Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/90/2020 z 6. 10. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 6. októbra 2020, sp. zn. 8Sa/90/2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1020201360.1 Krajský súd Bratislava | 8Sa/90/2020 | ECLI:SK:KSBA:2020:1020201360.1 | 2020-10-06 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 230 ods. 1 písm. a) SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/af785dc1-8829-4a9d-9678-4e3ebbdb8cb6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201360.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/90/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201360
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201360.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: T.
E., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník E. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne pobytom:
Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený OZ Liga za ľudské práva, Račianska
80, 831 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného
zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície
Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, Mlynská 4629/2A, 929 01
Dunajská Streda, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 17. septembra 2020, podanej proti
rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA8-11-077/2020-AV zo dňa 11. septembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA8-11-077/2020-AV zo dňa 11. septembra 2020, o zaistení
žalobcu, T. E., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník E. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti,
podľa ust. § 230 ods. 1 pís. a/ Správneho súdneho poriadku z r u š u j e.
II. Žalovanému n a r i a ď u j e žalobcu bezodkladne zo zaistenia prepustiť.

III. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Včas podanou žalobou zo dňa 17.09.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP,
doručenou dňa 28.09.2020 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na
konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1, 2 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj
„SSP“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA8-11-077/2020-
AV zo dňa 11.09.2020 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Rozhodnutie označil
za nezákonné z dôvodov podľa písmen c/, d/, e/, f/ a g/ ust. § 191 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z., t.j.
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia
alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a došlo k podstatnému
porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
2. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 88a ods. 1 pís. b/, c/ ods. 2, § 88 ods. 4, zák.č.
404/2011 Z.z. Zákon o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“), § 22 ods. 1 zák. č. 480/2002 Zákon o azyle
a na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

3. K žalovaným tvrdenej účelovosti vyhlásenia žiadateľa o azyl až po obmedzení osobnej slobody, s
cieľom mariť administratívne vyhostenie žalobca poznamenal, že k vydaniu napadnutého rozhodnutia
došlo dňa 11.09.2020, kedy mal už takmer dva mesiace status žiadateľa o azyl. Je štátnym príslušníkom
Afganskej islamskej republiky, pri ktorých je pre prebiehajúci ozbrojený konflikt a vážne bezprávie



veľmi vysoká miera pravdepodobnosti udelenia medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky
(obdobne ako v prípade napr. Sýrie). Uvedené tvrdenie žalovaného je aj v rozpore s Nálezom
Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50, na ktoré poukázal i NS SR v rozhodnutí sp. zn.
10SZa/8/2016 zo dňa 30.03.2016, v ktorom ústavný súd vyjadril, že veľká pravdepodobnosť udelenia
azylu, resp. doplnkovej ochrany, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca,
by mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca. Navrhovateľ pochádza zo Sýrie a vzhľadom na
bezpečnostnú situáciu v krajine, kde prebieha už piatym rokom ozbrojený konflikt charakterizovaný
neselektívnym násilím a taktiež vzhľadom na mesto, z ktorého navrhovateľ pochádza (Aleppoj), v ktorom
nepretržite prebiehajú ozbrojené strety medzi armádou a rôznymi ozbrojenými povstaleckými skupinami,
je možné predpokladať, že navrhovateľovi bude poskytnutá v konaní o udelenie azylu niektorá z foriem
medzinárodnej ochrany, čo v prípade navrhovateľa predstavuje, ako je vyššie uvedené, prekážku pre
jeho ďalšie zaistenie." Tiež upozornil, že vo vyhlásení cudzinca zo dňa 22.07.2020, ktoré podal v
ÚPZC Medveďov pod č. PPZ-HCP-ME-030-009/2020-U uviedol, že o azyl na Slovensku žiada z dôvodu
individuálnych obáv o svoj život: „Taliban ohrozuje môj život, tak som musel utekať," čo mal žalovaný
náležíte zvážiť a zdôraznil, že argumentácia žalovaného (na str. 3 rozhodnutia) účelovosťou žiadosti o
azyl je v zjavnom rozpore s výrokovou časťou rozhodnutia, podľa ktorej bol zaistený podľa ust. § 88a
ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, a nie podľa tomu zodpovedajúceho ust. § 88a ods. 1 písm.
c/ tohto zákona.
4. Nepravdivým a manipulatívne použitým je podľa žalobcu, momentálne nedisponujúceho dokladom
totožnosti a bez znalosti svojho presného dátumu narodenia aj tvrdenie, že sa „vydával za maloletú
osobu" a vyslovil, že jeho vek nemožno jednoznačne ustáliť. Nepoprel, že mohol uviesť nesprávny
dátum narodenia, zároveň však upozornil, že tak spravil z nevedomosti. Jeho vek bol aj predmetom
znaleckého skúmania zo dňa 28.05.2020 a ani zo záveru znaleckého posudku Inštitútu forenzných
medicínskych expertíz, ktorého zadávateľom bol žalovaný, jednoznačne nevyplýva, že by bol plnoletý
(č.sp. PPZ-HCP-BA8-2020/025689-004J), keďže z neho vyplýva, že „biologický vek osoby je s veľmi
vysokou pravdepodobnosťou vyšší ako 18 rokov." V azylovom pohovore s Migračným úradom uviedol,
že nevie svoj presný dátum narodenia, a že mal tazkiru, a nepamätá si aký dátum narodenia tam bol
uvedený, avšak postup žalovaného označil za nezákonný, nakoľko účelovo v jeho neprospech použil
nepresné uvedenie dátumu narodenia, a teda nevedomosť vychádzajúcu z kultúrnych aspektov.

5. Žalovaný vo svojom rozhodnutí argumentoval dôvodom zaistenia podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov, t.j. „na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o
udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, " čo konštatoval bez toho, aby predmetnú
skutočnosť konzultoval s Migračným úradom MV SR. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by
vyvinul akúkoľvek snahu, alebo akýmkoľvek spôsobom zistil nevyhnutnosť jeho zaistenia pre účely
posúdenia jeho žiadosti. Zdôraznil, že azylový pohovor pred Migračným úradom MV SR, na ktorom
vypovedal o dôvodoch podanej žiadosti o azyl, mal už dňa 18.08.2020 (teda pred vydaním napadnutého
rozhodnutia), teda nie je zrejmé a v napadnutom rozhodnutí neodôvodnené, aké ďalšie skutočnosti
nie je možné bez zaistenia získať, pričom poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 10SZa/8/2016 zo dňa
30.03.2016, v ktorom vyslovil: „odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že z ustanovenia § 22 ods.
1 zákona o azyle vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať
sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Odvolací
súd považuje za potrebné pripomenúť, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo v závislosti
na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi
citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za
prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým
ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda
zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a
spôsobom, ktorý stanoví zákon. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie
alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo
osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie, (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie). Zo všetkých
zmienených právnych dokumentov podľa najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia či
obmedzenia osobnej slobody."



6. Vo výroku rozhodnutia žalovaný aplikoval aj nepríslušnú právnu úpravu, podľa ktorej stanovil dobu
zaistenia s odkazom na ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom v prípade žiadateľa o azyl
mal vychádzať z ust. § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. V texte odôvodnenia rozhodnutia síce
na toto na ustanovenie odkazuje, právne záväzná je však výroková časť rozhodnutia, v ktorej dĺžku
zaistenia, najviac do 11.12.2020, vôbec neodôvodnil. Jeho konštatovanie, že tak urobil po „dôkladnom
vyhodnotení osoby účastníka konania" ako i vychádzajúcej praxe, nemá v spise oporu.

7. Rovnako nedostatočne a nezrozumiteľne žalovaný odôvodnil aj riziko jeho úteku, vzhľadom na
existenciu ktorého dospel k záveru, že nemožno aplikovať menej prísne donucovacie opatrenia. Žalobca
poukázal na skutočnosť, že jeho pôvodnou cieľovou krajinou malo síce byť Rakúsko, avšak na zmenu
skutkového stavu, teda že je žiadateľom o azyl na území SR, v napadnutom rozhodnutí žalovaný
absolútne nereflektoval, nevykonal dokazovanie smerujúce k zisteniu jeho reakcie v prípade, že by
nebol na čas konania o žiadosti o azyl umiestnený do zaistenia. Nezrozumiteľnosť a nedostatočnosť
odôvodnenia rizika úteku v tomto smere vyplýva aj zo záveru konštatovaného v rozsudku NS SR sp.
zn. 10Szak/3/2017, zo dňa 09.02.2017 a obdobne i z rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
7Sa/50/2019, zo dňa 17.07.2019. Žalovaný žiadnym dôkazným prostriedkom nepodporil argumentáciu
o tom, že nepožiadal o medzinárodnú ochranu na území štátu pred príchodom na Slovensko a
odôvodnenie hrozby úteku teda nemôže podľa jeho názoru obstáť.

8. Žalobca ďalej na základe zápisnice zo dňa 11.09.2020, v ktorej sa mal vyjadriť k príchodu na
územie Slovenskej republiky a aj schengenského priestoru, namietol uvedenú nemožnosť využiť menej
závažné prostriedky. V čase vydania napadnutého rozhodnutia, ako aj vyhotovenia zápisnice, bol už
od 22.07.2020, teda takmer dva mesiace, preukázateľne v pozícii žiadateľa a azyl a jeho pobyt je
tak nielen legálny, ale zároveň podľa zákona o azyle má aj právo na pobyt a stravu v tábore pre
žiadateľov o azyl. Žalovaný tak nesprávne právne posúdil možnosť udelenia alternatívy, za obmedzenia
argumentácie výhradne na základe jeho vyjadrenia, že nemá žiadne ubytovanie na území Slovenskej
republiky a disponuje len malým množstvom finančných prostriedkov. Žalobca s poukazom na
judikatúru súdov, napr. rozsudok NS SR sp. zn. 10Szak/3/2017 zo dňa 09.02.2017, podľa ktorého :
„Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c/ zák.č. 404/2011 Z.z. okrem
iného vyplýva, že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je možné
využiť iné menej závažné prostriedky. Okrem toho, že rozhodnutie žalovaného neobsahuje presvedčivé
zdôvodnenie podozrenia, že žiadosť o azyl bola podaná s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne
vyhostenie, z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, na základe čoho ustálil nemožnosť využitia menej
závažných opatrení. Pri zvažovaní nevyhnutnosti zaistenia je policajný útvar vždy povinný v prvom
rade zobrať do úvahy alternatívne, menej prísne opatrenia. Povinnosť zvážiť možnosť uplatnenia iných
menej prísnych opatrení vychádza z § 88 ako aj z § 88a zákona č. 404/2011 Z.z. a uplatňuje sa na
akúkoľvek formu, dôvod alebo lehotu zaistenia. Táto povinnosť je priamou transpozíciou povinného
ustanovenia návratovej smernice v článku 15 ods. 1, ktoré povoľuje zaistenie len vtedy, pokiaľ sa nedajú
účinne uplatniť iné, menej prísne donucovacie opatrenia. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na
to, že v prípade sťažovateľa ako žiadateľa o azyl prichádzalo do úvahy v zmysle zákona o azyle (§
23 ods. 3 písm. c/ resp. § 23a ods. 1 zákona o azyle) v rámci využitia menej závažných opatrení
zdržiavanie sa v azylovom zariadení bez možnosti udelenia priepustky, ako to vyplýva aj z ustálenej
judikatúry (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.03.2016,
sp. zn. 10Sza/15/2016 zo dňa 01.07.2016), čím sa správny orgán nezaoberal, resp. z odôvodnenia
jeho rozhodnutia to nevyplýva " uviedol, že od žiadateľov o azyl nemožno požadovať ani finančné
zabezpečenie ani ubytovanie, pretože pre nich je alternatívou zaistenia umiestnenie v tábore Migračného
úradu. V jeho prípade došlo k zmene skutkových okolností a žalovaný mal povinnosť sa týmito novými
skutočnosťami zaoberať, čo on však iba konštatoval, ale dostatočne neodôvodnil.

9. Žalovanému vytkol, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prezentuje skutkový stav
nezodpovedajúci realite, nakoľko uviedol, že žalobca bol prepustený podľa ust. § 90 ods. 2 písm. b/ bod
1 Zákona o pobyte cudzincov, ktorý nariaďuje zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny prepustiť bez
zbytočného odkladu, ak zanikol účel zaistenia. V jeho prípade bol však skutočným dôvodom prepustenia
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Sa/70/2020-41, ktorým podľa ust. § 230 ods. l písm.
a/ zrušil rozhodnutie žalovaného o zaistení, č. PPZ-HCP-BA6-11-044/2020-AV zo dňa 03.07.2020 a
teda prepustený bol podľa ust. § 90 ods. 2 písm. b/ bod 2 Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný sa
tak nielenže na žiadnom mieste rozhodnutia o zaistení nevysporiadal s právnym názorom súdu a jeho
zrušujúcimi dôvodmi, ale na existenciu takéhoto rozsudku ani nepoukázal a do odôvodnenia rozhodnutia



nesprávne interpretoval aj skutkový stav. Žalovaný tak nepreukázal splnenie zákonných podmienok na
zaistenie podľa ust. § 88a ods. l písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, zaistenie nie je v súlade s čl. 5
ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nakoľko v jeho prípade sa zaistením ako
žiadateľa o azyl nebráni nepovolenému vstupu cudzinca na územie SR ani sa nerealizuje vyhostenie či
vydanie, pretože na území SR sa nachádza oprávnene ako žiadateľ o azyl, má možnosť na poskytnutie
ubytovania a starostlivosti v zariadení MV SR pre žiadateľov o azyl, počas prebiehajúceho azylového
konania ho nemožno vyhostiť, chce zotrvať na území SR a žalovaný nepreukázal a nijako relevantne
neodôvodnil nemožnosť uloženia menej prísneho donucovacieho opatrenia. Pozbavenie žalobcu na
slobode bez toho, aby existoval účel tohto pozbavenia, teda možno považovať za svojvoľný zásah do
práva žalobcu na osobnú slobodu.

10. Vo vyjadrení zo dňa 24.09.2020 žalovaný upresnil, že žalobca bol dňa 28.05.2020 v čase o 10:00
hod. medzi obcou Most pri Bratislave a Studené kontrolovaný hliadkou Oddelenia poriečnej polície
PZ, nevedel preukázať svoju totožnosť a po vyťažení bolo zistené, že ide o štátneho príslušníka
Afganistanu. Na základe toho bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície PZ Dunajská Streda,
kde už za prítomnosti tlmočníka uviedol, že sa volá E.. a je narodený dňa 22.10.2002. Nakoľko žalobca
svoj dátum narodenia neustále menil, bol dňa 28.05.2020 prevezený do znaleckého ústavu Forensic.sk
- Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. v Bratislave, ktorý dňa 29.05.2020 zaslal odborné
vyjadrenie, podľa ktorého „na základe analýzy RTG snímok ľavej ruky a predlaktia, ako aj OPG snímok
chrupu osoby E.., nar. 22.10.2002, možno konštatovať, že biologický vek uvedenej osoby je s veľmi
vysokou pravdepodobnosťou vyšší ako 18 rokov.“ Šetrením žalovaný zistil, že žalobca sa na území SR
zdržiava neoprávnene, bez platného cestovného dokladu, víza, alebo povolenia príslušných orgánov
SR, na základe čoho mu bolo Oddelením cudzineckej polície vydané rozhodnutie o administratívnom
vyhostení č. PPZ-HCP-BA8-11-020/2020-AV zo dňa 29.05.2020 a zároveň mu bol určený zákaz vstupu
na územie SR a na územie všetkých členských štátov na tri roky. Dňa 29.05.2020 sa žalobca vyjadril
do zápisnice o vyjadrení účastníka konania za prítomnosti tlmočníka, vedenej pod č.p. PPZ-HCP-
BA8-11-019/2020-AV, kde na otázku, či je nejaká prekážka jeho vyhostenia do domovskej krajiny, napr.
z dôvodu ohrozenia života, rasy, národnosti, náboženstva, pre politické presvedčenie a kruté neľudské
zaobchádzanie uviedol, že v Afganistane je vojna, ale nehrozí mu žiadny trest. Toho istého dňa bol
v zmysle ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistený rozhodnutím č. PPZ-HCP-
BA8-11-024/2020-AV zo dňa 29.05.2020 a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov
Sečovce. Dňa 03.07.2020 bol premiestnený do ÚPZC Medveďov, kde dňa 22.07.2020 podal žiadosť
o azyl na území SR, ktorej dôvodom mala byť jeho obava o život. Žalovaný poukázal na zápisnicu
zo dňa 29.05.2020, č.p. PPZ-HCP- BA8-11-019/2020-AV, v ktorej žalobca uviedol: „ V Afganistane je
vojna, je to tam zlé, ale nehrozí mi žiadny trest“ a nežiadal ani o udelenie azylu. Z toho jednoznačne
vyplýva, že žalobca je nedôveryhodná a zavádzajúca osoba, ktorá sa chce vyhnúť alebo bráni procesu
výkonu trestu vyhostenia do domovskej krajiny. Ak by sa naozaj obával o svoj život, o azyl by požiadal
v najbližšej bezpečnej krajine, t.j. v Grécku, nakoľko vo vyjadrení do zápisnice zo dňa 29.05.2020
č.p. PPZ-HCP-BA8-11-019/2020-AV uviedol, že na územie SR sa dostal trasou cez Irán, Turecko,
Grécko, Macedónsko, Srbsko, Maďarsko, Slovensko. Nakoľko žalovaný mal skutočne a presne zistený
skutočný stav veci, t.j. že osoba menom E.L je staršia ako 18 rokov, nachádza sa na území SR bez
platných dokladov totožnosti a bez príslušných povolení SR, teda neoprávnene, dňa 29.05.2020 vydal
rozhodnutie č.p. PPZ-HCP-BA8-11-020/2020-AV o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR
a zároveň mu uložil zákaz vstupu na územie SR a všetkých členských štátov na dobu troch rokov.
Žalobcu súčasne podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil na účel výkonu
administratívneho vyhostenia, rozhodnutím č.p. PPZ-HCP-BA8-11-024/2020-AV, proti ktorému podal
odvolanie. Tým, že žalobca dňa 27.07.2020 v priestoroch ÚPZC Medveďov požiadal o udelenie azylu
na území SR, žalovaný ho v zmysle ust. § 90 ods. 2 bod 6 dňa 11.09.2020 zo zaistenia prepustil. Dňa
11.09.2020 žalovaný podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím č.p. PPZ-
HCP-BA8-11-077/2020-AV žalobcu zaistil, na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho
žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho
úteku. Dĺžku doby zaistenia určil podľa ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne
potrebný, najviac do 11.12.2020 a nie na maximálnu dobu zaistenia šesť mesiacov. Dobu zaistenia určil
po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu. Uvedenú dobu zaistenia považoval za nevyhnutnú, počas
ktorej správny orgán vykoná všetky dostupné úkony potrebné na riadne dodržanie postupov upravených
medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi, smerujúcich k vyhosteniu cudzinca
z územia SR. Doba zaistenia je z pohľadu správneho orgánu priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu
všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu z územia SR.



11. Na pojednávaní súdu dňa 07.10.2020 sa zástupcovia žalobcu pridržiaval svojej doterajšej písomnej
argumentácie.

12. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 11.09.2020 č. PPZ-HCP-BA8-11-077/2020-AV, právne
odôvodneným ust. § 88a ods. 1 pís. b/, ods. 2, 4 a 5, § 88 ods. 4, 5, § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ a ods. 2, § 90
ods. 1 pís. d/ zákona o pobyte cudzincov a čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd,
podľa ust. § 88a ods. 1 pís. b/ zákona o pobyte cudzincov žalovaný zaistil podľa ust. § 88a ods. 1 pís. b/
žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu, z dôvodu existencie dôvodného podozrenia, že podal žiadosť
o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť, alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, o ktorom bolo
rozhodnuté rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA8-11-020/2020-AV. Žalobca bol zaistený na čas nevyhnutne
potrebný, najviac však do 11.12.2020. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca bol dňa
28.05.2020 v čase o 10:00 hod kontrolovaný hliadkou Oddelenia poriečnej polície Policajného zboru na
úseku diaľnice medzi obcou Most pri Bratislave a Studená. Pri kontrole sa nevedel preukázať dokladom
totožnosti, ktorým by identifikoval svoju osobu, na základe čoho bol v zmysle ust. § 79 ods. 1 zákona o
pobyte cudzincov predvedený na Oddelenie cudzineckej polície PZ Dunajská Streda. Dňa 29.05.2020
bolo podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-
HCP-BA8-11-020/2020-AV, pričom lehota na vycestovanie určená nebola. Následne bol zaistený podľa
ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo
výkonu trestu vyhostenia. Dňa 03.07.2020 bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov, kde dňa 22.07.2020 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, z ktorého
dôvodu zanikol účel zaistenia a dňa 11.09.2020 v čase o 10:30 hod., bol v zmysle ust. § 90 ods. 2
písm. b/ bod 1 ZoPC prepustený. Následne bol hliadkou Oddelenia cudzineckej polície PZ kontrolovaný
pred ÚPZC Medveďov, pričom pri kontrole bolo zistené, že sa na území SR zdržiava neoprávnene a
následne bol v čase o 10:35 hod. predvedený v zmysle ust. § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov na
ÚPZC Medveďov a dňa 11.09.2020 začal správny orgán konanie vo veci zaistenia žalobcu ako žiadateľa
o udelenie azylu podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, s čím bol žalobca oboznámený v zápisnici
o vyjadrení účastníka konania vedenej pod č. PPZ-HCP-BA8-11-076/2020-AV zo dňa 11.09.2020. Do
zápisnice sa žalobca vyjadril k jeho príchodu na územie SR ako aj schengenského priestoru, kde
uviedol, že na území SR nemá zabezpečené žiadne ubytovanie a disponuje len malou finančnou
hotovosťou ( cca 10 EUR). Tež uviedol, že jeho cieľovou krajinou bola Rakúska republika, kde chce
žiť. O udelenie azylu na území SR požiadal až po obmedzení na osobnej slobode, teda až po zistení,
že bude umiestnený v útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Tiež sa vydával za maloletú osobu,
pričom vyšetrením kostného veku bolo zistené, že je osobou staršou ako 18 rokov. Jeho konanie jasne
poukazuje na účelovosť jeho žiadosti o udelenie azylu, výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho
administratívne vyhostenie, resp. nezačať toto konanie, o čom svedčí aj ním samým uvedené, že jeho
cieľovou krajinou nebola Slovenská ale Rakúska republika, kam sa chcel dostať a kde chcel žiť. Tiež
uviedol, že pred príchodom na územie Slovenskej republiky sa zdržiaval na území štátu, v ktorom
nežiadal o medzinárodnú ochranu. O neuložení alternatívy zaistenia rozhodol žalovaný aj s poukazom
na jeho vyjadrenie v zápisnici, že na území SR nemá žiadne ubytovanie a disponuje len malým
množstvom finančných prostriedkov.

13. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP)
preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby, a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní
nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 07.10.2020 bolo z dôvodu
dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 SSP, právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému
doručované prostredníctvom elektronickej schránky. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez
vypočutia žalovaného, ktorý sa z pojednávania písomne ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v
jeho neprítomnosti, k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými
bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) je dôvodná, rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 230 ods. 1 pís. a/
SSP zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

14. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.



15. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v
čase vydania jeho rozhodnutia.

16. Podľa § 206 ods. 5 SSP, správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne
zmenili okolnosti veci.

17. Podľa § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.

18. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže
správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

19. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

20. Podľa § 230 ods. 1 pís. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 1 rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie
o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi bezodkladné prepustenie
žalobcu zo zaistenia.

21. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

22. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení.
Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar
k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou.

23. Podľa § 88a ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky
na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti.

24. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie
azylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas
zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa
§ 88 ods. 4.

25. Podľa ods. 3 cit. ust., na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú
ustanovenia § 88 ods. 4, 5, 7, 8 a 12.

26. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci
zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
27. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku
1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto



povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. O
uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b/ môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho
príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.
28. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

29. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ bod 2 zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné prepustiť bez
zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, na základe rozhodnutia súdu.

30. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať
dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci
(úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného
dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má
v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich
dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť
žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na
tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné
pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.
31. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vzniesol okrem iných, i námietku nesprávneho
právneho posúdenia a súčasne námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.
32. NS SR v rozsudku sp.zn. 1 Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017 vyjadril: „Kasačný súd v súvislosti
so sťažovateľom uplatneným kasačným dôvodom uvedeným pod § 440 ods. 1 písm. g/ SSP (t.j.
nesprávne právne posúdenie veci /merita/) udáva, že s týmto zákonodarca spája právnu situáciu, kedy
krajský súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP),
bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ až f/), aplikuje právnu normu v merite veci bez
možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu. Vo vzťahu k uplatnenému
dôvodu kasačnej sťažnosti, t.j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, ) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu
kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,
že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný
sťažnostný dôvod (viď aj bod č. 13) zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g/ SSP vo vzťahu k meritu
prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny
skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na
druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho
predpisu. “

33. Z uvedeného je zrejmé, že predpokladom právnej situácie nesprávneho právneho posúdenia veci
je správne a zákonne zistený skutkový stav, k čomu správny súd ozrejmuje, že rozhodnutie správneho
orgánu nemôže trpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne vadou nesprávneho
právneho posúdenia veci. Teda, ak tvrdí právny zástupca žalobcu, že zistenie skutkového stavu je
nedostačujúce na riadne posúdenie veci, potom jeho námietka nesprávneho právneho posúdenia veci
je a priori nedôvodná.

34. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 vyslovil, že
„zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha
vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať
aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to
pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava
požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená,
že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia,
vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú
slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno
rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný
súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As
12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské



práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi
zaistením a jeho účelom.

35. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných
normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola
zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre
verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty
na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.
36. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby,
proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.
37. Na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu
stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody za účelom
zabránenia jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie
o vypovedaní alebo vydaní, vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal aj NS SR. Ak má byť
pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom,
musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej
z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
38. Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa, skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia
a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť
(realizovateľnosť) účelu zaistenia (odovzdania) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia.
39. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca (čl. 8
ods. 2 Charty základných práv a slobôd), ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1
charty). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po
celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia
nevyplýva, že by sa žalovaný zaoberal účelom zaistenia, t.j. konaním o žiadosti žalobcu o udelenie azylu
na území SR, medzi ktorým a zaistením je nepopierateľná nadväznosť, teda nejde o oddelené konania
bez vzájomných súvislostí a dôsledkov pre žalobcu, keďže odôvodnenie tejto podmienky v napadnutom
rozhodnutí absentuje úplne a tak námietka žalobcu v tomto smere je dôvodná.

40. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia
vrátane jeho dĺžky. V zmysle citovaných zákonných ustanovení musí mať žalovaný ustálený predmet
konania, s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona, naviac ak potrebu zaistenia žalobcu
odôvodnil jeho neoprávneným pobytom na území SR a členských krajín, bez dispozície akýmkoľvek
dokladom totožnosti. Vzhľadom k poznatkom, ktoré už výsluchom žalobcu do zápisnice o podaní
vyjadrenia účastníka konania v zmysle ust. § 22 ods. 1 Správneho poriadku, vedenej pod číslom
PPZ-HCP-BA8-11-076/2020-AV dňa 11.09.2020 ale aj zo zápisníc zo dňa 03.07.2020 a 29.05.2020
získal, bol povinný pomenovať a konkretizovať dôvody, ktoré ho viedli k záveru o existujúcom riziku
úteku žalobcu. Žalovaný síce konštatoval účelovú dezinformáciu žalobcu, že je maloletou osobou, jeho
tvrdenie o Rakúsku ako o cieľovej krajine na území ktorej chcel žiť, ako aj o účelové podanie žiadosti
o udelenie azylu až po jeho obmedzení na osobnej slobode, avšak bez uvedenia jednotiacej úvahy,
ktorou k riziku úteku dospel, najmä za situácie vyplývajúcej mu zo statusu žiadateľa o azyl.
41. Nadväzne na uvedené je dôvodná aj námietka žalobcu o nesprávnej aplikácii ust. § 88 ods. 4
ZoPC vo výrokovej časti rozhodnutia, nakoľko na jeho zaistenie na účel zistenia tých skutočností, na
ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä
ak existuje riziko jeho úteku, podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/, je kontinuálne nadväzujúca hypotéza ods.
2 cit. ustanovenia, s ohraničením zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa
odseku 1 a s celkovým časom zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/
alebo písm. e/, ktorý nesmie presiahnuť šesť mesiacov. K uvedenému je súd okrem neodôvodnenia ani
doby zaistenia nútený konštatovať, že je neprípustná univerzálna aplikácia jedného ustanovenia zákona,
ohraničujúceho dobu zaistenia, na každý prípad zaistenia, bez zváženia konkrétnej a individuálnej
situácie zaisteného, v tomto prípade žiadateľa o azyl.



42. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 10Szak/3/2017 zo dňa 09.02.2017: „Z obsahu citovaného zákonného
ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c/ zák.č. 404/2011 Z.z. okrem iného vyplýva, že žiadateľa o udelenie
azylu možno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky.
Okrem toho, že rozhodnutie žalovaného neobsahuje presvedčivé zdôvodnenie podozrenia, že žiadosť
o azyl bola podaná s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie, z rozhodnutia žalovaného
nevyplýva, na základe čoho ustálil nemožnosť využitia menej závažných opatrení. Pri zvažovaní
nevyhnutnosti zaistenia je policajný útvar vždy povinný v prvom rade zobrať do úvahy alternatívne, menej
prísne opatrenia. Povinnosť zvážiť možnosť uplatnenia iných menej prísnych opatrení vychádza z § 88
ako aj z § 88a zákona č. 404/2011 Z.z. a uplatňuje sa na akúkoľvek formu, dôvod alebo lehotu zaistenia.
Táto povinnosť je priamou transpozíciou povinného ustanovenia návratovej smernice v článku 15 ods.
1, ktoré povoľuje zaistenie len vtedy, pokiaľ sa nedajú účinne uplatniť iné, menej prísne donucovacie
opatrenia. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v prípade sťažovateľa ako žiadateľa o azyl
prichádzalo do úvahy v zmysle zákona o azyle (§ 23 ods. 3 písm. c/ resp. § 23a ods. 1 zákona o azyle)
v rámci využitia menej závažných opatrení zdržiavanie sa v azylovom zariadení bez možnosti udelenia
priepustky, ako to vyplýva aj z ustálenej judikatúry (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.03.2016, sp. zn. 10Sza/15/2016 zo dňa 01.07.2016), čím sa správny
orgán nezaoberal, resp. z odôvodnenia jeho rozhodnutia to nevyplýva."

43. Ani z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nevyplýva, že by sa využitím alternatív zaistenia,
ktoré vybavil poukazom na zápisnicu zo dňa 11.09.2020, do ktorej žalobca uviedol, že na území SR
nemá žiadne ubytovanie a disponuje len malými finančnými prostriedkami, vôbec zaoberal. Okrem
konštatovania, že žalobca dňa 27.07.2020 požiadal o udelenie azylu, sa ani nezmienil o možnostiach
poskytnutých v prípade žiadateľov o azyl na území SR zákonom o azyle, t.j. eventualitou pobytu v
azylovom zariadení.

44. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu a aj Ústavného súdu Slovenskej republiky nesporne vyplýva,
že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní
skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne
predpisy. Správny súd nie je súdom skutkovým, teda súdom, ktorý by uskutočňoval dokazovanie, ale
je súdom, ktorý napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy preskúmava z hľadiska ich zákonnosti
a zásadne posudzuje právne otázky napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy,
čo vyplýva napr. z rozsudku NS SR sp.zn. 6Sžo/472/2009 zo dňa 28.09.2010, ako aj uznesenia ÚS
SR pod sp.zn. IV.ÚS 101/2010.
45. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.
46. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
47. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu,
že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa
uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane povinnosti
rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny
orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní.
48. Povinnosťou správneho orgánu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej,
ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca
a nevyhnutná. Správny súd sa v preskúmavanej veci plne stotožnil s námietkami žalobcu o
riadnom neodôvodnení napadnutého rozhodnutia, vyvolávajúcom vadu jeho nepreskúmateľnosti a
dopĺňa, že len všeobecné konštatácie a citáciu ustanovení zákona, nemožno považovať za
dostačujúce a nahrádzajúce odôvodnenie rozhodnutia podľa požiadaviek kladených ust. § 47 ods. 3



správneho poriadku. Nedostatok obligatórnych náležitostí odôvodnenia rozhodnutia o zaistení, nemožno
konvalidovať ich doplnením vo vyjadrení správneho orgánu k žalobe.
49. V rozhodnutí sp.zn. 1Sža/9/2016 zo dňa 27.07.2016, NS SR vyjadril: „V zmysle judikatúry a
ustálenej súdnej praxe nestačí, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal; rozhodnutie
musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania. Uvedený názor možno v niektorých
prípadoch aplikovať nielen na rozhodnutie správnych orgánov, ako na výsledok ich činnosti ale aj na
samotný priebeh správneho konania, zdokumentovaný v administratívnom spise.“
50. Riadne odôvodnenie je dané priamo hypotézou ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku a ako také,
je podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia. Už s ohľadom na uvedené, keď žalovaný žiadnym
spôsobom neodôvodnil podmienky naplnenia obsahu ust. § 88a ods. 1 pís. b/ v spojení s odsekom 2
cit. ustanovenia ZoPC, t.j. vôbec neposkytol argumentáciu pre určenie rizika úteku, využitia menej
závažných opatrení a účelu zaistenia žalobcu ako žiadateľa o azyl na území SR práve v uvedenej
dĺžke, vytvoril právny základ na naplnenie dispozície písm. c/, d/ a f/ ods. 1 ust. § 191 SSP, z
ktorého dôvodu napadnuté rozhodnutie pre uvedené právne vady podľa ust. § 230 ods. 1, písm. a/ zrušil
a nariadil okamžité prepustenie žalobcu zo zaistenia. .
51. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 SSP avšak rešpektujúc skutočnosť,
že žalobca náhradu trov konania priznať nežiadal, súd mu nárok na ich náhradu nepriznal.
52. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák.
č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní
od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145
ods. 3 SSP).

Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods.
2 písm. d/ SSP).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b / sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439
ods. 3 SSP).
Podľa § 440 SSP:

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti
alebo
j / podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.



Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a
d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).