Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/10/2020 z 4. 2. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 4. februára 2020, sp. zn. 6Co/10/2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1110235377.3 Krajský súd Bratislava | 6Co/10/2020 | ECLI:SK:KSBA:2020:1110235377.3 | 2020-02-04 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c16ddc3e-cf68-44cd-bd7d-881c695d735d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1110235377.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/10/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110235377
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1110235377.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu
JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: B. S. D.. X. X. XXXX,
N. A. X.. Č.. XXXX/XX, U., zast. advokátom JUDr. Milanom Cíbikom, Tomášikova 4, Bratislava, proti
žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I
z 18. októbra 2018 č. k. 9C/96/2010- 231, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanej
domáhala náhrady škody v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. Žalovanej súd prvej inštancie nepriznal nárok
na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa bola príslušníčkou Policajného zboru
SR a pracovala na Úrade hraničnej a cudzineckej polície PZ Š. ako Z. F.. Vyšetrovateľ PZ uznesením z
1.7.2003 č. ČVS:KÚJP-17/OVVK-2003-SY vzniesol proti žalovanej obvinenie pre spáchanie trestného
činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, 2 Tr. zák. spolupáchateľstvom
a trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Tieto
trestné činy mala žalobkyňa spolu s ďalšími 19 obvinenými spáchať tak, že v presne nezistenom čase
od začiatku roku 2002 do 30.6.2003 na hraničnom prechode medzi Slovenskou republikou a Maďarskou
republikou Š. - A. žiadali neoprávnene od občanov Rumunska finančnú hotovosť - úplatok od 500 do
1 000 Ft na osobu za vystavenie potvrdenia do cestovného dokladu o vstupe na územie Slovenskej
republiky, pričom mali vedomosť o tom, že občania Rumunska zneužívajú vstup na územie SR s
úmyslom získať potvrdenie o opustení územia Maďarskej republiky a tak získať možnosť pobytu v MR na
ďalších 30 dní, ktorú finančnú hotovosť prijímali tým spôsobom, že vodiči privážajúci občanov Rumunska
na motorových vozidlách k hraničnému priechodu odovzdali s cestovnými dokladmi aj finančnú hotovosť
vloženú do technického preukazu motorového vozidla alebo do cestovného dokladu službu konajúcim
pracovníkom OHCP PZ Š. na vstupe do SR, ktorí túto prevzali a až následne rozhodli o vystavení
predmetného potvrdenia do cestovného dokladu, čím konali v rozpore s § 6 ods. 1 písm. e) zák. č.
48/2002 Z.z. a s § 8 ods. 1, 3 zák. č. 171/1993 Z.z. Minister vnútra SR personálnym rozkazom č.297 z
8.8.2003 prepustil žalobkyňu zo služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu, že žalobkyňa v presne
nezistenom čase v období od 19. 9. 2002 do 28. 4. 2003 počas výkonu služby pri vybavovaní osôb
prekračujúcich štátnu hranicu z územia Maďarskej republiky na územie Slovenskej republiky, ktorí boli
prevažne držiteľmi cestovného dokladu Rumunskej republiky, neoprávnene preberala od týchto osôb



finančnú hotovosť vo výške do 1 500 forintov. Túto finančnú hotovosť preberala ako úplatu za to, že
do ich cestovného dokladu odtlačila priechodovú pečiatku o ich vstupe na územie Slovenskej republiky,
čím im umožnila ich opätovný legálny pobyt na území Maďarskej republiky po dobu ďalších 30 dní.
Týmto konaním žalobkyňa porušila služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom.
Minister vnútra SR rozhodnutím z 20.10.2003 č. KM-210/PK-2003 zamietol rozklad žalobkyne proti
personálnemu rozkazu č. 297 z 8.8.2003 a toto rozhodnutie potvrdil. Úrad špeciálnej prokuratúry
uznesením z 18.1.2008 č. VII Gv 117/04-114 zastavil trestné stíhanie vedené proti žalobkyni a ďalším
19 obvineným z dôvodu, že skutok nespáchali obvinení.

3. Súd prvej inštancie zo zápisnice o výsluchu obvinenej žalobkyne zo dňa 2.7.2003 pred
vyšetrovateľkou Krajského úradu justičnej polície PZ S. D. zistil, že žalobkyňa sa ku skutku, ktorý jej bol
kladený za vinu priznala. Konkrétne uviedla: „Je pravdou, že občania Rumunska cestovali pravidelne
na územie SR. Niektorí na náš dotaz, za akým účelom idú do SR, uvádzali, že buď na kávu, na večeru,
na benzínku, záležalo podľa okolností a hodín, ale našli sa aj takí, ktorí priamo povedali, že potrebujú
len razítko do cestovného pasu. Títo však boli väčšinou hneď otáčaní a naspäť vracaní, vlastne im bol
odopretý vstup na územie SR. To, že títo občania Rumunska cestovali z Maďarska na SR v podstate
za účelom získania potvrdenia o opustení územia Maďarskej republiky a získať tak možnosť predĺžiť
si pobyt v Maďarsku o ďalších 30 dní, tak toto bolo všeobecne známe, pretože sme si to mohli zistiť
aj z cestovných dokladov. V čase, keď som ja v apríli 2002 nastúpila na toto pracovisko, tak v tom
čase už toto konanie, kvôli ktorému sme stíhaní, bolo rozbehnuté. Keďže som chcela zapadnúť do
kolektívu a bola som rada, že ma prijali, tak aj z týchto dôvodov som sa pridala k nim. Prebiehalo to
prevažne tým spôsobom, že týchto rumunských občanov väčšinou vozili taxikári z Maďarska, veľa z nich
bolo Rumunov, ktorí však mali vybavené trvalé pobyty aj pracovné povolenie v Maďarsku. Šlo vždy
o tých istých, ktorých sme už poznali, jednak aj podľa značiek áut, aj osobne. O koho išlo, je možné
zistiť z evidencie, ktorú sme pravidelne viedli. Stalo sa, že niektorí z týchto taxikárov, keď bol „dobrý
deň“, sa otočiť aj viackrát. To, akým spôsobom si taxikári zháňali týchto klientov, resp. či to v Maďarsku
niekto organizoval, alebo bral za to nejaké peniaze, tak k tomuto sa ja vyjadriť neviem, navyše ja ani
neviem po maďarsky, takže o takomto niečom som sa s nimi nemohla ani rozprávať. Ja som tam prišla
do zabehnutého systému, ako sa to tam robilo. Taxík s určitým počtom Rumunov prišiel na hraničný
prechod, prešiel cez maďarskú stranu, prišiel k nám, šofér, resp. osoba sediaca najbližšie k búdke nám
podávala pasy, prípadne doklady od vozidla, v ktorých boli už vložené peniaze. Ja osobne som nemala
stanovenú žiadnu presnú sumu za osobu a prijaté peniaze som ani nikdy neprerátavala, len som ich
vybrala z dokladov, tieto som potvrdila a vrátila. Či niektorý z ostatných kolegov mal stanovenú
aj presnú sumu, tak k tomuto sa vyjadriť neviem. Potom sa títo Rumuni vracali späť, niektorí o hodinu,
niektorí viac, o tom však už nemám prehľad. S peniazmi, ktoré sme za smenu takýmto spôsobom získali,
sme sa delili všetci, ktorí sme boli v službe. Všetky peniaze, ktoré sme získali, sme dali na kopu a na
konci smeny sme si ich rozdelili, každému rovnakú čiastku.“

4. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Súd prvej inštancie mal vykonaným
dokazovaním preukázané, že žalobkyňa sa ku skutku, pre ktorý bola stíhaná priznala, skutkový priebeh
podrobne popísala vo svojej výpovedi pred vyšetrovateľkou Krajského úradu justičnej polície PZ S. D.
dňa 2.7.2003. Súd preto v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu dospel k záveru, že by bolo
v rozpore s dobrými mravmi a so zásadou spravodlivého usporiadania občianskoprávnych vzťahov, ak
by žalobkyni bol priznaný nárok na náhradu škody za situácie, keď sa k svojmu protiprávnemu konaniu
priznala. Inými slovami, nie je možné pripustiť, aby za tohto stavu žalobkyňa zo svojho konania finančne
profitovala. Na tom nič nemení to, že žalobkyňa následne v rámci prípravného konania trestnú činnosť
poprela. Preto súd žalobu zamietol v celom rozsahu.“

5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej
žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli.

6. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietla, že trestné stíhanie vedené proti
nej prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zastavil uznesením z 18.1.2008
č. VII Gv 117/04-114. Ďalej v odvolaní uviedla, že výšku škody v konaní riadne preukázala. Škoda
pozostáva z ušlého zisku vo výške 18.969,93 eur, pričom ušlým ziskom je plat, ktorý by dosiahla v štátnej
službe nebyť škodnej udalosti za obdobie od 1.9.2003 do 1.2.2006 a od 1.6.2006 do 30.9.2006. Ďalej



škoda pozostáva z nákladov na jej obhajobu v trestnom konaní vo výške 1.659,70 eur a z náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur. Napokon žalobkyňa v odvolaní poukázala na judikatúru a to
konkrétne na nález Ústavného súdu SR zo 7. 7. 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016- 49 a na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 18. 10. 2010 sp. zn. 4 MCdo 15/2009.

7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

8. Odvolací súd uznesením z 29.10.2013 č.k. 6Co 342/2012-94 zrušil prvý v poradí rozsudok súdu
prvej inštancie z 19.4.2012 č. k. 9C 96/2010-76. V odôvodnení tohto zrušujúceho uznesenia odvolací
súd okrem iného uviedol: „Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím sú 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, 2/ vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi nimi,
4/ zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. V prejednávanej veci formálne nedošlo
k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia proti žalobkyni príslušným orgánom. Odvolací súd však
poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k
takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,
má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 15/2009 ). Odvolací súd teda súhlasí
so záverom súdu prvého stupňa, že nezákonným rozhodnutím je v prejednávanej veci uznesenie
o vznesení obvinenia z 1.7. 2003 č. ČVS:KÚJP-17/OVVK-2003-SY. Personálnym rozkazom Ministra
vnútra SR z 8. 8. 2003 č. 297 bola žalobkyňa prepustená zo služobného pomeru príslušníka Policajného
zboru SR. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa uvádza, že žalovaná sa k protiprávnemu konaniu, pre
ktoré bola prepustená zo služobného pomeru príslušníka PZ, priznala vo svojej výpovedi uskutočnenej
pred vyšetrovateľom PZ dňa 2.7.2003. Túto skutočnosť súd prvého stupňa ponechal bez povšimnutia.
Pritom odvolací súd je toho názoru, že bolo by v rozpore s dobrými mravmi a so zásadou spravodlivého
usporiadania občianskoprávnych vzťahov, ak by žalobkyni bol priznaný nárok na náhradu škody za
situácie, keď sa k svojmu protiprávnemu konaniu priznala. Inými slovami, nie je možné pripustiť, aby
za tohto stavu žalobkyňa zo svojho konania finančne profitovala. Na tom nič nemení to, že žalobkyňa
následne v rámci prípravného konania trestnú činnosť poprela.“

9. Odvolací súd nevidí žiadny dôvod, pre ktorý by nemal na tomto právnom názore trvať a súd prvej
inštancie postupoval v jeho intenciách. V ods. 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej
inštancie citoval výpoveď žalobkyne pred vyšetrovateľkou Krajského úradu justičnej polície PZ S. D..
V rámci tejto výpovede sa žalobkyňa priznala k protiprávnemu konaniu, pre ktoré bola prepustená zo
služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Žalobkyňa v odvolaní žiadnym spôsobom túto svoju
výpoveď z prípravného konania nespochybnila. Ako je to uvedené už vyššie za tohto stavu by bolo
rozpore s dobrými mravmi a so zásadou spravodlivého usporiadania občianskoprávnych vzťahov, ak by
bola žalobkyni priznaná čo i len sčasti náhrada škody. Na tom nič nemení tá skutočnosť, že v konečnom
dôsledku bolo trestné stíhanie žalobkyne zastavené.

10. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, zák. č. 58/1969 Zb. neupravoval možnosť
priznania tohto nároku a odvolací súd je toho názoru, že v prejednávanej veci tento nárok nemožno
vyvodiť ani z čl. 5 ods. 1., 5. Dohovoru. Totiž čl. 5 Dohovoru upravuje právo na slobodu a bezpečnosť a
podľa ods. 5. tohto článku nárok na odškodnenie má každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v
rozpore s ustanoveniami tohto článku. Náhradu nemajetkovej ujmy teda možno priznať aj v prípade, ak
nezákonné rozhodnutie bolo vydané za účinnosti zák. č.58/1969 Zb., ale iba za predpokladu, že došlo
k obmedzeniu osobnej slobody poškodeného. V prejednávanej veci však osobná sloboda žalobkyne
nebola obmedzená. Možno teda uzavrieť, že žalobkyni by nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy ani v prípade, ak by priznanie náhrady škody nebolo v rozpore s dobrými mravmi, resp. so zásadou
spravodlivého usporiadania občianskoprávnych vzťahov.

11. Nemožno opomenúť, že Minister vnútra SR personálnym rozkazom č. 297 z 8.8.2003 prepustil
žalobkyňu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a rozhodnutím z 20.10. 2003 č. KM-210/
PK-2003 zamietol rozklad žalobkyne proti spomenutému personálnemu rozkazu. Tento personálny
rozkaz teda doposiaľ žiadny orgán nezrušil. Žalobkyni teda ušiel zisk v podobe jej platu v štátnej službe



v súvislosti so spomenutým personálnym rozkazom a nie v súvislosti s trestným stíhaním žalobkyne,
resp. s uznesením o vznesení obvinenia.

12. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil
podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s
§ 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,



c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).