Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/130/2018 z 17. 11. 2020 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 17. novembra 2020, sp. zn. 2Co/130/2018, ECLI:SK:KSBA:2020:1114219494.1 Krajský súd Bratislava | 2Co/130/2018 | ECLI:SK:KSBA:2020:1114219494.1 | 2020-11-17 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/920afd7c-46ac-491f-8f00-6c56a9ea629a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1114219494.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/130/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114219494
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1114219494.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek
senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: Y.. Ľ. U., W. H. XX.X.XXXX,
F.: Y. XX/XXXX, T., zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom: ul. Sovietskych hrdinov
163/66, Svidník proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlo: Račianska č. 71, Bratislava, o zaplatenie 79. 000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 15C/124/2014 - 130 zo dňa 27.4.2018 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 15C/124/2014 - 130 zo dňa 27.4.2018 z r u
š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I (ďalej aj súd prvej inštancie), rozsudkom č. k. 15C/124/2014 - 130 zo dňa
27.4.2018 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanej zaplatenia 79. 000,- eur s
príslušenstvom, titulom náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Žalovanej súd prvej inštancie
právo na náhradu trov konania nepriznal.

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že na základe uznesenia Ministerstva vnútra SR, Úradu
inšpekčnej služby PZ, odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite Bratislava, sp. zn. ČTS:ÚIS-
116/KOK-2OO3 zo dňa 18.12.2003 bol žalobca obvinený zo spáchania trestného činu, pričom trestné
stíhanie bolo z dôvodu jeho premlčania uznesením Okresného súdu Prešov, sp. zn. 6T 138/2005 zo
dňa 29.7.2013 právoplatne zastavené.

3. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy jednak titulom nezákonného
rozhodnutia, ako aj titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch celého trestného
konania, bez konkrétneho časového určenia.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 27 odsek 1,2 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
aj zákon č. 514/2003 Z.z.) a základ uplatneného nároku vyhodnotil podľa rozhodnej právnej úpravy o
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom.

5. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vznesení obvinenia voči žalobcovi bolo vydané pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., súd prvej inštancie žalobcom tvrdenú jeho nezákonnosť posúdil podľa
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím štátu alebo jeho nesprávnym
právnym postupom. Súd prvej inštancie argumentoval rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, sama o
sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné, alebo od počiatku inak vadné. Dôkazné



požiadavky, ktoré je potrebné splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (bežne označované ako
dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je potrebné splniť, aby
osoba mohla byť trestne stíhaná (v tomto prípade sú bežne označované ako dôvodné podozrenie,
že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia,
ktoré v súdnom konaní nevyústia v odsúdenie nad rozumnú pochybnosť." (rozsudok ESĽP Lavrechov
vs. Česká republika zo dňa 20.6.2013, sťažnosť č. 57404/08). Podporne súd prvej inštancie poukázal
aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/ 251/2010-103 zo dňa 22.5.2012, v ktorom
tento súd dospel k záveru, „že v konaní nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného
konania vyjadrených v § 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom alebo policajným orgánom, išlo o
štandardný postup policajného orgánu a orgánov činných v trestnom konaní v medziach zákona, pričom
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia neboli v prípravnom konaní zrušené ako
nezákonné. I keď v danom prípade bola trestná vec navrhovateľky postúpená súdom Obvodnému úradu,
Odboru všeobecnej a vnútornej správy na prejednanie a rozhodnutie o priestupku z dôvodu, že súd
sa nestotožnil s právnou kvalifikáciou skutku prokurátorom v obžalobe, a následne bolo konanie o
priestupku zastavené, pričom tento postup v zmysle ustálenej judikatúry má v zásade rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nemožno
pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktoré nebolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, vychádzať len z týchto uvedených dôsledkov
zastavenia konania o priestupku bez prihliadnutia aj na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci....
nezákonnosť predmetného uznesenia o vznesení obvinenia navrhovateľky nemožno vyvodiť len zo
skutočností, že následne bola trestná vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie o priestupku, ktoré
konanie bolo zastavené, pričom je potrebné vychádzať z toho, že nebolo zistené porušenie zásad
trestného konania, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené
okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, a že na podklade zistených skutočností
je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou a zo skutočností, že
dokazovanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania vykonávaného pred súdom.“ Súd prvej
inštancie poukázal na to, že Ústavný súd SR, nálezom č.k. I. ÚS 548/2012-13 zo dňa 7.11.2012 odmietol
ústavnú sťažnosť smerujúcu voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co/ 251/2010-103,
so záverom, že právny názor krajského súdu k tejto otázke hodnotí plne akceptovateľný a právne
korektný. Z obsahu obvinenia, ako aj z obsahu spisového materiálu vyplýva existencia dôvodného
podozrenia, že žalobca sa dopustil trestného činu a za daného stavu boli orgány činné v trestnom
konaní povinné žalobcu stíhať. Súd prvej inštancie uviedol, že v predmetnej trestnej veci žalobcu, pokiaľ
došlo k zastaveniu trestného stíhania uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T 138/2005 zo dňa
29.7.2013 je charakteristické, že trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené z dôvodu, že trestné stíhanie je
premlčané. Podľa § 87 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon) trestnosť činu zaniká uplynutím
premlčacej doby. Zo systematického a jazykového výkladu súdom aplikovaného ustanovenia zákona
č. 300/2005 Z. z. vyplýva, že premlčanie trestného stíhania je jedným z prípadov zániku trestnosti činu
(vyplýva to výslovne z citovaného ustanovenia, ktoré je zaradené do tretej hlavy označenej ako ,Zánik
trestnosti a trestu“). Z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T 138/2005 zo dňa
29.7.2013 však vyplýva, že trestné stíhanie nebolo premlčané v čase vznesenia obvinenia alebo v čase
podania obžaloby, ale k premlčaniu došlo až počas súdneho konania, a to konkrétne dňa 27.8.2010. Z
uznesenia o zastavení trestného stíhania v danej situácii, preto nie je podľa názoru súdu prvej inštancie
možné odvodiť nezákonnosť obvinenia, keďže uznesenie o zastavení trestného stíhania dôvodnosť
obvinenia v žiadnom prípade nespochybňuje a trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že došlo k
zániku trestnosti činu, a to po vznesení obvinenia. V situácii, ak bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené
z dôvodu, že zanikla trestnosť činu v čase po vznesení obvinenia a po podaní obžaloby (t.j. nie napr. z
dôvodu, že sa skutok nestal, že skutok nie je trestným činom, že sa nedokázalo, že ho spáchal žalobca
a pod.), podľa § 11 ods. i písm. a) zákona č. 141/1961 Zb. (Trestný poriadok) trestné stíhanie nemožno
začať, a ak bolo už začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak je trestné stíhanie
premlčané. Podľa prvej vety § 11 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. (Trestný poriadok) v trestnom stíhaní,
ktoré bolo zastavené z dôvodu uvedeného v odseku 1 písm. a), sa však pokračuje, ak vyhlási obvinený
do troch dní odvtedy, čo mu bolo uznesenie o zastavení trestného stíhania oznámené, že na prejednaní
veci trvá. Podľa § 227 zákona č. 141/1961 Zb. (Trestný poriadok) ak bolo trestné stíhanie zastavené v
dôsledku premlčania alebo niektorého z dôvodov uvedených v § 172 ods. 2 a v konaní sa pokračovalo
len preto, že obžalovaný na prejednaní veci trvá (§ 11 ods. 2, § 172 ods. 5) súd, ak nezistí žiadny iný
dôvod na oslobodenie obžalovaného, vysloví síce vinu, no trest neuloží. Súd prvej inštancie uviedol, že
žalobca mal možnosť napriek premlčaniu svojho trestného stíhania podľa citovaných ustanovení trvať
na prejednaní svojej trestnej veci a mohol dosiahnuť oslobodzujúci rozsudok, pokiaľ si bol istý svojou



nevinou. Nevyužitím tejto možnosti sám žalobca zmaril vecné prejednanie trestnej veci a možnosť jeho
prípadného oslobodenia z iných dôvodov ako z dôvodov premlčania. V prípade, ak by trval na prejednaní
svojej veci, aj v prípade odsudzujúceho rozsudku by mu nehrozil trest, ktorý v takýchto prípadoch podľa
§ 227 zákona č. 141/1961 Zb. uložiť nemožno. Zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že zanikla
trestnosť činu má obdobnú povahu, ako zastavenie trestného stíhania z dôvodu udelenia milosti, či
amnestie (v týchto prípadoch je vylúčené právo na náhradu škody podľa § 6 ods.3 písm. b zákona č. č.
58/1969 Zb.), nakoľko ide o skutočnosti, ktoré nepopierajú zákonnosť výkonu trestu. Skutočnosť, že k v
dôsledku nečinnosti súdu došlo k uplynutiu premlčacej doby (nesporná skutočnosť), nemala za následok
nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané v súlade s objektívnym právom, pričom
k zrušeniu právoplatného uznesenia nedošlo z dôvodu nezákonnosti.

6. Vzhľadom na žalobcom prednesenú argumentáciu o vzniku nemajetkovej ujmy v období účinnosti
zákona č. 514/2003 Z. z., posúdil súd prvej inštancie nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu odvodený
žalobcom od nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, zovšeobecnený žalobcom na argumentáciu
o zdĺhavosti a prieťahoch trestného konania podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Súd prvej inštancie uviedol,
že zákonom č. 412/2012 Z. z. bol do zákona č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013 vložený odsek 2,
ktorý ako predpoklad priznania nároku na náhradu škody voči štátu ustanovil povinnosť, aby nesprávny
úradný postup skonštatoval príslušný orgán, ktorý je v zákone výslovne uvedený. Zákon č. 412/2012
Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia, no nadobudol účinnosť pred podaním žaloby, preto splnenie
podmienky ustanovenej v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. možno od žalobcu spravodlivo požadovať.
V dôvodovej správe k zákonu č. 412/2012 Z. z. vzťahujúcej sa k súčasnému zneniu § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. je uvedené: „Návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko existuje možnosť domáhať
sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1
Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný
súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy, s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v
konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR, na podklade ústavnej
sťažnosti (resp. predseda súdu, na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že
by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho
istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol
hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný
záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by
mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie
sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť
právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy
vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil
napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. na
okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu
vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné
a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný
súd SR. Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť
k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z.z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov bolo rozhodnuté týmto oprávneným orgánom.“ Dôvodová správa k zákonu č. 412/2012 Z.
z. reflektuje okrem iného aj na aplikačné problémy zákona č. 514/2003 Z. z. a nejednotnosť súdnych
rozhodnutí súdov rôznych stupňov v otázke oprávnenia všeobecného súdu preskúmať postup iného
orgánu štátu, vrátane súdu, z hľadiska dĺžky konania, prípadne aj z iných hľadísk. Súd prvej inštancie
uviedol, že aj napriek skutočnosti, že konanie o náhrade škody voči štátu nie je právnym predpisom
podmienené predchádzajúcim konaním na Ústavnom súde, prípadne inom orgáne, žalobca je povinný
preukázať svoj nárok, vrátane toho, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Súd konajúci o nároku
o náhrade škody nie je oprávnený preskúmavať postup iného orgánu štátu z hľadiska zákonnosti jeho
postupu, ani z hľadiska rýchlosti a účelnosti konania, a teda nie je oprávnený urobiť záver o tom, že
konanie iného orgánu štátu je poznačené prieťahmi. Žalobca neoznačil ani nepredložil dôkaz o tom, že
by niektorý z príslušných orgánov konštatoval nesprávny úradný postup v namietanom trestnom konaní.
Všeobecný súd má bez pochyby právomoc rozhodovať o návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
za prieťahy v konaní, nemá však oprávnenie preskúmavať trestné konanie z hľadiska rýchlosti konania.



7. Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie ustálil, že nakoľko podmienka nároku a to
existencia nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu v konaní zo strany žalobcu
nebola preukázaná, musel žalobu ako nedôvodnú zamietnuť bez toho, aby ďalej skúmal existenciu
respektíve neexistenciu nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s týmito právnymi titulmi. O náhrade
trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP) a v konaní plne úspešnej žalovanej náhradu trov nepriznal,
pretože si ich náhradu neuplatnila.

8. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie. Súdu prvej inštancie vytýka, že vo veci dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a že vec nesprávne právne posúdil. Žalobca argumentuje, že už v minulosti, sa
časť praxe prikláňala k názoru, podľa ktorého na konštatovanie nezákonnosti obvinenia nepostačovalo,
že vec neskončila odsudzujúcim rozsudkom. Vychádzalo sa z názoru, že ak sa pri vznášaní obvinenia
vychádzalo zo stavu poznania v čase rozhodnutia a boli splnené zákonné podmienky na vznesenie
obvinenia v čase jeho vydania, je už nevýznamné, že obvinený nebol odsúdený. V súčasnosti, ale už
prevládol u najvyšších súdnych autorít názor, podľa ktorého v každom prípade vznesenia obvinenia,
ak sa trestné stíhanie neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, musí byť uznesenie o
vznesení obvinenia považované za nezákonné rozhodnutie (bolo vznesené nevinnému), bez ohľadu na
to, ako sa vec javila v čase obvinenia.

Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ústava) a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len listina) za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Rozhodovaniu súdu
o vine predchádza vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania. Ak skončilo trestné stíhanie
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, nepochybne bolo obvinenie vznesené dôvodne. V
ostatných prípadoch bolo trestné stíhanie vedené proti osobe, ktorá sa za nevinnú nielen po celý čas
považovala, ale nevinnou aj bola. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je základným
právom garantovaným čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, ktorého sa možno domáhať v medziach
zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Žalobca uviedol, že obmedzenia
základného práva na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci, by mali vyplývať zo zákona a
súdnej judikatúre by nemalo prislúchať, vytvárať liberačný dôvod tam, kde je daná absolútna objektívna
zodpovednosť. Podľa súdnej praxe a z hľadiska zovšeobecnenia, bez ohľadu, či by išlo o náhradu podľa
zák. č. 58/1969 Zb., alebo podľa zák. č. 514/2003 Z. z., a aj bez ohľadu na to, či by išlo o stíhanie
väzobné, alebo neväzobné, by právo na náhradu nepatrilo obvinenému, hoci sa trestné stíhanie skončilo
inak, ako právoplatným odsúdením v týchto prípadoch, kedy si obvinený obvinenie (trestné stíhanie)
zavinil sám, obvinený bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené
len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, obvinený bol spod obžaloby oslobodený alebo
bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené, pretože mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol
amnestovaný, ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý bol potrebný
na začatie trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento súhlas podľa
osobitného predpisu vyžaduje, ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému
môže stíhanie viesť, celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený, alebo
ktorý ho podľa očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom
disciplinárne, kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie
možno považovať za dostačujúce, ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa
osobitného predpisu, ak bol schválený zmier podľa osobitného predpisu, ak bola osoba spod obžaloby
oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť
činu alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, alebo
amnestia prezidenta republiky nedovoľuje trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným
činom, ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na
územie Slovenskej republiky. Žalobca argumentuje, že všetky uvedené príklady predstavujú kvalitatívne
inú situáciu, ako je zastavenie trestného stíhania pre premlčanie. Z hľadiska obvineného ide o dôvody
na jeho strane. Pri premlčaní nie je dôvod na strane obvineného. Z hľadiska orgánu štátu, ide o postup v
súlade so zákonom. Pri premlčaní, nejde z hľadiska štátu o postup v súlade so zákonom. Žalobca tvrdí,
že pri zastavení jeho trestného stíhania pre premlčanie sa on nedopustil žiadneho nedovoleného konania
a ani objektívne, ani subjektívne, nebol príčinou uplynutia premlčacej doby a zastavenia trestného
stíhania. Na druhej strane, štát zavinil, prostredníctvom svojho orgánu stav, že došlo k premlčaniu
trestného stíhania a trestné stíhanie bolo z toho dôvodu zastavené. Konanie štátu, prostredníctvom



jeho orgánu, ktoré malo za následok premlčanie trestného stíhania je postupom, ktorý je v rozpore
s právom a pri splnení určitých predpokladov, možno dokonca vyvodzovať voči zodpovednej osobe
trestnoprávnu zodpovednosť. Štát nekonal prostredníctvom svojho orgánu v súlade so zákonom, nešlo
o právo, ale o neprávo. Žalobca považuje za vylúčené, aby toto protiprávne konanie štátu, toto neprávo,
mohlo priniesť žalovanému právo, vyjadrené zamietnutím jeho žaloby a tým k vyhnutiu sa absolútnej
objektívnej zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu, teda aby z nepráva vzniklo právo. Ak
má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za
konanie svojich orgánov, ktorými bolo priamo zasiahnuté do základných práv jednotlivca. Nemožno
prehliadať, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu
nespôsobujúcej) interpretácii. Zastavenie trestného stíhania výlučne zavinil a spôsobil štát, a to pre neho
nemôže predstavovať dôvod na zbavenie sa zodpovednosti, ak takýto dôvod zbavenia sa zodpovednosti
naviac ani zákonná úprava nepripúšťa a nevyplýva ani z aplikačnej praxe. Žalobca poukázal na to, že
pokiaľ mu bolo vytýkané, že mohol využiť inštitút pokračovania v trestnom stíhaní svojim vyhlásením,
že to nebolo jeho povinnosťou ale právom. S týmto svojim právom naložil tak, že ho nevyužil, ale
dôvodom nebola obava z výsledku trestného stíhania, lebo tak v tomto, ako aj v ďalších štyroch trestných
stíhaniach (spolu päť) nebol vinným a v žiadnom ani nebol uznaný za vinného, jeho rozhodnutie
bolo do značnej miery ovplyvnené tým, že trestné stíhanie v tejto veci začalo 18.12.2003 a skončilo
29.7.2013, čo bolo bezmála desať rokov, počas ktorých bol nezákonne stíhaný v tejto, aj v ďalších štyroch
veciach. Uviedol, že keď si uvedomil rozsah obžaloby a spisového materiálu, ktorý by bolo potrebné
na súde prejednať, po uplynutí už desiatich rokov, vychádzalo mu to na ďalších 10 rokov. Nemal na to
už ani fyzické, ani psychické sily a ani materiálne prostriedky a je presvedčený, že málokto, by sa po
desaťročnom prežívaní utrpenia a ponižovania, rozhodol inak. Na jednej strane je povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť
zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukážu ich predpoklady neskôr ako mylné a nesprávne.
Ak má byť jednotlivec povinný sa takýmto úkonom vôbec podrobiť, musí v právnom štáte existovať
garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nepáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky
úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. Nie je pritom rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie potvrdilo (Ústavný súd Českej republiky,
nález sp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005). Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody
v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, či zastavením trestného
stíhania, je potrebné hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, ale vo všeobecnej rovine
aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť
objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca.
V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie,
ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo (napr. rozhodnutia Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. II. ÚS 590/08 zo 17. júna 2008 a sp. zn. IV. ÚS 642/05 z 28. augusta 2007).
Je iste právom a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním podozrení zo
spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia z toho
vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr
ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské
práva. Žalobca nesúhlasí ani so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k nemajetkovej ujmy titulom
nesprávneho úradného postupu, keď podľa žalobcu by takýto záver neumožňoval v súdnom konaní
podanie žaloby podľa zák. č. 58/1969 Zb. a ustanovenie § 18 zákona č. 58/1969 Zb. by bolo pri
nesprávnom úradnom postupe, spočívajúcom v dĺžke konania, obsolentným. Podľa názoru žalobcu z
hľadiska aplikácie § 18 zákona č. 58/1969 Zb. ani nie je podstatné, či štátny orgán prieťahy zavinil, alebo
nezavinil, ale postačuje zistenie samotnej dĺžky konania, bezmála desať rokov. Žalobca z uvedených
dôvodov odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

9. Žalovaná vyjadrenie k odvolaniu žalobcu nepodala.

10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.

11. V preskúmavanej veci sa žalobca domáha zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy 79 000,- eur, z
titulu trestného stíhania pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa na základe uznesenia
Ministerstva vnútra SR, Úradu inšpekčnej služby PZ, odboru boja proti korupcii a organizovanej



kriminalite Bratislava, sp. zn. ČTS:ÚIS- 116/KOK-2OO3 zo dňa 18.12.2003, ktoré žalobca považoval za
nezákonné, vzhľadom na to, že jeho trestné stíhanie bolo uznesením Okresného súdu Prešov, sp. zn.
6T 138/2005 zo dňa 29.7.2013 právoplatne zastavené. Okresný súd Prešov v predmetnom rozhodnutí
konštatoval, že trestné stíhanie je premlčané.

12. Žalobca v podanom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie nesprávnu aplikáciu zákona č. 58/1959
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci na posudzovaný prípad, keď ustálil,
že trestné stíhanie žalobcu nebolo zastavené pre nezákonnosť.

13. V súčasnej dobe zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi
upravuje zákon č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným
rozhodnutím (§ 3 ods. 1). Vzhľadom na to, že nemajetková ujma mala žalobcovi vzniknúť rozhodnutím
o vznesení obvinenia zo dňa 18.12.2003, postupoval súd prvej inštancie správne, keď v zmysle
ustanovenia § 27 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vec právne posúdil podľa zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, ako právneho predpisu účinného v čase vydania uznesenia Ministerstva vnútra SR, Úradu
inšpekčnej služby PZ, odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite Bratislava sp.zn. ČTS:ÚIS-
116/KOK-2OO3 zo dňa 18.12.2003, o vznesení obvinenia voči žalobcovi.

14. Podľa § 1 ods. 2 tohto zákona (58/1969 Zb.) platí, že štát sa svojej zodpovednosti nemôže zbaviť.
To znamená, že zodpovednosť štátu za škodu je objektívna (bez ohľadu na zavinenie), pri ktorej
neprichádza do úvahy možnosť liberácie. Objektívna zodpovednosť sa označuje aj ako zodpovednosť
za výsledok, a preto rozhodujúcim kritériom hodnotenia zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej
moci je v konečnom dôsledku až výsledok tohto konania. Predpokladom pre priznanie náhrady škody
podľa označeného zákona je teda okrem iného aj vydanie nezákonného rozhodnutia a zrušenie tohto
rozhodnutia príslušným orgánom pre nezákonnosť. Tento predpoklad je splnený iba vtedy, ak je vydané
rozhodnutie následne zrušené práve z dôvodu nezákonnosti. Zo zrušujúceho rozhodnutia musí byť
dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II.ÚS 25/2011).

15. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb.
účinného do 30.6.2004, a rovnako aj podľa následne platného zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súdna judikatúra dospela k záveru, že zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Ak došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť
začaté. Nárok na náhradu škody, respektíve nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím trestného stíhania
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody, respektíve nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 53/93 z 28.
6.1993, publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 1994).
Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 320/2016 zo dňa 7.7.2016).

16. Výluky zo zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie zákon č. 58/1969 Zb. upravuje v
ustanoveniach § 5 a § 6. Podľa § 5 odsek 2 písmeno b/ zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe nemá ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo
trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu
bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. Podľa § 6 odsek 3 písmeno b/ zákona č.
58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste, podľa predchádzajúcich odsekov
nemá ten, proti komu bolo neskoršie trestné stíhanie zastavené len preto, že mu bola udelená milosť,
alebo že po právoplatnosti pôvodného rozsudku bola udelená amnestia vzťahujúca sa na čin, za ktorý
bol pôvodný trest uložený.

17. V citovaných ustanoveniach absentuje výslovná úprava výluky zodpovednosti štátu v prípade
zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania.



18. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/55/2019 zo dňa 26.8.2020, vo veci v ktorej sa totožný
žalobca domáhal nároku na náhradu škody z rovnakého skutkového základu ako v tejto preskúmavanej
veci konštatoval, že úprava výluky zodpovednosti štátu v ustanoveniach § 5 ods. 2 písmeno b/ a § 6
odsek 3 písmeno b/ zákona č. 58/1969 Zb. bola úplná, bez medzier, keď aj v čase vzniku legislatívnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom zákon upravoval spôsob skončenia trestného stíhania, z dôvodu jeho premlčania
(§ 11odsek 1 písmeno b/ zákona č. 141/1961 Zb. trestný poriadok, v znení v čase nadobudnutia
účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.). Najvyšší súd ďalej poukázal na článok 46 odsek 3,4 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podmienky
a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Keďže právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom, je ústavným právom, mala by sa preto úprava v pochybnostiach
vykladať v neprospech štátu, nie nad rámec explicitne stanovených výluk z odškodnenia. Z označeného
rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva záver, že zákonom č. 58/1969 Zb. ustanovené dôvody výluky
zodpovednosti sú explicitne dané a nie je možné ich rozširovať.

19. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že štát má právo a súčasne povinnosť odhaľovať
trestné činy a viesť trestné stíhanie voči osobám podozrivým z ich spáchania, ale právny názor, podľa
ktorého je štát povinný odškodniť škodu vzniknutú jednotlivcovi, proti ktorému bolo vedené trestné
stíhanie ako proti obvinenému, ak sa podozrenie voči nemu nepotvrdilo, len odzrkadľuje objektívny
charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V materiálnom právnom
štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do
základných práv občana.

20. Z vyššie uvedeného potom pre danú vec vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď ustálil, že v danom prípade neexistuje nezákonné
rozhodnutie, ktoré mohlo žalobcovi spôsobiť škodu, respektíve neexistuje rozhodnutie, ktoré by bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia orgánu činného v
trestnom konaní voči žalobcovi nebolo rozhodujúcim to, ako vyhodnotil pôvodné podozrenie, ale to, či
sa jeho podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

21. V posudzovanom prípade sa podozrenie zo spáchania trestného činu proti žalobcovi nepotvrdilo
(trestné stíhanie bolo zastavené), preto je potrebné považovať uznesenie, ktorým bolo voči žalobcovi
vznesené obvinenie za nezákonné, ktoré zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
žalobcovi nezákonným rozhodnutím. Z tohto dôvodu bolo potom potrebné vysporiadať sa uplatneným
nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Záver súdu prvej inštancie, ktorý považuje
nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným za podmienku pre vznik nárokov podľa
zákona č. 58/1969 Zb., pričom ale o nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným
nemožno podľa súdu prvej inštancie hovoriť v prípade premlčania trestného stíhania, kedy zastavenie
trestného stíhania vyvolal zánik trestnosti činu po vznesení obvinenia, čo má obdobnú povahu
ako zastavenie trestného stíhania, z dôvodu udelenia milosti, či amnestie (v týchto prípadoch je
vylúčené právo na náhradu škody) nie je vzhľadom na zákonom č. 58/1969 Zb. výslovne ustanovené
dôvody výluky zodpovednosti v spojení s ústavnou zásadou výkladu právnych predpisov správny. V
posudzovanom prípade sa podozrenie zo spáchania trestného činu proti žalobcovi nepotvrdilo (trestné
stíhanie bolo zastavené), preto je potrebné považovať uznesenie, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené
obvinenie za nezákonné, ktoré zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú žalobcovi
nezákonným rozhodnutím. Z uvedeného dôvodu musel odvolací súd napadnutý rozsudok postupom
podľa § 389 odsek 1, písmeno c/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v
ktorom sa súd prvej inštancie vysporiada s otázkou existencie, respektíve neexistencie nemajetkovej
ujmy v príčinnej súvislosti so zastavením trestného stíhania žalobcu, z ktorého dôvodu je uznesenie o
vznesení obvinenia voči žalobcovi nezákonným rozhodnutím.

22. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že aj keď zákon č. 58/1969 Zb., na rozdiel od
zákona č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje právo osoby stíhanej na základe nezákonného uznesenia
o vznesení obvinenia na náhradu nemajetkovej ujmy, ústavne konformný výklad pojmu škoda v zákone č.
58/1969 Zb. zahŕňa i nemajetkovú ujmu. Bolo by neakceptovateľné v súvislosti s rovnakými okolnosťami
(nezákonným rozhodnutím štátu) iba podľa času vzniku nároku diferencovať priznávanie práv osobám



poškodeným vedením trestného stíhania, ktoré sa skončilo inak ako právoplatným odsúdením, a
jednému poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy priznať a druhému nie, navyše ak stíhanie žalobcu
v tejto veci trvalo (najmä) i po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z..

23. V preskúmavanej veci sa žalobca zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy 79. 000,- eur domáha
aj z titulu nesprávneho úradného postupu orgánov verejnej moci, ktorý žalobca všeobecne zdôvodnil
zdĺhavosťou a prieťahmi trestného konania, dĺžka cca 10 rokov. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu voči
zamietnutiu žaloby v tejto časti nároku odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pre posúdenie
dôvodnosti tejto žaloby vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností
rozhodujúcich pre posúdenie opodstatnenosti tejto žaloby, ako aj tvrdení, ktoré uviedla žalovaná na
svoju obranu, na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom
a vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia
zákona č. 514/2003 Z. z.. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v prejednávanej veci nebol
splnený základný predpoklad pre priznanie uplatneného nároku žalobcovi z dôvodu nepreukázania
existencie nesprávneho úradného postupu žalobcom, keď tento aj podľa názoru odvolacieho súdu
pokiaľ mal spočívať v nečinnosti alebo v zbytočných prieťahoch v konaní orgánu verejnej moci, musí
byť preukázaný zákonom stanoveným spôsobom v zmysle § 9 ods. 2 citovaného zákona, s ktorým
záverom sa odvolací súd plne stotožňuje a odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.
K uvedenému odvolací súd dopĺňa, že právo poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká
momentom začatia zbytočných prieťahov v konaní, čo v prejednávanej veci znamená aplikovanie
zákona č. 514/2003 Z. z., pretože primeranosť doby konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností
prípadu a pokiaľ trestné stíhanie žalobcu začalo 18.12.2003 a dňom 1.7.2004 nadobudol účinnosť
zákon č. 514/2003 Z. z., potom nie je možné v podmienkach danej veci objektívne po uplynutí 6
mesiacov od vznesenia obvinenia voči žalobcovi konštatovať, že o jeho obvinení nebolo rozhodnuté
v primeranej lehote. Doba trestného stíhania trvala od 18.12.2003 do 13.8.2013, teda cca 10 rokov,
čo samo o sebe nepochybne znamená pre poškodenú stranu určitú imateriálnu ujmu, avšak jej
peňažnej náhrady titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
spočívajúcou v prieťahoch v pri výkone verejnej moci, sa poškodený môže domáhať len zákonom
stanoveným spôsobom. Podaním žaloby na náhradu škody spôsobenej poškodenému nesprávnym
úradným postupom pri výkone verejnej moci spočívajúcom v nečinnosti alebo v zbytočných prieťahoch,
za ktorú zodpovedá štát, na všeobecnom súde sa môžno domáhať náhrady škody, len za splnenia
zákonom stanovených podmienok v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., ktorými sú: nesprávny úradný postup,
vznik škody a príčinná súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Za nesprávny
úradný postup sa v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. okrem iného považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, a tiež zbytočné prieťahy v konaní. Pri posudzovaní
takéhoto nesprávneho úradného postupu možno však podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Súd prvej inštancie posudzoval žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup v
súlade s uvedeným ustanovením, keď správne ustálil aplikáciu pre danú vec rozhodnej právnej úpravy.
Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v
pôvodnom znení bolo zmenené zákonom č. 412/2012 Z.z. účinným od 1.1.2013 tak, že upravuje, ktoré
orgány sú oprávnené rozhodovať o porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, ako aj o existencii nečinnosti alebo zbytočných prieťahov v konaní. Zákon č. 412/2012
Z.z., ktorým bolo toto ustanovenie zmenené, neobsahuje prechodné ustanovenie, podľa ktorého by
sa vzťahoval len na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia jeho
účinnosti a škoda spôsobená nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím jeho účinnosti by sa
spravovala predchádzajúcou právnou úpravou. Žaloba žalobcu bola podaná za jej účinnosti, pričom za
jej účinnosti prebiehalo aj trestné konanie žalobcu, a teda do jeho skončenia mal žalobca možnosť
postupovať v súlade s touto právnou úpravou. Z ustanovenia § 9 ods. 2 citovaného zákona účinného
od 1.1.2013 vyplýva, že predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch pri výkone verejnej moci, je
konštatovanie existencie takýchto prieťahov niektorým zo subjektov uvedených v citovanom ustanovení,



a pokiaľ žalobca splnenie tejto podmienky nepreukázal, súd prvej inštancie postupoval správne, keď
žalobu z uvedeného dôvodu zamietol.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí
vo veci (§ 396 ods. 3 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,



c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).