{"guid": "77569a62-22c4-4450-a9f8-add1d673b274:d8da8513-9d4c-46ff-ab96-2c917f72f2ee", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1020201118.1", "spisova_znacka": "8Sa/65/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/65/2020 z 9. 8. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 9. augusta 2020, sp. zn. 8Sa/65/2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1020201118.1", "identifikacne_cislo": "1020201118", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Marta Šašinková", "sudca_id": 1251, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marta-sasinkova-1251", "datum_vydania": "2020-08-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-229", "nazov": "§ 229 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-229", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-229"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-229"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d8da8513-9d4c-46ff-ab96-2c917f72f2ee", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201118.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201118.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201118.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/65/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201118
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201118.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu:
M. Q. I., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky, bez dokladu totožnosti,
aktuálne pobytom: Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Centrom právnej
pomoci so sídlom Račianska 1523/71, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Útvar
policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo
dňa 23.07.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-119-014/2020-AV zo dňa
24.06.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-119-014/2020-AV zo dňa  24.06.2020,  o zaistení žalobcu,
M. Q. I., nar. XX.XX.XXXX, štátneho  príslušníka Sýrskej  arabskej  republiky, bez dokladu totožnosti,
podľa ust. § 230 ods. 1 pís. a/  z r u š u j e.
II. Žalovanému  n a r i a ď u j e   žalobcu bezodkladne zo  zaistenia prepustiť.

III. Žalobcovi  nárok na náhradu trov konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Včas podanou žalobou zo dňa 23.07.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2  SSP,
doručenou dňa 31.07.2020 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na
konanie,  sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1, 2 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok
(ďalej aj  „SSP“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
BA6-119-014/2020-AV zo dňa  24.06.2020 a nariadenia jeho bezodkladného  prepustenia zo zaistenia.
Správnemu orgánu vytkol nie riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,  spôsobujúce jeho
nepreskúmateľnosť.  Právne svoje dôvody  založil na  porušení ust.  § 88 ods. 1 pís. b/, § 88 ods. 4
Zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“), § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 Zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj „Správny poriadok“).

2. V žalobe namietol  neodôvodnenie  účelnosti  a efektívnosti dĺžky doby zaistenia  podľa ust. § 88
ods. 1 písm. b/  zákona o pobyte cudzincov a  jeho umiestnenia v Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov Medveďov, na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 24.12.2020 náležite, na individuálnom
princípe,  konkrétnymi dôvodmi a skutkovými okolnosťami prejednávanej  veci a tiež stanovenie  práve
maximálnej  možnej  dĺžky doby jeho zaistenia.  Poukázal pritom na judikatúru všeobecných súdov
SR, napr. rozsudky  Krajského súdu  v Košiciach sp. zn. lSp/20/2012 a 1Sp/36/2014, rozsudok NS
SR sp. zn. 10Sza/4/2012 ako aj na rozsudok Mestského  súdu v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa
14.03.2011 a uviedol, že v zmysle citovaných rozhodnutí všeobecných súdov SR,  je takéto pochybenie
podstatnou vadou,  ovplyvňujúcou zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou
zložkou inštitútu zaistenia. O závažné pochybenie a podstatnú vadu ide o to viac,   ak žalovaný stanoví



maximálnu dobu zaistenia, ako tomu bolo v prejednávanej veci.  Výroku  napadnutého rozhodnutia vytkol
jeho odôvodnenie len  tým, že lehota zaistenia je nevyhnutná na vykonanie všetkých dostupných úkonov
smerujúcich k jeho vyhosteniu  z územia Slovenskej republiky,  v rozhodnutí sa však  nezaoberal otázkou,
či mu  bol vydaný náhradný cestovný doklad, resp. v akom období mu môže byť Zastupiteľským úradom
Sýrskej arabskej republiky vydaný. Z uvedeného vyvodil, že jeho vyhostiteľnosť nie je v najbližšom
období reálne možná a žalovaný sa z tohto pohľadu v napadnutom rozhodnutí otázkou účelnosti a
najmä efektívnosti zaistenia nezaoberal dostatočne a  tiež sa  domnieval, že napadnuté rozhodnutie by
malo obsahovať prinajmenšom informáciu o tom, že Zastupiteľský úrad Sýrskej arabskej republiky vydá
náhradný cestovný doklad v dohľadnej dobe.

3. Argumentoval tiež závermi vyjadrenými   v rozsudku NS SR  sp. zn. lSža/55/2011, v zmysle ktorých
„Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné
pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný.“
Tiež odkázal na   nález Ústavného  súdu SR č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, rozsudok
Mestského  súdu v Prahe sp. zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011 a   rozsudok  NS SR  sp. zn.
10Sza/4/2012, zo záverov  ktorých vyplýva, že  žalovaný je navyše „povinný zdôvodniť dĺžku doby
zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou,
ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu
zaistenia. Citoval tiež z rozsudku sp. zn. 1SZa/4/2015, v ktorom NS SR vyslovil, že   „Akékoľvek
zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou
účinné úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Ak sa však v konaní preukáže, že reálny podklad pre
vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať, po prípade sa cudzinec už
nemieni skrývať alebo iným závažným spôsobom nemarí proces vyhostenia (návratu), je celkom logické,
že samotné zaistenie stráca svoje odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená.“

4. Vo vyjadrení, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe,  poukázal na efektívnosť, účelnosť
a nevyhnutnosť samotného  zaistenia,  nakoľko žalobca nespĺňal žiadnu z podmienok pre uloženie
alternatívy zaistenia,  ako hlásenie pobytu, zloženie peňažnej zábezpeky, alebo  uloženie lehoty na
vycestovanie. Opustiť   územie Slovenskej republiky nebol  schopný, pretože je neprijateľné, aby sa
osoby bez akéhokoľvek dokladu  totožnosti a povolenia na pobyt beztrestne a voľne pohybovali po
jednotlivých krajinách schengenského priestoru. Naviac ak by bol osobou, ktorej v domovskej krajine
alebo v krajine z ktorej prichádza hrozilo nebezpečenstvo, o medzinárodnú ochranu by požiadal prvú
bezpečnú krajinu, do ktorej prišiel. Žalobca však uviedol krajinu, v ktorej sa sám rozhodol  žiť,  a ktorá
mu má poskytnúť primeranú ochranu a  malo by ňou byť  Rakúsko alebo Nemecko. V zápisnici o podaní
vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA6-119-007/2020-AV uviedol, že hoci v Sýrii má manželku, nevie aká situácia
tam presne je,   ale že by mu tam možno hrozilo väzenie alebo  mučenie. Tieto tvrdenia  však ničím
nepodložil.

5. Žalovaný vyslovil presvedčenie, že splnil zásadu zákonnosti a riadne odôvodnil dĺžku doby zaistenia
najviac do 24.12.2020, nevyhnutnú na  vykonanie  všetkých  dostupných  úkonov, smerujúcich  k
vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Ide o maximálnu lehotu,  do ktorej môže byť najdlhšie
zaistený, lehota sa môže  skrátiť,  ale presne určiť  ju nemožno,  pretože  túto skutočnosť ovplyvňuje
viacero  faktorov, ním   neovplyvniteľných. Uviedol, že po celý  čas zaistenia žalobcu,  v spolupráci s
Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov,  vykonáva všetky potrebné úkony smerujúce
k jeho vyhosteniu z územia Slovenskej republiky. Poukázal aj na  sťaženie podmienok  cestovania,  v
súvislosti s  celosvetovou  situáciou   spojenou  s ochorením COVID - 19 a   na   individuálne posúdenie
dĺžky doby zaistenia, v  tomto prípade  s ohľadom na záväzné lehoty a predpokladanú dĺžku príslušných
postupov, čo však napokon nevylučuje využitie  maximálnej zákonom určenej  dĺžky doby zaistenia
(rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Sa/16/2020 bod 53.)

6. Správny orgán zdôraznil,  že   v konaní splnil aj zásadu individuálnosti, teda že konanie posudzoval
individuálne a  v medziach zákona. Uviedol, že vyhostenie žalobcu je reálne a uskutočniteľné, čoho
dôkazom je vydané rozhodnutie o administratívnom  vyhostení, čím je preukázaná aj nutnosť jeho
zaistenia. Samotné zaistenie považoval za efektívne, účelné a nevyhnutné, nakoľko žalobca nespĺňal
žiadnu z podmienok pre uloženie alternatívy zaistenia, ako hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej
zábezpeky, ako aj uloženie lehoty na vycestovanie. Poukázal aj na  značné riziko jeho úteku, nakoľko
sám vypovedal, že po prepustení by ihneď odišiel do Rakúska alebo do Nemecka. Územie Slovenskej



republiky však nie je schopný opustiť,  nakoľko aj k prechodu v rámci krajín schengenského priestoru
musí  byť držiteľom dokladu totožnosti. Podotkol, že Ministerstvo zahraničných vecí a európskych
záležitostí Slovenskej republiky,  upozornilo  hlavne slovenských občanov na pretrvávajúcu zlú
bezpečnostnú situáciu na území Sýrskej arabskej republiky a občanom SR neodporúčalo do krajiny
cestovať. Zmienka o tom, že  občania domovského štátu by nemohli byť vrátení  do domovskej krajiny,
tam však nie je. Všeobecne známou skutočnosťou  je aj to, že zlá bezpečnostná situácia sa netýka
celého územia Sýrskej arabskej republiky, ale iba jej určitých častí, čomu nasvedčuje  aj  to, že v
domovskej krajine zostala žiť manželka žalobcu.  Upozornil tiež na to,  že  ide o osobu, ktorá  počas
cesty z domovskej krajiny prechádzala územiami  viacerých bezpečných krajín, a ak by skutočne utekal
pred ohrozením života, využil by, že mu  už  nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo  a neurčoval  by si
krajinu, v ktorej chce žiadať o medzinárodnú ochranu. Z tohto dôvodu možno na neho hľadieť ako na
ekonomického migranta, čím je  priamo odôvodnené  aj riziko jeho úteku.

7. Správnu žalobu vo veci zaistenia od splnomocnenej osoby  považoval žalovaný za čisto
vykonštruovanú zmes a spleť judikátov a rozhodnutí iných súdov a opakujúcich  sa správnych  žalôb  v
iných prípadoch a konaniach. Napadnuté rozhodnutie o zaistení označil za  vecne správne a v každej
časti aj dostatočne odôvodnené. Poznamenal však, že v prípade zrušenia rozhodnutia o zaistení a
následného bezodkladného prepustenia žalobcu žiada,  aby súd splnomocnenému zástupcovi nariadil,
aby sa zaručil a zabezpečil, že žalobca v prípade prepustenia zo zaistenia nebude prípadnou hrozbou
pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie, resp.  že ako osoba bez cestovného
dokladu, bez finančných prostriedkov a zabezpečenia ubytovania sa nedopustí ďalšieho protiprávneho
konania,  spočívajúceho napr. v neoprávnenom pobyte aj v iných členských štátoch a nebude odkázaný
na život v nedôstojných podmienkach,  keďže nedisponuje finančnými prostriedkami a ani zabezpečením
ubytovania. Na základe uvedeného žiadal  správnu žalobu zamietnuť.

8. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne  príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP)
preskúmal vec postupom podľa druhého  dielu štvrtej hlavy  SSP,   v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby,  a riadiac sa znením   prvej vety ust. § 228  SSP,   do siedmich pracovných dní
nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 10.08.2020 bolo z dôvodu
dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 SSP,  právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému
doručované  prostredníctvom elektronickej schránky. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust.  § 226 SSP) dospel bez
vypočutia účastníkov konania a ich zástupcov, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili
z prejednaním veci v ich neprítomnosti,  k záveru,  že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a
neviazane žalobnými bodmi   (ust.  § 206 ods. 3 SSP) je dôvodná,  rozhodnutie žalovaného  podľa ust.
§ 230 ods. 1 pís. a/ SSP zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

9. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5  SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je
pri               svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci
v čase vyhlásenia        alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté
rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru,
že od jeho  vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci.

10. Podľa § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.

11. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia    o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia  za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže
správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
12. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní
od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia.

13. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.



14. Podľa § 230  ods. 1 pís. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 1,  rozsudkom podľa povahy veci  zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie
o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia  a nariadi bezodkladné prepustenie
žalobcu zo zaistenia.

15. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 24.06.2020,  č. PPZ-HCP-BA6-119-014/2020-AV,  právne
odôvodneným ust. § 88 ods. 1 pís. b/, § 88 ods. 4, 5, § 89 ods. 3  zákona o pobyte cudzincov,  čl.  7
smernice   Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a
postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa  neoprávnene
zdržiavajú na ich území  a  čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd,  žalovaný podľa
ust. § 88 ods. 1 pís. b/ zákona o pobyte cudzincov, zaistil žalobcu na  účel výkonu administratívneho
vyhostenia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 23.06.2020 v čase o 23:30 hod., hliadka Colného
úradu Bratislava prenasledovala v blízkosti hraničného priechodu Petržalka-Berg, unikajúce vozidlo
značky Seat Alhambra s rumunským evidenčným číslom. Po zastavení vykonala  kontrolu vozidla, v
ktorom sa  nachádzalo šesť osôb vrátane vodiča, tie boli vyzvané na  predloženie dokladov totožnosti
a preukázanie oprávnenosti pobytu na území Slovenskej republiky. Vodič predložil cestovný doklad
Rumunskej republiky a z dôvodu  podozrenia zo spáchania  trestného činu prevádzačstva, bol hliadkou
Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii obmedzený na osobnej slobode. Zvyšných päť osôb
nevedelo žiadnym spôsobom preukázať svoju totožnosť a ani  oprávnenosť pobytu na území SR,   resp.
schengenského priestoru, čím naplnili definíciu neoprávneného pobytu podľa ust. § 2 ods. 1 písm. h/
zák. č. 404/2011 Z.z. a súčasne dôvod na administratívne vyhostenie podľa ust. § 82 ods. 1 písm.
b/ zák. č. 404/2011 Z.z..  Následným vyťažovaním bolo zistené, že ide o štátnych príslušníkov  Sýrie
a v súvislosti s úkonmi v trestnom konaní, v ktorom  mali postavenie svedkov,  boli  tiež prevzatí
hliadkou Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácií. Žalobca bol podľa ust. § 79 ods. 1 zák. č.
404/2011 Z.z. v čase o 10:30 hod.  predvedený na Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava,  za
účelom konania o administratívnom vyhostení, o ktorom  bolo rozhodnuté  dňa 24.06.2020 pod č. PPZ-
HCP-BA6-119-008/2020-AV, s vylúčením  odkladného  účinku, čím sa rozhodnutie doručením stalo
vykonateľným.

16. Dňa 24.06.2020 bola so žalobcom  spísaná aj zápisnica o vyjadrení účastníka konania,  vedená
pod č. PPZ-HCP-BA6-119-013/2020-AV, v ktorej uviedol, že nedisponuje finančnými prostriedkami, tiež
nemá zabezpečené žiadne ubytovanie a preto mu správny orgán nemohol alternatívu voči zaisteniu
na výkon administratívneho vyhostenia uložiť. Podľa ust. § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, mu
bola daná možnosť vyjadriť sa  k podkladom rozhodnutia o zaistení pred jeho vydaním,   k spôsobu ich
zistenia a  prípadne navrhnúť ich  doplnenie.  Žalobca sa k veci  viac  vyjadriť nechcel.

17. Žalovaný konštatoval, že dĺžku doby zaistenia určil v súlade s ust.  § 88 ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 24.12.2020. Táto  doba je nevyhnutná, ale   možno
ju skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných
faktorov. Uviedol, že  v spolupráci s Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov,  bude
vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu  z územia SR,  pričom bude
zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie, vydanie  cestovného dokladu,   potrebného
k reálnemu vyhosteniu žalobcu a  materiálne  aj personálne bude zabezpečovať jeho prepravu.  Dobu
zaistenia z jeho pohľadu určil  priamo úmerne dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných
náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu  do bezpečnej krajiny, ktorá ho prijme. Počas celej
doby zaistenia bude postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a
v prípade, že zistí nové skutočnosti,  bude postupovať tak, aby žalobcovi  nevznikla žiadna bezdôvodná
ujma. Žalovaný dodal, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, je zaistenie žalobcu  v súlade
s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, a pre účely administratívneho
vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia
Slovenskej republiky.

18. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov,  policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

19. Podľa ust. § 84 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon
rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení
neurčil lehotu na vycestovanie,



20. Podľa § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o
administratívnom vyhostení, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný
cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.
21. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením
štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
22. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
23. Podľa § 88 ods. 5  zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení.
Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar
k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou.

24. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov,  policajný útvar, ktorý koná vo veci
zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
25. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku
1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto
povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. O
uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b/ môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho
príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.
26. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov,  policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

27. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ bod 2 zákona o pobyte cudzincov,  zariadenie je povinné  prepustiť bez
zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, na základe rozhodnutia súdu.

28. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných
normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola
zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre
verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty
na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.
29. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“),  každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby,
proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

30. Najvyšší  a aj Ústavný súd SR viackrát vo svojich rozhodnutiach akcentovali, že medzi zaistením
a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.,  je nepopierateľná
nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a
dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014,
1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa
19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).
31. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá
je ako základné ľudské právo zaručená Chartou  základných práv a slobôd. Je tiež nástrojom slúžiacim
výkonu administratívneho vyhostenia, pre začatie  ktorého  je nevyhnutná existencia rozhodnutia
o administratívnom vyhostení. Táto podmienka je u žalobcu splnená existenciou  vykonateľného



rozhodnutia o administratívnom vyhostení,  vedeného pod číslom PPZ-HCP-BA6-119-008/2020-AV zo
dňa 24.06.2020,  v ktorom mu bol  uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie
všetkých členských štátov na dobu päť rokov.
32. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1
písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi
a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom
vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť
pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom,
musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej
z nich,  nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

33. Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa, za účelom jeho odovzdania do iného
členského štátu, skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia a teda či realizácii  účelu zaistenia nebránia
akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je
vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia.

34. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietal riadne neodôvodnenie rozhodnutia  s následkom
jeho nepreskúmateľnosti, ktorej  podriadil odôvodnenie napadnutého  rozhodnutia o jeho  zaistení, podľa
ust. § 88a ods. 1 pís. b/ zákona.  Žalovanému vytkol nepodloženie doby zaistenia konkrétnymi dôvodmi
a skutkovými okolnosťami prejednávanej veci a svoju argumentáciu  podporil odkazmi na judikačnú prax
Najvyššieho súdu SR, v ktorej je vyjadrená    povinnosť policajného orgánu, preveriť reálnosť naplnenia
účelu zaistenia, teda skúmať reálnosť vykonania odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny z územia SR
a tomu zodpovedajúce časové hľadisko zaistenia.

35. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

36. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

37. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia
vrátane jeho dĺžky. V zmysle citovaných zákonných ustanovení musí mať žalovaný ustálený predmet
konania,  s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona, naviac ak potrebu zaistenia žalobcu
v maximálnej dĺžke,  odôvodnil jeho neoprávneným pobytom na území SR, bez dispozície akýmkoľvek
dokladom totožnosti, víza či povolenia na pobyt. Vzhľadom k poznatkom, ktoré už výsluchom žalobcu
do zápisnice  o podaní vyjadrenia  účastníka konania v zmysle ust. § 22 ods. 1 Správneho poriadku,
vedenej  pod číslom PPZ-HCP-BA-119-013/2020-AV dňa 24.06.2020 získal, bol  povinný pomenovať
a konkretizovať  úkony, ktoré treba za účelom zistenia totožnosti  a zabezpečenia dokladu totožnosti
žalobcu vykonať, či naznačiť doplnenie ktorých  najnevyhnutnejších informácií  je potrebné  a prečo
zaobstarať a pod.

38. Žalovaný  v rozhodnutí okrem vyššie  uvedeného pochybenia neprezentoval dôvody, z ktorých
vychádzal pri závere o nevyhnutnosti zaistenia žalobcu,  korektne s existujúcim skutkovým stavom,
zohľadniac opakovane judikovaný záver,   že žiaden  správny orgán a teda ani žalovaný  nedokáže
presne určiť  čas potrebný na vykonanie úkonov,  pretože nikto v čase rozhodovania o zaistení cudzinca
nevie presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov a  každý  prípad a teda aj vykonanie toho
istého úkonu,  je individuálny, neposkytol základné zdôvodnenie  ohraničenia stanovenej dĺžky zaistenia
ako esenciálnej náležitosti rozhodnutia o zaistení. Odôvodnenie  dĺžky zaistenia  „na čas nevyhnutne
potrebný, do 24.12.2020 podľa ust. § 88 ods. 4 ZoPC,“ nespĺňa základné atribúty odôvodnenia časového
hľadiska zaistenia, priamo nadväzujúceho na počet a charakter úkonov, ktoré je treba v konkrétnom
časovom horizonte vykonať.   Riadne odôvodnenie je dané priamo hypotézou ust. § 47 ods. 3 Správneho



poriadku a ako také, je  podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia. Už s ohľadom na uvedené,  keď
žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil podmienky naplnenia obsahu ust. § 88a ods. 1 pís. b/ ZoPC,
t.j.  neposkytol konkrétne dôvody, pre ktoré určil   práve uvedený  časový horizont  zaistenia žalobcu (ide
o navzájom prelínajúce sa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia), vytvoril právny základ na naplnenie
dispozície písm.  d/  ods. 1  ust. § 191 SSP.

39. Kasačný súd dlhodobo judikuje, že  lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. To znamená,
že na jej odôvodnenie nepostačuje všeobecný odkaz na materiálne ako aj personálne  zabezpečenie
prepravy žalobcu,  zabezpečovanie  pokrytia nákladov na vyhostenie ako aj zabezpečovanie
cestovného dokladu nutného  k reálnemu vyhosteniu žalobcu, ale tie úkony je potrebné  konkretizovať
napr. postupom pri vybavovaní cestovného dokladu žalobcu cez konzulárny úrad, predpokladané časové
hľadiská jeho vybavenia, možné prekážky zo strany krajiny pôvodu, úroveň spolupráce žalobcu a pod.
Správny súd ohľadne danej námietky poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, v
zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí byť
náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas
nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia.

40. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné
vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom
prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca (napr. rozsudok NS
SR sp.zn.  10Sza/4/2012). Stanovená doba zaistenia do 24.12.2020 podľa ust. § 88 ods. 4 zákona o
pobyte cudzincov, t.j. 6 mesiacov, nebola  zdôvodnená  náležite, t.j. bez uvedenia, prečo je nevyhnutná
práve v  maximálne možnej  dobe,     a ani na individuálnom princípe.  Správny súd tak musí
prisvedčiť žalobcovej  námietke  nedostatočného  odôvodnenia časového hľadiska zaistenia, najmä
ak žalovaný využil maximálnu dobu zaistenia, postupom v súlade s ust. § 88 ods. 4 Zákona o pobyte
cudzincov, ktorú odôvodnil len paušálnym odkazom na vykonávanie  všetkých potrebných  úkonov,
smerujúcich  k vyhosteniu. Neuviedol však žiadne individuálne skutočnosti,  opierajúce sa o konkrétne
fakty, vyplývajúce priamo z administratívneho konania, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby
zaistenia.

41. Súd zdôrazňuje, že  vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť
konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a
ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce
argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný,
ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita
presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho
orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok NS SR  sp. zn. 1Sža/5/2015 zo
dňa 06.02.2015).

42. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak správny orgán  pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ust.  § 47 ods. 3 Správneho poriadku,  dochádza nielen k tomu, že
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu,
že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa
uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v
ich postupe,  pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane povinnosti
rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny
orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri
svojom rozhodovaní. Povinnosťou správneho orgánu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci
rozhodujúca, nevyhnutná. Správny súd sa v preskúmavanej veci  stotožnil s  námietkami žalobcu  o
riadnom neodôvodnení napadnutého rozhodnutia  v časti neodôvodnenia dĺžky doby zaistenia, počas
ktorej je potrebné vykonať množstvo úkonov, ktoré žalovaný  tiež bližšie neosvetlil, vyvolávajúcom vadu
jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko len citáciu ustanovení zákona nemožno považovať za dostačujúcu
a nahrádzajúcu odôvodnenie rozhodnutia podľa požiadaviek kladených ust. § 47 ods. 3 Správneho
poriadku. Vydaním takéhoto rozhodnutia sa žalobcovi   odňala možnosť riadnej ochrany jeho práv, na



základe čoho súd postupoval v zmysle ust. § 230 ods. 1 písm. a/, napadnuté rozhodnutie zrušil a nariadil
bezodkladné  prepustenie žalobcu zo zaistenia.
43. O trovách konania žalobcu   rozhodol v zmysle ust.  § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý ich náhradu
nežiadal,    náhradu trov nepriznal.

44. Žalobcu pre jeho   zákonné  oslobodenie  od súdnych poplatkov  (§ 4 ods. 2 písm. m/ a  ods. 3 zák.
č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem  dní
od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145
ods. 3 SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods.
2 písm. d/ SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/  sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené  v § 440; b / sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/  smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439
ods. 3 SSP).
Podľa § 440 SSP:
1.  Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a/  na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/  ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/  účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom    v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/  v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/  rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/  sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/  nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí           o kasačnej sťažnosti
alebo
j / podanie bolo nezákonne odmietnuté.

2.  Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/  až i/  sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.  Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a/  označenie napadnutého rozhodnutia, b/  údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c/  opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/  návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/  má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; b/  ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/  a
d/ ; c/  je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:9695070f-f0a5-43c8-b95e-3a0277f389ef", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 147/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 9. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-09", "citacie_n": 381, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9695070f-f0a5-43c8-b95e-3a0277f389ef"}, {"guid": "ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 618, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4"}, {"guid": "d393225b-8473-4e0f-a9ed-b528e57f86cf:2d75c929-b08d-47e4-9c38-4f786edb98c3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1016200188.1", "spisova_znacka": "1SZa/7/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/7/2016 z 4. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-04", "citacie_n": 356, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200188.1"}, {"guid": "05260d7e-4f1b-45df-9471-b07a3fcd6128:4e3b9d9c-b163-47d6-ad63-5cb09ebc082b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7016200103.1", "spisova_znacka": "1SZa/6/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/6/2016 z 23. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-23", "citacie_n": 189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7016200103.1"}, {"guid": "b48ee3e1-38e4-45b3-abab-4a0b56a1650b:142b0a93-e43c-4fa9-93f2-dca3a4aef9f1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1015200727.1", "spisova_znacka": "10SZa/2/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SZa/2/2015 z 29. 6. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-06-29", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1015200727.1"}, {"guid": "4ccc6ea2-3a50-4afb-a263-b02cf3ac466e:d2034768-4cf5-41a1-b924-0eb404921943", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Sa/16/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Sa/16/2020 z 25. 2. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-02-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4ccc6ea2-3a50-4afb-a263-b02cf3ac466e:d2034768-4cf5-41a1-b924-0eb404921943"}, {"guid": "2d95737d-00cc-44d2-a019-d5eb13b4622e:bbb1e2ac-d44b-4878-8507-e7620deea3c0", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8014201411.3", "spisova_znacka": "1Sp/36/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Sp/36/2014 z 27. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8014201411.3"}], "citovane_v": []}