Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/324/2017 z 27. 10. 2020
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. októbra 2020, sp. zn. 7Co/324/2017, ECLI:SK:KSBA:2020:1111244491.1
Krajský súd Bratislava | 7Co/324/2017 | ECLI:SK:KSBA:2020:1111244491.1 | 2020-10-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1f8c015d-99aa-46da-9f3a-3aa37edd58ed
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1111244491.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/324/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244491
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1111244491.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov
senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: U. V., R..
X.X.XXXX, D. I. XX, R. U., zastúpenej: FUTEJ & Partners s. r. o., IČO: 35 955 341, so sídlom Radlinského
2, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika - Národná banka Slovenska, so sídlom Imricha
Karvaša 1, Bratislava, o zaplatenie 10 622,08 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.7.2017, č. k. 7C/186/2011-578, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  súdu prvej inštancie sa  p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa  proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.  Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie   zamietol  žalobu, ktorou sa žalobca  voči  žalovanej
domáhal  zaplatenia sumy 10 622,08  eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo žalovanej sumy, od
19.4.2011 do zaplatenia,   predstavujúcej  náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“ alebo „Družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „Obchodník
s CP") a žalovanej   nepriznal   náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil  ust. § 1, § 3 ods.1, písm. d),  § 9 ods.1, 2, § 15 ods. 1, § 17
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 127
ods. 2 a § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) a  dospel k záveru, že     vo veci neboli
splnené zákonné podmienky dané pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu. V odôvodnení rozhodnutia
konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že  na základe schváleného prospektu
investície Úradom pre finančný trh UTF -002/2002/ SPI, zo dňa 21.3.2002, právoplatným dňa 28.3.2002
bolo Družstvo oprávnené ponúkať  majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Ďalej zistil, že
Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15.04.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti
CAPITAL  INVEST, o.c.p., a.s. potom, čo mu Obchodník CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z
obsahu listinných dôkazov mal preukázané, že NBS vykonala v období od 20.04.2010 do 06.05.2010
u Obchodníka s cennými  papiermi dohľad na mieste. NBS v tomto období vyzvala Družstvo listom z
20.04.2010, aby predĺžilo žiadosť  o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby Družstvo mohlo
pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť prospektu
investície sa stala neaktuálna.

3. Ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že povinnosťou žalovanej bolo dohliadať na aktualizáciu
Prospektu investícií. Konštatoval, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s



účinnosťou až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 v spojení s § 125c ods.
1. zák. č. 566/2001 Z. z. a preto sa na žalovanú nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť
Prospektu investícií realizovanú pred týmto dátumom, t. j. pred 1. 1. 2009. Uviedol, že do novelizácie zák.
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná povinnosť
Družstva aktualizovať Prospekt investícií, preto je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany žalovanej
v tomto smere, keďže žalovaná nemohla kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe v rozhodnom čase
ani neexistovala. Poukázal na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície až od 1. 6. 2010,
kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, vykonanej zák.
č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od 31. 12. 2006 do 1. 6. 2010 zo
zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla žalovaná skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu
dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

4. Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, vyvodil, že zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel
od iných dohliadaných subjektov (napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie), preto tieto
neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. Poukázal na to, že žalovaná nevykonávala
dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva a NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať
len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z.z. V tejto
súvislosti dal do pozornosti, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené
riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (§ 129 ods. 1 písm.
b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.7.2013; ustanovenia § 126 až § 130 boli zo zákona
č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.7.2013),
pričom nevedomosť žalobcu alebo jeho údajné spoliehanie sa nemožno pričítať na ťarchu Národnej
banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ
ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

5. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s CP vyplynulo, že obchodník s
CP obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo
iniciátorom celého obchodu Družstva a ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného
nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch).
V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s CP využívalo na vlastné riziko
s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená a žalobca si ako člen Družstva, ktoré
za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s
istotou predpovedať a odhadnúť.

6. Nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu o nedostatočných opatreniach žalovaného na nápravu
protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s CP pri činnosti voči Družstvu, nakoľko
z listín predložených stranami konania vyplýva aktívny prístup žalovanej k obchodníkovi s CP, keď
žalovaná rozhodnutím zo dňa 8. 1. 2008, č. OPK - 9750/3/2007, uložila obchodníkovi s CP pokutu vo
výške 16.596,96 eur (500.000,- Sk), a po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou
Národnej banky Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila
obchodníkovi s CP pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk).  Následne rozhodnutím zo dňa
21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010, žalovaná odobrala obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie
investičných služieb.

7. Zistil, že Družstvo bolo podľa zákona č. 566/2001 Z. z. povinné predkladať Národnej banke Slovenska
polročné a ročné správy o svojom hospodárení, z týchto však nevyplývali informácie o jeho zhoršenej
finančnej situácii, ktorá by ohrozila vyplácanie vyrovnávacích podielov či podielov na zisku jeho členom.
Rovnako zistil, že NBS po podaní podnetu Družstvom ihneď v období od 20. 4. 2010 do 6. 5. 2010
vykonala u Obchodníka s CP dohľad na mieste, pričom Obchodník s CP nepreukázal, že poskytoval
pre Družstvo investičnú službu riadenie portfólia, v rámci dohľadu na mieste nepredložil NBS žiadnu
dokumentáciu, ktorá by preukazovala, že obhospodaroval portfóliá družstiev, s ktorými uzavrel Zmluvu
o riadení portfólia, nepredložil žiadnu dokumentáciu, ktorá by preukazovala, že vykonával ktorúkoľvek
z činností uvedených v čl. I bode 2 zmlúv o riadení portfólia, nepredložil pokyny portfólia manažéra,
konfirmácie obstaraných obchodov pre družstvá, nepredložil zmluvy o kúpe alebo predaji cenných
papierov obstaraných pre družstvá, výpisy z evidencie majetkových účtov či doklady preukazujúce
úschovu a správu cenných papierov.



8. Dospel k záveru, že žalovaná svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone
verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom
rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných
práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003
Z. z. Jej postup bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne
orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Žalovaná nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods.2 Ústavy
Slovenskej republiky a v rozpore s ustanoveniami zákona  č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska,
so zákonom č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch a zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným
trhom.

9. Upozornil, že žalobca ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestoval predmetné
peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak, členská
schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť
záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného
zákonníka a Stanov Družstva. Bol to práve samotný žalobca, ktorý zanedbal prevenčnú povinnosť
uloženú mu Obchodným zákonníkom ako členovi družstva a v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka mal
postupovať ako člen družstva v spolupráci s ďalšími členmi družstva s primeranou dávkou opatrnosti,
ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika.

10. Súd nemal za preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi žalobcom označenou škodou a tvrdeným
nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcim v jej nečinnosti. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu,
že keby NBS včas zakročila a pozastavila by činnosť Družstva a obchodníka s CP, žalobcovi by
škoda nevznikla. Uviedol, že uzavretím právneho úkonu s Družstvom žalobcovi označená škoda ešte
nevznikla, vznikla mu vymožiteľná pohľadávka voči Družstvu a škoda mu prípadne vznikne až v dôsledku
nevymožiteľnosti tejto pohľadávky voči Družstvu, pričom škoda žalobcu má svoje príčiny vo finančnom
hospodárení Družstva a v spôsobe jeho podnikania.

11. Konštatoval, že v čase rozhodnutia súdu žalobca nepodal nijakú žalobu o náhradu škody proti
Družstvu, proti žiadnemu členovi predstavenstva Družstva či proti členovi kontrolnej komisie (Obch.
zákonník  § 251 ods. 2,  § 243a ods. 4 a  § 244 ods. 8), resp. nepreukázal, že si takúto škodu uplatnil a
jeho škoda nemohla byť týmto spôsobom nahradená. Poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej
nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v
občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie
pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, preto ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý
ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné
domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu,
či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie
škody. Uviedol, že žalobca si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia §
243a ods.4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva
družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka, avšak
žalobca nepreukázal, že by sa bez svojej viny bezúspešne domáhal náhrady škody voči subjektom
Družstva.

12. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnej žalovanej náhradu trov
konania nepriznal zohľadňujúc jej výslovné prehlásenie, že si trovy neuplatňuje a zo súdneho spisu jej
žiadne trovy ani nevyplývajú.

13. Proti  uvedenému rozsudku  podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď



základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány
verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že
ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode
na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohol
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny,
resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom
obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto
podľa jeho názoru svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú  z hľadiska stability a ochrany
investície spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa  § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001
Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol
mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o tom,
že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou
Slovenska, spočívajúcim v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z.. Za
obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa  považoval záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého sa mal viac
starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia
zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho,
že nebol "bdelý" s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou
Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by  mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o
cenných papieroch, resp. sankciami k dodržiavaniu zákona, porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že
povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností.  Podľa  § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch (platného v  tomto znení
od 1. mája 2007) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že
žalovaná  v priebehu celého konania tvrdila opak  -  preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky
informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť, vydaných Národnou
bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne
pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi. Povinný
zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať
informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík,
ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo, činnosťou obchodníka ako i
vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne.
Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011
bolo výpoveďou svedka X.. U. S., Csc. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007
pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio,
ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI  HOLDING, a. s., ktorý v tom čase
akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t. j. že  Družstvo malo všetky peňažné prostriedky
získané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a
Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou
nápravou stavu, že toto portfólio bolo po  vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch
zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL
production s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI
HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo
konateľom X.. Q. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľka poukázala ďalej na
to, že  Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a
investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými
papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil Zákon o
cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej
pokuty vo výške 10.000,- eur nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a
neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním  vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.



Poukázala ďalej  na skutočnosť,  že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s
cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé
porušovanie Zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

15. Odvolateľ ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.
ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt
z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje  do neho zahrnuté  boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky
Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom
prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo
majetkovo prepojené  boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach,
ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky
majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už
k 31. decembru 2006. Z uvedeného  vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods.
3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných
papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až
v máji 2011 (zákazom činnosti).

16. Žalobca konštatoval, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať
veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu na náhradu škody proti štátu a
nerobí takúto žalobu predčasnou, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či
aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu  ako veriteľa v
konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na
konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného
správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. V tejto súvislosti uviedol, že podmienkou vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003
Z. z. nie je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože
zákon č. 514/2003 Z. z. nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z (osobitných) predpokladov tejto
zodpovednosti.

17. Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že  súd prvej inštancie pri konaní
v prejednávanej veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za
účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v
konečnom  dôsledku mal v spise k  dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné
dôkazy, či už predložené žalobkyňou alebo žalovanou. Súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti  mu boli
známe aj iné dôležité skutočnosti  (§ 121 O. s. p.), pretože na prvoinštančnom  súde  už od 2. júla
2012 pravidelne prebiehajú konania  v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení
zopakovala svoje počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam
týkajúcim sa daného prípadu a uviedla, že žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nie je možné
ani odhadnúť, v akej výške  a kedy v budúcnosti  jej eventuálne vznikne,  pretože vznik samotnej škody
a jej výška závisí od výsledku konkurzného konania  PDSI.

18. Podľa § 470 ods. 1  zák.č. 160/2015 Civilný sporový poriadok ( ďalej „C.s.p.“) ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

19. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

20. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (378 ods. 1, § 379, § 380 ods.
1 C.s.p.),  bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v



ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval
ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané  dôvodne. Súd prvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti   uplatneného nároku na
náhradu škody  spôsobenej orgánom štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191
ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom
rozhodnutí aj náležite a v dostatočnom rozsahu  odôvodnil                (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

21. S prihliadnutím  na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu
prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa  procesných podmienok                 (§ 380 ods. 2 C.s.p.), odvolací
súd sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje  (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi
týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu v časti vzťahujúcej sa k výroku,
ktorým zamietol  žalobu na  náhradu škody spôsobenej orgánom štátu, v ktorom  dostatočne zodpovedal
na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom
sa v rozhodnutí  vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými  v konaní na súde prvej
inštancie  (§ 387 ods.2,3 C.s.p.).

22. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom   odvolací súd  upozorňuje, že rozsah prieskumu
vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním                 (§ 380 ods.
1 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak
kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má  byť
napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na
základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie  preskúmaval len v rozsahu odvolacích
dôvodov žalobcu   obsiahnutých v podanom odvolaní a v  záujme  riadneho  vysporiadania sa s
odvolacími námietkami žalobkyne dopĺňa nasledovné.

23. K žalobcom  uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.    (t. j. že
súd prvej inštancie  dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)
odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu  nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie  založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení §
186, § 187, § 192 a § 193 C.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený
odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie  nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia §
186, § 187, § 192 a § 193 C.s.p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

24. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu  spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§  365 ods. 1 písm. h) C.s.p.)   treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom
konajúci prvoinštančný  súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery  a aplikoval
správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.



25. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je v danom prípade
ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

26. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

27. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností a jeho  správnosť je potrebné  posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho
vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho
činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

28. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zák. č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie  medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu,  ktorá ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

29. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú  nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy
v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez
ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre
takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak
by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti,



príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a
skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť
príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,
v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

30. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

31. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk).

32. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V danom prípade nie je  sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto
dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.
z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície.
Teda až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež
povinnosť aktualizovať Prospekt investície  v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č.
566/2001 Z. z.  bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009
na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z.
vykonaná zák. č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt
zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z.
pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu,  žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od
iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto
neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými
ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobkyňa. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy
kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z.
z. V tejto súvislosti treba poukázať  i na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho  investíciou je
spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods.
1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013;  § 126 až 130 boli zo zák. č. 566/2001
Z. z. vypustené novelou vykonanou zák. č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobca
vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej
neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu
dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

33. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti,  preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)  interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,
ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne
z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,
ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona  vyplývajú.

34. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných



finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva  čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená,
že  riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo
pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy
v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby,
ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím,
že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobca   si  ako člen  Družstva, ktoré za týmto
účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou
predpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov
s cennými papiermi).  Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.
marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú
Národnou bankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol žalobca  v rozhodnom čase členom, spĺňala
znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto
forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle
neistého výnosu z realizovaného finančného investovania;  zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať
primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť
Družstva voči žalobcovi.

35. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu,  zohľadňujúc  aktívny prístup Národnej banky Slovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný  rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č.
OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eura,
opätovne rozhodnutím zo dňa 20.augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým  odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca sa  nemôže v konaní
domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom  v takom pochybení
v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne
pochybenia sa môžu priamo odraziť len  v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva tá
strana, ktorej práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

36. Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák.  č. 514/2003
Z. z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

37. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní
poukazoval žalobca,  jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Tento rozsudok sa predovšetkým
týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým,
že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného
rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011, týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej
moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti
pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu odvíja odo dňa, keď poškodený
obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo
4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie
R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná
aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že
miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu,
prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok
speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a
pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.  Z označeného
rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver,  že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať
v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva,
že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v



tom zmysle,  že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej
výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného
rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní
vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej
podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to
nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne
nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na
to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvej inštancii v tom, že žaloba bola
podaná predčasne.

38. Vo vzťahu k námietke žalobcu k okolnosti, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,  je
potrebné uviesť, že tento odvolací dôvod bližšie nešpecifikoval. Vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu
odvolací súd uvádza nasledovné.   Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba, následné podania žalobkyne
a vyjadrenie sa žalovanej boli  vzájomne stranám sporu   súdom prvej inštancie doručované pred
pojednávaním nariadeným na deň 10.7.2017, resp. v jeho priebehu.  Zo zápisnice z   pojednávania
súdu nariadeného na deň 10.7.2017 vyplýva, že v jeho priebehu  súd prvej inštancie akceptoval zhodné
vyhlásenie prítomných strán o tom, že   s obsahom všetkých listinných dôkazov sú oboznámení,
nespochybňuje ho žiadna zo strán, preto na ich osobitnom oboznámení súdom čítaním,  netrvajú.
Uvedené znamená, že vo vzťahu k riadnemu vykonaniu dokazovania nebolo zistené žiadne pochybenie
súdu prvej inštancie, a nebola zistená žiadna iná procesná vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie veci.

39.    Postup súdu prvej inštancie v priebehu označeného pojednávania, ktorý  zamietol návrh na
doplnenie dokazovania zabezpečením účtovníctva družstva PDSI, vyžiadaním správy o stave konkurzu
a výsluch svedkov W.. F., X..  Š.C., X.. J. O. X.. F.),  bol rovnako v súlade s ust. § 185 ods. 1 C. s.
p.. V zmysle citovaného ustanovenia súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Posúdenie
návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
teda zásadne vecou súdu  a nie strán sporu. Na základe uvedeného je potom možné za nedôvodnú
považovať i námietku  žalobcu o tom, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e)
C.s.p.).

40. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca odvolaciu argumentáciu založil na rovnakom
skutkovom a právnom zdôvodnení ako v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní
neuviedol žiadne nové skutočnosti a dôkazy,   ktoré by odôvodňovali odlišné posúdenie otázky vzniku
nároku na náhradu škody, zatiaľ čo závery súdu prvej inštancie sú v tomto smere dostatočne podložené
výsledkami vykonaného dokazovania a v jeho rozhodnutí aj dostatočne  vyargumentované.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku
o trovách konania pred súdom prvej inštancie,  podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne  a právne správny,
potvrdil.

42. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej  priznal  proti žalobcovi nárok
na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku
súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy  (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v



dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie     a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,  z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).