{"guid": "f33b015e-643f-4ce6-80bc-8b801dde81ba:cea4eb95-1e3c-4b39-9c21-e069fb18a6c2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1020201556.1", "spisova_znacka": "8Sa/107/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Sa/107/2020 z 10. 11. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. novembra 2020, sp. zn. 8Sa/107/2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1020201556.1", "identifikacne_cislo": "1020201556", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Marta Šašinková", "sudca_id": 1251, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marta-sasinkova-1251", "datum_vydania": "2020-11-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-229", "nazov": "§ 229 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-229", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-229"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-229"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cea4eb95-1e3c-4b39-9c21-e069fb18a6c2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201556.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201556.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1020201556.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/107/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201556
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201556.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: X.
Q., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník J. demokratickej ľudovej republiky, bez cestovného dokladu,
zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej
a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície
Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnkova 8, 940 01 Nové Zámky, o správnej žalobe žalobcu vo veci
zaistenia zo dňa 26.10.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA12-44-012/2020-
AV zo dňa 02. októbra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi  nárok na náhradu trov konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Včas podanou žalobou zo dňa 26.10.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2  SSP,
doručenou dňa 04.11.2020 (§ 71 ods. 2 SSP) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne
príslušnému na konanie,  sa postupom podľa ust. § 221 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej aj „SSP“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-
HCP-BA12-44-012/2020-AV zo dňa  02.10.2020 a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia.  Svoje
sťažnostné dôvody právne založil na  porušení ust. § 32 ods. 1,  § 46 a  § 47 ods. 3   zák. č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust.  § 88 ods. 1 pís. b/ a  ods. 4 zák.č. 404/2011
Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“) a rozhodnutiu vytkol nepreskúmateľnosť pre nedostatočné
odôvodnenie dĺžky doby zaistenia  a úkonov potrebných na vykonanie vyhostenia a nedostatočne zistený
skutkový stav veci.

2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 ZoPC namietol stanovenú dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne
potrebný,  najdlhšie však do 02.12.2020, pričom na podporu svojich námietok odkázal  na rozsudok NS
SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011, v
zmysle ktorých:  „Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec
môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť
tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas
nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä
tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou
zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia“ a v
nadväznosti na uvedené uzavrel,  že pokiaľ žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú
vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého napadnutého rozhodnutia. Tiež poukázal na   rozsudok NS SR
sp.zn. 1SZa/4/2015, podľa ktorého  „ Najvyšší súd vychádzal z toho, že zaistenie cudzinca znamená



obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie
jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto
zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok,  definovaných nielen zákonom o
pobyte cudzincov alebo predovšetkým Ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej
slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený
slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom....
(písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie (tiež čl. 9 ods.
I Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej
únie).“  Zdôraznil, že  správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka
zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol
naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k
neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Z uvedeného vyplýva,
že stanovená dĺžka doby zaistenia nie je náležíte odôvodnená konkrétnymi dôvodmi a úkonmi, ktoré je
potrebné v rámci stanovenej doby zaistenia vykonať za účelom jeho administratívneho vyhostenia, čo
predstavuje vadu rozhodnutia, ktorá ho činí nepreskúmateľným  a zásah do jeho základných ľudských
práv,  najmä slobody pohybu, je nedôvodný.

3. Vo vyjadrení zo dňa 04.11.2020 žalovaný žiadal správnu žalobu zamietnuť a konštatoval, že žalobcu
zaistil podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, z dôvodu zabezpečenia prípravy alebo výkonu vyhostenia,
titulom   jeho nelegálneho vstupu    na územie SR. V rozhodnutí o zaistení bola stanovená doba
zaistenia do 02.12.2020, čo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov,  v ktorom je SMERNICA
EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a
postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene
zdržiavajú na ich území plne implementovaná. Dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby
žalobcu, vychádzal zo skutočností všeobecne známych  z jeho praxe  a zdôraznil, že  jednoznačnú dobu
zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko závisí od viacerých nepredpokladaných faktorov. V danom
prípade ide o hraničný termín doby zaistenia,  pričom ako vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov ako aj
z napadnutého rozhodnutia,  je dĺžka doby zaistenia určená na čas nevyhnutne potrebný. Podotkol, že
žalobca chce zrejme danými vyjadreniami docieliť, aby vydával väčšie množstvo rozhodnutí o zaistení,
s určením kratšej doby zaistenia, čo by viedlo  k nadmernému zaťažovaniu správnych orgánov ako aj
súdov, rozhodujúcich vo  veci.

4. Žalobca k  vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal.

5. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 02.10.2020, č.p.  PPZ-HCP-BA12-44-012/2020-AV,  žalovaný na
účel administratívneho vyhostenia zaistil  žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, s dĺžkou doby zaistenia
najviac do 02.12.2020. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 88 ods. 1 písm. b/ a ods. 4 zák. č. 404/2011
Z.z. a v skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 02.10.2020 v čase o 15.30 hod. žalobca pri kontrole
policajtmi  Obvodného oddelenia Policajného zboru Šahy, nevedel preukázať svoju  totožnosť. Na
základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č.: PPZ-HCP-BA12-44-008/2020-AV
zo dňa 02.10.2020, ktorým bol žalobca  z územia SR  podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o
pobyte cudzincov administratívne vyhostený a podľa ods. 3 písm. b/ citovaného ustanovenia mu bol
uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu jedného
roka, správny orgán ho podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC,  dňom 02.10.2020 zaistil.   Uviedol,
že z  vyjadrení žalobcu je nepochybné, že mu nemôže uložiť povinnosť  v zmysle ust. § 89 odsek l
písm.  a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko by ju  nevedel reálne splniť, resp. vykonať, keďže
nevie preukázať zabezpečené ubytovanie  a nespĺňa ani  podmienku finančného zabezpečenia. Podľa
ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov „Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.“  Správny orgán konštatoval, že dĺžku zaistenia
najviac do 02.12.2020,  určil  v súlade s týmto ustanovením, takto určená  je  potrebná  a nevyhnutná.
Môže sa  skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá presne určiť,  nakoľko závisí od viacerých
neovplyvniteľných faktorov a počas nej bude  správny orgán v spolupráci s Útvarom policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov, vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu
z územia Slovenskej republiky. Dôležitým faktorom, od ktorého sa bude odvíjať dĺžka jeho zaistenia
je jeho spolupráca pri overovaní skutočnej totožnosti a taktiež štátnej príslušnosti. Pracovníkmi útvaru



budú vykonávané lustrácie, smerujúce k zisteniu skutočnej totožnosti žalobcu. Predpokladaná doba
potrebná na realizáciu administratívneho vyhostenia žalobcu sú až štyri  mesiace. V prípade, ak sa
podarí zistiť jeho skutočnú totožnosť,   bude následne zaslaná žiadosť na príslušný zastupiteľský úrad o
vydanie náhradného cestovného dokladu potrebného na realizáciu jeho administratívneho vyhostenia.
Taktiež sa bude zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie, materiálne a personálne
zabezpečenie jeho prepravy.  Správny  orgán poznamenal, že doba zaistenia je z jeho pohľadu priamo
úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu
žalobcu z územia Slovenskej republiky. Počas celej doby zaistenia bude postupovať v zmysle ust.  § 90
ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a v prípade, ak  zistí nové skutočnosti,  bude postupovať tak,
aby žalobcovi  jeho zaistením nevznikla žiadna bezdôvodná ujma.

6. Poukázal na  článok  7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo  dňa 16.12.2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v ktorom  je uvedené, že ak existuje riziko úteku alebo ak
žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá
osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu
upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem
dní. Konštatoval, že zaistenie žalobcu  je v súlade aj s článkom 5 odsek 1 písm.  f/ Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd a   je zákonným pozbavením slobody osoby proti ktorej prebieha konanie o
vyhostení z územia SR.

7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne  príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP)
preskúmal vec postupom podľa druhého  dielu štvrtej hlavy  SSP,   v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby  a riadiac sa znením   prvej vety ust. § 228  SSP,   do siedmich pracovných dní nariadil vo
veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu
náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust.  § 226 SSP) dospel bez vypočutia účastníkov konania, ktorí
sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti,  k záveru,
že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi   (ust.  § 206 ods. 3 SSP)
nie je dôvodná,  a   podľa   ust.  § 229 SSP  ju zamietol.

8. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6  SSP,  správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je
pri               svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase
vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie
orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho
vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci.  Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na
konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o
konaní o všeobecnej správnej žalobe.

9. Podľa § 221 ods. 1, 2  SSP,  žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia    o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia  za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže
správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
10. Podľa § 225 ods. 1 SSP,  správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní
od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia.
11. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.
12. Podľa  § 85 ods. 1 písm. c/ zák.č.  404/2011 Z.z.,  policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o
vyhostení vydaného členským štátom ( ďalej aj„vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil
predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny.
13. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zák.č. 404/2011 Z.z..,  policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
14. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď
na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny
ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa
tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.



15. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho
príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného
štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu  nie je zaistením štátneho
príslušníka tretej krajiny dotknuté.

16. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia,  štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
17. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zák.č.  404/2011 Z.z.,  policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia,
môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo
zložiť peňažnú záruku.
18. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zák.č.  404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

19. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať  po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
20. Podľa § 32 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. Správny  poriadok,   správny orgán je povinný zistiť presne
a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie
je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
21. Podľa § 46 zák.č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.
22. Podľa § 47 ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb,  v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
23. Ústavný  súd SR  vo svojom  náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že
„zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha
vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať
aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to
pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava
požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená,
že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia,
vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú
slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno
rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný
súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As
12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia   Európskeho  súdu pre ľudské
práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval   vzťahu  medzi
zaistením a jeho účelom.

24. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt
bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko
pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia
lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.

25. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“),  každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich



prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby,
proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

26. Správny súd riadiac sa kritériami   aplikačnej  praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca
musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s  náležitou starostlivosťou účinné úkony
smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobca bol zaistený na čas do 02.12.2020. Inštitút
zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre
obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods. 1
Charty, pričom jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko  závisí od množstva
podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav, jeho spolupráca, ako aj komunikácia
medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca  týka,
tiež  vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného
medzinárodnými  dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Dobu zaistenia žalovaný  určil
v súlade s  ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC  na dva  mesiace,  teda nie na tvrdenú maximálnu
dobu zaistenia,  ktorou v žalobných námietkach argumentoval žalobca,   zaistenie precizoval profilom
jeho osoby a nepovoleným pohybom po území SR  a   členských štátov bez dokladu totožnosti,
explicitne konštatoval nutnosť spracovania  a zabezpečenia  dokladov za účelom samotnej realizácie
fyzického výkonu vyhostenia,   tiež s konzumáciou   určitého  času,  potrebu spracovania, preloženia a
vyhodnotenia všetkých  zistených  a zaslaných  podkladov a až v prípade bezproblémového priebehu
tejto administrácie,  možnosť  pristúpenia  k samotnému výkonu a zrealizovaniu vyhostenia. V tomto
smere súd prisviedča žalovanému, že každý z úkonov systemizovaných za účelom samotnej realizácie
fyzického výkonu vyhostenia vyžaduje čas, ktorý najmä  v prípadoch dožiadaní nie je možné urýchliť
ani skrátiť,  napr.  naliehaním  na autority dožiadanej krajiny.  Správny súd zastáva  názor,  že zaistenie
žalobcu nie je účelové ani nedôvodné  a vyžadovanie doslovnej  špecifikácie vykonania jednotlivých
úkonov, vzhľadom k ich  množstvu a nepredvídateľnosti, s ohľadom na celkový  profil žalobcu, sa
javí ako prílišný  formalizmus  a programovosť.  V tomto prípade  určená doba dvoch  mesiacov je
preukázateľne   nevyhnutná a súčasne postačujúca  na  vyvíjanie  činností smerujúcich  k  naplneniu
výkonu administratívneho vyhostenia bez prekážok, pričom  súd poznamenáva, že námietky žalobcu by
boli  opodstatnenými,  keby správny orgán prekročil hranicu  zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty.
Správny súd konštatuje, že lehota zaistenia bola žalovaným určená vo výrokovej časti napadnutého
rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne
potrebný, najdlhšie do 02.12.2020 (2 mesiace), a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho
vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj odôvodnil.
27. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1
písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi
a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom
vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť
pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom,
musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej
z nich,  nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

28. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je
obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v
čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera
správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci
možno uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu
a súd konštatuje,  že preskúmavané rozhodnutie žalovaného  ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv  a slobôd  ako aj
Správnym poriadkom. Žalovaný  pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32
Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom
požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre
vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný  vedený pri hodnotení dôkazov
a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a preto súd
žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 229 SSP  zamietol.
29. O trovách konania  žalobcu rozhodol v zmysle ust.  § 167 SSP s poukazom na výsledok konania,
keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný.



30. Žalobcu, pre jeho  zákonné  oslobodenie  od súdnych poplatkov  (§ 4 ods. 2 písm. m/ a  ods. 3 zák.
č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia
krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal   (§
443 ods. 2 písm. b/ SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia  nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia   rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti
tomuto  rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe  vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods.
2 písm. d/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa     § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum
právnej pomoci (písm. c/).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 618, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4"}], "citovane_v": []}