku nedodržuje, čím dochádza k porušovaniu zákona
č. 308/1991 Zb. Zdôraznil, že Cirkvi a náboženské spoločnosti ako právnické osoby sui generis, musia
rešpektovať princípy právneho štátu, medzi ktorými má nezastupiteľné miesto zvrchovanosť zákona.
Štátna moc ako originálna normotvorná moc teda od cirkví a náboženských spoločností ako subjektov
práva pri realizácii ich duchovnej činnosti oprávnene očakáva rešpektovanie a dodržiavanie právneho
poriadku vydávaného štátom.
42. Prvostupňový orgán na základe vyššie uvedeného, dospel k záveru, že založenie a činnosť CKSS
nie je v súlade so zásadami ľudskosti a znášanlivosti v zmysle ustanovenia § 15 zákona č. 308/1991 Zb.
43. Ďalej v rozhodnutí prvostupňový orgán poukázal na skutočnosť, že zo strany CKSS počas
registračného konania došlo k uvádzaniu nepravdivých, selektívnych a zavádzajúcich informácií s
cieľom uľahčiť získanie statusu registrovanej cirkvi a súčasťou jeho návrhu na registráciu zo dňa
19.02.2007 bolo napr. aj vyhlásenie CKSS, že sa plne hlási k Lausannskemu prehláseniu (prijaté
v Lausanne v roku 1974 na kongrese evanjelikálov, letničných a charizmatikov z viac ako 150
národov), ktoré CKSS považuje za „vodítko v ich činnosti “ a v tejto súvislosti bola znalcovi P. C. M.,
M.Div., Th.M., zadaná v znaleckom posudku č. 1/2013 zo dňa 31.08.2013, otázka č. 9., a z ktorej
odpovede je zrejmé, že „CKSS predložilo ako súčasť Návrhu na registráciu cirkvi materiály, v ktorých
sa hlási k evanjelikálnemu kresťanstvu všeobecne a Lausannskému prehláseniu konkrétne. Znalec
preukázal, že uvedené stotožnenie nie je autentické, ale naopak účelové a zavádzajúce, s cieľom
získania statusu registrovanej cirkvi a legitimizovania svojho spoločenského postavenia. Prípravný
výbor CKSS neuviedol registrujúcemu orgánu niektoré fundamentálne aspekty defnujúce činnosť a
pôsobenie predmetného spoločenstva, vrátane pyramídovej organizačnej štruktúry a autoritatívneho
riadenia CKSS prostredníctvom „služobného daru“, radikalizmu voči iným cirkvám a odmietanie trojičnej
krstnej formuly - čo CKSS vyčleňuje z kresťanskej tradície, ku ktorej sa oficiálne hlási. Závery znaleckého
skúmania sa v značnej miere rozchádzajú s tvrdeniami, ktoré ich autori ako osoby zaujaté vo veci uviedli
v podporných materiáloch predložených zo strany CKSS registrujúcemu orgánu.“
44. Zároveň prvostupňový orgán uviedol, že pri preverovaní podpisových hárkov CKSS tvoriacich súčasť
žiadosti o registráciu, zistil, že časť osobných údajov uvedených v podpisových hárkoch je nepresná a
nesprávna. Nakoľko orgán verejnej správy je povinný podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len Správny poriadok“) vychádzať zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu veci, pričom taxatívne stanovené náležitosti podpisových hárkov sú jednou
z nich, požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, odbor správy registrov o súčinnosť vo veci
preverenia správnosti a pravdivosti osobných údajov osôb s trvalým pobytom v hárkoch priložených k
žiadosti o registráciu CKSS.
45. Vo vzťahu k vyššie uvedenému prvostupňový orgán zdôraznil, že v odpovedi zo dňa 12.09.2013
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, odbor správy registrov uviedlo, že skontrolovalo vzorku 1 480
osobných údajov na 91 podpisových hárkoch, kde konštatoval chybovosť údajov 127 preverovaných
osôb, čo tvorí 8,5 %. Nesprávne boli údaje o rodných číslach, nesprávne údaje v mene, nesprávne alebo
neúplné iné údaje. Uviedol, že vykonal aj vlastné preverovanie vybraných 91 podpisových hárkov, kde
sa nachádzali osobné údaje spolu 1 821 osôb s tým, že komplexne preveril správnosť a kompletnosť
údajov vyžadovaných podľa ustanovenia § 12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb. a na tejto vzorke zistil
pri 370 osobách nekompletné či nesprávne osobné údaje, čo tvorí 20,3 %. Chybovosť bola v údajoch o
mene (3), priezvisku (5), v adrese (118), v rodnom čísle (292), bez uvedenia podpisu (4), vo viacerých
údajoch naraz (45), osobách mladších ako 18 rokov (19) alebo duplicite (8).
46. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a predložené či zhromaždené dôkazy, prvostupňový
orgán dospel k záveru, že Cirkev kresťanské spoločenstvá Slovenska nespĺňa podmienky podľa
ustanovenia § 15 zákona č. 308/1991 Zb., a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.
47. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal CKSS v zákonnej lehote rozklad, o ktorom rozhodla
ministerka kultúry Slovenskej republiky (ďalej aj ako „druhostupňový orgán” alebo aj ako „žalovaný”)
rozhodnutím č. MK-4513/2018-110/10888 zo dňa 22.08.2018 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie”)
tak, že potvrdila prvostupňové rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, cirkevného odboru
MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.03.2018 o odmietnutí registrácie Cirkvi kresťanské spoločenstvá
Slovenska, so sídlom Dom viery, Karpatská 17, Poprad a rozklad účastníka konania zamietla.
48. Druhostupňový orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k namietanému nesúladu CKSS
prvostupňového rozhodnutia s Ústavou Slovenskej republiky a všeobecne záväznými predpismi uviedol,
že presne definoval, kde a kedy došlo pri činnosti a pôsobení CKSS k rozporu s ustanoveniami



zákona č. 308/1991 Zb., a preto spochybňovanie princípu a zásad jeho registrácie je v rozpore s
nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 03.02.2010 (PL. ÚS 10/08-70), ktorý jednoznačne
potvrdil stanovisko dlhodobo prezentované a zastávané Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky,
že základné ľudské práva a slobody majú rovnakým spôsobom zabezpečené členovia registrovaných
aj neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností. Štát do týchto ústavou garantovaných slobôd
nezasahuje, pričom však zákonodarca má možnosť rozhodovať o početnom limite (cenze) pri
podmienkach registrácie cirkví a náboženských spoločností. Predmetný cenzus a ani jeho kvantitatívny
rozmer tak nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Cirkvi a náboženské spoločnosti môžu
slobodne pôsobiť bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú registrované, pričom štát obmedzuje ich pôsobenie
jedine v prípade ich nerešpektovania právneho poriadku.
49. Ďalej poukázal na to, že pri spracovaní podkladov rozhodnutia a hodnotení dôkazov postupoval
prvostupňový orgán striktne v súlade so zákonom, pričom posúdil veľké množstvo výpovedí, znaleckých
úkonov a iných dôkazov, čo je dôsledne zaznamenané v administarívnom spise. Uviedol, že v priebehu
registračného konania trvajúceho viac ako 10 rokov boli zdokumentované, vyhodnotené a spracované
kontinuálne prejavy rozporu s príslušnými ustanoveniami zákona č. 308/1991 Zb. v činnosti a konaní
CKSS. Preto námietky o údajnej neaktuálnosti relevantných podkladov rozhodnutia považuje za
nenáležité a tendenčné, čo bolo preukázané aj v znaleckých posudkoch, ktoré konštatovali na jednej
strane dynamiku vývoja CKSS a na druhej konštantnosť negatívnych prejavov. Taktiež zdôraznil, že
ak CKSS mal na mysli nejaké skutočné porušenie zákona zo strany orgánu verejnej správy, a nielen
imaginárne, zrejme by to v podanom rozklade voči prvostupňovému rozhodnutiu konkrétne uviedol a
poukázal by na konkrétne porušenia právnych predpisov s uvedením presných zákonných ustanovení,
ktoré mal porušiť. Konštatoval, že CKSS sa iba uspokojil len so všeobecným, nič nehovoriacim a
nepodloženým tvrdením, s ktorým sa druhostupňový orgán nestotožňuje.
50. Druhostupňový orgán po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia ako aj podaného rozkladu voči
nemu, na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v
súlade s právnymi predpismi a prvostupňový orgán pri jeho vydaní vychádzal zo spoľahlivo zisteného
stavu veci, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.

II.
Žaloba

51. Včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave dňa 08.11.2018 sa žalobca domáhal
voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MK-4513/2018-110/10888 zo
dňa 22.08.2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi
žalobcu dňa 11.09.2018, a to v spojení s prvostupňovým rozhodnutím MK-194/2018-260/4504 zo dňa
13.03.2018, ako aj postupu, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí a navrhoval, aby ich súd zrušil
a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
52. Žalobca namietal, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach a právom
chránených záujmoch, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu žalovaným bolo
nedostačujúce na riadne posúdenie veci, a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred
orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
53. Ďalej namietal nejasné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia,
ktoré je bez bližšej špecifikácie, a preto je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok
dôvodov, ďalej, že nie je exaktne uvedené, kde a kedy malo dôjsť pri činnosti a pôsobení Cirkvi
kresťanské spoločenstvá Slovenska k rozporu s ustanoveniami zákona č. 308/1991 Zb., akú činnosť a
aké pôsobenie mal orgán verejnej správy na mysli, ktoré bolo v rozpore s týmto zákonom s tým, že
žalovaný sa obmedzil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti týchto
dôvodov.
54. Namietal, že záver žalovaného o nenáležitosti a tendenčnosti námietok žalobcu týkajúcich sa
neaktuálnosti relevantných podkladov rozhodnutia vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
nakoľko žalovaný sa „odvoláva“ na bližšie nešpecifikované znalecké posudky, ktoré mali konštatovať na
jednej strane dynamiku vývoja CKSS a na druhej strane konštantnosť negatívnych prejavov.
55. Žalobca poukázal, že v administratívnom konaní o návrhu žalobcu na registráciu CKSS boli
vyhotovené a predložené štyri znalecké posudky, a to znalecký posudok č. 1/2010 zo dňa 29.08.2010
a č. 1/2013 zo dňa 31.08.2013 vypracované znalcom ĽA. C. M., M.Div., Th.M., znalecký posudok
č. 3/1347/2013 vypracovaný znalcom Mgr. V. V., a kontrolný znalecký posudok zo dňa 15.06.2015



vypracovaný znalcom doc. Mgr. T. T., PhD., pričom k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí registrácie
CKSS došlo zo strany žalovaného dňa 13.03.2018, t.j. viac ako sedem rokov od vypracovania
prvého znaleckého posudku a takmer tri roky po vyhotovení posledného znaleckého posudku. Žalobca
poukázal na to, že nenáležitosť a tendenčnosť námietok žalobcu týkajúcich sa neaktuálnosti podkladov
rozhodnutia tak žalovaný „ospravedlňuje“, pričom nie je zrejmé, z ktorého (ktorých) znaleckého posudku
(znaleckých posudkov) má vyplývať žalovaným tvrdená konštantnosť negatívnych prejavov CKSS.
56. Žalobca zdôraznil, že rozhodujúci je stav skutkový aj právny, existujúci v čase vydania rozhodnutia, a
preto jeho námietky o neaktuálnosti relevantných podkladov rozhodnutia, závermi (nekonkretizovaných)
znaleckých posudkov, ktoré boli vyhotovené niekoľko rokov pred vydaním rozhodnutia žalovaného,
považoval za oprávnené. Mal za to, že záver žalovaného vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci, keďže žalovaný argumentoval znaleckými posudkami vyhotovenými spred niekoľkých rokov.
57. Žalobca uviedol, že písomným podaním zo dňa 24.09.2013, doplnil návrh na vylúčenie JUDr.
I. I., riaditeľa cirkevného odboru Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „JUDr. I. I.”) z
prejednávania a rozhodovania veci, v rámci ktorého, poukázal a citoval časti z jeho rozhovoru v relácii
Zaostrené pre Rádio Lumen, z ktorých vyplývali neprípustné hodnotiace úsudky týkajúce sa registrácie
CKSS.
58. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že ohľadom (ne) zaujatosti zamestnanca orgánu verejnej správy
a pomeru zamestnanca k veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom, ktorý tvrdil, že podľa jeho
názoru sa na JUDr. I. I. nevzťahuje žiaden z dôvodov, pre ktorý by mal byť vylúčený z prejednávania a
rozhodovania veci a ktorý sa stotožnil so závermi uvedenými na str. 29 a 30 prvostupňového rozhodnutia.
59. Taktiež nesúhlasil s postupom zamestnanca žalovaného JUDr. I. I., ktorý prezentoval
prostredníctvom médií svoje postoje k žalobcovi vo vzťahu k registrácii CKSS, záujmom verejnosti na
informovanie, plnením jeho povinnosti s odkazom na ustanovenie § 15b zákona č. 308/2000 Z.z. o
vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon č.
308/2000 Z.z.“), z ktorého vyplýva, že nimi zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a
právnické osoby zriadené zákonom, sú povinné na základe rovnosti poskytovať vysielateľovi informácie
o svojej činnosti na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti a že tým nie sú dotknuté
ustanovenia podľa osobitného predpisu t. j. aj zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k
informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších
predpisov a že podľa ustanovenia § 18 ods. 1 tohto zákona, ak povinná osoba poskytne žiadateľovi
požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa ustanovenia § 16 v zákonom stanovenej lehote,
urobí rozhodnutie zápisom v spise, ako aj s odkazom na ustanovenie § 23 ods. 2 Správneho poriadku,
ktorý poskytovanie takýchto informácií nevylučuje, ako i tvrdením, že zamestnanec orgánu verejnej
správy v rozhovore pre Rádio Lumen uviedol len fakty a zdržal sa hodnotiacich úsudkov.
60. Taktiež žalobca nesúhlasil s názorom, že poskytovanie informácií nevylučuje ani Správny poriadok,
pretože je to v rozpore s jednou zo základných zásad verejného práva a to so zásadou zákonnosti
(legality), vyjadrenou v ustanovení § 3 ods. 1 Správneho poriadku, ktorá vychádza z ustanovenia čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorej štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
S tým, že aj keď Správny poriadok nemá výslovnú úpravu o poskytovaní informácií orgánom verejnej
správy počas jeho rozhodovacej činnosti, nemôže žalovaný takúto činnosť vyvíjať s poukazom na to,
že mu to Správny poriadok nezakazuje.
61. Ďalej nesúhlasil s názorom žalovaného, že informácie mohol jeho zamestnanec poskytnúť aj s
odkazom na ustanovenie § 23 ods. 2 Správneho poriadku, keďže takýto postup je nevyhnutne viazaný
na preukázanie odôvodnenosti požiadavky na sprístupnenie informácií zo spisu. Žalobca vo vzťahu k
uvedenému tvrdeniu žalovaného poukázal na to, že v danom prípade sa však žiaden takýto zápis v
administratívnom spise nenachádza, čo potvrdzuje účelovosť argumentácie žalovaného, ktorou sa snaží
„ospravedlniť“ postup svojho zamestnanca a tým vylúčiť pochybnosť o jeho nezaujatosti.
62. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že jeho zamestnanec konal v záujme informovania verejnosti,
pričom si plnil zákonnú povinnosť podľa ustanovenia § 15b zákona č. 308/2000 Z.z., ako
aj, že jeho zamestnanec JUDr. I. I., v rozhovore pre Rádio Lumen uviedol iba fakty a zdržal
sa hodnotiacich úsudkov s odkazom na „prepis rozhovoru uložený v spise“, pretože uvedené
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v obsahu administratívneho spisu, keďže žiaden prepis
rozhovoru zamestnanca žalovaného pre Rádio Lumen, zaobstaraný orgánom verejnej správy sa v
administratívnom spise žalovaného nenachádza.
63. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, žalobca namietal, že záver žalovaného o nevylúčení a nezaujatosti
jeho zamestnanca JUDr. I. I. z prejednávania a rozhodovania veci, vychádza z nesprávne zisteného
skutkového stavu veci, z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom závery žalovaného v tomto



smere sú nielen v rozpore s obsahom administratívneho spisu, ale nemajú ani oporu vo vykonanom
dokazovaní.
64. Žalobca navrhol, aby správny súd posúdil na základe ustanovenia § 27 ods. 1 SSP aj zákonnosť
skôr vydaného rozhodnutia žalovaného č. MK-3147/2013-110/17704 zo dňa 11.10.2013 o zamietnutí
návrhu žalobcu na vylúčenie zamestnaca žalovaného JUDr. I. I. z prejednávania a rozhodovania vo veci
registrácie CKSS.
65. Ďalej žalobca uviedol, že nesúhlasí s názorom žalovaného, že v danom prípade sa nejedná o
prekvapivé rozhodnutie a uviedol, že predchádzajúce rozhodnutia žalovaného o odmietnutí návrhu na
registráciu CKSS č. MK-1487/2007-12/10307 zo dňa 22.06.2007 a č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa
13.05.2011, ktoré boli zrušené rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 86/2007
zo dňa 24.03.2009 a sp. zn. 6Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2011, vychádzali z iných dôvodov, pre ktoré
bol návrh na registráciu CKSS odmietnutý. Napriek tomu, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí
odmietol registráciu CKSS zo základného a dominantného dôvodu a to, že CKSS nespĺňa zákonné
pojmové znaky cirkvi uvedené v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. z dôvodu absencie
atribútov organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry, táto skutočnosť nebola vôbec dôvodom
odmietnutia registrácie CKSS skoršími rozhodnutiami žalovaného č. MK-1487/2007-12/10307 zo dňa
22.06.2007 a č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011. Vzhľadom k uvedenému, bolo preto pre
žalobcu prekvapivé, keď žalovaný rozhodnutím č. MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.03.2018 odmietol
registráciu CKSS predovšetkým z dôvodu absencie zákonných pojmových znakov CKSS ako cirkvi.
Žalobca zdôraznil, že žalovaný bol v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Správneho poriadku povinný
postupovať v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, chrániť záujmy štátu a spoločnosti,
práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb.
66. Uviedol, že podľa ustanovenia § 3 ods. 2 Správneho poriadku žalovaný bol povinný postupovať v
konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy
účinne obhajovať a podľa názoru žalobcu v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., ak
návrh na registráciu neobsahoval všetky skutočnosti uvedené v ustanoveniach § 12 a 13 tohto zákona,
mal žalovaný povinnosť určiť žalobcovi lehotu pre doplnenie údajov.
67. Žalobca nesúhlasil so záverom žalovaného, že CKSS nespĺňa pojmové znaky cirkvi alebo
náboženskej spoločnosti, čo vyvodzoval zo skutočnosti, že členstvo v CKSS definované v čl. 6 ods.
1 Stanovách CKSS nespĺňa atribúty organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry, nakoľko
definícia členstva v cirkvi alebo náboženskej spoločnosti nie je podstatnou náležitosťou základného
dokumentu zakladanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č.
308/1991 Zb., a preto v tomto smere orgán verejnej správy posudzoval návrh žalobcu na registráciu
CKSS nad rámec zákona.
68. Žalobca vo vzťahu k vyššie uvedenému teda nesúhlasil so záverom žalovaného, ktorý mal za
to, že CKSS nie je cirkvou podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/199 1 Zb., ale „nesúrodým
konglomerátom miestnych náboženských zborov bez štrukturálnych mechanizmov a organizačného
členenia, kde absentuje spoločná príslušnosť a vedomie jej členov pod jednotiacim názvom CKSS“
odvolávajúc sa na dôkazy spred niekoľkých rokov, z ktorých nie je možné vyvodiť správnym orgánom
tvrdený „rozpor charakteristického rysu CKSS z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., ktorý
definuje cirkev ako združenie osôb rovnakej náboženskej viery“. Z týchto dôkazov nevyplýva, že by
sa v prípade CKSS nejednalo o dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii
utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe jej vnútorných predpisov.
69. Zároveň žalobca namietal, že žalovaný pri zaujatí záveru, že CKSS nespĺňa zákonnú definíciu
cirkvi podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., vôbec nezisťoval skutkový stav v čase
vydania rozhodnutia, ale svoje rozhodnutie a závery vyvodzoval z neaktuálnych dôkazov a žalovaný
bez toho, aby vykonal vlastné zisťovanie a aby založil svoje rozhodnutie na aktuálnom skutočnom
poznaní stavu veci sa uspokojil s jednou citáciou žalobcu v jeho písomnom podaní zo dňa 20.02.2017
a túto dokonca vykladá v rozpore s jej jazykovým vyjadrením (dezinterpretuje) a ktorý uviedol, že
„CKSS nie je homogénnym prvkom, ale združením mnohých zborov, ktoré síce kráčajú rovnakým
smerom, ale zachovávajú si stále svoju individuálnu odlišnosť“ v žiadnom prípade „neprisvedčil záveru
ministerstva“ (ako to uvádza žalovaný na str. 3 rozhodnutia č. MK-4513/2018-110/10888 zo dňa
22.08.2018), že „tento charakteristický rys CKSS je v rozpore s § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., ktorý
definuje cirkev ako združenie osôb rovnakej náboženskej viery“. Žalobca teda nikdy netvrdil, že by sa v
prípade CKSS nejednalo o združenie osôb rovnakej náboženskej viery, ako sa to snaží navodiť žalovaný
v oboch svojich rozhodnutiach, práve naopak, uviedol, že CKSS je združením mnohých zborov rovnakej
náboženskej viery, ktoré si zachovávajú určitý stupeň individuálnej odlišnosti, z čoho nie je možné
vyvodiť bez ďalšieho, že by CKSS nespĺňala zákonnú definíciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti



v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. a v tomto smere rozhodnutie žalovaného
vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu veci, z nesprávneho právneho posúdenia veci, a
rozhodnutie žalovaného nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
70. Ďalej namietal, že závery znaleckého posudku č. 1/2010 vyhotoveného znalcom P. C. M.
M.Div., Th.M. aj po jeho doplnení znaleckým posudkom č. 1/2013, sú neúplné a pre rozhodnutie
vo veci nepostačujúce, z dôvodu znalcom tvrdeného neposkytnutia súčinnosti zo strany žalobcu.
Z registračného procesu nevyplýva, že by žalovaný správny orgán od žalobcu vynucoval splnenie
povinnosti poskytnúť súčinnosť aj prostredníctvom poriadkových opatrení v zmysle správneho poriadku.
71. Žalobca poukázal, že aj v ďalšom registračnom procese sa žalovaný vôbec nevysporiadal s
námietkou žalobcu týkajúcou sa neobjektívnosti znaleckého posudku ustanoveného znalca P. C. M.,
M.Div., Th.M. č. 1/2010 zo dňa 29.08.2010 z dôvodu, že ustanovený znalec pri vyhotovení znaleckého
posudku čerpal zo svedeckej výpovede Mgr. P. Y., ktorá mu pomáhala ako výskumná asistentka
vypracovať odbornú štúdiu zadanú dňa 24.05.2010 Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví a ktorú štúdiu
odovzdal znalec zadávateľovi dňa 30.11.2010.
72. Žalobca namietal, že znalecký posudok vyhotovený P. C. M. M.Div., Th.M. je nezákonným dôkazom
aj z dôvodu, že ustanovený znalec postupoval pri zabezpečovaní podkladov pre znalecký posudok v
rozpore so zákonom a neumožnil mu zúčastniť sa zabezpečovania jednotlivých dôkazov, a preto nemal
možnosť vyjadrovať sa k získavaným podkladom pre znalecký posudok.

73. Žalobca na základe ustanovenia § 27 ods. 1 SSP navrhol, aby správny súd posúdil aj zákonnosť
skôr vydaného rozhodnutia žalovaného č. MK-1880/2010-10/9189 zo dňa 29.06.2010 o potvrdení
rozhodnutia o ustanovení P. C. M. M.Div., Th.M. za znalca v správnom konaní.
74. Ďalej uviedol, že v podanom rozklade namietal zaujatosť doc. Mgr. T. T., PhD. z dôvodu jeho
inej náboženskej príslušnosti, jeho spoluprácu s Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví a Integrou o.z.
Centrom prevencie v oblasti siekt, absenciu dôkazov vykonaných žalovaným na zistenie a preukázanie
jeho odbornej spôsobilosti, ktoré by odôvodňovali jeho ustanovenie za znalca v správnom konaní,
absenciu zamerania dokazovania formou kontrolného znaleckého posudku, absenciu súhlasu doc. Mgr.
T. T., PhD. s ustanovením za znalca ešte pred samotným vydaním rozhodnutia o jeho ustanovení
do funkcie a nezákonnosť zloženia sľubu doc. Mgr. T. T., PhD. ako ustanoveného znalca pred
nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o ustanovení do funkcie s tým, že žalovaný k uvedenému
nezaujal žiadne stanovisko v napadnutom rozhodnutí a ani sa nevyjadril k jeho námietkam v podanom
rozklade týkajúcich sa absencie zákonom predpísaných náležitostí kontrolného znaleckého posudku
vyhotoveného doc. Mgr. T. T., PhD., ktoré sa vyžadujú pre znalecké posudky v zmysle zákona č.
382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len ako „zákon č. 382/2004 Z. z.“) a zároveň poukázal na to, že ohľadom námietok žalobcu týkajúcich
sa výsluchu ustanoveného znalca doc. Mgr. T. T., PhD. a ustanoveného znalca Mgr. V. V., orgán
verejnej správy iba odkázal na ustanovenie § 34 ods. 4 Správneho poriadku a že v napadnutom, ani v
prvostupňovom rozhodnutí neuvádza vlastné hodnotenie týchto vykonaných dôkazov a iba poukazuje
na subjektívnu a jednostrannú interpretáciu záverov predmetného výsluchu žalobcom.
75. Žalobca uviedol, že z napadnutého rozhodnutia ako aj z prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, či
sa skutočne uskutočnil výsluch svedkov (okrem výsluchu svedka W. P., čo vyplýva zo str. 6 napadnutého
rozhodnutia) a v súvislosti nevykonaním výsluchu Mgr. P. Y. namietal, že žalovaný sa uspokojil iba s
jej písomným oznámením zo dňa 05.06.2014 (list č. MK-29/2014-12/10416), hoci mohol dosiahnuť jej
výsluch využitím poriadkových opatrení.
76. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí opätovne odkazuje na závery
stanoviska Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví zo dňa 24.07.2009 a zo dňa 03.09.2009 o ohrození bližšie
nešpecifikovaných záujmov chránených ustanovením § 15 zákona č. 308/1991 Zb. činnosťou CKSS
a zároveň bez jasného konštatovania, či dochádza aj k reálnemu porušeniu niektorých, v citovanom
zákone uvedených záujmov. Taktiež odkazuje na dôkaz (stanovisko Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví
zo dňa 03.09.2009), ktorý žalovaný sám vylúčil z podkladov rozhodnutia vylúčením odborného posudku
ThDr. C. X., z ktorého v značnom rozsahu vychádzalo stanovisko Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví (str.
42 rozhodnutia č. MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.03.2018).
77. Napriek tomu, že žalovaný požiadal Ekumenickú radu cirkví v Slovenskej republike, odbor cirkví
Ministerstva kultúry Českej republiky a Radu banskobystrickej oblasti Apoštolskej cirkvi na Slovensku o
aktualizované stanoviská k registrácii CKSS (str. 17 rozhodnutia žalovaného č. MK-194/2018-260/4504
zo dňa 13.03.2018), z napadnutého rozhodnutia ako ani z prvostupňového rozhodnutia nie je
zrejmé, či takýto dôkaz bol aj v skutočnosti zabezpečený a či súčasťou administratívneho spisu
žalovaného je aj aktualizované stanovisko k registrácii CKSS od Ministerstva kultúry Českej republiky



(zabezpečenie stanoviska od Ekumenickej spoločnosti pre štúdium siekt vyplýva zo str. 41 a zo str. 42
prvostupňového rozhodnutia a zabezpečenie stanoviska od Apoštolskej cirkvi na Slovensku vyplýva z
str. 44 prvostupňového rozhodnutia).
78. Žalobca poukázal na to, že k samotným chybám kontrolného znaleckého posudku doc. Mgr. T. T.,
PhD.zo dňa 15.06.2015 vytýkaným z jeho strany, žalovaný argumentoval tým, že sa jedná len o chyby
(nedostatky) formálneho charakteru, ktoré v žiadnom prípade nespochybňujú vecný obsah samotného
kontrolného znaleckého posudku (str. 34 prvostupňového rozhodnutia), pričom všetky vypracované
znalecké posudky, ktoré sú súčasťou registračného konania boli pripravené a vypracované podľa zákona
č. 382/2004 Z.z. (str. 36 prvostupňového rozhodnutia) a zastával názor, že takéto konštatovanie zo strany
žalovaného je protichodné, keď na jednej strane uznáva „formálne chyby (nedostatky)“ kontrolného
znaleckého posudku a na druhej strane tvrdí, že kontrolný znalecký posudok bol vypracovaný v súlade
so zákonom č. 382/2004 Z.z.
79. Žalobca uviedol, že žalovaný nepostupoval podľa záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a dôsledne sa neriadil jeho závermi, jeho rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, ktoré nepreukazuje, že by v čase vydania rozhodnutia neboli splnené podmienky pre
registráciu CKSS, resp. že by v čase vydania rozhodnutia boli splnené podmienky na odmietnutie
registrácie CKSS, žalovaný správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav a to aj tým, že nevykonal
žalobcom navrhnuté dôkazy (výsluchom svedkov I. T., S. E., G. T., C. K., vyžiadaním odborného
stanoviska znalca v odbore Európske právo, vyjadrenia prvého podpredsedu Európskej komisie,
eurokomisára pre migráciu, vnútorné záležitosti a občianstvo, prvého podpredsedu Európskeho
parlamentu, stanoviska Policajného zboru SR a Slovenskej informačnej služby), vzhľadom k čomu
žalovaným správnym orgánom zadovážené dôkazy nie sú postačujúce pre objektívne rozhodnutie o
registrácii CKSS. Zastával názor, že s prihliadnutím na touto žalobou namietané skutočnosti je zrejmé,
že žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia, ako aj pri vydaní prvostupňového rozhodnutia
nepostupoval dôsledne v zmysle ustanovení Správneho poriadku a podľa ustanovení zákona č.
308/1991 Zb, napriek doplnenému dokazovaniu skutkový stav nebol v predmetnej veci zo strany
žalovaného správneho orgánu zistený v dostatočnom rozsahu, resp. zadovážené dôkazy neboli
postačujúce pre objektívne rozhodnutie predmetnej veci. S prihliadnutím na skutočnosť, že vo veci
je rozhodujúci skutkový aj právny stav existujúci v čase vydania rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný
správny orgán dôkladne nezistil skutkový stav, ale za podklad svojho rozhodnutia vzal niekoľko rokov
staré (neaktuálne) podklady a dôkazy a na nich založil svoje rozhodnutie o odmietnutí registrácie CKSS,
vzhľadom k čomu nemal žalovaný správny orgán splnené podmienky pre odmietnutie registrácie.
80. Na základe všetkých uvedených skutočností žalobca navrhol, aby krajský súd zrušil napadnuté
rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie a aby vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

III.
Vyjadrenie žalovaného

81. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe písomným vyjadrením zo dňa 10.06.2019, doručeným
krajskému súdu dňa 14.06.2019, a to zhodne s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia ako aj
druhostupňového rozhodnutia s tým, že popieral skutkové tvrdenia žalobcu a žalobu považoval v celom
rozsahu za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.
82. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí ako ani v
prvostupňovom rozhodnutí neuvádza exaktne, kde a kedy malo dôjsť pri činnosti a pôsobení CKSS k
rozporu s ustanoveniami zákona č. 308/1991 Zb., a preto sú tieto rozhodnutia nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a uviedol, že registrujúci orgán je v súlade s ustanovením § 15 zákona č. 308/1991 Zb.
povinný preskúmať, či založenie a činnosť cirkvi nie je v rozpore s týmto zákonom, ochranou bezpečnosti
občanov a verejného poriadku, zdravia a mravnosti, zásadami ľudskosti a znášanlivosti, alebo, či nie sú
ohrozené práva iných právnických osôb a občanov.
83. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú riadne odôvodnené a v
súlade so zákonom a vychádzajú z dvoch základných argumentov.
84. Žalovaný ako prvý argument uviedol zistenie orgánom verejnej správy, že žalobca ako žiadateľ o
registráciu nenapĺňa zákonom stanovenú definíciu cirkvi v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č.
308/1991 Zb. a že nespĺňa atribúty organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry, pričom jej
vnútorné predpisy definujú členstvo nekonkrétne a vágne a člena CKSS nie je možné jednoznačne
nábožensky identifikovať a vymedziť s tým, že CKSS je nesúrodý konglomerát miestnych náboženských
zborov bez štrukturálnych mechanizmov a organizačného členenia, kde absentuje spoločná príslušnosť



a vedomie jej členov pod jednotiacim názvom CKSS. Poukázal na to, že k uvedenému je v
prvostupňovom rozhodnutí uvedené veľké množstvo dôkazov (str. 37 - 39), vrátane stanovísk, vyjadrení,
odborných štúdií a citácií zo znaleckého posudku č. 1/2010 zo dňa 29.08.2010 a č. 1/2013 zo dňa
31.08.2013 vypracovaných znalcom P. C. M., M.Div., Th.M., zo znaleckého posudku č. 3/1347/2013
vypracovaného znalcom Mgr. V. V. zo dňa 19.02.2014, ktorý predložil žalobca, ako aj z kontrolného
znaleckého posudku zo dňa 15.06.2015 vypracovaného znalcom doc. Mgr. T. T., PhD.
85. Ďalej žalovaný uviedol, že druhým nespochybniteľným argumentom pre odmietnutie registrácie
boli vyhodnotené predložené dôkazy svedčiace o pretrvávajúcej náboženskej neznášanlivosti CKSS
špecifikované na str. 40 - 46 prvostupňového rozhodnutia, v ktorom sú presne uvedené konkrétne
dôkazy, na základe ktorých prvostupňový orgán dospel k svojim záverom v súlade so Správnym
poriadkom s tým, že znalecké zisťovanie preukázalo, že CKSS jednoznačne vykazuje znaky a praktiky
deštruktívnych náboženských skupín a je charakteristické náboženským radikalizmom, obsahujúcim
prvky podnecovania náboženskej neznášanlivosti.
86. Žalovaný zdôraznil, že dôsledne posúdil postup prvostupňového orgánu pri spracovaní podkladov
rozhodnutia a hodnotení dôkazov, ktorý vyhodnotil ako postup striktne v súlade so zákonom, pričom
poukázal na skutočnosť, že v rámci tohto registračného konania bolo spracované veľké množstvo
výpovedí, znaleckých úkonov a iných dôkazov, čo je dôsledne zaznamenané v administratívnom spise.
Zároveň žalovaný uviedol, že v priebehu registračného konania boli zdokumentované, vyhodnotené a
spracované kontinuálne prejavy rozporu s príslušnými ustanoveniami zákona č. 308/1991 Zb. v činnosti
a konaní CKSS, preto námietky žalobcu o údajnej neaktuálnosti relevantných podkladov rozhodnutia sú
nenáležité, čo bolo preukázané aj v znaleckých posudkoch, ktoré konštatovali na jednej strane dynamiku
vývoja CKSS a na druhej konštantnosť negatívnych prejavov.
87. Žalovaný sa vyjadril k názoru žalobcu, ktorý považoval zamietnutie návrhu na vylúčenie
zamestnanca žalovaného JUDr. I. I., z prejednávania a rozhodovania vo veci, za nesprávne právne
posúdenie veci a nedostačujúce zistenie skutkového stavu žalovaným na riadne posúdenie veci a v tejto
súvislosti uviedol, že prvostupňový orgán sa predmetnou námietkou dôsledne zaoberal v prvostupňovom
rozhodnutí na str. 29 a 30 a že minister kultúry vydal rozhodnutie č. MK-3147/2013-110/17704 zo
dňa 11.10.2013, ktorým zamietol návrh žalobcu na vylúčenie vyššie menovaného z prejednávania a
rozhodovania vo veci registrácie CKSS, ktoré je súčasťou administratívneho spisu.
88. K spochybneniu žalobcom tvrdenia žalovaného, a to, že jeho zamestnanec JUDr. I. I., v rozhovore pre
Rádio Lumen uviedol iba fakty a zdržal sa hodnotiacich úsudkov s odkazom na „prepis rozhovoru uložený
v spise“, ktorý s ním nesúhlasil, nakoľko podľa neho uvedené nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pretože v administratívnom spise sa žiaden takýto prepis nenachádza, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie
žalobcu nie je pravdivé, pretože kompletný prepis rozhovoru je súčasťou administratívneho spisu vo veci
č. MK-3147/2013-110. Podľa názoru žalovaného, si žalobca zamenil obsah registračného spisu CKSS
so spisom ministra kultúry č. MK-3147/2013-110 vo veci rozhodnutia o vznesenej námietke zaujatosti
voči JUDr. I. I..
89. K námietke žalobcu, ktorý považuje konštatovanie žalovaného v napadnutom rozhodnutí o nesplnení
atribútov uvedených v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. za prekvapivé a nepresvedčivé
a v rozpore s predchádzajúcimi rozhodnutiami orgánu verejnej správy, žalovaný uviedol, že zásadným
argumentom odmietnutia registrácie CKSS prvostupňovým orgánom je, že na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že CKSS nespĺňa zákonné pojmové znaky, ktoré sú špecifikované v
uvedenom citovanom ustanovení zákona a teda, že CKSS nie je cirkvou, pretože takto definované
členstvo v nej nespĺňa atribúty organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry. Navyše vnútorné
predpisy CKSS predložené v rámci žiadosti o registráciu definujú členstvo nekonkrétne a vágne a
člena CKSS nie je možné jednoznačne nábožensky identifikovať a vymedziť. Zároveň podotkol, že
prvostupňový orgán vychádzal pri tomto závere aj z dôkazov, ktoré predložil samotný žalobca (znalecký
posudok Mgr. V. V., str. 38 rozhodnutia). Preto konštatovanie žalobcu, že ide o nelogický záver považuje
za nesprávne.
90. K námietke žalobcu, ktorý namietal vymenovanie P. C. M., M.Div., Th.M., za znalca v správnom
konaní pre jeho neobjektívnosť a zaujatosť ako aj z dôvodu údajných formálnych nedostatkov
menovania, žalovaný poukázal na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6
Sž/16/2011 zo dňa 26.09. 2012, ktorý konštatoval na str. 32, že ustanovenie znalca zo strany orgánu
verejnej správy bolo v súlade s ustanovením § 39 Správneho poriadku. Preto považuje opakované
vznášanie obdobných námietok zo strany žalobcu za nenáležité a to aj vzhľadom na skutočnosť, že boli v
predchádzajúcom procese vysporiadané tak, že minister kultúry rozhodnutím č. MK-1880/2010-10/9189
zo dňa 29.06.2010 zamietol odvolanie podané žalobcom voči rozhodnutiu o ustanovení menovaného
znalca a rozhodnutie potvrdil.



91. Žalovaný zdôraznil, že žalobca účelovo vytrháva z kontextu vyjadrenia znalca P. C. M., M.Div., Th.M.,
ktoré majú svedčiť o zanedbaní registračného procesu a hodnotenie neaktuálneho stavu veci zo strany
prvostupňového orgánu s tým, že poukázal na to, že neboli nijako spochybnené závery znaleckého
posudku ako celku, ktoré jednoznačne svedčia v prospech záveru rozhodnutia o odmietnutí registrácie
CKSS.
92. Ďalej žalovaný k námietke žalobcu, ktorý namietal vymenovanie doc. Mgr. T. T., PhD. za znalca a
spochybňoval ním vyhotovený znalecký posudok s tým, že postup žalovaného v tejto súvislosti v zmysle
záväzného usmernenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6 Sž/16/2011 zo dňa
26.09.2012 považuje za nedostatočný, uviedol, že prvostupňový orgán podrobne sa uvedeným zaoberal
v prvostupňovom rozhodnutí, v ktorom riadne odôvodnil jeho ustanovenie za znalca, ako aj potrebu
vyhotovenia tohto kontrolného znaleckého posudku.
93. Žalovaný poukázal na to, že interpretácia záverov výsluchu znalca doc. C.. T. T. a znalca Mgr. V.
V. je zo strany žalobcu subjektívna a jednostranná a uviedol, že ich výsluchy boli vykonané na základe
žiadosti CKSS a ich písomný prepis je súčasťou administratívneho spisu spolu so závermi znaleckých
posudkov vyhotovených menovanými znalcami.
94. Zdôraznil, že registračný proces bol od vydania rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 6SŽ/16/2011 zo dňa 26.09.2012 vedený v úzkom súlade so všetkými požiadavkami v ňom
uvedenými. Prvostupňový orgán v záujme zabezpečenia dostatočnosti odôvodnenia svojho rozhodnutia
v ďalšom konaní navyše opätovne preskúmal všetky známe podklady a skutočnosti a zároveň vykonal
nové dokazovania, ktoré mali prispieť k úplnému posúdeniu splnenia podmienok návrhu CKSS na
registráciu podľa zákona č. 308/1991 Zb.
95. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že registrujúci orgán nerešpektoval usmernenia z rozsudku
Slovenskej republiky sp.zn. 6Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2012, nakoľko v prvostupňovom rozhodnutí sú od
str. 17- 29 zrekapitulované všetky realizované úkony orgánu verejnej správy od vydania tohto rozsudku
s tým, že bolo právom orgánu verejnej správy hodnotiť dôkazy podľa jeho vlastnej úvahy.
96. Zároveň sa vyjadril aj k námietke žalobcu, že prvostupňový orgán mohol zabezpečiť výsluch
svedkyne Mgr. P. Y. formou poriadkových opatrení v zmysle Správneho poriadku a uviedol, že to
považoval za nereálne, nakoľko menovaná je občiankou Českej republiky s trvalým pobytom v tomto
štáte. Uviedol, že písomné stanovisko, ktoré menovaná orgánu verejnej správy zaslala, je súčasťou
administratívneho spisu.
97. Na základe uvedeného, žalovaný v plnom rozsahu zotrváva na svojom rozhodnutí a navrhol žalobu
zamietnuť ako nedôvodnú.
IV.
Replika žalobcu

98. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 18.07.2019 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že trvá na tom, že
napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je nezákonné z dôvodov
uvedených v žalobe a zotrvával na svojom právnom názore.

99. Žalobca zdôraznil, že vykonávanie a hodnotenie dôkazov zo strany žalovaného nezodpovedá
zákonným požiadavkám, z celej koncepcie rozhodnutia je badať nesprávne interpretované závery
výlučne v neprospech registrácie CKSS, absentuje akékoľvek vyhodnotenie resp. zohľadnenie dôkazov
svedčiacich v prospech registrácie CKSS, absentuje odstránenie diametrálnych rozporov vykonaných
dôkazov s poukazom na zákonnú povinnosť hodnotiť dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných
súvislostiach. Žalovaný svoje zistenia opiera o objektívne nepostačujúce dôkazy, ktoré sú v rozpore
s viackrát zdôrazňovanou povinnosťou dôkladne zistiť skutkový stav veci zodpovedajúci času vydania
rozhodnutia a rovnako žalovaný nepostupoval v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, ktorým viackrát
odňal možnosť účinne sa obhajovať.

100. Ďalej žalobca uviedol, že aj napriek množstvu vykonaných dôkazov žalovaným, má značné
výhrady k zdôvodneniam napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia, kde žalovaný
ako registrujúci orgán bez kontextu vyberá nesúrodé časti zo znaleckých posudkov a tieto iba formálne
kopíruje, cituje, bez akéhokoľvek osobitného a komplexného hodnotenia s tým, že absentuje tu
akékoľvek zdôvodnenie výberu zvoleného dôkazu, ako aj posúdenie tohto dôkazu s diametrálne
odlišnými závermi iných dôkazov a takýto postup orgánu verejnej správy je neakceptovateľný a
spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia. Uviedol, že ak mal orgán verejnej správy pri rozhodovaní k
dispozícii dva znalecké posudky s rozdielnymi závermi o tej istej otázke, mal ich zhodnotiť v tom
zmysle, ktorý z nich a z akých dôvodov zoberie ako podklad svojho rozhodnutia a z akých dôvodov



nevychádza zo záveru druhého znaleckého posudku s tým, źe pre túto úvahu bolo potrebné vypočuť
obidvoch znalcov. Ak by ani takto nebolo možné odstrániť rozpory v záveroch znaleckých posudkov,
bolo potrebné dať tieto závery preskúmať iným znalcom, vedeckým ústavom alebo inou inštitúciou.
Pri hodnotení dôkazu znaleckým posudkom sa súd musí zaoberať tým, či posudok znalca má všetky
formálne náležitosti, teda, či závery uvedené vo vlastnom posudku sú náležite odôvodnené a či sú
podložené obsahom nálezu, či znalec vyčerpal úlohu v rozsahu, ako mu bola zadaná, či prihliadol ku
všetkým skutočnostiam, s ktorými sa mal vysporiadať, či jeho závery sú podložené výsledkami konania
a nie sú v rozpore s výsledkami ostatných vykonaných dôkazov. Častým pochybením je, že orgány
verejnej správy spravidla nekriticky preberajú závery znaleckého posudku a nezaoberajú sa tým, či
posudok má po formálnej stránke všetky náležitosti a či nevyvoláva pochybnosti o
vecnej správnosti. Tak ako ostatné dôkazy aj znalecký posudok musí byť podrobený náležitému
hodnoteniu. Posudok preto musí v sebe spojovať vysokú odbornosť so zrozumiteľnosťou slovného
vyjadrenia záverov a postupu, akým k nemu dospel, aby správny orgán, pre ktorý je posudok určený,
bol schopný pochopiť jeho dôkazný význam, aj keď sám nemá odborné vedomosti.

101. Žalobca trval na tom, že rozhodnutie žalovaného, proti ktorému smeruje správna žaloba, je
nezrozumiteľné, nepreskúmateľné, nepresvedčivé, vychádza z nedostatočne zisteného skutkového
stavu veci, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci.
102. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca trval na tom, aby krajský súd rozhodol v zmysle
podanej správnej žaloby.

V.
Právne posúdenie veci

103. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd alebo aj ako „krajský súd“) ako súd vecne a
miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP), po preskúmaní žalobou napadnutého
rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v rozsahu dôvodov správnej žaloby dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná.

104. Vo veci bol vyhlásený rozsudok bez nariadenia pojednávania postupom podľa ustanovenia § 137
ods. 4 SSP dňa 04.06.2020, nakoľko žalobca a ani žalovaný nežiadali nariadiť pojednávanie (§ 107
ods. 2 SSP).

105. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sž 86/2007 zo dňa 24.03.2009 v právnej
veci navrhovateľa: Prípravný orgán pre registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska, so sídlom:
Dom viery, Karpatská 7, 058 01 Poprad, proti odporcovi: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky,
so sídlom: Nám. SNP 33, 813 31 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č.: MK
1487/2007-12/10307 zo dňa 22.06.2007, rozhodnutie žalovaného zrušil podľa ustanovenia § 250j ods.
2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

106. Rozhodnutím č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011 žalovaný, ako registrujúci orgán podľa
ustanovenia § 16 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a
náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 308/1991 Zb.“) odmietol
registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska so sídlom Dom viery, Karpatská 17, 058 01
Poprad.

107. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2012 v právnej
veci navrhovateľa: Prípravný orgán pre registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska, so
sídlom: Dom viery, Karpatská 7, 058 01 Poprad, proti odporcovi: Ministerstvo kultúry Slovenskej
republiky, so sídlom: Nám. SNP 33, 813 31 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu
č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011 (ďalej aj ako „rozsudok najvyššieho súdu“) rozhodol tak,
že rozhodnutie odporcu č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, a to z dôvodu, že odporca dôsledne nepostupoval v zmysle príslušných ustanovení zákona a
že aj napriek doplnenému dokazovaniu, po tom, ako jeho predchádzajúce rozhodnutie bolo rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž 86/2007 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, skutkový
stav nebol zistený v dostatočnom rozsahu, resp. zadovážené dôkazy do t.č. nie sú pre objektívne
rozhodnutie predmetnej veci postačujúce. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že v ďalšom konaní



je odporca povinný postupovať v ním naznačenom smere, dôkladne zistiť skutkový stav (doplnením
znaleckého dokazovania, prípadne kontrolným znaleckým posudkom, vypočutím svedkov za účasti
navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu), pričom vzhľadom na časový odstup, ako i s poukazom na
skutočnosť, že vo veci je rozhodujúci stav - skutkový aj právny - existujúci v čase vydania rozhodnutia,
je vhodné zadovážiť aj aktualizované stanoviská k registrácii CKSS od Ekumenickej spoločnosti pre
štúdium siekt, Ministerstva kultúry Českej republiky, Apoštolskej cirkvi na Slovensku a len po zadovážení
ďalších pokladov pre rozhodnutie, vo veci návrhu registrácie CKSS, vo veci opätovne rozhodnúť a
rozhodnutie náležite odôvodniť. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň uviedol, že je povinnosťou
navrhovateľa, aby v rámci správneho konania za účelom objektívneho zistenia skutočného stavu veci
poskytol požadovanú súčinnosť správnemu orgánu ako aj znalcovi. V opačnom prípade je v dispozícii
správneho orgánu aplikovať poriadkové opatrenia v zmysle Správneho poriadku.

108. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie postupu a zákonnosti napadnutého rozhodnutia
ministerky kultúry Slovenskej republiky č. MK-4513/2018-110/10888 zo dňa 22.08.2018, ktorým bol
zamietnutý podaný rozklad a potvrdené prvostupňové rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej
republiky MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.03.2018, ktorým odmietlo registráciu Cirkvi kresťanské
spoločenstva Slovenska.

109. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu
však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky).

110. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho
konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených
záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy,
sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.

111. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v
súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi
predpismi. V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým
sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu
jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych
správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj
povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré
má zákonom predpísané náležitosti.

112. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý
predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd teda skúma aj procesné pochybenia orgánu
verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje
takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.

113. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

114. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

115. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

116. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa podľa tohto
zákona rozumie dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa



príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej
spoločnosti.

117. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 308/1991 Zb., štát uznáva len tie cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré
sú registrované.
118. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., cirkvi a náboženské spoločnosti registruje Ministerstvo
kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „registrujúci orgán“).
119. Podľa § 15 zákona č. 308/1991 Zb., registrujúci orgán preskúma, či založenie a činnosť cirkvi alebo
náboženskej spoločnosti nie je v rozpore s týmto zákonom a ostatnými zákonmi, ochranou bezpečnosti
občanov a verejného poriadku, zdravia a mravnosti, zásadami ľudskosti a znášanlivosti, alebo či nie sú
ohrozené práva iných právnických osôb a občanov.
120. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., ak sú splnené podmienky uvedené v § 15 zákona,
registrujúci orgán rozhodne o tom, že sa cirkev alebo náboženská spoločnosť registruje.
121. Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb., ak nie sú tieto podmienky splnené, registrujúci orgán
registráciu odmietne.
122. Podľa § 21 zákona č. 308/1991 Zb., pre konanie podľa tohto zákona platia všeobecné predpisy o
správnom konaní, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak.
123. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy občanov a
organizácií a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

124. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s občanmi a organizáciami a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne
obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Občanom a organizáciám
musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli
v konaní ujmu.

125. Podľa § 3 ods. 3 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa
zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a
použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa,
má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie
prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania občanov a organizácií.

126. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného stavu veci. Konanie treba viesť tak, aby posilňovalo dôveru občanov v správnosť
rozhodovania, aby prijaté rozhodnutia boli presvedčivé a viedli občanov a organizácie k dobrovoľnému
plneniu ich povinností.

127. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, ustanovenia o základných pravidlách konania (ods. 1 až
4) sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných
opatrení.

128. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný
stav veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len
návrhmi účastníkov konania.

129. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy
a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe
alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutie určuje správny orgán.

130. Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

131. Podľa § 34 ods. 2 Správneho poriadku, dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky,
listiny a ohliadka.



132. Podľa § 34 ods. 3 Správneho poriadku, účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich
tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe.

133. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku, vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.

134. Podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

135. Podľa § 34 ods. 6 Správneho poriadku, skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu
orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať.

136. Podľa § 36 Správneho poriadku, ak je pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre
rozhodnutie potrebný znalecký posudok, správny orgán ustanoví znalca podľa príslušných právnych
predpisov.

137. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.
138. Správny súd pri preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a postupu orgánu
verejnej správy, zároveň posudzoval, či prvostupňový orgán vecne príslušný na konanie, si zadovážil
dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal
v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, či
rozhodnutie orgánu verjnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi
predpismi, a či je pravdivé tvrdenie žalobcu, že bol rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátený
na svojich právach.

139. V danom prípade bolo primárnou úlohou správneho súdu preskúmať napadnuté rozhodnutie
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a v kontexte námietok žalobcu posúdiť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia, či žalovaný postupoval v zmysle záverov Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a v nadväznosti na uvedené posúdiť, či žalovaný ako aj prvostupňový orgán riadne zistili
skutkový stav veci a teda, či orgány verejnej správy dospeli k správnemu záveru uvedenému v
rozhodnutí, a to, jednak, že žalobca ako žiadateľ o registráciu CKSS nenapĺňa zákonom stanovenú
definíciu cirkvi v zmysle ustanovenia § 4 zákona č. 308/1991 Zb., a jednak, či existovali právne relevantné
dôvody na základe vyhodnotených dôkazov žalovaným pre odmietnutie registrácie žalobcu, ktoré mali
preukázať jeho pretrvávajúcu náboženskú neznášanlivosť a to s ohľadom na rozsah prieskumu zo strany
žalovaného ako registračného orgánu pre účely správneho konania o návrhu na registráciu cirkvi alebo
náboženskej spoločnosti, vymedzeným v ustanovení § 15 zákona č. 308/1991 Zb., v zmysle ktorého
registrujúci orgán preskúmava, či založenie a činnosť cirkvi alebo náboženskej spoločnosti nie je v
rozpore s týmto zákonom a ostatnými zákonmi, s ochranou bezpečnosti občanov a verejného poriadku,
s ochranou zdravia a mravnosti, so zásadami ľudskosti a znášanlivosti a či nie sú ohrozené práva iných
právnických osôb a občanov.

140. Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie
skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

141. Žalovaný uviedol, že v odvolacom konaní postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 308/1991
Zb., Správneho poriadku ako aj v zmysle záverov uvedených v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a sp. zn. 6Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2012, a preto považuje žalobné dôvody žalobcu za
zavádzajúce, a preto navrhol žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť.

142. K námietke žalobcu, ktorý namietal nejasné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako
aj prvostupňového rozhodnutia, ktoré je bez bližšej špecifikácie, a preto sú nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, nakoľko v nich nie je exaktne uvedené, kde a kedy malo
dôjsť pri činnosti a pôsobení Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska k rozporu s ustanoveniami
zákona č. 308/1991 Zb., akú činnosť a aké pôsobenie mal orgán verejnej správy na mysli a ktoré by



bolo v rozpore s týmto zákonom a že žalovaný sa obmedzil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov, správny súd uvádza, že tejto námietke nemožno
prisvedčiť, nakoľko prvostupňový orgán sa podrobne zaoberal v rozhodnutí, ktoré skutočnosti boli
podkladom na rozhodnutie a na ktorých základe rozhodoval, a to s odkazom na znalecké posudky -
vypracovanými znalcom P. C. M., M.Div., Th.M. (znalecký posudok č. 1/2010 zo dňa 29.08.2010 č.
MK-120/2010-12/12009 a znalecký posudok č. 1/2013 zo dňa 31.08.2013 č. MK-47/2013-12/15717),
znalcom Mgr. V. V. (znalecký posudok č. 3/1347/2013 zo dňa 13.01.2013), znalcom doc. Mgr. T. T.,
PhD. (kontrolný znalecký posudok zo dňa 15.06.2015), stanovisko predsedu Ekumenickej spoločnosti
pre štúdium siekt prof. ThDr. I. E. PhD. zo dňa 20.03.2013, stanovisko Ústavu pre vzťahy štátu
a cirkví zo dňa 03.09. 2009 (č. MK-3492/2009-12/11006), stanovisko rady banskobystrickej oblasti
Apoštolskej cirkvi na Slovensku zo dňa 17.09.2009 (č. MK-3492/2009-12/11913), stanovisko rady
banskobystrickej oblasti Apoštolskej cirkvi na Slovensku zo dňa 08.01.2013 (č. MK-2910/2013-12/260),
odbornú štúdiu Neocharizmatické hnutie na Slovensku, Analýza základných aspektov teológie a praxe
Kresťanských spoločenstiev zo dňa 22.12.2010 (č. MK-120/2010-12/18034, od s. 154), ďalej svedectvá
z doručených dotazníkov - Mgr. I. T., farára Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku v Banskej Bystrici
- Radvaň - list č. MK-3492/2009-12/12879 zo dňa 16.10.2009, Ing. I. T., otca aktívneho člena CKSS
- list č. MK- 3492/2009-12/11048 zo dňa 04.09.2009, Mgr. X. N., bývalou členkou CKSS - list č.
MK-3492/2009-12/14511 zo dňa 18.11.2011, vyhodnotenie ďalších listov a dotazníkov vyplnených z
vlastnej iniciatívy členmi CKSS - J., T., C., T., D., K., N., E., Y., ako aj na výsluchy svedkov - Mgr. P.
O., Mgr. W. E. (INTEGRA) a IE. a ktoré riadne vyhodnotil.

143. Súd zároveň vo vzťahu k vyššie uvedenému konštatuje, že orgán verejnej správy v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití
právnych predpisov, a to jednak s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. ktoré
zahŕňa pojmové znaky cirkvi - t.j. členstvo v spoločenstve, združenie osôb rovnakej náboženskej viery,
organizácia utvorená podľa príslušnosti k náboženskej viere a vnútorné predpisy príslušnej cirkvi, v
zmysle ktorého žalobca - CKSS nespĺňa zákonné podmienky cirkvi v tom zmysle, ako je definovaná v
citovanom ustanovení zákona, pretože takto definované členstvo v nej nespĺňa atribúty organizovanosti,
príslušnosti a jednoznačnej štruktúry. Správny orgán vychádzal pri tomto závere aj z dôkazov, ktoré
predložil samotný žalobca (znalecký posudok č. 3/1347/2013 zo dňa 13.01.2013 vypracovaný znalcom
Mgr. V. V., str. 38).
144. Ďalej súd uvádza, že žalovaný v rozhodnutí poukazoval aj na ustanovenie § 12 písm. e) zákona
č. 308/1991 Zb., v zmysle ktorého žiadateľ o registráciu cirkvi vyhlasuje, že cirkev alebo náboženská
spoločnosť bude plne rešpektovať zákony a všeobecne záväzné právne predpisy a bude tolerantná
k ostatným cirkvám a náboženským spoločnostiam a osobám bez vyznania a že z vykonaného
dokazovania bolo v konaní preukázané, že uvedené žalobca nedodržiaval, ako to vyplýva z vyššie
uvedených znaleckých posudkov, v ktorých je analyzovaná činnosť a pôsobenie CKSS. Prvostupňový
orgán k svojmu záveru dospel na základe dôkazov, ktoré sú presne konkretizované v prvostupňovom
rozhodnutí na str. 37 - 40. V zmysle ustanovenia § 15 zákona č. 308/1991 Zb., je registrujúci orgán
povinný preskúmať, či založenie a činnosť cirkvi nie je v rozpore s týmto zákonom, ochranou bezpečnosti
občanov a verejného poriadku, zdravia a mravnosti, zásadami ľudskosti a znášanlivosti, alebo, či nie
sú ohrozené práva iných právnických osôb a občanov. V danom prípade orgán verejnej správy posúdil
veľké množstvo výpovedí, znaleckých úkonov a iných dôkazov, čo je dôsledne zdokumentované v
administratívnom spise v priebehu registračného konania trvajúceho viac ako 10 rokov, s vyhodnotením
a spracovaním kontinuálnych prejavov rozporu s príslušnými ustanoveniami zákona č. 308/1991 Zb. v
činnosti a konaní CKSS tak, že žalobca nesplnil podmienky podľa ustanovenia § 15 zákona č. 308/1991
Zb., nakoľko založenie a činnosť CKSS nie je v súlade so zásadami ľudskosti a znášanlivosti.
145. Námietku žalobcu týkajúcu sa neaktuálnosti relevantných podkladov rozhodnutia odvolávajúc sa
na nešpecifikované znalecké posudky, ktoré mali konštatovať na jednej strane dynamiku vývoja CKSS a
na druhej strane konštantnosť negatívnych prejavov, pričom rozhodnutie o odmietnutí registrácie CKSS
bolo vydané prvostupňovým orgánom po viac ako sedmich rokoch od vypracovania prvého znaleckého
posudku a takmer tri roky po vyhotovení posledného znaleckého posudku, správny súd považuje za
nedôvodnú, nakoľko vzhľadom na charakter predmetnej veci, závery znaleckých posudkov možno
považovať za relevantné dôkazy, ktorých platnosť nie je časovo obmedzená. Súd poznamenáva, že
pokiaľ mal žalobca pochybnosti o aktuálnosti týchto znaleckých posudkov, nič mu nebránilo v tom, aby si
dal vypracovať ďalší znalecký posudok. Preto neobstojí názor žalobcu, že vzhľadom na to, že žalovaný
argumentoval znaleckými posudkami vyhotovenými spred niekoľkých rokov, napadnuté rozhodnutie v
spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci.



146. V nadväznosti na vyššie uvedené argumenty, preto námietku žalobcu, že žalovaný pri zaujatí
záveru, že CKSS nespĺňa zákonnú definíciu cirkvi podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb.,
vôbec nezisťoval skutkový stav v čase vydania rozhodnutia, ale svoje rozhodnutie a závery vyvodzoval
z neaktuálnych dôkazov, ktoré sa majú nachádzať na str. 37 až 40 skôr vydaného rozhodnutia č.
MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.05.2018, považuje správny súd za nedôvodnú.

147. Žalobca zároveň namietal, že nie je zrejmé, z ktorého znaleckého posudku má vyplývať žalovaným
tvrdená konštantnosť negatívnych prejavov CKSS. Správny súd k uvedenému uvádza, že v konaní
boli vyhodnotené predložené dôkazy svedčiace o pretrvávajúcej náboženskej neznášanlivosti CKSS
špecifikované na str. 40-46 prvostupňového rozhodnutia, ktoré presne vymenúva konkrétne dôkazy, na
základe ktorých prvostupňový orgán dospel k svojim záverom a že znalecké zisťovanie preukázalo, že
CKSS jednoznačne vykazuje znaky a praktiky deštruktívnych náboženských skupín a je charakteristické
náboženským radikalizmom, obsahujúcim prvky podnecovania náboženskej neznášanlivosti.
148. Správny súd ďalej uvádza, že vypracované znalecké posudky, ktoré sú súčasťou registračného
konania boli vyhotovené v súlade so zákonom č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov a stotožnil sa s názorom orgánu verejnej správy uvedeným
v prvostupňovom rozhodnutí ako aj v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ktorí dospeli k názoru,
že znalecké úkony boli vypracované nestranne a nezaujato podľa najlepšieho svedomia a vedomia
príslušného znalca, pričom znalecké posudky boli hodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia
dôkazov (v zmysle ustanovenia § 34 ods. 5 Správneho poriadku), s tým, že bolo hodnotené len to, či
úvahy znalcov zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z dôkazov vykonaných
prvostupňvým orgánom a neposudzovala sa správnosť (závery) znaleckých posudkov, na čo orgány
verejnej správy nie sú oprávnené.
149. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva,
že: „Ak medzi dôkazy hodnotené správnym orgánom patrí aj znalecký posudok, ktorého vypracovanie
bolo potrebné na účely odborného posúdenia skutočností dôležitých pre rozhodnutie správneho orgánu,
potom zásada voľného hodnotenia dôkazov sa uplatní obmedzene. Správny orgán preto nemôže
znalecký posudok označiť za nesprávny a nahradiť ho vlastným posúdením skutočnosti z odbornej
stránky. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžp/6/2011 z 28. marca 2012).
150. Správny poriadok zveruje orgánu verejnej správy zákonné oprávnenie voľne hodnotiť dôkazy,
avšak toto oprávnenie je zároveň limitované jeho povinnosťou uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia
jednak skutočnosti, ktoré tvorili podklad rozhodnutia (nestačí však len uviesť, aké dôkazy boli vykonané)
a jednak musí uviesť aj podrobné hodnotenie jednotlivých dôkazov, t.j. orgán verejnej správy musí
zdôvodniť, ktoré skutočnosti mal dokazovaním jednoznačne preukázané, resp. do akej miery bola
určitá skutočnosť preukázaná. V prípade, ak medzi dôkazy hodnotené orgánom verejnej správy patrí
aj znalecký posudok, ktorého vypracovanie bolo potrebné na účely odborného posúdenia skutočností
dôležitých pre rozhodnutie orgánu verejnej správy, má správny súd za to, že zásada voľného
hodnotenia dôkazov sa uplatní v obmedzenom režime, podoprúc svoj názor rozsudkom najvyššieho
súdu publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
6/2011 pod por.č. 99/2011 (rozsudok sp. zn. 6Sžo 150/2009), v ktorom je konštatované, že: „Znalecký
posudok je jedným z dôkazov v správnom konaní, ktoré hodnotí správny orgán ako ktorýkoľvek iný
dôkaz, pričom však nie je oprávnený posudzovať jeho správnosť (jeho závery), ale hodnotí iba to, či
úvahy znalca zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z dôkazov vykonaných
správnym orgánom. Správny orgán preto nemôže znalecký posudok označiť za nesprávny a nahradiť
ho vlastným posúdením skutočnosti z odbornej stránky.“

151. Aplikácia práva ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom upraveným postup a
činnosť štátnych orgánov s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov aplikácie práva -
individuálnych právnych aktov. Individuálne právne akty sa vzťahujú na konkrétne prípady a zaväzujú
určité (individuálne) právne subjekty. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a
postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich
podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp právneho štátu,
t.j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok.
Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon.
Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť,
takže môže konať len to, čo mu ústava, alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj
spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno



použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku „uvedeného preto štátnym orgánom
Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne
rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t.j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom
ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len
v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a
právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať
nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje“ (z
uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. I ÚS/98).Citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je
oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v
rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu
podľa čl. 1 ústavy preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným
postupom.

152. Rovnako správny súd považuje za potrebné, za účelom zdôvodnenia svojho rozhodnutia, upriamiť
pozornosť na rozsudok Vrchního soudu v Praze zo dňa 25.2.1997, č.j. 6 A 139/94-17, v ktorom sa uvádza
nasledovné:

153. „Správní orgán může přistoupit k hodnocení důkazů (§ 34 odst. 5 spr. ř.) teprve po vyčerpání
možnosti odstraniť existujíci rozpory v důkazech. Jestliže se pak rozpory odstranit nepodaří, je nezbytné,
aby správní orgán v odůvodnění svého rozhodnutí vyložil, v čem rozpor spočíval, co bylo učiněno pro
jeho odstranění, proč se to nepodařilo a ke ktorým důkazům se nakonec při svém hodnocení přichýlil
a ktoré důkazy odmítl a proč.“

154. Z uvedeného vyplýva, že orgánu verejnej správy, bez vykonania kontrolného znaleckého
dokazovania zameraného na odstránenie rozporov už podaných znaleckých posudkov, neprináleží
vyhodnotiť znalecký posudok za nesprávny a následne ho nahradiť vlastným posúdením skutočnosti z
odbornej stránky.

155. Žalobca namietal, že písomným podaním zo dňa 24.09.2013, doplnil návrh na vylúčenie JUDr. I.
I., riaditeľa cirkevného odboru žalovaného z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle ustanovenia
§ 9 Správneho poriadku, v rámci ktorého poukázal a citoval časti z jeho rozhovoru vysielaného dňa
17.08.2013 v relácii Zaostrené pre Rádio Lumen, z ktorých vyplývali jeho neprípustné hodnotiace
úsudky zamestnanca žalovaného týkajúce sa okolností registračného procesu CKSS a jeho verejnom
vyhlásení, že nespĺňa podmienky pre registráciu a z tohto dôvodu je preto dôvodná pochybnosť o
jeho nepredpojatosti so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom.
Správny súd k uvedenej námietke žalobcu uvádza, že prvostupňový orgán sa s touto námietkou riadne a
podrobne vysporiadal v prvostupňovom rozhodnutí na strane 29 a 30. Správny súd zároveň konštatuje,
že o tomto návrhu žalobcu orgán verejnej správy rozhodol rozhodnutím ministra kultúry Slovenskej
republiky č. MK-3147/2013-110/17704 zo dňa 11.10.2013 tak, že návrh žalobcu na vylúčenie JUDr. I. I.
z prejednávania a rozhodovania vo veci registrácie CKSS, zamietol. Preto správny súd túto námietku
žalobcu považuje za bezpredmetnú.
156. Ďalej k námietke žalobcu, že v administratívnom spise sa nenachádza prepis rozhovoru s JUDr.
I. I. vysielaného dňa 17.08.2013 v relácii Zaostrené pre Rádio Lumen, správny súd uvádza, že podľa
vyjadrenia žalovaného predmetný prepis rozhovoru je súčasťou spisu č. MK-3147/2013-110 ako aj
rozhodnutie ministra kultúry Slovenskej republiky č. MK-3147/2013-110/17704 zo dňa 11.10.2013,
ktorým zamietol návrh žalobcu na vylúčenie JUDr. I. I., riaditeľa cirkevného odboru Ministerstva kultúry
Slovenskej republiky z prejednávania a rozhodovania vo veci registrácie CKSS. Preto správny súd túto
námietku žalobcu považuje za nedôvodnú.
157. K návrhu žalobcu, aby správny súd posúdil na základe ustanovenia § 27 ods. 1 SSP aj zákonnosť
skôr vydaného rozhodnutia žalovaného č. MK-3147/2013-110/17704 zo dňa 11.10.2013 o zamietnutí
návrhu žalobcu na vylúčenie zamestnanca žalovaného JUDr. I. I. z prejednávania a rozhodovania vo
veci registrácie CKSS, správny súd uvádza, že podľa ustanovenia § 27 ods. 1 SSP prvá veta, pri
preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy,
správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy
alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza,
ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo



opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2. Súd k uvedenému
uvádza, že správne súdy preskúmavajú správne rozhodnutia s vyššie citovaným ustanovením § 6 ods.
2 SSP a v zákonom stanovených lehotách na ich preskúmanie. V danom prípade sa však nejedná o
rozhodnutie, ktoré možno preskúmať v zmysle ustanovenia § 27 ods. 1 SSP, pretože z tohto rozhodnutia
napadnuté rozhodnutie nevychádza (jedná sa o procesné rozhodnutie). Z tohto dôvodu nemožno na
tento prípad aplikovať citované ustanovenie.
158. Ďalej k námietke žalobcu voči konaniu zamestnanca žalovaného JUDr. I. I. a to, že jednotlivé
argumenty žalovaného ohľadom postupu tohto zamestnanca, vychádzajú z nesprávneho právneho
posúdenia veci, ktorý sa odvolával na ustanovenie § 15b zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a
retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov
orgány verejnej moci, z ktorého vyplýva, že nimi zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové
organizácie a právnické osoby zriadené zákonom, sú povinné na základe rovnosti poskytovať
vysielateľovi informácie o svojej činnosti na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti; tým
nie sú dotknuté ustanovenia podľa osobitného predpisu t. j. aj zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom
prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v
znení neskorších predpisov a podľa ustanovenia § 18 ods. 1 tohto zákona, ak povinná osoba
poskytne žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa ustanovenia § 16 v zákonom
stanovenej lehote, urobí rozhodnutie zápisom v spise a že v danom prípade, sa však žiaden takýto zápis
nenachádza v administratívnom spise žalovaného, čo potvrdzuje účelovosť argumentácie žalovaného,
ktorou sa snaží „ospravedlniť“ postup svojho zamestnanca a tým vylúčiť pochybnosť o jeho nezaujatosti,
ako aj k námietke žalobcu, ktorý nesúhlasil s názorom žalovaného, že poskytovanie informácií
nevylučuje ani Správny poriadok, a že informácie mohol jeho zamestnanec poskytnúť aj s odkazom
na ustanovenie § 23 ods. 2 Správneho poriadku, keďže takýto postup je nevyhnutne viazaný na
preukázanie odôvodnenosti požiadavky na sprístupnenie informácií zo spisu, správny súd uvádza,
že túto námietku považuje za nedôvodnú, nakoľko postup JUDr. I. I. nie je predmetom súdneho
prieskumu v tejto veci a jeho konanie už bolo vyhodnotené v rozhodnutí ministra kultúry Slovenskej
republiky č. MK-3147/2013-110/17704 zo dňa 11.10.2013, ktorý návrh žalobcu na vylúčenie JUDr. I. I. z
prejednávania a rozhodovania vo veci registrácie CKSS, zamietol.
159. K námietke žalobcu, ktorý namietal, že sa jedná o prekvapivé rozhodnutie, nakoľko orgán verejnej
správy v prvostupňovom rozhodnutí odmietol registráciu CKSS zo základného a dominantného dôvodu a
to, že CKSS nespĺňa zákonné pojmové znaky cirkvi uvedené v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991
Zb. z dôvodu absencie atribútov organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry, avšak táto
skutočnosť nebola vôbec dôvodom odmietnutia registrácie CKSS skoršími rozhodnutiami žalovaného
č. MK-1487/2007-12/10307 zo dňa 22.06.2007 a č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011 a správny
uvádza, že ak aj keď prvostupňový orgán vychádzal v rozhodnutí z vyššie citovaného ustanovenia, a teda
podľa názoru žalobcu založil ho na inom právnom závere, než boli predchádzajúce rozhodnutia vydané
Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, ktorými návrh na registráciu CKSS odmietlo rozhodnutim
č. MK-1487/2007-12/10307 zo dňa 22.06.2007 (zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sž 86/2007 zo dňa 24.03.2009) a rozhodnutím č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa
13.05.2011 (zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž/16/2011 zo dňa
26.09.2012), nebolo mu odňaté právo namietať správnosť novo zaujatého právneho názoru v správnom
konaní a svoje argumenty napr. mohol uviesť v rozklade voči prvostupňovému rozhodnutiu. Preto
správny súd túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú.
160. Z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou
kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.4.2008,
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania
je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred
nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku
sa spoliehali (m. m. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). S legitímnym očakávaním úzko
súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia a
poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej
rozhodovacej praxe. Je potrebné zdôrazniť, že hoci z legitímnych očakávaní v pomere k správnym
rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté
obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať.
Nemožno vždy nemennosť legitímne očakávať tam, kde je určitému orgánu daná diskrečná právomoc
(rozsudok Európskeho súdneho dvora /teraz Súdny dvor Európskej únie/ vo veci Crispoltoni, v spojených



veciach C-133/93, C-300-93, C-362/93 zo dňa 05.10.1994, bod 56, Správy 1994, str. I-04863) (rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 02.06.2011, spis. zn. 8Sžo 163/2010).
161. K námietke žalobcu, že z ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. nevyplýva povinnosť,
aby v základnom dokumente zakladanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti bola exaktne vymedzená
definícia členstva v zakladanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, napadnuté rozhodnutie ako
aj prvostupňové rozhodnutie o odmietnutí registrácie CKSS o tom, že CKSS nie je cirkvou podľa
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. a ku ktorému dospel tým, že členstvo v CKSS
definované v čl. 6 ods. 1 Stanovách CKSS nespĺňa atribúty organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej
štruktúry, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu žalovaným
bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, správny súd uvádza, že v Stanovách CKSS (základný
dokument), ktoré tvoria Prílohu č. 1 návrhu na registráciu CKSS je v čl. 6 ods. 1 (Príslušnosť k CKSS)
uvedené, že „príslušníkom CKSS sa môže stať každý občan bývajúci na Slovensku (aj prechodne),
ktorý uveril v Nazaretského Ježiša Krista, na základe svojej viery sa dal pokrstiť, vidieť na ňom ovocie
pokánia a snaží sa žiť podľa Biblie.“ Z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. zákona č. 308/1991
Zb., vyplýva, že cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa podľa tohto zákona rozumie dobrovoľné
združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej
viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. V nadväznosti
na uvedené, správny súd poznamenáva, že z citovaného ustanovenia vyplýva, aké atribúty má CKSS
spĺňať, a preto bolo vecou žalobcu, aby v Stanovách CKSS (základnom dokumente), splnil všetky
tieto požadované podmienky dobrovoľného združenia osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii
utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov a teda, aby ich
premietol do týchto stanov. Nie je povinnosťou orgánu verejnej správy dávať návod na postup, akým
spôsobom má fungovať organizácia cirkvi. Ak žalobca tvrdil, že CKSS je združením mnohých zborov
rovnakej náboženskej viery, ktoré si zachovávajú určitý stupeň individuálnej odlišnosti, nie je možné
vyvodiť bez ďalšieho, že by CKSS spĺňala zákonnú definíciu cirkvi alebo náboženskej spoločnosti v
zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., čo nakoniec aj uviedol v žalobe a to, že: “že teda
nikdy netvrdil, že by sa v prípade CKSS nejednalo o združenie osôb rovnakej náboženskej viery, ako sa
to snaží navodiť žalovaný v oboch svojich rozhodnutiach, práve naopak”, mal to v správnom konaní o
registráciu cirkvi aj preukázať relevantnými dôkazmi v súlade s citovaným ustanovením zákona. Preto
správny súd túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú.
162. Ďalej k námietke žalobcu, že žalovaný posudzoval návrh žalobcu na registráciu CKSS nad rámec
zákona súd uvádza, že túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú vzhľadom na vyššie uvedenú
argumentáciu.
163. V nadväznosti na už uvedené argumenty nemožno ani prisvedčiť námietke žalobcu, že ak návrh
na registráciu neobsahoval všetky skutočnosti uvedené v ustanoveniach § 12 a 13 zákona č. 308/1991
Zb., a preto mal žalovaný povinnosť určiť žalobcovi lehotu podľa ustanovenia § 14 tohto zákona na
doplnenie údajov, nakoľko v ustanovení § 12 zákona sa uvádza, čo má obsahovať návrh na registráciu
a v ustanovení § 13 zákona sa stanovuje, aké konkrétne doklady sa majú predložiť (základný dokument
zakladanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti (štatút, poriadok, stanovy a pod.), z ktorého musí
byť zrejmý názov a sídlo ústredia cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, orgány a útvary, spôsob ich
ustanovenia a oprávnenia, spôsob ustanovovania osôb vykonávajúcich duchovenskú činnosť a ich
odvolávanie, základné články viery, zásady hospodárenia, včítane spôsobu určenia likvidátora pre
prípad majetkového vyporiadania pri zániku cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, spôsob schvaľovania
základného dokumentu a jeho zmien, útvary, ktoré majú právnu subjektivitu a v akom rozsahu a kto
je oprávnený v ich mene konať, práva a povinnosti členov hlásiacich sa k cirkvi alebo náboženskej
spoločnosti. Súd poznamenáva, že v danom prípade sa nejednalo o takýto prípad, ale sa jednalo o
nesplnenie podmienok stanovených v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. a uvedené vyplýva
zo samotnej koncepcie registrovanej cirkvi - CKSS. Preto správny súd túto námietku žalobcu považuje
za nedôvodnú.
164. K návrhu žalobcu, aby správny súd posúdil aj zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia žalovaného č.
MK-1880/2010-10/9189 zo dňa 29.06.2010 o potvrdení rozhodnutia o ustanovení P. C. M. M.Div., Th.M.
za znalca v správnom konaní v zmysle ustanovenia § 27 ods. 1 SSP, správny súd uvádza, že podľa
ustanovenia § 27 ods. 1 SSP prvá veta, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
alebo opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané
rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné
a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom
podľa § 6 ods. 2. Súd k uvedenému uvádza, že správne súdy preskúmavajú správne rozhodnutia podľa



ustanovenia § 6 ods. 2 SSP a v zákonom stanovených lehotách na ich preskúmanie. V danom prípade
sa však nejedná o rozhodnutie, ktoré možno preskúmať v zmysle ustanovenia § 27 ods. 1 SSP, pretože
z tohto rozhodnutia napadnuté rozhodnutie nevychádza (jedná sa o procesné rozhodnutie). Z tohto
dôvodu nemožno na tento prípad aplikovať citované ustanovenie.
165. Správny súd sa zaoberal ďalej námietkou žalobcu, ktorý namietal, že vymenovanie doc. C.. T. T.,
PhD. za znalca bolo nezákonné z dôvodu jeho inej náboženskej príslušnosti, jeho spoluprácu s Ústavom
pre vzťahy štátu a cirkví a Integrou o.z. Centrom prevencie v oblasti siekt, absenciu dôkazov vykonaných
žalovaným na zistenie a preukázanie jeho odbornej spôsobilosti, ktoré by odôvodňovali jeho ustanovenie
za znalca v správnom konaní, absenciu zamerania dokazovania formou kontrolného znaleckého
posudku, absenciu jeho s ustanovením za znalca ešte pred samotným vydaním rozhodnutia o jeho
ustanovení do funkcie a nezákonnosť zloženia jeho sľubu ako ustanoveného znalca pred nadobudnutím
právoplatnosti rozhodnutia o ustanovení do tejto funkcie a že žalovaný k uvedenému nezaujal žiadne
stanovisko v napadnutom rozhodnutí a ani sa nevyjadril k námietkam žalobcu v podanom rozklade
týkajúcich sa absencie zákonom predpísaných náležitostí tohto kontrolného znaleckého posudku
vyhotoveného doc. Mgr. T. T., PhD., ktoré sa vyžadujú pre znalecké posudky v zmysle zákona
č. 382/2004 Z.z. a ďalej, že žalovaný v napadnutom a ani v prvostupňovom rozhodnutí neuviedol
vlastné hodnotenie vykonaných dôkazov výsluchom znalcov a svedkov, iba poukáazal na subjektívnu
a jednostrannú interpretáciu záverov predmetného výsluchu žalobcom. K uvedenej námietke správny
súd uvádza, že ohľadom vymenovania doc. Mgr. T. T., PhD. za znalca sú podrobne uvedené skutočnosti
na str. 32 a 33 prvostupňového rozhodnutia a žalobca v tomto prípade len rekapituluje argumenty
uvedené v rozklade k jeho vymenovaniu za znalca. V tejto súvislosti súd konštatuje, že minister kultúry
rozhodnutím č. MK-1880/2010-10/9189 zo dňa 04.09.2014 podaný opravný prostriedok žalobcom voči
tomuto rozhodnutiu odmietol. Preto správny súd túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú.
166. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorý namietal, že závery znaleckého posudku č. 1/2010
vyhotoveného znalcom P. C. M. M.Div., Th.M. aj po jeho doplnení znaleckým posudkom č. 1/2013, sú
neúplné a pre rozhodnutie vo veci nepostačujúce, z dôvodu znalcom tvrdeného neposkytnutia súčinnosti
zo strany žalobcu a že z registračného procesu nevyplýva, že by žalovaný od žalobcu vynucoval splnenie
povinnosti poskytnúť súčinnosť aj prostredníctvom poriadkových opatrení v zmysle Správneho poriadku,
správny súd uviedol, že mal zistené z administratívneho spisu, že prvý znalecký posudok bol založený
na zbere, analýze a vyhodnotení veľkého množstva dôkazov a podkladov od bývalých členov CKSS,
prípadne iných dostupných informácií, pričom sa znalec osobne zúčastnil na bohoslužbách a stretnutiach
CKSS a po jeho identifikovaní mu CKSS zamedzila prístup na zhromaždenia a zároveň písomne
odmietla súčinnosť s tým, že pastori zhodne písomne tvrdili, že oni sú štatutári miestnych Kresťanských
spoločenstiev, občianskych združení a predmet znaleckého posudku je iný subjekt (CKSS), ktorý patrí
pod rezort kultúry. Preto pri druhom znaleckom posudku menovaný znalec zmenil znaleckú metodiku
a analyzoval výhradne kázne pastorov CKSS z dostupných vlastných internetových stránok CKSS.
Jeho zistenia o netolerancii a znevažovaní iných historických cirkví účastníkom konania sú uvedené
v jeho znaleckých posudkoch. Vo vzťahu k uvedenej námietke žalobcu o nesúčinnosti CKSS správny
súd konštatuje, že takýto postup účastníka konania možno posúdiť ako obchádzanie účelu zákona
č. 308/1991 Zb., v zmysle ktorého, musí v konaní o registráciu cirkvi preukázať splnenie zákonných
podmienok registrácii. Podľa názoru správneho súdu, že pokiaľ samotný žalobca zámerne neposkytol
znalcovi potrebnú súčinnosť, nemôže sa potom úspešne dovolávať jej vynútenia registrujúcim orgánom
prostredníctvom poriadkových opatrení v zmysle Správneho poriadku. Preto správny súd túto námietku
žalobcu považuje za nedôvodnú.
167. Ďalej k námietke žalobcu, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s námietkou žalobcu týkajúcou
sa neobjektívnosti znaleckého posudku ustanoveného znalca P. C. M., M.Div., Th.M. č. 1/2010 zo
dňa 29.08.2010 z dôvodu, že ustanovený znalec pri vyhotovení znaleckého posudku vychádzal aj zo
svedeckej výpovede Mgr. P. Y., ktorá mu pomáhala ako výskumná asistentka vypracovať odbornú štúdiu
zadanú dňa 24.05.2010 Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví a ktorú štúdiu odovzdal znalec zadávateľovi
dňa 30.11.2010, správny súd uvádza aj s prihliadnutím na písomné stanovisko Mgr. P. Y. k veci, že podľa
názoru správneho súdu tento jeho postup nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a ani ho
nijakým spôsobom nespochybňuje, a to vzhľadom na vyhodnotenie všetkých podkladov k znaleckému
posudku.

168. Žalobca namietal, že žalovaný sa v ďalšom registračnom procese dôsledne neriadil závermi
vyplývajúcimi z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž/16/2011 zo dňa 26.09.2012.
K uvedenému správny súd uvádza, že v rozhodnutí prvostupňového orgánu sú zrekapitulované
postupne všetky vykonané úkony žalovaného vykonané od 26.09.2012 (t.j. od zrušenia rozhodnutia



č. MK-175/2011-12/6511 zo dňa 13.05.2011Najvyšším súdom Slovenskej republiky) po vydanie
rozhodnutia prvostupňovým orgánom (str.17 - 29). Správny súd zastáva názor, že žalovaný postupoval
v súlade so závermi rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
169. V nadväznosti na vyššie uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku na str. 33 uviedol,
že by bolo potrebné vypočuť ako svedkov rámci správneho konania - C.. P. Y. a W. P. za účelom
objektívneho zistenia skutočného stavu veci, súd k námietke žalobcu, že prvostupňový orgán mohol
využiť zabezpečenie výsluchu svedkyne Mgr. P. Y. využitím poriadkových opatrení v zmysle Správneho
poriadku, správny súd uvádza, že menovaná svedkyňa bola predvolaná prvostupňovým orgánom na
výsluch celkovo trikrát a to na termín - dňa 14.05.2014, dňa 16.06.2014, dňa 01.07.2014 a dňa
08.07.2014 a vždy sa ospravedlnila, z dôvodu, že je občiankou Českej republiky s trvalým pobytom v
Česku, s tým že k veci zaslala písomné stanovisko (písomné oznámenie svedka zo dňa 05.06.2014 list
č. MK-29/2014-12/10416). Možno konštatovať, že prvostupňový orgán síce nevyužil na zabezpečenie
výsluchu svedkyne Mgr. P. Y. poriadkové opatrenia a uspokojil sa iba s jej písomným vyjadrením, avšak
podľa názoru správneho súdu tento jeho postup nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a
ani ho nijakým spôsobom nespochybňuje. Zároveň súd uvádza, že prvostupňový orgán výsluch svedka
W. P. vykonal dňa 14.05.2014 za prítomnosti právneho zástupcu žalobcu s tým, že jeho výsluch potvrdil
jeho názory a svedectvo, ktoré bolo uvedené v prvom znaleckom posudku č. 1/2010 zo dňa 29.08.2010
č. MK-120/2010-12/12009 znalca P. C. M., M.Div., Th.M.
170. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku ďalej uviedol, že v rozhodnutí o zamietnutí registrácie
nebolo jednoznačne určené, ktorú z podmienok ustanovených v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č.
308/1991 Zb. nespĺňa, resp. spĺňa k tomu, aby návrh na registráciu bol zamietnutý (str. 34). Správny
súd mal z prvostupňového rozhodnutia zistené, že prvostupňový orgán sa s týmto záverom riadne
vysporiadal a rozhodnutie v plnej miere presvedčivo a náležite odôvodnil s poukazom na konkrétne
dôkazy nachádzajúce sa v administratívnom spise na str. 37 - 40 rozhodnutia a uviedol, že CKSS nie je
cirkvou v tom zmysle, ako je definovaná v citovanom ustanovení zákona, pretože takto definované
členstvo v nej nespĺňa atribúty organizovanosti, príslušnosti a jednoznačnej štruktúry.
171. Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky na str. 32 rozsudku konštatuje, že s poukazom na tú
skutočnosť, že zo strany CKSS nebola znalcovi P. C. M., M.Div., Th.M. poskytnutá pri vypracovaní
znaleckého posudku súčinnosť, a preto sú závery znaleckého posudku neúplné a pre rozhodnutie vo
veci nepostačujúce a že je povinnosťou CKSS, aby v rámci správneho konania za účelom objektívneho
zistenia skutočného stavu veci, poskytol požadovanú súčinnosť orgánu vrejnej správy, ako aj znalcovi,
inak v opačnom prípade je v dispozícii orgánu verejnej správy aplikovať poriadkové opatrenia v zmysle
Správneho poriadku. K uvedenému správny súd uvádza, že CKSS ani v pokračujúcom registračnom
konaní s menovaným znalcom nespolupracoval a z dôvodu zamedzenia prístupu menovaného znalca
na zhromaždenia CKSS bol nútený pri vypracovaní druhého znaleckého posudku zmeniť znaleckú
metodiku a analyzovať výhradne kázne pastorov CKSS z dostupných vlastných ínternetových stránok
CKSS. Druhostupňový orgán nesúhlasil s konštatáciou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že
ak účastník konania neposkytne znalcovi registračného orgánu pri vypracovaní znaleckého posudku
súčinnosť, závery znaleckého posudku sú neúplné a pre rozhodnutie vo veci nepostačujúce, nesúhlasil
a uviedol, že registrácia cirkví a náboženských spoločností je podľa zákona č. 308/1991 Zb. návrhovým
konaním, v ktorom navrhovateľ musí preukázať splnenie zákonných podmienok registrácie, a až, ak sú
splnené podmienky uvedené v ustanovení § 15 zákona, registrujúci orgán rozhodne o tom, že sa cirkev
alebo náboženská spoločnosť registruje. Orgán verejnej správy v registračnom konaní chráni verejný
záujem a v prípade, ak má pochybnosti o dôkazoch predložených účastníkom konania, je v súlade s
ustanovením § 34 ods. 4 Správneho poriadku oprávnený za účelom zistenia a objasnenia skutočného
stavu veci využiť ako dôkaz znalecký posudok, a preto súčinnosť účastníka konania so znalcom by mala
byť predovšetkým v jeho záujme.
172. Správny súd sa zaoberal ďalej námietkou žalobcu, ktorý namietal, že vymenovanie P. C. M.
M.Div.,Th.M. za znalca v tejto veci pre neobjektívnosť znalca, ako aj z dôvodu údajných formálnych
nedostatkov menovania - pre jeho pomer k veci, k orgánu verejnej správy, k žalobcovi, príslušnosť
k inému náboženskému zoskupeniu, ktorá skutočnosť mala byť hodnotená osobitne obozretne so
zreteľom na zameranie znaleckého posudku, posúdiť činnosť náboženskej spoločnosti a ktorý preto
považoval napadnuté rozhodnutie v tejto časti za nepreskúmateľné. Správny súd k tejto námietke
uvádza, že k procesnej stránke ustanovenia znalca sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v
rozsudku č. 6SŽ/16/2011 zo dňa 26.09.2012, keď konštatoval na str. 32, že ustanovenie znalca zo
strany správneho orgánu aj bolo v súlade s ustanovením § 39 Správneho poriadku. V tejto súvislosti súd
konštatuje, že minister kultúry 29.06.2010 rozhodnutím č. MK-1880/2010-10/9189 rozklad zamietol a



rozhodnutie o ustanovení znalca P. C. M. M.Div., Th.M. potvrdil. Preto správny súd túto námietku žalobcu
považuje za nedôvodnú.
173. Taktiež nemožno prisvedčiť námietke žalobcu, že znalecký posudok č. 1/2013 zo dňa 31.08.2013
č. MK-47/2013-12/15717, vypracovaný P. C. M. M.Div., Th.M., je nezákonne vyhotovený aj z dôvodu,
že znalec postupoval pri zabezpečovaní podkladov pre znalecký posudok v rozpore so zákonom a
neumožnil mu zúčastniť sa zabezpečovania jednotlivých dôkazov, a preto sa nemal možnosť vyjadrovať
k získavaným podkladom pre znalecký posudok, nakoľko z administratívneho spisu mal súd preukázané,
že právny zástupca niekoľkokrát nahliadal do administratívneho spisu v danej veci a teda mohol sa
aj oboznámiť so znaleckým posudkom a podkladmi k nemu. Súd ďalej konštatuje, že žalobca mal
možnosť oboznámiť sa s administratívnym spisom, čo aj učinil, vzhľadom na to, že dňa 06.03.2013, dňa
15.07.2013, dňa 03.01.2014, dňa 29.05.2014, dňa 19.08.2014, dňa 16.06.2015, dňa 24.07.2015, dňa
16.09.2015, dňa 01.10.2016, dňa 14.08.2017 a dňa 19.12.2017 nahliadal do administratívneho spisu a
prvostupňový orgán mu následne na základe jeho žiadosti zabezpečil kópie aktuálneho obsahu spisu.
Ohľadom podkladov k predmetnému znaleckému rozsudku správny súd uvádza, že znalec postupoval
podľa zákona č. 382/2004 Z.z. Preto správny súd túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú.
174. Žalobca namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí opätovne odkazuje na závery stanoviska
Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví zo dňa 24.07.2009 a zo dňa 03.09.2009 o ohrození bližšie
nešpecifikovaných záujmov chránených ustanovením § 15 zákona č. 308/1991 Zb. činnosťou CKSS
a zároveň bez jasného konštatovania, či dochádza aj k reálnemu porušeniu niektorých, v citovanom
zákone uvedených záujmov. Taktiež odkazuje na dôkaz (stanovisko Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví
zo dňa 03.09.2009), ktorý žalovaný sám vylúčil z podkladov rozhodnutia vylúčením odborného posudku
ThDr. C. X., z ktorého v značnom rozsahu vychádzalo stanovisko Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví (str.
42 rozhodnutia č. MK-194/2018-260/4504 zo dňa 13.03.2018). Podľa názoru správneho súdu tento jeho
postup nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a ani ho nijakým spôsobom nespochybňuje,
nakoľko platnosť vykonaných dôkazov počas správneho konania nie je časovo obmedzená.
175. Ďalej žalobca namietal, že napriek tomu, že žalovaný požiadal Ekumenickú radu cirkví v Slovenskej
republike, odbor cirkví Ministerstva kultúry Českej republiky a Radu banskobystrickej oblasti Apoštolskej
cirkvi na Slovensku o aktualizované stanoviská k registrácii CKSS, z napadnutého rozhodnutia ako
ani z prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, či takýto dôkaz bol aj v skutočnosti zabezpečený a
či je súčasťou administratívneho spisu žalovaného aj aktualizované stanovisko k registrácii CKSS od
Ministerstva kultúry Českej republiky. Vo vzťahu k uvedenej námietke žalobcu správny súd uvádza, že
tieto dôkazy sú založené v administratívnom spise a to aktualizované stanovisko Rady banskobystrickej
oblasti Apoštolskej cirkvi zo dňa 08.01.2013 a stanovisko predsedu Ekumenickej spoločnosti pre štúdium
siekt prof. ThDr. I. E. PhD. zo dňa 20.03.2013. Súd poznamenáva, že tieto stanoviská boli zabezpečené
a aktualizované.
176. Zároveň žalobca poukázal na to, že k samotným chybám kontrolného znaleckého posudku doc.
Mgr. T. T., PhD. zo dňa 15.06.2015 vytýkaným z jeho strany, žalovaný uviedol, že sa jedná len o chyby
(nedostatky) formálneho charakteru, ktoré v žiadnom prípade nespochybňujú vecný obsah samotného
kontrolného znaleckého posudku (str. 34 prvostupňového rozhodnutia), pričom všetky vypracované
znalecké posudky, ktoré sú súčasťou registračného konania boli pripravené a vypracované podľa zákona
č. 382/2004 Z.z. (str. 36 prvostupňového rozhodnutia) a zastával názor, že takéto konštatovanie zo strany
žalovaného je protichodné, keď na jednej strane uznáva „formálne chyby (nedostatky)“ kontrolného
znaleckého posudku a na druhej strane tvrdí, že kontrolný znalecký posudok bol vypracovaný v súlade
so zákonom č. 382/2004 Z.z. Správny súd k uvedenému dodáva, že sa jednalo o formálne nedostatky,
ktoré nespôsobujú nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.
177. Správny súd konštatuje, že počas celého konania vo veci podania žiadosti o registráciu CKSS
t.j. od roku 2007 až do rozhodnutia prvostupňovým orgánom bolo predložené a vykonané množstvo
dôkazov, ktoré prvostupňovému orgánu poskytli dostatok podkladov pre kvalifikované rozhodnutie
vychádzajúce zo spoľahlivo zisteného stavu veci a možno ustáliť, že zvolený postup bol plne v
súlade so základnými pravidlami správneho konania. K opakovane predneseným námietkam žalobcu
o nestrannosti a neobjektívnosti znalca doc. Mgr. T. T., PhD., správny súd poukazuje na rozhodnutie
ministra kultúry Slovenskej republiky č. MK-2959/2014-110/19669 zo dňa 21.11.2014, ktorým bolo
potvrdené jeho vymenovanie za znalca (rozhodnutie č. MK-29/2014-12/14331 zo dňa 19.08.2014), čím
boli vyvrátené argumenty žalobcu vo vzťahu k jeho neobjektívnosti z dôvodu iného náboženského
vyznania.
178. Súd prisvedčil názoru žalovaného, ktorý akceptoval názor prvostupňového orgánu, keď nevykonal
navrhnutý dôkaz žalobcom zo dňa 20.02.2017 a to požiadať o nezávislé vyjadrenie príslušné orgány
a predstaviteľov Európskej únie: Frans Timmermans (prvý podpredseda EK), Dmitris Avramopulos



(eurokomisár pre migráciu, vnútorné záležitosti a občianstvo), S. P. (prvý podpredseda Európskeho
parlamentu), nakoľko prvostupňový orgán považoval žiadosť o vyjadrenie znalca z odboru „Európske
právo“, ako aj predstaviteľov európskych inštitúcií za neopodstatnenú s tým, že Status cirkví a
náboženských spoločností v Slovenskej republike je určený výhradne vo vnútroštátnej legislatíve a
neexistuje v rámci Európskej únie žiaden vzor, ktorý by bol záväzným štandardom. Deklarácia č.
11 o postavení cirkví a náboženských spoločností a nenáboženských organizácií, tvoriacej prílohu
Záverečného aktu Amsterdamskej zmluvy, zaručujú členským štátom EÚ zachovanie subsidiarity pri
tvorbe a schvaľovaní predpisov upravujúcich postavenie cirkví a náboženských spoločností. Toto právo
umožňuje plnú autonómiu národného zákonodarstva v tejto oblasti a zachováva kontinuitu v konfesnom
právnom priestore.
179. Taktiež návrh žalobcu na vykonanie dôkazu na vyžiadanie stanoviska zo strany Policajného
zboru Slovenskej republiky a Slovenskej informačnej služby, ktorého vykonanie prvostupňový orgán
neakceptoval, bol podľa názoru súdu vyhodnotený orgánom verejnej správy správne, a to z hľadiska
hospodárnosti konania a efektívnosti konania a mal za to, že predložené znalecké posudky a listinné
dôkazy založené v administratívnom spise prvostupňovému orgánu dostatočne objasnili skutočný stav
veci. Ak aj prvostupňový orgán nevypočul všetkých navrhnutých svedkov, neznamená to, že porušil
procesné práva žalobcu, ak dospel k záveru o neúčelnosti vykonania takéhoto dôkazu.
180. Správny súd na základe uvedených skutočností a po oboznámení sa s pripojeným administratívnym
spisom dospel k záveru, že postup ako aj rozhodnutia orgánov verejnej správy v oboch inštanciách
považoval za vydané v súlade so zákonom a že sa s posudzovanou vecou dôsledne zaoberali a
vyvodili správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnili a s ktorými sa správny súd
v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje, že v konaní, ani v rozhodnutiach týchto orgánov nezistil
porušenie žiadneho z ustanovení Správneho poriadku ani iného právneho predpisu a že správne
rozhodnutia oboch inštancií obsahujú všetky náležitosti v zmysle ustanovení § 47 Správneho poriadku,
výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa
rozhodlo, v odôvodnení orgány verejnej správy uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia,
akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami žalobcu
a s jeho vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

181. Krajský súd poukazuje na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už
opakovane vyslovil názor, že každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať
logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemerný adresát
musí mať možnosť z predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na
skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva vedúce k záveru obsiahnutom vo
výrokovej časti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sžo/3/2012).

182. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III.
ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013).

183. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces
zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že
na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z
29. mája 1997, Recueil III/1997).

184. Súd zdôrazňuje, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom vykonávajúcim prieskum
súdnych rozhodnutí z hľadiska hmotného a procesného práva s tým, že úlohou súdov v správnom
súdnictve je súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej moci podľa zákonom stanoveného postupu
a nie vyhľadávanie dôkazov, ktoré mal účastník alebo orgán verejnej správy vykonať (uplatniť) v
administratívnom konaní.

185. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, správny súd
dospel k záveru, že v konaní boli vykonané potrebné dôkazy pre ustálenie skutkového stavu danej veci
a jeho zistenie na posúdenie veci považuje za dostačujúce a za
nesporné tak, ako ho v podrobnostiach opísali orgány verejnej správy v oboch inštanciách v ich
rozhodnutiach.



186. Zároveň správny súd zastáva názor, že žalovaný sa s námietkami žalobcu v napadnutom
rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na
správnom súde a vyhodnotil ich ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a považoval ich vydané v súlade so
zákonom a v celom rozsahu sa stotožnil s ich odôvodnením.

187. Na základe uvedeného, správny súd má za to, že orgány verejnej správy s náležitou
zodpovednosťou interpretovali a aplikovali príslušné zákony za súčasného dodržiavania základných
práv a slobôd a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo
vydané na základe riadne zisteného skutočného stavu veci, pričom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, preto niet dôvodu na
jeho zrušenie.

188. S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je
dôvodná, a preto ju s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietol.

189. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému
žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania
nepriznal.

190. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca od jeho doručenia,
na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní
sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo
člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným
Centrum právnej pomoci.