Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoPr/4/2020 z 1. 12. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 1. decembra 2020, sp. zn. 7CoPr/4/2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1113224169.2 Krajský súd Bratislava | 7CoPr/4/2020 | ECLI:SK:KSBA:2020:1113224169.2 | 2020-12-01 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/14bb47c2-502d-45ce-bdab-62b1f3fe1188 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1113224169.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoPr/4/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113224169
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1113224169.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v sporovej veci žalobkyne: O. B., D..
XX.X.XXXX, H. N. A. Č.. XX, XXX XX G., štátny občan SR, zastúpená: JUDr. Melánia Kvietková, bytom
Buzulucká 15, Košice, proti žalovanému: O.D. dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky, Námestie slobody č. 6,810 05 Bratislava, zastúpeného: advokátska kancelária Bobák, Bollová
a spol., s.r.o., so sídlom Dr. Vladimíra Clementisa 10, Bratislava, IČO: 358 556 73, o určenie neplatnosti
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe a o náhradu platu, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.5.2018, č.k. 24 Cpr/7/2013-356 v spojení s
uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18.2.2020, sp.zn. 24Cpr/7/2013, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.

Žalovanému sa proti žalobkyni nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa po zmene
žaloby pripustenej uznesením vyhláseným v priebehu pojednávania nariadeného na deň 11.4.2017,
domáhala určenia, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v stálej štátnej službe založeného
služobnou zmluvou Y.. XXXX/XXXX/OÚ zo dňa 18.12.2012, ktorý mal skončiť dňa 15.5.2013 na základe
oznámenia žalovaného žalobkyni listom Y.. XXX/XXXX/XÚ zo dňa 11.04.2013 v skúšobnej dobe je
neplatné a žalovanému žiadala uložiť povinnosť zaplatiť jej náhradu platu za 36 mesiacov, t.j. za obdobie
od 16.5.2013 do 16.5.2016 v sume 6 735,29 eur. Vo výroku rozhodnutia ďalej nepriznal žalovanému
nárok na náhradu trov konania.

2. Zamietajúci výrok rozhodnutia právne odôvodnil § 1 ods.4, 25 ods.1 písm. a/, § 28 ods.1,2,3,4,
§ 46 ods.1 písm. d/, § 120 , § 121, § 123, § 125 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe (ďalej
„zákon o štátnej službe „), § 37, § 39, § 40 ods.3, § 43 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej „Občiansky zákonník„), keď z vykonaného dokazovania zistil, že Služobnou zmluvou č. XXXX/
XXXX/OÚ dňa 20.12.2012 vznikol žalobkyni štátnozamestnanecký pomer, vo funkcii radca, v stálej
štátnej službe, ktorá bezprostredne nadväzovala na dočasnú štátnu službu podľa § 17 ods. 3 písm. b/
zákona o štátnej službe na tom istom štátnozamestnaneckom mieste, na základe výberu 50/1/2012,
konaného 12.12.2012, v odbore štátnej služby 2.19 Zdravotníctvo, v organizačnom útvare: útvar
vedúceho hygienika so skúšobnou dobou 3 mesiace. Na konci tejto listiny je uvedený vlastnoručný
podpis žalobkyne a L.. O. Č., vedúceho služobného úradu žalovaného. Z obsahu potvrdenia o
dočasnej pracovnej neschopnosti vyplynulo, že žalobkyňa bola počnúc dňom 14.1.2013 uznaná
práceneschopnou. Žalovaný dňa 11.4.2013 oznámil žalobkyni skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru vzniknutého Služobnou zmluvou č. XXXX/XXXX/OÚ dňa 20.12.2012, v odbore štátnej služby



2.19 Zdravotníctvo, v organizačnom útvare: útvar vedúceho hygienika rezortu, vo funkcii radca , a to v
skúšobnej dobe dňom 15. 5.2013 (podľa § 28 ods. 4, § 46 ods. 1 písm. d/ zákona o štátnej službe a
§ 72 Zákonníka práce).

3. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu, podľa ktorého
prvoinštančný súd pri v poradí prvom rozhodnutí zo dňa 17.10.2014 postupoval a rozhodol správne,
okrem právne a i skutkovo neodôvodneného záveru o tom, že § 28 ods.2 zákona o štátnej službe
nie je možné na posudzovaný právny vzťah aplikovať, keď pri citácii § 28 ods.2 písm. b/ citovaného
zákona uviedol nad jeho rámec zužujúci výklad („bez výberového konania alebo bez výberu na
voľné štátnozamestnanecké miesto do obsadenia tohto miesta štátnym zamestnancom v stálej štátnej
službe“). Odvolací súd dospel k záveru, že u žalobkyne nebola skúšobná doba ex lege súčasťou
štátnozamestnaneckého pomeru založeného služobnou zmluvou (§ 28 ods. 1 zákona o štátnej službe),
ale mohla byť len výsledkom dohody so služobným úradom podľa § 28 ods.2 písm. b/ zákona o štátnej
službe. Žalobkyňa bola totiž ku dňu 20.12.2012 prijatá do stálej štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzovala na dočasnú štátnu službu podľa § 17 ods.3 písm. b/ zákona o štátnej službe na tom istom
štátnozamestnaneckom mieste, čo vyplýva z porovnania obsahu Služobnej zmluvy č. XXX/XXXX/OÚ
zo dňa 29.6.2012, Oznámenia o výsledku výberu zo dňa 13.12.2012 č. XXXXX/XXXX/OÚ/Z.XXXXX a
Služobnej zmluvy č. XXXX/XXXX/OÚ zo dňa 18.12.2012). S poukazom na uvedené sa odvolací súd v
rozhodnutí zhodol s názorom žalobkyne v tom, že v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2 písm. f/ O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016).
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí ďalej konštatoval, že charakter dohody o skúšobnej dobe uzavretej
podľa § 28 ods.2 zákona o štátnej službe je treba posudzovať podľa § 34 až 40, § 41, § 41a, § 42 b,
§ 43, § 43a, § 43b, § 43c, § 44, § 45, § 46 ods.2 a § 49 Občianskeho zákonníka. Preto podľa názoru
odvolacieho súdu nemôže byť ďalej skúšobná doba podľa § 28 ods.2 zákona o štátnej službe platne
dojednaná po tom, čo už štátnozamestnanecký pomer vznikol, so spätnou platnosťou, ale najneskôr v
deň, ktorý bol dojednaný ako deň vzniku štátnozamestnaneckého pomeru (§ 27 zákona o štátnej službe).
V posudzovanom prípade má preto posúdenie otázky, kedy došlo k uzavretiu dohody o skúšobnej
dobe medzi stranami sporu podstatný právny význam, majúci vplyv na rozhodnutie súdu o uplatnenej
žalobe. Súdu prvej inštancie odvolací súd vytkol, že tejto skutočnosti nevenoval potrebnú pozornosť, keď
konštatovanie o tom, že „zo strany žalobkyne došlo k podpisu služobnej zmluvy najneskôr dňa 7.1.2013,,
pre prijatie úvahy o vecnej a právnej správnosti napadnutého rozhodnutia nepostačuje. Posúdenie tejto
právnej skutočnosti je možné podriadiť pod postup súdu uvedený v § 120 ods.l O.s.p. v znení účinnom
do 30.6.2016, kedy mohol súd výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich
vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Odvolaciemu súdu sa preto javilo nevyhnutné , pri
deklarovaných pochybnostiach o obsahu nedatovaného U. V. (šoféra, ktorý mal žalobkyni doručovať
na podpis Služobnú zmluvu č. XXXX/XXXX/OÚ R. dňa 18.12.2012), vykonať jeho výsluch a pokúsiť sa
ustáliť medzi stranami sporu sporný deň, v ktorom došlo medzi nimi k uzavretiu dohody o skúšobnej
dobe, tvoriacej súčasť označenej služobnej zmluvy.

4. Súd prvej inštancie , riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom, z výsluchu svedka
U. V. zistil, že tento je stále v služobnom pomere so žalovaným. Svedok po zákonnom poučení k
prejednávanej veci uviedol, že nevie už presne kedy, ale bolo to niekedy doobeda, dňa 20.12.2012,
kedy na pokyn šéfky zaniesol zmluvy pani B., ktorá ich skontrolovala a podpísala. Svedok sa vedel
presne vyjadriť, či žalobkyňa zmluvy podpísala, nakoľko ich presný obsah nepoznal, pričom tieto zmluvy
následne doniesol naspäť na pracovisko. Iné cesty v daný deň už neabsolvoval a nastúpil na dovolenku.
V ostatnom si svedok na uvedený deň presne nespomínal. Reakciu žalobkyne uviesť nevedel, ani to, ako
dostal príkaz na jazdu. K príkazu na jazdu uviedol, že pravdepodobne túto vykonal na základe pokynu
šéfky, asi v ten deň ráno pred jazdou, doručenie malo prebehnúť normálne, mal prísť k žalobkyni do bytu,
oznámiť jej, že má na podpis nejakú obálku od šéfky , ktorú žalobkyňa podpísala a asi preštudovala.
Následne išiel ďalej. K absencii záznamu Terasa v knihe jázd zo dňa 20.12.2012 sa svedok nevedel
konkrétne vyjadriť, keďže vždy sa jazdy značili tak ako bolo uvedené v predloženej knihe jázd. K
čestnému prehláseniu, ktoré je obsahom spisu sa svedok nevedel vyjadriť, či ho písal sám, s určitosťou
uviedol, že nevedel čo je obsahom listín zásielky, nakoľko doručované listy nečíta. K uvedenému
čestnému vyhláseniu sa vôbec nevedel bližšie vyjadriť, avšak uviedol, že sa podpisuje aj tak ako je to
uvedené na predmetnom vyjadrení.

5. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania, zohľadnení a vyhodnotení námietok
žalobkyne voči výpovedi uvedenej svedkom V., mal preukázané, že k podpisu služobnej zmluvy,



ktorej súčasťou bola aj dohoda o skúšobnej dobe, došlo dňa 20.12.2012. Túto skutočnosť mal
preukázanú výsluchom svedka V., podporenú záznamom v knihe knihy jázd, dátumom na opise
štátnozamestnaneckej činnosti, kde je uvedený dátum podpisu žalobkyňou 20.12.2012 a obsahom
Služobnej zmluvy č. XXXX/XXXX/OU zo dňa 18.12.2012 z ktorej jednak vyplýva dátum podpisu
18.12.2012 a nevplýva dátum neskorší ako 20.12.2012. Tvrdenie žalobkyne, že služobnú zmluvu
mala podpísať niekedy medzi 2.1.2013 a 7.1.2013 mal za osamotené, bez toho, aby bolo podporené
inými dôkazmi. Súdu prvej inštancie nebolo tiež zrejmé, prečo za danej situácie nebol dátum
podpisu, prípadne prevzatia písomností súvisiacich so štátnozamestnaneckým pomerom žalobkyne
opatrený iným údajom o doručení (napr. uvedeným krátkeho: prevzala dňa ....) alebo podpísaní týchto
dokumentov. Aj v prípade priebehu tvrdeného žalobkyňou, nebol na ňu vyvíjaný žiaden nátlak, či
dokonca ani prítomný žiaden nadriadený, či iná osoba, ktorá by na ňu potenciálne v tomto smere mohla
vplývať.

6. Odmietnutie návrhu žalobkyne na vykonanie dokazovania vyžiadaním a oboznámením poštovej knihy
a príkazov na jazdu súd prvej inštancie odôvodnil tým, že tieto dôkazy nemajú akým spôsobom
bližšie prispieť k ustáleniu presného dátumu podpisu zmluvy v zmysle uznesenia odvolacieho súdu (k
údajom o jazdách a k vykonaniu jazdy sa vyjadril vypočutý svedok) a ďalšie dokazovanie v tomto
smere posúdil ako nadbytočné. Rovnako dokazovanie oboznamovaním záznamu poštovej knihy posúdil
ako nadbytočné, keďže týmto dôkazom je možné preukázať, že podpísané služobné zmluvy boli do
Bratislavy zaslané až podpise poslednej, a to dňa 7.1.2013. Tento dôkaz však nie je spôsobilý potvrdiť
ani vyvrátiť konkrétny deň podpísania služobnej zmluvy žalobkyňou. Na základe uvedeného súd prvej
inštancie dospel k záveru, že skúšobná doba bola dohodnutá v súlade s § 28 ods. 2 písm. b/ zákona
o štátnej službe a k platnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru založeného Služobnou
zmluvou zo dňa 18.12.2012, č. XXXX/XXXX/OU v skúšobnej dobe došlo dňom 15.5.2013. Vzhľadom
na uvedené žalobu o určenie, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v stálej štátnej službe
založeného služobnou zmluvou C. XXXX/XXXX/OÚ zo dňa 18.12.2012, ktorý mal skončiť dňa 15.5.2013
na základe oznámenia žalovaného žalobkyni listom Y.. XXX/XXXX/XÚ zo dňa 11.4.2013 v skúšobnej
dobe je neplatné a o náhradu platu za 36 mesiacov, t.j. za obdobie od 16.5.2013 do 16.5.2016 ako
nedôvodnú zamietol.

7. O trovách konania rozhodol podľa čl. 4 ods.1, § 262 ods.1, § 255 ods.1, § 257 ods.1 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“).

8. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa odôvodňujúc ho odvolacím dôvodom
podľa § 365 ods.1 písm. d/ C.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci), keď z písomného vyhotovenia rozsudku je zrejmé, že tento bol vyhotovený dňa
15.5.2018, teda jeden deň pred jeho vyhlásením. Žalobkyňa ďalej namietla, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhované dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1 písm.
e/ C.s.p.), keď ňou navrhnutými dôkazmi (predložením knihy jázd, príkazov na jazdu, technického
preukazu vozidla I. N. XXX C., predložením poštovej knihy, kópií dokladov o dovolenkách zamestnancov
pracoviska Košice od 12/2012 do 1/2013) by bolo preukázané, že výpoveď svedka nie je dôveryhodná
nie len s ohľadom na výpoveď W.. O., neexistenciu zápisu v knihe jázd 20.12.2012 , na skutočnosť,
že svedok si na nič iné z tohto obdobia nepamätal a i s ohľadom na čestné prehlásenie tohto
svedka z februára 2014. Napriek zmene čestného prehlásenia svedok uviedol, že nevedel čo nesie, ale
jednoznačne uviedol, že zmluvu podpísala dňa 20.12.2012. Odvolateľka napokon uplatnila odvolací
dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p., t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to s poukazom na navzájom si odporujúce dôvody
súdu prvej inštancie, a to vo vzťahu k posúdeniu dôveryhodnosti najprv čestného vyhlásenia svedka
V. zo dňa 14.2.2014 a jeho následnej svedeckej výpovede . Súd prvej inštancie sa s písomným a
ústnym poukazom žalobkyne nezaoberal a nezaoberal sa ani tým, že vzhľadom na písomné upozornenia
žalobkyne , čo sa týka knihy jázd z 17.12.2012, iba účelovo upravili výpoveď svedka aj bez príslušného
zápisu v knihe jázd, ktorú už nemohli upraviť, lebo bola predložená súdu do spisu. W.. O. si nepamätala,
kedy dala pokyn svedkovi, ktorý si okrem dátumu 20.12.2012 pre odstup času na nič iné nepamätá.
Odvolateľka navrhla, aby odvolací súd doplnil dokazovanie podľa podania z 24.11.2017 a rozhodnutie
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, vrátane priznania náhrady platu.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
právne správne potvrdiť. Konštatoval, že výsluchom svedka U. V. bolo zistené, že tento na pokyn



svojej šéfky dňa 20.12.2012 niekedy doobeda, zaniesol žalobkyni na podpis dokumenty, ktoré žalobkyňa
skontrolovala a podpísala, tieto po ich podpísaní následne odniesol naspäť na pracovisko, iné cesty v
ten deň už neabsolvoval a nastúpil na dovolenku. Aj keď svedok nemal vedomosť o tom, aké dokumenty
dal žalobkyni dňa 20.12.2020 na podpis, muselo ísť o služobnú zmluvu, ktorej súčasťou bola aj dohoda
o skúšobnej dobe a v tento deň žalobkyňa nemohla podpísať iné dokumenty. Tento fakt potvrdila aj
samotná žalobkyňa v opise dôvodov podania žaloby zo dňa 1.7.2013 (...dňa 20.12.2012 som podpísala
opis činností štátnozamestnaneckého miesta.....), v sťažnosti zo dňa 20.1.2013 a v podnete zo dňa
22.4.2013. V rozpore s logikou a bežnou praxou na osobnom úrade by bolo, ak by žalobkyňa podpísala
najprv opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta (20.12.2012) a služobnú zmluvu so skúšobnou
dobou až v januári 2013. Keďže list žalovaného č. XXXX/XXXX/OÚ, ktorým žalovaný zaslal žalobkyni na
podpis služobnú zmluvu je datovaný 18.12.2012, z príkazov na jazdu p. V. a jeho svedeckej výpovede
vyplýva, že dňa 20.12.2012 mal poslednú služobnú jazdu pred sviatkami ( od 27.12. do 31.12.2012
čerpal dovolenku) je nepochybné, že dňa 20.12.2012 žalobkyňa podpísala aj služobnú zmluvu so
skúšobnou dobou 3 mesiace. Skutočnosť, že k podpísaniu služobnej doby nemohlo dôjsť v januári 2013
vyplýva z ust. § 26 ods.1, § 27 ods.1 , § 28 zákona o štátnej službe . Podľa názoru žalovaného v konaní
nebolo preukázané, že by služobná zmluva bola podpísaná v iný deň ako 20.12.2012.

10. Žalobkyňa v dodatku k odvolaniu zo dňa 24.6.2018 uviedla, že od roku 2008 upozorňovala a
poukazovala na porušovanie zákonných ustanovení pri vykonávaní činností podľa zákona č. 355/2007
Z.z. o posudkovej činnosti a štátneho zdravotného dozoru, v dôsledku čoho bola oproti ostatným
zamestnancom vo zvýšenej miere kontrolovaná a podrobovaná aj nevhodnému správaniu zo strany
vedúcej. Žalobkyňa poukázala na manipuláciu ostatných podriadených W.. O. proti žalobkyni, na
nevhodné správanie sa W.. O. voči nej pri zadávaní pracovných úloh a ich hodnotení, na príbuzenský
vzťah medzi W.. N. V. W.. O., na okolnosti súvisiace so zrušením jej pracovného miesta a na tvrdenia
svedkov produkovaných k tejto skutočnosti v priebehu konania. Diskriminačný postup voči jej osobe
bol zavŕšený listom z 11.4.2013, ktorým jej bolo oznámené, že podľa § 29 ods.4, § 46 ods.1 písm.
d/ zákona č. 400/2009 Z.z. a § 72 Zákonníka práce, sa jej štátnozamestnanecký pomer končí v
skúšobnej dobe 15.5.2013, pričom v danej dobe bola práceneschopná. Pokiaľ ide o služobnú zmluvu,
túto podpísala dňa 2.1.2013 po nástupe do práce z PN, dňa 20.12.2012 nemohla na počkanie podpísať
tak významný dokument bez porady so svojou právničkou M.. B., zmluvu dostala nakoncipovanú s
napísaným dátumom 18.12.2012 a s podpisom vedúceho služobného úradu, od nej sa očakávalo, že
ju podpíše a v prípade jej podpísania s výhradou, že nesúhlasí s opakovanou skúšobnou dobou by jej
štátnozamestnanecký pomer nikdy nevznikol. Skúšobná doba v stálej štátnej službe tým nevznikla a
platná nemôže byť ani výpoveď žalovaného údajne v skúšobnej dobe. Súd prvej inštancie nepristúpil
k predvolaniu svedkov, ktorých žalobkyňa žiadala vypočuť na pojednávaní konanom dňa 12.6.2014 (M..
H. B., T. H., U. V. V. R. P. Ú. O. Z. N. ).

11. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení sa k písomnému podaniu žalovaného uviedla, že citácia
právnych predpisov súvisiacich so vznikom štátnozamestnaneckého pomeru žalovaným v jeho podaní
neznamená ich využívanie v praxi žalovaného. Súd prvej inštancie po vrátení veci na nové prejednanie
a rozhodnutie v podstate vykonal jeden dôkaz, a to výsluch svedka vodiča V., ktorého stanovisko v
čestnom vyhlásení spochybnil aj odvolací súd. Konajúci súd výpoveď tohto svedka vyhodnotil tak,
že tento svedok doručil žalobkyni zmluvu, ktorou mal byť založený štátnozamestnanecký pomer, táto
ju podpísala dňa 20.12.2012, a teda ak obsahovala údaje aj o skúšobnej dobe, tak medzi stranami
bola dojednaná skúšobná doba v zmysle § 28 ods.2 písm. b/ zákona o štátnej službe. Ak svedok
nevedel čo doručuje a čo žalobkyňa údajne podpisuje, ako mohol súd uzavrieť, že dňa 20.12.2012
doručoval svedok zmluvu, ktorou mal byť založený štátnozamestnanecký pomer. Jedná sa o nepravdivú
informáciu, o čom musí svedčiť aj kniha došlej a odoslanej pošty, ktorú žiadala v konaní doložiť.
Odvolateľka napokon uviedla že je nepravdepodobným, že vedúca pracoviska v G. by písomnosti
podpísané všetkými zamestnancami už 20.12.2012 na tomto pracovisku, zasielala do N. až 7.1.2013
( čo pripustila svedkyňa W.. O.).

12. Žalovaný v ostatnom písomnom vyjadrení sa z 12.7.2018 konštatoval, že otázka diskriminácie,
ktorej sa venovala žalobkyňa v písomnom vyjadrení , nemá vplyv na právne posúdenie veci a ak sa s
ňou súd v napadnutom rozhodnutí osobitne nezaoberal, neporušil tým žiadne procesné práva strán
sporu a svojim postupom zabezpečil spravodlivú ochranu ich práv a oprávnených záujmov.



13. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 470 ods.1, § 378 ods. 1, § 379, § 380 C.s.p., keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo nariadenie pojednávania
by si vyžadoval dôležitý verejný záujem a po odvolacom prieskume rozhodnutia súdu prvej inštancie
dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania podaného žalobkyňou.

14. Konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných
podmienok , na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať, aj keď tieto neboli v odvolacích
dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

15. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobkyňou upozorňuje, že rozsah prieskumu
vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 C.s.p.),
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako
i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Zdôrazňuje, že lehota na
podanie odvolania neohraničuje len samotné podanie odvolania (t.j. iniciovanie opravného konania),
ale aj vymedzenie programu odvolacieho konania (určenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda)
a argumentáciu uvedenej vadnosti rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, keďže po uplynutí
lehoty na podanie odvolania nemožno rozširovať ani meniť odvolacie dôvody, ani navrhované dôkazy
(§ 365 ods.3 C.s.p.). S poukazom na uvedené odvolací súd neprihliadal na odvolaciu argumentáciu
uvedenú žalobkyňou v dodatku k odvolaniu zo dňa 24.6.2018, ktoré bolo súdu doručené po uplynutí 15
dňovej zákonnej lehoty na podanie odvolania dňa 28.6.2018 (rozsudok súdu prvej inštancie obsahujúci
riadne poučenie o možnosti podať odvolanie a o jeho náležitostiach , bol žalobkyni riadne doručený dňa
23.5.2018 a 15 dňová lehota na podanie odvolania uplynula dňa 7.6.2018).

16. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd v
celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi vzťahujúcimi sa k odvolaním
napadnutému rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom konajúci súd dostatočne, presvedčivo a
zrozumiteľne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku
žalobkyne podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán
prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.) vzťahujúcimi sa k prijatému
zamietajúcemu výroku vo veci samej. Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2
C.s.p. v odôvodnení sa vo vzťahu k prijatému výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu o určenie,
že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v stálej štátnej službe založeného služobnou zmluvou C.
2363/2012/OÚ zo dňa 18.12.2012, ktorý mal skončiť dňa 15.5.2013 na základe oznámenia žalovaného
žalobkyni listom C. 567/2013/0Ú zo dňa 11.4.2013 v skúšobnej dobe je neplatné a o náhradu platu za
36 mesiacov, t.j. za obdobie od 16.5.2013 do 16.5.2016 ako nedôvodnú zamietol, obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vzťahujúcich sa k tomuto výroku a len v
záujme dôsledného vyporiadania sa s uplatnenými odvolacími dôvodmi udáva nasledovné.

17. Odvolateľka podané odvolanie zo dňa 1.6.2018 doručené súdu prvej inštancie dňa 5.6.2018
odôvodnila tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 365 ods.1 písm. d/ C.s.p.). Uvedený odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenie v procesnom
postupe súdu , ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť napr. nesprávne
realizovaná manudukačná povinnosť, pochybenia vo vykonanom dokazovaní ( vykonanie nezákonne
získaného dôkazu, vypočutie svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď , porušenie viazanosti
súdnymi rozhodnutiami alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím
príslušného orgánu). Za vadu konania žalobkyňa v podanom odvolaní označila postup súdu prvej
inštancie , ktorý písomné vyhotovenie rozsudku vyhotovil dňa 15.5.2018, teda jeden deň pred jeho
verejným vyhlásením.

18. Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že uznesením vyhláseným v priebehu pojednávania
nariadeného na deň 17.4.2018, súd prvej inštancie s využitím postupu podľa § 219 ods.2 C.s.p.
odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozhodnutia na deň 16.5.2018, v ktorého priebehu verejne
vyhlásil rozhodnutie, jeho písomné vyhotovenie (v ktorom ako deň vyhlásenia rozhodnutia uviedol
15.5.2018 ) v súlade s citovaným ustanovením priamo na pojednávaní doručil prítomnému zástupcovi
žalovaného a neprítomnej zástupkyni žalobkyni ho doručoval prostredníctvom doručujúceho orgánu.



Pokiaľ v písomnom vyhotovení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol nesprávny deň jeho vyhlásenia
(15.5.2018), túto zrejmú nesprávnosť následne podľa § 224 C.s.p. odstránil vydaním opravného
uznesenia zo dňa 18.2.2020, sp.zn. 24Cpr/7/2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 4.3.2020.
Odvolací súd s poukazom na uvedené uzatvára, že odvolateľkou namietané pochybenie pri uvedení
dňa vyhlásenia rozhodnutia v písomnom vyhotovení rozsudku, nie je možné kvalifikovať ako inú vadu
konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19. V podanom odvolaní žalobkyňa ďalej namietala porušenie jej práva na riadne odôvodnenie rozsudku,
v ktorom „sa súd prvej inštancie v 2/3 odôvodnenia zaoberal konaním a rozsudkom pred jeho zrušením
odvolacím súdom a právnymi závermi odvolacieho súdu, ktorými bol viazaný a len v bodoch 76 - 83
sa venoval vlastnému rozhodnutiu vo veci samej„, ktorú je nutné podriadiť pod ust. § 365 ods.
1 písm. b/ C.s.p., podľa ktorého je odvolanie prípustné proti každému rozhodnutiu súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu zmätočnosti uvedenú v citovanom
ustanovení sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup
súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné
oprávnenia.

20. Odvolací súd zdôrazňuje, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo
účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že
majú význam pre rozhodnutie ( I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v
§ 220 ods.2 C.s.p., pričom rozhodnutie nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument použitý
v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o uplatnenej žalobe. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd
musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). V tejto súvislosti treba
upozorniť, že na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté
stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania
v zmysle 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku“.

21. Konštatuje, že posudzovaný prípad neposkytuje podklad pre to, aby sa naň mohla uplatniť
druhá veta v predchádzajúcom odseku citovaného stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky
odvolacieho konania , ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom
ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec
žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri
Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za
následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V preskúmavanej veci súd prvej
inštancie v dôvodoch svojho rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyňa v spore domáhala, aké skutočnosti
v priebehu konania tvrdila, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, dostatočne jasne vysvetlil, ako boli
v predchádzajúcich dvoch rozhodnutiach súdov posúdené podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán (ktoré tvoria s napadnutým rozhodnutím nedeliteľný celok) a pri zohľadnení viazanosti
vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods.2 C.s.p.) vysvetlil, s akým výsledkom a na
základe akých dôkazov skutkovo a právne vyhodnotil pre rozhodnutie podstatnú otázku , kedy došlo k
uzavretiu dohody o skúšobnej dobe. V rozhodnutí vysvetlil z akých dôvodov nevykonal návrhy žalobkyne
na doplnenie dokazovania vyžiadaním a oboznámením poštovej knihy, príkazov na jazdu a záznamov
z poštovej knihy. Žalobkyňa preto nedôvodne argumentuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je riadne
neodôvodnený; pričom za vadu konania v zmysle § 365 ods.1 písm. b/ C.s.p. v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.

22. Žalobkyňa odvolanie ďalej odôvodnila dôvodom podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. ( t. j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), ktorý je v súdnej



praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania . Odvolací súd
v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je vo vzťahu k zamietajúcemu
výroku naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v tejto časti nemožno vytknúť, že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení
druhého dielu C.s.p. a odvolací súd nemal dôvod odlišným spôsobom vykonané dokazovanie hodnotiť.

23. Pokiaľ žalobkyňa namieta , že súd prvej inštancie neposúdil výpoveď svedka V. v nadväznosti
na jeho čestné A. zo dňa 14.2.2014 a na zápis v knihe jázd z 20.12.2012 (kde nie je uvedená
cesta na Terasu - sídlisko, kde mala žalobkyňa v danom čase trvalý pobyt) za nedôveryhodnú
podotýka, že súd prvej inštancie v ods. 77 - 81 odôvodnenia rozhodnutia zrozumiteľne a jasne uviedol
zistenia vyplývajúce z výsluchu svedka V., vykonaného v priebehu pojednávania nariadeného na
deň 17.4.2018, ktoré posudzoval jednak izolovane a následne aj vo vzťahu k ostatným vykonaným
dôkazom majúcim podstatný vplyv na skutkové a právne posúdenie veci a tvrdenie žalovanej o tom,
že mala služobnú zmluvu ( ktorej súčasťou bola aj dohoda o skúšobnej dobe ) podpísať niekedy medzi
2.1.2013 až 7.1.2013 , posúdil ako osamotené a nepodporené inými dôkazmi. K tvrdeniam žalobkyne
o nevierohodnosti tohto svedka udáva, že svedok U. V. v priebehu výsluchu pred súdom uviedol
skutočnosti týkajúce sa doručovania písomností žalobkyni dňa 20.12.2012 , ktoré po ich podpísaní
odviezol naspäť na pracovisko „ ešte išiel do WGS a následne nastúpil na dovolenku„. K obsahu
čestného prehlásenia z 14.12.2014 uviedol, že podpis na doklade je jeho, nepamätá si naň, ale
jednoznačne konštatoval, že nevedel, čo je obsahom doručovanej zásielky „ nakoľko listy nečíta“.
Posudzujúc výpoveď tohto svedka izolovane z hľadiska jeho vierohodnosti, pravdepodobnosti obsahu
podaných informácií a aj ich vyhodnotenia vo vzťahu k ostatným vykonaným dôkazom konštatuje, že na
strane svedka nezistil okolnosti, dôsledkom ktorých by bola úvaha o tom, že na skutočnosti ním uvedené
nie je možné prihliadať. Odvolací súd zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že dôkazy bolo možné
hodnotiť viacerými spôsobmi, neznamená, že ich hodnotenie súdom prvej inštancie bolo nesprávne. V
posudzovanej veci je treba sa zhodnúť so súdom prvej inštancie v tom, že samotná žalobkyňa v žalobe
uvádzala, že opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta, ktorý bol naviazaný na Služobnú zmluvu č.
XXXX/XXXX/OÚ z 18.12.2012, podpísala dňa 20.12.2012 ( teda počas práceneschopnosti žalobkyne
trvajúcej počas celého mesiaca december 2012) a tento dátum podpisu žalobkyne je na označenej listine
aj uvedený. Prípadný postup žalovaného, ktorý by dňa 20.12.2012 počas práceneschopnosti žalobkyne
zaobstarával podpis žalobkyne len na tejto listine, bez uzavretia služobnej zmluvy, sa odvolaciemu
súdu javí ako nelogický a nepravdepodobný. Naviac je treba si uvedomiť, že pokiaľ by žalobkyni
bola predložená na podpis služobná zmluva až začiatkom roka 2013 (ako tvrdí), nič jej nebránilo
túto skutočnosť vlastnoručne na tejto listine pri jej podpise zaznamenať. Na základe uvedeného potom
odvolací súd konštatuje, že odvolacia námietka žalobkyne odôvodnená ust.§ 365 ods.1 písm. f/ C.s.p.
nie je s ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov, spôsobilá spochybniť správnosť podstatných
skutkových záverov súdu prvej inštancie.

24. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namieta , že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1 písm. e/ C.s.p.), dokazovanie je v zmysle ust. § 185
a nasl. C.s.p. zákonom upravený postup súdu ako aj strán sporu , na základe ktorého súd získava pre
rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. Súd nemusí vykonať
všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je
výlučne na súde (§ 185 ods.1 C.s.p.), avšak musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál
preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený účastníkom. Pokiaľ v prejednávanej veci súd prvej



inštancie uznesením vyhláseným v priebehu pojednávania nariadeného na deň 17.4.2018 rozhodol, že
nevykoná dokazovanie navrhnuté žalobkyňou v zmysle jej podania zo dňa 15.6.2017 ( poštovou knihou
a príkazmi na jazdu), jeho postup nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e/ C.s.p.. Postup
súdu prvej inštancie bol v súlade s čl.17 C.s.p. , keď rozhodnutím o nevykonaní ďalšieho dokazovania,
odôvodneným v ods. 82 rozhodnutia (o pre rozhodnutie nepodstatných skutkových poznatkoch
o veci, nemajúcich vplyv na právne posúdenie veci) predišiel zbytočným prieťahom, konal hospodárne
a bez zbytočného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

25. Na základe uvedeného odvolací súd uzatvára, že keďže dohoda o 3 mesačnej skúšobnej dobe
bola dohodnutá v súlade s § 28 ods.2 písm. b/ zákona o štátnej službe, jej plynutie sa v zmysle §
28 ods.4 citovaného zákona predlžovalo o čas prekážok na strane žalobkyne (ktorá bola od 14.1.2013
nepretržite práceneschopná), Oznámenie o skončení služobného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa
11.4.2013, č. 567/2013/OÚ k 15.5.2013 bolo dané žalobkyni žalovaným podľa § 28 ods.4, §
46 ods.1 písm. d/ zákona o štátnej službe v písomnej forme s obsahovo zrozumiteľným obsahom s
účinkami skončenia služobného pomeru v priebehu plynutia skúšobnej doby, správne súd prvej inštancie
zamietol žalobu v časti o určenie, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v stálej štátnej službe
založeného služobnou zmluvou Y.. XXXX/XXXX/OÚ zo dňa 18.12.2012, ktorý mal skončiť dňa 15.5.2013
na základe oznámenia žalovaného žalobkyni listom Y.. XXX/XXXX/XÚ zo dňa 11.4.2013 v skúšobnej
dobe je neplatné. Keďže od úspechu žalobkyne v určovacej časti žaloby bola závislá i žaloba v časti, v
ktorej žalobkyňa požadovala od žalovaného náhradu platu za 36 mesiacov, t.j. za obdobie od 16.5.2013
do 16.5.2016, súd prvej inštancie bez ďalšieho zaoberania sa týmto nárokom, správne zamietol žalobu
i v tejto časti.

26. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o
trovách konania, podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. prihliadajúc k tomu, že z obsahu spisu vznik trov odvolacieho
konania na strane žalovaného nevyplýva a tento si nárok na jej náhradu v odvolacom konaní neuplatnil.
V tejto súvislosti konštatuje, že Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na
základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila
záujem a podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Ak si strana náhradu
trov konania neuplatní a ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17
C.s.p. , zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania
nepriznáva (uznesenie NS SR z 28.2.2018, sp.zn. 7 Cdo/14/2018).

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).