{"guid": "7a8d8a77-ecc5-47c2-9df9-bbb2ac210596:6d5adeab-c10a-43f7-9c6e-469a67485de0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1113226818.1", "spisova_znacka": "8Co/241/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/241/2017 z 30. 3. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. marca 2020, sp. zn. 8Co/241/2017, ECLI:SK:KSBA:2020:1113226818.1", "identifikacne_cislo": "1113226818", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ján Škvarka", "sudca_id": 404, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jan-skvarka-404", "datum_vydania": "2020-03-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-8", "nazov": "§ 8 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "nazov": "§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-7", "nazov": "§ 7 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-8", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-7"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6d5adeab-c10a-43f7-9c6e-469a67485de0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1113226818.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1113226818.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1113226818.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/241/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113226818
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1113226818.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: C. K., J. E. XXX/X, Ž. L. Y.,
zastúpeného JUDr. Miroslavom Ivanovičom, advokátom, so sídlom Grösslingova 45, Bratislava, proti
žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2,
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 17. mája 2016, č.k. 15C/157/2013-81, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd  napadnutý rozsudok   súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e  .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.  Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia náhrady škody v sume 306,01 Eur s príslušenstvom                  a nemajetkovej
ujmy 2.000,- eur podľa zák. 514/2003 Z.z. titulom nesprávneho úradného postupu orgánu policajného
zboru OOPZ Malacky, spočívajúceho v tom, že dňa 22.09.2010 policajný orgán obmedzil žalobcu na
osobnej slobode v rozpore s § 17 zák. č. 171/1993 Z. z. Zo žaloby a z výpovede žalobcu zistil, že dňa
22.09.2010 bol v pobočke banky v Malackách spolu s obchodným partnerom a jeho známym vybrať
peniaze z účtu spoločnosti,  ktorej je konateľom, jeho známy sa mal podpísať, avšak nedokázal trikrát
zopakovať tento úkon                    s rovnakým podpisom,  keďže mal prsty v sádre a vtedy pracovník
banky zavolal políciu                    a následne bol príslušníkom polície obmedzený na osobnej slobode,
keď si chcel  ísť zapáliť cigaretu a príslušník PZ k nemu pristúpil a oznámil, že má obmedzený pohyb
a slobodu, aby sa vrátil, sadol si, z občianskeho preukazu skontroloval totožnosť a po pol hodine bol
žalobca vyzvaný, aby išiel na oddelenie PZ v Malackách za účelom podania vysvetlenia. Žalobca pri
predvedení nekládol žiaden odpor a bol umiestnený v cele predbežného  zaistenia. Situácia mu ani na
jeho žiadosť nebola zdôvodnená, boli mu odobrané všetky veci okrem peňazí, nebolo mu umožnené
telefonovať, ani sa napiť vody, neskôr bol podrobený výsluchu, nebol poučený o možnosti zvoliť si
obhajcu a po ukončení výsluchu bol prepustený a bolo mu odmietnuté vydanie istiny, ktorú podpísal. Na
postup policajta podal žalobca dňa 24.09.2010 sťažnosť. Z oznámenia o výsledku prešetrenia sťažnosti
z 20.12.2010 pod č.: KRP-K-Sť-441/2010Ša zistil, že sťažnosť žalobcu v bode 4.,  že jeho osobná
sloboda bola policajtmi obmedzená v rozpore so zákonom, bola vyhodnotená ako opodstatnená; policajti
OOPZ Malacky konali v rozpore s § 17 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z.z.,  nakoľko predmetné ustanovenie
neoprávňuje policajta na predvedenie osoby za účelom podania vysvetlenia                       k
trestnému činu; k zisteným nedostatkom boli prijaté opatrenia, a to preškolenie všetkých policajtov
OOPZ Malacky z príslušných všeobecne záväzných predpisov a interných predpisov, nedostatky boli
zovšeobecnené na mesačnom vyhodnotení a bola určená zodpovedná osoba za zistené nedostatky,
a to veliteľ hliadky. Keďže veliteľ hliadky skončil služobný pomer príslušníka PZ k 30.11.2010, nebolo
vo veci začaté disciplinárne konanie podľa zák. č. 73/1998 Z.z. V ostatných častiach bola sťažnosť



žalobcu vyhodnotená ako neopodstatnená, resp., že žalobcom tvrdené skutočnosti nemožno prešetriť.
Z uznesenia                MV SR z 02.12.2010 pod Č.:D.-XXX/IS-X-E. zistil, že podanie žalobcu vo veci
podozrenia zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, tým že príslušník PZ OR
PZ Malacky dňa 22.09.2010 bezdôvodne predviedol žalobcu, že takéto konanie nemalo oporu v zákone
a spôsobilo žalobcovi ujmu na zdravotnom stave, bolo odmietnuté, nakoľko nie je dôvod na začatie
trestného stíhania alebo postupu podľa § 197 ods. 2                        tr. poriadku. Z uznesenia Vojenskej
obvodnej prokuratúry Bratislava z 18.01.2011 pod                            č. OPn756/10 zistil, že sťažnosť
žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa MV SR SKIS1.IO pod Č.:D.-XXX/IS-X-E. z 02.12.2010, ktorým
bolo odmietnuté trestné oznámenie vo veci podozrenia z prečinu zneužívania právomoci verejného
činiteľa, bola zamietnutá ako nedôvodná. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. b), §
4 ods. 1 písm. b), § 7,                 § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a 4
zák. 514/2003 Z.z. a dospel                           k záveru, že zo zákonných podmienok zakladajúcich
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, je
splnená podmienka existencie nesprávneho úradného postupu, súvisiaca s iným pozbavením osobnej
slobody, keď sťažnosť žalobcu bola pozitívne vyhodnotená v bode, obsahujúcom sťažnosť žalobcu, že
jeho osobná sloboda bola policajtmi obmedzená v rozpore so zákonom, keď ust. § 17 ods. 2 zák. č.
171/1993 Z.z. neoprávňuje policajta na predvedenie osoby za účelom podania vysvetlenia                   k
trestnému činu. Žalobca však nepreukázal existenciu škody čo do základu a výšky, ktorú si uplatnil
v sume 306,01 eur, spočívajúcej z trov právneho zastúpenia advokátom Mgr. Karolom Haťapkom za
4 úkony právnej služby, keď z pripojeného spisu MV SR sekcia kontroly a inšpekčnej služby pod
ČVS:SKIS/392-IS-1V-2010 zistil, že v spise sa nenachádza žiadne plnomocenstvo pre zastupovanie
žalobcu advokátom Mgr. Karolom Haťapkom vo veci nezákonného zadržania a následných úkonov a v
konaní dodatočne predložené nebolo; ďalej, že advokát Mgr. Karol Haťapka pri úkone výsluchu žalobcu
dňa 22.09.2010 nebol prítomný        a koncipient Mgr. Miroslav Ivanovič sa dostavil na oddelenie za
účelom zistenia dôvodov predvedenia a prípadného zastúpenia v trestnej veci, avšak ani v rámci tohto
úkonu plnomocenstvo nebolo predložené a pokiaľ si žalobca uplatnil náhradu za úkony ako vypracovanie
sťažnosti na postup policajta,  tieto boli podané menom žalobcu, ním boli aj podpísané a zo žiadnej z nich
nevyplýva, že by bola vyhotovená právnym zástupcom. Žalobcom uplatnená škoda z titulu trov právneho
zastúpenia nebola preukázaná udelením plnomocnestva,  vykonaním  úkonov právnym zástupcom, ani
riadnym vyúčtovaním právnych úkonov a ani dokladom o úhrade trov právneho zastúpenia žalobcom.
Žalobcom uplatnenú nemajetkovú ujmu v sume 2.000,- eur z dôvodu, že mu bola spôsobená psychická
trauma, ktorá prehĺbila jeho depresie spôsobené so vzatím do väzby 2004, a pre obnovené spomienky
musel navštíviť psychiatra, ktorý mu predpísal lieky na upokojenie a po dobu 5 dní pretrvávali depresie,
bál sa vyjsť von, vyhodnotil ako nepreukázanú a nedôvodnú, keď žalobca nepreukázal zhoršenie jeho
zdravotného stavu v dôsledku vyššie uvedeného zadržania, táto skutočnosť nevyplýva z predloženej
lekárskej správy MUDr. Dariny Kováčikovej z 27.09.2010 a ani zo správy kontrolného psychologického
vyšetrenia u PhDr. Márie Komadovej z 03.06.2011, ktorou mal preukázané, že žalobca je vedený v
evidencii od r. 1994, naposledy bol vyšetrený v máji 2008, u žalobcu je znížená odolnosť voči záťaži
a stresu, zvýšená záťaž je nežiaduca pre riziko zhoršenia psychického stavu. Poukázal aj na časovú
dĺžku celého incidentu, keď žalobca do banky prišiel dňa 22.09.2010 okolo 12.00 hod. a zápisnica o
podaní vysvetlenia so žalobcom bola spísaná od 13.20 hod. do 13.50 hod.                       (z uvedeného
vyplýva, že faktické zadržanie mohlo trvať 30 až 45 minút), išlo teda o veľmi krátky časový úsek, a
pokiaľ žalobca tvrdil, že mal depresie v dôsledku ktorých sa bál vyjsť von, z domu nevyšiel 5 dní, túto
skutočnosť žalobca nepreukázal. Tvrdil, že sa dohodol so zamestnávateľom, že nemusí prísť do práce
a že nemusí neprítomnosť riešiť dokladom                          o práceneschopnosti, toto tvrdenie však
napriek prísľubu predloženia vyhlásenia zamestnávateľa, žalobca nepreukázal. Žalobu žalobcu preto
v časti náhrady nemajetkovej ujmy posúdil ako nedôvodnú z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že v
dôsledku zadržania dňa 22.09.2010 sa zhoršil jeho zdravotný stav. Ďalej dospel k záveru, že samotné
konštatovanie porušenia práva v bode 4. vyhodnotenia sťažnosti a prijaté opatrenia sú dostatočným
zadosťučinením v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. Ďalej uviedol, že v konaní neboli splnené
zákonné podmienky na odročenie pojednávania dňa 17.05.2016 na základe žiadosti žalobcu doručenej
súdu prostredníctvom právneho zástupcu e-mailom, ktorým žiadal                        o ospravedlnenie
neúčasti zo zdravotných dôvodov a odročenie pojednávania, pretože                       v zmysle § 119 ods.
1 a 3 O.s.p. bolo možné odročiť pojednávanie len z dôležitých dôvodov    a ak bol dôvodom zdravotný
stav účastníka, návrh na odročenie pojednávania musel obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára,
ktoré k návrhu žalobcu na odročenie pojednávania nebolo pripojené. Poukázal aj na to, že žalobca bol
v konaní vypočutý a dôkazy, na ktoré ho súd vyzval,  nepredložil v stanovenej lehote, ich nepredloženie
neodôvodnil                        a posledné dve pojednávania boli odročené z dôvodu ospravedlnenia



žalobcu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal                  s odôvodnením, že si ich náhradu neuplatnil.
2.  Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie
pochybil, keď pri rozhodovaní neuplatnil postup hodnotenia lekárskych správ a výpovede žalobcu ako
súboru nepriamych dôkazov. Požiadavka preukázania tvrdení                  s pravdepodobnosťou na
hranici istoty znevýhodňuje žalobcu v konaní tým, že neúmerne znižuje jeho šancu uspieť v spore. V tejto
súvislosti poukázal na článok 6 ods. 2 a § 191 O.s.p. Uplatnil si nemajetkovú ujmu titulom nesprávneho
úradného postupu súvisiaceho                           s pozbavením osobnej slobody z dôvodu spôsobnej
psychickej traumy, ktorá prehĺbila jeho už existujúce depresie, na základe čoho bol nútený vyhľadať
odborníka psychiatrie a užívať lieky na upokojenie. Svoj zdravotný stav preukázal lekárskymi správami
MUDr. Kováčikovej zo dňa 27.09.2010 a PhDr. Komadovej zo dňa 03.06.2011 z ktorej je nepochybné,
že je                          v evidencii ambulancie klinickej psychológie od r. 1994, pretrvávajú u
neho organické poúrazové osobnostné zmeny v zmysle pseudopsychopatie, kedy zmenenú osobnosť
charakterizuje znížená schopnosť odolávať stresu a nestereotypným situáciám, labilita, dráždivosť,
prežívanie záťaže a stresu je úzkostne depresívne, výrazne je zvýšená depresia a vzhľadom na to je
nežiaduca zvýšená záťaž pre riziko zhoršenia zdravotného stavu. Aj z jeho výpovede vyplýva vysoká
miera pravdepodobnosti vzniku psychickej traumy  a depresívneho stavu neumožňujúceho žalobcovi
prítomnosť v práci. V danom prípade ide                                       o nepriame dôkazy, pri
ktorých nemožno vysloviť záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v dôsledku skutočnosti, že jeho
tvrdenia neboli bez pochýb preukázané. Nepriame dôkazy netvoria uzavretú sústavu, a preto pre záver,
že súd má určitú skutočnosť za preukázanú, postačuje, aby predmetný skutkový záver bolo možné s
veľkou mierou pravdepodobnosti pripustiť. Zhoršenie jeho zdravotného stavu, zvýšenie dávky liekov,
neprítomnosť v práci počas 5 dní je adekvátny následok a reakcia žalobcu vzhľadom na jeho diagnózu.
S poukazom na rozsudok NS ČR z 26.06.2014  sp. zn. 21Cdo 2682/2013 namietal, že judikatúra sa
striktne nepridržiava zásady \"bezpečného preukazovania\", ale skôr so zreteľom na povahu činnosti,
v dôsledku ktorej vznikla škoda, vychádza z miery pravdepodobnosti vzniku škody práve pri takejto
činnosti a z možností poškodeného ako žalobcu uniesť dôkazné bremeno, že škoda vznikla ako následok
takejto činnosti. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam keď                  súvislosti medzi nepriamymi dôkazmi a skutočnosťami, ktoré sú predmetom
dokazovania dostatočne nezisťoval, pretože  z predložených lekárskych správ a z výsluchu žalobcu
možno usudzovať pravdivosť tvrdení (ako aj ich pravdepodobnosť) a možno nadobudnúť presvedčenie
o ich pravdivosti bez rozumných pochybností a k takémuto logickému záveru možno dospieť rovnako
uplatnením pravidiel logiky vychádzajúc z priemernej životnej skúsenosti každého človeka (vzhľadom
na skutočnosť, že obmedzenie osobnej slobody má výrazne nepriaznivý dopad na zdravého človeka,
o to viac sa negatívne prejaví u osoby               s diagnózou). Ďalej namietal, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd vzhľadom na to, že
pripustil existenciu nesprávneho úradného postupu, súvisiacu s iným pozbavením slobody, mal nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy posudzovať aj súvislosti s článkami 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv                   a základných ľudských slobôd, v zmysle ustálenej judikatúry NS SR a v zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa pod škodou rozumie i škoda nemateriálna.
Podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, a každý, kto bol
obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku má nárok na odškodnenie.
Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru,
alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Keďže zákon č. 514/2003
Z.z. a Dohovor neupravujú určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, je treba túto určiť podľa vlastnej
úvahy, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nie len symbolickú. Poukázal na § 17 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorý určuje kritéria, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje, ako aj mechanizmus
určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá sa odvíja od priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR a namietal neprijateľnosť zamietnutia
žaloby v celom rozsahu, napriek skutočnosti, že nárok žalobcu aspoň                             z minimálnej časti
musel vzniknúť, keď súd pripustil existenciu nesprávneho úradného postupu. Primeranosť nemajetkovej
ujmy treba vždy posudzovať aj v kontexte                                   s rozhodnutiami Európskeho súdu pre
ľudské práva a Ústavného súdu SR. Ďalej uviedol, že právny zástupca žalobcu listom zo dňa 17.05.2016
žalobcu  z neúčasti pojednávaní ospravedlnil z dôležitých dôvodov,  spôsobených jeho diagnózou a
keďže žalobca trval na svojej osobnej účasti, požiadal o odročenie pojednávania, pričom už v žalobe
upovedomil súd o skutočnostiach týkajúcich sa jeho zdravotného stavu a predložil aj lekárske správy,
z ktorých je nepriaznivý zdravotný stav žalobcu nepochybný,  a preto mal súd zohľadniť špecifické



okolnosti týkajúce sa žalobcu a vyplývajúce z jeho zdravotného stavu. Žiadal                 o posledné
odročenie pojednávania v tejto veci a zároveň upovedomil súd, že potvrdenie                     o úhrade
advokátskej kancelárie a potvrdenie zamestnávateľa zo dňa 22.09.2010 predloží dodatočne. Napriek
tomu súd rozhodol v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu a týmto postupom bola žalobcovi
odňatá možnosť konať pred súdom,  a teda okrem iného aj možnosť predložiť relevantné dôkazy na
podporu svojich tvrdení, čím došlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým súd znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
3.  Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. K námietkam žalobcu, týkajúcim sa hodnotenia lekárskych správ a výpovede
žalobcu ako súboru nepriamych dôkazov uviedol, že súd sa dostatočne vysporiadal s tvrdeniami
žalobcu, ktorý nepreukázal zhoršenie zdravotného stavu v dôsledku obmedzenia osobnej slobody,
pričom súd správne vychádzal z predložených lekárskych správ, ktorý postup považuje za správny.
Súd prvej inštancie sa dostatočne vyspriadal aj s otázkou vzniku a preukázania nemajetkovej ujmy
a aplikoval príslušné právne normy. Pridŕžal sa svojho názoru prezentovaného na pojednávaní dňa
17.05.2016, že § 7 zák. č. 514/2003 Z.z. umožňuje priznať náhradu škody pri neoprávnenom pozbavení
osobnej slobody, pričom žalobcovi bola však len obmedzená osobná sloboda, na krátky, nevyhnutne
nutný čas. Stotožňuje sa aj so záverom súdu prvej inštancie, že neboli splnené podmienky pre odročenie
pojednávania dňa 17.05.2016, vzhľadom na predchádzajúce žalobcove ospravedlnenia neúčasti na
súdnych pojednávaniach,  konaných dňa 20.09.2015 a 08.03.2016.
4.  Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len \"C.s.p.\"), účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 381 C.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.      a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.)
a viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5.  V prejedávanej veci vykonal súd prvej inštancie náležité dokazovanie v rozsahu  potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností,  dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca
domáhal proti žalovanému náhrady škody a nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu
orgánu policajného zboru OOPZ Malacky, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení žalovaného,
ktoré uviedol na svoju obranu; jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal
do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán
a z obsahu spisu vyšli najavo a následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov;
správne vyhodnotil a dospel k správnemu záveru, že pokiaľ ide o existenciu škody žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, keď nepreukázal existenciu škody čo do základu ani výšky a taktiež nepreukázal
vznik nemajetkovej ujmy zhoršením jeho zdravotného stavu a správne tiež dospel k záveru, že za
dostatočné zadosťučinenie možno považovať samotné konštatovanie porušenia práva                     v bode
4. vyhodnotenia sťažnosti a prijaté opatrenia. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený
skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z.                             o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a svoje zistenia a závery, pre
ktoré žalobe nevyhovel, aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán,
súvisiacimi s predmetom konania.
6.  Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 17.05.2016 postupoval
v súlade s ust. § 119 ods. 1 a 3 O.s.p., účinného v čase vydania napadnutého rozsudku,  keď konal a
vo veci rozhodol v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, pretože z uvedených ustanovení
vyplýva, že pojednávanie môže súd odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom ak je dôvodom odročenia
zdravotný stav účastníka, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho
lekára o tom, že účastník, alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného
zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania a takéto vyjadrenie ošetrujúceho lekára žalobca
v súvislosti s jeho ospravedlnením neúčasti na pojednávaní dňa 17.05.2016 zo zdravotných dôvodov a
žiadosťou o odročenie pojednávania nepredložil. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že na pojednávaní
dňa 23.06.2015 bol žalobca vypočutý, na pojednávanie nariadené na deň 29.10.2015 ospravedlnil svoju
neúčasť prostredníctvom právneho zástupcu a zároveň čiastočne doložil dôkazy za účelom preukázania
jeho tvrdení, a to správu MUDr. Dariny Kováčikovej zo dňa 27.09.2010 a správu PhDr. Márie Komadovej
zo dňa 03.06.2011                           a uviedol, že zvyšné doklady sa mu nepodarilo zabezpečiť
a bude sa snažiť o ich predloženie v čo najskoršom možnom termíne, avšak vyjadrenie ošetrujúceho
lekára v zmysle § 119                  ods. 3 O.s.p. nepredložil. Následne požiadal o ospravedlnenie



neúčasti na pojednávaní dňa 08.03.2016 právny zástupca žalobcu z dôvodu jeho zdravotných dôvodov,
ktoré nebolo možné predvídať, pričom taktiež nepredložil vyjadrenie ošetrujúceho lekára a uviedol, že
dôkazy, ktoré mali predložiť,  nevie z týchto dôvodov predložiť do termínu pojednávania. Pojednávanie
zo dňa 08.03.2016 súd odročil na termín 17.05.2016, na ktoré pojednávanie žalobca ospravedlnil
svoju neúčasť prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom doručeným súdu dňa 17.05.2016, z
dôvodu neočakávaných zdravotných problémov, žiadal                  o odročenie pojednávania, avšak
opätovne nepredložil vyjadrenie ošetrujúceho lekára v súlade s ust. § 119 ods. 3 O.s.p. a nepriložil
k ospravedlneniu ani zvyšné listinné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Neboli preto splnené
zákonom stanovené podmienky pre odročenie pojednávania a nedôvodne žalobca v odvolaní namieta,
že postupom súdu, keď konal a rozhodol v jeho neprítomnosti,  mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom a okrem iného aj možnosť predložiť relevantné dôkazy.  Listinné dôkazy mohol žalobca predložiť
aj               v prílohe ospravedlnenia.
7.  Súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne skúmal splnenie zákonných predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci                    v zmysle zák. č. 514/2003
Z.z., ktorými je existencia nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia, vznik
škody, alebo existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím a škodou, ktoré predpoklady musia byť splnené súčasne. Za nesprávny úradný postup
sa v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona sa
uhrádza v zásade skutočná škoda a ušlý zisk. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. V prípade, ak samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, upravuje ust.                   § 17 ods. 2 citovaného zákona náhradu aj
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak. Z ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona
vyplýva, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prihliada na osobu poškodeného,
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom
uplatnení.
8.  Zo záznamu Okresného riaditeľstva policajného zboru Malacky, Obvodného  odd. policajného zboru
Malacky zo dňa 22.09.2010 vyplýva, že v uvedený deň o 13:12 hod. bol žalobca predvedený v zmysle §
17 ods. 1 a 2 zák. č. 171/1993 Z.z. z miesta Tatra banka na Radlinského ul. č. 23. Na základe sťažnosti
podanej žalobcom Krajské riaditeľstvo PZ                       v Bratislave podľa  oznámenia o výsledku
prešetrenia sťažnosti zo dňa 20.12.2010 zistilo, že tento postup policajtov bol v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, keď na základe skutočností oznámených hliadke PZ riaditeľom pobočky
Tatra banky, je možné oznámené kvalifikovať ako podozrenie z trestného činu v štádiu pokusu a ust.
§ 17 ods. 2 citovaného zákona, v zmysle ktorého bol žalobca predvedený, neoprávňuje policajta na
predvedenie osoby za účelom podania vysvetlenia k trestnému činu. V tejto časti preto posúdil sťažnosť
žalobcu ako opodstatnenú. Tento postup policajtov, spočívajúci                             v predvedení žalobcu v
rozpore s citovaným zákonom o policajnom zbore možno aj podľa názoru odvolacieho súdu považovať
za nesprávny úradný postup v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.
9.  Žalobca tvrdil, že v dôsledku tohto nesprávneho právneho postupu mu vznikla škoda                      v
sume 306,01 eur spočívajúca v trovách právneho zastúpenia advokátom Mgr. Karolom Haťapkom za
4 úkony právnej služby vykonanej v súvislosti s nezákonným predvedením žalobcu, avšak na základe
vykonaného dokazovania, a to aj oboznámením sa s obsahom pripojeného spisu MV SR sekcia kontroly
a inšpekčnej služby č. Č.:D.-XXX/IS-X-E.-2010, vznik tejto škody žalobcovi nebol preukázaný, keď
nebolo preukázané udelenie plnomocenstva žalobcom právnemu zástupcovi, taktiež vykonanie týchto
úkonov právnym zástupcom, vzhľadom na to, že obidve sťažnosti žalobcu boli podpísané a podané
menom žalobcu, nebolo preukázané ani riadne vyúčtovanie týchto úkonov právnym zástupcom, a ani
úhrada takýchto trov právnemu zástupcovi žalobcom, ako správne uviedol aj súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Za účelom preukázania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, spočívajúcej v prežívaní psychickej traumy, ktorá prehĺbila existujúce depresie žalobcu, na
základe čoho bol nútený vyhľadať odborníka z psychiatrie                     a užívať lieky na upokojenie,
predložil žalobca lekárske správy MUDr. Kováčikovej zo dňa 20.09.2010 a PhDr. Komadovej zo dňa
03.06.2011, na základe ktorých správne súd prvej inštancie ustálil, že z týchto správ nevyplýva zhoršenie
zdravotného stavu žalobcu v dôsledku jeho zadržania dňa 22.09.2010. Z týchto správy vyplýva, že
žalobca je v ambulantnej                           a psychiatrickej neurologickej starostlivosti už od úrazu v r.



1994, naposledy bol vyšetrený                 v 05/2008, psychologička konštatovala poúrazové organické
osobnostné zmeny, a to v zmysle pseudopsychopatie, depresiu tažk.st. aj s SM, zníženú odolnosť voči
záťaži a stresu a uviedla, že je nežiadúca zvýšená záťaž pre riziko zhoršenia sa psychického stavu.
Zo správy MUDr. Kováčikovej vyplýva, že žalobca užíva lieky, po jeho predvedení si dal aj nejaké
lieky naviac, inak lieky užíva a pracuje. Z obsahu týchto správ ani v spojení s výpoveďou žalobcu
nevyplýva podľa názoru odvolacieho súdu dostatočná miera pravdepodobnosti vzniku psychickej traumy
a depresívneho stavu žalobcu výlučne v dôsledku jeho predvedenia v takej intenzite, ktorá by mu
neumožňovala prítomnosť v práci po dobu 5 dní, resp. by spôsobovala strach vyjsť von z domu, na
základe ktorej miery pravdepodobnosti by bolo možné považovať tieto tvrdenia žalobcu za pravdivé, keď
psychiatričku MUDr. Kováčikovú navštívil až                            s odstupom 5 dní po jeho predvedení,
pričom na vyšetrení uviedol, že pracuje, žiaden doklad o práceneschopnosti, príp. iný doklad o jeho
neprítomnosti v práci v priebehu 5-tich dní                      v konaní nepredložil, na pojednávaní
vo svojej výpovedi nevedel uviesť ani zamestnávateľa,        u ktorého bol v tom čase zamestnaný.
Uvedenými  lekárskymi  správami  ani v spojení s jeho výpoveďou nemožno považovať za preukázané,
že by predvedenie žalobcu dňa 22.09.2010 malo za následok zhoršenie jeho zdravotného stavu, napr.
prehĺbenie depresií a pod., a to aj vzhľadom na to, že z obsahu správy PhDr. Komadovej vyplýva, že ide
u žalobcu                              o osobnostné zmeny poúrazové, čo preukazuje, že jeho zdravotný stav
vyplývajúci z týchto správ je dôsledkom úrazu, ktorý utrpel v r. 1994, odkedy zdravotné ťažkosti a stavy
žalobcu vedené v tejto správe u žalobcu pretrvávajú. Správne preto súd prvej inštancie konštatoval, že
žalobca nepreukázal, že by došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu v dôsledku jeho predvedenia dňa
22.09.2010.
10. Žalobca ďalej s poukazom na čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd; v zmysle ktorého má nárok na odškodnenie každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania
v rozpore s ustanoveniami tohto článku; a s poukazom na § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. namietal, že
vzhľadom na existenciu nesprávneho úradného postupu mu  vznikol nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy aspoň v minimálnej časti. Minimálna výška náhrady nemajetkovej ujmy, určenie ktorej upravuje
ust. § 17 ods. 4 cit. zákona, sa vzťahuje na nemajetkovú ujmu spôsobenú rozhodnutiami uvedenými
v § 7 a 8 cit. zákona, t.j. rozhodnutím o treste a ďalej rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo iným
pozbavením osobnej slobody. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo,  že žalobca
nebol zatknutý,  ani zadržaný, ale bol  predvedený na Obvodné odd. PZ SR v Malackách za účelom
podania vysvetlenia dňa 22.09.2010 o 13.20 hod., pričom zo zápisnice vyplýva, že túto podpísal dňa
22.09.2010 o 13.50 hod., predvedený bol z Tatrabanky, do ktorej podľa jeho tvrdení prišiel  okolo 12.00
hod., pričom z uznesenia  Ministerstva vnútra SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej
služby zo dňa 02.10.2010 č. Č.:D.-XXX/IS-X-E.-2010, vyplýva, že v odôvodnení tohto rozhodnutia
konštatoval, že zo záznamov je vidieť, že žalobca bol  v čakacej miestnosti celkovo 8 minút, následne
bol vypočutý o podaní vysvetlenia a prepustený. Nebolo vydané žiadne z rozhodnutí  uvedených v ust.
§ 7 a 8 zákona č. 514/2003 Z.z., s ktorými ust. § 17 ods. 4 cit. zákona spája vznik  nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v minimálnej zákonom stanovenej  výške. Uvedené ustanovenie neupravuje nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v minimálnej výške aj v prípade iného pozbavenia osobnej slobody, ak
pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle              § 7 cit. zákona, avšak podľa
názoru odvolacieho súdu aj pri aplikácii širšieho výkladu ust.                § 17 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z.z. aj na nemajetkovú ujmu spôsobenú iným pozbavením osobnej slobody, pri ktorom došlo
k nesprávnemu úradnému postupu, nie je v danom prípade táto podmienka splnená. Predvedením
žalobcu policajtmi v rozpore s ust. § 17 ods. 2 Zákona o policajnom zbore došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, ktorým bolo neoprávnene zasiahnuté do práva žalobcu na osobnú slobodu, a to
obmedzením jeho osobnej slobody ako žalobca tvrdil,  čo nepochybne znamená samo osebe  pre
žalobcu určitú imateriálnu ujmu, avšak vzhľadom na to, že  tento zásah spočíval v predvedení za účelom
podania vysvetlenia, ako aj vzhľadom  na jeho trvanie, t.j. predvedenie a spísanie zápisnice, a jeho
následné prepustenie, pričom žalobcom tvrdené jeho umiestnenie do cely policajného zaistenia nebolo
zistené, tento zásah nemal podľa názoru odvolacieho súdu za následok  pozbavenie osobnej slobody
žalobcu v zmysle § 7 cit. zákona, ktoré by zakladalo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v minimálnej
výške. Za pozbavenie osobnej slobody možno považovať neoprávnené a dlhšie trvajúce obmedzenie
osobnej slobody, približujúce sa k uväzneniu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na nález
Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 204/02-47 z 22.01.2004, v ktorom za zásah do osobnej slobody
považoval umiestnenie osoby do uzamknutej miestnosti a držanie  na obvodnom oddelení  dlhšie ako
bolo nevyhnutné pre podanie vysvetlenia a spísanie zápisnice o podaní vysvetlenia. Žalobca v konaní
ani netvrdil, že by bol  pozbavený osobnej slobody, z jeho tvrdení v žalobe, vo výpovedi, ako aj v sťažnosti
vyplýva, že nesprávnym úradným postupom došlo k obmedzeniu jeho slobody a podľa   oznámenia o



výsledku o prešetrení sťažnosti žalobcu bola táto sťažnosť posúdená ako opodstatnená v časti, ktorou
sa sťažoval na obmedzenie osobnej slobody. Obmedzenie osobnej slobody spočívajúce v predvedení
za účelom podania vysvetlenia, pri ktorom bol žalobca umiestnený v čakacej miestnosti na 8 minút a
následne po vypočutí  a  spísaní zápisnice bol prepustený, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu
považovať za iné pozbavenie osobnej slobody v zmysle § 7 cit. zákona a keďže žalobca v konaní
nepreukázal svoje tvrdenia o zhoršení jeho zdravotného stavu v súvislosti s týmto jeho predvedením,
odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že za dostatočné zadosťučinenie možno
považovať vyhodnotenie sťažnosti žalobcu ako opodstatnenej v tejto časti spolu s prijatými opatreniami.
11. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa                   §
387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože mu trovy v odvolacom konaní nevznikli.
13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol          o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§
421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu               o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)        (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch           s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov  o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo



odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15C/157/2013", "guid": "fea38674-ad0b-4e23-841a-9d3ee75f3e61:2b32060d-414a-4b3b-ade2-ce154f1d2796", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:34241fe1-390e-4ddd-8551-d679388b9693", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 204/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 204/02 z 22. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-22", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34241fe1-390e-4ddd-8551-d679388b9693"}, {"guid": "7a8d8a77-ecc5-47c2-9df9-bbb2ac210596:b58fbb78-a295-4794-8ba9-1eb83d33e387", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1113226818.1", "spisova_znacka": "8Co/241/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/241/2017 z 30. 3. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-03-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1113226818.1"}], "citovane_v": []}